Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4T/38/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010434
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1113010434.22

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho a prísediacich Dariny

Fraňovej a Ladislava Potoczkého v trestnej veci vedenej proti obžalovaným Q. T. a O. O., pre zločin
podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a)
Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.01.2019 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

obžalovaní:
Q. T. K.. XX. X. XXXX v Bratislave, trvale bytom P.O.Y. XX, Bratislava

O. O. K.. XX. X. XXXX v Bratislave, trvale bytom Š.B.W. XX, Bratislava

sa podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku

o s l o b o d z u j ú

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 20.5.2013, č.k. 3 Pv 687/11-11, pre
skutok právne kvalifikovaný ako zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 odsek 1, ods. 3
písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase v dobe od 03.03.2011 do 16.05.2011 po predchádzajúcej vzájomnej dohode
pravdepodobne na základe rozvodu manželstva Q. T. U. X. T., spoločným konaním v úmysle poškodiť
na majetkových právach X. T., podpísali fiktívnu zmluvu o pôžičke na sumu 2.900.000,-Sk s dátumom

20.05.2001s0%úrokomnadobusplatnostido20.05.2008bezprítomnostitretejosobyastoutozmluvou
súvisiace uznania dlhu a dohody o splátkovom kalendári zo dňa 20.05.2008, 20.09.2008, 20.05.2010,
taktiežbezprítomnostitretejosoby,ktoréosvedčilivnotárskejzápisniciJUDr.MiriamHrotekovej,notárky
so sídlom Račianska 3 v Bratislave pod číslom N 134/2011, Nz 17614/2011, NCRls 18058/2011 zo dňa
16.05.2011, následne na tomto základe uviedli do omylu súdneho exekútora, čo viedlo k vydaniu návrhu
na vykonanie exekúcie JUDr. Ivanom Lutterom, súdnym exekútorom Exekútorského úradu Pribinova 32
v Bratislave pod číslom EX 1424/2011 zo dňa 24.05.2011 pre vymoženie 96.262,36 Eur od povinného

Q. T., čo malo za následok zriadenie plomby vyznačenej na základe Z-3424/2011 na nehnuteľnosť -
byt číslo 4 na 3. poschodí bytového domu blok F súpisné číslo 264 na parcele číslo 375/31 v katastri
obce Chorvátsky Grob, zapísaný na liste vlastníctva číslo 1675 Katastrálneho úradu v Senci, ktorého sú
spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 manželia Q. T. a X. T.U.K., pričom o samotnej pôžičke
sa X. T. dozvedela až 15.08.2011 na základe výpisu z predmetného listu vlastníctva, čím poškodenej X.
T. vznikla škoda vo výške 1.450.000,-Sk (48.131,18 Eur),

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní. o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 22.05.2013 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 20.05.2013, č. k. 3 Pv 687/11-11, na obvinených Q. T. U. O. O. pre skutok právne

kvalifikovaný ako zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/
Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Súd po pridelení veci novému predsedovi senátu (a teda v novom zložení senátu) na podklade podanej
obžaloby nariadil vo veci vykonať hlavné pojednávanie od začiatku, na ktorom po tom, čo obaja
obžalovaní urobili vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku, že sú nevinní

zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných Q. T. U.
O. O., svedkyne - poškodenej X. T., svedkov X.. H. J., H.. Q. B., H.K.. V. B., X.. U. S., čítaním
listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to sobášneho listu, žiadosti o nahliadnutie do
spisu 3 Er 1888/2011, žiadosti o nedanie súhlasu na výkon exekučného konania, žiadosti o kópiu
exekučného titulu, výpisu z katastra, čiastočného výpisu z listu vlastníctva, notárskej zápisnice, zmluvy

o pôžičke, uznaní dlhu, výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky, návrhu na rozvod, rodného
listu, zmluvy o hypotekárnom úvere, dodatku k zmluve o hypotekárnom úvere, výpisov z účtu, kúpnej
zmluvy, príkazu na úhradu, kúpnej zmluvy s prílohami, rozhodnutia obce Chorvátsky Grob s prílohami,
pokladničného dokladu, e-mailovej komunikácie, dokumentácie z exekučného spisu, príjmového a
výdavkového pokladničného dokladu, rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C 67/2011-219, výpisov

z Obchodného registra Slovenskej republiky, výpisov z listov vlastníctva, odpisov registrov trestov
obžalovaných, výpisov

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek

12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel súd k záveru, že v predmetnej trestnej veci nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú
obžalovaní stíhaní, v dôsledku čoho súd oboch obžalovaných oslobodil spod obžaloby pre uvedený
skutok z dôvodu podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaných, títo od začiatku svojho trestného stíhania popierali spáchanie
skutku.

