Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/125/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619010262
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6619010262.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanému S. V., pre prečin ohovárania podľa
§ 373 ods. 1 Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí dňa 21. októbra 2020, v senáte zloženom z
predsedu senátu JUDr. Jozefa Ryanta a sudcov JUDr. Mária Šuleja a JUDr. Adriány Považanovej,
odvolanie obžalovaného S. V. v zastúpení jeho obhajcom, proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš
zo dňa 03.06.2020 sp.zn. 10T/65/2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného S. V. v zastúpení jeho obhajcom C.. N. L. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš uznal obžalovaného S. V. rozsudkom zo dňa 03.06.2020 sp.zn. 10T/65/2019
vinným zo spáchania prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 23.08.2017 na Generálnu prokuratúru SR v Bratislave a Okresnému súdu Lučenec zaslal písomné
podanie zo dňa 18. 08. 2017, v ktorom uviedol, že sudca Okresného súdu Lučenec vo veci sp.

zn. 8C/205/2016 a ďalšie I.. I. E. mal účastníkov konania prebiehajúcom na súde hrubo osočovať,
podávať na nich trestné oznámenia, pričom trestné oznámenia mal označovať ako dôvody na svoje
vylúčenie a samotným podaním trestných oznámení mal prisudzovať vinu účastníkom konania a takto
mal poškodzovať ich dobré meno na Okresnom súde Lučenec, týmto konaním mal vytvárať dojem, že
trestné oznámenia boli dôvodné, uvedeným spôsobom malo dôjsť k šíreniu nepravdivých údajov a to
verejným spôsobom, čím sa mal sudca dopúšťať rôznorodej trestnej činnosti, súčasne z podania S.

V. vyplynulo, že sudca I.. I. E. mal uvádzať podanie trestného oznámenia ako rozhodnú skutočnosť
o nejasnej veci, čím neuvádza samotnú skutočnosť len ju hodnotí, pričom má ísť o jeho chorobnú
projekciu, ďalej sudca mal tiež uvádzať ako rozhodné, samotné podanie trestného oznámenia bez
ohľadu na preukázanú skutočnosť a výsledok v rozhodnutí o trestnom oznámení, čo má byť zjavným
nezmyslom a preto obžalovaný S. V. poukázal na to, že sudca zrejme nemá právnické vzdelanie
a teda sa preukazuje neplatnými dokladmi o vzdelaní, prípadne ďalšie školy a kurzy nasledovného

vzdelania sú nehodnotné a neplatné na výkon jeho funkcie sudcu, prípadne došlo k strate jeho
psychickej spôsobilosti, nakoľko podľa názoru obžalovaného S. V. má sudca zjavne trpieť psychopatiou
- velikášstvom, prípadne jej kombináciou s inou skoršou indikovanou poruchou, nakoľko trestnému
oznámeniu pripisoval väčší význam ako rozhodnutiu o skutočnosti samej, prípadne túto psychopatiu
predstiera, keďže mal skutočnosť a výsledok obchádzať z nejasného dôvodu, čím podľa tvrdenia
obžalovaného S. V., sudca I.. I. E., nespĺňa nezávislosť a je potrebné ho odvolať ako nespĺňajúceho

právne predpoklady.
Za to obžalovanému uložil podľa § 373 ods. 1 Tr. por. s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 ods. 2, ods.
3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu výkon takto
uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú
dobu na jeden rok.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný S.

V. prostredníctvom svojho obhajcu. Je nutné pripomenúť, že nielen súd prvého stupňa, ale i krajský
súd vykonal proti obžalovanému V. konanie ako proti ušlému, a to na podklade opatrenia predsedusenátuz24.09.2020vzhľadomnato,žeobžalovanýsanaďalejtrestnémukonaniuvyhýbananeznámom
mieste v cudzine. Obhajca obžalovaného v písomných dôvodoch svojho odvolania primárne namietal
výrok o vine a zároveň výrok o treste napadnutého rozsudku. Najskôr konštatoval samotnú skutkovú

vetu výrokovej časti rozsudku, uložený trest obžalovanému, pričom konštatoval aj podstatné časti jeho
zdôvodnenia. Ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku, na hlavnom pojednávaní bol oboznámený jeho
prečítaním aj list obžalovaného S. V., zaslaním ktorého sa mal dopustiť žalovaného trestného činu. Z
obsahu predmetného listu, z výroku obžaloby, ako aj
z výrokovej časti rozsudku vyplýva, že predmetný list bol adresovaný Okresnému súdu

Lučenec a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Z uvedeného teda jednoznačne
vyplýva, že v žiadnom prípade nešlo o nejaký otvorený list adresovaný väčšiemu, bližšie
nešpecifikovanému okruhu adresátov, resp. že by sa o obsahu uvedeného listu mohli, bez aktívneho
pričinenia ďalších osôb, dozvedieť nezainteresované osoby. S prihliadnutím na žalovaný skutok je
možné a potrebné konanie obžalovaného S. V. rozdeliť na dve samostatné časti, ktoré sú aj v samotnom
opise skutku oddelené od seba použitou formuláciou „súčasne z podania S. V. vyplynulo".

