Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 16, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/38/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812010214
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3812010214.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Beáty Javorkovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. septembra 2019
prejednal odvolanie obžalovaného

U. R.,

nar. X.X.XXXX v Q., trvale bytom a adresa na doručovanie U., T. XXX/X, t. č. na slobode, na verejnom
zasadnutí prítomného,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 2T/62/2012 zo dňa 17.9.2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), f) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný U. R. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

podvodupodľa§221ods.1,4písm.a)Tr.zák.,pretožedňa17.04.2009vPrievidzipredstierajúcdostatok
finančných prostriedkov na základe uzavretej a podpísanej zmluvy o prevode obchodného podielu v
zmysle § 115 Obchodného zákonníka odkúpil od bývalých konateľov I.. T. F., trvale bytom U., Ul. R. T.
XX a I.. I. D., bytom U., Ul. R. T. XXX/X obchodné podiely spoločnosti T. E. - Tepelná energia, s.r.o.,
Prievidza, Košovská cesta 11/B a spoločnosti GRUNTY, s. r. o., Prievidza za dohodnutú kúpnu cenu
vo výške 1.327.980,- euro, pričom dohodnuté termíny na uhradenie vystavených 6-ich zmeniek dodržal

len čiastočne, a to uhradením zmenky v hodnote 3.320,- euro I.. F. za spoločnosť GRUNTY, s. r. o., a
zvyšných 5 zmeniek obžalovaný v lehote ich splatnosti, a to najneskôr do 31.12.2009 vedome neuhradil
a neurobil tak dodnes, naopak obidve získané spoločnosti po hromadnom prepustení zamestnancov
previedol na spoločnosť ViaSky SE Praha, čím Občianskemu združeniu Naše bývanie Medzi jarkami -
Bojnice so sídlom v Prievidzi, G. Švéniho č. 6, ktorému boli dňa 22.10.2009 postúpené v zmysle zmluvy
pohľadávky I.. F. a I.. D. z neuhradených zmeniek, spôsobil škodu v celkovej výške 1. 067.320,- euro.

Bol za to odsúdený podľa § 221 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody
na 10 rokov, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú

a živnostenskú činnosť na dobu 5 rokov.Podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. súd uložil obžalovanému aj ochranný dohľad na 2 roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť Občianskemu združeniu

Naše bývanie Medzi jarkami - Bojnice, Prievidza škodu vo výške 1.067.320 €.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný U. R., ktoré zahlásil do zápisnice
o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný svoje odvolanie písomne
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Podľa názoru obhajcu rozsudok súd prvého stupňa je

neústavný a nezákonný, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd prvého stupňa sa dopustili
vážnych pochybení a nedostatkov. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil,
čo vysvetliť mal a nezaujal stanovisko k hrubým porušeniam zákona v predsúdnom i súdnom konaní.
Obhajca označil rozhodnutie o vine obžalovaného za hanebné a škandalózne, pričom rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z popierania práva, čo v demokratickom a právnom štáte nie je možné v
rozhodovaní súdu tolerovať.

V ďalších písomných dôvodoch odvolania sú vytýkané chyby rozdelené do dvoch častí: najzávažnejšie
porušenie zákona v prípravnom konaní a vážne porušenie zákona zo strany súdu a v súdnom konaní.

1) Orgány činné v trestnom konaní porušili zásadu stíhania zo zákonných dôvodov (čl. 17 ods. 2 ústavy),

pretože skutok, za ktorý je obvinený trestne stíhaný, je v skutočnosti vzťahom súkromnoprávnej povahy.
Ďalšie porušenie tejto zásady videl obhajca v tom, že trestná vec obvineného U. R. bola neoprávnene
odobratá zákonnému policajtovi OR PZ Prievidza, ktorý začal trestné stíhanie dňa 7.1.2010, pričom
následne došlo na základe písomného opatrenia policajného prezidenta k odovzdaniu tohto prípadu na
ďalšie vyšetrovanie Úradu boja proti organizovanej kriminalite na základe tzv. výberovej príslušnosti.

V tejto súvislosti obhajca namietal, že policajný prezident ani minister vnútra nie sú podľa Trestného
poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní a je z tohto dôvodu vylúčené, aby mohli a mali právo
zasahovať do procesu trestného stíhania a obvinenia akejkoľvek osoby. K porušeniu zákona postupom
policajného prezidenta došlo aj v ustanovení § 230 ods. 2 písm. f) Tr. por., podľa ktorého je len prokurátor
pri výkone dozoru oprávnený odňať vec policajtovi, a to prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému

policajtovi alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo policajtom. Na základe
opatrenia policajného prezidenta zo dňa 1.4.2010 ako absolútne nelegálneho aktu nikdy nemohla
vzniknúť zákonná príslušnosť policajta ÚBOK-u na vyšetrovanie tohto posudzovaného prípadu. Preto v
tejto veci došlo k vážnemu zlyhaniu prokurátorského dozoru, keď norma ministra vnútra (17/2007) nie je
všeobecne záväznou normou trestného práva a ani prameňom trestného práva procesného. Predmetné

nariadenie ministra vnútra nie je možné považovať za všeobecne záväzný predpis, ktorý ministerstvo
vnútra vydáva na podklade splnomocnenia § 10 ods. 10 Tr.por.

