Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/183/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115222273
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:1115222273.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Bibiana Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: N. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. XX, F., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.146,65
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k.
14C/119/2016-153 zo dňa 16. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému s a p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Vecne
tým, že režim zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
spočívanaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Zodpovednosťzaškoduvznikne,aksúsplnenézákonom
stanovené predpoklady (podmienky), a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny nexus). Dôkazné bremeno preukázania základných
predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci má poškodený. To znamená, že
poškodený musí preukázať, že mu vznikla škoda, že táto škoda bola spôsobná protiprávnym konaním

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a napokon, že medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním existuje príčinná súvislosť. Škodou je majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení reálne
existujúceho majetku, vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody. Súčasťou škody sú
aj „márne vynaložené náklady“. Protiprávne konanie orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci môže
spočívať v nezákonnom rozhodnutí alebo v nesprávnom úradnom postupe, ktorý môže tiež spočívať v
nesprávnom konaní alebo v konaní bez splnenia zákonných podmienok, ale aj v nekonaní (nečinnosti),
či v porušení povinnosti uskutočniť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote, prípadne

nevydanie rozhodnutia vôbec, ako i v nezákonnom zásahu do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Pri ktoromkoľvek z vyššie popísaných postupov ide o porušenie právnej
povinnosti, teda povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu. Z hľadiska príčinnej súvislosti je potrebné
preukázať, že vznik určitej škody je bezprostredným (priamym) následkom reálneho protiprávnehokonania (opomenutia) určitého konkrétneho orgánu verejnej moci. Príčinná súvislosť predpokladá, že
ide o také účinky protiprávneho konania (opomenutia), ktoré výlučne vyvolávajú vznik škody.

3. Právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje poškodenému
domáhať sa svojho nároku na súde v prípade, že príslušný orgán neuspokojí jeho nárok alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3
ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku

rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

4. Škoda môže byť spôsobená nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu alebo nesprávnym
úradným postupom. Je treba poznamenať, že nemožno uplatňovať nárok na náhradu škody z titulu
oboch foriem zodpovednosti, teda aj zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, aj zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, kedy nesprávny úradný

postup graduje a zavŕšením takéhoto postupu je vydanie nezákonného rozhodnutia (k tomuto názoru
sa prikláňa aj Ústavný súd vo svojej judikatúre, keď nemožnosť uplatňovať nárok na náhradu škody z
titulu oboch foriem zodpovednosti odôvodňuje tým, že „v prípade, že je vo veci vydané rozhodnutie,
konzumuje aj námietky možného nesprávneho úradného postupu, ktoré sa tak musia stať súčasťou
námietok proti rozhodnutiu, ktorým zásah štátu vyvrcholil“.

5.Súdsazaoberalexistenciouzodpovednostnéhotitulu,vyšielztvrdeniažalobcu,žemuškoduspôsobili
súdy nesprávnym úradným postupom v predmetnom konaní. Za nesprávny úradný postup sa ustálene
považuje „porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre počínanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to najmä takého, ktoré nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda,

za ktorú štát zodpovedá, bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci
činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu
neodrazia. Ak orgán štátu zisťuje, alebo posudzuje predpoklady pre svoje rozhodnutie, zhromažďuje
podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne ich posudzuje a pod., ide o

činnosti priamo smerujúce k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti alebo vady tohto postupu sa
napokon prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované iba z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím“ (Vojtek, P.: Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej
moci. Komentár. 3.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2012).

6. Výhrady, ktoré vzniesol žalobca voči postupu súdov v predmetnom konaní sa priamo vzťahujú
k ich rozhodovacej činnosti, ktorá vzišla z hmotnoprávneho posúdenia veci odlišného od poňatia,
ktoré zastáva žalobca. Taká aktivita súdov sa potom bezprostredne odrazila v ich rozhodnutiach, s
ktorými sa žalobca nestotožňuje. Jediným spôsobom, ako tieto rozhodnutia zvrátiť, je však pomocou
opravných prostriedkov, a nie odlišného súdneho konania, nakoľko konajúci súd nie je revíznym súdom

a neprislúcha mu hodnotiť rozhodnutia súdov iných. Žalobca sa teda mýli, ak považuje neakceptovanie
svojejprávnejargumentácievpredmetnomsporesanesprávnyúradnýpostup.Tohosasúdynedopustili.
Tvrdenia žalobcu by tak mohli byť uvažované iba vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu. Také
rozhodnutie však v predmetnej veci vydané nebolo.

