Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/255/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718200001
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718200001.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej
veci žalobkyne: Mgr. X. F., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX, M., zastúpenej KUBINEC &
PARTNERS advokátskou kanceláriou s.r.o., so sídlom Tajovského 3, Banská Bystrica, IČO: 36 851 574,
proti žalovanému: PhDr. N. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, zastúpenému AK JUDr. Repáň a
partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, o zaplatenie sumy 24 000,- eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 10C/1/2018-176
zo dňa 15. 08. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu, ktorou sa domáhala žalobkyňa voči
žalovanémuzaplateniasumy24000,-eurspríslušenstvom.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalovaný
má proti žalobkyni právo na ich náhradu v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na
ust. § 100, § 101, § 110 Občianskeho zákonníka, resp. ust. § 255 ods. 1 CSP. Z vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa v rokoch 2012 až 2013 poskytla žalovanému nejakú

pôžičku, resp. pôžičky, pričom výška je sporná. Nesporné však bolo, že si nedohodli termín vrátenia,
preto v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka s poukazom na súdnu prax (R 28/1984) dospel k
záveru (po vznesení námietky premlčania), že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný
deň nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku tohto právneho vzťahu a pokiaľ teda aj boli zapožičané
finančné prostriedky v uvedenom období vzhľadom na dátum podania žaloby v roku 2018 by nárok
bol premlčaný. Písomnosť nazvanú vlastná zmenka vzhľadom na jej obsah nepovažoval za riadnu
zmenku (čo netvrdil ani žalobca), ani uvedené nemohol považovať za uznanie dlhu. Vzhľadom na tieto

skutočnosti (nepreukázaná výška poskytnutej pôžičky a včasné neuplatnenie nároku (v rámci plynutia
trojročnej premlčacej doby) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom zástupcu podala odvolanie
žalobkyňa. Dôvody odvolania by mali vyplývať z ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Namietal,
že okresný súd sa len veľmi všeobecne zaoberal tzv. vlastnou zmenkou, napriek tomu, že vo veci
ide o kľúčový dôkaz na preukázanie opodstatnenosti a existencie nároku žalobkyne. Okresný súd

z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď odmietol akceptovať
tzv. vlastnú zmenku ako novú dohodu s novým obsahom, ktorá nahrádza pôvodný záväzok strán.
Je evidentné, že žalobkyňa ako veriteľ vyzvala žalovaného ako dlžníka na zaplatenie (vrátenie)
poskytnutých pôžičiek. Následkom tejto výzvy bola nová dohoda, ktorá nahradila ich predošlé zmluvyo pôžičke, písomne zachytená v tzv. vlastnej zmenke potvrdenej podpisom žalovaného. Súd hodnotil
tzv. vlastnú zmenku ako výzvu veriteľa, avšak bol povinný túto listinu posudzovať aj z pohľadu ust. §
516, § 570 alebo § 585 Občianskeho zákonníka. Tieto ďalšie možnosti posúdenia v rozsudku absentujú.

Ak by si žalovaný bol vedomý toho, že voči žalobkyni nemá žiadny neuhradený splatný záväzok, k
podpisu tejto listiny by nepristúpil, nakoľko by na to nemal žiadny právny dôvod. Pre zmenu ústnej
zmluvy o pôžičke, resp. viacerých zmlúv o pôžičke a pre ich nahradenie novou dohodou s presným
obsahom sa preto nevyžadovala písomná forma. Napriek tomu na predmetnej listine je zachytený obsah
novej dohody medzi zmluvnými stranami tak, aby došlo k odstráneniu prípadných nezrovnalostí a táto

listina je podpísaná žalovaným. Súd sa tak mal zaoberať tzv. vlastnou zmenkou a jej obsahom, keďže
túto listinu svojím podpisom potvrdil žalovaný. Túto listinu bol okresný súd povinný posúdiť v kontexte
prejavenej vôle zmluvných strán. V tomto prípade nie je podstatné, kto listinu vypracoval, ale kto ju
potvrdil. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyvodil závery o premlčaní nároku pri pôžičke, pri ktorej
nebola dohodnutá doba splatnosti. Výklad ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktorého výsledkom je
záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý, ani inak stanovený dňom

nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod
hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve
vyplývajúcomz§563Občianskehozákonníkapožiadaťoplnenie,atýmvyvolaťsplatnosťzáväzkupodľa
jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom
účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho

zákonníka odníma reálny obsah. Právny záver o tom, že plynutie všeobecnej trojročnej premlčacej doby
začína odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy o pôžičke a nie od splatnosti záväzku z pôžičky,
je nesprávny. Vo vzťahu k námietke premlčania odvolateľka uviedla, že žalovaný popieral existenciu
nároku z titulu poskytnutých pôžičiek v rokoch 2012 až 2013, avšak námietku premlčania možno vzniesť
a jej účinky môžu nastať len vo vzťahu k existujúcemu nároku. Pri tomto vidí žalobca znaky šikanózneho

konania a výkonu práva žalovaného, keď vzniesol námietku premlčania v čase, keď si musel byť vedomý
svojho peňažného záväzku voči žalobkyni spochybňujúc pritom existenciu tzv. vlastnej zmenky, ktorou
došlo k zmene termínu splatnosti a k nahradeniu ich pôvodného zmluvného vzťahu novým. Šikanózny
výkon práva vidí v tom, že žalovaný pristúpil k vzneseniu námietky premlčania voči nároku žalobkyne z
titulu predchádzajúcej zmluvy o pôžičke, resp. viacerých zmlúv o pôžičkách, aj keď tieto boli nahradené

novou ústnou dohodou, ktorej obsah je písomne zachytený na tzv. vlastnej zmenke. Z tohto dôvodu
nielenže nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, ale ak by závery súdu obsiahnuté v rozsudku boli
správne, tak pri zohľadnení všetkých vzájomných súvislostí nemôže byť právu žalovaného poskytnutá
ochrana, pretože svoje právo vykonáva šikanóznym spôsobom, a preto nemôže požívať právnu, ani
súdnu ochranu. Žalobkyňa sa nemohla svojho nároku domáhať skôr, ako uplynula dohodnutá lehota

splatnosti podľa novej dohody (január 2015). Žalobu tak podala včas. V nadväznosti na existenciu tzv.
vlastnej zmienky, ktorou žalovaný potvrdil svoj záväzok voči žalobkyni v určitej výške a zaviazal sa ho
splniť v určenom termíne splatnosti, rozsudok okresného súdu je prekvapivý. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je tak neudržateľné, keďže je nezákonné, arbitrárne a v neposlednom rade aj nespravodlivé. Z
týchto dôvodov odvolateľka žiadala, aby rozsudok odvolací súd zmenil, žalobe vyhovel a priznal náhradu

trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu v stanovenej lehote nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP

a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového
materiálu a zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Je nepochybné, ako vyplynulo

z podanej žaloby, že žalobkyňa uviedla skutkový stav tak, že uzatvorila ústnu zmluvu o pôžičke so
žalovaným, na základe ktorej po následnej žiadosti tomuto poskytla postupne peňažné prostriedky v
celkovej výške 24 000,- eur. Medzi nimi nebola dohodnutá doba vrátenia pôžičky, avšak poskytnutú
pôžičku mohol vrátiť na základe výzvy žalobkyne. Žalovaný dňa 22. 04. 2014 písomne uznal prijatie
peňažných prostriedkov v celkovej výške 24 000,- eur od žalobkyne a tieto sa zaviazal vrátiť do konca