Obžalovaný Q. T. sa v rámci svojej obhajobnej argumentácie bránil tým, že v tejto veci ide v podstate
o pôžičku 2 milióny 900 tisíc Sk, ktorú si požičal na jar roku 2004. V tom čase s manželkou čakali

dieťa a chceli zariaďovať byt. Vo firme si toho nabrali veľmi veľa, nakúpili patenty od talianskej firmy,
pričom aj jeho partneri dávali do firmy financie a teda považoval za správne, aby aj on vložil peniaze
do firmy. Obžalovaný O.U.Ň. O. mu ponúkol možnosť pôžičky a to bezúročnej, keďže bol kamarát,
na základe čoho spísali zmluvu o pôžičke, ktorú stiahli z internetu. Neskôr sa dostal do problémov s
manželkou, nakoľko stále chodil na služobné cesty a asi 50 % času bol mimo. Následne sa manželka

z jej podnetu chcela rozviesť. S odstupom času, keďže nevracal peniaze O. O.Č.S. ho tento oslovil
a spísali spolu uznanie dlhu a on mu ponúkal aj spoluúčasť vo firme. Peniaze mu chcel vrátiť, resp.
nechcel, aby o tieto peniaze prišiel, na základe čoho sa O. O. obrátil na X.. S. a následne bola spísaná
notárska zápisnica. V podstate nemal iné východisko. Na základe notárskej zápisnice došlo k založeniu
nehnuteľnosti pánom O.Č.S.. On v tom čase na neho apeloval, že v tom byte býva žena so synom,

v dôsledku čoho mu on prisľúbil, že nebude nehnuteľnosť exekvovať. K exekúcii ale pristúpila banka,
nakoľko mali hypotéku, ktorú hradil pokiaľ len to bolo možné, avšak neskôr to už nevedel splácať a banka
pristúpila k exekúcii. Pritom zostávalo uhradiť len asi 20 tisíc eur. Manželke o pôžičke nepovedal, čo s
odstupom času považoval za chybu. V tom čase sa staral o domácnosť, peniaze do domácnosti nosil
on, manželka sa v podstate nikdy nezaujímala, odkiaľ má peniaze na auto, na ľadničku a podobne. Nový

byt sa kupoval za sumu z predaja manželkinej nehnuteľnosti, pričom cena bytu prevyšovala hodnotu
hypotéky. Byt museli vyplatiť v hotovosti, pričom príjem z predaja manželkinho bytu nepostačoval na
kúpu nového bytu a pred čerpaním peňazí z hypotéky tento rozdiel doplatil on, a to z požičaných peňazí
od Branislava Bočku. Po čerpaní hypotéky v podstate sumu z týchto finančných prostriedkov z hypotéky
dal do firmy. Pokiaľ ide o samotné odovzdanie peňazí z pôžičky O. O.S. obžalovaný vypovedal, že k

tomu došlo tak, že išli do zmenárne v Bergu, kde mali známeho a po zmene meny mu obžalovaný O.tieto peniaze odovzdal. S obžalovaným O. sa pozná dlho, chodili spolu na základnú školu a aj von s
inými kamarátmi. Chodil s ním aj do podnikov a obžalovaný bol prítomný aj na rozlúčke so slobodou.
Peniaze, ktoré mu požičal, boli použité aj na garáž, ktorá sa platila v hotovosti, kuchynskú linku, teda časť

peňazí išla aj do domácnosti. Na byt bolo potrebné zabezpečiť sumu asi 400 alebo 500 tisíc (parkety,
kachličky, sanita a podobne) a ten zvyšok dával do firmy. Zvyšnú časť finančných prostriedkov som
dával v hotovosti vkladom. Obžalovaný sa nevedel vyjadriť, prečo poškodenú neinformoval o pôžičke,
ona sa ale o to nezaujímala. Bola v tom čase tehotná a vybavovalo sa veľa vecí. V čase na jar roku
2004 mal s poškodenou Urbanovou pozitívny vzťah, tešil sa na dieťa, dôverovali si, nejako konkrétne