7. Žalobca sa nedostatok nesprávneho úradného postupu snaží obísť argumentáciou, že súdy sa
dopustili nečinnosti spočívajúcej v tom, že sa z úradnej činnosti nezaoberali otázkou absolútnej
neplatnosti zmluvy. Dôsledkom takej predstavy žalobcu by však bolo, že konajúci súd v rámci
odškodňovacieho konania urobí akúsi „superrevíziu“ predmetného konania, a to jednak konania pred
súdom prvej inštancie (OS Trnava), ako aj konania pred súdom druhej inštancie (KS Trnava), sám si

na základe zisteného skutkového stavu právne posúdi sporné otázky a na základe takého preskúmania
zhodnotí, či súdy mali tú alebo onakú právnu otázku posúdiť tak alebo onak, teda inak povedané,
či rozhodli správne alebo nie. Uvedená predstava žalobcu je v takto položenej podobe však celkom
absurdná a svedčí o absolútnom nepochopení princípu a zmyslu sporového konania o náhradu škody
alebo nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Posúdenie právnych otázok,

teda aj otázky platnosti alebo neplatnosti zmluvy, tým alebo onakým spôsobom, nemožno považovať
za nesprávny úradný postup za situácie, kedy iba posúdenie žalobcovi konvenujúcim je postupom
správnym, posúdenie iné je podľa žalobcu podvodom a korupciou.8. Z vyššie opísaných dôvodov súd uzatvára, že pre zjavnú absenciu základného predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je zodpovednostný titul, musel žalobu zamietnuť. Nadbytočným
sa v tomto svetle javí skúmať vznesenú námietku premlčania, prípadne existenciu ďalších prvkov

zakladajúcich zodpovednosť žalovaného, a to z dôvodu procesnej ekonómie.

9. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a trovy
konania priznal žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Žalovaný žiada priznať trovy konania spočívajúce vo výške cestovného.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie právna predchodkyňa žalobcu. Uviedla, že
nesúhlasí s ním v celom rozsahu. Žaloba bola podaná listom z 13.marca 2014 na Okresný súd Trnava,
ako podnet je návrh žaloby o náhradu škody vo výške 1.146,65 eur plus príslušenstvo. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie zastavil okrem iného, že nemá právnické vzdelanie uznesením pod
číslom konania 1Cdo/92/2010 zo dňa 26.marca 2012. Všetky rozhodnutia súdov boli rozhodnuté na-
základe akceptovania podvodu spáchaného prečinu podľa § 221 ods.1 Trestného zákona SR konateľom
spoločnosti A. G. s.r.o pánom N. G.. Dôvod jeho falšovania bola skutočnosť, že jej nechcel doplatiť
odmenu za vykonanú právu /výkup pozemkov v katastri G. okres Trnava/. Týmto svojim trestným činom

chcel docieliť, že pre spoločnosť A. G. s.r.o., kde bol konateľom nevykonala objednanú prácu, hoci
zákazku mu splnila v celom rozsahu. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil podklady, premlčania
lehoty.

11. Žaloba o náhradu škody vo výške 1.146,65 eur s príslušenstvom bola evidovaná na Okresnom súde

Dunajská Streda pod spisovou značkou č. k. 11C/365/1014, ktorá skutočnosť unikla žalovanému. Údaje
ako ich prezentoval žalovaný sa nezakladali na pravde, konal účelovo, aby sa vyhol zodpovednosti
za nezákonné rozhodnutie, kde akceptoval podvod zo strany N. G.. Dôkazy sfalšovania dokladu pod
názvom Zmluva o pôžičke je vyrobená na T. s.r.o. G. E., E. XX, F.. Ešte aj IČO je uvedené nesprávne.
Podpis je sfalšovaný a samozrejme chýba aj pečiatka, čo však nie je povinnosť. Ak by bola zmluva o

pôžičke v skutočnosti písaná so živnostníkom ako sa to snažil deklarovať N. G., tak by určite takéto
informačné chyby nemohli nastať. Aj pri falšovaní zmluvy o pôžičke uviedol, že peniaze sú na účely
režijných nákladov firmy T. spol. s.r.o.
N. G. priniesol do kancelárie živnostníka G. E. prílohu k požadovanému dokladu, že potrebuje podpísať
doklad, že jej odovzdal 22.000.- Sk ako zálohu na výkon práce zadanej živnostníkovi G. E., IČO

37566407 na výkup pozemkov v katastri G., okres Trnava. Pri tom však na pôžičkovú zmluvu, ktorú
sfalšoval napísal dátum 10.V.2007, ale nikdy nepredložil dôkaz z banky, lebo peniaze bol vyberať z účtu
a ona ho čakala na ulici. Na príjmovom doklade sú dva druhy písma.