a) Prvá, logicky oddeliteľná časť skutku je tvrdenie obžalovaného, že: „sudca Okresného súdu Lučenec
vo veci sp.zn. 8C/205/2016 a ďalšie I.. I. E. mal účastníkov konania prebiehajúcom na súde hrubo
osočovať, podávať na nich trestné oznámenia, pričom trestné oznámenia ma! označovať ako dôvody na
svoje vylúčenie a samotným podaním trestných oznámení mal prisudzovať vinu účastníkom konania a
takto mal poškodzovať ich dobré meno na Okresnom súde Lučenec, týmto konaním mal vytvárať dojem,

že trestné oznámenia boli dôvodné, uvedeným spôsobom malo dôjsť k šíreniu nepravdivých údajov a
to verejným spôsobom, čím sa mal sudca dopúšťať rôznorodej trestnej činnosti".
Z takto formulovaných tvrdení žiadnym spôsobom nevyplýva, že by tieto boli spôsobilé značnou
mierou ohroziť vážnosť poškodeného u spoluobčanov alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu), najmä s
prihliadnutím, že S. V. svoje podanie adresoval Okresnému súdu Lučenec a Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky, teda že nešlo o otvorený list, s obsahom ktorého sa môže oboznámiť ktokoľvek.
Z uvedeného dôvodu minimálne podstatná časť takto opísaného konania S. V. by sa podľa jeho
názoru nemala nachádzať už ani v uznesení o vznesení obvinenia za prečin ohovárania, nie to ešte v
podanej obžalobe, resp. rozsudku prvostupňového súdu. Poukázal pritom na tú relevantnú skutočnosť,
že poslednú časť citovaného opisu konania obžalovaného, za poslednou čiarkou v znení „čím sa mal

sudca dopúšťať rôznorodej trestnej činnosti", je bezpochyby potrebné vyhodnotiť čisto len ako prejav
subjektívneho laického názoru S. V. na konanie poškodeného I.. I. E., založeného pravdepodobne na
jeho predchádzajúcich skúsenostiach s poškodeným I.. I. E., ako v jeho skoršej veci konajúcim sudcom,
v odbornej terminológii označovaný ako „hodnotiaci úsudok". Slovo „pravdepodobne" je na mieste použiť
z dôvodu, že sám obžalovaný sa k jeho motívu zo známych dôvodov nevyjadril, pričom jeho vyjadrenie

k tomuto úmyslu nemôže nahradiť ani názor obhajcu a ani názor prokurátora, resp. sudcu.
b) Druhá, logicky oddeliteľná časť skutku opísaného vo výroku rozsudku je uvedená nasledovne: „z
podania S. V. vyplynulo, že
1./ sudca I.. I. E. mal uvádzať podanie trestného oznámenia ako rozhodnú skutočnosť o nejasnej veci,
čím neuvádza samotnú skutočnosť len ju hodnotí, pričom má ísť o jeho chorobnú projekciu,

2./ ďalej sudca mal tiež uvádzať ako rozhodné, samotné podanie trestného oznámenia bez ohľadu na
preukázanú skutočnosť a výsledok v rozhodnutí o trestnom oznámení, čo má byť zjavným nezmyslom,
3./ a preto obžalovaný S. V. poukázal na to, že sudca zrejme nemá právnické vzdelanie a teda sa
preukazuje neplatnými dokladmi o vzdelaní, prípadne ďalšie školy a kurzy nasledovného vzdelania sú
nehodnotnéaneplatnénavýkonjehofunkciesudcu,prípadnedošlokstratejehopsychickejspôsobilosti,

nakoľko podľa názoru obžalovaného S. V. má sudca zjavne trpieťpsychopatiou - velikášstvom, prípadne
jej kombináciou s inou skoršou indikovanou poruchou, nakoľko trestnému oznámeniu pripisoval väčší
význam ako rozhodnutiu o skutočnosti samej, prípadne túto psychopatiu predstiera, keďže mal
skutočnosť a výsledok obchádzať z nejasného dôvodu, čím podľa tvrdenia obžalovaného S. V., sudca
I.. I. E., nespĺňa nezávislosť a je potrebné ho odvolať ako nespĺňajúceho právne predpoklady".

Ku konštatovaniam uvedených v bodoch 1./ a 2./, ako aj ku konaniu poškodeného I.. I. E. ako sudcu v
minulosti rozhodujúceho v iných konaniach S. V. odvolateľ uviedol, že bez ďalšieho vysvetlenia týchto
tvrdení samotným obžalovaným S. V. sa tieto javia ako nedostatočne konkrétne, nepreskúmateľné,
možno až zmätočné. Napriek tomu je však viac než pravdepodobné, že obžalovaný S. V. poukazoval
na konanie poškodeného I.. I. E. v súvislosti s jeho konaním ako zákonného sudcu konajúceho pôvodne

