Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/65/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112224420
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2112224420.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v spore žalobcu: P. K., nar. XX.X.XXXX, adresa F. O. X., T.
XXXX/XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Šumavská 3, IČO: 36 856 592, proti žalovanému: L. M. FINANC, s.r.o., so sídlom
Trnava, Tehelná 5711/8, IČO: 36 250 244, zastúpenému splnomocnencom: Z. U., nar. XX.XX.XXXX,
adresa Z., Z. XXXX/X, o zaplatenie 40.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 27C/175/2012-636, zo dňa 15.6.2020 v spojení s opravným uznesením č.k.
27C/175/2012-641 zo dňa 10.7.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením p o
t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. uznesenie
Okresného súdu Trnava č.k. 8C/95/2012-83 zo dňa 27.8.2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trnave č.k. 10Co/141/2012-114 zo dňa 2.2.2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie (aktuálne
neodkladané opatrenie), zrušil a napokon vo výroku III. žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na

náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení z vykonaného dokazovania.
Dokazovaním prvoinštančný súd zistil, že žalobca a žalovaný zastúpený Z. U. (ako ustanoveným
opatrovníkom nezvestného G. U., vtedajšieho konateľa žalovaného) uzavreli dňa 23.03.2009 kúpnu
zmluvu, ktorú „novelizovali“ dodatkom zo dňa 20.2.2012, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností
- pozemky parc.č. 196, 8258/28, 8258/29, 8258/30, 8258/31, 8258/32, 8258/33, 8258/34, 8258/35,

8258/36, 8258/37, 8258/38, 8258/39, 8258/40, 8258/41, 8258/42, 8258/43, 8258/44, 8258/45, 8258/47,
8258/48, 8258/49, 8258/50, 8258/51, 8258/52, 8258/53, 8258/54, 8258/55, 8258/56, 8258/57, 8258/58,
8258/59, 8258/60, 8258/61, 8258/62, 8258/63, 8258/64, 8258/65, 8258/66, 8258/67, 8258/68, 8258/69,
8258/70, 8258/71, nachádzajúce sa v k.ú. Z., Obec Z., okres Trnava, zapísané na LV č. XXXX, ktorou
žalovaný previedol na žalobcu podiel na uvedených nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/1 za kúpnu cenu
(pôvodnou zmluvou zo dňa 23.03.2009 za 150.000,- €) 550.000,00 €, budovu nachádzajúcu sa v k.ú. Z.,
ObecZ.,okresTrnava,zapísanánaLVč.XXXX,súp.č.XXnaE.ulicič.XvZ.,ktorábudovajepostavená

na parc. č. 766, ktorou žalovaný previedol na žalobcu podiel na uvedenej nehnuteľnosti vo veľkosti 1/1
za kúpnu cenu 600.000,- € a nakoniec i predmetné nehnuteľnosti a to pozemky parc. č. 2693/5, 2693/28,
2693/29, nachádzajúce sa v k.ú. Z., Obec Z., okres Trnava, zapísané na LV č. XXXX, ktorou žalovaný
previedol na žalobcu podiel na uvedených nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/1 za kúpnu cenu 40.000,- €,celkovo bola kúpna cena 1.190.000,- €. Nezvestný konateľ žalovaného bol v čase uzatvárania kúpnych
zmlúv zastúpený opatrovníkom Z. U., ustanoveným do funkcie opatrovníka uznesením Okresného súdu
Trnava sp.zn. 36C/115/2008 zo dňa 11.02.2009.

3. Správa katastra Trnava povolila vklad rozhodnutím č. V 1055/09 zo dňa 03.04.2009. Toto rozhodnutie
bolo napadnuté protestom prokurátora a po jeho nevyhovení následne žalobou na Krajskom súde v
Trnave, ktorý rozsudkom č.k. 24S/13/2010-70 zo dňa 26.01.2011 žalobu zamietol. Po podaní odvolania
Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 1Sžr/46/2011 zo dňa 17.01.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

06.02.2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením,
že právny úkon opatrovníka nebol schválený súdom.

4. Rozsudkom č. k. 27C/153/2010-225 zo dňa 16.02.2012 súd neschválil právny úkon opatrovníka Z. U.
- uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2009, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností (č.l. 69) za
kúpnu cenu 790.000,- €. Voči rozsudku podal Z. U. odvolanie, ktoré podaním zo dňa 07.08.2012 vzal

späť z dôvodu, že sa stal obeťou podvodu, vydierania a krádeže, čo bude riešiť s orgánmi činnými v
trestnom konaní, čím vznikla opatrovancovi škoda veľkého rozsahu a aby zabránil ďalšiemu vzniku škôd
na majetku opatrovanca.

