Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/181/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309204200
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8309204200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu mal. W. C., nar.
XX.X.XXXX, zastúpeného zákonnou zástupkyňou O. C., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvalo bytom C. XXX,
XXX XX D. nad P., právne zast. JUDr. Antonom Hencovským, advokátom so sídlom Františkánska 3,
040 01 Košice proti žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava
26, IČO: 31383408 o náhradu škody na zdraví s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 15C/78/2009-566 zo dňa 20.05.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k bolestnému nad sumu 14 400, 84

Eur, vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia nad sumu 6 052,50 Eur.

II. Z r u š u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku o priznaní zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, o priznaní úrokov z omeškania, vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a vo
výroku o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia sa vec vracia prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi škodu na zdraví peňažným odškodnením bolestného vo výške

25502,13 Eur, peňažným odškodnením sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 18178,23 Eur a
peňažným odškodnením zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5896,17 Eur a to všetko
v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 25502,13 Eur
od 01.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25% ročne zo sumy 18.178,23 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia
a vo výške 9,25% ročne zo sumy 5896,17 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia a to v lehote do 3 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 31.286,40 Eur ako aj v časti o zaplatenie 9,25 % úroku z
omeškania zo sumy 7.488,- Eur od 01.05.2009 do zaplatenia zastavuje.

V prevyšujúcej časti súd návrh zamieta.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Žalovaná je povinná nahradiť Slovenskej republike trovy štátu, ktoré pozostávajú z trov znaleckého
dokazovania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázane že cit.:

„Dňa 02.05.2007 došlo v obci D. R. P. k dopravnej nehode, ktorej účastníkom ako chodec bol maloletý
žalobca. K nehode došlo tak, že vodič C. D. viedol osobné motorové vozidlo po štátnej ceste v obci D.

nad P. v smere od obce U. H. s 0,34 promile alkoholu v krvi rýchlosťou 60,77 Eur - 61,85 km/hod. a to
aj napriek tomu, že v danom úseku bola obmedzená rýchlosť na 40 km/hod., v dôsledku čoho pravou
prednou časťou vozidla pred rodinným domom zachytil a zrazil maloletého chodca - poškodeného,
prechádzajúceho v tom čase vozovku mimo vyznačeného prechodu pre chodcov zľava doprava v
smere jazdy motorového vozidla. Maloletý žalobca v dôsledku uvedenej nehody utrpel zranenia s
predpokladanou dobou liečenia v trvaní 6 mesiacov.

V trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 1T/119/07 bol vodič vozidla C. D.
odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1,2 Trestného zákona a maloletý poškodený
bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

Osobné motorové vozidlo, ktoré vodič viedol bolo poistené v poisťovni Wüstenrot poisťovňa, a.s., č.
poistnej zmluvy 7460012725.

Hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 26.11.2008 MUDr. K. J., sekundárny lekár
Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice L. N. v J. stanovil sťaženie spoločenského uplatnenia

mal. žalobcu celkovým počtom 3380 bodov.

Lekárskym posudkom zo dňa 22.10.2008 o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaným MUDr.
K. E., detskou psychiatričkou, bolo stanovené sťaženie spoločenského uplatnenia základným počtom
bodov 2100, a po jeho zdvojnásobení, t.j. zvýšení podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z.,

psychiatrička stanovila celkový počet bodov na 4200.

V znaleckom posudku č. 26/2010 zo dňa 12.04.2010 znalec zodpovedal otázky uložené mu súdom,
pričom konštatoval, že žalobca pri dopravnej nehode utrpel poranenia, ktoré priamo ohrozovali jeho
život. Podrobil sa viacerým chirurgickým zákrokom - dekompresívnej kraniektomii - odstráneniu časti

lebky za účelom zníženia tlaku vo vnútri lebky, odstránenie epidurálneho hematómu a implantácii
vnútrolebečného snímača tlaku, drenáži mozgových komôr, osteosyntéze zlomeniny tela stehennej kosti
vpravopomocoudvochPrevetovýchprútovhrúbky1,5mm,odstráneniuvnútrolebečnéhosnímačatlaku,
kranioplastike, čiže prinavráteniu predtým odstránenej časti lebky, odstráneniu Prevetových prútov z
dreňovejdutinypravejstehennejkosti.Podrobilsaliečbepoberanímliečivvinjekčnejforme,vtabletkovej

forme, rehabilitačnej liečbe, nosením špeciálnej ochrany lebečnej časti hlavy a kúpeľnej liečbe. Odo
dňa úrazu až do 06.06.2007 bol navrhovateľ odkázaný na intenzívnu zdravotnícku pomoc a do
ukončenia liečby zlomeniny stehennej kosti dňa 30.11.2007 bol odkázaný na intenzívnu pomoc a dohľad
rodičov. Znalec konštatoval, že dieťa bude odkázané na trvalú opateru, dohľad a sociálnu starostlivosť
najbližšieho okolia do konca života. Úraz u neho zanechal trvalé následky v zmysle poruchy mozgových

funkciíťažšiehostupňa,ktorésaprejavujúmentálnouretardáciousregresompsychomotorickéhovývinu
do pásma subnormy so sklonom k infantilným prejavom, poruchám správania, deficitom mnestických
funkcií, poruchám novopamäti, poruchám koncentrácie a poruchám reči. Tieto poruchy mozgových
funkcií sa prejavujú aj kvadruparézou - čiastočným ochrnutím všetkých štyroch končatín centrálneho
typusprevahouvľavostredneťažkéhostupňasľahkouataxiou(poruchouchôdze).Žalobcamáskrátenú

pravú dolnú končatinu o cca 1,5 cm, v oblasti vlasatej časti hlavy má viditeľné jazvy s trvalou stratou
vlasov, má jazvu na vnútornej a vonkajšej strane pravého stehna nad kolenom veľkosti 4 x 1 cm a
jeho mentálna zaostalosť po vážnom úraze mozgu sa odráža v jeho celkovom vzhľade. Došlo u neho k
výraznému zníženiu intelektuálnych schopností a nie je predpoklad výraznejšieho zlepšenia mentálnej
retardácie. Existujúca úroveň spastickej ľavostrannej hemiparézy je do budúcnosti neovplyvniteľná a

terajšístavsabudemusieťudržiavaťneustálymcvičením,rehabilitáciouapoberanímliekovnazlepšenie
metabolizmu mozgovej bunky. U žalobcu došlo k poruche reči, ktorá sa bude dať pozitívne korigovať
dlhodobou návštevou logopéda a užívaním liekov na zlepšenie metabolizmu mozgovej bunky. Jazvy
a porucha rastu vlasov sú stavom trvalým, môžu byť čiastočne ovplyvniteľné plastickou operáciou.Aj jazvy na pravej dolnej končatine vrátane jej skrátenia s rotačnou úchylkou o päť stupňov je stav
trvalý. Podľa záverov znalca žalobca je s prihliadnutím na svoj vek mentálne zaostalý. Prejavuje sa
patickou viazanosťou na rodinného príslušníka, neadekvátnou slovnou zásobou, spomaleným telesným

a duševným prejavom, zaostávaním v intelektuálnom vývoji. To ho obmedzuje v prirodzenom fyzickom,
psychickom a intelektuálnom vývoji a teda v následnom uplatnení v živote a spoločnosti. V budúcnosti
bude trvale závislý od starostlivosti dospelej osoby. Pre centrálnu kvadruparézu a poruchu chôdze
bude obmedzený vo fyzických aktivitách, pre poruchu reči bude obmedzený pri získavaní a udržiavaní
priateľstiev a kontaktov. Pri zmenách počasia, pri fyzickom a psychickom zaťažení môže pociťovať

mierne až stredne silné bolesti hlavy a pravej stehennej kosti. S prihliadnutím na psychické, mozgové
a telesné trvalé následky bude výrazným spôsobom obmedzený pri získaní životného partnera, a teda
založení rodiny a zabezpečovaní biologických potrieb. Keďže žalobca sa do dňa nehody vyvíjal ako
normálne dieťa bez akýchkoľvek telesných a duševných porúch, jeho terajšie zdravotné ťažkosti majú
príčinnúsúvislosťvýlučnesutrpenýmúrazom.Pokiaľideobodovéohodnoteniesťaženiaspoločenského
uplatnenia, v somatickej oblasti ho znalec určil spolu 1580 bodmi; vzhľadom na obmedzenie až stratu

možnosti uplatniť sa v živote a spoločnosti s ohľadom na vek, keď utrpel poškodenie na zdraví, ho znalec
zvýšil na dvojnásobok, teda na 3160 bodov.