Obhajca ďalej v odôvodnení namietal aj porušenie práva na zákonnú obhajobu, keď na základe
návrhu vyšetrovateľky zo dňa 14.12.2010 bol obvinenému ustanovený sudcom pre prípravné konanie

Okresného súdu Trenčín „svoj spriaznený obhajca“ - bývalý policajný vyšetrovateľ. Taktiež obhajca
namietal procesné pochybenie vyšetrovateľky, ktorá pri obvinení U. R. dňa 14.12.2010 vzniesla
obvinenie za úplne iný skutok, ako bolo vo veci začaté trestné stíhanie vyšetrovateľom dňa 7.1.2010.
Medzi týmito skutkami bola porušená zásada totožnosti skutku. Zatiaľ čo v uznesení o začatí trestného
stíhania protiprávne konanie malo spočívať v tom, že došlo k podvodnému vylákaniu odpredaja

obchodných podielov v s. r. o. GRUNTY a T. E - Tepelná energia ku škode I.. I. D. vo výške najmenej
26.600 €. V uznesení o vznesení obvinenia k následku v podobe majetkovej škody došlo tým spôsobom,
že obvinený U. R. nedodržal termíny na úhradu šiestich podpísaných zmeniek, ktoré vedome v lehote
ich splatnosti do 31.12.2009 neuhradil, čím došlo ku škode Občianskemu združeniu Naše bývanie
Medzi jarkami - Bojnice vo výške 1.327.980 €. Ide teda o odlišnosť konaní ako aj úplne odlišných

poškodených subjektov. V tejto súvislosti obhajca namietal aj neuveriteľný exces výnimočnej povahy
(v našich zemepisných šírkach) v podobe zámeny poškodených osôb. K tomuto okrem iného obhajca
uviedol, že v čase spáchania „údajného“ podvodu predmetné združenie ani neexistovalo.

2) K vážnym porušeniam zákona zo strany súdu a v súdnom konaní namietal obhajca nasledovné. Súd

prvého stupňa nemal vôbec obžalobu prijať na ďalšie konanie, pretože táto vychádzala z nezákonného
postupu orgánov prípravného konania. Obhajca namietal, že obhajcu obvinenému nemal oprávnenie
ustanoviť Okresný súd Trenčín, čo vyplýva z ustanovenia § 24 ods. 1 Tr. por. Súd prvého stupňa pochybil
tiež pri tom, keď vychádzal z nezákonných dôkazov v prípravnom konaní a tiež v tom, že pri preberanítýchtodôkazovnahlavnompojednávanínepostupovalvsúladesTrestnýmporiadkomaporušilzákladné
procesné pravidlá dokazovania v súdnom konaní.

Z pohľadu právnej kvalifikácie obhajca namietal, že by sa obžalovaný nezaplatením zmeniek v určitej
lehote dopustil kriminálneho konania a naplnil zákonné znaky trestného činu podvodu. V opačnom
prípade by desaťtisíce sporov zo zmenkových obchodov nemohli riešiť obchodné a zmenkové súdy,
ale orgány činné v trestnom konaní. Tu poukázal najmä na súkromnoprávnu povahu predmetného
vzťahu, pričom na ochranu svojich majetkových záujmov musia dbať predovšetkým samotní účastníci

takýchto vzťahov. V tomto prípade pritom orgány činné v trestnom konaní a súd uprednostnili záujem
jedného z účastníkov tohto vzťahu súkromnoprávnej povahy a prostriedkami trestného práva sa snažia
uspokojiť jeho majetkové nároky, čím sa neoprávnene nahrádzajú inštitúty iných právnych odvetví -
civilné,obchodné,zmenkovéatiežexekučné.Vtejtosúvislostiobhajcatiežpoukázalnato,žezaplatenie
ceny z oboch zmlúv o prevode obchodných podielov bolo riadne zabezpečené dvakrát. Jednak na
základe vystavených vlastných zmeniek, ale tiež uznaním dlhu v notárskej zápisnici, ktorá sa stala

exekučných titulom.

V závere dôvodov odvolania obhajca žiadal o urýchlené predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej
únie za účelom vydania predbežného nálezu, či postup orgánov činných v trestnom konaní pri trestnom
obvinení U. R. bolo v súlade s právom Európskej únie. Položená otázka sa mala vzťahovať k výkladu čl.

6 ods. 1 Európskeho dohovoru vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní. (K odôvodeniu
tohto návrhu pozri aj nižšie.).

K odvolaniu obžalovaného U. R. sa písomne vyjadrila aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín.
Podľa jej názoru vyšetrovanie predmetnej veci vykonával vecne príslušný policajt, pričom Trestný

poriadok nepozná pojem zákonného policajta, čo by bol ekvivalentom zákonného sudcu. Prokurátor
môže podľa § 230 ods. 2 písm. f), g) Tr. por. zasahovať do miestnej aj vecnej príslušnosti policajta.
V tomto prípade, ak prokurátor neodňal vec vyšetrovateľovi určenom vnútorným aktom prezidenta
PZ, je potrebné tohto vyšetrovateľa považovať za vecne a miestne príslušného. Údajný nesúlad
interných smerníc PZ s Trestným poriadkom nemá na tento záver žiadny vplyv. Ku skutkovým zisteniam