5. Žalobca sa v konaní č.k. 37C/5/2013 domáhal schválenia právneho úkonu a to uzatvorenia kúpnej

zmluvy. Súd návrh zamietol rozsudkom zo dňa 03.12.2018, voči ktorému sa odvolal žalobca. Dôvodom
neschválenia právneho úkonu bolo, že „žalobca nepreukázal reálne odovzdanie kúpnej ceny za
predávané nehnuteľnosti Z. U.. Opatrovník prevzatie akýchkoľvek finančných prostriedkov v akejkoľvek
forme, ako kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti poprel, súdu nebol predložený jediný relevantný
dôkaz o skutočnom, reálnom zaplatení kúpnej ceny a jej odovzdaní do dispozičnej sféry opatrovníka.

Ďalej uviedol, že pri podpise kúpnej zmluvy a jej dodatku Z. U. (opatrovník) konal s najväčšou
pravdepodobnosťou pod nátlakom, čo je zrejmé jednak z vyjadrenia jeho samotného v konaní („bol
väznený u JUDr. R. 13 mesiacov“, „súhlasil aby sa predišlo hrozbe únosu a fyzickej likvidácie Z. U. zo
strany Y. P.“), ale tiež zo skutočnosti, že navrhovateľ (P. K.), jeho pôvodný právny zástupca (JUDr. P. Z.),
a tiež JUDr. L. R. sú trestne stíhaní za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a iné trestné činy - takýto právny úkon (uzatvorenie kúpnej zmluvy) nemôže byť platný v zmysle § 37
Občianskeho zákonníka (podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, inak je neplatný),
a súd nemôže schváliť právny úkon opatrovníka, ktorý je neplatný“.

6. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 24Co/63/2019-296 zo dňa 11.12.2019 potvrdil napadnutý

rozsudok. V odôvodnení uviedol, že „navrhovateľ nepreukázal reálne odovzdanie kúpnej ceny za
predávané nehnuteľnosti Z. U., ktorý bol opatrovníkom v tom čase nezvestného G. U.. Navrhovateľ
tvrdil, že opatrovníkovi spoločnosti L.M. FINANC s.r.o. vyplatil kúpnu cenu, pričom uvedené potvrdil
podpisom na písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy. Spoločnosť L.M.FINANC s.r.o. poprela uvedené
skutkové tvrdenia a uviedla, že v rámci vyšetrovania v konaní vedenom pod č.k. ČVS: PPZ-45/BOK-

ZA-2010 mala byť finančná hotovosť vo výške 2.000.000,- Eur (pričom časť vo výške 790.000,- Eur
mala zodpovedať kúpnej cene nehnuteľností spoločnosti L.M.FINANC s.r.o. dohodnutej v kúpnej zmluve
zo dňa 23.3.2009, a časť vo výške 1.210.000,- Eur mala zodpovedať časti kúpnej ceny prevodu
nehnuteľností patriacich opatrovancovi G. U. ako fyzickej osobe) vložená do bezpečnostnej schránky
č. 106 nachádzajúcej sa v banke V. P.S.K.V. na ulici U. Str. 89 vo Viedni - orgánmi činnými v trestnom

konaní bolo preukázané, že finančná hotovosť do tejto schránky nebola vložená (prehliadka bola
vykonaná Spolkovým policajným riaditeľstvom Viedeň), bezpečnostná schránka neobsahovala žiadnu
finančnú hotovosť, teda k zaplateniu peňažnej čiastky vo výške 1.190.000,- Eur v hotovosti zo strany
navrhovateľa nedošlo, navrhovateľ nepreukázal zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval
naskutočnosť,žeopatrovníkpísomnepotvrdil,žemubolakúpnacenaodovzdanávcelosti,tietotvrdenia

navrhovateľa spoločnosť L.M.FINANC s.r.o. poprela. Navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava sp. zn. 14C/5/2014 domáha od spoločnosti L.M.FINANC s.r.o. zaplatenia sumy 1.150.000,-
Eur, ktorá tvorila kúpnu cenu za prevod nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým žiada v tomto konaní
navrhovateľ schváliť právny úkon, pričom Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 9.1.2019 žalobu
zamietol s poukazom na spornosť, či skutočne došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Uvedený rozsudok nie

je právoplatný“.

7. Z uznesenia MV SR NAKA ČVS: PPZ-755/NKA-PZ-BA-2016 zo dňa 28.01.2017 (č.l. 570) súd zistil,
že bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie okrem iných aj voči žalobcovi, JUDr. L. R. a JUDr.P. Z., pričom poškodeným je opatrovník konateľa žalovaného v súvislosti s fiktívnymi prevodmi majetku
žalovaného a jeho konateľa a nátlakom na opatrovníka za účelom prevodu celého známeho hnuteľného
i nehnuteľného majetku žalovaného.

8. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nevykonal dôkaz pripojením spisov tunajšieho súdu sp. zn.
18C/21/2012, 20P/267/2009, 8C/40/2009, 36C/8/2010 a 40C/71/2018 z dôvodu, že súd nie je povinný
vykonať dôkaz v prípade, že jeho prostredníctvom nemožno preukázať pre vec rozhodnú skutočnosť
napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť alebo že sa

týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva pre rozhodnutie bezvýznamná. Pokiaľ ide o pripojenie
spisov, súd konštatuje, že z dôvodu procesnej aktivity žalobcu a žalovaného sú listiny z navrhovaných
spisov už súčasťou spisového materiálu. Navyše žalobca mal možnosť súdu v priebehu konania doručiť
ďalšie listiny, ak ich považoval za relevantné vo vzťahu k predmetu konania, pričom pre súd sú z hľadiska
právneho posúdenia nerozhodné, žalobca neoznačil skutkové tvrdenia, ani konkrétne listiny, z ktorých
vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky.

9. Súd prvej inštancie pokračoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je evidovaný ako vlastník
nehnuteľností na LV č. XXXX kat. úz. Z. a že strany sporu uzatvorili kúpnu zmluvu zo dňa 23.03.2009
s „novelizáciou“ zo dňa 20.02.2012. Medzi stranami sporu bolo sporné, či došlo k odovzdaniu kúpnej
ceny a či daný nárok na jej vrátenie je premlčaný. Žalobca tvrdil, že ide o platný právny úkon a zároveň

sa domáhal jeho schválenia súdom. Žalovaný tvrdil, že kúpna zmluva je neplatná, pretože právny úkon
nebol schválený súdom.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ust. § 28, § 37 ods. 1, § 39, § 49a, § 100 ods. 1,
§ 107 ods. 1 a 2, § 451 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len OZ).

11. Následne súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzatvorená zmluva zo dňa 23.03.2009 mala
všetky náležitosti požadované zákonom, ako je predmet a cena, zmluvu podpísali oprávnené osoby,
na strane predávajúceho opatrovník. Na nadobudnutie účinnosti zmluvy, však bolo potrebné schválenie
právneho úkonu opatrovníka súdom. Súd neschválil právny úkon opatrovníka a to zmluvu uzatvorenú

dňa 23.03.2009 v konaní 27C/153/2010-225 zo dňa 16.02.2012 s právoplatnosťou dňa 15.03.2012.
Následne došlo k novácii zmluvy dňa 20.02.2012, pričom nedošlo k zmene kúpnej ceny, ktorá je
predmetom tohto konania. Nováciou bola zvýšená len kúpna cena týkajúca sa inej časti predávaných
nehnuteľností touto zmluvou. V konaní 37C/5/2013 súd neschválil právny úkon - predmetnú kúpnu
zmluvu, rozsudkom zo dňa 03.12.2018 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 14.01.2020. Keďže nebol právny úkon schválený súdom, sú strany sporu povinné
vydať si vzájomné plnenia, nakoľko odpadol dôvod plnenia. Na základe kúpnej zmluvy žalobca tvrdí, že
zaplatil žalovanému sumu 790.000,- € dňa 23.03.2009 a po novácii zmluvy dňa 20.02.2012, že zaplatil
zvyšných 400.000,- €, spolu 1.190.000,- €. Žalobca sa v tomto konaní domáha vrátenia časti kúpnej ceny
vo výške 40.000,- € a v konaní č.k. 14C/5/2014 sa domáha vrátenia zvyšku kúpnej ceny 1.150.000,-

€. Nakoľko bol na liste vlastníctva obnovený právny stav a nebolo sporné, že nehnuteľnosti žalobca
neužíva, domáha sa v konaní vrátenia kúpnej ceny.

12. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou premlčania a dospel k záveru,
že žaloba bola podaná včas, nakoľko právny úkon (uzatvorenie kúpnej zmluvy), na základe ktorej sa

plnilo, bol v čase uzatvorenia platný, ale kúpna zmluva nenadobudla účinnosť. Žalobca bol v zmysle
uzatvorenej zmluvy povinný zaplatiť kúpnu cenu. Až rozhodnutím súdu o neschválení právneho úkonu
s právoplatnosťou dňa 15.03.2012 a po jeho novácii dňa 14.01.2020 definitívne zanikol dôvod plnenia.
Nasledujúcim dňom začala plynúť objektívna lehota na uplatnenie nároku na súde, t.j. dňa 16.03.2012 a
po novácii zmluvy dňa 15.01.2020. Žaloba bola podaná na súd dňa 27.11.2012, teda včas v objektívnej 3

ročnej lehote a zároveň aj v subjektívnej dvojročnej lehote, ktorá uplynula 16.03.2014. Súd sa nestotožnil
s argumentáciou žalovaného, že objektívna lehota začala plynúť odovzdaním peňazí, t.j. 23.03.2009,
nakoľko ako je uvedené vyššie, bola zmluva platná ale nie účinná.