v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13C 81/2007, prípadne v iných, v tomto
trestnom konaní neustálených konaniach. Z vykonaných dôkazov však jednoznačne vyplýva, že I., I.
E. v minulosti v skutočnosti podal na S. V. trestné oznámenie, ktoré v podaní doručenom na Okresnú
prokuratúru Lučenec dňa 02.12. 2008 označil ako „Žiadosť o posúdenie naplnenia skutkovej podstatytrestného činu". Spolu s týmto podaním predložil prokuratúre aj podanie S. V. zo dňa 22. 07. 2007
uskutočnené v konaní na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13C 81/2007 a na Krajskom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 41Ncb 5/2008, 41Cob 96/2008 a 41Cob 85/2008. Na základe takto podaného

trestného oznámenia S. V. bol obvinený zo spáchania trestného činu ohovárania uznesením povereného
príslušníka Odboru skráteného vyšetrovania OR PZ Lučenec, sp.zn. ORP-2867/l-OSV-LC-2008 zo dňa
23.02.2009. Na základe v lehote podanej sťažnosti obvineného S. V. prokurátor Okresnej prokuratúry
Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 2Pv 151/09 zo dňa 29.04.2009 podľa § 194 odsek 1 Trestného
poriadku vyhovel sťažnosti obvineného a sťažnosťou napadnuté uznesenie povereného príslušníka o

vznesení obvinenia ako neopodstatnené zrušil. Následne bolo trestné konanie v predmetnej trestnej veci
zastavené uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia OR PZ Lučenec sp. zn. ORP-752/
LC-LC-2014 zo dňa 26.06.2014 z dôvodu, že nie je skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. V nadväznosti na tieto skutočnosti poukázal na ďalšie vykonané dôkazy, z ktorých vyplýva, že
poškodený I.. I. E. v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 8C/205/20016 sa dal
vylúčiť, a to pre zaujatosť práve v súvislosti s vyššie uvedeným trestným oznámením z roku 2008.

S poukazom na tieto preukázané skutočnosti je možné konštatovania S. V. uvedené v bodoch 1./
a 2./vyhodnotiť aj ako prezentovanie jeho subjektívneho názoru (ako názoru laika bez právnického
vzdelania) na postup I.. I. E.. Z logického výkladu obsahu podania S. V. pri zohľadnení všetkých
súvislostí súvisiacich aj s jeho predchádzajúcimi konaniami na súde vyplýva dôvodné podozrenie, resp.
prinajmenšom nie je možné vylúčiť, že S. V. takto prejavil len svoju nespokojnosť, nesúhlas s konaním

poškodeného, prípadne že takto vyjadril len svoj laický názor na znalosti poškodeného (opätovne mohlo
ísť len o hodnotiaci úsudok). V každom prípade však S. V. uvedené konštatovania (v tomto odôvodnení
uvedené na str. 4, pod písm. b) bod 1./ a 2./) bez ohľadu na to, či sú pravdivé, alebo nie, nenapĺňajú
znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, pretože nie sú spôsobilé značnou mierou ohroziť
vážnosť poškodeného u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné

vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Vo vzťahu k ďalším, obžalovaným S. V. uvedeným tvrdeniam
(citovaných v spomenutom písm. b), bod 3./) uviedol, že okrem toho, že tieto priamo nadväzujú na obsah
jeho skoršie uvedených tvrdení, je potrebné prihliadať aj na obžalovaným používané formulácie, ako
„zrejme nemá", „prípadne došlo", z čoho vyplýva, že obvinený nie konštatuje, ale len pripúšťa niektoré
ním uvádzané skutočnosti.

Na poslednom hlavnom pojednávaní bol k veci vypočutý aj svedok (poškodený) I.. I. E.. Z jeho prvej a
jedinej zákonne akceptovateľnej výpovede vyplýva, že obžalovaného S. V. osobne nepozná, nakoľko
menovaný v jeho konaniach sa na pojednávania nedostavoval, teda osobne ho nikdy ani nevidel. V
súčasnosti prejednávaný prípad, v ktorom rieši jeho sudcovskú spôsobilosť a vzdelanie, nemienil riešiť
a ani neurobil žiadne kroky. Oslovil ho predseda súdu s tým, že prišla na jeho osobu sťažnosť. Po tom,

čo sa k nej vyjadril ďalej sa o to nezaujímal. Ako to uviedol na hlavnom pojednávaní „prokuratúra začala
konať, ale nebolo to na môj podnet". Na otázky obhajcu, či mu obsah listu spôsobil nejaké nepríjemnosti,
prípadne ujmu, a ak áno, v akých oblastiach a v čom tieto nepríjemnosti alebo ujma spočívali, uviedol, že
podávanie sťažností bolo pre neho „nepríjemné", pretože vždy sa musel vyjadrovať, hoci disciplinárne
stíhaný nebol. Sťažnosti sú vždy nepríjemné, pretože sa evidujú. Taktiež uviedol, že sa stalo, že ho raz

zastavil kolega C.. D., ktorý sa ho na to pýtal humornou formou. V pracovnej oblasti ujmu nepociťoval.
Poškodený sa ďalej vyjadril, že v súkromnej sfére čiastočne pociťoval ujmu, pretože to bolo nepríjemné.
Vo veci vypovedal na polícii ako svedok, voči nemu nebolo vznesené žiadne obvinenie, ani žiadne
disciplinárne konanie. Predseda riešil sťažnosť, voči nemu nevyvodil žiadne dôsledky. V súkromí sa to
predebatovalo, nahnevalo ho to. Nepodal ani občianskoprávnu žalobu. Zo zvukovej nahrávky výpovede

