Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 8, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/24/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312010222
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8312010222.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov
JUDr. Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 09.09.2020, v
trestnej veci proti odsúdenému R. M., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona
a iné, o odvolaní odsúdeného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/59/2012 zo dňa
30.05.2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie odsúdeného R. M..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd ne verejnom zasadnutí schválil dohodu o vine a treste uzavretú
medzi 1/ obvineným R. M., 2/ obvineným Z.. E. H. a prokurátorom Okresnej prokuratúry Humenné a
uznal obvineného R. M. vinným v bode 1/ zo zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2
písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zákona, v bode 2/ z prečinu nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a)
Tr. zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že

1/ obv. ml. E. H. a obv. R. M. dňa 04.10.2011 v čase okolo 20.30 hod. po vzájomnej dohode a súčinnosti
pri pohostinstve zvanom Vagón na ulici Staničnej v Snine, fyzicky napadli G. Č., nar. XX.XX.XXXX, ktorý
vyšiel z pohostinstva, spôsobom, že potom ako G. Č.Í. prešiel cez železničnú trať, išiel chodníkom medzi

železničnou stanicou a reštauráciou Modrá lagúna, tak ho dobehli, kde najprv obv. R. M. ho zozadu chytil
pod krk, zvalil ho na zem, na tvárovú časť, prikľakol ho v oblasti krku a povedal mu: „davaj peňeži, bo
ce podrežem“, následne G. Č. na zemi spoločne obidvaja obvinení prehľadali, ošacovali mu vrecká na
odevných zvrškoch, z ktorých mu odcudzili mobilný telefón zn. ZIO a finančnú hotovosť vo výške 18,-
eur, čím svojím konaním krádežou vecí spôsobili G. Č. škodu vo výške celkom 68,- eur a natrhnutím
vrecka na nohaviciach mu spôsobili škodu vo výške 5,- eur, zranenia mu nespôsobili žiadne,

2/ obv. R. M. dňa 15.10.2011 v čase okolo 22.10 hod. v herni Admirál, ktorá sa nachádza v objekte
športovej haly vedľa klubu K-2 v Snine s nožom v ruke sa vyhrážal S. C. a N. S. slovami, že ich podreže a
keď chcú, aby ich podrezal, tak nech idú vonku, následne na vlakovej stanici v Snine opätovne s nožom
v ruke kričal na S. C. a N. S., že ich ide dobiť, čím svojím konaním u S. C. a N. S. vzbudil dôvodnú
obavu, že svoje vyhrážky aj uskutoční.

Za to obvinenému R. M. podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona, § 47 ods. 2 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona,
§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona s poukazom na § 36 písm.
l), n) Tr. zákona, § 37 písm. h), m) Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov
a 8 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona ho pre v výkon nepodmienečného trestu odňatia
slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa § 287 ods. 1

Tr. poriadku obvinených R. M. a Z. E. H. zaviazal nahradiť spoločne a nerozdielne škodu poškodenémuG. Č. vo výške 73,- eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodeného G. Č. so zvyškom nároku na
náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2012.

Proti tomuto rozsudku podal dňa 11.7.2019 odvolanie v Ústave na výkon väzby a ústave na výkon
odňatia slobody odsúdený R. M.. Poukázal pritom na ustanovenie zákona a dovolával sa čl. 1 ods.
2, čl. 7 ods. 5, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých majú medzinárodné zmluvy

predovšetkým o ochrane ľudských práv prednosť pred zákonom. Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu číslo
7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, koho súd uzná za vinného z
trestného činu má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon
tohto práva, vrátane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon. Podľa odseku 2 z tohto
práva sú prípustné výnimky v prípade menej závažných trestných činov, ktoré ako také kvalifikuje
zákon, ak príslušnú osobu súdil v prvom stupni Najvyšší súd alebo bola uznaná za vinnú a odsúdená

na základe odvolania proti oslobodzujúcemu rozsudku. Podľa čl. 14 ods. 5 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, každý komu sa dokázalo, že sa dopustil trestného činu, má
právo, aby dôkazy a rozsudok preskúmal vyšší súd. Podľa čl. 14 ods. 5 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach (Vyhláška č. 120/1976 Zb. MZV), každý komu sa dokázalo, že sa
dopustil trestného činu, má právo, aby dôkazy a rozsudok preskúmal vyšší súd. Ďalej poukázal na