13. V ods. 26 odôvodnenia prvoinštančný súd uviedol, že v konaní bolo sporné, či skutočne došlo

k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti. Táto okolnosť nebola bezpečne preukázaná inými dôkazmi,
ako konštatovaním prevzatia kúpnej ceny v hotovosti v kúpnej zmluve, príp. v potvrdení o prevzatí
kúpnej ceny zo dňa 23.03.2009. Žalobca nepreukázal (okrem podpisu Z. U. na kúpnej zmluve alebo
potvrdení o prevzatí kúpnej ceny) reálne odovzdanie kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti Z.U. ako opatrovníkovi konateľa žalovaného. Žalovaný prevzatie akýchkoľvek finančných prostriedkov v
akejkoľvek forme, ako kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti, poprel, pričom súdu nebol predložený
relevantnýdôkazoskutočnom,reálnomzaplatenívysokejkúpnejcenyvhotovostižalovanému790.000,-

€ dňa 23.03.2009 a po novácii ďalších 400.000,- € dňa 20.02.2012, spolu 1.190.000,- €. Tvrdenie
žalobcu, že disponoval s takouto sumou súd považoval za nedôveryhodné, nakoľko žalobca uviedol,
že okrem toho za ďalších 1.712.851,- € odkúpil od konateľa žalovaného ako fyzickej osoby ďalšie
nehnuteľnosti. Teda podľa jeho vlastného tvrdenia disponoval a zaplatil k rukám Z. U. v hotovosti sumu
2.902.851,- €. Žalovaný spochybnil vlastníctvo finančných prostriedkov žalobcom. Žalobca tvrdil, že si

sumu 1.500.000,- € požičal od JUDr. R., sumu 750.000,- € zdedil a zvyšok 250.000,- € mal od svojej
rodiny a zarobil za socializmu. Neobjasnil z akého zdroja Z. U. zaplatil rozdiel vo výške 402.851,- €.
Svoje tvrdenie, napriek tomu, že ho spochybnil žalovaný, žiadnym spôsobom nepreukázal. Predložil
len potvrdenie od JUDr. L. R. zo dňa 22.10.2013 (č.l. 272), že mu žalobca vrátil pôžičku 1.500.000,-
€, ktorú sumu si požičal v hotovosti dňa 23.03.2009 (č.l. 273), teda pred podpisom zmluvy na sumu
790.000,- €. Skutočnosť, že žalobca podľa jeho tvrdenia zaplatil žalovanému kúpnu cenu celkom vo

výške 1.190.000,- € (vrátane žalovanej sumy 40.000,- €), ktorej vrátenia sa na súde domáha (sumy
1.150.000,- € v konaní 14C/5/2014) a zároveň, že vrátil pôžičku 1.500.000,- € JUDr. L. R., je tak značne
nedôveryhodná. Naviac žalobca je v tomto konaní oslobodený od súdneho poplatku pre nemajetnosť,
podľa vlastného vyjadrenia nemá žiadne peniaze ani nevlastní žiadne nehnuteľnosti.

14. Z pripojeného uznesenia NAKA zo dňa 28.01.2017 súd zistil, že bolo začaté trestné stíhanie a
vznesené obvinenie voči 21 obvineným, okrem iných aj voči žalobcovi, JUDr. L. R. a JUDr. P. Z., za zločin
založenia,zosnovaniaapodporovaniazločineckejskupinyainétrestnéčiny.Poškodenýmisúopatrovník
konateľa žalovaného a žalovaný, v súvislosti s fiktívnymi prevodmi majetku žalovaného a jeho konateľa
a nátlakom na opatrovníka konateľa, za účelom prevodu celého známeho hnuteľného i nehnuteľného

majetku žalovaného a jeho konateľa a to okrem iného i nehnuteľností, ktoré boli prevádzané predmetnou
kúpnou zmluvou. Aj toto uznesenie podporne preukazuje, že k odovzdaniu kúpnej ceny neprišlo.

15. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný uhradil daňovú povinnosť, súd prvej inštancie konštatoval, že
ani zaplatenie dane nepreukazuje skutočné zaplatenie kúpnej ceny, je všeobecne známe, že sa v praxi

pomerne často vyskytujú prípady, kedy daňovo povinný subjekt zaplatí daň napriek tomu, že plnenie sa
nedostalo do jeho dispozičnej sféry.

16. Žalovaný tvrdil, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy bol uvedený do omylu avšak bez doplnenia
akýchkoľvek skutkových tvrdení, ktoré výslovne nechcel ďalej uvádzať. Nakoľko neuviedol žiadne

konkrétne skutkové okolnosti, súd sa touto argumentáciou žalovaného nezaoberal.

17. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu zamietol.