však ďalekú budúcnosť neriešili. Obžalovaný v rámci svojej obhajoby poukázal tiež na listinné dôkazy,
ktoré potvrdzujú, že vložil do firmy v júni roku 2004 570 tisíc Sk, dňa 17.06. 2004 900 tisíc Sk, dňa
28.06.2004 300 tisíc Sk a dňa 02.07.2004 600 tisíc Sk. Peniaze požičané od O. mal v trezore doma u
svojej babky, avšak on v tom čase býval v spoločnej domácnosti s bývalou manželkou - poškodenou. Do
banky ich nedal z dôvodu, že s nimi nebude narábať. V čo v najkratšom čase chcel pôžičku O. O. vrátiť,
na základe čoho by sa nikto nemusel nič dozvedieť. Dobu splatnosti na 4 roky si dohodli z dôvodu, že

nevedel presne, kedy bude môcť peniaze vrátiť, ale jemu sa javilo, že sa celkom rýchlo môže dostať k
slušnej hotovosti a tieto peniaze vrátiť, čo vyplývalo z pracovného postupu pri zobchodovaní biomasy,
ktorú chcel následne uviesť na európsky trh.

Obžalovaný O. O. v rámci svojej obhajoby uviedol, že v roku 2004 ho Q. T. požiadal o pôžičku pre účely

firmy, ako aj súkromné účely, pričom niekedy v máji daného roka mu ich požičal s tým, že do 4 rokov
mu tieto finančné prostriedky vráti, alebo mu zabezpečí vstup do spoločnosti AVS. Keďže tak neurobil a
finančné prostriedky nevrátil, požiadal ho, aby došlo k uznaniu dlhu a následne po porade s pánom X..
S.H.S. a AK O. spísali notársku zápisnicu, aby išlo o právny titul. Pri uzatváraní zmluvy s obžalovaným T.
neboli žiadni svedkovia, nakoľko sa roky poznali a aj v súčasnosti s ním podniká. Neriešil konkrétny účel

pôžičky ani to, či o tom vedela manželka obžalovaného T.Y.O.. Pokiaľ ide o sumu požičaných finančných
prostriedkov, k tomu obžalovaný O. uviedol, že tieto zarobil v priebehu jedného roka pobytom v Austrálii,
kde prerábali staré vraky na nové športové autá - závodné autá na 400 metrov - kde zisk na jednom
aute bol aj 30 - 40 tisíc dolárov. Túto skutočnosť vie aj vydokladovať. Tu pracoval u živnostníka F. Y.U.P.
v dedinke Austral neďaleko od Sydney, pričom uvedené príjmy boli aj zdanené na uvedenú osobu. V

Austrálii mal najskôr turistické a neskôr študentské víza, v rámci ktorých mohol pracovať, avšak nie na
plný úväzok. Preto bolo všetko zdanené na neho. Sumu, ktorú si doniesol z Austrálie bola v austrálskych
dolároch, pričom išlo o sumu 150 tisíc dolárov (v tom čase bol kurz asi 24 Sk za jeden austrálsky dolár).
TietoaustrálskedolárezamieňalvzmenárnivBergu,kdezamenil120tisícaustrálskychdolárov.Peniaze
dostával v Austrálii v hotovosti a tieto vkladal na svoj účet v Austrálii. Na Slovensko previezol peniaze v

hotovosti, pričom zarobené finančné prostriedky boli zdanené v Austrálii, a vzhľadom na to, že je zmluva
medzi Austráliou a Slovenskou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia, nebol povinný ich zdaňovať
na Slovensku. Tieto veci vydokladovať nevie, nakoľko nepredpokladal, že to bude musieť niekedy riešiť.
Čo sa týka zisku z pracovnej činnosti v Austrálii obžalovaný vypovedal v tom smere, že sa napríklad
kúpilo auto za 5 tisíc dolárov na vrakovisku, následne sa doňho investovalo možno 30 tisíc dolárov

a predalo sa za 60 tisíc dolárov, pričom rozdiel medzi nákladmi a výnosom sa rozdelil medzi nich po
zdanení. Za obdobie jeho pobytu v Austrálii predali asi osem áut, z toho jedno za veľmi dobré peniaze.
Išlo o Bentley, ktoré sa predalo za 170 tisíc a polovicu predstavoval zisk. Z ďalšieho - Fordu Mustangu
mohol mať asi 20 tisíc, z tých ostatných mohlo ísť o zisk 10-15 tisíc dolárov. Niekde ešte možno 20 tisíc.
Peniaze, ktoré doviezol z Austrálie, mal v hotovosti u seba doma. Pri prevoze z Austrálie mal peniaze

