Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516207877
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3516207877.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E.. W. M., bývajúcej v N., K U. V. XX, zastúpenej
advokátkou JUDr. Natáliou Kanderkovou, Advokátska kancelárie so sídlom v Žiline, A. Kmeťa 12, proti
žalovanému Inšpektorátu práce Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Hodžova 36, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.
10Cpr/10/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 13. decembra 2018

sp. zn. 5CoPr/2/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd")
rozsudkom z 5. decembra 2017 č. k. 10Cpr/10/2016-264 zamietol žalobu žalobkyne, ktorá sa

domáhala, aby súd určil, že výpoveď zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce
(ďalej len „ZP") je neplatná a pracovný pomer žalobkyne k žalovanému naďalej trvá, ako aj
náhrady mzdy. Žalobkyňa tvrdila, že v jej prípade išlo o bossing, mobbing a mzdovú diskrimináciu, a
že žalovaný neponúkol žalobkyni pracovný pomer na neurčitý čas.
1.1.Na podklade vykonaného dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, žežalobnýnávrhnie
je dôvodný, keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej pracovné

zaradenie(druhpráce)nezodpovedácharakteristikepracovnéhomiestavštátnejslužbe,súdsastotožnil
so stanoviskom Úrady vlády SR, že druh prác je určujúcim kritériom pre zaradenie zamestnanca do
verejnej alebo štátnej služby. Žalobkyňa pracovala najmä s financiami v rámci štátnej správy, okrem
iného účtovala v rámci štátnej pokladnice. Bolo teda na žalovanom, či takéhoto zamestnanca zaradí
do štátnej alebo verejnej služby, keďže prácu s verejnými zdrojmi (financiami) je možné podriadiť pod
obe služby.

1.2. Ďalej uviedol, že žalovaný si splnil podmienky § 74 ZP, prerokoval organizačnú zmenu a výpoveď
žalobkyne s odbormi, a preto ani v tomto smere súd nezistil žiadne pochybenie žalovaného.
1.3. Pri posudzovaní pracovných podmienok žalobkyňa namietala, že preradenie do štátnej
služby bolo spojené s tým, že žalobkyňa by bola zaradená do dočasnej služby a následne
by nebola úspešná pri výberovom konaní alebo výbere. Ide o hypotetické tvrdenie žalobkyne, ktoré
nebolo ničím preukázané, a ktorému ani súd nemôže poskytnúť súdnu ochranu. Žalovaný v tom čase

nemohol žalobkyni ponúknuť ihneď stálu štátnu službu, keďže to zákon neumožňoval. Obava žalobkyne
nebola konkrétna aj vzhľadom na to, že žalovaný mal niekoľkomesačné problémy plnohodnotne obsadiť
pracovnú pozíciu žalobkyne. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že ak na základe organizačnej
zmeny žalovaného žalobkyňa odmietla inú vhodnú prácu, bolo možné, aby žalovaný ukončil pracovný
pomer so žalobkyňou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 13. decembra
2018 sp. zn. 5CoPr/2/2018 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne
vyhodnotilavyvodilznichisprávnyprávnyzáver.Nazdôraznenieichsprávnostiodvolacísúdpodčiarkol,
že z listu závodného výboru ZO SLOVES Inšpektorát práce Trenčín zo dňa 4. apríla 2016 vyplýva, že
odbory prerokovali dva návrhy o organizačných zmenách, a to návrh Rozhodnutie vedúcej služobného
úradu, ktorým sa zrušili tri miesta zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme ku dňu 30.

apríla 2016 a vytvorenie štyroch nových štátnozamestnaneckých miest od 1. mája 2016. Z dokazovania
vykonaného pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd ďalej za preukázané, že dňa 5. apríla
2016 žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej sa zrušili tri miesta na oddelení
prevádzky, ekonomiky a informatiky vo verejnom záujme a vytvorili sa nové štátnozamestnanecké
miesta na tom istom oddelení od 1. mája 2016. Dňa 13. apríla 2016 sa spísala zápisnica strán sporu o
tom, že žalobkyni sa oznámila organizačná zmena o zrušení troch pracovných miest a bol jej ponúknutý

