Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899472
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Veselá Zemaníková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1011899472.5

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ FIVE X a. s. v konkurze, so sídlom
Poľnohospodárska 24, Bratislava, IČO: 31 340 831, 2/ LEMIKON LIMITED, so sídlom , zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava,
IČO: 47 233 931, proti žalovanému: TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a. s., so sídlom Brečtanová
1, Bratislava, IČO: 31 340 822, zastúpeného advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš

& Partners s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava, IČO: 47 239 921, o
zdržanie sa nekalosúťažného konania, náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia a poskytnutie
primeraného zadosťučinenia, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbs/1/2011, o
dovolaní žalobcu 2/ proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. augusta 2019, sp. zn.
5Obo/20/2018, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie odmieta.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi 2/ n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 25. apríla
2018, č. k. 7Cbs/1/2011-2047 I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 7 852 123,50
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 7 852 123,50 eur od 25. novembra 2003
do zaplatenia, a to všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, II. vo zvyšku žalobu zamietol, III.

žalovanému priznal proti žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a IV. žalovanému
priznal proti žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50,35%.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací, rozhodujúci o
odvolaniach žalobcu 2/ a žalovaného rozsudkom z 13. augusta 2019, sp. zn. 5Obo/20/2018 I. napadnutý
rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi

2/ sumu 7 852 123,50 eur s príslušenstvom, zmenil tak, že žalobu žalobcu 2/ zamietol, II. rozsudok
krajského súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá - v časti napadnutej žalobcom 2/ - potvrdil a
III. žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v celom rozsahu.

3. V odôvodnení rozsudku odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí nárokov

z know-how a z bezdôvodného obohatenia uviedol, že uzatvorením dohody o urovnaní z 19. novembra
2008, nemohlo dôjsť k uznaniu žalobou uplatneného nároku žalovaným, ako to v spore prezentoval
žalobca 2/.
3.1. Odvolací súd poukázal na to, že know-how má špecifickú povahu a možno ho kategorizovať
ako podsystém, resp. osobitnú podstatu schémy znalostí spadajúcich do skupiny práv chránených
ako obchodné tajomstvo. Definované je obvykle ako systém zručností, znalostí a postupov, ktoré

napomáhajú v podnikaní nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia, ktoré sa označujú pojmom know-
how (t. j. „vedieť ako“). Ak takýto systém zručností nenapĺňa pojmové znaky obchodného tajomstva,potommôžepodliehaťochraneprostredníctvom§271ObZ.Prinaplnenípojmovýchznakovobchodného
tajomstva je možné know-how chrániť v súlade s ustanovením § 17 ObZ, pokiaľ však tieto znaky nie sú
naplnené, je možné použiť napr. ochranu dôverných informácií v predkontraktačnej fáze vzťahu (§ 271

ObZ), resp. určiť podmienky ochrany zmluve s obchodným partnerom. Ochrana know-how je špecifická,
a to aj z dôvodu, že ide o súbor činností, ťažko presne vyjadriteľný okruh zručností, metód resp. rôznych
skutočností, ktorými určitý subjekt disponuje a za účelom profitu ich sprístupní tretej osobe. Keďže ide
o ťažko definovateľný okruh zručností, ktoré majú byť chránené vo zvýšenej miere a utajované pre
svoju výnimočnosť, ich hodnota musí byť daná aj tým, že strane, ktorej sa sprostredkúvajú, musia byť

dostatočne definované, keďže ich obsah sa časom môže meniť práve istou mierou jej spolupôsobenia,
čo má prirodzený vplyv na výnimočnosť know-how vo vzťahu k jeho majiteľovi, tak k jeho hodnote,
ktorá je takýmto spoluprispením vo vzťahu k užívateľovi know-how znížená, a jeho prispenie musí
byť relevantne zhodnotené. Vzťah medzi stranami sporu sa dlhodobo vyvíjal a je zjavné a nesporné,
že určitým know-how žalobca 2/, resp. jeho predchodca v momente vzniku prvého zmluvného vzťahu
disponoval.Objemposkytovanýchčinnostívšaknikdynezabezpečilformoudohodyoposkytovaníknow-

