Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/91/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314200694
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8314200694.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: M. O., G.. XX.XX.XXXX,
K. E.Č. XX, XXX XX I., právne zastúpenej JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, so sídlom Námestie
slobody 13/25, Humenné, proti žalovanej: Q.. Y., G.. XX.XX.XXXX, K. C. X, XXX XX I., zastúpenou JUDr.
Michalom Dribňákom, advokátom, so sídlom Kpt. Nálepku 440, 068 01 Medzilaborce, v konaní o vydanie
hnuteľných vecí, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 19.03.2019
č.k. 17C/22/2014-409 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

II. Mení sa rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania
nepriznáva.

III. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu a
priznal žalovanej voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobu považoval za nedôvodnú. Žalobkyňa sa v konaní domáhala
vrátenia vecí špecifikovaných v pripojenom Zozname od žalovanej, avšak neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala, aby sa všetky veci nachádzali u žalovanej. Základnou podmienkou na úspešné
uplatnenie takejto žaloby o vydanie vecí je preukázanie, že veci, ktorých vydanie sa žiada, sa
nachádzajú v dispozičnom práve, v dispozícii žalovanej. Súd prvej inštancie sa oprel o výpovede
svedkov, predovšetkým svedka A. W. ako spoločníka spoločnosti E. P., s.r.o., ako aj výpovede svedkov,
ktorým boli predložené fotografie zo strany žalobkyne priamo na pojednávaní, aby identifikovali niektoré

veci, kde títo uviedli, že časť týchto vecí sa nachádza u manžela žalovanej. Mal za preukázané, že tieto
veci sa skutočne určitú dobu nachádzali v dispozícii spoločnosti E. P., s.r.o., na jej prevádzke, preto tento
subjekt by mohol byť pasívne legitimovaný ako obchodná spoločnosť, ktorá má právnu subjektivitu, nie
však žalovaná. Pokiaľ žalovaná nemá dispozičné právo k veciam, ktorých vrátenie žalobkyňa žiada,
nemôže byť ani pasívne vecne legitimovaná v tomto spore. Dodal, že z výpovedí vyplynulo, že A. W.
kupoval obchodný podiel spoločnosti E. P., s.r.o. od žalobkyne s tým, že podľa jeho úmyslu, resp. jeho
vedomosť bola tá, že kupuje i polovicu vecí, ktoré sa nachádzajú v prevádzke za dohodnutú cenu so

žalobkyňou vo výške 15.000 eur.3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania,
nakoľko bola úspešná v konaní v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa v zákonnej lehote. Namietala, že súd sa
jednostranne priklonil k obrane žalovanej, nedostatočne sa vysporiadal s jej skutkovými tvrdeniami,
predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov a taktiež svoje rozhodnutie v tomto dostatočne
neodôvodnil. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesla dôkazné bremeno a

nepreukázala, že všetky veci sa nachádzali u žalovanej. Je toho názoru, že dostatočne preukázala
predloženými listinnými dôkazmi, že bola vlastníčkou veci, ktorých vydania sa dožaduje. Dostatočne
preukázala, že práve naopak, žalovaná a nie obchodná spoločnosť E. P., s. r. o. mala a má dispozičné
právo k veciam, ktorých vydania sa domáhala. Zotrvala na svojich tvrdeniach, že časť vecí, ktoré sú
predmetom tejto žaloby, zakúpila ešte v čase, keď vykonávala podnikateľskú činnosť ako živnostníčka
a časť vecí zakúpila po vzniku obchodnej spoločnosti E. P., s. r. o. výlučne zo svojich prostriedkov. Tieto

veci nikdy neboli majetkom obchodnej spoločnosti E. P., s. r. o., nikdy neboli vložené do tejto spoločnosti
ako nepeňažný vklad, nikdy neboli evidované v účtovníctve tejto spoločnosti. Po jej odchode všetky veci
zostali v dispozičnom práve žalovanej, ktorá jej ich odmietla vydať, aj keď mala vedomosť o tom, že tieto
patria výlučne do jej vlastníctva. Poukázala na to, že aj z vyjadrenia žalovanej vyplýva jednoznačne,
že mala požadované veci u seba vo svojom dispozičnom práve (či už v dome v obci E., ktorý patril

do je vlastníctva alebo na prevádzke svojho manžela) a že neboli majetkom obchodnej spoločnosti
E. P., s. r. o., pretože sama vyslovila možnosť, ona „chcela“ dať do tejto spoločnosti ale nie, že boli
vložené do tejto spoločnosti. Namietala zároveň výrok rozsudku o trovách konania z dôvodu, že súd
prvej inštancie nezohľadnil pri rozhodovaní ustanovenie § 257 CSP. Poukázala na nepriaznivú sociálnu
situáciu, o čom svedčí skutočnosť, že jej bola poskytnutá bezplatná právna pomoc Centrom právnej