prokurátorka uviedla, že obžalovaný len predstieral dostatok finančných prostriedkov na uhradenie
vystavených šesť vlastných zmeniek, pričom obžalovaný nedisponoval skutočnými reálnymi finančnými
prostriedkami, k čomu prokurátorka položila „otázku“, prečo inak neinvestoval tieto finančné prostriedky
do projektu. Vzhľadom k tomu, že pohľadávky v súvislosti s predajom obchodných podielov boli
predisponované (zmluva o postúpení pohľadávky) bývalými konateľmi I.. F. a I.. D. na Občianske

združenie, preto správne v ďalšom konaní v procesnom postavení poškodeného vystupovalo toto
Občianske združenie. Taktiež uložený trest považovala prokurátorka za správny, zákonný a spravodlivý.
Odvolanie obžalovaného navrhla podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obhajca obžalovaného U. R. predložil písomný návrh

na: I. Prerušenie trestného stíhania podľa § 318 ods. 1 Tr. por. a podanie návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom podľa § 283 ods. 5 Tr. por.; II. Prerušenie trestného stíhania a predloženie
prejudicionálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. I. Obhajca navrhol, aby odvolací súd v zmysle čl. 144 ods. 2 Ústavy SR požiadal ústavný
súd, aby sa začal zaoberať ústavnosťou nariadenia ministra vnútra č. 17/2007 o vymedzení príslušnosti

útvarov PZ pri odhaľovaní trestných činov a zisťovaní ich páchateľov, o postupe v trestnom konaní, o
výjazdových skupinách a špecializovaných tímoch v platnom znení a predovšetkým, aby posúdil jeho
súlad (ako celku) s príslušnými článkami ústavy a tiež Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná a je súčasťou jej platného právneho poriadku. II. Obhajca tiež navrhol,
aby prostredníctvom odvolacieho súdu došlo k začatiu konania o prejudicionálnej otázke pred Súdnym

dvorom Európskej únie so zameraním na to, či namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní pri
trestnom obvinení obžalovaného a tiež pri prejednávaní jeho trestnej veci v súdnom konaní vyhovuje a
zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Predbežný nález by sa mal v súvislosti
s neskončeným trestným konaním vzťahovať k výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to so zameraním:
1. na dôsledky zisteného ovplyvňovania postupu orgánov činných v trestnom konaní pred samotným

obvinením U. R. a posúdenie jeho zlučiteľnosti s kritériami spravodlivého a zákonného konania podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru; 2. na možnosti legitímneho postavenia U. R. pred súd a prijatia obžaloby zo strany
prvostupňového súdu za tejto situácie o ich posúdenie z hľadiska dodržania požiadaviek, zákonností
a spravodlivosti vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru; 3. na posúdenie možného prejednania trestnejveci U. R. v súdnom konaní, ktoré bolo založené na dôkazoch, ktoré nespĺňali požiadavky ich získania
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obhajca v závere uviedol, že z predbežného nálezu Súdneho dvora má
vyplynúť, či predmetné trestné konanie prebieha spôsobom zlučiteľným s právom Európskej únie a

či v postupe orgánov činných v trestnom konaní (a tiež prvostupňového súdu) boli dodržané princípy
riadneho a spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, ktorému
musí vyhovovať každé jedno vnútroštátne trestné konanie. V opačnom prípade je vylúčené, aby v
takomto súdnom procese mohol byť obžalovaný právoplatne odsúdený.

Prokurátor krajskej prokuratúry a splnomocnenec poškodených navrhli na verejnom zasadnutí návrhy
na prerušenie trestného stíhania zamietnuť. Rovnako podľa § 319 Tr. por. navrhli zamietnuť odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné najmä z dôvodu, že súd prvého stupňa sa pri
svojom rozhodovaní dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami majúcimi vplyv na výrok o vine v
nadväznosti na to aj výrok o treste a náhrade škody.

Úvodom k samotným dôvodom svojho rozhodnutia, senát odvolacieho súdu vysvetľuje svoj procesný

postup na verejnom zasadnutí - zamietnutie návrhov, pokiaľ sa obhajca domáhal prerušenia trestného
stíhania za účelom dosiahnutia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, alternatívne Súdneho
dvora o prejudicionálnej otázke.

1) Podľa § 283 ods. 5 Tr. por. súd preruší trestného stíhanie, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný

právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci rozhodujúce pre rozhodovanie
o vine a treste, je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
medzinárodnou zmluvou a podá návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR. Z výkladu
tohto ustanovenia vyplýva, že nepostačuje, aby vyššie uvedený „rozpor“ medzi právnymi predpismi
bol namietaný stranami v konaní (v tomto prípade obžalovaného), ale k takejto domnienke o možnom

rozpore musí dospieť aj súd. Súd k domnienke o rozpore môže dospieť aj sám bez návrhu alebo aj na
návrh strany v konaní. Zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že jednak súd nie je viazaný
návrhom strany v konaní, avšak súčasne ak súd dospeje k domnienke o vyššie uvedenom rozpore, musí
prerušiť trestné konanie, pretože svoju domnienku o rozpore nemôže vyriešiť sám, ale musí rozhodnutie
prenechať Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie je pre všeobecný súd záväzné.