how alebo inou zmluvnou formou, ktorá by znamenala, že takýto objem a obsah poskytovaných činností
považuje za svoje výlučné a výnimočné vlastníctvo.
3.2. Pôvodný žalobca poskytoval žalovanému služby súvisiace s ním vykonávanou činnosťou,
podmienenou získaním licencie, pričom od začiatku vzťahu bolo zjavné, že danou licenciou nedisponuje
a ani disponovať nebude. Pôvodný žalobca za dohodnutú odmenu poskytoval určité činnosti, a až pri

ukončení vzťahu začal tvrdiť, že ním poskytované zručnosti neoprávnene žalovaný prevzal. Je zjavné,
že na počiatku vzťahu tu isté zručnosti a hmotný i nehmotný substrát špecifického podnikania na strane
pôvodného žalobcu existoval, avšak jeho presný obsah nie je možné určiť a nie je možné určiť ani
to, do akej miery sa plynutím času a spolupôsobením žalovaného jeho hodnota zmenila a či práve
poskytovaná odmena za poskytované služby nie je práve odmenou, v ktorej je obsiahnutá aj hodnota

takto poskytovaného know-how. Používanie uvedených zručností dlhodobo pôvodný žalobca toleroval
a sám ich sprístupňoval žalovanému bez ich zabezpečenia zvýšenou zmluvnou ochranou, že tieto
zručnosti samotný pôvodný žalobca za natoľko špecifické a jednoznačne určiteľné ako jemu výlučne
patriace nepovažoval a ich využívanie považoval za prirodzenú súčasť plnenia zmluvných povinností,
za ktoré získal odmenu pokrývajúcu aj sprístupnenie istého objemu informácií. Žalovanému počas

vzájomného vzťahu neboli oznámené či označené skutočnosti, ktoré by mal vo zvýšenej miere chrániť,
či ktoré bez súhlasu pôvodného žalobcu nesmel používať, využívať či aplikovať na svoje činnosti. Takáto
miera nedostatku obozretnosti v obchodných vzťahoch na strane pôvodného žalobcu je v rozpore so
zásadou vigilantibus iura scripta sunt, typickou pre obchodné vzťahy, a jeho následné konanie tak
nemôže požívať ochranu ani cez prizmu dobrých mravov tak, ako sa jej žalobca domáhal.

4. K nárokom z ochrannej známky odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s rozhodnutím krajského
súdu, ktorým žalobe čiastočne vyhovel. Vo vzťahu k nárokom z tvrdeného porušenia práv k sporným
ochranným známkam ŠPORTKA, ŠANCA a MATES dospel k záveru, že ich potenciálnu ochranu je
potrebné rozčleniť na tri základné etapy dané možnou známkovo-právnou ochranou, a to nasledovne:
1/ zodpovedajúca obdobiu pred zápisom známok do registra ochranných známok; 2/ zodpovedajúca

obdobiu, kedy boli sporné známky zapísané do registra ochranných známok pre služby „organizovanie
číselných lotérií“ v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb a 3/ zodpovedajúca obdobiu
po výmaze daných známok z registra pre uvedené služby.
4.1. Vzhľadom na procesný vývoj súvisiaci s rozhodovaním o návrhu žalovaného na výmaz sporných
známok z uvedeného registra vedeného Úradom priemyselného vlastníctva SR vyhodnotil odvolací

súd ako charakter obdobia zodpovedajúceho druhej etape. Pre prvú a tretiu etapu nemôže byť pochýb
z právneho hľadiska o tom, že pre nezapísané označenia nie je možné požadovať nároky patriace
ochranným známkam tak, ako im ochranu priznáva ustanovenie § 25 ZoOZ, pre služby relevantné k
posudzovaniu nárokov uplatnených v tomto konaní, teda organizovanie číselných lotérií.
4.2. Pre druhú etapu zodpovedajúcu obdobiu, kedy známky v registri zapísané boli, však nemožno

dovodiť možnosť poskytnutia ochrany v zmysle citovaného ustanovenia zákona o ochranných
známkach, a to z dôvodu explicitne formulovaného v ustanovení § 18 ZoOZ, podľa ktorého v
prípade výmazu ochrannej známky z registra platí, že k zápisu do registra nedošlo. Z uvedeného
podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že pre relevantný okruh činností sporné známky nikdy nepožívali
známkovo-právnu ochranu, a teda aj pre toto obdobie by mohla byť poskytnutá výlučne ochrana