K vypracovanému znaleckému bol na pojednávaní konanom dňa 19.11.2010 vypočutý samotný znalec.
Uviedol, že rozdielne bodové hodnotenie bolestného v trestnom konaní (posudok z 09.06.2007) a

v tomto konaní (posudok z 10.11.2008) vyplynulo z toho, že zdravotný stav poškodeného v čase
vyšetrovania prečinu ublíženia na zdraví ešte nebol definitívne uzatvorený. Na bodovom hodnotení
bolestného v posudku z roku 2008 trval. Opätovne vyjadril svoje výhrady voči posudku MUDr. H..
Osobitne sa venoval otrasu mozgu ťažkého stupňa poškodeného, ktorý stanovil vo svojom posudku
bez röntgenového vyšetrenia; vysvetlil to tým, že preukázaný epidurálny hematóm a bezvedomie u

navrhovateľa predpokladá ťažké poranenie mozgu. V danom prípade sa jedná o difúzne axonálne
poškodenie mozgu, ktoré zákon neuvádza, preto ho včlenil pod položku ťažký otras mozgu a určil mu
hornú hranicu 120 bodov.

V Doplnku k znaleckému posudku č. 26/2010 (úkon č. 60/2011) znalec uviedol, že u žalobcu sú prítomné

vážne mozgové poruchy, ktoré vznikli jednoznačne v súvislosti s úrazom dňa 02.05.2007 ako následok
vážneho poranenia mozgu počas inkriminovanej dopravnej nehody. Sú u neho prítomné aj vážne
duševné poruchy, ktoré vznikli jednoznačne v súvislosti s úrazom dňa 02.05.2007 ako následok vážneho
poranenia mozgu počas inkriminovanej dopravnej nehody. Jedná sa o nešpecifikovanú psychickú
poruchu zapríčinenú poškodením a dysfunkciou mozgu, inú duševnú zaostalosť, získanú expresívnu

poruchu reči, emočné poruchy špecifické pre detstvo, úzkosť z odlúčenia, iné poruchy emócií v detstve
- nadmernú úzkosť, a o nočnú hrôzu. Uvedené poruchy znalec včlenil pod položku 253 Vážne mozgové
poruchy po ťažkom úraze hlavy a priradil im hodnotu 1300 bodov.

K doplnku k znaleckému posudku bol opakovane vypočutý znalec, a to na pojednávaní konanom dňa

21.10.2011, pričom sa vyjadril, že pri vypracovaní doplnku došlo k administratívnej chybe. Psychické
následky žalobcu zodpovedajú položke 255 - psychické následky a bodovému hodnoteniu 1300 bodov,
ktoré vzhľadom na závažnosť poranenia a vek poškodeného zvyšuje na dvojnásobok, teda na 2600
bodov. Po sumarizácii s bodovým ohodnotením (3160 bodov) v pôvodnom znaleckom posudku
vychádza bodové ohodnotenie zdravotného poškodenia žalobcu na 5760 bodov. S takýmto bodovým

ohodnotením súhlasili aj zástupcovia účastníkov konania.

Súd ďalej vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odvetvia psychiatria. Znalkyňa MUDr. K.
vo svojom znaleckom posudku č. 21/2012 zo dňa 11.09.2012 uviedla, že u žalobcu ku dňu vyšetrenia
dňa 09.08.2012 je v súvislosti s úrazom z 02.05.2007 prítomná zjavná úzkosť, obmedzenie kontaktov,

zúženie záujmov, vyhýbanie sa podnetom spojeným s traumou (aj rozhovoru o tejto udalosti), labilná
emotivita, podráždenosť. Zodpovedá tomu diagnóza Posttraumatická stresová porucha spadajúca pod
položku 255. V osobnom živote je t.č. obmedzovaný strachom a je viac doma, čo môže mať vplyv na
jeho celkový osobnostný vývoj. Znalkyňa určila bodové ohodnotenie položky 255 počtom 520 bodov a
s prihliadnutím na § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. ho navýšila na dvojnásobok, teda 1 040 bodov.

V konaní bolo preukázané, že žalovaná doposiaľ uhradila žalobcovi na bolestnom 2.303,- Eur dňa
20.07.2009 a 5.372,77 Eur dňa 29.07.2009 a za sťaženie spoločenského uplatnenia dňa 30.09.2009
sumu 14.578,27 Eur a dňa 22.07.2011 sumu 6.551,30 Eur.Otec maloletého žalobcu S. C. vypovedal ako svedok. V deň keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej
utrpel zranenia žalobca sa popoludní staral o deti on, pretože manželka mala ísť do práce. On prišiel

domov okolo 16.00 hod., dal jesť deťom jesť, ktoré sa potom išli hrať vonku a on ostal umývať riad.
Počas umývania počul auto, ktoré hneď identifikoval, pretože vodiča pozná; išlo veľkou rýchlosťou po
ich ulici a asi o dve minúty sa vracalo späť. Vtedy počul tupý náraz, pískanie a škrípanie gúm. Vedel, že
auto niekoho zrazilo. Pozrel sa z okna a videl dcéru ísť do dvora, takže vedel, že ide o niekoho z rodiny.
Auto bolo otočené o 180 stupňov a syna uvidel na trávniku mimo cesty. Snažil sa ho oživovať a dával mu

umelé dýchanie z úst do úst, pričom dával pozor, či nemá polámané rebrá, aby mu ešte viac nepoškodil.
Asi po polhodine prišla sanitka a odviezla ho do I., odkiaľ ten istý deň bol odvezený do H. a potom do J.. K
dopravnej nehode uviedol, že jeho syn sa v čase, keď umýval riad, hral u susedov, asi v treťom dome na
rovnakej strane. Jeho dcéra bola na opačnej strane u susedov a hrala sa pred plotom so susedkou. Keď
W. zbadal sestru, chcel prejsť cez cestu k nej. V tom čase tam vodič ešte ani nebol, preto ho nemohol
vidieť. Keďže išiel 70 km rýchlosťou, ani ho nezbadal, ani ho nevidel, až keď synove topánky leteli cez

jeho auto. Poukázal na to, že v trestnom rozkaze sa nič nehovorí o nijakom percentuálnom zavinení,
teda celú vinu a zodpovednosť nesie vodič. K susedom svojho syna odprevadil a bránku zaistil. Sused
bol v tom čase v kuchyni, takže na deti hrajúce sa na dvore uzatvorenom plotom dohliadal.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny záver cit.:

„Ako vyplynulo z vykonaných znaleckých dokazovaní, u žalobcu došlo k utrpeniu bolesti a k sťaženiu
spoločenského uplatnenia a to v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel dňa 02.05.2007 v
dôsledku dopravnej nehody, ktorej bol ako chodec účastníkom. V konaní bolo jednoznačne preukázané,

že žalobca pretrpel bolesti a to priamo pri úraze tak aj v súvislosti s odstraňovaním jeho následkov a
s podstúpenými operačnými zákrokmi a liečebnými procedúrami. V súčasnosti sa v zdravotnom stave
žalobcu prejavujú ako výrazné fyzické obmedzenia, tak aj mentálne, psychické a osobnostné ťažkosti.
Prejavujú sa u neho spomalené telesné a duševné prejavy, zaostávanie v intelektuálnom vývoji. Je
obmedzenývprirodzenomfyzickom,psychickomaintelektuálnomvývojiatedaajvnáslednomuplatnení

v živote a spoločnosti. Podľa vyjadrenia znalca bude aj v budúcnosti trvale závislý od starostlivosti
dospelej osoby. Pre centrálnu kvadruparézu a poruchu chôdze bude obmedzený vo fyzických aktivitách,
pre poruchu reči bude obmedzený pri získavaní a udržiavaní priateľstiev a kontaktov. Pri zmenách
počasia, pri fyzickom a psychickom zaťažení môže pociťovať mierne až stredne silné bolesti hlavy
a pravej stehennej kosti. S prihliadnutím na psychické, mozgové a telesné trvalé následky bude

výrazným spôsobom obmedzený pri získaní životného partnera, a teda založení rodiny a zabezpečovaní
biologických potrieb. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba v časti
náhrady za bolesť ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia a za zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia je dôvodná.

