Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 21, 2020

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 11Cb/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614203302
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Albert

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2020:1614203302.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudkyňou Mgr. Zuzanou Albert, v právnej veci žalobcu: CHEMOSVIT

CHEDOS, s.r.o., IČO: 46 741 801, Štúrova 101, 059 21 Svit, zast.: BERNÍK & partneri, s.r.o., IČO: 47
256 451, Štúrova 101, 059 21 Svit, proti žalovanému: LIBOR HABÁŇ AUTODOPRAVA s.r.o., IČO: 278
47 551, č. 900, 751 02 Troubky, Česká republika, o zaplatenie 215,00 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 215,00 Eur z a s t a v u j e .

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Súd n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania ani jednej
zo strán.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom na vydanie európskeho platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu
Malacky dňa 24.03.2014, ktorému bola pridelená spisová značka 18Rob/77/2014, domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 215,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od
13.01.2014 do zaplatenia. Príslušnosť súdu odvodil žalobca od miesta určeného na vydanie zásielky
podľa čl. 31 písm. b) Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR).
Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že mu žalovaný nezaplatil odmenu zo Zmluvy o poskytovaní služieb

v doprave.

2. Žalovaný súdu dňa 17.02.2015 doručil podanie, v ktorom uviedol, že čiastku 215,00 Eur žalobcovi
uhradil dňa 18.11.2014. Doplnil, že sa niekde stratila pôvodná faktúra, zrejme mu nebola doručená a o
dlhu tak nevedel. Všetky záväzky uhrádza v termíne, ale predmetnú faktúru nikto neupomínal. Žalobca
na výzvu súdu uviedol, že keďže nie je možné v konaní o návrhu na vydanie európskeho platobného
rozkazu urobiť čiastočné späťvzatie návrhu, žalobca na návrhu v celom rozsahu trvá. Potvrdil však, že

dňa 19.11.2014 obdržal od žalovaného sumu 215,00 Eur. Súd následne žalovanému doručil Návrh na
zmenu návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, v ktorom uviedol, že platobný rozkaz vydá
len v časti úroku z omeškania a náhrady trov konania. V časti istiny 215,00 Eur súd považuje pohľadávku
za zaniknutú a návrh v tejto časti za nedôvodný. Listom zo dňa 19.10.2017 uviedol žalobca, že s takým
postupom súhlasí.

3. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra

2006,ktorýmsazavádzaeurópskekonanieoplatobnomrozkaze,aksúpožiadavkyustanovenévčlánku
8 splnené len v časti návrhu, súd o tom informuje navrhovateľa prostredníctvom vzorového tlačiva C, ako
je uvedené v prílohe III. Navrhovateľ sa vyzve, aby prijal alebo odmietol návrh európskeho platobného
rozkazu vo výške, ktorú určí súd, a poskytnú sa mu informácie o následkoch jeho rozhodnutia.Navrhovateľ odpovie vrátením vzorového tlačiva C zaslaného súdom v lehote stanovenej súdom v
súlade s článkom 9 ods. 2. Ak navrhovateľ prijme návrh súdu, ten vydá európsky platobný rozkaz v
súlade s článkom 12 pre tú časť návrhu, ktorú navrhovateľ prijal. Pokiaľ ide o zvyšnú časť pôvodnej

pohľadávky, tá sa spravuje vnútroštátnym právom, teda príslušnými ustanoveniami Civilného sporového
poriadku.

4. Z odpovede žalobcu na súdom doručený návrh na zmenu návrhu na vydanie európskeho platobného
rozkazu, ako i z jeho ostatných podaní k veci je možné vyvodiť, že keďže bola istina jeho pohľadávky

žalovaným uhradená, ďalej v tejto časti na svojom návrhu netrvá. Súd vzhľadom na uvedené tento
jeho úkon považoval za čiastočné späťvzatie žaloby, ktoré však súdu došlo až po doručení žaloby
žalovanému (18.11.2014), preto súd v tejto časti s poukazom na ust. § 146 ods. 2 CSP konanie zastavil.
Na prípadný nesúhlas žalovaného so zastavením konania by sa neprihliadalo, pretože späťvzatie došlo
pred začatím pojednávania.

5.Súdvovecivydaleurópskyplatobnýrozkazzodňa20.11.2017,ktorýmžalovanéhozaviazalnaúhradu
úroku z omeškania vo výške 16,94 Eur a na náhradu trov konania. Proti platobnému rozkazu žalovaný
včas podal odpor, v ktorom uviedol, že mu pôvodne vymáhaná faktúra nikdy nebola doručená a od
žalobcu tak neevidoval žiadny podnet na zaplatenie. Nikdy mu nebola doručená ani žiadna upomienka.
Vymáhanú čiastku zaplatil ihneď po tom, čo sa dozvedel o vystavení faktúry, čo však bolo až zo žaloby.

