Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 8, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200503
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6718200503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobkyne J.. V. Y., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom XXX XX D., W. XX/XX, proti žalovanej B. odborná škola, so sídlom XXX XX D., A.
4, J.: XX XXX XXX, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Renátou Matejovou, advokátska kancelária
974 01 Banská Bystrica, Čs. armády 25, IČO: 37 956 612, o zaplatenie 3.615,34 € s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14Cpr/1/2018 zo dňa 07. 03. 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd návrh žalobkyne na prerušenie konania odmieta.

II. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol v časti o nároku
na náhradu mzdy a vo výroku o náhrade trov konania potvrdzuje.

III. Rozsudok okresného súdu vo zvyšku zostáva nedotknutý.

IV. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o

výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 205,26 € s príslušenstvom
zastavil, vo zvyšujúcej časti zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 % v súdom určenej lehote. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala
voči žalovanému zaplatenie sumy 3.615,34 € s príslušenstvom, pričom žalobu odôvodnila tým, že v
pozícii zamestnanca uzavrela so žalovaným pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa
24. 08. 2009 na funkciu učiteľ odborných ekonomických predmetov. Žalovaný v pozícii zamestnávateľa
mal za to, že jej pracovný pomer u neho skončil uplynutím doby určitej ku dňu 31. 07. 2012, avšak na jej

návrh Okresný súd Žiar nad Hronom rozhodol, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným k uvedenému
dňu neskončil, konanie bolo vedené pod sp. zn. 4Cpr/3/2012. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok
okresného súdu zrušil a okresný súd opätovne rozhodol tak, že jej pracovný pomer u žalovaného dňa
31. 07. 2012 neskončil a ku dňu 19. 10. 2012 trvá. Krajský súd v Banskej Bystrici opätovne na odvolanie
žalovaného v konaní sp. zn. 17CoPr/4/2014 rozsudok okresného súdu potvrdil. Obidve rozhodnutia
nadobudli právoplatnosť 10. 02. 2015. Žalobkyňa tvrdila, že ešte počas súdneho konania vedeného
pred okresným súdom písomne dopytovala žalovaného, či by mohla nastúpiť do práce podľa pracovnej

zmluvy zo dňa 24. 09. 2009, a teda pokračovať v práci. Súčasne žalovanému oznámila, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Žalovaný napriek tomuto listom jej neumožnil pokračovať v práci a listom zo dňa
21. 08. 2013 jej oznámil, že jej neumožní vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Pracovný pomer
jej u žalovaného trval až do 16. 03. 2015, kedy platne so žalovaným skončila pracovný pomer vlastnýmúkonom, a to okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalovaný jej však odmietol prideľovať prácu aj
v období od 01. 01. 2015 do 15. 04. 2015, svojvoľne jej neumožnil pracovať, čím jej vytvoril prekážky v
práci, pričom jej dobrovoľne neuhradil náhradu mzdy za toto obdobie. V spore si teda uplatnila nárok na

náhradu mzdy za obdobie trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa za obdobie od 01. 01. 2015 do
16. 03. 2015, a to v čiastke 1.737,41 €. Nárok na náhradu mzdy za iné predchádzajúce obdobie bolo tiež
„prejudikované“ už v právoplatne ukončenom konaní Okresného súdu Žiar nad Hronom vedenom pod
sp. zn. 20Cpr/2/2015. Okrem žalovanej istiny s príslušenstvom si žalobkyňa uplatnila aj ďalší nárok v
podobe náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za celý kalendárny rok 2014 a za pomernú časť roka

2015, vzhľadom k tomu, že k ukončeniu pracovného pomeru u žalovaného došlo z jej strany dňa 16.
03. 2015 a tento nárok vyčíslila na sumu 1.877,93 €. V priebehu konania žalobkyňa vzala späť žalobu
o zaplatenie sumy 205,26 € s príslušenstvom, pričom súd v tejto časti konanie zastavil.

2. Okresný súd v konaní vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobkyne, zistil, že pre
žalovaného od 01. 01. 2015 do 16. 03. 2015 žiadnu prácu nevykonávala, od 03. 03. 2015 do 16. 03.