Odvolací súd sa v tejto veci nedomnieva, že by existoval rozpor medzi všeobecne záväznými predpismi,
ktoré orgány činné v trestnom konaní a konajúce súdy v tejto trestnej veci pri svojom postupe a
rozhodovaní používajú. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore medzi úlohy
Policajného zboru patrí aj vyšetrovanie o trestných činoch. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona Policajný

zbor sa člení na služby (napr. kriminálnej polície, finančnej polície, dopravnej polície). Ďalej podľa § 4
ods. 2 citovaného zákona uvedené služby PZ pôsobia v rámci útvarov PZ, ktoré na návrh prezidenta
PZ zriaďuje a zrušuje minister vnútra. Zároveň minister na návrh prezidenta PZ určuje náplň činnosti a
vnútornú organizáciu týchto útvarov PZ.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že obhajcom namietanie Nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2007 o
vymedzení príslušnosti útvarov PZ pri odhaľovaní trestných činov a zisťovaní ich páchateľov, o postupe
v trestnom konaní, o výjazdných skupinách a špecializovaných tímoch a o zmene nariadenia MV SR č.
107/2005 má svoj zákonný podklad (zmocnenie pre ministra vnútra) vo vyššie uvedenom zákone o PZ a
nie je s nimi v rozpore. Uvedený zákon je pritom nepochybne prameňom aj keď nie základným trestného

práva. Zo žiadnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, pritom nevyplýva
ingerencia do vnútroštátnej úpravy organizácie predsúdneho konania pri odhaľovaní a vyšetrovaní
trestných činov.

2) Podľa § 318 ods. 1 Tr. por. odvolací súd preruší trestné stíhanie aj vtedy, ak v odvolacom konaní vyjde

najavo, že po vyhlásení napadnutého rozsudku nastala taká okolnosť, že je potrebné požiadať Súdny
dvor Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia. V tejto súvislosti hneď úvodom je potrebné
uviesť, že o vyžiadanie predbežného rozhodnutia Súdneho dvora sa obžalovaný domáhal už v konaní
pred súdom prvého stupňa ešte pred vyhlásením rozsudku, čomu súd prvého stupňa nevyhovel.Táto podmienka („vyjdenia najavo“) na prerušenie trestného stíhania odvolacím súdom by teda splnená
nebola.

Súčasne senát odvolacieho súdu poukazuje na znenie článku 234 (pôvodne 177) Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (príloha k čiastke 85 Zbierky zákonov z roku 2004). Podľa tohto ustanovenia
Súdny dvor má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: 1. výkladu samotnej
zmluvy; 2. platnosti a výkladu aktov orgánov spoločenstva a Európskej centrálnej banky. 3. výkladu

štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak ho tak tieto štatúty stanovia. Zároveň je v tomto článku
uvedené, že ak je takáto otázka predložená niektorému súdu členského štátu a tento súd „usúdi“, že
rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnuté pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor, aby o nej
vydal nález.

Senát odvolacieho súdu, ako súd členského štátu, „neusúdil“, že by vyššie uvedené otázky sa konkrétne

týkali vyššie uvedenej právomoci Súdneho dvora na vydanie predbežného nálezu. Senát odvolacieho
súdu nemá vedomosť, že by „komunitárne právo“, ktorého súčasťou je aj „Charta základných práv
Európskej únie“, vrátane Smerníc Európskeho parlamentu a Rady (EU), akýmkoľvek spôsobom
„zasahovalo“ do suverenity členských štátov pri určovaní vnútroštátnych orgánov predsúdneho konania
pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov a ich organizácie. V tejto súvislosti tiež odvolací súd

nemá vedomosť, že by z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veciach prejednávaných proti Slovenskej republike bola akokoľvek spochybnená vnútroštátna
inštitucionálna, vecná alebo miestna organizácia predsúdneho konania pri odhaľovaní a vyšetrovaní
trestných činov.

V ustanovení čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v poslednej vete je síce uvedené, že
ak je predbežná otázka položená v priebehu súdneho konania na súde členského štátu, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, podľa vnútroštátneho práva tento súd postúpi vec
Súdnemu dvoru. Pod pojmom opravný prostriedok sa v tomto ustanovení však nemá na mysli len riadny
opravný prostriedok, ale v prípade Slovenskej republiky aj mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie.

Je tomu tak preto, aby až po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov bola takto
vec prakticky obligatórne predložená Súdnemu dvoru na základe položenej otázky niektorou zo strán
trestného konania.

Z vyššie uvedených dôvodov potom neobstojí ani námietka obhajcu na verejnom zasadnutí po tom, čo

odvolací súd nevyhovel návrhu na prerušenie trestného stíhania v tom, že si odvolací súd mal „prisvojiť“
právomoc danú Ústavnému súdu, resp. Súdnemu dvoru.

Ďalej k jednotlivým vytýkaným chybám v odvolaní obžalovaného uvádza senát odvolacieho súdu
nasledovné. Napriek tomu, že senát odvolacieho súdu poukáže nižšie na niektoré nedostatky v rozsudku

súdu prvého stupňa, hodnotenie tohto rozsudku obhajcom ako hanebné a škandalózne, vychádzajúce
z popierania práva, považuje senát odvolacieho súdu za nadbytočne expresívne nerešpektujúce okrem
iného zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 10 Tr. por.) orgánmi činnými v trestnom konaní
a súdmi.