rozdelené tak, že asi 5-6 tisíc mal v príručnej batožine, zvyšok vyše 140 tisíc mal v dvoch kufroch. V
Austrálii mohol pracovať 19 hodín týždenne, pričom zvyšok pracoval na čierno. Príjem, pokiaľ išlo o
19 hodín týždenne bol oficiálny, zvyšok bol neoficiálny. Teda financie, ktoré dostával od osoby menom
Y. ako zisk alebo príjem, zdanený nebol. Tento príjem dal na účet banke. Za neho bol zdanený len
príjem, ktorý dostával v zmysle tých 19 hodín týždenne, keď vozil ľudí na svadby a podobne. Väčšiu

časť aj z tých neoficiálnych príjmov dal na účet v banke. Obžalovaný tiež uviedol, že pokiaľ ide o riešenie
kontrol čiernej práce imigračným úradom, v prípade, že sa na to prišlo, takúto osobu vyhostili preč.
Neriešil skutočnosti, či by imigračný úrad pri vklade takej vysokej finančnej hotovosti pochádzajúcej z
neoficiálneho príjmu, vedel zistiť, či pracuje na čierno. Náklady obžalovaného v Austrálii neboli vysoké,
nakoľko neplatil nájomné a v podstate ani stravu, keďže býval u sestrenici. Skoro 90% z toho, čo zarobil,

neminul, iba sem tam minul nejakých 500 dolárov na výlet a na letenky. Čo sa týka exekučného konania
na predmetný byt, on toto konanie neinicioval. Ďalej vypovedal v tom smere, že obžalovaného Q. T.
spoznal asi keď mal 15 rokov, kedy hrávali spolu basketbal. S obžalovaným T. sa po návrate z Austrálie
stretol v priebehu leta po svojom návrate. Predtým obžalovaného T. nevidel asi jeden rok práve počastoho, čo bol odcestovaný. Po návrate býval sám, pričom peniaze mal doma v hotovosti, o čom vedeli aj
jeho rodičia a obžalovanému T. ich požičal a fyzicky odovzdal ešte v ten mesiac, čo podpísali zmluvu,
a to zamenených 120 tisíc dolárov. V čase uzavretia zmluvy o pôžičke mali vo firme obžalovaného T.

dobré obraty a neriešil, resp. nevedel, či si chce zobrať nejakú hypotéku. Keďže obžalovaný T. dával do
domácnosti aj 20-25 tisíc, nevyzeralo to, že by nejako trpeli finančne. Obžalovaný T. mu ani následne
neuviedol, ako použil uvedenú sumu, okrem toho, že časť mala ísť do firmy a časť mala ísť na súkromné
účely. On považoval za výhodné aj garantovanie vstupu do spoločnosti AVS, ktorá bola v tom čase v
dobrej kondícii, avšak po jeho návrate z Ameriky to bolo inak. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu, takýto

postup si nechal poradiť, nakoľko mu bolo povedané, že to nie je dostatočné. Poradil mu to X.. S., lebo
samotné uznanie dlhu by mu nezabezpečovalo, že sa mu financie vrátia. Po siedmich rokoch v roku
2011 to začal riešiť, lebo Q. sa dostal do problémov. Vedel, že sa bude rozvádzať, pričom firma, do ktorej
mal pôvodne prisľúbený vstup, je vo veľmi zlej kondícii. Vo vzťahu k poškodenej sa obžalovaný vyjadril
v tom smere, že poškodenú videl iba raz v živote na Draždiaku,

S prihliadnutím na výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania súd uvádza, že obhajoba obžalovaných
nebola vyvrátená v miere, ktorá by bola spôsobilá založiť záver o vine obžalovaných bez akýchkoľvek
rozumných pochybností a v tomto smere neboli produkované ani žiadne relevantné dôkazy.

V kontexte uvedeného považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby

musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením nie je
možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny a pre obžalovaného priaznivejší
záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek
rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný pritom nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť,
čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie

viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine
pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota,
o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní
a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti
významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v

konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v
zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovaného
spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného
konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych
prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne

bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť
k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre
obvineného/obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania
in dubio pro reo, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Teda ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe
nemôže byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľadu

ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni
všeobecného pravidla "preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť".