zodpovedajúca nárokom z nekalej súťaže, kde základným predpokladom možného použitia takejto
ochrany je existencia súťaže medzi stranami sporu. Odvolací súd zohľadnil aj možné presahovanie,
prelínanie ochrany poskytovanej zákonom o ochranných známkach jej majiteľovi aj pre iné kategórie
tovarov a služieb, keďže právnemu predchodcovi žalobcu sporné známky zostali zapísané pre okruhslužieb „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií“ v triede 36 medzinárodného
triedenia tovarov a služieb. Odvolací súd vyslovil, že hoci aj pre relevantný okruh služieb lotérií
zodpovedajúcich štátnemu monopolu k zneužitiu práv z ochrannej známky dôjsť nemohlo, stále mu

patria nároky súvisiace s užívaním ochranných známok, pre ktoré mu stále zápis trval.
4.3. Odvolací súd sa zameral na to, či existuje základný predpoklad protiprávnosti konania žalovaného, a
to konanie v rámci súťaže. Podmienka konania v hospodárskej súťaži tak, ako to predpokladá generálna
klauzula nekalej súťaže, predpokladá ako existenciu súťažného vzťahu, t. j. existenciu najmenej dvoch
súperiacich subjektov a existenciu konania uskutočneného v rámci tohto súťažného vzťahu. Koncepcia

pojmu súťažný vzťah vychádza z koncepcie pojmu hospodárska súťaž, pričom odvolací súd poukázal
na to, že hospodárskou súťažou je súperenie dvoch alebo viacerých hospodárskych subjektov na tej
istej strane trhových vzťahov - ponuky či dopytu - o dosiahnutie hospodárskeho výsledku spočívajúceho
v uskutočnení výmeny výrobkov alebo služieb s tými istými potenciálnymi účastníkmi trhu, a to také
súperenie, ktoré vzájomne ovplyvňuje hospodársku činnosť týchto subjektov a vytvára na strane
druhýchpotenciálnychúčastníkovtrhovýchvzťahovobjektívnumožnosťvoľbymedzirôznymisúťažnými

ponukami či dopytmi. Za konanie v hospodárskej súťaži je nutné pokladať každé správanie súťažiteľa,
ktoré sa týka jeho súťažnej činnosti a spadá do jeho rámca, pričom je rozhodujúca povaha správania,
jeho súvislosti a nie otázka, či ide o konanie v konkrétnom vzťahu k druhému súťažiteľovi; za podstatné
treba považovať to, že jeho konanie nepriamo ovplyvňuje úspešnosť alebo neúspešnosť ostatných
súťažiteľov.

4.4. Podľa odvolacieho súdu tradičná definícia hlavnej funkcie predmetov priemyselných práv na
označenie vlastníctva je formulovaná tak, že ňou je rozlišovať osoby, podniky, prevádzky, najmä ak
ich predmet činnosti, či podnikania je zhodný, či obdobný a rozlišovať rovnaké, či obdobné výrobky a
služby pochádzajúce od rôznych výrobcov, či poskytovateľov, pričom možno konštatovať, že práva na
označenie sú dôležitým prostriedkom ochrany spotrebiteľa. Jedným zo základných pojmových znakov

označenia, ktoré môže byť ochrannou známkou, je jeho schopnosť rozlíšiť tovary alebo služby jednej
osoby od rovnakých alebo podobných tovarov alebo služieb inej osoby a v tejto rozlišovacej spôsobilosti
spočíva aj základná funkcia ochrannej známky tzv. distinktivita ochrannej známky. Miera zameniteľnosti,
resp. distinktivita ochrannej známky je prvkom, ktorý neoddeliteľne súvisí s jej hodnotou a s tým, či
a akým spôsobom vôbec môže majiteľovi známky pri jej neoprávnenom použití vzniknúť ujma. Pokiaľ

majiteľ známky túto vôbec nepoužíva, a to aj z dôvodu, že na rovnaké alebo obdobné tovary známku
užívať nemôže pre existujúcu legálnu prekážku, stráca sa základný prvok hodnoty takejto známky.
4.5. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podstatné, že k užívaniu označenia/známky dochádzalo
tolerovaným spôsobom, nerušene v rámci dlhodobého záväzkového vzťahu medzi stranami sporu.
Predmetné ochranné známky boli užívané žalovaným a samotný pôvodný žalobca sa na takomto

