Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on

Decision was made at the court Okresný súd Banská Bystrica

Judgement was issued by JUDr. Daniel Ivanko, PhD.

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Iná povaha rozhodnutia

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 73Ek/1227/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120358211
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120358211.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s.,
Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 776 005, proti povinnému: P.,
o vymoženie 750,23 eura, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 73Ek/1227/2020 zo dňa 27. 08. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 73Ek/1227/2020 zo

dňa 27. 08. 2020 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 73Ek/1227/2020 zo dňa 27. 08. 2020.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.

73Ek/1227/2020 zo dňa 27. 08. 2020 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3
písm. a) Exekučného poriadku zamietol v časti vymoženia výšky iných trov 84,00 eur.
2.Protiuzneseniupodaloprávnenývčassťažnosť,ktorúodôvodnilpredovšetkýmtým,žeupovedomenie
o zastavení exekúcie je exekučným titulom, poukázal na dôvodovú správu a uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020 (a iné uznesenia Ústavného súdu).
Navrhol sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z.
(ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

5. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), okrem náhrady súdneho
poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
6. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k
záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Sudca po preskúmaní napadnutého
uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z

takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom
odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení a
podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie
správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti oprávneného.
7. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na
vymoženie iných trov vo výške 84,00 eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc

predovšetkým dôvodovou správou, z ktorej má vyplývať nárok oprávneného. K uvedenému súd uvádza,
žedôvodovásprávaniejeprávnezáväznýmvýkladomprávnychnoriem,ktorépodávajedinesúd.Možnosa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno
o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými
podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu

celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá prijatému
normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019Z.z.niejepodstatnounáležitosťouvýškavymáhanéhonároku.Taktiežpodľadôvodovejsprávy

k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je
advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej
hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného.
Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť

vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu
exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi

schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a
vyskytujú sa na viacerých miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad,
ktorý sa má mať oporu v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu. Taktiež súd uvádza, že
pokiaľ ide o sumu 84,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej
ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto nedisponuje oprávnený

spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom.
No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od
oprávneného. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a ani
nie je vydaný v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie

paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa
názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na
povinného). Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na

náhradu trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie
sumy 84,00 eur od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona
č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
8. Súd k nároku na náhradu paušálnych trov exekúcie od povinného naviac uvádza, že zákonom
233/2019 Z.z. došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej

definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k
zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03.
2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia
§ 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumcia, že ak
v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že

sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie
je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v
znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však
súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty
právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom

ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z
ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca
pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia
trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku
upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s

tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým
oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu
navykonanieexekúcieneúspešný.Súdprirešpektovaníústavnýchpravidielprávnehoštátu,nepovažujeza legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na
povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
9. K poukazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.

ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020 súd predovšetkým uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú uznané
za formálne pramene práva, nakoľko v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového
stavu, ktorý súd právne posudzuje. Aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP je potrebné uviesť, že
dôležitéjepredovšetkýmdôkladnéapresvedčivéodôvodnenieodklonuodustálenejrozhodovacejpraxe
najvyšších súdnych autorít a nie povýšenie rozhodnutí súdov na formálny prameň práva. Rozhodnutie,

na ktoré poukazuje oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne
neopodstatnená a jeho podstatou bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa Upovedomeniami o
zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z.z. Predmetom
skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č.
233/2019 Z.z., pričom ústavný súd v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú
vetu. Exekučný súd vo všeobecnosti uvádza, že je predovšetkým sporné, či uvedené rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020 je možné považovať
zaustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít,pokiaľišloorozhodnutie,ktorýmbolaústavná
sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktorej predmetom bolo posúdenie Upovedomení
o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na
náhradu uhradených trov starej exekúcie (ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného). Z dôvodu

absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí je následne sťažená (ak nie priamo
nemožná) pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Súd sa preto okrem
vyššie uvedeného obmedzí na konštatovanie, že podľa jeho názoru nejde o ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, keď uvedená otázka nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Z dôvodu absencie exekučného titulu na vymáhanie uvedeného nároku (odsek

7. odôvodnenia), z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii zo zákona (odsek 8.
odôvodnenia), z dôvodu výslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., podľa
ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh, dospel súd
k záveru, že v novom exekučnom konaní nemá oprávnený nárok na vymoženie náhrady iných trov vo
výške 84,00 eur od povinného, ktoré uhradil súdnemu exekútorovi na základe Upovedomenia

o zastavení starej exekúcie, čo ale neznamená, že si ich nemôže uplatniť. Súd tiež uvádza, že v danom
prípade nejde o sudcovskú tvorbu práva, nakoľko z ustanovenia § 48 ods. 2 Exekučného poriadku bez
pochybností vyplýva, že pre podanie návrhu na vykonanie exekúcie sa vyžaduje exekučný titul (ktorým
oprávnený na vymoženie 84,00 eur nedisponuje), pričom ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.
vylučuje použitie ustanovenia § 199a ods. 1 Exekučného poriadku s výnimkou výdavkov na zaplatený

súdny poplatok. Pokiaľ súd zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie
84,00 eur, nerozhodol „sudcovskou tvorbou práva“ ako sa mylne domnieva oprávnený, ale iba aplikoval
účinné právne normy (o ktorých súlade s Ústavou nemá pochybnosti).
10. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

73Ek/1227/2020 zo dňa 27. 08. 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so
záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v časti vymoženia výšky iných trov 84,00 eur od povinného
nedôvodný, keď oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený
súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať, nejde
teda ani o trovy exekúcie oprávneného, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný

dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti 84,00 eur.
11. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.