Keby vedel, že žalobca voči nemu eviduje nejaký dlh, nemusela celá záležitosť dôjsť až do fázy súdneho
konania, s ktorým sú spojené neúmerne vysoké náklady právneho zastúpenia, o ktoré, ako sa žalovaný
domnieva, v skutočnosti aj ide.

6. Na výzvu súdu na preukázanie doručenia vymáhanej faktúry žalovanému žalobca v podaní zo dňa

29.05.2018 uviedol, že trvá na tom, že predmetná faktúra bola žalovanému doručená. Dôkaz o doručení
faktúry však nie je schopný predložiť, lebo faktúry neposiela doporučenou poštou. Na základe dohody v
potvrdenej objednávke sa žalovaný dostal do omeškania uplynutím 60 dní od doručenia faktúry. Podľa
§ 340a Obchodného zákonníka, druhá vety, má dlžník plniť do 60 dní od dodania služby, ak faktúra nie
je doručená.

7. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 11Cb/1/2018-79 zo dňa 19.11.2018 tak, že žalobu zamietol a
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, pričom vec právne posúdil podľa ustanovení
čl. 31 ods. 1 písm. b), čl. 4, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2, 3, čl. 9 ods. 1 vyhlášky č. 11/1975 Zb. o Dohovore
o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2,

3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2005, ktorým sa zavádza európske konanie
o platobnom rozkaze, čl. 12, § 177 ods. 2 písm. b), § 219 ods. 3, čl. 3, čl. 6, čl. 8, § 153 ods. 1, § 185
ods. 2, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), §
261 ods. 1, § 264 ods. 1, 2, § 265, § 324 ods. 1, § 335, § 340 ods. 1, 2, § 340a, § 324 ods. 2, § 365 ods.
2, 4, § 365 ods. 4, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej tiež len „OBZ“),

§ 172 ods. 6, § 174a ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, čl. 47 ods. 2, 3 zákona
č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Súd záväzkový vzťah medzi stranami právne posúdil ako
obchodnoprávny a uviedol, že prepravná zmluva bola uzatvorená v súlade so zákonom. Keďže žalovaný
záväzok dodatočne plnil a záväzok medzitým nezanikol odstúpením od zmluvy súd konštatoval, že
záväzok žalovaného zanikol jeho splnením žalobcovi dňa 19.11.2014, t.j. po podaní žaloby na súd. Pri

rozhodovaní o žalobe v rozsahu úrokov z omeškania vychádzal predovšetkým z § 340 a ods. 1 veta
prvá OBZ a § 365 ods. 2 OBZ. Poukázal na § 340 ods. 1, 2 OBZ a konštatoval, že v konaní žalobca
neuniesol ani čiastočne bremeno dôkazu, kedy ani po výzve súdu nepreukázal, že by žalovaného o
plnenie peňažného záväzku požiadal, keďže zmluvné strany si plnenie nedohodli vopred v zmluve.
Nakoľko takýto prejav vôle v konaní žalobca nepreukázal, podľa súdu nebolo možné objektívne a bez

pochybností vysloviť, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi neplnil riadne a včas. Poukázal aj na obchodné
zvyklosti, týkajúce sa obdobných právnych vzťahov, kedy veriteľ - dopravca po splnení zmluvných
povinností požaduje peňažné plnenie z poskytnutie služieb - prepravy od dlžníka - objednávateľa
prepravy, pričom takýmto prejavom na plnenie je obvykle doručenie daňového dokladu - faktúry. Podľa
názoru súdu, aj keby pripustil, že povinnosť plniť peňažný záväzok v danom prípade vznikla žalovanému

od okamihu, kedy žalobca plnil, bolo potrebné, aby súd mal preukázané, ktorý z okamihov zakladajúcich
povinnosť plniť nastal neskôr - či doručenie daňového dokladu žalovanému, alebo plnením veriteľa. Na
predloženej faktúre však absentuje obchodná pečiatka, či podpis zodpovedných osôb žalovaného, ktoré
by doručenie daňového dokladu žalovanému preukazovali, preto podľa neho nemožno ani objektívneposúdiť začiatok plynutia povinnosti žalovaného na plnenie peňažného záväzku. Poznamenal, že
obvyklými obchodnými zvyklosťami je tiež, že veriteľ najskôr upozorní dlžníka na nesplnenie peňažného
záväzku, teda pokúsi sa ešte o zmierenie pred tým, než sa svojho práva bude domáhať na súde.