18. Súd v zmysle § 335 ods. 1 CSP vo výroku II. zároveň zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava

č. k. 8C/95/2012-83 zo dňa 27.08.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
10Co/141/2012-114 zo dňa 02.11.2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie.

19. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd s použitím § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a keďže
žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,

keď v konaní neboli tvrdené a ani súd nezistil, dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Doplnil, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

20. Opravným uznesením č.k. 27C/175/2012-641 zo dňa 10.7.2020 súd prvej inštancie opravil
predmetný rozsudok tak, že ods. 2 jeho výroku správne znie: „Uznesenie Okresného súdu
Trnava č.k. 8C/95/2012-83 zo dňa 27.8.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
č.k. 10Co/141/2012-114 zo dňa 2.11.2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie (aktuálne
neodkladné opatrenie), sa zrušuje s tým, že ostatné časti rozsudku zostávajú v platnosti bezo zmeny“.

Toto rozhodnutie súd prvej inštancie s použitím ust. § 224 CSP odôvodnil tým, že vo výroku rozsudku
uviedol nesprávny dátum vydania uznesenia Krajského súdu v Trnave z 2.2.2012, pričom odvolací
súd vydal predmetné uznesenie dňa 2.11.2012. Nakoľko došlo k zrejmej chybe v písaní, súd svoje
rozhodnutie opravil.21. Proti tomuto rozsudku podľa obsahu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie žalobca, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a

h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie v plnom rozsahu
a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100%.

22. Podľa odvolateľa dôvod zamietnutia žaloby je obsiahnutý v zásade len v ods. 26 odôvodnenia a to

údajné nepreukázanie zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti. Skutkové zistenie súdu o nezaplatení kúpnej
ceny nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čoho si je súd aj sám vedomý, keď poukazuje na podpis
kúpnejzmluvyapotvrdeniaoprevzatíkúpnejceny.Odôvodnenie jepretovnútornerozpornéanelogické.
Z objektívneho hľadiska si nemožno predstaviť procesne silnejší dôkaz o zaplatení kúpnej ceny ako
potvrdenie jej zaplatenia priamo predávajúcim, resp. osobou, ktorá koná v mene predávajúceho a to
ešte opakovane v kúpnej zmluve aj v potvrdení s notársky osvedčeným podpisom. Navyše aj ďalšie

konanie opatrovníka svedčí o tom, že kúpna cena bola zaplatená, čím má na mysli splnenie si daňovej
povinnosti, zavedenie kúpnej ceny do záverečnej správy opatrovníka a celý rad ďalších písomností, ako
návrhy, prípisy, stanoviská a výpovede, pričom predmetné listiny sú súčasťou súdneho spisu. Ak súd
hovorí o absencii relevantného dôkazu o zaplatení kúpnej ceny, bol povinný uviesť, prečo dôkazy, ktoré
sú obsahom súdneho spisu súd nepovažuje za relevantné. Samotné následné tvrdenie opatrovníka

o nezaplatení kúpnej ceny nemá vysokú relevanciu, keďže ten má zjavne záujem ponechať si obe
plnenia, teda aj nehnuteľnosti, aj kúpnu cenu a zamietavý výrok predstavuje pre neho osobný prospech.
Opatrovník Z. U. písomne notársky osvedčeným podpisom potvrdil prevzatie kúpnej ceny v kúpnej
zmluve a zároveň aj v potvrdení a v ďalších budúcich listinách, pričom tieto dôkazy sú spochybnené
len samotným následným tvrdením opatrovníka Z. U. s niekoľkoročným odstupom bez akýchkoľvek

dôkazov. Nepochopiteľnou sa odvolateľovi javí argumentácia súdu vo vzťahu k zaplateniu dane, ktorú
podľa neho súd účelovo a rozpačito interpretoval v prospech žalovaného. Daň z príjmu uhrádza daňovo
povinný subjekt len z reálne obdržaného príjmu. V praxi sa vyskytujú prípady, kedy daňovo povinný
subjekt zaplatí daň napriek tomu, že plnenie sa nedostalo do jeho dispozičnej sféry, ale uvedené sa
vzťahuje len k DPH a nie k dani z príjmu. Konštatovanie súdu, že v dôsledku toho, že žalobca je

oslobodenýodplateniasúdnehopoplatkuprenemajetnosť,jejehoargumentácianevierohodná,jepodľa
odvolateľa ponižujúce, pretože žalobca disponoval finančnými prostriedkami na kúpu nehnuteľnosti,
následne už nemal peňažné prostriedky, ale nehnuteľnosti, a v súčasnosti už nemá ani peniaze, ani
nehnuteľnosti. 40.000,- Eur spolu s 1.190.000,- Eur je nezanedbateľná čiastka, keď žalobca o tieto
prostriedky prišiel, niet divu, že sa stal nemajetným.

23. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP k odôvodneniu v ods. 19
odvolateľ namietal, že spisy, ktorých pripojením žiadal, aby súd vykonal dôkaz, obsahujú ďalšie listinné
dôkazyovyplateníkúpnejceny,akebysipripojilspis18C/21/2012,súdbyzistil,žetentospisovýmateriál
neobsahuje žiadnu písomnosť, ktorá by preukazovala nevyplatenie kúpnej ceny, čím by sa vyvrátilo

tvrdeniežalovanej,žepredmetnýspistakútolistinuobsahuje.Aksúdžalobuzamietolzdôvoduúdajného
neunesenia dôkazného bremena, ale navrhnuté dôkazy odmietol vykonať, daný postup súdu nedáva
zmysel.

24. Z dôvodu, že žalobca napáda výrok I., logicky považuje za dôvodné aj ďalšie trvanie

zabezpečovacieho opatrenia a z totožného dôvodu napáda aj výrok III. rozsudku o trovách.

25. V závere odvolateľ uviedol, že súd aj napriek inými dôkazmi nevyvrátenej dôkaznej situácie v
prospech vyhovenia žalobe, sa jej rozhodol nevyhovieť, pričom jasnú dôkaznú situáciu spochybňuje jej
účelovým, špekulatívnym, arbitrárnym a rozpačitým hodnotením. Nemožno sa zbaviť pocitu, že súd si

na celú posudzovanú vec urobil svoj vlastný laický názor a uznesenie o vznesení obvinenia sa rozhodol
neodlíšiť od právoplatného odsudzujúceho rozsudku, čo je hrubým porušením prezumpcie neviny.

26. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu predložil písomné vyjadrenie,
ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným

uznesením potvrdil a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že s argumentáciou odvolateľa nesúhlasí. Zdôraznil, že ako
opatrovník žalovaného v čase výkonu funkcie nikdy neprevzal od žalobcu kúpnu cenu za prevádzanénehnuteľnosti, čo jednoznačne potvrdzuje aj obsah spisového materiálu Okresného súdu Trnava pod
sp. zn. 18C/21/2012, pretože súčasný majoritný spoločník žalovaného v tomto konaní napriek viacerým
výzvam súdu nevedel v rozhodnom čase žiadnym hodnoverným spôsobom preukázať vyplatenie

kúpnej ceny zo strany žalobcu v sume 1.190.000,- Eur v hotovosti napriek tomu, že bol zo strany
opatrovníckeho súdu niekoľkokrát vyzvaný, aby predložil doklad o tom, že mu bola vyplatená kúpna
cena. Žalobca nemá právo v žiadnom prípade požadovať od žalovaného vrátenie kúpnej ceny formou
vydania bezdôvodného obohatenia, resp. vrátenia plnenia zo zmluvy z dôvodu, že nevznikol žalobcovi
nárok na jej vrátenie s poukazom na výsledok právoplatne skončeného konania Okresného súdu Trnava

pod sp. zn. 37C/5/2013, z ktorého vyplýva, že kúpna cena mu nebola nikdy odovzdaná. Vo vzťahu k
zaplateniudanezpríjmužalovanýuviedol,žesúdprvejinštanciesprávneskonštatoval,žeanizaplatenie
dane nepreukazuje skutočné zaplatenie kúpnej ceny.

28. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na to, že odôvodenie rozhodnutia súdu je ponižujúce v súvislosti s
tým, že skonštatoval oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov pre nemajetnosť, žalovaný v celom

rozsahu poukazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré preukazujú nedôveryhodnosť
tvrdení žalobcu v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu v tomto spore.

29. Súd prvej inštancie podľa žalovaného správne skonštatoval, že z pripojeného uznesenia NAKA
zo dňa 28.1.2017 zistil, že toto uznesenie tiež podporne preukazuje, že k odovzdaniu kúpnej ceny

žalovanému neprišlo a touto svojou úvahou nijako do prezumpcie neviny nezasiahol.

30. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nemal inú možnosť ako len použiť právnu argumentáciu v
odôvodnení rozsudku, pretože žalobca upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na ods. 26. a 27., že
žalovaný konal okrem iných osôb aj v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.

31. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že nárok na náhradu trov konania si neuplatňuje, keďže v
odvolacom konaní nebol zastúpený advokátskou kanceláriou. Na záver žalovaný uviedol, že sa v celom
rozsahu stotožňuje s právnym názorom v napadnutom rozsudku, ktorý považuje za vecne správny a
odvolanie žalobcu považuje za nedôveryhodné, špekulatívne a účelové a preto navrhuje, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok v spojení s jeho opravným uznesením potvrdil a o trovách rozhodol tak, že
žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

32. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých výrokoch vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

34. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom
bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že
žalovanú sumu nebolo možné žalobcovi od žalovaného priznať z toho dôvodu, že neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že táto suma ako kúpna cena bola skutočne a reálne zaplatená žalovanému v

súvislosti s prevodom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2009. Súčasťou odvolacieho
prieskumu vzhľadom na odvolacie dôvody uplatnené žalobcom, bolo tiež preskúmanie, či došlo k vade
konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, či súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva naspravodlivý proces (nedostatočným odôvodnením rozhodnutia), aj či došlo k skutkovej vade rozhodnutia
v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a to pripojením žalobcom označených súdnych spisov.

35. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na

výstižné odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a
nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa
iba nasledovné:

36. Ako prvé odvolateľ namieta skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol svoje dôkazné

bremeno a nepreukázal vyplatenie kúpnej ceny v hotovosti žalovanému, odkazujúc pritom na listinné
dôkazy a to potvrdenie žalovaného v texte kúpnej zmluvy o prevzatí kúpnej ceny v plnej výške v hotovosti
pri podpise zmluvy z 23.3.2009 uzavretej medzi žalovanými ako predávajúcim, pri úkone zastúpeným
Z. U. ako súdom ustanoveným opatrovníkom vtedy nezvestného konateľa žalovaného G. U.. (článok III.
bod 5. kúpnej zmluvy) a osobitné potvrdenie o prevzatí kúpnej ceny. Žalovaný, ako aj opatrovník jeho

konateľa pri predmetnom právnom úkone ale v konaní jednoznačne prevzatie akejkoľvek kúpnej ceny
na základe predmetnej kúpnej zmluvy popierajú.

37. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto

skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania v sporovom
konaní je ustanovenie § 132 ods. 1 CSP v spojení s § 185 a nasl. CSP.

38. Uvedené ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana,

ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za

výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

39. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí

predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena,
t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

40. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní

dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje.
Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej
skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby
preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto

titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.

41. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že žalovanému vyplatil žalovanú sumu 40.000,-
Eur z titulu kúpnej ceny a z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať, že žalovanémureálne predmetnú kúpnu cenu v hotovosti vyplatil. Túto skutočnosť preukazoval dvoma listinnými
dôkazmi - vyhlásením žalovaného v predmetnej kúpnej zmluve, že kúpna cena bola vyplatená pri
podpise zmluvy v hotovosti a osobitným potvrdením o vyplatení kúpnej ceny z rovnakého dňa, pričom

podporne poukazoval na to, že žalovaný z predmetného príjmu uhradil daňovú povinnosť. Na druhej
strane žalovaný poprel vyplatenie predmetnej sumy žalobcom. Keďže s poukazom na vyššie uvedené
teoretické východiská, na žalovanom nebolo možné spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu
vyplatenia predmetnej kúpnej ceny a keďže preukázanie vyplatenia kúpnej ceny je na prospech
žalovaného, bolo na žalovanom (mal dôkazné bremeno), aby túto skutočnosť preukázal.

42. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku správne poukázal na výsledky
dokazovania, ktoré svedčia o opaku, teda že k vyplateniu predmetnej kúpnej ceny nedošlo a to jednak
tým, že žalobca svoje tvrdenia o tom, že disponoval s takto vysokou finančnou sumou v hotovosti,
ktorá spolu s ďalšími platbami z titulu kúpnej ceny pre žalovaného v uvedenom čase predstavovala
spolu až 2.902.851,- Eur, dôveryhodným spôsobom nepreukázal. Súd správne poukázal podporne aj

na skutočnosť, že žalobca je v tomto konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku, keďže bola
preukázaná jeho nemajetnosť. Je totiž krajne nepravdepodobné a bolo by zrejme i hrubo nerozumné,
aby do predmetných obchodov so žalovaným investoval absolútne všetky svoje osobné finančné
prostriedky a majetok. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal aj na závery Okresného
súduTrnavavkonanísp.zn.37C/5/2013oschválenieprávnehoúkonu-predmetnejkúpnejzmluvy,ktorú

urobil opatrovník za opatrovanca, v ktorom súd neschválil predmetný právny úkon z dôvodu, že nebolo
preukázané reálne odovzdanie kúpnej ceny za predávané nehnuteľnosti Z. U.. S týmto záverom súdu
prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd v rozsudku č.k. 24Co/63/2019-296 zo dňa 11.12.2019, pričom
aj on ustálil, že navrhovateľ nepreukázal reálne odovzdanie kúpnej ceny za predávané nehnuteľnosti
Z. U., ktorý bol opatrovníkom v tom čase nezvestného G. U.. Podporne o nevyplatení predmetnej