mesiaca január 2015. Tento svoj písomný záväzok vrátiť pôžičku nazval ako vlastná zmenka a listinu
vlastnoručne podpísal. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalobkyňa v rokoch 2012 až 2013 žalovanému poskytla nejakú pôžičku, resp. pôžičky, pričom však
ich výška je sporná. Nesporné bolo to, že sa nedohodli na termíne vrátenia pôžičky, resp. pôžičiek. Ktakémuto záveru dospel súd na základe vyjadrenia svedka W., ktorý potvrdil, že v uvedených rokoch
zapožičiavala žalobkyňa žalovanému rôzne sumy peňazí. Tento vzťah posúdil súd v zmysle ust. § 657
Občianskeho zákonníka. Žalovaný poprel, že by si v uvedenom čase zapožičal od žalobkyne akékoľvek

finančné prostriedky, tiež poprel, že by podpisoval listinu nazvanú vlastná zmenka, resp. uviedol, že
táto bez jeho vedomia mu mohla byť daná k podpisu pri podpisovaní ostatných listín súvisiacich s
výkonom práce. So žalobkyňou pracovali na jednom pracovisku. Súd prvej inštancie vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania posudzoval, či môže byť vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých
v rokoch 2012 až 2013 premlčané. Dospel k záveru, že v tomto prípade vzhľadom na judikát R

28/1984 je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodný deň nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku
právneho vzťahu, nie deň, keď došlo k splatnosti dlhu. Veriteľ mohol svoje právo prvýkrát vykonať dňom
nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, v tomto prípade po poskytnutí pôžičky. Tzv. vlastnú zmenku
súd v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. posúdil ako zmenku neplatnú. Obsah listiny neposúdil ani ako
platné uznanie dlhu v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

6. Na základe takto zistených skutočností je možné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúcich skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a
dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.

7. Pokiaľ teda v odvolaní žalobkyňa uviedla, že súd mal povinnosť aj iným spôsobom skúmať tzv.

vlastnú zmenku a vyvodiť záver, že sa jedná o úkon, ktorý možno posúdiť v zmysle ust. § 516, §
570 alebo § 585 OZ, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Tak ako to sama žalobkyňa uviedla v
žalobe, dňa 22. 04. 2014 žalovaný písomne uznal prijatie peňažných prostriedkov v celkovej výške 24
000,- eur (vlastná zmenka). K tomuto tvrdeniu súd uviedol, že táto listina nemá náležitosti platného
uznania dlhu. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdí, že pôvodný záväzok bol nahradený záväzkom novým a

svoje práva odvíja od písomného prejavu tzv. vlastnej zmenky, sama toto posúdila ako uznanie dlhu.
V odvolaní však uviedla, že súd má posúdiť obsah tohto prejavu. Tu však súd podľa jeho názoru
môže posudzovať obsah len z pohľadu „formalistického", nemôže „hádať" prejav vôle účastníka. Navyše
nemôže v prípade nejednoznačnosti vykladať obsah v neprospech žalovaného, keď tento akýkoľvek
prejav vôle spojený s podpísaním tzv. vlastnej zmenky odmieta. S prihliadnutím na „obsah zmenky" nie

je možné dospieť k záveru, že by žalovaný (ktorý to absolútne odmieta) mal vôľu „nahradiť" pôvodný
záväzok novým, tento moderovať alebo uzatvoriť dohodu o urovnaní. Z posúdenia listiny a jej obsahu
to nijako nevyplýva. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené na listine je najprv vykladané
prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými
(z hľadiska vzájomnej náväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v

štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho možno obsah právneho úkonu posúdiť i podľa vôle strán
v okamžiku uzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo plynie z
jazykového vyjadrenia úkonu. Z obsahu predloženej listiny nijakým spôsobom nevyplýva, že by sa malo
jednať o nahradenie predchádzajúceho záväzku záväzkom novým, prípadne akého záväzku konkrétne
by sa to malo týkať.

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd má za to, že žalovaná neuviedla žiadne skutočnosti,
ktorébyneboliprejednanéprvoinštančnýmsúdom,resp.ktorébybolispôsobiléinakvyhodnotiťskutkový
alebo právny stav odvolacím súdom, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).