ustanovenie § 334 ods. 4 Tr. poriadku, podľa ktorého, odvolanie pri schválení dohody o vine a treste
nie je prípustné. Podľa § 316 ods. 2 Tr. poriadku, ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie,
ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu. Ďalej
poukázal na ustanovenie § 315 Tr. poriadku, podľa ktorého, o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhoduje krajský súd. Z uvedeného je podľa odsúdeného zrejmé, že nebol okresným súdom o

opravnom prostriedku poučený v znení Dohovoru a Paktu, ktoré majú prednosť pred zákonom, čím
nemožno zamietnuť odvolanie ani pre márne uplynutie odvolacej lehoty, ani pre výrok, proti ktorému
odvolanie nie je prípustné, pretože podľa citovaných článkov prípustné je, čo má prednosť. Prípustné
výnimky z práva na odvolanie, ktoré sú podľa Dohovoru prípustné, sú dané taxatívne. Rozsudok na
schválenie dohody o vine a treste nemožno subsumovať ani pod jednu z týchto troch prípustných

výnimiek. Podľa § 306 ods. 2 Tr. poriadku, odvolanie má odkladný účinok. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy,
štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou. Z uvedeného vyplýva, že
ustanovenie § 334 ods. 4 Tr. poriadku je v rozpore s Dohovorom a Paktom a tým pádom aj s Ústavou

Slovenskej republiky. Tým pádom zákon nerieši situáciu rozhodovania o väzbe v prípade ústavne
komfortne podaného odvolania, ktoré má odkladný účinok. Znamená to, že výkon trestu do odvolania
a konečného rozhodnutia nesmie byť nariadený, ak už trvá, musí byť prerušený. V prípade prerušenia
takého trestu však súd nemá zákonnú právomoc rozhodovať o väzbe, ibaže by nastali dôvody pre
opätovné vzatie do väzby podľa ustanovení Trestného poriadku. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe

ESĽP či ÚS SR voči obvinenému v jeho neprospech nemôže byť uplatnená zásada per analogiam, a
to sa rovnako týka aplikácie hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych ustanovení zákona. Znamená
to, že ihneď po doručení tohto nápadu na súd je súd povinný prerušiť výkon trestu, a to okresný súd,
respektíve spolu s tým zrušiť právoplatnosť rozhodnutia a prikázať jeho prepustenie na slobodu. V
ostatnom postupe sa primerane použijú ustanovenia 6 hlavy 3 časti Trestného poriadku. Toto odvolanie

podáva rovnako čo do viny, ako aj čo do trestu. Aplikácia Trestného zákona v ustanovení § 47 ods. 2 je
porušením Ústavy. Nie každé aplikovanie Trestného zákona musí byť v súlade s Ústavou, s ustanovením
čl. 50 ods. 6 Ústavy, čl. 20 ods. 6 Listiny, čl. 7 ods. 1 veta 2 Dohovoru vyplýva zákonná dikcia, že pri
ukladaní trestu sa posudzuje trestnosť činu ako takého, a teda nie osoba páchateľa (pl. ÚS 106/2011
z 28.11.2012). Z predmetnej citácie je zrejmé, že zákonom ustanovená zásada trikrát a dosť, nemá

oporu v Ústave a medzinárodných zmluvách, naopak, táto zásada je s Ústavou v rozpore, a teda v praxi
nepoužiteľná. Pre prípad týkajúci sa jeho osoby pri schválenej dohode o vine a treste by sa malo pri
upustení asperačnej zásady primerane postupovať pri ukladaní trestu pod spodnou hranicou trestnej
sadzby pre preukázaný skutok osobitnej časti Trestného zákona pri správnom použití hmotnoprávneho
ustanovenia. Zároveň tak, ako to logicky z uvedeného vyplýva, bolo povinnosťou súdu pri schvaľovaní