svedka - poškodeného vyplýva, že na otázku obhajcu v znení: pocítili ste nejaké poškodenie vašej
osoby značnou mierou pred kolegami alebo pred spoluobčanmi?, uviedol: Nie. Evidentne nespôsobili
žiadne, nevyvolali žiadne trestnoprávne ani disciplinárne následky, takže tam nebol nejaký dôvod to
pociťovať v tejto rovine, Na otázku, ako sa to prejavilo v jeho súkromnom živote, uviedol: ,,predebatovalo
sa to, nie je to príjemné, keď sa rieši nejaká psychická spôsobilosť. Ale ja som to nechal tak, ja som

nepodnetoval trestné stíhanie, ale to je to, čo možno ma tak vnútorne najviac na tom iritovalo, aj to
vzdelanie možno, ... hodnotiť moje vzdelanie, tak, ale časom však aj tá najväčšia iritácia nejako to ostrie
stratí... ten pocit v súčasnosti nie je tak intenzívny, ako bol predtým... to by som chcel tým povedať,... ale
to, že ma nahneval, to je pravda". Na otázky samosudcu uviedol, že mu „nebola príjemná" celá tá vec,
najmä, keď tam boli narážky na jeho deti, na to je citlivý. Tiež mu „nebolo príjemné", keď jeho kolega

o tom vtipkoval. Od cudzích ľudí na pojednávaniach žiadne narážky, negatívne reakcie nezaznamenal.
Trestné oznámenie nepodal aj z toho dôvodu, že v prvom prípade oznámenie podal, musel chodiť na
políciu, čo bolo obťažujúce. Bolo to nepríjemné, bol nervózny, ale snažil sa to neprenášať na rodinu.
Zo zvukovej nahrávky hlavného pojednávania jednoznačne vyplýva, že na otázku samosudcu, že čizaznamenal nejaké narážky na pojednávaniach, od niekoho úplne iného, svedok poškodený uviedol:
nie, nie, to nie, to už to zase nie, že by niekto iný, tretia strana, strana sporu, alebo zástupca, nie, tak
zase takú publicitu to nedosiahlo. To určite nie. Na toto nikto nereagoval. S prihliadnutím na vyjadrenia

svedka poškodeného I.. I. E. je zrejmé, že na tvrdeniach, resp. útoku obvineného na jeho osobu mu
najviac vadilo to, že v predmetnom podaní spomínal aj jeho deti, že ich do toho zatiahol. Taktiež mu bolo
nepríjemné,žejehokolegasasmialnaobsahupodania,pričomzdôvoduspôsobenýchnepríjemnostívo
forme nutného vysvetľovania bol aj nervózny. Na základe uvedených je možné súhlasiť s konštatovaním
súdu, že v zamestnaní neutrpel žiadnu ujmu a že mu tam žiadna ujma zrejme ani nehrozila, keďže

osobu S. V. všetci poznajú, vedia, „čo je zač". Čo sa týka rodinných vzťahov, uviedol, že následky vo
forme nervozity sa snažil neprenášať domov. Ani raz sa nezmienil, že v dôsledku písomného podnetu
obvineného by došlo k narušeniu rodinných vzťahov, prípadne by čo i len hrozil rozvrat manželstva. S
poukazom na tieto vyjadrenia poškodeného je potrebné vysloviť, že okresný súd správne vyhodnotil, že
poškodený I.. I. E. ujmu v zamestnaní v dôsledku písomného podania obžalovaného neutrpel, a to aj z
vyššie uvedených dôvodov týkajúcich sa osoby obžalovaného. Aj keď súd pripustil, že vo vzťahu k ujme

v rodinných vzťahoch mohlo dôjsť k istej ujme, jednoznačne však konštatoval, že tieto údaje samé osebe
nespôsobili narušenie rodinných vzťahov. Uvedená „istá ujma" mohla spočívať v tom, že v dôsledku
podania obžalovaného bol nervózny a táto jeho nervozita (teda nie oznámená nepravdivá informácia)
mohla zapríčiniť zhoršené vzťahy v rodine. Z konštatovaní súdu uvedených v písomnom vyhotovení
rozsudku teda vyplýva, že obžalovaný S. Fúra svojim konaním v spomenutých oblastiach sa nedopustil

konania, ktoré by bolo možné právne kvalifikovať ako prečin ohovárania. S takýmto záverom súdu je
možné súhlasiť, pretože vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že tvrdenia obžalovaného
nielen že nespôsobili žiadnu ujmu poškodenému, ale vonkoncom neboli ani spôsobilé poškodiť ho v
zamestnaní a ani narušiť jeho rodinné vzťahy. Z písomného odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že
podľa súdu obsah písomného podania však môže značnou mierou ohroziť vážnosť poškodeného u

spoluobčanov. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd vidí naplnenie znakov prečinu ohovárania jedine
v tejto alternatíve. V nadväznosti na poškodeným I.. I. E. v jeho výpovedi uvedené skutočnosti, že ani
v jednom prípade nepočul žiadnu reakciu, žiadnu poznámku v súvislosti s podaným podnetom od
cudzej osoby (mimo zamestnania a rodiny, t. j. od „spoluobčanov"), pričom sám použil formuláciu: „tak
zase takú publicitu to nedosiahlo", opätovne poukazujem na tú podstatnú skutočnosť, že obvinený S. V.