Vyššie prezentované východiská sú v plnej miere aplikovateľné aj na predmetnú trestnú vec oboch
obžalovaných, u ktorých síce dôvodné podozrenie zo žalovanej trestnej činnosti pretrváva aj naďalej,

avšak toto podozrenie sa na základe vykonaných dôkazov nepretavilo do zmieneného najvyššieho
možného stupňa istoty (t. j. bez rozumných pochybností), na základe ktorého by bolo možné
obžalovaných uznať za vinných.

V prvom rade považuje súd za potrebné zdôrazniť, že v danej trestnej veci z hľadiska popisu skutku ani

nemôže ísť o trestný čin podvodu, nakoľko údajné podvodné konanie vo vzťahu ku súdnemu exekútorovi
nemohlo pri danom popise skutku viesť k majetkovej dispozícii na základe omylu súdneho exekútora,
do ktorého ho mali obžalovaní uviesť. V tejto súvislosti súd poukazuje tiež na tú skutočnosť, že pri
podaní návrhu na začatie exekučného konania, keď oprávnená osoba požaduje vykonať exekúciu na
základe exekučného titulu (notárska zápisnica), nemôže byť súdny exekútor uvedený do omylu, pretože

notárskazápisnicaakoexekučnýtituljepre exekučnýorgánzáväzný(obdobneviďuznesenieKrajského
súdu v Prešove zo dňa 19.01.2017, sp. zn. 7To/8/2016), pričom v danej veci nebol ani žiaden dôvod
sa domnievať, že by notárska zápisnica bola sfalšovaná. V teoretickej rovine by mohlo ísť o úplne iný
trestný čin (poškodzovanie veriteľa podľa § 239 odsek 1 písmeno c/ Trestného zákona prípadne aj vrámci kvalifikovanej skutkovej podstaty v závislosti od výšky spôsobenej škody prípadne naplnenia iného
znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty), avšak v tomto smere prokurátor zostal absolútne pasívny,
pričom poškodeným by v takom prípade bol úplne iný subjekt než je poškodená. Spôsobenie následku

v zmysle tejto skutkovej podstaty však nebolo nielen preukázané, ale preň nie sú dané ani len indície.
Z tohto dôvodu, ale predovšetkým z dôvodu nepreukázaných rozhodných skutkových okolností sa súd
inou právnou kvalifikáciou ani nezaoberal.

V posudzovanej trestnej veci bolo pre meritórne rozhodnutie podstatné, či medzi obžalovanými došlo k

uzatvoreniu predmetnej zmluvy o pôžičke, alebo ide o pôžičku fiktívnu, ktorá nezodpovedá skutočnému
stavu veci a ktorou sa obžalovaní iba snažili predstierať existenciu takéhoto zmluvného vzťahu v úmysle
uviesť iného do omylu s cieľom, aby došlo k takej majetkovej dispozícii, na základe ktorej by sa
obžalovaní (či už obaja alebo iba jeden z nich) alebo niekto iný obohatil a spôsobili by tak inému škodu
na majetku.

Táto podstatná skutočnosť nebola preukázaná a v podstate sa fiktívnosť uvedenej pôžičky opiera
iba o tvrdenie poškodenej X. T. a čiastočne o výpoveď svedka H.. Q. B.. Dôveryhodnosť menovanej
poškodenejjesícenepochybnáaajnespochybniteľná,aleskutočnostivyplývajúcezjejvýpovedemožno
hodnotiť ako skutočnosti, ktoré vychádzajú primárne z jej subjektívneho presvedčenia bez toho, aby
boli objektivizované vykonanými dôkazmi. Ňou uvádzané tvrdenia sa snažil podporiť svedok H.. Q. B.,

ktorý však výslovne uviedol, že si myslí že to obžalovaní zorganizovali a že zmluva o pôžičke bola
podpísaná asi v máji roku 2011 z dôvodu, že obžalovaný Q. T. mal ručiteľský záväzok ohľadne bytu
v Chorvátskom Grobe vo vzťahu k pohľadávke ČSOB faktoring. Takéto vyjadrenie bez relevantných
dôkazov možno hodnotiť iba ako domnienku menovaného svedka, pričom na základe skutočností
vyplývajúcich z takéhoto jeho vyjadrenia by bolo možné usudzovať na úplne iný úmysel obžalovaných

než je ten, ktorý vyplýva z popisu skutku v zmysle podanej obžaloby, a to, že obžalovaní mali snahu
spoločným konaním zmariť uspokojenie svojho veriteľa, nie uviesť do omylu súdneho exekútora a
spôsobiť škodu poškodenej Jany Urbanovej.