Vzhľadom na uvedené žalobu zamietol a keďže žalovaný bol v konaní úspešný len v rozsahu úrokov z
omeškania, súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

8. Žalobca proti rozsudku podal odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že súd nesprávne právne
posúdil vec, keď aplikoval § 340 OBZ, pričom na základe tohto ustanovenia žalobcu bezdôvodne zaťažil

dôkazným bremenom dokazovania doručenia vystavenej faktúry. V tejto súvislosti poukázal na § 625
ods. 2 OBZ, z ktorého je nepochybné, že prepravcovi vzniká nárok na prepravné po vykonaní prepravy
do miesta určenia bez toho, aby dlžníka vyzýval na plnenie. Podľa žalobcu mal súd vec posúdiť v zmysle
§ 365 ods. 2 OBZ, ktoré je lex specialis k lex generalis § 340 OBZ. Zdôraznil, že zákonná 30 dňová
lehota na plnenie peňažného záväzku plynie od okamihu, keď veriteľ poskytol dlžníkovi plnenie, alebo
keď bol dlžníkovi doručený doklad na zaplatenie, pričom v prípade existencie oboch týchto právnych

skutočností lehota na plnenie plynie od toho okamihu, ktorý nastal neskôr. Dodal, že súd opomenul aj
skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry sa za výzvu na plnenie peňažného záväzku považuje
aj doručenie žaloby.

9. Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením č.k. 4Cob/76/2019-107 zo dňa 27.02.2020, ktorým

rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 11Cb/1/2018-79 zo dňa 19.11.2018 zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom pre zrušenie bolo primárne to, že súd prvej inštancie
nerešpektoval v konaní zásadu bezprostrednosti a ústnosti, keď vo veci meritórne rozhodol bez
nariadenia pojednávania napriek tomu, že žalobca na to neposkytol svoj súhlas. Odvolací súd sa však
v odôvodnení uznesenia vyjadril tiež k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie. Poukázal na

to, že súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o žalobe v rozsahu úrokov z omeškania vychádzal
predovšetkým z § 340a ods. 1 prvá veta OBZ, ktoré upravuje čas plnenia pri zmluvne určenej lehote na
splnenie peňažného záväzku. Zároveň však uviedol, že zmluvné strany si plnenie nedohodli vopred v
zmluve. Ak súd prvej inštancie zistil, že sporové strany si čas plnenia zmluvne nedohodli, potom nemohol
aplikovať ustanovenie § 340a ods. 1 OBZ, ktoré sa vzťahuje práve na prípady, kedy je lehota na splnenie

peňažného záväzku zmluvne dohodnutá. Vo vzťahu k aplikácii § 340 OBZ odvolací súd uviedol, že podľa
dôvodovej správy k zákonu toto ustanovenie obsahuje úpravu času plnenia len pre záväzky, ktorých
predmetom je nepeňažné plnenie.

10. Súd po vrátení veci nariadil pojednávanie na 21.09.2020, kde vec v neprítomnosti ospravedlnených

strán prejednal a vykonal dokazovanie nimi predloženými listinnými dôkazmi: faktúra č. XXXXXXXXX
zo dňa 11.11.2013, Objednávka přepravy zo dňa 06.11.2013, Medzinárodný nákladný list č. P..

11.Súdkonštatuje,žeprávomockonaťvovecimáspoukazomnaust.článku31ods.1písm.b)vyhlášky
č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave /CMR/ (ďalej

len „Dohovor CMR“), podľa ktorého spory vzniknuvšie z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru môže
žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch toho
štátu, na území ktorého leží miesto, kde sa zásielka prevzala na prepravu alebo miesto určené na jej
vydanie. V posudzovanom prípade sa zásielka prevzala na prepravu v Malackách, právomoc tohto súdu
je preto daná.

12. Po čiastočnom späťvzatí žaloby a zastavení konania ostalo predmetom konania zaplatenie úrokov
z omeškania zo sumy 215,00 Eur od 13.01.2014 do zaplatenia, t.j. do 19.11.2014. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, že žalobca dňa 06.11.2013 vystavil Objednávku prepravy RAAL K36, v ktorej
uviedol, že miestom nakládky je IKEA Components s.r.o., Továrenská 2614/19, Malacky, čas nakládky