svoje podanie adresoval Okresnému súdu Lučenec a Generálnej prokuratúre SR v Bratislave. Ako je aj
súdu iste známe, zamestnanci uvedených inštitúcií sú viazaní povinnosťou zachovávať mlčanlivosť.
Z napadnutého rozsudku pritom nevyplýva, ako by sa informácie o obsahu podania obžalovaného mohli
dostaťmedziširokúverejnosť,tedamedzispoluobčanov,resp.žeakbyktomuajdošlo,akoanazáklade
čoho by mal byť za takéto porušenie povinnosť zachovávať mlčanlivosť inými osobami zodpovedný

práve obvinený S. V..
V ďalšej časti odvolania obžalovaného obhajca zvýraznil obsah ust. § 8 Tr. zák., § 373 ods. 1 Tr. zák.,
§ 15 písm. a), b) Tr. zák. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 15 Trestného zákona vyslovil názor,
že ak by sme chceli tvrdiť, že obžalovaný S. V. konal v úmysle spôsobiť v § 373 odsek 1 Trestného
zákona uvedené následky, zrejme by svoj list neadresoval inštitúciám, ktorých zamestnanci sú viazaní

povinnosťou mlčanlivosti, ale tieto informácie by zverejnil iným, účinnejším spôsobom, vhodnejším
na rozšírenie informácie medzi spoluobčanmi (napr. rozširovaním kópií tohto listu na ulici alebo v
budove súdu, vykrikovaním jeho tvrdení na verejnosti, prostredníctvom internetu, alebo len obyčajným
oznámením týchto tvrdení komukoľvek, u koho sa dá predpokladať, že tieto informácie bude, alebo
môže šíriť ďalej). Keďže povinnosť zachovávať mlčanlivosť je dotknutým osobám uložená zákonom,

teda všeobecne záväzným právnym predpisom, nebolo by spravodlivé (a ani logické) očakávať od
obžalovaného S. V., aby dôvodne predpokladal, že tieto zákonnou povinnosťou viazané osoby porušia,
prípadne môžu porušiť svoje povinnosti a teda, že napriek výslovnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť
budú informácie, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s výkonom ich funkcie alebo práce, šíriť ďalej.
V prípade porušenia takejto zákonom uloženej povinnosti inou osobou nie je, a ani nemôže byť

zodpovedný za rozšírenie informácie obžalovaný S. V., pretože v tomto prípade dochádza k pretrhnutiu
príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a spôsobeným (možným) následkom. V takomto prípade by
teda nebolo preukázané zavinenie - ako obligatórny znak subjektívnej stránky trestného činu - na strane
obžalovaného. Na základe vykonaných dôkazov je možné mať za jednoznačne preukázané, že časť
obžalovaným S. V. uvedených tvrdení nenapĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa

§ 373 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodu, že tieto obžalovaným oznámené informácie (obsahovo)
neboli absolútne spôsobilé spôsobiť následky uvedené v citovanom ustanovení Trestného zákona.
Taktiež je možné vysloviť, že vykonanými dôkazmi sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností (resp.
vôbec)preukázaťúmyselobžalovanéhoS.V.,ktorýbymalsmerovaťkspôsobeniunásledkovuvedenýchv § 373 odsek 1 Trestného zákona. Nakoniec považoval za najdôležitejšie poukázať na rozhodujúcu
okolnosť, a to, že obžalovaný svoje podanie adresoval už uvedeným inštitúciám, teda Generálnej
prokuratúre SR a Okresnému súdu Lučenec, čo má nesporne podstatný význam pri posudzovaní

konania obžalovaného.
V ďalšej časti obhajca obžalovaného poukázal aj na obsah dvoch uznesení Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 7 Tdo 143/2018 zo dňa 07.03.2018 a 7 Tdo 936/2016 zo dňa 20.07.2016 a v tejto
súvislosti aj na obsah uznesenia Ústavního soudu České republiky sp.zn. III.ÚS 1622/15 zo dňa
15.12.2015. Aj v reakcii na obsah vyššie uvedených rozhodnutí záverom krajskému súdu navrhol

zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu s tým, aby vo veci rozhodol sám a jeho klienta spod
obžaloby oslobodil postupom podľa § 285 písm. b) Tr. por.
Krajský súd v Banskej Bystrici z podnetu odvolania obžalovaného S. V. podľa § 317 ods. 1/ Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie a preskúmal tiež správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a v tejto súvislosti zistil,
že odvolanie obžalovaného nebolo dôvodne podané.