Ku škode na zdraví žalobcu došlo pri dopravnej nehode, pričom v trestnom konaní bol vodič motorového
vozidla odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1,2 Trestného zákona.

Súd konštatoval, že pri posúdení miery účasti žalobcu na samotnom vzniku škody, ktorá sa týkala jeho
zdraviazvykonanéhodokazovaniarealizovanéhovrámcitrestnéhokonaniaavyplývajúcehoztrestného

spisu vyplynulo, že vodič nemohol za daných okolností nehode v žiadnom prípade zabrániť.

V prípade žalobcu nie je však možné hovoriť o miere jeho zavinenia vzhľadom na jeho vek a
predovšetkým vzhľadom na posúdenie jeho schopností ovládnuť svoje konanie a predvídať jeho
následky. Nie je však možné v dôsledku zníženej miery schopnosti rozpoznať protiprávnosť svojho

konania a zhodnotenia jeho dôsledkov na strane žalobcu, teda v dôsledku neexistencie deliktuálnej
spôsobilosti u žalobcu, zaviazať žalovanú ako subjekt plniaci v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. namiesto
vodičanaplneniepríslušnýchnárokovv100%rozsahu. Zjudikatúrynajvyššiehosúdujeustálené,žeak
k spôsobeniu škody prispel aj úkon osoby, ktorý jej nemožno pre nedostatočný vek, či duševnú poruchu k
zavineniu pričítať (§ 441 OZ), neznamená ešte, že v takýchto prípadoch má prevádzateľ zodpovedať za

celú spôsobenú škodu. Treba vychádzať z toho, že ak škodcovo spôsobenie škody nie je výlučné, nie je
ani daný dôvod na jeho výlučnej zodpovednosti. V prípade ak pri vzniku škody spolupôsobí i nezavinený
úkon poškodeného, je potrebné tento úkon hodnotiť ako objektívnu skutočnosť, a táto následne má
zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného. Je preto potrebné vychádzať z toho, že ak rodičiamaloletého dieťaťa, ktorému bola spôsobená škoda inou osobou, zanedbajú dohľad nad maloletým,
nemožno túto skutočnosť hodnotiť ako spoluzavinenie maloletého poškodeného a v takom prípade
rodičia maloletého poškodeného spolu zodpovedajú za škodu spoločne s tými, kto škodu spôsobil, podľa

svojej účasti na spôsobení škody (R 44/1974).

Tak tomu bolo v tomto prípade, kedy za nezavinený úkon žalobcu, ktorému nebolo možné pričítať
deliktuálnu spôsobilosť v dôsledku jeho nízkeho veku, bolo potrebné považovať náhle vbehnutie do
dráhy vozidla vodiča bez náležitého zhodnotenia situácie na ceste. Z tohto hľadiska ostalo len určiť

mieru akou sa na vzniknutej škode žalobcovi podieľal samotný jeho úkon, teda akú relevanciu je mu
potrebné v tomto smere prisúdiť. Žalovaná mieru tejto relevancie zhodnotila rozsahom 50 % a následne
na základe takto určeného podielu poskytla žalobcovi plnenie. Súd s ohľadom na všetky okolnosti, za
ktorých došlo k dopravnej nehode, berúc do úvahy, že vodič motorového vozidla prekročil povolenú
rýchlosť a jazdil s 0,34 promile alkoholu v krvi ustálil mieru účasti žalobcu na takto vzniknutej škode 30
% a mieru vodiča 70 %.

Súd pri priznaní nároku žalobcovi vychádzal z bodového hodnotenia stanoveného znaleckými
posudkami. Na bolestnom bolo žalobcovi stanovených 3545 bodov, čo pri hodnote bodu á 13,37 Eur
predstavuje sumu 47.397,- Eur. Nakoľko súd určil mieru účasti vodiča 70 % a mieru účasti žalobcu 30
%, súd priznal žalobcovi na bolestnom 33.177,90 Eur a nakoľko zo strany žalovanej bolo žalobcovi

na bolestnom poskytnuté plnenie vo výške 7.675,77 Eur, súd zaviazal žalovanú na úhradu titulom
bolestného sumou 25.502,13 Eur ako zostávajúcej neuhradenej sumy do celkovej výšky 70 %.

Na sťažení spoločenského uplatnenia bolo žalobcovi znaleckými posudkami stanovených 4200 bodov,
čo pri hodnote bodu á 13,37 Eur predstavuje sumu 53.154,- Eur. Nakoľko súd určil mieru účasti vodiča

70 % a mieru účasti žalobcu 30 %, súd priznal žalobcovi na sťažení spoločenského uplatnenia sumu
39.307,80 Eur a nakoľko zo strany žalovanej bolo žalobcovi na sťažení spoločenského uplatnenia
poskytnuté plnenie vo výške 21.129,57 Eur, súd zaviazal žalovanú na úhradu titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia sumou 18.178,23 Eur ako zostávajúcej sumy do celkovej výšky 70 %.

Pri mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd dospel k záveru, že
sú tu dôvody na jeho zvýšenie, ktoré súd videl v príliš nízkom veku žalobcu, v ktorom sa stal úraz.
Následky úrazu majú vplyv na nepriaznivú prognózu jeho duševného i fyzického vývoja, na redukciu
jeho intelektu, ktoré ho tak v súčasnosti ako aj v dospelosti individualizujú a sťažujú jeho začlenenie
do kolektívu a preto súd rozhodol o mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %.

Vychádzal pritom z bodovo stanovenej výšky sťaženia 4200 bodov, čo predstavuje 56.154,- Eur a z
návrhu žalobcu, ktorý žiadal priznať 50%-né zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, t.j. 28.077,-
Eur. Keďže žalobcovi po zohľadnení pomeru účasti bolo priznaných 70 % z požadovanej sumy náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a súd rozhodol o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o
30%, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5896,17 eur ako náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia (t.j. 30% zo sumy 28.077,- Eur - čo predstavuje 50% zo žalobcom navrhovaného zvýšenia
SSU).

O úroku z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády
č.87/1995 Z. z.“

O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, ktorá
bude uvedená v uznesení do 30 od právoplatnosti rozhodnutia vo veci, rovnako tak o náhrade trov štátu,
ktoré zaviazal žalovanú zaplatiť Slovenskej republike.

Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 420 ods. 1, 3, § 422 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, 2 § 444
Občianskeho zákonníka. Ďalej na ustanovenie § 2 ods. 1 ods. 2, § 3 ods. 1 § 4 ods. 1 § 5 ods. 1, § 5 ods.
5 zákona číslo 437/2004 Z.z. o o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti a proti výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutých častiach rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odvolaní ďalej uviedol cit.:„Rozsudok prvostupňového súdu považuje žalobca za nepreskúmateľný, čím sa mu odňala možnosť
konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku je totiž v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. ako aj

judikatúrouÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyohľadneprávanaspravodlivýprocesastýmsúvisiacej
požiadavky na obsahové kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Žalobca podotýka, že záver prvostupňového súdu o nemožnosti vodiča D. zabrániť vzniku dopravnej
nehody nevyplynul z vykonaného dokazovania ako ani z pripojeného trestného spisu. Tento záver

si prvostupňový Sud zrejme osvojil z vyjadrení žalovaného, ktorý opakovane tvrdil, že vodič nemohol
zabrániť nehode v žiadnom prípade. Prvostupňový súd tak pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa
kritérií § 132 - 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil
z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a ich významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Podľa žalobcu prvostupňový súd nesprávne právne posúdil rozhodujúce okolnosti, ktoré viedli k vzniku

škody na zdraví, čím dospel k záveru, že mieru účasti na vzniku škody na zdraví nesie aj samotný
žalobca, pričom ju kvantifikoval na 30%.

Žalobca považuje stanovenie miery svojej účasti na vzniku predmetnej nehody v rozsahu 30 % a teda
krátenie uplatnených nárokov o 30 % za nesprávne rozhodnutie, ktoré nereflektuje vyslovené právne

názory odvolacieho súdu z uznesenia zo dňa 21.01.2014 ako ani prvostupňovým a odvolacím súdom
uvádzaný judikát č. 44/1974.

Maloletému poškodenému, ktorý nemal v čase vzniku dopravnej nehody podľa prvostupňového súdu
deliktuálnu spôsobilosť (mal menej než 4 roky) podľa žalobcu nemôžu byť krátené uplatnené nároky

v situácii, keď ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spoluúčasti
poškodeného na vzniku škody, vyžaduje existenciu zavinenia poškodeného či už výlučného alebo
spoluzavinenia.

Žalobca považuje výpočet navýšenia SSU ako ho realizoval prvostupňový súd za nesprávny.

Prvostupňový súd totiž deklaroval, že pristúpil k 30% navýšeniu SSU, avšak zaviazal žalovanú na
zaplatenie navýšenia SSU iba vo výške 5.896,17 Eur, ktoré však matematicky nepredstavuje 30 %
navýšenie SSU.

Pokiaľ bol prvostupňový súd názoru o opodstatnenosti 30 % navýšenia SSU u žalobcu - čo evidentne

bol, keďže to tri krát v odôvodnení rozhodnutia spomenul, mal žalobcovi priznať navýšenie SSU vo
výške 11.792,34 Eur, a to pri 30 % krátení tohto nároku pre spoluúčasť (s krátením sa ako už bolo
uvedené žalobca nestotožňuje, t.j. pokiaľ by súd k nemu nepristúpil, mal priznať navýšenie SSU vo výške
16.846,20 Eur, t.j. 30 % z 56.154,- Eur).“

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to v časti proti výroku, ktorým žalovaný bol povinný
nahradiť žalobcovi škodu na zdraví peňažným odškodnením bolestného v časti priznanej sumy vo výške
11.101,29 Eur , v časti priznanej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 11.225,73 Eur,
ďalej proti výroku v celom rozsahu, ktorým bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi škodu na zdraví
peňažným odškodnením zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5.896,17 Eur a v celom

rozsahu proti výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania ako v celom rozsahu
vo výroku proti trovám konania vrátanie trov štátu.

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol: cit.

„Wüstenrot poisťovňa, a.s. má za to, že pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
je nutné brať do úvahy aj spoluzavinenie poškodeného s ohľadom na skutočnosť, že cez vozovku
prechádzal mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. V rámci vyšetrovania bol vypracovaný Znalecký
posudok č. 31/2007, pričom úlohou znalca bolo určenie k okolnostiam nehody a možnostiam zabránenia
nehody zo strany vodiča.

Znalec vychádzal z dvoch verzií priebehu dopravnej nehody:
a/ mal. chodec mal vstúpiť na vozovku a plynulé pokračovať v prechode cez vozovku z ľavej strany na
pravú bez zastaveniaV takom prípade by vodič vzhľadom na rýchlosť motorového vozidla nehode zabrániť nemohol a jeho
reakciu možno považovať za včasnú.

b/ mal. chodec mal vstúpiť na vozovku a prechádzať ňou z ľavej strany na pravú, pričom sa mal dostať
približne do stredu vozovky a bežať späť k ľavému okraju

V takom prípade považoval znalec reakciu vodiča za oneskorenú, nakoľko chodec musel byť na vozovke

dlhší čas než v prípade písm. al, čo znamená väčší reakčný čas pre vodiča. S týmto záverom znalca však
nemožno súhlasiť, keďže vodič nemal dôvod reagovať na prekážku od momentu vstupu na vozovku z
ľavej strany, ale až v momente, keď maloletý chodec zastal na vozovke a zmenil smer. Z posudku znalca
totiž vyplýva, že v prípade, keby chodec pokračoval v prechode cez vozovku, prešiel by cez vozovku
pred prechodom motorového vozidla (celková dĺžka prechodu cez vozovku je nižšia než reakčný čas
vodiča, takže prechod časťou vozovky je nižší). Pokiaľ teda chodec zastavil nečakane pri prechode cez

vozovku, až v tento moment mal vodič dôvod na reakciu. Ak znalec tvrdí, že reakcia vodiča by bola
včasná pri prechode chodca cez celú vozovku až po miesto stretu, tak možnosti zabrániť nehode ani
v prípade náhlej zmeny smeru, keďže reakčný čas bol v takomto prípade menší. Vzhľadom na vyššie
uvedené vyplýva, že vodič nemohol za daných okolností nehode zabrániť v žiadnom prípade.

Vdanomprípadevbeholmaloletýpoškodenýnavozovku,pričomnebolabezprostredneprítomnážiadna
dozorujúca osoba, čo zakladá zodpovednosť osôb, ktoré mali vykonávať dozor nad maloletým.

Ak by bola premávke venovaná elementárna pozornosť zo strany poškodeného, resp. osôb
vykonávajúcich nad ním dozor, nebolo by došlo k stretu chodca a motorového vozidla vôbec, pretože

pri vstupe na vozovku štandardne berie do úvahy chodec primeranú mieru časovej rezervy na prechod
cez vozovku a následný prejazd motorového vozidla. Za bežných okolností nekalkuluje s možnosťou
neobvyklého jazdného úkonu zo strany vodiča v podobe prudkého brzdenia, ktoré ako jediné mohlo
(podľa jednej varianty) stretu chodca a vozidla zabrániť.

Ustálenie zdravotného stavu s ohľadom na nárok na bolestné možno v zmysle § 9 ods. 1 zákona
č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia je možné
bezodkladne po úraze, resp. liečebnom úkone -operácia a pod. Z spisového materiálu vyplýva (prílohy k
posudku 26/2010 MUDr. I.), že všetky operačné úkony boli vykonané v roku 2007,. takže zdravotný stav
bol za účelom stanovenia bolestného bol ustálený už v roku 2007, preto má odporca za to, že hodnota

bodu má byť správne stanovená vo výške 375,22 Sk.

Vo vzťahu k zvýšeniu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. uvádzame nasledovné:

Máme za to, že zákonná úprava vychádza z predpokladu, že zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia má byť úmerné schopnosti poškodeného zúčastňovať sa pracovného a
sociálneho procesu v porovnaní so zdravým jedincom. Určenie miery týchto následkov je vzhľadom
na vek navrhovateľa nemožné, preto je z tohto pohľadu nárok na mimoriadne zvýšenie uplatnený
predčasne.