S hlavnou procesnou námietkou v odvolaní obžalovaného, týkajúcou sa „nezákonného prevzatia“
predmetnej veci vyšetrovateľkou Úradu boja proti organizovanej kriminalite od vyšetrovateľa OR PZ
Prievidza sa senát odvolacieho súdu nestotožnil. Nezákonnosť prípravného konania a nezákonnosť
vykonaných a zadovážených dôkazov nemôže spočívať len v tom, že po začatí trestného stíhania tzv.
vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. vyšetrovateľom OR PZ Prievidza, ďalej na základe rozhodnutia

prezidenta policajného zboru o určení výberovej príslušnosti vzniesla obvinenie U. R. podľa § 206 ods.
1 Tr. por. vyšetrovateľka Úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktorá ďalej vo veci vykonávala aj
vyšetrovanie. Takýto postup bol aj v súlade s doterajšou ustálenou súdnom praxou. Takýto postup
vychádzal z vyššie uvedeného Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky, ktoré má svoj podklad
v zákone o Policajnom zbore, ktorý inštitucionálne, organizačne a v konečnom dôsledku aj personálne

zabezpečuje vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov podľa Trestného poriadku. Prezident
policajného zboru na začiatku vyšetrovania nevykonal zmenu útvaru policajného zboru svojvoľne, ale na
základevopredstanovenýchpravidielplatiacichprevšetkyprípadyspadajúcedopôsobnostiPolicajného
zboru Slovenskej republiky rovnako.Je síce faktom, že Minister vnútra Slovenskej republiky ani Prezident Policajného zboru Slovenskej
republiky nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorými sú podľa § 10 ods. 1 Tr. por. len policajt (§

10 ods. 8, 10 Tr. por.) a prokurátor. Svojimi rozhodnutiami organizačno-personálnej povahy sa však tieto
osoby priamo nepodieľajú na odhaľovaní trestných činov a ich páchateľov ani na vyšetrovaní trestnej
činnosti. Táto činnosť je zverená výlučne do právomoci „procesne samostatných“ príslušníkov PZ -
policajtov (§ 7 ods. 1 zák. o policajnom zbore č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Pokiaľďalejobhajcapoukazovalnaustanovenie§230ods.2písm.f)Tr.por.,podľaktoréhojeprokurátor
oprávnený odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému policajtovi, alebo
urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo policajtom, k tomuto je potrebné
uviesť nasledovné. Predovšetkým z ustanovenia § 230 Tr. por. o dozore prokurátora nad dodržiavaním
zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní nevyplýva, že by „len“ (uvádzal to
obhajca) na poklade takéhoto rozhodnutia prokurátora mohlo dôjsť k zámene osôb vyšetrovateľa. Zo

slov „urobí opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi“ v ustanovení § 230 ods. 2 písm. f) Tr. por.
vyplýva, že Trestný poriadok sám pripúšťa, že takéto prikázanie môže urobiť aj iná osoba ako prokurátor.

V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na ustanovenie čl. 3 ods. 6 Nariadenia MV SR
č. 17/2007, podľa ktorého o určení výberovej príslušnosti po začatí trestného stíhania útvar uplatňujúci

si výberovú príslušnosť písomne ihneď informuje príslušného prokurátora. Odkaz pod čiarou v tomto
ustanovení priamo uvádza § 230 Tr. por. Možno preto uzavrieť, že ak v tejto konkrétnej trestnej veci
potom, čo sa prokurátor dozvedel o „zmene“ útvaru PZ a vyšetrovateľa, bolo rozhodnuté prokurátorkou
krajskej prokuratúry o určení Krajskej prokuratúry Trenčín ako dozorovej prokuratúry nad vyšetrovaním
tejto trestnej veci, prokurátor s takouto zmenou „súhlasil“.

Ďalej sa senát odvolacieho súdu nestotožnil ani s vytýkanou chybou v odvolaní obžalovaného v tom,
že v prípravnom konaní malo dôjsť k porušeniu práva na obhajobu. Vo výpovedi obžalovaného U. R. v
prípravnom konaní v postavení podozrivého dňa 13.12.2010 (č. l. 77) v poznámke vyšetrovateľky PZ je
uvedené: „Podozrivému bolo umožnené, aby si zvolil obhajcu, pričom uviedol, že obhajcu si nevolí, ale

chce, aby mu bol, ak mu bude vznesené obvinenie, ustanovený. Súhlasí s tým, aby mu bol ustanovený
T.. T. Q. č. tel. .........“. Nejde potom o ustanovenie „spriazneného“ obhajcu, ak v žiadosti o ustanovenie
obhajcu adresovanej Okresnému súdu Prievidza vyšetrovateľka uviedla aj meno tohto obhajcu. Ani
okolnosť, že tento obhajca v minulosti mal byť príslušníkom PZ sama o sebe takúto „spriaznenosť“
nepreukazuje.Ajvsúčasnostipôsobiavtrestnomkonaníobhajcovia,ktorípredtým,akozačalivykonávať

advokátskučinnosť,pôsobilinielenakopríslušníciPZ,aleajprokurátoriasudcovia.Totopredchádzajúce
pôsobenie ich nemôže v činnosti advokáta vo všeobecnosti „diskriminovať“.

Zároveň odvolací súd neprisvedčil odvolaniu ani v tom, že o ustanovení obhajcu rozhodol nepríslušný
súd. Na č. l. 67 trestného spisu sa nachádza opatrenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu

Prievidza, sp. zn. 0Tp/847/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktorým bol obvinenému U. R. ustanovený
z dôvodu podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. obhajca T.. T. Q. (senátu odvolacieho súdu pritom nie je
známe, prečo rovnaké opatrenie vydal aj sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín - ako
nepríslušný súd).

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že obvinený mesiac po ustanovení obhajcu súdom využil svoje právo a
sám si zvolil obhajcu, ktorý ho obhajuje aj v súčasnosti.