Krajský súd verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného vykonal v jeho neprítomnosti, ako už bolo
konštatované vo veci, proti nemu vykonal konanie ako proti ušlému, dôsledne rešpektujúc obsah ust.
§ 358 a nasl. Tr. por.
Najskôr je nutné konštatovať, že skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku
má už oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré okresný súd vyhodnotil v súlade s požiadavkami § 2 ods.

12/ Tr. por. V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami ustanovenia § 168 ods. 1 Tr.
por. stručne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali.
Z tohto odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Krajský súd zdôrazňuje, že súd

prvého stupňa prejednávanému prípadu venoval už náležitú pozornosť, po predchádzajúcom uznesení
podpísaného krajského súdu zo dňa 25.03.2020, ktorým vo veci predchádzajúci rozsudok zrušil. V rámci
dokazovania na hlavnom pojednávaní ešte pred zrušením predchádzajúceho rozsudku dňa 04.12.2019
postupom podľa § 258 ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovaného S. V. z prípravného konania, za
splnenia procesných podmienok § 213 ods. 1 Tr. por. prečítal výpoveď svedka I.. I. E. a v zmysle § 269 Tr.

por. prečítal listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisového materiálu. Po zrušujúcom uznesení krajského
súdu na hlavnom pojednávaní 03.06.2020 vykonal osobný výsluch svedka I.. I. E., v zmysle § 269 Tr.
por. prečítal podanie obžalovaného (č.l. 1 až 2) a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Na základe
takto vykonaného dokazovania dospel potom prvostupňový súd k správnemu nielen skutkovému, ale i
právnemu záveru v tom smere, že to bol práve obžalovaný, ktorý spôsobom ustáleným v skutkovej vete

napadnutého rozsudku o I.. I. E. oznámil nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť
jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť
vážnu ujmu.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia, krajský súd si v celom rozsahu osvojil argumentáciu prvostupňového
súdu v tom smere, že vina obžalovaného S. V. bola vykoknaným dokazovaním preukázaná. Obžalovaný

skutočne na Generálnu prokuratúru SR v Bratislave a na Okresný súd Lučenec zaslal písomné podanie
zo dňa 18.08.2017, v ktorom uviedol o sudcovi I.. I. E. nepravdivé informácie tak, ako sú uvedené
v obžalobe. Okresný súd považoval za nutné vysporiadať sa s otázkou, či uvedené informácie mohli
ohroziť vážnosť poškodeného v zamestnaní, v spoločnosti, alebo narušiť jeho vzťahy v rodine, teda či
konanie obžalovaného napĺňa skutkovú podstatu trestného činu ohovárania. V prvom rade poukázal na

skutočnosť,žeuvedenéinformáciesúskutočnehruboznevažujúceosobupoškodenéhoI..I.E.,stotožnil
sa s názorom prokurátorky, že sudca je verejne činnou osobou a miera zásahu do jeho súkromia, ktoré
musí zniesť, je vyššia ako u bežnej populácie, avšak zásah, ktorý do jeho sféry vykonal obžalovaný, je
výrazne cez hranicu, ktorú by ešte mal poškodený znášať. V tomto prípade dospel okresný súd k záveru,
že zo strany obžalovaného nejde len o prejav nespokojnosti s výsledkom súdneho konania, resp. s jeho

priebehom, ktorý by sa manifestoval v nejakom zlostnom jednorazovom vyjadrení svojich pocitov, aj s
prípadne nejakou verbálnou urážkou, alebo podaním sťažnosti nadriadenému, to znamená predsedovi
súdu, v ktorom by napríklad mohol poukázať na prípadné nevhodné správanie sudcu. Nič také sa však
nestalo a obžalovaný podal písomné podanie, v ktorom hrubým spôsobom osočoval jeho osobu. Nie je
podstatné a nie je potrebné preukazovať, či tieto informácie skutočne poškodeného poškodili a spôsobili

mu reálnu ujmu. Podstatné je, či boli takej intenzity, že mohli takúto ujmu spôsobiť. Skutočnosť, že
poškodenýnepodaltrestnéoznámenieanicivilnúžalobujeirelevantnáavžiadnomprípadeneznamená,
že údaje, ktoré obžalovaný oznámil, nemohli spôsobiť poškodenému vážnu ujmu. Poškodený v minulosti
v obdobnom prípade aj trestné oznámenie podal, musel chodiť na úkony, bolo mu to nepríjemné,zbytočne sa to rozmazávalo a nakoniec bola vec zastavená. Je preto pochopiteľné, že podobnú ,,tortúru"
už zažívať nechcel. Pripojením sa k trestnému stíhaniu však vyjadril nevyhnutný súhlas s trestným
stíhaním obžalovaného (§ 211 ods. 1 Tr. por.), z čoho súd vyvodil záver, že poškodený ako osoba

znalá práva subjektívne vyhodnotil údaje v podaní ako také, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu
trestného činu. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením obhajoby, že nedošlo k takému zásahu do povesti
poškodeného, že by to mohlo spôsobiť jeho ujmu v zamestnaní, v rodine, alebo u spoluobčanov, v
tejto súvislosti vyslovil záver, že ujmu v zamestnaní týmto podaním poškodený neutrpel, pretože osoba
obžalovaného je na súde známa. Je známe, že táto osoba podáva rôzne podnety, s rôznymi negatívnymi

