Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/295/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115220488
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115220488.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcu - COOP Jednota
Žilina, spotrebné družstvo, so sídlom Predmestská 71, Žilina, IČO 00 169 048, zastúpený JUDr. Zuzanou
Hudzíkovou, advokátkou so sídlom A. F. XX, A., proti žalovanému - Mgr. K. F., nar. X.X.XXXX, bytom
A. N. XX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS a ÚVV Ilava, zastúpený JUDr. Branislavom
Samcom, advokátom, so sídlom L. L. X, A., o zaplatenie 27.243,22 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7C/330/2015-64 zo dňa 24.2.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 27.243,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne od 24.1.2014 do
zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku a
p o t v r d z u j e rozsudok aj vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie vyhradil rozhodovanie o trovách
konania do 30 dní po právoplatnosti.

N e d o t ý k a sa rozsudku vo zvyšku odvolaním nenapadnutom.
P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi ( ďalej žalovaný ) povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi (ďalej žalobca) sumu 27.243,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne
od 24.1.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní po právoplatnosti. Vo zvyšku úroku z omeškania súd
návrh (ďalej žaloba) zamietol. Rozhodnutie o trovách konania vyhradil do 30 dní po právoplatnosti
rozsudku.

2. Pri právnom posúdení veci vychádzal z hmotnoprávnych ustanovení § 420 ods.1, 442 ods.1
Občianskeho zákonníka v aplikácii s § 135 ods.1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku ( poznámka

odvolacieho súdu - v znení účinnom do 30.6.2016 ) a konštatoval, že sa žalobca dôvodne domáha
od žalovaného zaplatenia žalovanej istiny titulom náhrady škody. Zistený skutkový stav ohľadom
zavineného protiprávneho konania žalovaného, vzniku škody, jej výšky nebol medzi účastníkmi sporný.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný sa dopustil trestného činu lúpeže, za
ktorý bol právoplatným rozsudkom súdu uznaný za vinného a odsúdený. S poukazom na § 135
ods.1 Občianskeho súdneho poriadku súd je pri náhrade škody viazaný rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin a kto tento trestný čin spáchal. V aktuálne súdenej veci tak boli naplnené všetky

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Žalovaný svojim zavineným protiprávnym konaním, za
ktorý bol uznaný vinným a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 28 T 167/2014 zo dňa
10.3.2015 ( schválená dohoda o vine a treste zo dňa 3.11.2014 uzavretá medzi prokurátorom Generálnej
prokuratúry v Bratislave a obvineným - aktuálne žalovaný) právoplatným 10.3.2015 - spôsobil žalobcovimajetkovú škodu, ktorá bola v priamej súvislosti s jeho protiprávnym konaním, výšku škody žalobca
preukázal listinnými dôkaznými prostriedkami. Pri posudzovaní nároku žalobcu na úrok z omeškania
súd postupoval podľa § 517 ods.1,2 v aplikácii s § 563 Občianskeho zákonníka, zohľadnil aj ust.§

3 Nariadenia Vlády SR č.87/1995 v znení účinnom do 31.3.2013, ako aj § 10 písm. c) označeného
právneho predpisu v znení účinnom od 1.2.2013 a pri stanovení momentu, kedy sa žalovaný dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu, vychádzal z kvalifikovaného uplatnenia nároku na náhradu
škody pri výsluchu svedka - poškodeného dňa 22.1.2014, ktoré žalovaný ani nerozporoval. Tak splatnosť
záväzku nastala nasledujúci deň, t.j. 23.1.2014 a dňom nasledujúcim po tomto dni, teda 24.1.2014

bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Súd uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na
úroky z omeškania od 24.1.2014, výška úrokov z omeškania k prvému dňu omeškania v zmysle § 3
Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 v spojení s § 10 predstavovala 8,25% (záväzkovoprávny vzťah zo
zodpovednostizaškoduvznikolpred1.2.2013),nazaplateniektorejsúdzaviazalžalovaného.Vozvyšku
úroku z omeškania súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, konštatoval, že v tejto časti sa jedná o nárok
prekračujúci zákonom kogentne stanovenú hornú hranicu úrokov z omeškania.