12. Všetky inštitúcie súdov akceptovali vedome vyrobený podvod konateľom spoločnosti A. G. s.r.o.

podľa § 221 ods.1 Trestného zákona, čím sa N. G. dopustil trestného činu podľa Trestného zákona
číslo 403/2004 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2006, § 344 ods.1 písm. a). Týmto činom konateľ A. G. s.r.o.
N. G. spáchal zločin marenia spravodlivosti. N. G. konal účelovo vedome, aby sa obohatil na úkor
iného nekalým spôsobom. K vyjadreniu súdu, že dobrovoľne zaplatila exekúciu je fikcia. Ako ju mohla
dobrovoľné splatiť, keď jej ju strhávali zo starobného dôchodku.

13. K odvolaniu právnej predchodkyne žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa vo svojom
odvolaní neuvádza konkrétny odvolací dôvod v zmysle § 365 CSP. Z textu odvolania vyplýva, že
žalobkyňa podala odvolanie na základe ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a teda
odvolanie dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Na podporu svojich tvrdení však žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti. Okrem už citovaného
konštatovania, v zmysle ktorého „prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil podklady, premlčania lehoty“,
žalobkyňa žiadnym spôsobom neuvádza akým spôsobom malo dôjsť k naplneniu niektorého z
odvolacích dôvodov a v čom vidí nesprávne vyhodnotenie predložených dôkazov či nesprávnosť

posúdenia uplynutia premlčacej lehoty.

14. Odhliadnuc od uvedenej absencie dôvodenia odvolania žalobcu má žalovaný za to, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.15. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) titulom nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/92/2010-64, ktorý mal spočívať „v
akceptovaní vedome vyrobeného podvodu“.

16. Aj napriek tvrdeniam žalobkyne je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci nie je možné považovať

za titul uplatneného nároku nesprávny úradný postup súdu. Definícia nesprávneho úradného postupu
uvedená v zákone č. 514/2003 Z. z. je pomerne stručná, a teda nepodáva dostatočne vyčerpávajúcu
odpoveď na otázku, čo nesprávny úradný postup v skutočnosti je. Podľa zákonodarcu by ani pri
vynaložení maximálneho úsilia nebolo možné podať dostatočne vyčerpávajúcu definíciu uvedeného
pojmu, a to z dôvodu jeho mnohotvárnosti. I napriek tomu, že v odseku § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. sú demonštratívnym spôsobom uvedené najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia konania

orgánov verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany, zákonodarca
zakončil uvedený text pred bodkočiarkou slovami „... alebo iný nezákonný zásah ... .“, ktoré pripúšťajú
rôznorodú interpretáciu, a to v závislosti od toho, ktorý subjekt ju podáva. Ako už z uvedeného vyplýva,
pod pojem nesprávny úradný postup teda možno zaradiť takmer akékoľvek konanie orgánu verejnej
moci, ktoré odporuje platným právnym predpisom.

17. Pri výklade pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oprieť sa o výklady tohto pojmu podávané
právnou teóriou a o závery rozhodovacej praxe súdov, ktoré vychádzajú z toho, že ide o tie prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov ako činnosťou rozhodovacou. Toto
tvrdenie má oporu v judikatúre súdov či už Českej alebo Slovenskej republiky. Uvedený názor potvrdzuje

napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/2004 uverejnený pod
publikačným číslom 23/2011, v ktorom sa uvádza, že: „všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou
možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí.“ Na inom mieste tiež uvádza, že: „nesprávnym úradným postupom sa
rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup,
ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť
spojenú s výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu
pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku

určeného povahou a funkciou postupu“.

18. Obsahovo zhodný názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky i v rozsudku sp. zn. 2 Cdo
205/2009. Poukázal tiež na rozsudok NS Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 115/2010, kde pri
nesprávnom úradnom postupe: „ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí.

I keď ... nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv.
úradnéhopostupusamyosebekvydaniurozhodnutianevedúaakjerozhodnutievydané,bezprostredne
sa v jeho obsahu neodrazí“.

19. Vydanie rozhodnutia resp. obsah či výrok rozhodnutia súdu ale nemôžu byť hodnotené ako
nesprávny úradný postup ani podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdo 129/97, ktorý
dokonca už len činnosť orgánu štátu smerujúcu k vydaniu rozhodnutia (zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, ich právne posudzovanie) a prípadné nesprávnosti
či vady tohto postupu diskvalifikuje z možnosti subsumpcie pod § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

(nesprávny úradný postup).