vyjadreniami a z tohto pohľadu preto nemohlo byť až takým prekvapením, že podala písomné podanie
aj na poškodeného. Samozrejme v zamestnaní všetci vedeli, že poškodený má riadne vzdelanie a
svoju prácu vykonáva v súlade so zákonom. Ujmu nepociťoval ani samotný poškodený, okrem toho,
že mu to bolo nepríjemné. Pokiaľ ide o ujmu v rodinných vzťahoch, tak po výsluchu poškodeného
dospel okresný súd k záveru, že k istej ujme mohlo dôjsť. Rodina poškodeného síce veľmi dobre
vie, akým spôsobom sa poškodený dopracoval k postaveniu, na ktorom sa momentálne nachádza,

vie, čo tomu predchádza. Manželka poškodeného je tiež sudkyňou, takže mala vedomosť, že tvrdenie
obžalovaného je nepravdivé, ale ako sám poškodený uviedol, býval nervózny, hoci sa to do rodiny
snažil neprenášať. Údaje v podaní obžalovaného samé o sebe síce nespôsobili narušenie rodinných
vzťahov, ale následná nervozita poškodeného bola v príčinnej súvislosti s týmto podaním, zvlášť keď
obžalovaný útočil aj na jeho rodinu, následkom čoho mohli byť zhoršené vzťahy. Obsah písomného

podania však môže značnou mierou ohroziť vážnosť poškodeného u spoluobčanov. Nie každý občan
vie, akým spôsobom, resp. aký je proces menovania sudcu do funkcie. Málokto vie, že tomu okrem
riadneho skončenia vysokoškolského štúdia predchádza istá príprava a náročné výberové konanie s
následným menovaním, výsledkom ktorého je ustanovenie do funkcie sudcu. Bežný občan po získaní
nepravdivých informácií môže skutočne nadobudnúť dojem, že je to možné dosiahnuť aj bez tohto

zaužívaného postupu. Napomáha tomu aj skutočnosť, že v minulosti počas predchádzajúceho režimu
existovali tzv. robotnícke kádre, ktoré po krátkom zaškolení vykonávali funkcie sudcov. Túto skutočnosť
môžu mať ešte niektorí starší občania na pamäti a u mladších môže táto informácia pretrvávať z podania
rodičov. Aj z tohto pohľadu súd dospel k záveru, že informácia, ktorú obžalovaný v písomnom podaní
podal, môže ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov. Rovnako tiež informácia, že je potrebné skúmať jeho

duševný stav môže u spoluobčanov evokovať mylný záver o zdravotnej nespôsobilosti poškodeného na
výkon funkcie. Navyše ochorenie tohto druhu sa u väčšiny laickej verejnosti stretáva s posmechom, čo
taktiež môže ohroziť vážnosť poškodeného u spoluobčanov. Súd síce súhlasí s tvrdením obhajoby, že
obžalovaný by musel vedieť, že svojim tvrdením môže takúto ujmu spôsobiť, ale nesúhlasí s tvrdením
obhajoby, že obžalovaný o tom nevedel. Okresný súd vyslovil presvedčenie, že na posúdenie toho, či

taká informácia môže, alebo nemôže ohroziť vážnosť poškodeného u spoluobčanov nie je potrebné
žiadne extra vzdelanie ani nadpriemerná inteligencia, obžalovaný je bývalým študentom medicíny, čo
už samo o sebe je predpokladom istej miery intelektu, čo postačuje, aby obžalovaný vedel, čo môže
svojim podaním spôsobiť. Stotožnil sa s názorom obhajoby, že obžalovaný sa skutku nedopustil verejne.
Obžaloba žiadnym spôsobom nepreukázala, že obžalovaný spáchal trestný čin verejne tak, ako je

uvedené v § 122 ods. 2 Tr. zák. Okresný súd považoval za preukázané, že obžalovaný skutok, to
znamená uvedenie informácie v písomnom podaní nešíril obsahom tlačoviny, ani filmom, rozhlasom,
televíziou. Nepoužil počítačovú sieť, ani žiaden iný obdobný spôsob. Tak isto nijakým spôsobom
nekopíroval spis. Obžaloba rovnako nepreukázala, že obžalovaný spáchal skutok tak, že tieto informácie
oznamoval pred viac ako tromi ľuďmi súčasne (§ 122 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.). Bolo preukázané, že

obžalovaný spáchal skutok takým spôsobom, že poslal písomné podanie predsedovi Okresného súdu
Lučenec a na Generálnu prokuratúru SR. Osoby, ktoré sa s týmito podaniami oboznámili sú povinné
zachovať mlčanlivosť. Nemožno preto považovať skutočnosť, že sa oboznámili so spisom, za také, že by
to mohlo byť označené za spáchanie trestného činu verejným spôsobom. Pokiaľ obžaloba poukazuje, že
pojednávanie je verejné a verejnosť by sa tak mohla dozvedieť údaje z podania, okresný súd poukázal

