Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119203806
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119203806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, právne zastúpený: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovanému: P. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Za Q. XXXX/XX, XXX XX A., o zaplatenie 329,11 eura s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03.02.2020, č. k. 10Csp/49/2019-92, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiadnej zo strán sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

,,I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania n
e p r i z n á v a. “

2. Rozhodnutie vo veci samej právne posúdil podľa ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d) a § 17 zákona
č. 128/2019 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 45 ods.
1, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z. z. o
bankách (ďalej len ,,ZoB“).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že zaoberal platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere s názvom „Zmluva o Kreditnej karte zo dňa 10.02.2016, ktorú uzavrel

právny predchodca žalobcu so žalovanou. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že písomná výzva
sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej a nepreukázal ani jej odoslanie na jej adresu, preto nemôžu
mať právne účinky. Uvedené „postúpenie pohľadávky“ spôsobilo, že žalobe nemôže byť vyhovené
ani čiastočne. V prejednávanej veci preto súd prvej inštancie konštatoval, že k platnému predčasnému
zosplatneniuúverunedošlo,nemohlabyťpohľadávkaznehopredmetompostúpeniaatakaktívnavecná
legitimácia žalobcovi nesvedčí.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že žalobca bol v konaní neúspešný, nárok na
náhradu trov konania nemá a úspešnej žalovanej tento nárok nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli.5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že
neboli splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t.j. bez nariadenia

pojednávania. Rozhodnutie súdu je podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho
procesného postupu. Žalobca je toho názoru, že v danom konaní súd nevyslovil svoje predbežné právne
posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný
priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho súd prvej inštancie odňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom. V prípade, ak by súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by stranám sporu prezentoval,

ktoré skutočnosti považuje za nesporné a ktoré za sporné, resp. nepreukázané, žalobca by uplatnil
ďalšie prostriedky procesného útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Žalobca nesúhlasí s
právnym názorom súdu, že predpokladom postupiteľnosti bankovej pohľadávky je v zmysle ust. § 92
ods. 8 ZoB jej splatnosť. Takýto výklad z tohto ustanovenia nevyplýva. Ak by zákonodarca v predmetnom
ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už
splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko

v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia
bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. V
súvislosti s podmienkami vyžadovanými uvedeným ustanovením žalobca poukazuje na to, že žalovaná
bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku

voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaná bola v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve
o postúpení pohľadávok ku dňu postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní po dobu 788 dní)
a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu svojho peňažného záväzku. Žalobca teda
v konaní tvrdil (a naďalej tvrdí), že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej
výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po

dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Keďže uvedené skutkové tvrdenia ani doručenie oznámenia o
znížení celkového úverového rámca na nulu a výpovedi Zmluvy o Kreditnej karte neboli protistranou
popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich bolo v konaní podľa názoru žalobcu potrebné považovať za
tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým
tvrdením, že žalobca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 21.06.2016 a žalovaná bola

v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Poukázal na to,
že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od
ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov,
zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného

zákona, a to v čl. 12 bode 12.4 Všeobecných obchodných podmienok. Na základe vyššie uvedeného
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP
ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to

všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 78/05).

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.9. Podľa § 177 ods. 1 a 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie nie je
potrebné nariaďovať a) ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia

strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur, b) strany s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia, c) to ustanovuje tento zákon.

10. Podľa § 297 CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné
nariaďovať, ak a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa, b) ide iba o

otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur.

11. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednanie veci nenariadil
pojednávanie, ale došlo k verejnému vyhláseniu predmetného rozsudku dňa 03.02.2020, ktoré bolo
vopred oznámené vyvesením na úradnej tabuli a webovej stránke súdu prvej inštancie.

12. Ustanovenie § 297 CSP zakotvuje výnimku zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch a upravuje
procesné situácie, v ktorých nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Formulácia ust. § 297 písm. b)
CSP korešponduje s § 177 ods. 2 písm. a) CSP, pričom ich spoločnými znakmi sú jednoduché právne
posúdenie veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus s rozdielnou výškou. Cieľom

prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch,
kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednávať argumenty strán,
týkajúce sa právneho posúdenia veci.

13. Posúdiac predmetnú vec podľa vyššie citovaných procesných ustanovení odvolací súd zhodne

s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky, aby v
predmetnom spotrebiteľskom spore nebolo nevyhnutné na prejednanie sporu nariadiť pojednávanie.
Keďže žalovaná nevyužila možnosť vo veci sa vyjadriť, v dôsledku čoho skutkové tvrdenia žalobcu
obsiahnuté v žalobe nerozporoval, je potrebné uzavrieť, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné.
Zároveň bola splnená i ďalšia podmienka, že išlo o otázky jednoduchého právneho posúdenia veci,

keďže išlo len o plnenie z bežnej spotrebiteľskej zmluvy, včítane posúdenia, či postúpenie bankovej
pohľadávky je alebo nie je v súlade so zákonom, pričom nejde o posúdenie ojedinelé, ale hromadne sa
opakujúce za obdobných zmluvných podmienok. To, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje
zákonný limit 1.000 eur, keďže istina v danom prípade predstavuje sumu 329,11 eura, je úplne nesporné.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky, aby súd prvej inštancie postupoval podľa procesného ust. § 297 písm. b) CSP
a vo veci nenariadil pojednávanie, pričom realizoval verejné vyhlásenie rozsudku. Takýto postup súdu
nemožno hodnotiť ako nesprávny, nedošlo ním k odňatiu procesných práv stranám, ani k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Táto odvolacia námietka žalobcu preto neobstojí.

