Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/86/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316218087
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316218087.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: T.. Q.. Ľ.F. A., G..
XX.XX.XXXX, K. K. XXXX/X, K., zastúpený: Mgr. Romana Paliderová, advokátka, so sídlom Nejedlého
19, Bratislava proti žalovanej: T.. K. Y., G.. XX.X.XXXX, K. C. X, K., zastúpená Advokátska kancelária
JUDr. Jozef Holič s.r.o., so sídlom Poľovnícka 4, Bernolákovo, o zapl. 6.000 eur s prísl, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.5.2018, č. k. 45C/250/2016-96, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že sa žaloba z a m i e t a.

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.000 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 6.000 eur od 16.9.2014 do zaplatenia,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanej
domáha náhrady za neužívanie veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu podľa § 137 ods. 1 Obč.
zák., nakoľko minimálne od 15.9.2014 žalovaná užívala vozidlo nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu, v podobe priemernej výšky mesačného poplatku prenájmu rovnakého typu vozidla vychádzajúc
z cenníkov autopožičovní so sídlom v Bratislave vo výške 500 eur. Nakoľko od 15.9.2014 nastal medzi
stranamiakopodielovýmispoluvlastníkmisporaspôsobearozsahuužívaniaspoločnejveci,mážalobca

za to, že od tohto dátumu užíva žalovaná spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu,
čo za obdobie od 15.9.2014 do 31.10.2016 (25 mesiacov) činí 9.205,50 eur. Žalobca však od žalovanej
žiada zníženú náhradu 6.000 eur.

3/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca T.. Q.. Ľ. A. uzavrel dňa
17.4.2012 kúpnu zmluvu Č.. XXXXXXXX s predávajúcim Summit M. K., A.. A..P..U.., K., predmetom
ktorej bolo vozidlo typ: Y. Y. za kúpnu cenu 10.390 eur. V osvedčení o evidencii vozidla č. NA XXXXXX

(v technickom preukaze) bol ako vlastník vozidla značky Y. Y., N. K. zapísaný žalobca. Súd prvej
inštancie ďalej skutkovo zistil, že žalobca a žalovaná žili v čase zakúpenia vozidla v partnerskom vzťahu,
vozidlo bolo zakúpené na podnet žalovanej, ktorá zaplatila predávajúcemu A. M. tri splátky kúpnej
ceny celkom vo výške 2.890 eur (dňa 17.4.2012 sumu 1.000 eur, dňa 27.4.2012 sumu 1.000 eur adňa 30.4.2012 čiastku 890 eur) a žalobca doplatil dňa 30.4.2012 predávajúcemu zvyšok kúpnej ceny
7.500 eur. Predmetné vozidlo sporové strany spoločne ako partneri prevzali u predajcu dňa 4.5.2012,
pričom vozidlo so súhlasom žalobcu od momentu jeho zakúpenia žalovaná nepretržite užívala pre svoju

potrebu. Žalovaná zaplatila aj zákonné a havarijné poistenie na vozidlo za roky 2013, 2014 a bola
s vozidlom na prvej servisnej prehliadke. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že vzťahy medzi žalobcom
a žalovanou sa vážne narušili v roku 2014, keď si žalovaná našla inú známosť, od tejto doby sa
nestretávajú a žalobca vyzval žalovanú dňa 15.9.2014 na vydanie vozidla spolu s kľúčmi a príslušnými
dokladmi od automobilu, čo odmietla. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III č. k. 44C/302/2015-82 bola zamietnutá žaloba, ktorej sa žalobca domáhal voči žalovanej
vydania sporného motorového vozidla titulom jeho výlučného vlastníckeho práva, keďže konajúci súd
dospel k záveru, že vozidlo je v podielovom spoluvlastníctve oboch strán sporu, z ktorého dôvodu
žalovanej nevznikla právna povinnosť žalobcovi vozidlo vydať. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
20.5.2016. Následne žalobca navrhol žalovanej zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo tak, že
mu žalovaná uhradí peňažnú náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel v rozsahu 72,2%, t.j. sumu 7.500

eur, na čo žalovaná nereagovala.