Senát odvolacieho súdu však do určitej miery prisvedčuje odvolaniu obžalovaného, pokiaľ ide o
námietkytýkajúcesaformulácietzv.skutkovýchvietvdoterazurobenýchrozhodnutiachorgánovčinných

v trestnom konaní a súdu prvého stupňa vo veci samej. Týka sa to rozdielností nielen v konaní
obžalovaného (vrátane jeho možnej „podvodnosti“), ale aj v spôsobenom následku a napokon aj v
samotných osobách poškodených:

1. V uznesení o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por. je v skutkovej vete uvedené,

že páchateľ „vylákal“ odpredanie obchodných podielov .... , pričom kúpne ceny neuhradil, čím
poškodenému I. D. spôsobil škodu v celkovej výške najmenej 26.600 €.2. Na toto uznesenie nadväzovalo uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. U. R.,
kde je v skutkovej vete uvedené, že obvinený „odkúpil“ obchodné podiely ... od I.. I. D. a I.. T. F. ..... lehoty
na uhradenie podpísaných zmeniek nedodržal .... , vedome neuhradil, čím Občianskemu združeniu ....

spôsobil škodu v celkovej výške 1.327.980 €.

3. V obžalobe prokurátora je v skutkovej vete uvedené, že pred odkúpením obchodných podielov ...
obvinený„predstieral“dostatokfinančnýchprostriedkov....uhradillenčasťkúpnejcenyazvyšokvedome
neuhradil....hromadneprepustilzamestnancovodkúpenýchdvochspoločnosti.....spoločnostipreviedol

na inú spoločnosť v U., čím Občianskemu združeniu ... spôsobil škodu v celkovej výške 1.067.320 €.

4. Napokon vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa je uvedené „predstieranie“ dostatku finančných
prostriedkov obžalovaným .... odkúpenie obchodných podielov ... uhradenie len časti kúpnej ceny a
zvyšok vedome neuhradil .... hromadne prepustil zamestnancov odkúpených dvoch spoločností ...
previedol spoločnosti na inú spoločnosť v Prahe ..., čím Občianskemu združeniu ... spôsobil škodu v

celkovej výške 1.067.320 €.

K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že medzi uznesením o začatí trestného stíhania (§ 199 ods. 1
Tr. por.) a odsudzujúcim rozsudkom musí byť zachovaná „totožnosť skutku“. Tým je zabezpečené, že
odsudzujúci rozsudok sa bude týkať len skutku, pre ktorý sa začalo a viedlo trestné stíhanie (prípravné

konanie a konanie pred súdom). Podstatnými zložkami skutku, v ktorom je videný určitý trestný čin, je
konanie páchateľa a ním spôsobený následok.

Pri trestnom čine podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. je znakom skutkovej podstaty konanie (resp.
nekonanie) páchateľa spočívajúce „v uvedení niekoho do omylu alebo využitia niečieho omylu“.

Z ustálenej súdnej praxe pritom vyplýva, že samotné nedodržanie zmluvných podmienok, vrátane
nezaplatenia kúpnej ceny samo osebe nezakladá tzv. podvodný úmysel páchateľa. Tento naviac
spravidla musí existovať už v čase uzatvárania zmluvy medzi páchateľom a poškodeným. Teda
úmysel obohatiť sa a uvedenie do omylu alebo využitie omylu sa musí časovo zhodovať. Z dôkazov
vykonaných na hlavnom pojednávaní pritom bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva „vylákanie“

odkúpenia obchodných spoločností obžalovaným (uznesenie o začatí trestného stíhania). Taktiež
„predstieranie dostatku finančných prostriedkov“ (obžaloba, rozsudok súdu prvého stupňa) zo strany
obžalovaného je zatiaľ najmä nedostatočne odôvodnené nezaplatením kúpnej ceny a neinvestovaním
obžalovaného do „rozvoja“ kúpnych spoločností.

V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na vyššie uvedenú skutkovú vetu uznesenia o
vznesení obvinenia, ktorá vôbec neuvádza, v čom je videné uvedenie do omylu alebo využitie niečieho
omylu. Vedomé neuhradenie zmeniek takýto znak skutkovej podstaty trestného činu nezakladá. Skutok
uvedený v uznesení o vznesení obvinenia nie je trestným činom podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Len pre
úplnosť senát odvolacieho súdu ku skutku formulovaného v uznesení o vznesení obvinenia uvádza,

že prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín príkazom prepustil obvineného U. R. z väzby v prípravnom
konaní dňa 28.2.2011 aj z dôvodu, že obvinený I.. D. a I.. F. „zaplatil“ za prevedené obchodné podiely
(č. l. 60-61).

Aj keď „vylákanie“ prevodu obchodných podielov (začatie trestného stíhania) môže spočívať aj v

„predstieraní“ dostatku finančných prostriedkov (obžaloba, rozsudok súdu prvého stupňa), k tomu je
potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania vyplýva (výpovede obžalovaného, I.. D., I.. F. a jeho syna
I.. U. F.), že iniciátorom na kúpu a predaj predmetných obchodných podielov nebol obžalovaný U. R., ale
práve poškodení I.. D. a I.. F., ktorí začali hľadať investora z vonku (výpoveď svedka I.. U. F.). Za týchto
okolností, ak obžalovaný začal „rokovať“ s poškodenými, pričom vznikal medzi nimi obchodnoprávny

vzťah o predaji obchodných podielov so všetkým k tomu patriacimi náležitosťami (zmluva o predaji
obchodných podielov, zmenky, notárske zápisnice) vylákanie predaja obchodných podielov vo svetle
zakladajúcom trestnoprávny vzťah je veľmi pochybné.