Pokiaľ ide o tvrdenie poškodenej, že o osobe spoluobžalovanom O. nemala vedomosť ako jednom z

priateľov obžalovaného Urbana, treba uviesť, že toto tvrdenie v nijakom smere nepreukazuje, že sa
obžalovaní v období roka 2004, ako aj v období predtým nepoznali a že medzi nimi nemohlo dôjsť k
uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Okrem toho, z výpovede svedka H.. V. B. vyplýva opak, nakoľko tento
uviedol, že obžalovaného O. O. pozná práve z obdobia roku 2004. Ani z ostatných častí jej výpovede,
ako ani z iných vo veci vykonaných dôkazov nie je možné bezpečne uzavrieť, že obžalovaní Q.H.D. T. a

O. O. neuzavreli medzi sebou predmetnú zmluvu o pôžičke na sumu 2.900.000,-Sk už dňa 20.05.2004.
Na tom nemení nič ani ten fakt, že Notárska zápisnica č. N 134/2011, Nz 17614/2011, NCRls 18058/2011
bola spísaná dňa 16.05.2011, nakoľko obhajobné tvrdenia obžalovaných, v zmysle ktorých k spísaniu
predmetnej notárskej zápisnice pristúpili z dôvodu zabezpečenia exekučného titulu pre obžalovaného
O. O. nebola hodnoverne vyvrátená.

Naopak, pre obhajobné tvrdenia obžalovaných svedčia logické súvislosti, nakoľko ak by skutočne malo
ísť o fiktívnu pôžičku uzatvorenú iba „naoko“ spätne k dátumu 20.05.2004 tak, ako to predpokladá
obžaloba, nemalo by z ich strany logický základ konanie spočívajúce v spísaní zmluvy o pôžičke a
v uznaní dlhu ku dňu 20.05.2008, 20.05.2009 a 20.05.2010 predtým, ako došlo k spísaniu notárskej

zápisnice, nakoľko to vôbec nebolo potrebné. Inak povedané, ak by zo strany obžalovaných skutočne
malo ísť o fiktívnu pôžičku, postačovalo z ich strany pristúpiť iba k spísaniu predmetnej notárskej
zápisnice o uznaní dlhu bez toho, aby museli spisovať akúkoľvek písomnú zmluvu o pôžičke a tri
samostatné uznania dlhu. Takéto konanie obžalovaných by nemalo žiaden zmysel a ani racionálny
základ.

Obžalobou popísané konanie obžalovaných nemá logický základ ani v súvislosti s vyjadrením svedka
X.. H. J. - súdneho exekútora, ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že v upovedomení o začatí
exekúcie boli rôzne formy spôsobu výkonu exekúcie, pričom až na základe iniciatívy menovaného
súdneho exekútora bol zo strany oprávneného podaný návrh na zriadenie exekučného záložného práva.

Uvedenému zodpovedá aj prvotný návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného O. O. urobený
prostredníctvom advokátskej kancelárie BARRISTER, s.r.o., v ktorom sa žiaden zo spôsobov výkonu
exekúcie neuvádza. Takéto konanie obžalovaných nesvedčí pre tvrdenie obžaloby o ich úmysle spôsobiť
škodu na majetku (majetkových právach) poškodenej X. T..Tvrdenia svedka H.. Q. B. ohľadne reálnej neexistencie danej pôžičky sa tiež opierajú skôr o dojmy a
subjektívne presvedčenie, než o preukázané fakty. To okrem iného môže byť podmienené aj súčasnými

antagonistickými vzťahmi medzi obžalovanými a menovaným svedkom majúcich základ v narušení
vzťahov v rámci ich podnikateľských aktivít prostredníctvom spoločnosti AVS Slovakia, s.r.o. (čo
podporne vyplýva tiež z toho, že podstatná časť výpovede svedka sa týkala skutočností významných z
hľadiska úplne iného trestnoprávne relevantného konania obžalovaného Q. T., ktoré boli posudzované
v inej trestnej veci na úplne inom skutkovom základe). Svoje presvedčenie menovaný svedok síce