štátnozamestnanecký pomer. Zároveň bola žalobkyňa upozornená, že ak odmietne ponúknuté miesto,
pracovný pomer žalobkyne bude skončený výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Dňa 18. apríla 2016
žalobkyňa nesúhlasila s dohodou o skončení pracovného pomeru, ani s novým pomerom na miesto
odborný radca - rozpočtár. Žalobkyňa odmietla funkciu hlavný radca - inšpektor práce. Dňa 22. apríla
2016 bol žalobkyni ponúknutý nový štátnozamestnanecký pomer bez skúšobnej doby, ktorý žalobkyňa

odmietla z dôvodu, že ide o dočasnú štátnu službu. Dňa 25. apríla 2016 Závodný výbor ZO SLOVES
prerokoval výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a W. V.. Dňa 28. apríla 2016 bola žalobkyni
doručená výpoveď z pracovného pomeru, podľa § 63 ods. 1 písmena b) Zákonníka práce z dôvodu
nadbytočnosti.
2.2. Sporným v prejednávanej veci ostalo, či žalobkyňa bola nadbytočná, či žalovaný mohol

organizačnou zmenou zrušiť pozíciu vo verejnej správe, za situácie, že na danú pozíciu vytvoril
štátnozamestnanecký pomer a či bolo prerokované z odborovou organizáciou, že bude žalobkyni daná
výpoveď a či postup žalovaného bol vykonaný účelovo vo vzťahu k žalobkyni.
2.3. Žalobkyňa ako pred súdom prvej inštancie, tak v podanom odvolaní namietala, že jej pracovné
zaradenie (druh práce) nezodpovedá charakteristike pracovného miesta v štátnej službe. Túto námietku

(tiež) odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, odkázal na stanovisko Úradu vlády SR, z ktorého
vyplýva, že určujúcim kritériom pre zaradenie zamestnanca do verejnej alebo štátnej služby
je druh prác, pričom ako vyplýva z pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 1. apríla 2015, ako i z opisu
činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo žalobkyni ponúknuté, žalobkyňa pracovala najmä
s financiami v rámci štátnej správy (žalovaný je rozpočtová organizácia napojená priamo na štátny

rozpočet), žalobkyňa okrem iného účtovala v rámci štátnej pokladnice, pričom v rámci najnáročnejších
činností,ktorévykonávalaboličinnostisúvisiacesoštátnymrozpočtomaštátnoupokladnicou.Bolopreto
na žalovanom, či takéhoto zamestnanca zaradí do štátnej alebo verejnej služby, keďže prácu s verejnými
zdrojmi (financiami) je možné podriadiť pod obe služby. Žalobkyňa zabezpečovala komplexné práce
na úseku rozpočtovania a financovania, pracovala nezávisle, mala prístupové práva k účtovným

operáciám. Je teda aj podľa odvolacieho súdu možné uzavrieť, že charakteristika jej pracovnej činnosti
spĺňala kritériá 7. platovej triedy v štátnej službe.
2.4. Čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní, že hlavná inšpektorka práce pripravila
organizačnú zmenu nasledujúci pracovný deň po podaní jej sťažnosti na mzdovú diskrimináciu, šikanu,
mobbing a bossing, teda účelovo, aby sa jej zbavila, ani túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú,

nakoľko z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie vyplýva, že ešte dňa 1. apríla 2016
bola zaslaná pozvánka na prerokovanie zmien pracovnoprávnych a štátnozamestnaneckých vzťahov
zamestnancov Inšpektorátu práce Trenčín (návrhy o organizačných zmenách, a to návrh Rozhodnutie
vedúcej služobného úradu zo dňa 31. marca 2016, ktorým sa zrušili tri miesta zamestnancov pri výkone
prácevoverejnomzáujme ku dňu 30.apríla2016 a vytvorenieštyrochnovýchštátnozamestnaneckých

miest od 1. mája 2016) odborovej organizácii na deň 4. apríla 2016 o 7.30 hod., ktoré sa (aj) uskutočnilo
toho dňa u hlavnej inšpektorky práce, a až po prerokovaní dňa 5. apríla 2016 žalovaný rozhodol o
organizačnej zmene, teda nemohlo ísť o účelové konanie smerujúce k zbaveniu sa žalobkyne tak
ako namieta v podanom odvolaní.
2.5. Rovnako mal odvolací súd na základe dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie za

preukázané, že žalovaný si splnil podmienky § 74 ZP, teda prerokoval organizačnú zmenu a výpoveď
žalobkyne s odbormi, a preto ani v tomto smere ani odvolací súd nezistil žiadne pochybenie žalovaného.
Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že s odbormi bola výpoveď prerokovaná už 25. apríla 2016 a
výpoveď bola vypracovaná 28. apríla 2016; naopak táto postupnosť je súladná aj so znením § 74 ZP.2.6. Pokiaľ žalobkyňa ďalej namietala, že postup žalovaného bol účelový, vopred naplánovaný, s
úmyslom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa
v tomto smere svoje tvrdenia dostatočným spôsobom nepreukázala. V hre síce boli viaceré konflikty

medzi sporovými účastníkmi, ktoré časovo predchádzali podanej výpovedi, ale z vykonaného
dokazovania prvostupňový súd správne ustálil, že v prípade podanej výpovede žalovaný
nepostupoval účelovo, na úkor žalobkyne, ale išlo o organizačnú zmenu. Rovnako súd prvej inštancie
(bez ohľadu na žalobný petit a jeho doplnenie) sa zaoberal aj jednotlivými písomnosťami, ktoré
žalobkyňa vnímala ako diskriminačné. Ku každému z týchto dôkazov sa žalovaný vyjadril v rámci