dohody postupovať podľa § 331 ods. 1 písm. b), respektíve ods. 2, prípadne podľa § 334 ods. 2 Tr.
poriadku a odmietnuť dohodu pre nesprávnu kvalifikáciu skutku pre nezákonný postup v prípravnom
konaní a tým pádom pre neprimerane nespravodlivý trest v jeho neprospech ( § 334 ods. 1 Tr. poriadku )
a mal stranám navrhnúť, aby sa dohodli na novom znení dohody, prípadne zvoliť iný postup podľaTrestného poriadku. Samotnú zásadu trikrát a dosť v súčasnom znení slovenského trestného právneho
poriadku spochybňuje aj ESĽP, ktorý rozdeľuje uloženie trestu na dve základné časti - reštriktívnu a
zabezpečovaciu.Primonoistickýchsystémoch,akoajvSlovenskejrepublike,sazareštriktívnupovažuje

tá časť trestu, ktorá zodpovedá dĺžke nevyhnutnej pre splnenie hmotnej podmienky na vznik práva na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu pri uplatnení základných sankčných opatrení vnútroštátneho
práva (t. j. pri absencii asperačnej zásady) a za zabezpečovaciu sa považuje zvyšná časť trestu. Pri
zabezpečovacej časti trestu je však štát povinný vytvoriť také podmienky periodickej kontroly, aby bolo
možné posúdiť dodatočnou kontrolou súdu ďalšie trvanie pozbavenia slobody odsúdeného a ak dôvod

pre ďalšie trvanie odňatia slobody odpadol, musí súd odsúdeného prepustiť na slobodu, pretože ďalšie
trvanie odňatia slobody už nemá zákonný predpoklad. Požiadavka periodickej kontroly sa opiera zo
strany súdu o skutočnosť, že dôvod zabezpečovacej časti trestu už vzhľadom ku svojej povahe trestu
podlieha zmenám a jeho uloženie bolo založené na predpoklade budúcej možnej zmeny správania sa
odsúdeného (Van Droogenbroeck v. Belgicko, ESĽP), (pozri aj odlišné stanovisko sudcu Vilhjamssona).
Kontrola raz za 3 mesiace sa zdá byť primeraná. Súd nedostatočne skúmal všetky okolnosti prípadu

práve kvôli predloženej dohode. Inak by prišiel na rozpory vo výpovediach kajúcnikov, ktorí si výpoveďou
proti nemu za skutky, ktoré sami vykonali, vykúpili beztrestnosť. Voči nemu svedčí len jeho minulosť a
tá časť skutku, ktorá smerovala ku krádeži z vrecka poškodeného malej finančnej sumy, po čom utiekol.
Samotné roztrhnutie vrecka neznamená prekonanie aktívneho odporu poškodeného. Nie je známe, či
vrecko na nohaviciach už nebolo oslabené, každopádne, momentom okamžitého odcudzenia peňazí

bol podľa vlastnej výpovede poškodený prekvapený a nestihol reagovať, t. j. nemohol klásť odpor. Keď
sa spamätal, on už bol na odchode. Takisto je nejasná rekognícia v rozpätí asi 10 minút zopakovaná.
Prvýkrát poškodený uviedol, že ho nikdy nevidel, pričom sa mu pozeral len do tváre, priamo do očí,
následne bol vyšetrovateľom odvedený nie preč z úkonu, ktorý prebehol, ale do inej miestnosti. Po 10
minútach bol opätovne privedený späť na opakovanie rekognície, kde sa už poškodený nepozeral na

jeho tvár, ale na jeho krk zboku a opoznal ho podľa tetovania. Na jeho otázky potvrdil, že to bolo večer
okolo 22.00 hod., bola tma, nesvietilo tam žiadne pouličné svetlo, či svetlo z okolitých objektov. Napriek
tomu si mal všimnúť jeho tetovanie, na ktoré by sa ani nemal ako zamerať pri ním popisovanej situácii,
ktorá mala v jeho verzii nastať. V zápisnici nie je uvedené, čo sa dialo oných 10 minút medzi ním a
vyšetrovateľom. Samotná rekognícia neprebehla podľa § 138 Tr. poriadku v spojení s § 126 ods. 1 Tr.

poriadku, poškodený nebol vyzvaný, aby opísal páchateľa a tiež jeho neopoznával medzi viacerými
osobamipodobnéhozovňajšku.Tedanikdypriopiseaninespomenulžiadnetetovanienakrku.Idepritom
o jediný usvedčujúci dôkaz proti nemu, neopakovateľný, pochybný a nezákonne vykonaný. Výpovede
kajúcnikovpritomnebolinikdypreukázanéinýmidôkaznýmiprostriedkami.Žiadalpretozrušiťnapadnutý
rozsudok a vec vrátiť do prípravného konania.