preniesol aj do kategorického vyjadrenia, že obžalovaný O. O. určite žiadne peniaze do spoločnosti
nedával, avšak v tomto smere súd poukazuje na to, že o takejto skutočnosti svedok ani nemusel mať
vedomosť, keďže finančné prostriedky do spoločnosti mal dávať obžalovaný Q. T.. V danom prípade totiž
nešlo o pôžičku medzi obžalovaným O. O. a obchodnou spoločnosťou, ale o pôžičku medzi samotnými
obžalovanými. Pritom aj svedok H.. V. B. sa na hlavnom pojednávaní vyjadril v tom smere, že obžalovaný
Q. T. vložil do spoločnosti sumu asi 2 milióny slovenských korún, avšak o tom, že malo ísť o pôžičku od

O. O. sa dozvedel s odstupom asi dvoch rokov.

Vyjadrenia svedka H.. Q. B. sú pritom aj značne protirečivé, keď na jednej strane tvrdil, že sa o peniaze
nestaral, nakoľko financie mal na starosti jeho syn H.. V. B., ktorému dôveroval, na strane druhej uviedol,
že vždy vedel, či išli nejaké finančné prostriedky do spoločnosti. Za relevantné nemožno považovať ani

jeho tvrdenie, že by o nejakej pôžičke vedel, keďže by mu to jeho syn H.. V. B. určite povedal, nakoľko
z výpovede svedka H.. V. B. vyplynula už zmienená skutočnosť, že o pôžičke medzi obžalovanými v
čase vloženia finančných prostriedkov do spoločnosti zo strany obžalovaného Q. T. nevedel. Nemožno
pritom prehliadnuť tú okolnosť, že podľa naposledy menovaného svedka jeho otec H.. Q. B. o finančných
prostriedkoch vložených zo strany obžalovaného Q. T. vedel, pričom mal obžalovanému uviesť, že sa

mu hneď vrátia. Napokon aj vyjadrenie menovaného svedka o tom, že obžalovaný Q. T. nemal žiadne
vlastnépeniazeažemuskôrfinančnepomáhalisvedčískôrvprospechargumentácieobhajoby,nakoľko
ním iba potvrdil takú možnú situáciu menovaného obžalovaného, ktorá ho mohla viesť k uzatvoreniu
zmluvy o pôžičke. Predmetné tvrdenie svedka naráža aj na tvrdenie poškodenej X. T., ktorá poukázala
na to, že finančne neboli na tom tak, aby potrebovali peniaze od O. O.Č..

Všetky ďalšie svedkom popísané skutočnosti sa týkajú takého konania obžalovaného Q. T., ktoré
nemá žiaden relevantný vzťah k stíhanému skutku a ktoré boli predmetom posudzovania v inej trestnej
veci v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6T/42/2016. To plne platí aj na
údajné vyjadrenie obžalovaného Q. T.U.na, ktorý mal podľa svedka uviesť, že radšej si pôjde sadnúť

s peniazmi ako bez peňazí, nakoľko toto vyjadrenie sa malo vzťahovať práve na uvedenú inú trestnú
vec menovaného obžalovaného.

V konečnom dôsledku má obhajoba obžalovaných oporu aj v skutočnostiach uvedených svedkom H..
V. B., ako aj v listinných dôkazoch. Menovaný svedok na hlavnom pojednávaní potvrdil, že obžalovaný

Q. T. mal pôžičku od obžalovaného O.U.K. O., ktorá bola v časti vložená do obchodnej spoločnosti AVS
Slovakia, s.r.o., v ktorej pôsobil on, ako aj obžalovaný Q. T., X. R. H.. Q. B. a pán O.U.Ť.. Finančné
prostriedky, ktoré obžalovaný T. dostal na základe uvedenej zmluvy o pôžičke boli do tejto spoločnosti
vkladané v roku 2004 na viackrát na pokrytie finančných problémov spoločnosti. Išlo asi o sumu 2 milióny
slovenských korún. Následne po tom, čo bolo svedkovi umožnené nahliadnuť do výpisov z pokladničnej

knihy za jún a júl 2004 tento potvrdil, že išlo o účtovne vedené položky, ktoré viedol on a z ktorých vyplýva
osobný vklad obžalovaného Q. T. do spoločnosti v sume 570 tisíc Sk, 900 tisíc Sk, 300 tisíc Sk a 600 tisíc
Sk. Tieto položky tam zaevidoval svedok osobne na základe vystavených dokladov, pričom uvedené
finančné prostriedky boli sčasti vkladané na účet spoločnosti a zvyšné boli použité na úhradu záväzkov
spoločnosti. Týmto tvrdeniam svedka nasvedčujú aj zmienené listinné dôkazy - výpisy dokladov, kde

sú zaznamenané osobné vklady obžalovaného Q.H.D. T. v uvedených sumách v dňoch 08.06.2004,
17.06.2004, 28.06.2004 a 02.07.2004.