užívaní podieľal poskytovaním služieb, ktoré mal so žalovaným zazmluvnené. Známky boli predmetom
vzájomnej spolupráce, bez ich existencie, či už ako registrovaných, alebo neregistrovaných, by daný
vzťah neexistoval. Pôvodný žalobca potreboval na využitie známok žalovaného a žalovaný zase
pôvodného žalobcu pre zabezpečenie výkonu všetkých služieb, ktoré poskytoval na základe zákonne
udelenej licencie. Tu netreba opomínať fakt, že zákon o ochranných známkach majiteľovi priznáva

nielen právo používať ochrannú známku, ale ukladá mu aj povinnosť používať ju. Ak sa ochranná
známka nepoužíva najmenej 5 po sebe idúcich rokov, môže to byť dôvodom aj na podanie návrhu na
výmaz ochrannej známky z registra ochranných známok. Pôvodný žalobca nemohol nikdy známku sám
užívať pre činnosti, ktoré sú predmetom licencie udelenej žalovanému, jej užívanie bolo podmienené
spoluprácousožalovaným.Vpredmetnejvecitaknešlooparazitizmustak,akohopredpokladáskutková

podstata nekalej súťaže, ale skôr o symbiózu, koreláciu výhod vyplývajúcich z existujúceho obligačného
vzťahu. Odvolací súd poukázal aj na to, že podľa rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva mal
pôvodný žalobca od počiatku zapísané ochranné známky len pre triedu 36 medzinárodného triedenia
tovarov a služieb „organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií a doplnkových hier
k číselným lotériám,“ pričom dôvodom pre čiastočný výmaz ochranných známok pôvodného žalobcu

bola skutočnosť, že časť tovarov a služieb, pre ktoré bola ochranná známka pôvodne zapísaná, neboli
predmetom podnikania pôvodného žalobcu, čo bolo dodatočne osvedčené výmazom predmetu činnosti
spoločnosti pôvodného žalobcu „kompletné stávkové služby na základe uzavretých zmlúv s právnickými
osobami, ktoré na účely uvedené v ustanovení § 2 písm. c/ a f/ zák. č. 194/1990 Zb. majú oprávnenie.“
4.6. Odvolací súd skonštatoval, že pôvodný žalobca nielenže nikdy sám pre svoje tovary a služby

ochranné známky nepoužíval, ale že ich ani používať nemohol pre nedostatok potrebnej licencie.
Zároveň doplnil, že nekalá súťaž medzi stranami preukázaná nebola, keďže medzi nimi nikdy k
akejkoľvek forme súťaže nedošlo. Nástroje ochrany proti nekalej súťaži sú tak nepoužiteľné. Pritom
dospel k záveru, že práve existencia licencie a monopolné postavenie žalovaného (o ktorom pôvodnýžalobca od počiatku ich obligačného vzťahu vedel a charakter tohto vzťahu bol dokonca podmienený
dohodami súvisiacimi so vznikom samotných strán sporu) sú rozhodujúcim prvkom a skutočnosťou
jednoznačne dávajúcou danému vzťahu punc záväznosti a podmienenosti, želanej kooperácie a

vzájomne dosahovaného profitu, ktoré musia viesť k záveru, že žalobnému návrhu nemožno vyhovieť.
Bez existencie žalovaného by pôvodný žalobca nemal z predmetných označení absolútne žiaden zisk
pre okruh služieb podmienených udelením licencie. Preto ani argumentácia neexistencie písomnej
licenčnej zmluvy podľa § 508 ObZ a z tohto dovodená potreba žalobcovi 2/ priznať náhradu škody
neoprávneným zásahom do jeho práv k ochranným známkam nebola správna.

5. K dohode o urovnaní odvolací súd uviedol, pokiaľ sa žalobca 2/ domáhal zohľadnenia jej existencie,
táto jeho úvaha zjavne opomína fakt, že pokiaľ by išlo o platnú dohodu, ktorej účinky by stále trvali (čo
však popiera tvrdením o odstúpení od nej), potom by neexistoval predmet tohto konania vzhľadom na
jeho zánik spojený s účinkami dohody, ktorú mali strany uzavrieť s výslovným odkazom strán na právnu
úpravu pokonávky so všetkými účinkami s ňou spojenými. Pokiaľ však žalobca 2/ tvrdil, že dohoda

zanikla odstúpením, potom dovolávanie sa účinkov neexistujúcej dohody popiera elementárnu logiku.
Ako z obsahu samotnej dohody vyplýva, táto odstúpením zanikla od počiatku, t. j. pre ďalšie právne
úkony akoby ani nevznikla. Tu potom aj prípadná úvaha o jej neplatnosti nemôže viesť k inému výsledku
ako k tomu, ktorý je rozhodujúci pre prebiehajúce konanie, a to, že na uvedenú dohodu nemožno
prihliadať a už vôbec jej nemožno priznávať účinky spojené s uznaním záväzku tak, ako to tvrdil žalobca