4/ Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na § 123, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 137
ods. 1, 2, § 139 ods. 1, § 121 ods. 3 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná.
Skonštatoval, že žalobca a žalovaná nadobudli predmetné motorové vozidlo na základne ústnej dohody

do podielového spoluvlastníctva, pričom podiely oboch sporových strán sú rovnaké. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s obranou žalovanej, že sumu 7.500 eur získala od žalobcu na kúpu vozidla titulom
daru, z ktorého dôvodu sa sa stala výlučnou vlastníčkou vozidla, nakoľko podľa dohody sporových
strán bol žalobca v technickom preukaze zapísaný ako vlastník a držiteľ vozidla a napriek tomu, že
žalobca jej vlastnícke právo popiera, žalobu o určenie vlastníckeho práva k vozidlu nepodala. Vo vzťahu

k jej tvrdeniu ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k vozidlu ako nepodstatné súd prvej inštancie
vyhodnotil argumentáciu žalovanej, že predmetné vozidlo prevzala priamo v predajni spolu s kľúčmi a
žalobca si nikdy za volant nesadol. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že jeho
spoluvlastnícky podiel k vozidlu je 72,2%, keďže veľkosť podielov medzi podielovými spoluvlastníkmi
nebola dohodnutá ani stanovená právnym predpisom vychádzal zo zásady, že podiely spoluvlastníkov

sú rovnaké. Z uvedeného dôvodu stanovil spoluvlastnícky podiel žalobcu a žalovanej na vozidle po 1
(§137 ods. 2 Obč. zák.). Súd prvej inštancie ďalej dospel k právnemu záveru, že nárok spoluvlastníka
na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu
je daný priamo zákonom (§ 137 ods. 1 Obč. zák.). Odkázal na judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že
faktické a reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu je nevyhnutnou podmienkou pre

vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci, pričom rozhodnou skutočnosťou je, že
jeden spoluvlastník bráni druhému spoluvlastníkovi v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva tak, že mu
neumožňuje užívanie spoločnej veci. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní preukázal, že
nemohol užívať spoločnú vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, k nezhodám medzi stranami
sporu došlo z dôvodu, že žalovaná si našlo známosť s iným mužom a napriek výzvam žalobcu na

zrušenie podielového spoluvlastníctva k vozidlu a jeho vyporiadanie dohodou nereagovala, neumožnila
užívať vozidlo v rozhodnom období od 15.9.2014 do 31.10.2016 a preto mu vzniklo právo na poskytnutie
tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia za uplatňované obdobie 15.9.2014 do
31.10.2016 po 500 eur mesačne, čo činí celkom 12.700 eur, zohľadniac jeho spoluvlastnícky podiel
1 sumu 6.350 eur. Keďže si žalobca uplatnil zníženú náhradu 6.000 eur, túto mu súd prvej inštancie

ako dôvodnú priznal. Dodal, že žalovaná celkovú výšku prenájmu 6.000 eur nerozporovala, taktiež
ani priemernú mesačnú výšku za prenájom vozidla 500 eur a preto tieto skutkové tvrdenia žalobcu
považoval, s odkazom na § 151 C.s.p., za nesporné. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s
plnením peňažného dlhu, vznikla jej povinnosť popri plnení zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške
5,05% ročne z dlžnej sumy 6.000 eur od 16.9.2014 do zaplatenia (§ 517 ods. 1, 2 Obč. zák.). Výška

základnej úrokovej sadzby ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením dlhu bola 0,05%, čo s
pripočítaním 5 percentuálnych bodov činí 5,05% ročne (§ 3 NV č. 87/1995 Z.z.).

5/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v konaní
úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,

že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.).6/ Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla
odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Argumentovala tým, že

žalobcanebolpreberajúcimvozidlaapretosanikdynestaljehovlastníkomapretonemoholvytvoriťnový
vzťah nájmu, ani podnájmu a nemohol teda z tohto titulu získať akékoľvek finančné plnenie. Žalobca jej
bez akýchkoľvek podmienok a bez dohody o vrátení peňazí, či spôsobe užívania vozidla, ktoré nikdy
užívať nechcel a nemal v úmysle, daroval peniaze, aby si vozidlo mohla kúpiť jednorazovo. Žalovaná
považuje za nesprávne, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z odôvodnenia rozsudku