20. Žalovaný má na základe uvedeného za to, že súd prvej inštancie v odseku 15.,16. a 17. správne
uzavrel, že neakceptovanie argumentácie žalobkyne v pôvodných konaniach vedených Okresným
súdom Trnava, pod sp. zn. 18C/92/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 23Co/172/2011

nemožno pre účely rozhodovania o nároku na náhradu škody posudzovať ako nesprávny úradný
postup, pretože výhrady, ktoré vzniesla žalobkyňa voči postupu súdu sa priamo vzťahujú k rozhodovacej
činnosti, ktorá vzišla z hmotnoprávneho posúdenia veci. Takáto aktivita súdu sa bezprostredne odrazila vrozhodnutí a teda jediným titulom, ktorý možno vziať do úvahy pre posúdenie vzniku nároku na náhradu
škody, v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., je nezákonné rozhodnutie.

21. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Rozhodnutie, nezákonnosť
ktorého má odôvodňovať vznik nároku na náhradu škody, bolo uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. 23Co/172/2011-95, zo dňa 27.10.2011 potvrdené a nadobudlo právoplatnosť dňa 08.12.2011. V
prejednávanom prípade teda absentuje už prvá zákonná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu, absentuje existencia právoplatného rozhodnutia zrušeného alebo zmeneného pre nezákonnosť
príslušným orgánom.

22. Súd prvej inštancie správne v odseku 17. napadnutého rozhodnutia konštatoval, že: „také

rozhodnutie v predmetnej veci vydané nebolo“, na základe čoho v odseku 19. napadnutého rozhodnutia
uzatvoril, že: „pre zjavnú absenciu základného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je
zodpovednostný titul, musel žalobu zamietnuť“ . Ak žalobkyňa považuje za „nesprávne vyhodnotenie
podkladov“ nestotožnenie sa súdu prvej inštancie s jeho argumentáciou smerujúcou výhradne k
preukázaniu skutočností, ktoré boli predmetom pôvodných konaní vedených Okresným súdom Trnava

a Krajským súdom v Trnave žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie rovnako správne, v odseku
18. napadnutého rozhodnutia, konštatoval nemožnosť vykonávania „supervízie“ rozhodnutí súdov v
kompenzačnom konaní v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný z uvedeného dôvodu
považuje odvolanie žalobkyne za absolútne nedôvodné, a to aj s poukazom na absenciu akejkoľvek
bližšej konkretizácie spôsobu, akým malo dôjsť k naplneniu niektorého z odvolacích dôvodov.

23. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku čo dôvodil tým, že
rozhodnutie, ktorého nezákonnosť má dôvodiť vznik a nárok žalobcu na náhradu škody bolo vydané dňa
27.10.2011, resp. 04.05.2011 a nárok bol v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnený dňa
28.06.2017, čiže po uplynutí subjektívnej lehoty v trvaní 3 rokov v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. Námietka vznesená žalobkyňou vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu premlčania
nároku absolútne irelevantná a neopodstatnená, najmä s poukazom na skutočnosť, že v predloženom
odvolaní žalobkyňa žiadnym spôsobom nekonkretizuje, v čom má spočívať nesprávne vyhodnotenie
uplynutia premlčacej lehoty.

24. S poukazom na vyššie uvedené, na argumentáciu odvolanie žalobkyne považuje za absolútne
neopodstatnené a neodôvodnené. V zmysle uvedeného navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14C/119/2016-153, zo dňa 16.10.2017, v zmysle § 387 ods. 1
CSP, v celom rozsahu potvrdiť.

25. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila právna predchodkyňa žalobcu. Uviedla, že sú tu časové
nezrovnalosti, keď podanie žaloby bolo 13. marca 2014. Z tejto skutočnosti vyplýva, že žalovaný
Slovenská republika účelovo vo svojom vyjadrení zavádza. To, že ide o hmotnoprávny súdny spor
nikto nepopiera, je ale v tom ten rozdiel, že ide o opak:, žalovaný N. G. mal doplatiť za vykonanú
prácu. Sfalšoval preukázateľne výpožičkovú zmluvu. Zdôvodnenia na ktoré sa žalovaný Slovenská

republika odvoláva - Rozsudky Najvyššieho súdu SR sa neviažu špecificky na takýto podvod. Súdy
konali neadekvátne k dôkazom a sú spoluvinné na nezákonnom obohatení pána N. G., na základe
nezákonného rozhodnutia. Súdy sú súčasť výkonnej moci exekutívy štátu Slovenská republika a preto aj
plne Slovenská republika zodpovedá hmotnoprávne za vzniknutú škodu nezákonným rozhodnutím. Ak
by boli súdy konali v zmysle zákona boli by museli dať vec na riešenie do trestnoprávnej roviny. Ale takto

sa stali súčasťou vykonaného podvodu, ktorý vykonal podnikateľ N. G. a to spôsobom sfalšovania a
pozmeňovania dôkazov, aby sa nezákonne obohatil a nemusel si plniť záväzok doplatenia za vykonanú
prácu živnostníkovi G. E. T. IČO 37566407. Okrem náhrady škody žiada o úhradu všetkých nákladov
spojených s touto žalobou.

26. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu (jeho právnej predchodkyne) dôvodné
nebolo.

27. Predmetom nároku žalobcu (jeho právnej predchodkyne) bola náhrada škody vo výške 1.146,65 eur
s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Okresného súdu Trnava

a Krajského súdu v Trnave.

28. Žaloba žalobcu bola postavená na tých skutkových tvrdeniach, že súdy SR (Okresný súd v Trnave
rozsudkom sp. zn. 18C 92/2010 a Krajský súd v Trnave č. k. 23 Co 172/2011-95 zo dňa 27.10.2011)
akceptovali podvodné dôkazy N. G., keď akceptovali falošnú výpožičkovú zmluvu a neakceptovali iné
nespochybniteľné dôkazy. Bolo porušené jej ústavné právo, kde jej Ústava SR zaručuje spravodlivosť a

rovnosť pred zákonom. Výška škody zodpovedá výške exekučného príkazu EX 61/2012.

29. Základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je existencia nesprávneho úradného postupu
alebo nezákonného rozhodnutia, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu
za škodu musia byť splnené súčasne. Za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. V zásade sa nahrádza skutočná škoda,
ktorá predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk, pod ktorým sa rozumie to, čo by
poškodený mohol získať nebyť vzniku škody. Podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom súd, ktorý rozhoduje o
náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

30. Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom

postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený
rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by
nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu
predchádzajúceho nesprávneho postupu, pretože by tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď
bypostupomorgánuverejnejmocipoškodenýsubjektsíceakceptovalariadilsaznezákonnéhopostupu

vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu.
(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018)

31. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, takéto konanie zo strany súdov nebolo zistené a treba
uviesť, že v prejednávanej veci žalobca (jeho právna predchodkyňa) namietal postup súdov v súvislosti

s vyhodnocovaním dôkazov, ktoré viedlo podľa jeho tvrdenia k nezákonným rozhodnutiam. Tu je však
nutné stotožniť sa s argumentáciou žalovaného v tom, že výhrady, ktoré vzniesol žalobca voči postupu
súdov v predmetnom konaní sa priamo vzťahujú k ich rozhodovacej činnosti. Skutočnosť, že súd
nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie
jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

32. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal splnenie vyššie uvedených
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a správne dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, keď v konaní bolo nesporné, že rozhodnutieOkresného súdu Trnava č. k. 18C/92/2010-64 zo dňa 4.5.2011 bolo potvrdené rozsudkom Krajského
súdu v Trnave pod č. k. 23Co 172/2011-95 zo dňa 27.11.2011 a nadobudlo právoplatnosť 8.12.2011.
Predmetné rozhodnutia Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, ktoré žalobca považuje

za nezákonné, neboli zrušené ani zmenené pre nezákonnosť a preto správne súd prvej inštancie
dospel k záveru, že tieto rozhodnutia nespĺňajú predpoklady rozhodnutia nezákonného podľa §
6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého ustanovenia súd musí vychádzať pri posudzovaní
zákonnosti, resp. nezákonnosti rozhodnutia, v rámci skúmania vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď súd nie je oprávnený v konaní o náhradu škody preskúmavať

vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu alebo súdu, vecnú správnosť týchto rozhodnutí možno
preskúmavať len v rámci riadnych alebo mimoriadnych zákonom prípustných opravných prostriedkov.
Právo na náhradu škody, ako aj zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
v zmysle citovaného zákona vznikne len, ak sú splnené súčasne všetky vyššie uvedené zákonom
stanovené podmienky, to znamená, že ak sú tieto podmienky splnené, vznikne zodpovednosť štátu za
škodu, ktorej sa nemôže zbaviť, avšak v danom prípade vzhľadom na nesplnenie týchto podmienok,

keď žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, (t. j. právoplatného rozhodnutia, ktoré
by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom), zodpovednosť štátu za škodu
nevznikla, z ktorého dôvodu správne súd prvej inštancie žalobu zamietol.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade

s ustanovením § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

34. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne

úspešnémužalovanémunáhradutrovkonanianepriznať(§257CSP).Ovýškenáhradytrovodvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).