Aj v prípade demonštratívnosti prípadov, keď je možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
sa musí jednať o prípady osobitného zreteľa. Z vykonaného dokazovania, najmä výsluchu zákonných
zástupcov maloletého navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ žije aj po nehode aktívnym sociálnym
životom (hrá sa s rovesníkmi, navštevuje školu), preto nie je dôvod na zvýšenie náhrady sťaženia
považujeme za dôležitú aj skutočnosť, že všetky nároky navrhovateľa boli ohodnotené dvojnásobkom

bodovej hodnoty, čím sa dosiahla finančná satisfakcia za ujmu, ktorú utrpel v zdravotnej sfére a sociálnej
sfére.

Vo vzťahu k úrokom z omeškania považujeme rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné vzhľadom na
absenciu akéhokoľvek odôvodnenia vysvetľujúceho priznania úrokov z omeškania od určeného dátumu.

Súd odňal takýmto nedostatočne odôvodneným rozhodnutím odporcovi možnosť konať pred súdom“.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa zásad uvedených v § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„O.s.p.“), v jeho napadnutých častiach bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke
najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené

podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.) iba v jeho časti.

Žalobca sa (žalobou zmenenou so súhlasom súdu prvostupňového) domáhal, aby mu žalovaný zaplatil
náhradu za bolesť, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, zvýšenú náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia.

Vychádzajúc z odvolania žalovaného a žalobcu títo namietajú nesprávnosť záverov prvostupňového
súdu pri posúdení miery zavinenia maloletého žalobcu resp. posúdenie otázky zanedbania náležitého
dohľadu nad maloletým. Z toho vyplývajúcu výšku priznaných náhrad za bolesť, sťaženie spoločenského
uplatnenia a zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

I. Vo vzťahu k námietkam priznanej náhrady za bolesť uvádzanými žalovaným odvolací súd udáva.

Žalovaný namietal v podanom odvolaní priznanú náhradu za bolesť. Pri náhrade za bolesť nesúhlasil
s určenou hodnotou bodu a mal za to, že zdravotný stav žalobcu bol za účelom stanovenia bolestného
ustálený už v roku 2007. Hodnota bodu mala byť správne stanovená vo výške 375,22 Sk.

Pri stanovení náhrady za bolesť vychádzal prvostupňový súd z bodového ohodnotenia vo výške 3545
bodov, pri stanovení hodnoty bodu 13,37 Eur.

Pri určení výšky náhrady za bolesť sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorými sa bolesť ohodnotila

v lekárskom posudku. Náhrada za bolesť je osobitným inštitútom pri uplatňovaní zodpovednosti za
škodu na zdraví, používaným v našom právnom poriadku. V rámci úpravy súkromnoprávnych vzťahov je
odškodneniebolestijednouzforiemkompenzácieškodynazdravíupravenýchvObčianskomzákonníku
v spoločných ustanoveniach o náhrade škody. Náhrada za bolesť je tak samostatnou zložkou náhrady
škody na zdraví. Odškodnenie je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a ma slúžiť na to, aby si postihnutý

mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania
v živote.

Rozhodujúcim podkladom na stanovenie výšky náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia je lekársky posudok. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,

službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
lekársky posudok vydáva poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a posudzovanie bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia vykonáva poskytovateľom určený lekár.

Podľa § 5 ods. 2 zákona číslo 437/2004 Z.z o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia „Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje
sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej
Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok
na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom
nahor.“

podľa § 5 ods. 4 cit. zákona „Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady
za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením
vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky3)
uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka.“

Podľa § 8 ods. 4 cit. zákona „Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno
považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného
roka od poškodenia na zdraví.“

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona „Posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb ustanovených v prílohe

č. 1 v I. a III. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti.“Opatrením podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona je opatrenie z 14. 05. 2008 číslo 12384 - 1 k/2008 - OUL
týmto opatrením bola ustanovená výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia čo v roku 2008 predstavovalo sumu 13,37 Eur opatrenie nadobudlo účinnosť 31. mája 2008.

Podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona a v súlade teraz týmto zákonným ustanovením ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky ustanovuje výšku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa odseku 2 § 5. Ide teda o ustanovení výšky náhrady v súlade so zákonom pričom výška
náhrady je určovaná podľa kritéria stanoveného v odseku 2 § 5 zákona. Suma takto určenej náhrady sa

použije vo všetkých prípadoch ak deň nároku na náhradu vznikol v roku 2008.

Aj odvolací súd v súlade so záverom prvostupňového súdu považuje za rozhodne pre stanovenie výšky
náhrady za bolesť rok, v ktorom došlo k vystaveniu lekárskeho posudku.

Odškodnenie za bolesť sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, ale aj za bolesti

spôsobené liečením poškodenia zdravia alebo odstraňovaním jeho následkov. Okamih vzniku škodnej
udalosti teda nemusí byť totožný z okamihom odškodňovanej bolesti.

Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav
poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie (porovnaj rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 03. 10. 2011, sp. zn. 6Cdo/146/2011). Pretože v prejednávanej veci došlo k
ustáleniu zdravotného stavu žalobcu podľa skutkového zistenia prvostupňového súdu (vyplývajúceho z
lekárskeho MUDr. A. I. zo dňa 10.11.2008 zohľadňujúceho opakované komplikácie a operácie žalobcu)
až počnúc novembrom 2008. Zo znaleckého posudku znalca MUDr. I. čl. 100 - 135 rovnako vyplýva,
že ešte v mesiacoch november (28.11. 2007 až 30.11. 2007 bol hospitalizovaný žalobca a podrobil sa

operačnému zákroku).

Záver prvostupňového súdu pri určovaní hodnoty bodu za bolesť pokiaľ ide o jeho výšku je tak správny.

II. Námietka žalovaného vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia a námietka žalovaného

nesprávneho posúdenia spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného

Vo vzťahu k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj k náhrade bolestného (okrem
už uvedenej námietky dotýkajúcej sa do výšky hodnoty bodu pri náhrade za bolesť) je spoločným
argumentom odvolacích námietok vo vzťahu k týmto nárokom námietka žalovaného nesprávneho

posúdenia spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného. Rovnako tak žalobca namieta nesprávne
posúdenie spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného na vzniknutej dopravnej nehode. Prvostupňový
súd určil mieru spoluzavinenia vo vzťahu k žalobcovi vo výške 30 %. Podľa názoru odvolateľa za
primeranú by bolo možné považovať mieru spoluzavinenia poškodeného vo výške 50 % za primeranú
okolnostiam vzniku nehody a preto mal za to, že z daného určenia sa má vychádzať aj pri stanovení

samotnejvýškyvýplat.Žalovanýnamietavýškuurčenúprvostupňovýmsúdomaodmietaspoluzavinenie
žalobcu.

K týmto námietkam odvolací súd udáva.

Prvostupňový súd konštatoval že pri posúdení miery účasti žalobcu na vzniku škody, ktorá sa týkala jeho
zdravia vychádzal z vykonaného dokazovania realizovaného v rámci trestného konania. Konštatoval, že
maloletý žalobca náhle vbehol do dráhy vozidla vodiča bez náležitého zhodnotenia situácie na ceste.
Prihliadol však na všetky okolnosti dopravnej nehody berúc do úvahy, že vodič motorového vozidla
prekročil povolenú rýchlosť aj jazdil s 0,34 promile alkoholu v krvi (str. 13 napadnutého rozsudku).

Podľa § 441 zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ak bola škoda spôsobená
aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením,
znáša ju sám.

V tomto ustanovení je upravená situácia, keď sa na vzniku škody podieľa samotný poškodený. Zavinenie
poškodeného sa zo zákona nepredpokladá. Aplikácia ustanovenia § 441 OZ prichádza do úvahy aj v
prípade, keď škodca zodpovedá za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti, teda aj podľa
§ 427 OZ. V takom prípade zavinenie poškodeného je dôvodom na zníženie rozsahu zodpovednostiškodcu. V rozsahu, v akom sa poškodený svojím protiprávnym konaním podieľal na spôsobení škody
nie je daná zodpovednosť toho, kto za škodu zodpovedá.