Krajský súd ešte pred tým, než by preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 317 Tr. poriadku zisťoval,
či na preskúmanie napadnutého rozsudku má zákonné oprávnenie.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene osobou

neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je
prípustné.
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že dňa 13.04.2012 predložil prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné
na Okresnom súde Humenné návrh na schválenie dohody o vine a treste, ktorá bola spísaná na

Okresnej prokuratúre Humenné dňa 04.04.2012 s tým, že prokurátor navrhol, aby okresný súd rozhodol
rozsudkom o schválení tejto dohody o vine a treste.

Na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.05.2012 obžalovaný R. M. v súlade s ustanovením § 333 ods.
3 Tr. poriadku vyhlásil, že rozumie podanému návrhu na dohodu o vine a treste, že súhlasí, aby sa

jeho trestná vec prejednala touto skrátenou formou, čím sa vzdáva práva na verejný súdny proces touto
formou, že rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, že bol ako obvinený poučený
o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, že mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a
že sa s ním mohol radiť o spôsobe obhajoby, že rozumel podstate konania o návrhu na dohodu o vine
a treste, rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu, bol oboznámený s trestnými sadzbami,

ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, že sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za
spáchaný skutok, ktorý sa v návrhu dohody o vine a treste kvalifikuje ako určitý trestný čin, súhlasí s
navrhovaným trestom, trest prijíma a v stanovených lehotách sa podriadi výkonu trestu a ochrannému
opatreniu a nahradí škodu v rozsahu dohody, a napokon, že si uvedomuje, že ak súd príjme návrh nadohodu o vine a treste a vynesie rozsudok, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením, nebude možné
proti tomuto rozsudku podať odvolanie. Teda obžalovaný R. M., vychádzajúc zo zápisnice o verejnom
zasadnutí okresného súdu zo dňa 30.05.2012, v prítomnosti obhajkyne na otázky uvedené v § 333

ods. 3 písm. a) až j ) Tr. poriadku odpovedal kladne. Súd prvého stupňa túto dohodu o vine a treste
schválil, následne bol obžalovaný poučený o tom, že proti tomuto rozsudku nie je možné podať riadny
opravný prostriedok. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo obžalovanému doručené pravdepodobne dňa
12.06.2012, keďže obžalovaný doručenku podpísal, ale neuviedol dátum prevzatia.

Pred schválením dohody o vine a treste musí obvinený odpovedať kladne aj na otázku uvedenú v §
333 ods. 3 písm. j) Tr. poriadku, ktorá sa týka dôsledkov prijatia návrhu na dohodu o vine a treste
spočívajúcich v tom, že obvinený nebude môcť podať odvolanie proti takému rozsudku o schválení
dohody.

Podľa § 334 ods. 4 Tr. poriadku, ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí to rozsudkom, ktorý

verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c).

Podľa § 334 ods. 5 Tr. poriadku, rozsudok nadobudne právoplatnosť vyhlásením.
Dohoda o vine a treste je osobitným druhom konania, ktorého význam spočíva v tom, že dochádza k

uzavretiu obojstranne výhodnej dohody medzi prokurátorom a obvineným o spôsobe ukončenia trestnej
veci, pričom táto dohoda následne podlieha schváleniu súdom. Týmto konaním sa obvinený vzdáva
práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom na hlavnom pojednávaní a trest mu
súd ukladá bez dokazovania viny po tom, ako na verejnom zasadnutí kladne odpovie na zákonom
taxatívne stanovené otázky uvedené vo vyššie citovanom ustanovení § 333 ods. 3 písm. a) až j) Tr.

poriadku. Kladnou odpoveďou na otázku uvedenú v ustanovení § 333 ods. 3 písm. j) Tr. poriadku sa
obvinený okrem iného vzdáva aj práva podať proti rozsudku o schválení dohody o vine a treste riadny
opravný prostriedok (odvolanie).