Taktiež skutková okolnosť v podobe „predstierania“ dostatku finančných prostriedkov zatiaľ má vyplývať

z nezaplatenia kúpnej ceny obžalovaným. Poškodení I.. D. a I.. F. pritom sami priznali chybu v tom, že
si dostatočne neoverili finančnú solventnosť obžalovaného. Svedok I.. D. Q. z Dexia banky (poskytla
úver poškodeným) vo svojej výpovedi uviedol, že zo stretnutia a po rozhovore s obžalovaným mal pocit,že obžalovaný je osoba, ktorá disponuje finančnými prostriedkami a že I.. F. mu teda predstavil osobu,
ktorá dotiahne projekt výstavby bytov do konca.

Z pohľadu hodnotenia vzniknutého trestnoprocesného vzťahu (vznesenie obvinenia) z pohľadu toho,
či došlo aj k vzniku trestnoprávneho vzťahu (skutočný páchateľ a jeho povinnosť podrobiť sa sankcii)
má v tomto prípade význam aj to, za akých okolností vznikal predmetný obchodnoprávny vzťah (osoby
prevádzajúce obchodné podiely). Z výpovede tretieho spoločníka poškodeného I.. D. a I.. F., L.. L.,
ale najmä z výpovede svedka I.. C., ktorý v spoločnosti Tepelná energia bol daňovým poradcom 15

rokov, vyplýva „veľmi zlý ekonomický“ stav predmetných spoločností. Tento zlý stav podľa tohto svedka
pramenil z toho, že rozhodnutie o výstavbe bytov bolo len východisko z núdze, spoločníci a konatelia
precenili svoje schopnosti (dovtedy podnikali v oblasti tepelnej energie s pomocou nemeckého kapitálu).
Toto všetko vzniklo v dôsledku toho, že poškodeným nevyšiel projekt tepelného hospodárstva v meste
Ružomberok, s ktorým mali dosť veľké výdavky. Tento svedok dokonca uviedol, že konatelia spoločnosti
tajili a nielen pred ním prevod obchodných podielov na obžalovaného. Svedok dokonca vyslovil „úvahu“,

či konatelia spoločnosti hľadali finančne solventného budúceho vlastníka spoločnosti, alebo sa ich chceli
len zbaviť. Takáto úvaha vo veci nezaujatého svedka, ktorý mal veľmi dobrý prehľad o ekonomickom
stave spoločností, má mimoriadny význam vzhľadom na jeho objektivitu, keď naviac tento svedok
vyslovil aj názor, že ak by neboli predané obchodné podiely, bola by skončila spoločnosť Tepelná energia
v likvidácii.

V tejto súvislosti potom je potrebné vyhodnotiť okrem takto zhodnotenej ekonomickej kvality predmetu
kúpnopredajných zmlúv aj to, či vôbec poškodení I.. D. a I.. F. takto postupovali v súlade so zásadami
poctivéhoobchodnéhostyku,atonielenvočiobžalovanémuU.R.,alenajmävočitakmer60-timbudúcim
vlastníkom bytov, od ktorých vybrali zálohy spolu vo výške 829.848 € a od Banky Dexia úver vo výške

961.000 €, ktorý úver dokonca začali splácať z vybratých záloh.

Senátodvolaciehosúdukladievýznamnúotázkuvtom,akobyriadnevyplatenézmenky(kúpnopredajná
cena) do rúk I.. D. a I.. F. vlastne pomohli pri dokončení realizácie projektu výstavby bytov, kde budúci
vlastníci bytov sa združili do občianskeho združenia. Obžalovanému U. R. je pritom kladené za vinu nie

„nedokončenie“ výstavby bytov ale to, že s podvodným úmyslom „kúpil“ obchodné spoločnosti.

Napokon o tom, že tento projekt výstavby bytov sa do 17.4.2009 (deň odkúpenia obchodných podielov)
dostal bez akejkoľvek súvislosti s konaním obžalovaného do veľmi zlej ekonomickej, ale aj realizačnej
situácie (výstavba bytov nebola zabezpečená okrem financií ani všetkými potrebnými projektovými a

schvaľovacími dokumentmi) vyplýva aj z toho, že I.. T. F. a I.. I. D. sa sami vo veci necítili poškodení a
predmetné zmenky „bezodplatne“ previedli na predmetné občianske združenie, pričom ich hodnota bola
vyše 1.000.000 €. Nepochybne zo strany týchto osôb nešlo o „charitatívny“ akt finančnej pomoci.

Senát odvolacieho súdu pri zhodnotení aj vyššie uvedených okolností prípadu spolu s niektorými

nesprávnymi úvahami súdu prvého stupňa vyslovuje pochybnosti o tom, či práve obžalovaný U. R. je
subjektom možného trestnoprávneho vzťahu. Úvahy súdu prvého stupňa o vedomí zložitej finančnej
situácie kupovaných spoločností, ako aj o tom, že mal finančné zdroje použiť na preklenutie zložitej
finančnej situácie, sú nepresné. Žalovaná trestná činnosť obžalovaného nemôže mať ani nemá nič
spoločné so stavom výstavby predmetných bytov ku dňa 17.4.2009, ktorý stav podľa vyjadrenia

splnomocnenca poškodených na verejnom zasadnutí trvá dodnes.