Podľa § 422 OZ, maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním
spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne
s ním zodpovedá, ten kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre
maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho
následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ten kto je povinný

vykonávať dohľad, sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal. Ak vykonáva
dohľad právnická osoba, jej pracovníci sú dohľadom poverení sami za škodu takto vzniknutú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Občiansky zákonník nevymedzuje, čo treba považovať za náležitý dohľad. Pod náležitým dohľadom
treba rozumieť dohľad, ktorý je primeraný v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa osôb, nad ktorými

sa vykonáva dohľad. Pod náležitým dohľadom však nemožno rozumieť taký dohľad, ktorý by bol
za normálnych okolností vykonávaný neustále, nepretržite a bezprostredne (na každom kroku), lebo
v takom prípade by bola zákonom predpokladaná možnosť zbavenia sa zodpovednosti podľa §
422 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podstate vylúčená. Ten kto zanedbal dohľad nad maloletým
zodpovedáspoločneanerozdielnealebovýlučnezaškodu,ktorúspôsobilmaloletý,lenvtedy,keďzavinil

zanedbanie náležitého dohľadu. Jeho zodpovednosť je teda subjektívna a závisí od jeho zavinenia. Z
ustanovenia ods. 2 vyplýva, že sa jeho zavinenie zo zákona predpokladá. Prezumpciu zavinenia môže
vyvrátiť, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

Zavinenie poškodeného tak nemožno vylúčiť ani v prípade, ak poškodeným je maloletý. V zmysle tohto

zákonného ustanovenia však nemôže za škodu byť zodpovedný maloletý, ak nemohol posúdiť následky
svojho konania alebo ovládnuť konanie. Zákon neustanovuje vek, odkedy je maloletý zodpovedný za
spôsobenú škodu. Vždy, ale v konkrétnom prípade je potrebné uvážiť, či maloletý bol schopný ovládnuť
svoje konanie, či posúdiť následky svojho konania. Za následok konania maloletého, ktorý nemôže byť
zodpovedný a niesť teda zodpovednosť sú zodpovední a povinní spôsobenú škodu nahradiť tí, ktorým

nad ním zanedbali náležitý dohľad. U maloletých detí je teda predpokladom zodpovednosti za škodu
vždy určitá rozumová schopnosť pre rozpoznanie protiprávnosti konania a ďalej schopnosť ich vôle
ovládnuť svoje konanie. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne aj u poškodeného je potrebné
vziať do úvahy len také konanie, ktoré spĺňa všetky predpoklady zodpovednosti za škodu t. j. musí byť
preukázané, že protiprávne konanie poškodeného bolo príčinou ( jednou z príčin vzniku škody).

Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia (§ 34 ods. 1 Zákona o rodine).

Podľa tohto ustanovenia sú povinní uhradiť spôsobenú škodu buď výlučne tí, ktorí zanedbali nad
škodcom dohľad alebo výlučne skutoční škodcovia (maloletí ). Zodpovednosti sa môže zbaviť len vtedy,

ak preukáže, že nezanedbal náležitý dohľad. Ak sa to nepodarí, zodpovedá spoločne a nerozdielne
s maloletým len v rozsahu podielu jeho zodpovednosti, ktorá je podmienená skutočnosťou, že bol
schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Výlučná zodpovednosť toho, kto je povinný
vykonávať dohľad je daná vtedy, ak v konkrétnom prípade je zistené, že maloletí neboli schopní ovládnuť
svoje konanie, alebo posúdiť jeho následky a súčasne osoba poverená dohľadom nepreukázala, že

dohľad nezanedbala. Naopak výlučná zodpovednosť maloletých prichádza v úvahu vtedy, keď u
škodcu bola v konkrétnom prípade zistená deliktuálna Naopak výlučná zodpovednosť maloletých, keď
u škodcu bola v konkrétnom prípade zistená deliktuálna spôsobilosť a ten, kto bol povinný vykonávať
dohľad, sa zodpovednosti zbavil, alebo preukázal, že dohľad nezanedbal. Čo sa týka zodpovednosti
maloletých zákon neustanovuje žiadnu vekovú hranicu, s ktorou by sa ich zodpovednosť spájala.

Predpokladom zodpovednosti maloletých je schopnosť ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky.
Ide o intelektuálnu stránku zahŕňajúcu schopnosť rozpoznať protiprávnosť úkonu a zhodnotiť jeho
následky a jednak o vôľovú stránku schopnosť jeho vôle rozhodovať sa pre konanie alebo od neho
upustiť. Maloletý nie je zodpovedný, ak si následky svojho konania neuvedomil, aj keď jeho intelektuálna
stránka mu to umožňovala.

Okolnosť, že k spôsobeniu škody prispel aj úkon občana, ktorý mu nemožno pre nedostatočný vek
k zavineniu pričítať (§ 441 Občianskeho zákonníka), ešte neznamená, že v takýchto prípadoch má
prevádzkovateľ zodpovedať za celú spôsobenú škodu. Objektívne skutočnosti môžu byť za určitýchokolností, ak sú neodvrátiteľnými a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi,
ktoré zbavujú (celkom alebo sčasti) zodpovednosti prevádzkovateľov dopravných prostriedkov. Treba
vychádzať z toho, že škodcovo spôsobenie škody nie je výlučné, nie je daný ani dôvod jeho

výlučnej zodpovednosti. Pri vzniku škody spolupôsobil i nezavinený úkon poškodeného, teda objektívna
skutočnosť, a tá má zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného. Určenie podielov pripadajúcich
na škodcu a poškodeného sa v týchto prípadoch sa má vykonať použitím § 441 Občianskeho zákonníka
analogicky.

Je nesporné z vykonaného dokazovania , že dňa 02.05.2007 vodič C. D. riadil dodávkové motorové
vozidlo značky Nissan Vanette po štátnej ceste v obci D. R. P. v smere od obce U. H. s 0,34 promile
alkoholu v krvi rýchlosťou 60,77 - 61,85 kilometra za hodinu aj napriek tomu, že v danom úseku
bola obmedzená rýchlosť na 40 kilometrov za hodinu. V dôsledku čoho pravou prednou časťou
vozidla pred rodinným domom číslo 283/105 zachytil a zrazil maloletého chodca - poškodeného W. C.
prechádzajúceho v tom čase vozovku mimo vyznačeného prechodu pre chodcov zľava doprava v smere

jazdy motorového vozidla (podľa trestného rozkazu Okresného súdu Humenné zo dňa 30.07.2007
1T/119/07 - 159 spis OS Humenné 1T/119/2007).

Zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. S. K. (čl. 44-82 trestného spisu Okresného súdu Humenné
1T/119/2007) vyplýva, že vodič dodávkového vozidla po prejdení miernej pravotočivej zákruty na

priamom úseku sa ani vyhýbaním vľavo ani brzdením nedokázal vyhnúť zrážke maloletého chodca
nachádzajúceho sa v čase jeho príchodu v priestore vozovky. K nehode došlo v oblasti kde nebol
vyznačený priechod pre chodcov. Znalec vychádzajúc z výpovede vodiča zo dňa 02.05.2007 a
14.05.2007 ako aj zo záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva konštatoval, že maloletý
chodec sa pri pohybe cez vozovku neotáčal, ale pokračoval zľava doprava alebo sa musel pred nárazom

vozidla stihnúť otočiť nielen naspäť smerom doľava ale ešte raz smerom doprava a až, tak do neho
narazilo vozidlo. Prijal tak záver, že maloletý chodec v priestore vozovky k prichádzajúcemu vozidlu sa
pohyboval okolo 3,1 metra od jej ľavého okraja, k prichádzajúcemu vozidlu bol otočený pravou stranou
tela a v pohybe v smere jazdy vozidla z ľavej strany vozovky na právu. Znalec nemohol technicky vylúčiť,
že chodec prebiehal cez vozovku popred blížiace sa vozidlo, ale rovnako nemožno technicky vylúčiť ani

jeho prípadné zastavenie, ani otáčanie sa pred vozidlom bezprostredne pred zrážkou. Rýchlosť jazdy
vozidla sa pohybovala od 60,77 a 61,85 kilometrov za hodinu a, pretože k nárazu do chodca došlo
ešte počas nábehu bŕzd vozidla pred začiatkom plného brzdenia vozidlo narazilo do chodca približne
rovnakou rýchlosťou.

