Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/81/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200477
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200477.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: eD´ system Slovakia, s.r.o., Stará Vajnorská
21, Bratislava, IČO: 36 413 658, zastúpený Advokátskou kanceláriou agner & partners s.r.o., Špitálska
10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 64/2013-60 zo dňa 22.05.2014 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 64/2013-60 zo dňa 22.
mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/264359/2012/Dur zo dňa 24.09.2012 o vyrubení

rozdielu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobe marec 2009 v sume 67 753,50
€, nakoľko na základe vykonanej daňovej kontroly DPH za obdobie január až december 2009, výsledky
ktorej sú obsiahnuté v Protokole zo dňa 22.08.2012 bolo zistené v mesiaci marec 2009 porušenie
ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že daňovník si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítaniedanevovýške67753,50€znákuputovarunazákladedodávateľskýchfaktúroddodávateľa
DI-LA Computers s.r.o. Bratislava č. 29010009 zo dňa 27.02.2009, č. 29010011 zo dňa 19.03.2009, č.

29010012 zo dňa 19.03.2009. Nebolo uznané preukázanie žalobcovho tvrdenia, že takto nadobudnutý
tovar bol následne dodaný ako dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu oslobodené od dane
podľa § 43 zákona o DPH pre nadobúdateľa IPN KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT
FELELOSSÉGU TÁRSASÁG, BUDAPEST (ďalej len „IPN Kft.“), identifikovaného pre daň v inom
členskom štáte.

Krajský súd sa stotožnil s vyhodnotením skutočností zistených správcom dane a ustálených žalovaným
o tom, že v konaní neboli predložené dostatočné dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali, že zdaniteľné
obchody boli žalobcom aj reálne prijaté a dodané, tak ako to bolo deklarované na prijatých a
vyhotovených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Za rozhodujúci zdroj dôkazov v konaní
akceptoval výsledky dokazovania získané cestou medzinárodnej výmeny informácií pričom to, že
žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a preukázal fyzickú dodávku tovaru do

Maďarska, nepovažoval za dostatočný dôkaz o tom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako
boli daňovým subjektom deklarované. Vznik nároku nepreukazuje ani použitie interných kontrolných
mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom
konaní svojich obchodných partnerov nevedel, a preto sa môže dovolávať práva na odpočítanie DPH. S
odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/67-68/2011 vyslovil názor,
že ak žalobca v rámci žalobných dôvodov namietal porušenie § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré

v odvolaní nenamietal, s týmito námietkami sa v súdnom prieskume rozhodnutia nemôže zaoberať. K
námietke žalobcu, že v konaní boli použité obsahy svedeckých výpovedí Mgr. Richarda Peteraja a Ing.Štefana Babčáka, získaných v období, keď bola daňová kontrola prerušená uviedol, že tieto výpovede
boli výsledkom šetrenia ktoré vykonala slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej
daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií. Správca dane v čase prerušenia daňovej kontroly

nevykonával žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly
bola v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v súlade s § 25a ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. konanie prerušil, pretože sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia. Správca dane využil inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly a počas prerušenia
daňovej kontroly lehoty neplynú.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie z dôvodov v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p a ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p.

V odvolacích dôvodoch namietal, že napriek podrobnému uvedeniu žalobných dôvodov sa krajský súd
v odôvodnení rozsudku obmedzil iba na všeobecné konštatácie súvisiace s výsledkami medzinárodnej
výmeny informácií, nevyhodnotil ani dôkaznú hodnotu informácie o zastihnuteľnosti, resp. vstupe do
likvidácie jeho obchodných partnerov. Krajský súd sa stotožnil sa s právnym názorom žalovaného
bez toho, aby sa vysporiadal s námietkou, že v tomto konaní považoval za nedostatočné dôkazy

ktoré v inom hodnotenom období považoval za dostatočné, rovnako neodôvodnil prečo ako dôkaz o
uskutočnení obchodných transakcií neakceptoval preukázané dodanie tovaru v inom členskom štáte.
Nevysporiadal sa ani s poukazom na judikatúru SD EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ohľadne nemožnosti prenášania dôkazného bremena na žalobcu, na podporu svojich záverov len
všeobecne poukázal na rozsudky SD EÚ vo veciach Axel Kittel (C-439/04) a RECOSA - RECYCLING

SPRL. (C-440/04) bez toho, aby uviedol, ako závery vyplývajúce z týchto rozsudkov aplikoval na
predmet konania. Nevysporiadal sa s požiadavkou na aplikáciu záverov rozsudkov SD EÚ vo veciach
Mahagében Kft. (C-80/11) A Péter Dávid (C-142/11). Krajský súd teda postupoval v rozpore s
povinnosťou riadneho odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a ustálenou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu SR v tejto otázke, čo v konečnom dôsledku viedlo k

arbitrárnosti napadnutého rozsudku. K pochybeniu došlo aj v tom, že sa krajský súd s poukazom na
praxou prekonanú judikatúru odmietol zaoberať časťou žalobných dôvodov len kvôli tomu, že námietky
vznesené v žalobe neboli v takomto rozsahu uplatnené v odvolaní. Spochybnil záver o tom, že výpovede
svedkov Mgr. L. a Ing. O. (uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) neboli súčasťou úkonov
vykonaných v rámci daňovej kontroly, ale len výsledkom vybavovania žiadosti maďarskej daňovej správy

o medzinárodnú výmenu informácií.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť s tým, že sa
pridržiava obsahu svojho vyjadrenia k žalobe.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez

nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý
rozsudok je potrebné zrušiť z dôvodu závažných procesných pochybení.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde.
Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony
je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite
odôvodnený. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je
teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
pripadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým

účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, pričom možnosť konať pred súdom prvého stupňa je účastníkovi odňatá vždy, ak jeho
rozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné argumenty preukazujúce zákonnosť jeho
rozhodnutia alebo postupu.

Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného (v spojení s
rozhodnutím správcu dane), o vyrubení DPH za zdaňovacie obdobe marec 2009 v sume 67 753,50 €,
nakoľko na základe vykonanej daňovej kontroly DPH bolo zistené porušenie ust. § 49 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že si žalobca neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške
67 753,50 € z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa DI-LA Computers s.r.o.

Bratislava č. 29010009 zo dňa 27.02.2009, č. 29010011 zo dňa 19.03.2009, č. 29010012 zo dňa
19.03.2009 a nepreukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane z titulu že nadobudnutý tovar
bol následne dodaný do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH ako tzv. intrakomunitárna
dodávka pre nadobúdateľa IPN Kft. Budapešť.

Žalovaný zhodne so správcom dane nepovažovali uplatnený odpočet DPH za dôvodný vzhľadom
na opísanými okolnosťami spochybnený prevod tovaru na žalobcu, nakoľko tvrdený dodávateľ DI-LA
Computers s.r.o. bol firmou bez zamestnancov a skladových priestorov, len s prenajatým registračným
sídlom, tvrdený odberateľ IPN Kft. Budapešť je nekontaktný (zmiznutý obchodník) nebolo možné
preveriťdodanietovaružalobcom.RonaldMarcsa,ktorýakosplnomocnenýzástupcažalobcuvybavoval

predmetný obchod opakovane pôsobil v obchodných prípadoch, kde došlo k uplatneniu oslobodenia od
DPH bez splnenia zákonných podmienok. Predložené formálne bezchybné doklady boli vyhodnotené
ako nespôsobilé preukázať uskutočnenie deklarovaných transakcií s poukazom na výklad Šiestej
smernice o DPH a rozsudky SD EÚ vo veciach Axel Kittel (C-439/04) a RECOSA - RECYCLING
SPRL. (C-440/04). Nebola uznaná námietka nedôvodného prenášania dôkazného bremena na žalobcu

a postup správcu dane bol vyhodnotený ako zákonný, zo strany žalobcu jednalo o neštandardných a
nepreverených obchodných partnerov (v rozpore s jeho preukázanou dlhoročnou obchodnou praxou).
Nepovažoval za preukázané uskutočnenie obchodných transakcií zo strany žalobcu tak, ako boli
deklarované, ani za použitia interných kontrolných mechanizmov na základe ktorých by daňový subjekt
dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel.

Krajský súd žalobu, v ktorej žalobca spochybnil všetky závery žalovaného a naviac namietal
trvanie daňovej kontroly presahujúce zákonom stanovenú maximálnu dĺžku zamietol ako nedôvodnú.
Odôvodnenie rozsudku v zásade kopírovalo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia resp. obsah
písomnéhovyjadreniakžalobe,podanéhožalovanýmdňa25.05.2013stým,žepoukaznanenamietanie

prekročenia prípustnej dĺžky daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. v odvolacom
konaní vyhodnotil ako prekážku zohľadnenia tohto žalobného dôvodu v súdnom prieskume rozhodnutia.

Krajskýsúdvodôvodnenírozsudkusvojprávnyzáveržiadnymspôsobomneodôvodnil,neuviedolžiadne
logické argumenty, z ktorých by bolo možné vo vzťahu k jednotlivým žalobným dôvodom zistiť, akým

spôsobom krajský súd aplikoval konkrétne právne normy na konkrétne skutkové okolnosti a akými
úvahamisariadil.Znapadnutéhorozhodnutiažalovanéhojezrejmé,akýmspôsobomžalovanýuvažoval
a ako vyhodnotil skutkové okolnosti vo vzťahu k právnej úprave, keď dospel k záveru o neuznaní
nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom. V odôvodnení rozsudku krajského súdu argumenty úvahytohto charakteru, ktoré by mali vyvrátiť dôvodnosť jednotlivých žalobných námietok absentujú. Naviac
pomerne nelogicky v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku odsek tretí zhora odôvodňuje, prečo
námietka prekročenia trvania prípustnej dĺžky daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 17 zákona č 511/1992

Zb. nemôže byť predmetom súdneho prieskumu a v odseku štvrtom zhora okrem iného uvádza, že
„Dĺžka predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane
v súlade s § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. konanie prerušil, pretože sa začalo konanie o inej
skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane využil inštitúty predĺženia a prerušenia
daňovej kontroly a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú.“

Na základe uvedeného senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skonštatoval, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., v
zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založili a v časti je dokonca zmätočné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v
spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p.
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v medziach podanej žaloby a argumentácie žalovaného v

napadnutom rozhodnutí, znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.
Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania.

TotorozhodnutieprijalNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátepomeromhlasov3:0(§3ods.9zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.