15. V prejednávanej veci pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nie je právne významné tvrdenie
žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalovaná počas konania nepoprela žiadne
zo skutkových tvrdení žalobcu o tom, že žalovaná bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní a zároveň bola pred postúpením opakované vyzvaná k úhrade omeškaných splátok úveru, mal tieto
skutkové tvrdenia považovať za nesporné a z týchto tvrdení vychádzať, pretože neexistovali žiadne
pochybnosti o ich pravdivosti.

16. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 295 CSP podľa ktorého súd môže vykonať aj tie

dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

17. Jedným zo základných nosných princípov rekodifikácie civilného procesného práva je princíp
procesnej zodpovednosti strán sporu. Podľa všeobecných ustanovení o konaní sa súd prísne spravuje

dispozičným princípom, čo sa ďalej odzrkadľuje v princípe formálnej pravdy. Najprísnejšou sankciou
za pasivitu strán v konaní, najmä za neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, je strata
sporu. Takéto nastavenie civilného procesu je však len veľmi ťažko zlučiteľné s jeho sociálnou funkciou
v sporoch s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 295 CSP predstavuje jedno z kľúčových ustanoveníprelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru
ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom.

18. Systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom
na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé

podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S
cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13/EHS dosiahnuť, SDEÚ viackrát zdôraznil,
že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ

rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie
nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto
možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená
účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o

svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

19. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k

tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už má vec sudca tzv.
„nastole“apreskúmavavec,takpodľanázoruodvolaciehosúdujepovinnýexofforeagovaťnanečestné
konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS.

20. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých

ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou
zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých
okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (porovnaj č. 4 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS).

21. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná
nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd totiž musí
prihliadnuť na nekalú povahu spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa. Tak ako súd prvej
inštancie, ktorý ex offo prihliadol na splnenie zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky,

bez toho, aby musel žalovaný namietať predmetnú skutočnosť ako spornú.

22. Pokiaľ ide o spornú otázku aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovne.

23. Podľa § 92 ods. 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej

klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a
skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu

cesie.

26. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

27. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo

sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranomčasevykonalnápravuazotrvalvovzťahusbankou,sktoroudojednalfinančnúslužbu(„Toto
právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...).
Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová
lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana

bankového tajomstva.

28. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v

priebehu trvania úverového vzťahu.

29. „Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia
zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje
podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo

aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou
je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby
pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i
len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje
úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient

ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva
splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom
trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti
uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania

postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa
samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa
ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať
ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené
neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky,

napriek neskoršiemu plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu
možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére
súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy
rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety
prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu,

sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie
takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so
zákonom.“ (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018).

30. „Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý

nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru).
Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné
zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpeniačo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisomvovzťahukObčianskemuzákonníku.Tietoistépodmienkymusiabyťsplnenéajpriprelomení
bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené

spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by
neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o
bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda
o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka .V časti právneho predpisu s názvom

Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca
pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/
porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení
zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 1. januára 2017 (zákon
č. 299/2016 Z.z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a
úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. Ako už bolo spomenuté v bode 21. tohto rozhodnutia,

podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového
tajomstva sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú“ (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018).

31. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva

do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti
predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.

32. Znenie bodu 12.4 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. umožňujúce
postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 ZoB, je v rozpore

so zákonom a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku

spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis“zákonnéhoustanovenia,
podľaktoréhoboladojednaná.Odvolacísúdmázato,žeust.§92ods.8ZoBjekogentnýmustanovením
a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť (porov. Rozsudok Krajského súdu v Prešove
vo veci 18Co 109/2011).

33. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Neplatnosť podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená, že právny úkon
takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a

povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči
každému.

34. Z ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplýva, že predmetom postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky,
resp. ich časť, ktoré sú už splatné. Banka mala oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým

je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve v omeškaní. Z obsahu spisu vyplýva,
že žalobca síce predložil výzvu na úhradu dlžnej sumy (výzva Slovenskej sporiteľne, a. s. datovaná
dňom 25.07.2016 adresovaná žalovanej na úhradu pohľadávky z úveru č. XXXXXXXXXX), avšak
jej zaslanie, ani doručenie žalovanej v spise nie preukázané. Žalobca túto skutočnosť do skončenia
dokazovania nepreukázal. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v

konaní preukázaná, neposkytla žalovanej dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke
za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu.

35. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia
pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 ZoB (doručenie výzvy dlžníkovi pred postúpením

pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov sa už odvolací súd nezaoberal podmienkou splatnosti
postúpenej pohľadávky žalobcu.36. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

37. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

38. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu
sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho

procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).