pomoci, Kancelária I.. Podotkla, že predmetná právna vec sa vedie na súde od 22.01.2014, teda bez jej
zavinenia bolo prvýkrát rozhodnuté po viac ako 5 rokoch. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací
súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v plnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Je toho názoru, že dostatočne preukázala predloženými listinnými dôkazmi, že ona je vlastníčkou vecí,
ktorých sa dožaduje a že žalovaná tieto veci neoprávnene fakticky zadržiava u seba a nie obchodná
spoločnosť E. P., s.r.o.

8. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

9. Ochrana vlastníckeho práva je subjektívnym právom vlastníka veci. Subjektom na podanie vlastníckej
žaloby je predovšetkým vlastník veci a žaloba smeruje voči tomu, kto tuto vec neoprávnene zadržiava.

Žaloba na vydanie veci (vindikačná, resp. reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa vlastník hmotnej
veci domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neprávom, t.j. bez právneho dôvodu zadržiava, zbavuje tak
vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta vydať vec. Pre úspešnosť tejto
žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal existenciu vlastníckeho práva, ďalej musí preukázať, že vecsa nenachádza v jeho faktickej moci, ale v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať, ďalej,
že žalovaný vec protiprávne zadržiava, bez existencie záväzkového právneho vzťahu a má vec v čase
vyhlásenia rozsudku stále u seba a preto má možnosť vydať vec vlastníkovi, ďalej, že predmetom žaloby

je vec, o vydanie ktorej sa žiada.

10. Z podstaty sporového konania vyplýva, že pánom sporu je žalobca, t. j. ten, kto podal žalobu. V
tomto smere ho zaťažuje aj povinnosť označiť toho, proti komu návrh na začatie konania smeruje, t. j.
žalovaného a definovať, kto bude v spore pasívne legitimovaný. Na druhej strane, samotná skutočnosť,

že žalobca označí v žalobe nejakú osobu ako pasívne legitimovanú ešte neznamená, že táto osoba
pasívne legitimovaná skutočne bude. Pasívna legitimácia tohto subjektu bude závisieť od naplnenia
hmotnoprávnych predpokladov, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1. Týmito hmotnoprávnymi
predpokladmi sú, že osoba, proti ktorej návrh na začatie konania smeruje má skutočne vec vo svojej
faktickej moci, a zároveň túto vec zadržiava neoprávnene (vlastník má právo na ochranu len proti
neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva).

11. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadala podanou žalobou uložiť žalovanej povinnosť vydať hnuteľné
veci (vybavenie kuchyne a interiéru reštaurácie), ktoré špecifikovala v Zozname hnuteľných vecí
pripojenom k žalobe. Alternatívne žiadala zaviazať žalovanú zaplatiť jej sumu 21,866,24 eura ako
celkovú hodnotu týchto hnuteľných vecí.

12. Nebolo sporné v konaní, že žalobkyňa istú dobu prevádzkovala živnosť s predmetom podnikania
pohostinská činnosť a výroba hotových jedál pre výdajne v prevádzkarni na G. A. XX, I.. S mestom
I. uzavrela žalobkyňa nájomnú zmluvu, na základe ktorej jej bol prenajatý nebytový priestor na G. A.
XX, I.. Neskôr žalobkyňa spolu so žalovanou založili spoločnosť E. P., s.r.o., ktorá bola dňa 03.04.2012

zapísaná do Obchodného registra Okresného súdu Prešov. Zároveň dodatkom zo dňa 16.11.2012 došlo
k zmene nájomnej zmluvy, keď došlo k výmene v osobe nájomcu, ktorým sa stala spoločnosť E. P.,
s.r.o. Na základe zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej medzi žalobkyňou a A. W. 16.08.2012
došlo k prevodu obchodného podielu patriaceho žalobkyni vo výške 2.500 eur a A. W. sa stal novým
spoločníkom namiesto žalobkyne.