na ustanovenie § 249 Tr. por., ktoré súdu umožňuje verejnosť vylúčiť, ak to vyžaduje dôležitý záujem o.
i. aj poškodeného (k vylúčeniu nedošlo, pretože verejnosť sa nedostavila).
Obhajca obžalovaného namietal, že v konaní nebol vyšetrený duševný stav obžalovaného odvolávajúc
sa pritom na list jeho otca, v ktorom ten uviedol, že by bolo potrebné zistiť, či syn netrpí duševnou
poruchou. Samotný otec uviedol, že svojho syna nevidel už XX rokov a vychádza len z indícií

vyplývajúcich napríklad zo spôsobu ukončenia jeho štúdia. Okresný súd sa stotožnil s názorom
prokurátora v tom zmysle, že otec obžalovaného nie je odborne zdatný v problematike psychiatrie a
je to len tvrdenie laika a predovšetkým otca, ktorého účelom (cieľom) je chrániť svoje dieťa. Obhajoba
spochybnila aj doručenie predvolania na preštudovanie spisu s tým, že preštudovanie spisu sa malouskutočniť dňa 10. 04. Ako vyplýva z mailu O. polície obžalovaný odmietol dňa 27.03. prevziať
predvolanie na preštudovanie spisu. Obžalovaný menil miesto pobytu. 26.03. sa nachádzal v V.
republike, predtým v J., 27.03. bol lokalizovaný v O.. Informáciu zo strany O. polície považuje súd

za dôveryhodnú. Pokiaľ by potvrdenie bolo len zo strany slovenskej polície, mohlo by dôjsť k jeho
spochybneniu. V tomto prípade je však súd toho názoru, že polícia iného štátu by ťažko potvrdzovala
informáciu, ktorá nie je pravdivá, zvlášť, keď nie je na tom osobne zainteresovaná (osoba nie je
trestne stíhaná v O.). Polícia O. republiky bola požiadaná cestou policajného pridelenca o doručenie
listu, nakoľko obžalovaný bol lokalizovaný v O. (D.), kde žiadal o azyl. Obžalovaný zásielku odmietol

prevziať. Ako vyplýva z mailovej komunikácie medzi vyšetrovateľkou a policajným pridelencom vo E. zo
dňa 04.04. rakúska polícia v oznámení výslovne uviedla, že „S. V. vytrvalo odmietal prevziať... " Súd
tak má preukázané, že obžalovaný sa o termíne preštudovania spisu mohol dozvedieť včas, pretože
vyšetrovateľ už dňa 04.04. vedel, že obžalovaný odmietol oznámenie prevziať.
Aj krajský súd vychádzajúc z obsahu vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa považoval
za jednoznačne preukázané, že údaje obsiahnuté v podaní obžalovaného sú takého charakteru a takej

intenzity, že mohli značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a narušiť jeho rodinné vzťahy.
V reakcii na odvolacie námietky krajský súd zdôrazňuje, že vyššie uvedenú argumentáciu okresným
súdom v dôvodoch napadnutého rozsudku si v celom rozsahu osvojil, je uvedená vyššie a teda nie je
potrebné ju hoci aj s nepodstatnými úpravami na tomto mieste znovu opakovať. Nad rámec dôvodov
uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa, krajský súd poukazuje aj na obsah výpovede svedka I..

I. E. z prípravného konania zo dňa 27.02.2018, z ktorého je zistiteľné, že ho tvrdenia obžalovaného
uvedené v jeho písomnom podaní urážajú, sú nepravdivé a takýmto spôsobom ho verejne v značnej
miere poškodzujú, resp. ho znevažujú pred kolegami, spoluobčanmi a znižujú jeho dôveryhodnosť. V
tejto súvislosti poškodený reagoval takým spôsobom s krátkym časovým odstupom po spáchaní skutku
obžalovaným a takým spôsobom tak bezprostredne reagoval na obsah jeho konkrétneho písomného

podania.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Pokiaľ ide o uložený trest obžalovanému, tento prvostupňový súd ukladal podľa § 373 ods. 1 Tr. zák.,
za ktorý zákon jeho páchateľovi umožňuje uloženie trestu odňatia slobody až na dva roky. Správne

prvostupňový súd zistil okolnosť, ktorá obžalovanému pri úvahách o druhu a výmere trestu poľahčovala,
a to, že viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr. zák.). Bolo tak povinnosťou súdu ukladať mu trest v upravenej
sadzbe za použitia § 38 ods. 2,4,8 Tr. zák., a to trestom až na 16 mesiacov odňatia slobody. Okresným
súdommuboluloženýtrestpridolnejhranicitaktoupravenejtrestnejsadzby,ktorýkrajskýsúdpovažoval
za primeraný všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré bol súd prvého stupňa pri rozhodovaní o druhu

a výmere trestu povinný prihliadnuť.
S poukazom na skôr uvedené krajský súd ako súd odvolací o odvolaní podanom obžalovaným (v
zastúpení jeho obhajcom), považujúc ho za nedôvodné rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia, toto postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.