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 44C/302/2015, ktorým bola žaloba o vydanie veci zamietnutá a
z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 19C/265/2016 o určení, že vec patrí do podielového spoluvlastníctva,
pretože tým porušil zásadu rovnosti strán a rovnosti zbraní. Odvolateľka tiež namietala, že súd prvej
inštancie akceptoval existenciu ústnej dohody o užívaní vozidla bez toho, aby žalobca preukázal kedy,
v akom obsahu návrh ponúkol, napríklad v predajni áut po podpise kúpnej zmluvy alebo po odovzdaní
veci, keď sama nikdy nemala v úmysle byť so žalobcom v podielovom spoluvlastníctve. Žalovaná

má za to, že po kúpe vozidla a jeho fyzickom odovzdaní sa stala jeho výlučnou vlastníčkou a preto
nikdy dohodu o užívaní motorového vozidla so žalobcom neuzatvorila. Práve reálna držba vozidla a
držba dokladov o evidencii osobného motorového vozidla svedčí tomu, že sa stala vlastníčkou vozidla,
a že podielové spoluvlastníctvo k vozidlu medzi sporovými stranami nikdy nevzniklo. Ak by aj bola
uzatvorená dohoda u užívaní vozidla (čo v žiadnej forme nebola), nemôže žalobca s úspechom tvrdiť,

že užíva
vozidlo neoprávnene. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie pochybil aj v tom, keď si v rozpore s § 166
ods. 1 C.s.p. nespojil na spoločné konanie všetky tri súvisiace spory vedené medzi sporovými stranami,
a to spor sp. zn. 44C/302/2015 o vydanie veci (motorového vozidla), spor sp. zn. 19C/265/2016 o
zrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvakmotorovémuvozidluapredmetnýsporonáhradu

za neužívanie vozidla. V jednom konaní totiž súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.250 eur
ako vyrovnanie podielu z vyporiadania spoluvlastníctva, v tomto konaní ju zaviazal zaplatiť sumu 6.000
eur s prísl. za neužívanie spoločnej veci, čím sa žalobca (zohľadniac jeho dar žalovanej 7.500 eur)
obohatil na jej úkor o sumu 750 eur a o úrok z omeškania , čo je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ
ide o výšky náhrady, žalovaná nepovažuje za spravodlivé, aby bývalý partner po darovaní finančnej

čiastky na kúpu auta takej výrobnej značky, do ktorého by nikdy nesadol, získal v súdnom konaní výnos
vyšší ako podnikateľský subjekt v rámci povolenej obchodnej činnosti a dodala, že ceny v požičovniach
motorových vozidiel sú v tomto konaní nepoužiteľné a irelevantné .

7/ Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

8/ Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu viazaný rozsahom
adôvodmiodvolania(§379,§380C.s.p.),prejednalodvolaniebeznariadeniaodvolaciehopojednávania
a dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalovanej je sčasti dôvodná.

9/ Nakoľko vedľa seba nemôžu ako rovnocenné právne tituly obstáť tituly svedčiace o vlastníctve
rôznych osôb k tým istým veciam bez toho, aby šlo o spoluvlastníkov, s ohľadom na zistený skutkový
stav súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že sporové strany sú podielovými spoluvlastníkmi
vozidla. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovanej, že je výlučnou vlastníčkou
predmetného motorového vozidla, pretože (ako správne skutkovo uzavrel súd prvej inštancie) žalobca

disponuje listinnými dôkazmi preukazujúcimi právny titul svedčiaci o jeho vlastníctve k vozidlu (kúpna
zmluva, technický preukaz, zákonné poistenie z prevádzky motorového vozidla) a žalovaná sa nikdy
určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k vozidlu súdnou cestou nedomáhala. Preto súd prvej
inštancie nemal žiadny dôvod, aby nevychádzal z právneho názoru Okresného súdu Bratislava III
vysloveného v rozsudku č.k. 44C 302/2015-82 zo dňa 27.4.2016 (rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 20.5.2016) ohľadom charakteru právneho vzťahu sporových strán k motorovému vozidlu. Na tomto
závere nič nemení ani subjektívny pocit žalovanej, že je výlučnou vlastníčkou vozidla, pretože na ňom
založené skutkové tvrdenie v konaní nepreukázala. Skutočnosť, že v priamo predajni vozidlo prevzala
a od toho momentu užívala a servisovala totiž bez ďalšieho nestačí k nadobudnutiu jej výlučného
vlastníctva k veci. Vzhľadom na absenciu dohody sporových strán ohľadom veľkosti podielov súd prvej