3. Okresný súd sa podrobne zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol voči uplatnenému nároku
žalovaný. Po právnej stránke posudzoval túto otázku podľa ust. § 100 ods.1, § 106 ods.1, 2, § 3 ods.1
Občianskeho zákonníka. Vychádzal z toho, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. V súdenej veci ide o subjektívnu lehotu

dvojročnú,prezačatiejejplynutiajevýznamnýsubjektívnyprvokpozostávajúcizdvochzložiek,atokedy
sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej
škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrhu na súde
(pričom tento okamih sa nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním) a druhá
zložka je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna lehota je v

súdenom prípade desaťročná, ide o škodu spôsobenú úmyselne, táto začne plynúť od okamihu škodnej
udalosti, teda je viazaná na udalosť, z ktorej škoda vznikla a zahŕňa nielen protiprávny úkon, ale aj vznik
samotnej škody.

4. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou právneho zástupcu

žalovaného ohľadom spočívania premlčania a uplynutia objektívnej premlčacej doby. Žalobcom v
trestnom konaní uplatnená škoda zo dňa 9.2.2004 a následne v rámci výsluchu svedka poškodeného
dňa 1.2.2004 bola uplatnená vo fáze trestného stíhania, teda pred vznesením obvinenia konkrétnej
osobe a následne bolo toto trestné stíhanie prerušené, t.j. v tejto fáze bola škoda uplatnená len
všeobecne voči neznámym páchateľom, preto sa nejednalo o kvalifikované uplatnenie nároku na

náhradu škody, ktoré vyžaduje nielen špecifikáciu výšky škody ale aj označenie osoby páchateľa, resp.
škodcu. Preto podľa názoru súdu v tomto štádiu trestného konania nedošlo k riadnemu uplatneniu
náhrady škody, tak ani k spočívaniu subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho
zákonníka. Za kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody súd považoval jeho uplatnenie pri
výsluchu svedka - poškodeného dňa 22.1.2014, t.j. keď už bola uplatnená voči konkrétnym osobám.

V posudzovanej veci však objektívna 10-ročná premlčacia lehota začala plynúť od okamihu škodnej
udalosti, t.j. od 21.11.2003 a uplynula dňa 21.11.2013, právo žalobca na náhradu škody v tejto lehote
neuplatnil, uplatnil ho až dňa 22.1.2014. Nárok žalobcu na náhradu škody sa premlčal ešte dňa
21.11.2013, preto podanie žaloby na súd dňa 8.7.2015 vo vzťahu k možnému spočívaniu premlčacích
lehôt je irelevantné. Za rovnako bez právneho významu súd vyhodnotil posudzovanie subjektívnej

premlčacej lehoty, nakoľko jej začiatok nastal až po skončení objektívnej doby.

5. Vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní namietal nesúlad vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného s dobrými mravmi, súd sa s touto skutočnosťou zaoberal s osobitným zameraním sa na
okolnosti za ktorých bola námietka premlčania vznesená. Súd poukazuje na to, že žalobca preukázal

dôvody, ktoré mu bránili uplatniť svoj nárok v rámci premlčacej doby, jej márne uplynutie sám nezavinil,
na jeho strane existovala objektívna prekážka, ktorá mu bránila uplatniť svoj nárok riadne, v rámci
plynutia premlčacej doby. Touto objektívnou prekážkou bolo nezistenie osoby zodpovednej za vznik
škody v objektívnej premlčacej dobe orgánmi činnými v trestnom konaní, nakoľko udalosťou z ktorej
škoda vznikla bola trestná činnosť. Zisťovať trestnú činnosť, objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní

trestného činu, zisťovať osobu páchateľa je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré konajú
z úradnej povinnosti. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že orgány činné v trestnom konaní
nezistili osobu páchateľa skutku, v dôsledku ktorého vznikla škoda, resp. ju zistili až so značným
časovým odstupom od spáchania skutku. V danom prípade bolo žalovanému vznesené obvinenie dňa20.11.2013, stalo sa tak v posledný deň objektívnej premlčacej doby a je nepochybné, že k tomuto
dňu žalobca nemohol disponovať vedomosťou, že bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe,
keď trestné stíhanie bolo prerušené a až po zistení nových skutočností bolo rozhodnuté o pokračovaní

v trestnom stíhaní,- túto vedomosť mohol nadobudnúť až po vznesení obvinenia, t.j. v dobe kedy
už objektívna premlčacia doba uplynula, kedy si pri svojom výsluchu dňa 21.1.2014 už uplatnil nárok
na náhradu škody voči konkrétnej osobe. Žalobca ako poškodený, nemal možnosť a ani povinnosť
sám zistiť osobu, ktorá je za vznik škody zodpovedná a sám po nej pátrať. Zisťovať trestnú činnosť,
objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní trestného činu, zisťovať osobu páchateľa je úlohou orgánov