kúpnej ceny žalovanému svedčí aj to, že v rámci vyšetrovania v konaní pod č.k. ČVS:PPZ-45/BOK-
ZA-2010 mala byť finančná hotovosť, včítane predmetnej kúpnej ceny z prevodu nehnuteľností, vložená
do bezpečnostnej schránky v banke vo Viedni, pričom orgánmi činnými v trestnom konaní bolo
preukázané, že táto finančná hotovosť do tejto schránky nebola vložená, keď bezpečnostná schránka
pri prehliadke neobsahovala žiadnu finančnú hotovosť. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na

uznesenie MV SR NAKA ČVS:PPZ-755/NKA-PZ-BA-2016 zo dňa 28.1.2017, ktorým bolo začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie okrem iných aj voči žalobcovi a jeho advokátovi, pričom poškodeným je
opatrovník konateľa žalovaného v súvislosti s fiktívnymi prevodmi majetku žalovaného a jeho konateľa
a nátlakom na opatrovníka za účelom prevodu celého známeho hnuteľného i nehnuteľného majetku
žalovaného. Tým, že súd prvej inštancie poukázal na toto uznesenie, s predbežnými závermi trestného

dokazovania o fiktívnosti prevodu, hoci aktuálne nie je k dispozícii právoplatné rozhodnutie o výsledku
tohto trestného stíhania, nijako neporušil prezumpciu neviny dotknutých osôb. Súd prvej inštancie v
odôvodení preskúmavaného rozsudku tiež správne ustálil, že ani samotné uhradenie dane z príjmu
žalovaným z predmetnej kúpnej ceny, s prihliadnutím na zistené okolnosti daného prípadu, nemôže byť
dôkazom o vyplatení kúpnej ceny žalobcom žalovanému.

43. Odvolací súd dodáva, že vo veci tých istých strán o zaplatenie ďalšej sumy 1.150.000,- Eur
vyplývajúcej z tej istej kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Trnava pod č.k. 14C/5/2014 bolo
dňa 9.1.2019 rozhodnuté tak, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, pričom odvolací súd tento
prvoinštančný rozsudok rozsudkom č.k. 11Co/264/2019-866 zo dňa 19.8.2020 v celom rozsahu potvrdil

s tým, že nebolo nad všetku pochybnosť preukázané, že prišlo k faktickému odovzdaniu kúpnej ceny
kupujúcim predávajúcemu do rúk Z. U..

44. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na výsledky dokazovania
vykonaného súdom, nebolo potrebným a bolo by nadbytočným a nehospodárnym, aby súd vykonal

ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom a to všeobecne pripojením spisov Okresného súdu Trnava č.k.
18C/21/2012, 20P/267/2009, 8C/40/2009, 36C/8/2010 a 40C/71/2018, keďže listiny z navrhovaných
spisov sú už súčasťou spisového materiálu a žalobcovi nič nebránilo, aby do spisu doručil aj ďalšie
listiny, ktoré považoval za relevantné. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne zohľadnil aj to, že
žalobca neoznačil skutkové tvrdenia, ani konkrétne listiny z týchto spisov, z ktorých vyvodzuje pre seba

priaznivé dôsledky, jeho návrh na vykonanie tohto dôkazu tak bol neprípustne všeobecný neurčitý a
nekonkretizovaný.45. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd

nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. Vychádzajúc zo všetkých dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, vyhodnotiac ich jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach, odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno a poskytnutými dôkazmi bezpečne nad všetky pochybnosti nepreukázal, že

žalovanému, resp. opatrovníkovi jeho konateľa Z. U., bola pri uzavretí predmetnej zmluvy v hotovosti
(ani inokedy) reálne vyplatená dohodnutá kúpna cena 40.000,- Eur. V dôsledku toho potom nemohol
ani žalobcovi vzniknúť nárok na vrátenie tejto sumy z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
OZ, vzniknutého plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže predmetný právny úkon - kúpna
zmluva nenadobudla účinnosť, keď prevod nebol v zmysle § 28 OZ schválený súdom. Nadväzne súd

prvej inštancie potom správne predmetnú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. S poukazom
na uvedené odvolacím súdom je potrebné uzavrieť, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov
uplatnených odvolateľom.

47. Keďže súd prvej inštancie predmetným rozsudkom žalobu zamietol, bolo dôvodným, aby v súlade

s § 335 ods. 1 CSP vo výroku II. zrušil aj nariadené neodkladné opatrenie. Takisto správnym bol záver
súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania, keď v súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov voči neúspešnému žalobcovi v
rozsahu 100%. Bolo preto dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako
vo všetkých výrokoch I., II. a III. vecne správny, s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.

48. V tomto odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo v zmysle § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi.
Keďže ale žalovaný výslovne uviedol, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje z dôvodu, že
nebol zastúpený advokátskou kanceláriou, čím sa fakticky nároku na náhradu trov odvolacieho konania

vzdal, odvolací súd vo výroku II. vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi nepriznáva.

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).