inštancie aj správne ustálil, že podiely oboch sporových strán ako spoluvlastníkov sú rovnaké (§ 137
ods. 2 Obč. zák.).10/ Z vykonaného dokazovania tiež skutkovo vyplynulo, že žalovaná ako partnerka žalobcu nerušene
na základe konkludentného súhlasu žalobcu daného bez časového obmedzenia (t.j. na dobu neurčitú)
výlučne a bezodplatne predmetné motorové vozidlo užívala momentom jeho prevzatia od predajcu, t. j.

od 17.4.2012 do septembra 2014, kedy oznámila žalobcovi, že si našla novú známosť. Z tohto dôvodu
ju žalobca ústne vyzval na vydanie motorového vozidla s kľúčmi a príslušnými dokladmi. Odvolací súd
však, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že uvedená výzva nezakladá žalobcovi právny
nárok na vydanie požadovanej náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu podľa ust. § 137 ods.
1 Obč. zák. za žalované obdobie (od 15.9.2014 do 31.10.2016) a tento nárok mu nevyplýva ani z ním

predostretého návrhu dohody na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva adresovaného
žalovanej dňa 29.6.2016 (č. l. 13). Žalobca nebol oprávnený žiadať od žalovanej vydanie veci, pretože
nebol jej výlučný vlastník, ale ako spoluvlastník bol oprávnený iniciovať novú dohodu o užívaní
spoločnej veci (do úvahy pripadala napr. dohoda o striedavom užívaní veci), resp. v prípade nezhody
obrátiť sa na súd podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. so žalobou na úpravu užívania spoločnej veci (na
rozhodnutie o hospodárení spoluvlastníkov so spoločnou vecou). Takéto právne kroky však žalobca

nezrealizoval. Ak teda žalovaná vozidlo žalobcovi odmietla v septembri 2014 vydať, nemožno uzavrieť,
že by sa v období od 15.9.2014 do 31.10.2016 na úkor žalobcu obohatila užívaním spoločnej veci nad
rozsah jej spoluvlastníckeho podielu (§ 451 ods. 2, § 137 ods. 1 Obč. zák.), pretože v jej prospech
svedčí skutočnosť, že žalobca ako spoluvlastník od počiatku súhlasil s jej výlučným a bezodplatným
užívanímvozidla(tedaajnadrámecjejspoluvlastníckehopodielu),pričomzapodstatnúzmenupomerov

v súvislosti s hospodárením so spoločnou vecou nemožno považovať skutočnosť, že žalovaná si
našla iného partnera. Pokiaľ ide o samotnú výšku žalovanej náhrady (jej výšku žalovaná rozporovala
na pojednávaní dňa 23.11.2017, viď č.l. 85), odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou
žalovanej, že pri určení výšky náhrady za neužívanie motorového vozidla nie je možné vychádzať z ceny
komerčných nájmov autopožičovní motorových vozidiel, t. j. z výšky mesačného komerčného nájmu

porovnateľného motorového vozidla v autopožičovni, pretože nejde o náhradu v rozsahu ujmy, ktorú
by žalobca neužívaním svojho spoluvlastníckeho podielu na vozidle utrpel. Tu treba totiž zohľadniť aj
charakter hnuteľnej veci - motorového vozidla, ktoré nie je možné užívať v rozsahu 1 polovice, pretože
1 vozidla nemá žiadne úžitkové vlastnosti. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej ohľadom
nespojenia skutkovo súvisiacich vecí na súde prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že konanie vedené

pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 44C 302/2015 o vydanie veci začalo 17.4.2015, teda za
účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 112 ods. 1 O.s.p.), kedy súdy nemali
obligatórnupovinnosťspojiťveci,ktoréspoluskutkovosúvisiaatýkajúsatýchistýchúčastníkovkonania.

11/ Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne zistil pre vec podstatný skutkový stav

veci, na tento aplikoval aj správny právny predpis, ktorý však nesprávne vyložil, odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.
12/ O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 2 C.s.p.
a procesne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

13/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, aleboe) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p .).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).