Znalec sa v tomto znaleckom posudku zaoberal možnosťami vodiča na odvrátenie dopravnej nehody.
V prípade, že maloletý vybehol z bránky a bez zastavenia pokračoval cez cestu až po zrážku plynulým
rýchlym behom, až šprintom ,potom vodič na uvedenú situáciu zareagoval včas a zrážke už zabrániť
za takýchto podmienok z jeho rýchlosti jazdy brzdením nemohol. Konštatoval však znalec, že v takom
prípade by k zrážke chodca nedošlo ak by vodič pri jeho rýchlosti jazdy havarijným brzdením zareagoval

minimálne o 1,27 až 1,39 sekundy skôr ako zareagoval, alebo by mohol brzdením zastaviť. K stretu
by za daných okolnosti nemuselo dôjsť ak by sa vozidlo v čase jeho skutočnej reakcie pohybovalo
rýchlosťou jazdy minimálne 36,74 až 38,24 kilometrov za hodinu, pretože by mal možnosť vozidlo po
mieste stretu havarijným brzdením zastaviť alebo rýchlosťou maximálne do 49,13 až 52,84 kilometrov
za hodinu nakoľko maloletý chodec by mohol koridor jeho jazdy už opustiť vpravo.

V prípade, že mal. chodec sa pred príchodom vozidla zastavil, otočil vľavo a podľa zisteného musel i
naspäť vpravo potom predlžil dobu , ktorú mal vodič na zabránenie nehode, minimálne v prípade behu
chodca okolo 2,62 až 3,3 s a v prípade šprintu okolo 2,03 až 2,66 s, čo pri včasnej reakcií vodič ,mohol
stretu zabrániť zastavením pred miestom zrážky. Z technického hľadiska nie je možné určiť príčinu

jednoznačne. V prípade, že mal. chodec cez vozovku plynule až po zrážku prebiehal bez zastavenia
sa a otáčania, nemožno vodičovi preukázať, že za danej rýchlosti jazdy mohol včasnou reakciu po
miesto stretu vozidlo zastaviť. V prípade, že chodec sa pri prebiehaní cez vozovku zastavil a otáčal,
potom príčinou dopravnej nehody bola vzhľadom na rýchlosť vozidla neskorá reakcie vodiča, pretože
pri včasnej reakcii mohol zrážke chodca zabrániť zastavením vozidla.

Z výpovedí samotného vodiča C. D., ako aj svedkov - jeho spolujazdcov S. J. a S. Q. vyplýva, že sa v
priebehu vedenia vozidla C. D. medzi sebou navzájom rozprávali.Znalec z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku č. 31/2007 neuviedol možnosti zabránenia
nehode zo strany žalobcu.

Zo skutkových záverov vyplývajúcich zo záverov znalca však vyplýva, že v prípade, ak mal. chodec
sa pred príchodom vozidla zastavil, otočil vľavo a podľa zisteného musel i naspäť vpravo potom predlžil
dobu , ktorú mal vodič na zabránenie nehode, minimálne v prípade behu chodca okolo 2,62 až 3,3 s a v
prípade šprintu okolo 2,03 až 2,66 s, čo pri včasnej reakcií vodič ,mohol stretu zabrániť zastavením pred
miestom zrážky. V prípade, že mal. Chodec cez vozovku plynule až po zrážku prebiehal bez zastavenia

sa a otáčania, nemožno vodičovi preukázať , že za danej rýchlosti jazdy mohol včasnou reakciou po
miesto stretu vozidlo zastaviť. V prípade, že chodec sa pri prebiehaní cez vozovku zastavil a otáčal,
potom príčinou dopravnej nehody bola vzhľadom na rýchlosť vozidla neskorá reakcie vodiča, pretože
pri včasnej reakcii mohol zrážke chodca zabrániť zastavením vozidla.

Žalovaný namietal záver znalca, ktorý považoval reakciu vodiča za oneskorenú, pretože vodič nemal

dôvod reagovať na prekážku od momentu vstupu na vozovku z ľavej strany, ale až v momente, keď
maloletý chodec zastal na vozovke a zmenil smer a chodec mal zastaviť nečakane pri prechode
cez vozovku, až v tento moment mal vodič dôvod na reakciu. Je potrebné konštatovať, že v priebehu
dokazovania žalovaný nevyvrátil žiadnymi dôkaznými prostriedkami namietaný záver znalca s odboru
cestnej dopravy č.31/2007.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje.

Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej
skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby
preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto
titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo/17/2010).

Vzhľadom na to žalovaný nesúhlasil so záverom v znaleckom posudku v priebehu celého dokazovania
bol oprávnený na svoje tvrdenie označiť také dôkazy, ktoré by preukázali nesprávnosť predmetného
záveru a predovšetkým by preukázali, že vodič nemohol zabrániť nehode za žiadnych okolností, a ktoré
by preukázali možnosti zabránenia stretu v dôsledku správania sa maloletého chodca.

Vzhľadom na závery vykonaného dokazovania nie je možné prijať záver, že konanie poškodeného
žalobcu bola aspoň jednou z príčin vzniku škody. Ak teda táto okolnosť nie je preukázaná nie je možné
konštatovať že zo strany poškodeného respektíve osôb vykonávajúcich nad ním dozor nebola venovaná
dostatočná pozornosť a v nedostatku tejto pozornosti by tak nedošlo k stretu chodca a motorového

vozidla. V tomto smere je názor prvostupňového súdu o miere zavinenia nesprávny.

Účelom článku 46 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Prístup k súdu sa nezaručuje
kedykoľvek, ale iba vtedy ak zákon neustanoví inak (porovnaj nález Ústavného súdu SR II.12/ 1997).

Súdy pri občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny, či formalistický vklad a aplikáciu
práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnu ochranu zákonností, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Občianske súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a

rozvíjanie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu z 29.02.2012, sp.zn. 1Cdo 48/2010). Súd by mal mať
na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov.
Ústavne články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd spolu s Občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky spravodlivého
procesu.

Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd keď v jednom zo svojich nálezov uviedol: súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov ktoré súmechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho, ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou”. Porovnaj nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 222/07). Základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite t.j. zákonom

ustanovenýmpostupomsúdudostať(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS124/08).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti na zistený skutkový stav okolnosti prejednávanej veci tak
odvolací súd považoval námietku odvolateľa aj vo vzťahu k miere zavinenia žalobcu na vzniknutej mu
škode v rozsahu 50 % za nedôvodnú.

Odvolací súd tak rozsudok potvrdil vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k bolestnému nad sumu 14.400,
84 Eur, vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia nad sumu 6.052,50 Eur (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Po preskúmaní ostatných napadnutých častí rozsudku dospel však k záveru, že pri uplatnenom
nároku vo vzťahu k peňažnému odškodneniu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, vo výroku

o úrokoch z omeškania a vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá je potrebné
považovať napadnutý rozsudok za predčasný vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom
(§ 221 ods. 1 písm. h/, f/ O.s.p.).

III. Navýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia.

Obaja účastníci konania napadli tento výrok rozsudku prvostupňového súdu.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie pri priznaní predmetného nároku odôvodnil s poukazom na to,

že sa stotožňuje s uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011,
podľa ktorého uznanie invalidity v zmysle ust. § 5 ods.5, zák. č. 437/2004 Z.z., je jedným, nie však
jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Vychádzal z bodovo stanovenej výšky sťaženia 4200 bodov,
čo predstavuje 56.154,- Eur a z návrhu žalobcu, ktorý žiadal priznať 50 %-né zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia, t.j. 28.077,- Eur. Keďže žalobcovi po zohľadnení pomeru účasti bolo
priznaných 70 % z požadovanej sumy náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a súd rozhodol o
zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5896,17
Eur ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (t.j. 30 % zo sumy 28.077,- Eur - čo predstavuje
50 % zo žalobcom navrhovaného zvýšenia SSU).

Za dôvody na jeho zvýšenie, prvostupňový súd považoval príliš nízky vek žalobcu, v ktorom sa stal
úraz. Následky úrazu majú vplyv na nepriaznivú prognózu jeho duševného i fyzického vývoja.

Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má

preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.

Mimoriadne zvýšenie odškodnenia má predstavovať nielen určitú formu satisfakcie za stratu životnej
pohody, ale má svojím spôsobom a predovšetkým zabezpečiť pre poškodeného určitú úroveň života do

budúcnosti, aby sa aspoň sčasti podobala kvalite života pred úrazom

V tomto smere vo vzťahu k priznanému peňažnému odškodneniu zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia je rozhodnutie prvostupňového súdu nejasné.

V zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie
invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 437/2004 Z.z. poskytovateľ náhrady a poškodený môžu uzatvoriť
dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto

zákonom, najviac však do výšky náhrady stanovenej v § 5 ods. 5.

V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z. poškodený je oprávnený uplatniť nárok na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, ak sa podal návrh na uzatvorenie dohody podľa odseku 1a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda, podľa odseku 1 a neuspokojili sa nároky
poškodeného.

Za správny je potrebné považovať záver prvostupňového súdu, že nie je možné maloletého žalobcu
diskriminovať z možnosti uplatnenia tohto nároku a podľa ktorého uznanie invalidity v zmysle ust. §
5 ods.5, zák. č. 437/2004 Z.z., je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení
ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na záver prijatý v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011: „Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. je stanoviť
podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona, je daná možnosť súdu, v prípadoch hodných osobitného
zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50
%. V ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je odkaz na § 70 až § 73 zákona č. 461/2003

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovenia riešia podmienky priznania
invalidného dôchodku, ako aj jeho výšku. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je ústavne konformným
výkladom záver o tom, že iba priznanie invalidného dôchodku poškodenému, zakladá ako dôvod
hodný osobitného zreteľa, nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany
súdu, takýto záver nemožno vyvodiť ani pri gramatickom a logickom výklade citovaného ustanovenia.

Jeho obsah hovorí o prípadoch osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, ale nevyplýva z neho
podmienka „rozhodnutia“ o invalidnom dôchodku. Takýto výklad by bol zužujúci a v rozpore so zmyslom
zákona.

Proces dokazovania predpokladov pre takýto záver, ktorý však v danom prípade musí vykonať súd,

ktorý podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je oprávnený rozhodnúť, by mal viesť k tomu, že
súd zisťuje podmienky zdravotného stavu poškodeného, ktorý i keď o invalidný dôchodok nepožiadal,
môže predpoklady pre priznanie invalidného dôchodku v plnom rozsahu spĺňať, t.j. vždy súd musí
skúmať zdravotný stav poškodeného vo vzťahu k nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Pri opačnom výklade, by súdne konanie o takomto nároku bolo zúžené iba na konštatovanie,

že poškodený je alebo nie je invalidným dôchodcom (v zmysle rozhodnutia o priznaní invalidného
dôchodku), čo by bez pochyby však bola oblasť skôr práva verejného ako súkromného, na ktorom
je však koncipované oprávnenie súdu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 473/2004 Z.z. vo svetle odvolacím
súdom uvádzaného rozhodnutia o právomoci súdu, vydaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp sp. zn. 3Cdo/136/2007. Aj z logického výkladu nasledujúceho ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č.

437/2004 Z.z., ktoré umožňuje uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to
aj nad výšku ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5, je
podporne zrejmé, že zákonodarca túto možnosť dohody o vyrovnaní a to až do výšky zvýšenia najviac
o 50 % (§ 5 ods. 5) nepodmieňuje „uznaním invalidity“, ale len dohodou medzi poskytovateľom náhrady
a poškodeným, limitovanou výškou uvedenou v § 5 ods. 5. V prípade, že k dohode nepríde, dáva potom

zákon možnosť poškodenému, uplatniť svoj nárok na súde, ktorý musí k nemu pristúpiť v zmysle hore
uvedených ústavných zásad, ktoré sú premietnuté do súdneho konania.

Dovolací súd preto na otázku, tvoriacu obsah pripusteného dovolania odvolacím súdom, dospel k
záveru, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však

jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.“

Zákonná úprava vychádza z predpokladu, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
má byť úmerné schopnosti poškodeného zúčastňovať sa pracovného a sociálneho procesu v porovnaní

so zdravým jedincom.

Ďalšie závery dotýkajúce sa priznania tohto nároku sú však zatiaľ nedostatočné. Prvostupňový súd musí
náležitým spôsobom zistiť, či sú splnené podmienky pre priznanie tohto nároku z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, rovnako tak musí po ich náležitom zistení a konkretizácii správne vychádzať zo

základu tohto nároku a spôsob jeho výpočtu dostatočne určitým spôsobom vyčísliť musí vyčísliť mieru
následkov poškodeného.

IV. Úroky z omeškaniaV prípade rozhodnutia o úrokoch z omeškania, možno súhlasiť s odvolateľmi , že tento výrok súdu

a jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné, pretože skutočne vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd
nijakým spôsobom neodôvodnil z čoho vychádzal pri prisúdení úrokov z omeškania. Bude potrebné, aby
prvostupňový súd sa po zrušení veci, pokiaľ ide o úroky z omeškania tieto náležité odôvodnil a stanovil
čas plynutia omeškania pri jednotlivom plnení. Pri stanovení počiatku omeškania žalovaného nemožno
určiť počiatok omeškania výlučnou aplikáciou ustanovenia § 563 OZ, t. j. prvým dňom po tom, čo ho o

plnenieveriteľpožiadal,resp.podoručenížaloby,resp.posudkomobolestnomasťaženíspoločenského
uplatnenia. Je potrebné nepochybné zistiť, kedy došlo u jednotlivých nárokov k omeškaniu a dôvody.
Je potrebné zhodnotiť, či nárok vznikol uplatnením na súde a prečo, alebo či mohol nastať prvým dňom
po vyplatení čiastočnej náhrady alebo inak.

Odvolací súd tak vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k
nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vo výroku o úrokoch
z omeškania, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, vo výroku o trovách
konania vrátane výroku o trovách štátu (§ 221 ods. 1 písmeno h/,f/ O.s.p.). Vec vrátil v rozsahu zrušenia
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Úlohou prvostupňového súdu teda bude ako už bolo vyššie spomenuté zaoberať sa nárokom na
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, jasne a zrozumiteľne odôvodní
priznané úroky z omeškania pri jednotlivých nárokoch a opätovne sa musí zaoberať nárokom žalobcu,

ktoré v prevyšujúcej časti súdom zamietnuté.

Prvostupňový súd musí dôsledne vo vzťahu k zavineniu maloletého žalobcu svoje rozhodnutie
odôvodniť, tak aby na zistený skutkový stav mohol prijať záver, že konanie maloletého bolo aspoň

jednou z príčin vzniku predmetnej nehody. Musí dôsledne vychádzať pri zisťovaní skutkového stavu
aj z aplikácie ustanovenia § 132 až 135 O.s.p. a vykonať všetky dôkazy v súlade s týmto zákonným
ustanovením.

Prvostupňový súd zároveň rozhodne v novom konaní aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.