pojednávania, čo je aj zadokumentované, taktiež pri výsluchu svedkov boli zo strany sudcu kladené
otázky smerujúce k zisteniu možnej diskriminácie u žalovaného. Teda žalovaný nebol v konaní pasívny,
produkoval dôkazy, ktorými preukázal, že v danej veci nekonal diskriminačne, nekonal účelovo na
úkor žalobkyne, ale išlo o organizačnú zmenu. Je aj podľa odvolacieho súdu nelogické, že
žalovaný týmto spôsobom sa chcel zbaviť žalobkyne, keď išlo o zapracovaného zamestnanca s 19-
ročnou praxou, nemal zaňho náhradu, musel mu vyplatiť odstupné a odchod žalobkyne spôsobil krízovú

situáciu u žalovaného. Rovnako odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil, že postupom
žalovaného malo dôjsť k mzdovej diskriminácie, keď medzi stranami sporu nebolo sporné, že pri zmene
pomeru sa mal zachovať žalobkyni ten istý plat.
2.7. Pri posudzovaní pracovných podmienok žalobkyňa namietala, že preradenie do štátnej
služby bolo spojené s tým, že žalobkyňa by bola zaradená do dočasnej služby a následne by

nebola úspešná pri výberovom konaní alebo výbere. Ide o hypotetické tvrdenie žalobkyne, ktoré nebolo
ničím preukázané, a ktorému teda ani súd nemôže poskytnúť súdnu ochranu. Žalovaný v tom čase
nemohol žalobkyni ponúknuť ihneď stálu štátnu službu, keďže to zákon neumožňoval. Obava žalobkyne
nebola konkrétna aj vzhľadom na to, že žalovaný mal niekoľkomesačné problémy plnohodnotne obsadiť
pracovnúpozíciužalobkyne.Nazrušenémiestovoverejnejslužbežalovanýneprijalinéhozamestnanca,

nový zamestnanec bol prijatý na nové štátnozamestnanecké miesto, ktoré žalobkyňa odmietla prijať.
2.8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že ak
na základe organizačnej zmeny žalovaného žalobkyňa odmietla inú vhodnú prácu, bolo možné, aby
žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a preto
správne žalobu v celom rozsahu zamietol, uzavrel odvolací súd.

2.9. V neposlednom rade odvolací súd uviedol, že čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní,
že súd prvej inštancie jej v priebehu celého konania neposkytoval potrebnú pomoc garantovanú CSP
[nielen že ju v rámci všeobecnej poučovacej povinnosti nepoučil o jej procesných právach a
povinnostiach, ale v zmysle § 318 písm. b) CSP ani o možnostiach potrebných na účelné uplatnenie
jej práva] ani túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu (č.l. 75) mal za

preukázané, že súd prvej inštancie žalobkyňu riadne poučil o jej procesných právach a povinnostiach
aj podľa § 318 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Toto odôvodnila § 420
písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na nové konania.
3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP žalobkyňa namietala, že (i) prvostupňový súd
nevykonal ňou navrhované dôkazy (nevyžiadal si zápisnicu z porady GR NIP z 21. januára 2016,
ďalšie doklady k organizačnej zmene na NIP z roku 2015, ani nevypočul svedkyňu W.), resp. (ii)
žalovaný nepredložil už na prvom pojednávaní dôkaz o prerokovaní výpovede s odborovou organizáciou

(urobil tak až neskôr, pozn.), (iii) odvolací súd nedoplnil dokazovanie, ani nenariadil pojednávanie a (iv)
odvolacie rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a svojvoľné.
3.2. V súvislosti s § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobkyňa nesúhlasila s právnymi závermi a skutkovými
zisteniami nižších súdov, polemizovala s nimi a predostierala svoju argumentáciu, na základe ktorej
nemali nižšie súdy jej žalobu zamietnuť, ale mali jej vyhovieť. V podstatnom tvrdila, že v konaní

nebol preukázaný príčinný vzťah medzi organizačnou zmenou spočívajúcou v zrušení jej pracovného
miesta vo verejnej službe a vytvorením pracovného miesta v štátnej službe a jej nadbytočnosťou. V
tejto súvislosti uviedla, že k zrušeniu jej pracovného miesta (a tým aj k nadbytočnosti žalobkyne) v
skutočnosti nedošlo, pretože pracovná náplň aj charakter činnosti na formálne a účelovo vytvorenom
štátnozamestnaneckom mieste plne zodpovedá pracovnej náplni a charakteru činnosti zrušeného