2/.
5.1. Uznanie záväzku tak, ako je upravené v ustanovení § 323 ObZ, je právnou úpravou zabezpečenia
záväzku s úplne odlišným charakterom ako inštitút pokonávky. Pokonávka znamená zánik pôvodného,
pochybného, záväzku. Naopak, uznanie záväzku znamená uznanie určitého, nepochybného záväzku, a
to, že v určitom rozsahu a v určitom časovom momente trval, existoval. Žalobca 2/ teda nesprávne spájal

účinky zaniknuvšej dohody (ktorá však bola úplne novou, novo formulovanou obligáciou nahrádzajúcou
pôvodný právny stav) s aplikáciou uznania záväzku, a to aj v kontexte so snahou dosiahnuť účinky
uznania podľa § 407 ObZ, keď tvrdil, že bolo plnené zo záväzku, ktorý je predmetom tohto konania.
5.2. Odvolací súd zdôraznil, že ak žalovaný plnil záväzok z dohody o urovnaní, nemohol plniť záväzok,
ktorý je predmetom tohto konania. Samotná dohoda obsahuje úpravu toho, na čo sa má takéto plnenie

započítavať v prípade, že dôjde k odstúpeniu (na zmluvnú pokutu), prirodzene pre prípad, že je táto
dohoda platná. Hodnotiť platnosť dohody však nemôže byť predmetom rozhodovania konajúceho súdu
v tomto konaní, je to úplne irelevantné vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. V čase rozhodovania
odvolacieho súdu nebolo možné na túto dohodu nijako prihliadať, bez ohľadu na to, či je neplatná,
teda bez právnych účinkov, alebo či ako platná zanikla odstúpením od počiatku (bez právnych účinkov

na prebiehajúci spor. S poukazom na túto dohodu nemožno dospieť k záveru, že jej účinkom bolo
uznanie záväzku zodpovedajúcemu výroku rozsudku najvyššieho súdu zo 7. augusta 2008, sp. zn.
3Obo/141/2007-1236.

6. V závere odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu 2/, týkajúcou sa rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) DRAFT-OVA, a. s., PSMA, spol. s r. o. a
COMPCAR, s. r. o. tak, že ich aplikáciou na prejednávanú vec mal dospieť k záveru, že zrušením
pôvodného rozsudku na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a čiastočným
zamietnutím žaloby v neskoršom konaní v časti nárokov, ktoré boli v pôvodným rozsudkom priznané,
malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv. Aj s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky(ďalejlen„ústavnýsúd“vpríslušnomgramatickomtvare)dospelkzáveru,žeESĽPnepovažuje
inštitút mimoriadneho dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do
princípu právnej istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v
záujmenapraveniapodstatnýchvádnapadnutéhokonania,resp.rozhodnutiačijustičnýchomylov.ESĽP
nevylučujeprípustnosťzrušovaniaprávoplatnýchrozhodnutísúdovnazáklademimoriadnychopravných

prostriedkov, t. j. in abstracto nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak,
vo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom na
konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia. Zároveň odvolací súd poukázal na to,
že bol v konaní viazaný kasačnou záväznosťou zakotvenou v ustanovení § 455 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) a dovolacím súdom vyslovené právne závery aplikoval v prejednávanej veci.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 2/ dňa 13. novembra 2019, ktorým sa
domáhal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že uloží žalovanémupovinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 33 302 785,60 eur s príslušenstvom. Prípustnosť dovolania
vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

8. Namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. videl dovolateľ v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže z neho nemožno priamo vyvodiť, prečo považoval možnosť
opätovného prejednávania právoplatne rozhodnutej veci na základe neprípustného mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora za zákonné. Poukázal na to, že podľa najvyššieho súdu v situácii,
keď podaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nepredchádzalo podanie dovolania zo

strany účastníka, ktorý podal podnet na podanie dovolania, je mimoriadne dovolanie neprípustné a treba
ho odmietnuť. Rovnako tak poukázal aj na stanovisko pléna ústavného súdu z 18. marca 2015, PLz.
ÚS 3/2015.
8.1. Napriek týmto záverom odvolací súd nepovažoval za potrebné sa zmieniť, prečo považoval za
správne prejednať právoplatne rozhodnutú vec, námietky žalobcu 2/ ponechal nepovšimnuté a nie je
preto možné zistiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Podľa dovolateľa patrí k jeho základnému právu na

spravodlivé súdne konanie poznať dôvody, ktoré viedli odvolací súd k názoru, že v rozhodovanom spore
považuje preskúmavanie právoplatného rozsudku za zákonný stav, keď v iných prípadoch najvyšší súd
odmietal mimoriadne dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné. Podľa dovolateľa odvolací
súd predmetné dôvody neuviedol z dôvodu, že tieto neexistujú.

9. Nesprávne právne posúdenie (zakladajúce prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p.) videl žalobca 2/ v odklone odvolacieho súdu od stanoviska najvyššieho súdu č.
R 94/2015 - osobitne v situácii, keď počas predmetného sporu sa menila právna úprava smerujúca
k zmareniu vykonania pre štát nevyhovujúceho rozsudku - keď podľa názoru odvolacieho súdu
nebolo potrebné mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť. Vychádzajúc z uvedeného

stanoviska a zo stanoviska pléna ústavného súdu z 18. marca 2015, PLz. ÚS 3/2015 nemožno dospieť
k inému záveru, než k záveru, že
- procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom
súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky
zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

- zrušením a opätovným prejednávaním právoplatného rozsudku na základe procesne neprípustného
dovolania generálneho prokurátora dochádzalo a dochádza k porušovaniu práva žalobcu 2/ na
spravodlivý proces,
- odvolací súd sa vo vyriešení tejto pre konanie podstatnej otázky odchýlil od konštantnej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu,

- odchylné závery odvolacieho súdu k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora v tejto procesnej situácii vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu z 20. decembra 2019 navrhol dovolanie žalobcu 2/ ako
neprípustné odmietnuť.

10.1. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca 2/ mimoriadnym opravným prostriedkom v skutočnosti
nenapáda rozsudok odvolacieho súdu, ale predchádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý
rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Z formulácii obsiahnutých v dovolaní je
evidentné, že po zrušení pôvodných rozhodnutí uznesením najvyššieho súdu v roku 2015 mali súdy
nižšej inštancie podľa žalobcu 2/ odmietnuť prejednať vec a len bez ďalšieho vyniesť presne rovnaký

rozsudok, aký bol prijatý krajským súdom v roku 2007. Uvedený názor označil žalovaný za absurdný,
keďže súd prvej inštancie a aj odvolací súd postupovali v súlade s platným právnym poriadkom, keď
rešpektovali právny názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho uznesení z 19. marca 2015, sp. zn.
1MObdoV/13/2011. Naopak, ak by konajúce súdy postupovali podľa predstáv dovolateľa, porušili by
zákon, keď by ich postup bol v príkrom rozpore so znením ustanovení § 243d ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku resp. § 455 C. s. p.

11. Dňa 20. januára 2020 doručil žalobca 2/ doplnenie dovolania o nové skutočnosti, konkrétne o
nahrávku rozhovoru z roku 2009 medzi vtedajším generálnym prokurátorom a ministrom financií. Z
predmetnej nahrávky je zrejmé, že generálny prokurátor nekonal v záujme ochrany zákonnosti ako

nezávislý štátny orgán, ale postupoval vyslovene na objednávku vlády. K porušeniu ústavného práva
dovolateľa na spravodlivé súdne konanie došlo na základe skutočnosti, že konajúce súdy vyhoveli
mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, hoci bolo procesne neprípustné.12. Žalovaný vo vyjadrení k doplneniu dovolania z 28. februára 2020 uviedol, že naň nemožno prihliadať,
keďže je podané po zákonom stanovenej lehote a je zmätočné. Navyše žalovaný poukázal na to, že
dovolateľ sa snaží len odlákať pozornosť od podstaty sporu po tom, ako neuniesol dôkazné bremeno

k ním uvádzaným skutočnostiam. V dovolacom konaní nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať
rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v konaní o mimoriadnom dovolaní a ani rozhodnutia ústavného
súdu.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie

podal včas žalobca 2/ zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) dovolací súd uvádza nasledovné:

14. V prvom rade dovolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 434 C. s. p., v zmysle ktorého
dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (t. j. v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľovi - § 427 ods. 1 C. s. p.).