Výhodou uzatvorenia dohody o vine a treste je rýchle právoplatné skončenie trestného stíhania po

priznaní viny obvineného za dodržania veľmi rigoróznych procesných podmienok (§ 232 a nasl. Tr.
poriadku). Výhodou pre obžalovaného je možnosť uložiť páchateľovi trest odňatia slobody pod dolnú
hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, čo plynie z ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zákona
a § 39 ods. 4 Tr. zákona tak, ako tomu bolo aj v prípade odsúdeného R. M., kedy podľa § 47 ods. 2
Tr. zákona (zásada trikrát a dosť) mal byť obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody vo výmere 25

rokov, keďže bol stíhaný pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona a v minulosti
už bol za trestné činy uvedené v § 47 ods. 2 Tr. zákona dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom
odňatia slobody.

Vychádzajúc z odpisu registra trestov odsúdeného R. M., bol tento rozsudkom Okresného súdu

Humenné sp. zn. 4T/346/2002 zo dňa 13.11.2002 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa §
234 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3
rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudkom Okresného súdu
Humenné sp. zn. 1T/88/2006 zo dňa 27.09.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2To/6/2007 zo dňa 01.03.2007 bol odsúdený pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona a bol mu

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov, pre výkon ktorého bol
zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý trest vykonal dňa 20.08.2011.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné s obžalovaným R. M. uzavrel dohodu o vine a treste, kde
sa dohodli na uložení trestu odňatia slobody zníženého o 1/3, teda na treste vo výmere 16 rokov a 8

mesiacov, namiesto 25 rokov odňatia slobody.

Ďalej odsúdený namietal protiústavnosť zásady trikrát a dosť upravenej v ustanovení § 47 ods. 2 Tr.
zákona. Krajský súd len v krátkosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 6/2009 z
2.novembra 2011, ktorý sa zaoberal práve otázkou namietanej protiústavnosti ustanovenia § 47 ods.

2 Tr. zákona, kde Ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa Okresného súdu Pezinok v časti,
v ktorej okresný súd navrhoval vyslovenie nesúladu zásady trikrát a dosť zakotvenej v § 47 ods. 2
Tr. zákona s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ktoré zakazujú neľudské, kruté a ponižujúce zaobchádzanie alebo tresty. Väčšinapléna Ústavného súdu po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú
právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky dospela k záveru, že obsah § 47 ods. 2 Tr. zákona
nezasahuje do uznávaných ústavných princípov do takej miery, aby bolo možné z toho vyvodiť, že tresty

z neho vyplývajúce sú trestami krutými a neľudskými a teda, že ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zákona nie
je v nesúlade s čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru.

Napokon, ako posledný okruh, namietal odsúdený skutočnosť, že je nevinný. Len v stručnosti krajský
súd uvádza, že v prípravnom konaní sa odsúdený ku spáchaniu skutkov v celom rozsahu priznal, neskôr

svoje priznanie odvolal s tým, že v čase lúpeže bol v práci v Českej republike. Zo spáchania skutku,
okrem jeho prvotného vlastného priznania, ho usvedčoval jednak spoluobvinený Z.. E. H., ktorému ako
netrestanému mladistvému páchateľovi bol ukladaný podmienečný trest odňatia slobody a teda nejde o
tzv. kajúcnika, navyše bol odsúdený M. usvedčovaný aj svedkom Ľ. E.. Poškodený G. Č.k potvrdil, že
páchatelia pri zmocnení sa jeho peňazí a telefónu použili násilie, a že pred prepadnutím si páchateľov
všimol v krčme. Navyše, Z.. H. vydal dobrovoľne mobilný telefón, ktorý vzal poškodenému pri lúpeži.

Štyria svedkovia potvrdili, že odsúdený M. v čase skutku nebol v práci v zahraničí, ale bol v Snine. Vo
veci nebola vykonávaná rekognícia, ktorú odsúdený M. namietal, že bola vykonaná nezákonne.

Podľa platnej právnej úpravy nie je možné podať proti rozsudku súdu, ktorým schváli dohodu o vine a
treste, odvolanie, ale iba dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku (§ 334 ods. 4 Tr. poriadku).

Keďže odvolanie podal odsúdený napriek tomu, že toto odvolanie nie je prípustné, krajský súd odvolanie
odsúdeného podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.