Vyššie uvedené skutočnosti pritom neboli nijakým relevantným dôkazom presvedčivo a bez pochybnosti
vyvrátené rovnako ako ani tvrdenie obžalovaného Q. T., že časť z požičaných finančných prostriedkov

použil na zabezpečenie pokrytia výdavkov v súvislosti so spoločným bývaním s poškodenou X. T.,
resp. na úhradu aj iných nákladov (z vykonaného dokazovania je zrejmé, že menovaný obžalovaný
a poškodená riešili spoločné bývanie, čo vyplýva nielen z výpovedí menovaných, ale aj z listinných
dôkazov - zmluva o hypotekárnom úvere a pod. - s čím mohli byť spojené aj ďalšie nevyhnutné výdavky).V posudzovanej trestnej veci teda neboli produkované také dôkazy, ktoré by presvedčivo preukazovali
rozhodné skutkové okolnosti majúce význam pre ustálenie viny obžalovaných. Skutočnosť, že

obžalovaný Q. T. pred poškodenou X. T. zatajil uzavretie zmluvy o pôžičke svedčí iba o morálnom
aspekte jeho konania, nemôže byť podkladom pre vyslovenie viny. Rovnako otázky spojené s pôvodom
peňazí, ktoré obžalovaný O. O. požičal obžalovanému Q. T. nijakým spôsobom nevylučujú skutočnosť,
že k pôžičke predmetnej sumy finančných prostriedkov medzi nimi reálne došlo. V danej trestnej veci
pritomnebolivyvrátenéanitvrdeniaobžalovanéhoO.O.Č.,žetietofinančnéprostriedkyskutočnezarobil

pobytom v cudzine na základe tam vykonávanej pracovnej činnosti.

V súvislosti s podanou obžalobou súd ešte dodáva, že pokiaľ sa v popise skutku uvádza, že obžalovaní
uzavreli zmluvu o pôžičke a zabezpečili spísanie jednotlivých uznaní dlhu v neprítomnosti tretej osoby,
tak takáto okolnosť je sama osebe právne bez významu, nakoľko bežne sa rôzne typy zmlúv vrátane
zmlúv o pôžičke uzatvárajú v neprítomnosti ďalšej osoby iba medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. V

podanej obžalobe sa pritom aj nesprávne uvádza, že k návrhu na vykonanie exekúcie došlo zo strany
exekútora, čo je právne nemožné, nakoľko takýto návrh podáva oprávnená osoba a súdny exekútor
podáva súdu návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek ďalších návrhov na vykonanie dôkazov zo strany prokurátora

čo do otázky viny, súd nepovažoval za dôvodné vykonávať dôkazy z vlastnej iniciatívy nad rámec
uskutočnených návrhov, preto vychádzajúc z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a po ich
vyhodnotení konštatuje existenciu závažných pochybností o tom, že sa skutok tak, ako to prezentuje
podaná obžaloba, vôbec stal. Na tomto základe súdu neostávalo nič iné iba oboch obžalovaných spod
podanej obžaloby oslobodiť z dôvodu podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.

Čo sa týka výroku o náhrade škody súd uvádza, že vzhľadom na to, že poškodená X. T. nebola so svojím
nárokom na náhradu škody pripustená do konania (nárok na náhradu škody nebol uplatnený spôsobom
predpokladaným Trestným poriadkom), súd o tomto nároku ani nerozhodoval (t. j. súd nerozhodol
ani spôsobom podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku, kedy má inak súd povinnosť - v prípade

oslobodzujúceho rozsudku - odkázať poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces).

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, súd v merite veci rozhodol tak, ako
je to uvedené v enunciáte (výroku) tohto rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumôžeobžalovanýaprokurátorpodaťodvolaniedo15dníododňajehooznámenia
na Okresný súd Bratislava I, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave. V rovnakej lehote s
obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho
súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Poškodený môže odvolanie podať pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.