Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/117/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6608208375
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6608208375.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Moyzesova č. 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná
advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. proti povinnému U. D., nar. X. X.. XXXX, bytom
XXX XX H. L. č. X., zast. advokátom JUDr. Petrom Rybárom, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Ul.

Ľudová č. 14, adresa na doručovanie Nerudová 14, 040 11 Košice, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp.
zn. EX 4223/08 o vymoženie 624,91 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Lučenec č. k. 14Er/589/2008-27 zo dňa 20. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení uviedol, že vzhľadom na to, že

exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená, o podaní súdneho exekútora, ktoré predložil podľa
§ 30 ods. 3 Exekučného poriadku, nerozhodoval. Zákonný sudca okresného súdu uviedol, že odvolaniu
nemieni vyhovieť, vec predložil podľa § 374 ods. 4 O. s. p. odvolaciemu súdu.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, so sídlom
Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 00983/08 zo dňa 19. 2. 2008.

Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 6461195 uzavretej medzi
oprávneným a povinným dňa 7. 3. 2007. Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský
aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“).
V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica

93/13/EHS“), ako aj na právny názor vyplývajúci z rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 -
244/98 a vo veci C- 473/00.

Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná
individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce

formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské
konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahysamotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby
medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy veriteľ. Podľa právneho názoru
súdu veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade

vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla,
za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú
procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Exekučný súd právne
posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku, ktorá je od počiatku

absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ. Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, bola absolútne neplatnou podmienkou, považoval súd exekučný
titul za materiálne nevykonateľný s tým, že absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou
brániacou vykonaniu exekúcie, a tým aj dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a na jej následné
zastavenie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu,
že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný
vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať

svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44
ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I.

ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby

sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využiť možnosť podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/
O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo

ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochranajeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné

zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom

postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité

dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený

skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre

spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s
právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim

uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný

podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie

pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť

exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydaniapoverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinnývovyjadreníkodvolaniuoprávnenejžiadalpotvrdiťrozhodnutiesúduprvéhostupňa.Uviedol,že
plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť

ochranu takýmto plneniam. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná podľa § 53 ods.
5 OZ a niet žiadnej prekážky na vyvodenie záverov z neplatnej rozhodcovskej doložky aj v exekučnom
konaní. V týchto súvislostiach povinný poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 9. 8.
2011, sp. zn. 10CoE/326/2010 a Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011. Nie sú
správne ani tvrdenia oprávneného, že exekučný súd nedisponuje právomoc rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Vychádzajúc z podmienok uzavretia zmluvy je preukázateľné, že zmluva

uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluva spotrebiteľskú, ktorá sa má riadiť ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ide o zmluvu reálnu v zmysle ust. §
657 OZ a nie konsenzuálnu podľa § 497 Obchodného zákonníka. Zároveň si povinný uplatnil trovy
odvolacieho konania vo výške 116,30 Eur.

V priebehu odvolacieho konania bolo súdu doručené podanie oprávneného datované dňa 26. 7. 2012,
v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol,
že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej aj „smernica“) bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z

dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky
jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho
dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a)
pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúcvnútroštátneprocesnéaajhmotnéustanoveniasodkazomnasmernicu,zabránivymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový
stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať
o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch

na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky
nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s

právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj
v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej
únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto
situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa

už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva
Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd
nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,
lebo predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským
súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd
rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ) aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu

dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v
spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane

spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.

93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

K prvej predkladanej predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v

rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne
vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to
z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Ide tak o otázku
akademickú, ktorá nemá ani základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho
výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporujeuzatvorenierozhodcovskejdoložky,ktorúvyužívavovšeobecnýchzmluvnýchdojednaniach.
Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátomprekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.

Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v
jejznení.Kýmsmernicavychádzazovzorovéhookruhunekalýchklauzúl,slovenskýzákonodarcaupravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho

výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To
znamená,že súduničnebránijudikovaťneprijateľnúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluvepodľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre

rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v

konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže

spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu
ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy

ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď
nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť
tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,

pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných
podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj
odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby

porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd
akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí
to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o

férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ)“.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej

potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.Ohľadom predkladanej tretej prejudicialnej otázky, odvolací súd uvádza, že ustálená judikatúra Súdneho
dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a
vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj

vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v
prípade,akkonajúcisúddospejekzáveruonekalostitakejtopodmienky,jepovinnývyvodiťzuvedeného
posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva
Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba

spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť.
Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z
nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd
na to prihliada.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. zamietol.

Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu, odvolací súd súhlasí so záverom súdu
prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere zo dňa 7. 3. 2007 (č.l. 26-27a spisu) v tomto
prípade je zmluvou spotrebiteľskou. Odvolací súd navyše dodáva, že v danej veci možno vychádzať
i z osobitnej právnej úpravy zákona NR SR č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platnej a účinnej
ku dňu uzavretia zmluvy, predovšetkým z ust. § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a

z ust. § 6 zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Posudzovanú zmluvu možno považovať za
typovú zmluvu podľa § 23a cit. zákona. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia, typovou zmluvou sa rozumie
zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na tieto ustanovenia je možné za spotrebiteľskú zmluvu
v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako

aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Snaha dodávateľa použiť
pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť ustanovení Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy a vykonávacích predpisov k nemu. Súd prvého stupňa
preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou SR a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú

doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu

exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky,konkrétneuzneseniesp.zn.3Cdo146/2011zodňa13.októbra2011,sp.zn.3Cdo

122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez

návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie

zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorývrozhodnutísp.zn.3Cdo/164/1996z 27.januára
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí

byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,

že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí

preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.

Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právacha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako
aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka

nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo
ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti
s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o

ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Odvolací súd sa nezaoberal ani odvolacími

námietkamiuvedenýmivpodaní,ktorýmoprávnenýdoplnilprávnuargumentáciukpodanémuodvolaniu,
lebo dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p), ktorá
v danom prípade uplynula dňa 10. 4. 2012.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej

spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o
zastaveníexekučnéhokonania,avšaknazákladenesprávnehozákonnéhoustanovenia,keďževdanom
prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku.

Pokiaľ si povinný prostredníctvom právnej zástupkyne uplatnil náhradu trov konania, odvolací súd

uvádza:
Exekučný poriadok v jeho siedmej časti osobitne a komplexne upravuje „Trovy exekúcie“. Aj keď
je možné pripustiť, že Exekučný poriadok náhradu trov exekučného konania vzniknutých povinnému
explicitne nerieši, podľa názoru odvolacieho súdu, v otázke trov exekúcie povinného, nie je možná
primeraná aplikácia Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 200 ods. 1 EP nemožno vykladať

tak extenzívne, že do trov exekúcie možno subsumovať aj trovy exekúcie vzniknuté povinnému. Práve
naopak, v zmysle ods. 1 § 200 EP nemôže povinnému nikdy vzniknúť právo na náhradu trov exekučného
konania. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu zahrnúť do trov exekúcie aj trovy povinného, bolo by to
v citovanej zákonnej norme upravené. Bolo potom na súdnej interpretácii ustáliť, či má povinný právo
na náhradu trov exekúcie, pričom bolo judikované, že právo na náhradu trov konania exekúcie podľa §

200 ods. 1 EP nemôže vzniknúť povinnému. Takéto právo nemožno vyvodiť ani z ust. § 203 ods. 2 EP,
lebo toto ustanovenie rieši len vzťah vzniknutý medzi exekútorom a oprávneným (R 36/2007).
Naviac odvolací súd uvádza, že uplatnené a vyčíslené trovy exekúcie povinného nemožno považovať
ani za účelne vynaložené, lebo konajúci exekučný súd exekúciu zastavil ex offo, bez ohľadu na podnet
povinného zo dňa 16. 1. 2012.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.