Senát odvolacieho súdu nemôže nevysloviť úvahu, že ak by do „riešenia“ vzniknutých
obchodnoprávnych vzťahov (predaj obchodných podielov, výstavba bytov) neboli „vstúpili“ orgány činné
v trestnom konaní, súdy zaoberajúce sa takýmito vzťahmi mohli na základe návrhov dotknutých strán

už dávno rozhodnúť prinajmenšom o neplatnosti predmetného prevodu obchodných podielov, ako aj o
nárokoch budúcich vlastníkov bytov združených v občianskom združení. Najmä dvojité zabezpečenie
predmetného prevodu obchodných podielov cestou notárskych zápisníc a zmenkami pri nedodržaní
termínov splatnosti zo strany obžalovaného, by viedlo prakticky k bezproblémovému odstúpeniu od
predmetných zmlúv súdnou cestou. Senátu odvolacieho súdu pritom nie je známe, prečo I.. D. a I.. F.

vzali späť svoje návrhy na súd na zrušenie predmetných zmlúv o prevode obchodných podielov.

Napokon senát odvolacieho súdu vyslovuje svoj právny názor aj na odvolaciu námietku týkajúcu sa
nezákonnosti zmeny v osobách poškodených v priebehu trestného stíhania. V tejto súvislosti je potrebnéuviesť, že trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. je dokonaný a dokončený obohatením
páchateľa alebo iného. Ak sa obžalovanému kladie za vinu, že nemal v úmysle za predmetné obchodné
podiely zaplatiť, tak trestný čin mal byť dokonaný momentom kúpi týchto obchodných podielov s

úmyslom sa obohatiť. Z uvedeného potom ale vyplýva, že obžalovaný mal trestným činom spôsobiť
škodu I.. T. F. a I.. I. D., ktorí mu predmetné obchodné podiely predali. Následný prevod predmetných
zmeniek vyššie uvedenými poškodenými na Občianske združenie Naše bývanie Medzi jarkami - Bojnice
na tejto skutočnosti nič nemení.

Podľa § 46 ods. 1 Tr. por. je poškodeným v trestnom konaní okrem iného osoba, ktorej bola trestným
činom spôsobená majetková škoda. Z vyššie uvedeného pritom vyplýva, že trestnou činnosťou mohla
byť spôsobená škoda len osobám, ktorým pri podvodnej kúpe obchodných podielov nebola zaplatená
kúpna cena. Len pre úplnosť je potrebné dodať, že v čase možného spáchania (dokonania) predmetnej
trestnej činnosti vyššie uvedené občianske združenie ani neexistovalo.

Ďalej podľa § 46 ods. 3 Tr. por. môže poškodený v trestnom konaní, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom navrhnúť, aby súd v
odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu (tzv. adhézne konanie).
Z uvedeného ustanovenia opäť vyplýva, že predmetné občianske združenie si ani nemôže v tomto
trestnom konaní uplatňovať nárok na náhradu škody, pretože možným trestným činom obžalovaného

tomuto združeniu škoda spôsobená nebola.

Senát odvolacieho súdu k tomuto právnemu názoru pripomína, že tento názor platí len pre trestné
konanie, ktoré prejednáva v odvolacom konaní. Majetkové nároky tohto občianskeho združenia proti
iným osobám (vrátane obžalovaného) pritom týmto právnym názorom dotknuté nie sú, nemôžu však byť

uplatňované v tomto trestnom konaní.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu. V
novom konaní sa bude musieť súd prvého stupňa znovu vysporiadať s nejasnou skutkovom okolnosťou
v tom, akým preukázaným (nie predpokladaným) spôsobom obžalovaný mal poškodených uviesť do

omylu, resp. ich omyl využiť. Do svojich skutkových, ale aj právnych úvah bude musieť súd prvého
stupňa zahrnúť aj vyššie popísaný „stav“ predmetných kupovaných spoločností, a to aj z pohľadu
toho, že obžalovaný mal týmto prakticky za pôvodných dvoch majiteľov prevziať na seba takmer 60
„podvedených“ budúcich majiteľov bytov (možno títo do dnešného dňa v bytoch nebývajú). Okolnosť,
že obžalovaný nevedel oprávnené nároky týchto osôb uspokojiť (najmä pokračovať vo výstavbe bytov),

je pre posudzovanie jeho trestnej zodpovednosti irelevantná. Pre posudzovanie trestnej zodpovednosti
pri trestnom čine podvodu pri kúpnopredajnej zmluve má pritom nepochybne aj význam poctivosť
obchodného styku obidvoch strán. Predmetného trestného činu sa totiž podľa ustálenej súdnej praxe
nemusí vždy dopustiť len kupujúci, (ktorý napr. od počiatku nechcel zaplatiť kúpnu cenu), ale aj
predávajúci (ak napr. úmyselne zatajil kvalitu predmetu kúpnopredajnej zmluvy).

V súvislosti s týmto potom vyvstáva otázka, či „poctivosť“ v obchodnom styku musí byť nevyhnutne
posudzovaná ako trestná zodpovednosť trestnými súdmi. Tu má na mysli senát odvolacieho súdu aj
tzv. „ultima ratio“ (posledný, krajný prostriedok), kedy sú prostriedky trestného práva uplatňované na
„súkromnoprávne“ vzťahy.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.