14.1. Keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol žalobcovi 2/ doručený dňa 20. septembra 2019,
sú pre rozhodnutie dovolacieho súdu relevantné len tvrdenia dovolateľa uplatnené najneskôr do 20.
novembra 2019, t. j. len vo včas podanom dovolaní. Na tvrdenia obsiahnuté v doplnení dovolania z
20. januára 2020 podanom po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ktorými dovolateľ rozširoval svoju
argumentáciu o ním prezentovanom porušení práva na spravodlivý proces, nemôže dovolací súd pri

svojom rozhodovaní prihliadať.

K namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p.

15. Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej vade zmätočnosti považuje dovolací súd za potrebné úvodom

poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 12. decembra 2018, sp. zn. 2ObdoV/20/2017, ktoré bolo
publikované ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 5/2019 pod č. R 37/2019 s právnou vetou v znení: „Rozhodnutie súdu o dovolaní (mimoriadnom
dovolaní, dovolaní generálneho prokurátora), v ktorom vyslovil právny názor na určitú právnu otázku,
nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre ďalšie konanie v tejto právnej veci.“

15.1. V odôvodnení predmetného rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol, že „mimoriadne
dovolanie podané generálnym prokurátorom nezakladá ani prekážku právoplatne rozhodnutej veci,
ani prekážku už začatého konania. V predmetnej veci išlo o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
Občiansky súdny poriadok umožňoval podať generálnemu prokurátorovi za splnenia podmienok
zakotvených v § 243e a nasl. Hoci uvedený opravný prostriedok smeroval proti právoplatným

rozhodnutiam v konaní, tento na ne nadväzoval a bol „pokračovaním“ v tom istom konaní.“

16. Citovaný judikát je plne aplikovateľný aj v rozhodovanom spore, keďže konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, a konanie, ktoré naň nadväzovalo, tvorí
jeden celok. V štádiu po vydaní kasačného uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu z 19. marca

2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, ktorým bol zrušený skorší rozsudok odvolacieho súdu zo 7. augusta
2008,č.k.3Obo/141/2007-1236arozsudokkrajskéhosúduz1.marca2007,č.k.29Cb/1/2000-1117,tak
išlo o pokračovanie v konaní iniciovanom žalobou pôvodného žalobcu z 28. decembra 1999, doručenou
krajskému súdu dňa 7. januára 2000.
16.1. V predmetnom konaní tak nešlo o (opätovné) preskúmavanie právoplatne rozhodnutej veci, ako

to mylne (a účelovo) prezentoval dovolateľ, ale konajúce súdy rozhodovali o žalobe jeho právneho
predchodcu z 28. decembra 1999, pričom v konaní boli povinné rešpektovať právne záväzný názor
dovolacieho súdu v súlade s ustanoveniami § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku resp. § 455
Civilného sporového poriadku, ako to správne uviedol v napadnutom rozsudku odvolací súd (viď bod
92. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie a aj odvolací súd tak vychádzali

zo skutočností, ktoré vyšli počas celého konania najavo po zohľadnení právne záväzného názoru
dovolacieho súdu.
16.2. Naopak postup, akého sa v spore domáhal žalobca po vydaní uznesenia najvyššieho súdu z
19. marca 2015, sp. zn. 1MObdoV/13/2011, potierajúci kasačnú záväznosť rozhodnutia dovolacieho
súdu, by bol v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na uznesenie najvyššieho

súdu z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/12/2016, ktoré bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 pod č. R 76/2016 s právnou
vetou v znení: „Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru,vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je
neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“

17. Dovolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý vo svojich
rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (k tomu viď napr. II. ÚS 122/05 muselo byť dovolateľovi (jeho právnemu
zástupcovi) už pri spisovaní predmetného dovolania zrejmé, že jeho mimoriadny opravný prostriedok

bude vzhľadom na jeho obsahovú stránku a zvýšené zákonné kvalitatívne požiadavky na advokáta
spisujúceho dovolanie vyhodnotený dovolacím súdom ako meritórne neprejednateľný.

26. Nakoľko konanie pred odvolacím súdom nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti
uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. (viď bod 20. vyššie) a prípustnosť podaného dovolania

nebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. (viď bod 24. vyššie), najvyšší súd dovolanie žalobcu
2/ odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešného

žalovaného najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C. s. p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.