2015 bola PN, dňa 01. 01. 2015 nastúpila na výkon práce u SOŠ N., kde bola prijatá na zastupovanie
pedagogického zamestnanca počas jeho PN. Vykonávala prácu učiteľky, avšak aj ďalšie administratívne
práce. Do práce chodila podľa toho, ako to potrebovala škola, pričom do práce chodila i počas PN.
Žiadne nemocenské dávky jej však neboli vyplatené. Od 17. 03. 2015 bola prijatá do pracovného pomeru
u B. N. na výkon práce pedagogického zamestnanca na základe pracovnej zmluvy a jej pracovný pomer

skončil dňa 31. 08. 2015. Keď pracovala na dohodu o vykonaní práce, v čistom zarábala 250,- €, u
žalovaného zarábala asi 800,- € brutto.

3. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 142 ods. 1 až 3, § 134 ods. 1 až 3, § 144a ods. 1, § 116
ods. 1 až 3 Zákonníka práce. Dospel k záveru, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval do dňa

16. 03. 2015 a za obdobie od 01. 01. 2015 do 16. 03. 2015 jej zamestnávateľ nevyplácal mzdu v sume jej
priemerného zárobku. Žalovaná však mala uzatvorenú dohodu o vykonaní práce so zamestnávateľom
B. gastronómie a cestovného ruchu N. od 01. 01. 2015 do 16. 03. 2015 podľa § 226 Zákonníka
práce. Nedošlo síce k vzniku pracovného pomeru medzi žalobkyňou a týmto zamestnávateľom, ale
k vzniku pracovno-právneho vzťahu, pre ktorý je charakteristické, že pracovný záväzok zamestnanca

má formu pracovnej úlohy. Žalobkyňa u nového zamestnávateľa, resp. ďalšieho zamestnávateľa, teda,
plnila pracovnú úlohu takmer každý pracovný deň. Pri plnení takejto pracovnej úlohy vyučovacieho
procesu objektívne nemohla vykonávať prácu pre žalovaného ako zamestnávateľa. Nemohla teda u
neho pracovať pre prekážky vzniknuté na jej strane, nemohla vykonávať prácu pre žalovaného a plniť
si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru ani v prípade, ak by neexistovali prekážky v práci

na strane žalovaného. Podľa dohody o vykonaní práce žalobkyňa síce u ďalšieho zamestnávateľa v
posudzovanom období nepracovala na plný pracovný úväzok, ale keďže jej pracovná doba sa časovo
nevyhnutne prekrývala s pracovnou dobou podľa pracovnej zmluvy u žalovaného, z týchto dôvodov
nemohla vykonávať prácu pre žalovaného, a teda prekážka v práci u žalovaného vznikla na jej strane.
Priznanie náhrady mzdy by v takomto prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi už aj preto, že žalobkyňa

mala za posudzované obdobie od tohto ďalšieho zamestnávateľa vyplatenú mzdu, ako to vyplýva z
mzdových listov žalobkyne v čistom v mesiaci január 2015 453,75 €, v mesiaci február 528,83 € a v
mesiaci marec 2015 526,36 €. Súd pri rozhodovaní prihliadol aj na ďalší dôkaz, ktorý v konaní predložila
samotná žalobkyňa, a to na výzvu žalovaného na nástup žalobkyne do práce zo dňa 18. 02. 2015, ktorou
ju žalovaný vyzval na nástup do práce, najneskôr dňa 03. 03. 2015 a naplnenie pracovných povinností.

Súd mal za nepochybné, že žalobkyni táto výzva bola doručená, keďže tento dôkaz predložila samotná
žalobkyňa v konaní. Žalobkyňa síce od 03. 03. 2015 nastúpila na PN, ktorá trvala do 15. 03. 2015,
ale ani táto PN žalobkyne nebola prekážkou na nástup na výkon práce u zamestnávateľa dňa 03. 03.
2015, keďže i počas trvania tejto PN vykonávala prácu fyzickou prítomnosťou na pracovisku v rozsahu
niekoľkých hodín u ďalšieho zamestnávateľa, ktorým bola B. gastronómie a cestovného ruchu N.. Súd

poukázal aj na to, že prvý marcový týždeň boli školské prázdniny a aj túto zistenú skutočnosť súd pri
nároku žalobkyne na náhradu mzdy vyhodnotil v neprospech žalobkyne, jej konanie vyhodnotil ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď napriek tomu, že bola práceneschopná, vykonávala takúto
prácu pre ďalšieho zamestnávateľa a nenastúpila na výkon práce u žalovaného podľa pracovnej zmluvy.
Takéto konanie okresný súd považoval za zneužitie práva z jej strany, a preto výkon práva žalobkyne,