pracovného miesta vo verejnej službe. Ďalej žalobkyňa (v podstate zhodne s jej obranou v konaní
pred súdom prvej inštancie) opísala, čo predchádzalo rozhodnutiu žalovaného o organizačnej zmene
a uviedla, že skončenie jej pracovného pomeru bolo v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 a § 13 ods. 3
ZP) a so zásadou rovnakého zaobchádzania (čl. 1 a § 13 ods. 1 a 2 ZP). Následne odcitovala časťz dovolacích rozhodnutí 5Cdo/42/2010, 2MCdo/2/2010, ZSP 5/2009, 5Cdo/72/2010, 4Cdo/178/2008
a vyčítala odvolaciemu (i prvostupňovému) súdu, že zobrali do úvahy len argumenty žalovaného a
argumenty žalobkyne posúdili ako nedôvodné bez toho, aby svoj hodnotiaci záver vysvetlili.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné
zamietol. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP uviedol, že navrhovaný dôkaz žalobkyňou
[bod 3.1.(i)] nepovažuje za kľúčový, mal by iba odporúčací charakter. Žalovaný je totiž priamo
oprávnený rozhodnúť o spôsobe usporiadania vnútornej organizačnej štruktúry, prípadne jej zmene.

Z uvedeného dôvodu nie je relevantné ani vyjadrenie E.. W.. Ani prípadné zmeny na iných
inšpektorátoch práce nemajú vplyv na uskutočnené zmeny vnútornej organizačnej štruktúry u
žalovaného. Opakovane poukázal na stanovisko Úradu vlády SR z 12. mája 2016. Správnosť postupu
žalovaného v danom prípade potvrdila aj neskoršia prax Národného inšpektorátu práce, ktorý od roku
2017 určil jednotnú organizačnú štruktúru pre všetky inšpektoráty práce, ktoré usmernenie následne
rešpektovali viaceré inšpektoráty práce (v duchu organizačných zmien, ktoré sa týkali aj žalobkyne,

pozn.). V súvislosti s ustanovením § 74 ZP uviedol, že v prípade žalobkyne bola odborovej organizácii
predložená výpoveď v písomnej forme, so všetkými obsahovými náležitosťami, avšak bez uvedenia
dátumu. Toto potvrdzuje aj písomnosť „Žiadosť o prerokovanie výpovedí z pracovného pomeru" z 22.
apríla 2016 v rámci prílohy „Výpoveď z pracovného pomeru E.. W. M.".

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba
odmietnuť podľa § 447 písm. c/ a f/ CSP.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie") a dovolací súd nesmie byť
vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,
4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/67/2017).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.
3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste

je skôr reštriktívny výklad (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017,
2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že
najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t.j. posúdeniu, či je v
ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru,
že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420

CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov,
ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v
ktoromjeoprávneneuplatnenýdovolacídôvod.Dovolacímdôvodomjenesprávnosťvytýkanávdovolaní
(porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodomprocesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré
je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432
ods. 1 CSP).

10. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp.
zn. 1Cdo/206/2016, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/158/2017, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/99/2017).

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP
11. Dovolateľka najskôr uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľom namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne uplatnenými

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia
zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia
rozhodnutia sú zrejmé všetky skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, ktoré sú
podstatné pre rozhodnutie (II. ÚS 76/07).

14. Žalobkyňa v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP uviedla, že odvolacie rozhodnutie
je nedostatočne odôvodnené a svojvoľné, že prvostupňový súd nevykonal ňou navrhované dôkazy, že
žalovaný nepredložil už na prvom pojednávaní dôkaz o prerokovaní výpovede s odborovou organizáciou
(urobil tak až neskôr, pozn.) a že odvolací súd nedoplnil dokazovanie, ani nenariadil pojednávanie (bod

3.1.).

15. Dovolateľka namietala nedostatky v odôvodnení napadnutého odvolacieho rozsudku vedúce podľa
nej až k arbitrárnosti. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor,
že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na

tom zotrvalo aj stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.". Toto stanovisko je naďalej aktuálne (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017,

3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017).
15.1. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie.

15.2. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05 . Výhrady má žalobkyňa tiež
k spôsobu vykonania a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Dovolateľka si týmito námietkami dostatočne
neuvedomovala procesné dopady a súvislosti toho, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd so zreteľom na toto ustanovenie nemôže pri
posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP posudzovať správnosť skutkových
zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia
premietajúci sa do skutkových zistení odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nie je spôsobilé založiť tvrdenie dovolateľky, že pri inom zistení rozhodujúcich skutkových okolností

odvolacím súdom (teda tak, ako ich na rozdiel od súdov vnímala žalobkyňa, pozn.) by právne závery,
na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, boli odlišné.

22. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné odmietol podľa
§ 447 písm. c/ a f/ CSP.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.