13. Predmetné konanie je sporovým konaním, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou, preto strany
sporu podľa § 132 ods. 1 CSP v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia (tvrdiť určité skutočnosti) a
povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Pokiaľ ide o určité tvrdené
skutočnosti, dôkazné bremeno v konaní zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie týchto skutočností

vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania

dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

14. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobkyňou tvrdené skutočnosti tak, že dospel k záveru o nedostatku
pasívnej legitimácie na strane žalovanej vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena, že by sa všetky
predmetné hnuteľné veci nachádzali u žalovanej. Mal za preukázané, že predmetné hnuteľné veci sa
nachádzali istú dobu v dispozícii obchodnej spoločnosti E. P., s.r.o., na základe zmluvy o prevode

obchodného podielu uzavretej medzi žalobkyňou a A. W. zo dňa 16.08.2012. Ďalšie hnuteľné veci sa
nachádzajú u manžela žalovanej, M. Y.. Tieto osoby súd prvej inštancie považoval za potencionálne
pasívne legitimované.

15. Napriek námietkam žalobkyne v odvolaní, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej

inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o ňou tvrdené skutočnosti týkajúce
sa neoprávneného zadržiavania hnuteľných vecí žalovanou, teda správneho označenia pasívne
legitimovanej osoby. Žalobkyňa bola povinná preukázať, že jej žalovaná neoprávnene požadovanéhnuteľné veci ku dňu rozhodovania súdu zadržiavala, čo sa jej však v prejednávanej veci bez
akýchkoľvek pochybností nepodarilo.

16. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že predmetné hnuteľné veci sa nikdy nestali majetkom obchodnej
spoločnosti E. P., s.r.o., tým, že by boli vložené do tejto obchodnej spoločnosti ako nepeňažný vklad.
Odvolací súd konštatuje, že nie je nevyhnutné pre pasívnu legitimáciu obchodnej spoločnosti E. P.,
s.r.o., aby sa požadované hnuteľné stali jej vlastníctvom. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, v prípade
reivindikačnej žaloby je pasívne legitimovaná osoba, ktorá má vec vo svojej faktickej moci a zároveň

túto vec zadržiava neoprávnene. Vypočutím svedkov pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že
predmetné hnuteľné veci sa po určitú dobu po prevode obchodného podielu na A. W. mali nachádzať
v dispozícii, vo faktickej moci spoločnosti E. P., s.r.o. s vlastnou právnou subjektivitou na jej prevádzke
na G. A. XX, I., ktorá ich zadržiavala bez právneho dôvodu. Vypočutí svedkovia nepotvrdili prítomnosť
hnuteľných vecí na prevádzke u žalovanej, ako tvrdí v odvolaní žalovaná, ale na prevádzke obchodnej
spoločnosti E. P., s.r.o. Preto nebolo na neprospech žalovanej, keď odmietla žalobkyni vydať hnuteľné

veci žalobkyni, keď sa domnievala, že boli súčasťou prevodu obchodného podielu na A. W.. Pokiaľ teda
žalovaná nemala dispozičné právo k týmto veciam, nachádzajúcim sa v prevádzke reštaurácie, nemôže
byť pasívne legitimovaná v tomto spore.

17. Zároveň, ako vyplýva z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, a tvrdila to aj samotná

žalobkyňa, zvyšná časť hnuteľných vecí sa má nachádzať na prevádzke pizzerie, ktorá patri M.
Y., manželovi žalovanej. Dispozične právo žalovanej zo strany žalobkyne k týmto veciam nebolo
preukázané.

18. Žaloba o ochranu vlastníckeho práva musí smerovať proti tomu, kto vlastnícke právo porušuje, teda

kto vec žalobcu drží. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), a teda
vlastnícka žaloba nemôže byť úspešná proti niekomu, kto v čase vyhlásenia rozsudku vec nezadržiava.
Z uvedených dôvodov je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala, že by sa všetky veci nachádzali u žalovanej.

19. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

20. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

21. Aplikácia ust. § 257 CSP je ustanovením, ktoré poskytuje možnosť sudcovským výkladom v
medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone posúdiť konkrétnu vec tak,
že nemožno použiť všeobecné zásady náhrady trov konania. Odvolací súd zastáva názor, že v žiadnej
právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa ho
nedotkne. Aplikačná prax práve nepriaznivú sociálnu situáciu strany sporu považuje za relevantnú na

účely aplikácie § 257 CSP. Ani predmetnú vec nemožno vylúčiť z aplikácie uvedeného zmierňujúceho
ustanovenia. Odvolací súd preskúmal prejednávanú vec a dospel k záveru o potrebe použiť ustanovenie
§ 257 CSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že rozhodnutím Centra právnej
pomoci bol žalobkyni priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci.

22. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania tak, že stranám sporu sa nepriznáva náhrada trov konania.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná,

no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobkyni ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17
Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa
§ 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne

trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).