06.11.2013 o 10,00 hod. Vykládka mala prebehnúť do 07.11.2013 do 12,00 hod. v mieste dodania:
Koutný, areál výstaviště, Přerov - Kopaniny. Cena bola stanovená na 215,00 Eur a bola dohodnutá
splatnosť 60 dní, pričom v záhlaví objednávky bolo uvedené „Fakt. vystavte na Troubky a zašlete na
korespodenčníadresu:LI.“.Objednávkabolapodpísanázostranyžalobcuižalovaného.Dňa06.11.2013
bol vystavený medzinárodný nákladný list č. P.. Dňa 11.11.2013 vystavil žalobca faktúru č. XXXXXXXXX

k objednávke RAAL K36 zo dňa 06.11.2013, a to na sumu 215,00 Eur so splatnosťou faktúry dňa
12.01.2014.13. Medzi stranami nebolo sporné, že na základe žalobcom akceptovanej objednávky žalovaného číslo
RAAL K36 zo dňa 06.11.2013 bola medzi nimi uzatvorená prepravná zmluva, predmetom ktorej bola
preprava tovaru realizovaného žalobcom v prospech žalovaného na trase medzi Malackami, Slovenská

republika a Přerovom - Kopaninami, Česká republika. O uzavretí zmluvy svedčí tiež vystavenie
Medzinárodného nákladného listu číslo P. zo dňa 06.11.2013. Žalobca si svoje povinnosti z prepravnej
zmluvy splnil a za vykonanie prepravy tovaru vystavil žalovanému faktúru číslo XXXXXXXXX zo dňa
11.11.2013 so splatnosťou 12.01.2014, znejúcu na sumu vo výške 215,00 Eur. Medzi stranami však bolo
sporné, kedy bola predmetná faktúra žalovanému doručená a kedy mu vznikla povinnosť za vykonanú

prepravu zaplatiť dohodnutú odmenu.

14. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 264 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu
sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ
nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať
podľa zmluvy, sa použijú pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu.

16. Podľa § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v
zmluve.

17.Podľa§340aods.1Obchodnéhozákonníka,zmluvneurčenálehotanasplneniepeňažnéhozáväzku
dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry

alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej len
„doklad“), alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí,
ak sa strany o dlhšej lehote splatnosti výslovne dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k
právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia
prvej a druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

18. Podľa § 365 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas
svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným
spôsobom. Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a
najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom,

podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň
doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom.
Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne
iným spôsobom.

19.Podľa§369ods.1Obchodnéhozákonníka,akjedlžníkvomeškanísosplnenímpeňažnéhozáväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.

20. Keďže predmetom konania ostalo zaplatenie úrokov z omeškania z fakturovanej sumy 215,00
Eur za obdobie od 13.01.2014 do 19.11.2014, skúmal súd, či sa žalovaný dostal s úhradou istiny
do omeškania. Súd posúdil právny vzťah medzi stranami ako obchodnoprávny, keďže sa jednalo na
oboch stranách o podnikateľov a k uzavretiu zmluvy došlo pri výkone ich podnikateľskej činnosti. Ako
bolo i vyššie uvedené, strany uzavreli zmluvu o preprave, z ktorej žalobcovi vznikol záväzok vykonať

prepravuzurčenéhomiestanakládkydourčenéhomiestavykládky,pričomtentozáväzokžalobcariadne
a včas splnil, a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť za vykonanú prepravu dohodnutú odmenu vo
výške 215,00 Eur. Platobné podmienky boli medzi stranami výslovne písomne dohodnuté v podpísanej
objednávke tak, že žalobca má vystaviť žalovanému faktúru so splatnosťou 60 dní a doručiť ju na v
objednávke uvedenú adresu žalovaného v U. v Českej republike. Žalobca po riadne vykonanej preprave

vystavil faktúru č. 201311016, avšak žalovaný poprel, že by mu ju žalobca doručil (žalovaný uviedol,
že mu bola doručená až spolu so žalobou dňa 18.11.2014, kedy ju aj uhradil). Žalobca na výzvu súdu
výslovne uviedol, že nevie preukázať doručenie faktúry žalovanému.21. Zákon ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe
v postavení vzájomných odporcov, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ochranu ktorého žiadajú,
skutočne existuje. Stranám ukladá aj tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky

spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení. Ak príslušná strana neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre ňu nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre
ňu nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti
tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena

(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v
konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom,
že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že
žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti

preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie
je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce
v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť
dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu)

konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
(obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010).

22. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli
preukázané jej tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba

priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca
tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania, pretože neuhradil dohodnutú odmenu po tom, čo mu bola
doručená faktúra, ktorá bola vystavená v súlade s dohodnutými platobnými podmienkami, bolo jeho
povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Žalobca však
súdunepreukázal,žebyvystavenúfaktúrubolžalovanémudoručilčivôbecodoslalažalovanýdoručenie

faktúry účinne poprel. Vzhľadom na uvedené musel súd uzavrieť, že faktúra bola žalovanému doručená
až spolu s návrhom vo veci dňa 18.11.2014.

