Uznesenie Judgement was issued on Sunday, November 1, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 48Ek/1205/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120367602
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120367602.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí
komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o.
so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti povinnej: K. T., nar. XX.X.XXXX,
trvalebytomD.XXXX/X,XXXXXX.,ovymoženiepohľadávkyvovýške65,70eur,rozhodujúcosťažnosti
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1205/2020 zo dňa 8.

septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1205/2020
zo dňa 8. septembra 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 03.09.2020 domáhal od povinnej
vymoženia pohľadávky vo výške 65,70 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz

daňových nedoplatkov Mesta Žilina č. 162/0214301/OE/AND zo dňa 28.09.2012.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/1205/2020 zo dňa 08.09.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods.
3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), §
53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z.
o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu zaplatených
trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za nedôvodné, v rozpore s Exekučným poriadkom.
Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 30.01.2020 vedenej Okresným

súdom Žilina pod sp. zn. 2Er/2745/2012 a súdnou exekútorkou JUDr. Barborou Božíkovou Ághovou pod
sp. zn. EX 2798/12 mal za preukázané, že súdna exekútorka uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť
trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z
dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur. Súd vyhodnotil, že paušálne trovy vo výške 42 eur prináležia
súdnemu exekútorovi, pričom zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v ustanovení § 6 ods.
2 uvádza, že tieto trovy znáša oprávnený, avšak zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich

náhradyodpovinného.Podobnetoplatíajpretrovyexekúcieoprávneného.Zákonoukončeníniektorých
exekučných konaní v ustanovení § 9 ods. 3 výslovne uvádza, že oprávnený nemá nárok na náhradu
trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po zastavení starej exekúcie,
okrem nároku na náhradu súdneho poplatku. To znamená, že oprávnený má opätovným návrhom na
vykonanie exekúcie právo uplatniť si nárok len na to, čo mu priznáva exekučný titul, na podklade ktorého
sa má exekúcia vykonať. Z uvedeného ustanovenia tak vyplýva, že oprávnený nemá nárok domáhať sa

náhradytrovprávnehozastúpeniavstarejexekúcii,aleanitrovprávnehozastúpeniavtomtoexekučnom
konaní, ani náhrady poplatku za vykonanie zaručenej konverzie.Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa
28.09.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu

úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že
z pohľadu „práva hmotného“ sa paušálne trovy zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky
ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie
exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Vyslovil názor, že v prípade ak by oprávnený nemal možnosť v opätovnom návrhu na

vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným
zavinením), ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky od povinnej, bolo by ust. § 6 zákona č. 233/2019
Z. z. v rozpore s Ústavou SR. Poukázal na ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 233/2019 Z. z., na ust. § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka a na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej svoj názor opieral o dôvodovú správu k
§ 6 predmetného zákona, ktorá uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu
sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie

nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so
zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej
hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej
vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy

zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady
spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky.“ Podľa neho bola zámerom zákonodarcu snaha o „vyváženie“ situácie, keďže
zákon č. 233/2019 Z. z. zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa

vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl.
20 ods. 4 Ústavy SR), pričom zákonom určený veriteľ musel znášať náklady s opätovným iniciovaním
exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného konania. Na
záver poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, v ktorom
Ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení

starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv,
ale zároveň v predmetnom uznesení v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni
podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci
ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením
pohľadávky.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní
veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany

oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom
na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie
opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho

dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5

odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v
sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej správe

k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky. Súd k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne
záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad
právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel

znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne
jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní
návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do
znenia zákona, čo sa však nestalo. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel
ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve

naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne
vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri
opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník,
znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje,
že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených

s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý
viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu
celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým
normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné

informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy
k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.
ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška

paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie
podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný
titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1
zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje

zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už
účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na
viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd

preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému
právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v
rozpore s výsledným znením zákona.Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom
proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. § 6
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na

úhradupaušálnychtrovjeexekučnýmtitulom.Upovedomenieozastavenístarejexekúcievšaknemožno
považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy
starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný
titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov
starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je

vydanývprospechoprávneného.Úhradoupaušálnychtrovzostranyoprávnenéhosúdnemuexekútorovi
nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani
nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený
zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy
starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený
mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov

starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo
možné vymáhať od povinnej.

Čo sa týka odkazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS
160/2020-28 zo dňa 13.05.2020, súd konštatuje, že ide o rozhodnutie, ktorým bola odmietnutá ústavná

sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv
sťažovateľa upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., kde ústavný súd len v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným
citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie
podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z. Čl. 2 ods. 3 CSP kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé

odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje
rozhodnutia súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety
v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu
dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020 je možné považovať za

ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná
sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení
o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na
náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru
exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,

keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom
prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie
je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda

že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil
k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods.
1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie
exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie
exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením

starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho
návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho
štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z
oprávneného na povinnú, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžeoprávnenýnedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanietrovstarej
exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu
trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1205/2020 zo dňa 08.09.2020 vydanému

vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).