aj keď formálne, bol v súlade so zákonom, súd považoval len za zdanlivý výkon práva, ktorého účelom
nebol výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. Žalobkyni súd nepriznal
okrem náhrady mzdy za žalované obdobie ani náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2014 a
pomernú časť roka 2015 v čiastke 1.802,15 € z dôvodov uvedených v rozsudku.4. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie v zákonnej 15-dňovej lehote žalobkyňa, a to
v rozsahu, v akom nebolo vyhovené žalobnému návrhu (II. a III. výroková veta, okrem tej časti
zamietajúceho výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala zaplatenia
náhrady za nevyčerpanú dovolenku). Odvolaním teda žalobkyňa napadla rozsudok okresného súdu
vo výroku, ktorým okresný súd jej nepriznal ňou uplatnenú náhradu mzdy, ako aj náhradu za

práceneschopnosť, spolu v sume 1.607,96 € s príslušenstvom. Odvolaním zároveň napadla aj výrok
rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania.

6. Žalobkyňa odvolanie podala z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie
napadnutého rozhodnutia, závery súdu neboli podložené dôkazmi, ani tvrdeniami žalovanej strany,
neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, súd nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností,
odmietol vypočuť navrhnutého svedka, zvukovo-záznamové zariadenie inštalované v pojednávacej
miestnosti bolo vypnuté, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, súd nesprávne skonštatoval, že žalobkyňa dňa 03. 03. 2015 počas PN pracovala v škole v

N. a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa v odvolaní najmä
poukázala na to, že v momente, keď sa jej naskytla príležitosť pracovať ako učiteľka strednej školy v
N. (november 2014), túto prácu prijala napriek tomu, že išlo o prácu dočasnú, na základe Dohody o
vykonaní práce. Pred nástupom do práce bola bez akéhokoľvek príjmu a po nástupe do práce v N. jej
mesačný príjem učiteľa dosahoval maximálne 250,- € po odpočítaní cestovných nákladov denne zo D.

do N. a späť. Tvrdila, že jej minimálne cestovné za mesiac bolo vo výške 240,- €, mzda v čistom za január
bola 528,83 €, za február 453,75 € a uvedené preukazuje, že v žiadnom prípade jej príjem teda nebolo
možné považovať za primeraný príjem stredoškolského učiteľa. Napriek tomu bola okolnosťami, najmä
hmotnou núdzou prinútená tieto podmienky prijať. Zákonník práce, ani iný zákon nezakazuje učiteľovi
pracovať súbežne na viac školách a žiadnym ustanovením ZP nie je obmedzené právo na náhradu

mzdy podľa § 142 ods. 3 v prípade existencie Dohody o vykonaní práce u iného zamestnávateľa.
Ani jeden deň, keď žalobkyňa pracovala v škole v N. jej žalovaný prácu neprideľoval, nežiadal od nej
vykonávať žiadnu pracovnú činnosť. Dôrazne protestovala proti záveru súdu prvej inštancie, že ani PN
žalobkyne nebola prekážkou, aby táto nastúpila na výkon práce dňa 03. 03. 2015. Keďže z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že i počas trvania tejto PN žalobkyňa vykonávala prácu fyzickou prítomnosťou

na pracovisku... N.. Uvedené konštatovanie súdu je v hrubom rozpore so skutočnosťou. Treba rozlišovať
zdravotný stav, potom subjektívny pocit osoby pre schopnosť vykonávať prácu a nakoniec formálnu PN.
Prípad žalobkyne bol taký, že mala reálne zdravotné problémy od začiatku februára 2015, čo dokazuje
aj evidencia dochádzky v škole v N., kde týždeň od 09. 02. do 13. 02. 2015 vôbec nepracovala z dôvodu
nemoci, bola bez náhrady mzdy a aj bez formálnej PN. Ďalej už dňa 27. 02. 2015 do 09. 03. 2015

nepracovala z dôvodu nemoci, pričom navštívila lekára dňa 03. 03. 2015 a v ten deň bola lekárom
uznaná fakticky aj formálne práceneschopnou na obdobie od 03. 03. 2015 do 15. 03. 2015. Z uvedeného
vyplýva, že žalobkyňa dňa 03. 03. 2015 nenastúpila do žiadnej práce, ale sa doma liečila. Ak by mala
včas a riadne vyplatenú náhradu mzdy, nemusela by cestovať do práce do Nitry, minúť denne viac ako
2,5 hodiny času cestovaním, pričom cestovné náklady spôsobili, že mesačne chodila do práce za mzdu,

z ktorej jej zostalo cca 250,- €.

7. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd na pojednávaní nepostupoval v súlade so zásadami Civilného
sporového poriadku, neprihliadol dostatočne na rozdielnosť postavenia sporových strán, nezabezpečil
čo najúplnejšie objektívne objasnenie prípadu. Žalobkyňa priviedla na súd navrhovaného svedka p. X.

Y. už druhýkrát pre tento účel z W., ČR.

8. Pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania, žalobkyňa poukázala na to, že v
tomto prípade sa jedná o prípad, v ktorom existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný prestal
žalobkyni prideľovať prácu, pričom začal tvrdiť, že jej pracovný pomer skončil, napriek tomu, že pracovný

pomer neskončil a žalobkyňa jasne trvala na ďalšom zamestnávaní a prácu jej odmietol poskytnúť,
nechal ju dlhodobo (2,5 roka) bez akéhokoľvek príjmu. Aj potom, ako súd právoplatne rozhodol, že
pracovný pomer medzi ňou a žalovaným neskončil, žalovaný neuhradil žalobkyni náhradu mzdy.9. Žalobkyňa rozsudok okresného súdu žiadala zmeniť, uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu
1.607,93 € s príslušenstvom uvedeným v odvolaní a v súdom určenej lehote. Žalobkyňa žiadala priznať
aj náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie.

10. K odvolaniu žalobkyne podala žalovaná písomné vyjadrenie, v ktorom k veci poukázala najmä na
dochádzkový list žalobkyne doložený ako dôkaz v tomto spore, z ktorého nepochybne vyplýva, v ktorých
dňoch v období január 2015 až 16. 03. 2015 bola žalobkyňa v práci (č. l. 503 p. v. spisu). Pedagogickí
zamestnanci bežne vykonávajú svoju pedagogickú činnosť v čase cca od 08.00 hodiny do 13.30 hodiny,

resp. do 14.00 hodiny a ostatné činnosti vykonávajú ako prácu doma. Preto v plnom rozsahu žalovaná
popiera tvrdenie žalobkyne, že jej práca zodpovedala zákonom stanoveným podmienkam pracovno-
právneho inštitútu dohody o vykonaní práce. Žalobkyňa v uvedenom období plnohodnotne vykonávala
prácu učiteľa tak, ako ostatní pedagogickí zamestnanci na uvedenej škole. Ak žalobkyňa tvrdí, že by
mohla súbežne vykonávať aj prácu v N. a aj u žalovanej, je potrebné, aby túto okolnosť dostatočne
objasnila. Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti

zamestnanca pre chorobu, okamihom, keď sa zamestnávateľ dozvie, že zamestnanec je dočasne
pracovne neschopný, vzniká zamestnávateľovi právo vykonať kontrolu, či sa dočasne práceneschopný
zamestnanec zdržiava na mieste určenom počas dočasnej pracovnej neschopnosti. Je nesporné,
že žalovaná sa počas tohto súdneho konania dozvedela, že žalobkyňa liečebný režim nedodržala,
pretože sa nenachádzala na mieste určenom počas PN, na základe čoho jej nárok na náhradu príjmu

počas dočasnej pracovnej neschopnosti zanikol, keďže počas trvania PN vykonávala prácu pre iného
zamestnávateľa.Dôsledkomporušenialiečebnéhorežimujestratanárokunanáhradupríjmu.Rozsudok
okresného súdu žiadala ako vecne správny potvrdiť.

11. Žalobkyňa v ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 18. 08. 2020 uviedla, že nie je v tomto čase

objektívne schopná vyjadriť sa v merite veci k vyjadreniu žalovaného z dôvodu, že je osoba bez
právnického vzdelania a potrebuje odbornú právnu pomoc, ktorú považuje za nevyhnutnú. Konajúci
súd žiadala, aby nepokračoval v konaní v predmetnej veci do času pridelenia advokáta žiadaného v
Centre právnej pomoci. Konanie o jeho pridelení nie je dodnes právoplatne ukončené. V konaní žiadala
pokračovať až potom, ako bude jej osobe umožnené plnohodnotné uplatnenie jej práva na spravodlivý

súdny proces.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania
viazaný jeho rozsahom a dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania na jeho prejednanie
(§ 385 ods. 1 á contrario CSP) a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa ust. § 387

ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:

13. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu,
okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodil aj

správne právne závery, pričom odvolací súd nezistil ani žiadne také procesné pochybenie okresného
súdu, v dôsledku ktorého by bolo odňaté právo žalobkyne konať pred súdom. Okresný súd v rozsudku
podrobne opísal skutkový stav veci, citoval ustanovenia právnych predpisov, na základe ktorých vec
právne posúdil a jeho právne posúdenie odvolací súd považuje za správne. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu žalobkyni nevznikol nárok na náhradu mzdy za žalované obdobie z tých dôvodov, ktoré uviedol v

odvolaním napadnutom rozsudku okresný súd a nie je potrebné uvádzať ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia. Uvádzanie dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom
by bolo vlastne len zopakovaním dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Aj odvolací súd žalobkyňou
uplatnenýnároknanáhradumzdyzažalovanéobdobiepovažujezazneužitieprávazostranyžalobkyne.
V konaní nebol ani dôvod na vypočutie žalobkyňou navrhnutého svedka, ktorého výpoveď by nebola

schopná spochybniť súdom prijaté závery, zmeniť skutkový stav ani právne posúdenie veci.

15. Pokiaľ žalobkyňa žiadala nepokračovať v konaní do právoplatnosti rozhodnutia Centra právnej
pomoci o pridelení jej advokáta, okresný súd konanie prerušil uznesením č. k. 14Cpr/1/2018-461 zo dňa20. 12. 2019, avšak uznesením č. k. 14Cpr/1/2018-473 zo dňa 06. 03. 2020 rozhodol o pokračovaní
v konaní z dôvodu, že správne konanie vedené Centrom právnej pomoci, kancelária D. nad S., č.
spisu K./XXXX/XXXX (pôvodne K./XXXXX/XXXX), bolo zastavené. Konanie bolo zastavené vzhľadom

k tomu, že na výzvu správneho orgánu účastník konania v ním určenej lehote neodstránil nedostatky
svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený. Odvolací súd len samotnú skutočnosť, že
žalobkyňa v čase pojednávania nebola právne zastúpená, nepovažoval za dôležitý dôvod, pre ktorý by
bolo možné konanie pred súdom prerušiť. Ohľadom tejto skutočnosti odvolací súd poukazuje aj na svoje
rozhodnutie č. k. 16Co/47/2020-313, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žiar nad

Hronom sp. zn. 25C/25/2018 zo dňa 05. 02. 2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 25C/20/2018
zo dňa 11. 03. 2020, v ktorom sa žalobkyňa J.. V. Y. domáhala proti žalovanému: Stredná odborná škola
so sídlom D., A. 4, ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Podľa ust. § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,

alebo ak súd dá na také konanie podnet. Konanie o žiadosti žalobkyne o poskytnutie právnej pomoci
je správnym konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (otázka
právneho zastúpenia žalobkyne), avšak toto správne konanie už bolo zastavené tak, ako to skonštatoval
okresný súd v dôvodoch uznesenia č. k. 14Cpr/1/2018-473 zo dňa 06. 03. 2020. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 02. 2020 (viď rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Žiar nad

Hronom č. spisu K./XXXX/XXXX zo dňa 09. 01. 2020, č. l. spisu 479 a nasl.). Návrh žalobkyne na
prerušenie konania (označený ako návrh, aby súd v procese v tejto veci nepokračoval) preto odvolací
súd odmietol.

17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorom

súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady pomeru úspechu vo veci. Keďže
žalovaná bola v celom rozsahu v konaní úspešná, súd jej správne priznal náhradu trov konania vo výške
100 %. Keďže odvolací súd nezistil v konaní žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo
možné žalovanému ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznať, nemal inú možnosť, ako
rozsudok okresného súdu aj v tomto výroku ako vecne správny potvrdiť.

18.Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,vktoromokresnýsúdkonanievčastiozaplateniesumy205,26
€ s príslušenstvom zastavil a o výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu v časti o náhrade mzdy za
nevyčerpanú dovolenku, zostal ako odvolaním nenapadnutý nedotknutý.

19. Žalovaná bola v odvolacom konaní taktiež v celom rozsahu úspešná, a preto má nárok na náhradu
trovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu,taktiežpodľaust.§255ods.1CSP,stým,žeovýškenáhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (porovnaj § 262 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).