23. Ustanovenie § 340 Obchodného zákonníka obsahuje úpravu času plnenia len pre záväzky, ktorých
predmetom je nepeňažné plnenie. Čas plnenia peňažného záväzku potom upravujú ustanovenia §

340a a 340b Obchodného zákonníka, a to pre tie obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si ich
účastníci dojednali vzájomné plnenia (ako je tomu i v posudzovanom prípade). Ustanovenie § 340a je
kogentné a umožňuje zmluvným stranám dohodnúť si čas plnenia peňažného záväzku v rámci zákonom
stanovenýchlimitov.Zmluvnedojednanálehotasplatnostipotomzačínaplynúťbuďoddoručeniafaktúry,
alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku, alebo od

okamihu, kedy veriteľ plnil (dodal tovar alebo poskytol služby). Zároveň ustanovenie § 340a ustanovuje,
že dohodnutá lehota na plnenie peňažného záväzku plynie od tej z uvedených skutočnosti, ktorá
nastala neskôr. Právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť dohodnutá lehota na splnenie peňažného
záväzku (na zaplatenie odplaty za tovar alebo služby), si zmluvné strany nemôžu vybrať, pretože podľa
kogentného ustanovenia táto lehota plynie od toho okamihu, ktorý nastal neskôr. V posudzovanom

prípade bola služba zo strany žalobcu poskytnutá žalovanému dňa 06.11.2013, avšak faktúra bola
žalovanému doručená až 18.11.2014. Medzi stranami bola dohodnutá lehota splatnosti v trvaní 60 dní,
ktorá tak začala plynúť dňa 19.11.2014. Keďže žalovaný sumu 215,00 Eur uhradil dňa 19.11.2014, súd
dospel k záveru, že svoju povinnosť k úhrade dohodnutej zmluvnej odmeny splnil včas a nemohol sa
tak dostať do omeškania.

24. Na doplnenie súd uvádza, že ustanovenie § 365 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka upravuje lehotu
na plnenie peňažného záväzku v prípade dodania tovaru alebo poskytnutia služby, ak si zmluvné strany
nedohodli lehotu na platenie, čo nie je tento prípad (tu bola lehota na platenie dohodnutá v dĺžke 60dní výslovne v písomnej a oboma stranami podpísanej objednávke). Aj keby však malo platiť ust. §
365 ods. 2 Obchodného zákonníka, dlžník by bol povinný plniť do 30 dní odo dňa doručenia dokladu
alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr

(teda aj tu by lehota začala plynúť až doručením žaloby žalovanému). Ustanovenie ods. 2 druhej vety
cit. ust., ktoré hovorí, že ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo
dňa poskytnutia plnenia veriteľom, sa uplatní len v prípade, keď je preukázané, že doklad (faktúra) bol
odoslaný, ale nevie sa, kedy bol doručený. V posudzovanom prípade však žalobca nepreukázal ani, že
vôbec faktúru žalovanému odoslal.

25. Keďže súd dospel k záveru, že žalovaný sa nedostal do omeškania so zaplatením fakturovanej sumy
odmeny za prepravu vykonanú žalobcom, nemohol žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie úroku z
omeškania. Súd preto jeho žalobu zamietol.

26. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 256
ods.1CSP,akstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonaniaprotistrane.

27. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania kombinoval kritériá uvedené v ust. § 255 ods. 1 a 2 a §
256ods.1CSP,prirozhodovaníotrováchvšakbraldoúvahytiežvýslovnúpožiadavkužalovaného,ktorý
žiadal nárok na náhradu trov nepriznať. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie
istiny 215,00 Eur, keďže v tejto časti zobral žalobu späť. Súd uvádza, že nepovažuje zastavenie konania
za zavinené žalovaným, aj keď uhradil svoj dlh až po doručení žaloby, a to z dôvodu, že (ako je vyššie

podrobne odôvodnené) mu 60-dňová lehota na zaplatenie začala plynúť až doručením žaloby a v
rámci nej svoj dlh uhradil. Inak bol žalobca so svojou žalobou plne neúspešný. Keďže však žalovaný
výslovne žiadal nárok na náhradu trov nepriznať, súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania
(prvostupňového i odvolacieho) nepriznal ani jednej zo strán.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a. neboli splnené procesné podmienky,
b. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov). Na exekučné konanie je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica (§ 49 Exekučného
poriadku).