činných v trestnom konaní, ktoré konajú z úradnej povinnosti. Žalovaný ako osoba, ktorá vznik škody
svojou trestnou činnosťou spôsobila, svoju trestnú činnosť zatajoval, pričom si bol vedomý, že sa jej
dopustil, že spôsobil žalobcovi škodu, keďže sa k trestnému činu priznal, avšak až po tom, čo voči
nemu bolo vznesené obvinenie dňa 20.11.2013 a taktiež so značným časovým odstupom ( 3.11.2014 )
aj s prokurátorom uzatvoril dohodu o vine a treste. Okresný súd v súhrne všetkých dôvodov posúdil
vznesenú námietku premlčania ako uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, podľa názoru súdu bola

iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť žalobcu ako účastníka právneho vzťahu, dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou pre žalovaného bolo vedľajšie a z hľadiska neho išlo o
výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo o výraz zneužitia tohto subjektívneho
práva na úkor žalobcu, a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené okolnosti napĺňajú
podľa názoru prvoinštančného súdu výnimočný dôvod pre tak významný zásah do princípu právnej

istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný, domáhal sa zmeny rozsudku, v rámci žiadanej
zmeny zamietnutia žaloby, uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania, výšku trov aj vyšpecifikoval.
Nesúhlasil s hodnotením súdu, že ním ( odvolateľom ) vznesená námietka premlčania je výkonom

práva v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodnutie súdu v tomto smere označuje odvolateľ za svojvoľné a
arbitrárne. Argumentuje najmä tým, že samotný dôvod na vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3
ods.1 Občianskeho zákonníka. Ak dlžník na súde vznesie námietku premlčania voči právu veriteľa, súd
je povinný na vznesenú námietku premlčania prihliadať a podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka

nesmie veriteľovi právo priznať. Ustanovenie § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka týkajúce sa zásady
dobrých mravov možno síce aplikovať aj vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania, avšak rozpor
uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov spojených
iba s uplatneným nárokom, ale aj z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená cituje odvolateľ
z rozhodnutia NS ČR zo dňa 31.8.2004 sp.zn. 25 Cdo 2648/2003. Dodáva, že podľa konštantnej

judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. rozhodnutie NS SR 1 Cdo 148/2004 ) dôvodne vznesenú
námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Súdu vytýka, že svoje rozhodnutie oprel o judikatúru,
ktorá priamo na vec nijak nedopadá, použil právne vety bez tohto, aby sa s obsahom konkrétneho
rozhodnutia dôsledne zoznámil a analyzoval ho, použil pri svojej argumentácii precedensy, ktoré

na daný skutkový stav nedopadajú. Je nepochybné, že on ( žalovaný, odvolateľ) uplatnil námietku
premlčania právne relevantným spôsobom a sám nijakým spôsobom neprispel k tomu, aby došlo k
premlčaniu žalobcovho nároku. Súd založil svoje rozhodnutie o odmietnutí námietky premlčania z
okolnosti a dôvodov spojených s uplatneným nárokom ( škoda bola spôsobená úmyselným trestným
činom), a nie z okolnosti za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Len zo samotnej skutočnosti,

žekuškodedošlovdôsledkuspáchaniaúmyselnéhotrestnéhočinuažepolícianebolaschopnáobjasniť
vecpodobuviacako10rokovnemožnoeoipsovyvodiťzáver,žetakétoprávožalobcunanáhraduškody
je nepremlčateľné. Z dikcie a teleológie ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepochybne
vyplýva, že zákonodarca operuje s možnosťou úmyselne spôsobenej škody a takéto konanie okrem
trestných noriem (resp. priestupkových) sankcionuje tým, že privileguje postavenie poškodeného a

predlžuje objektívnu zložku premlčacej doby z troch na desať rokov.

7. Odvolateľ argumentuje ďalej tým, že v súdenej veci súd zjavne svojvoľne vykladal a aplikoval §
3 ods. l Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav, čím zasiahol do jeho práva na zákonný a
spravodlivý súdny proces. Extenzívny výklad a aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka

( v spojení s § 39 OZ ), je v právnom štáte neprípustná. Pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemôže zostať nepovšimnutá otázka, či ten- ktorý z účastníkov právneho vzťahu, v ktorého prospech
má byť aplikovaný korektív dobrých mravov, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídateľnosti
pri uplatňovaní svojich subjektívnych práv. Ak by sa aj hypoteticky pripustilo, že premlčacia doba ešteneuplynula a spočívala od 22.1.2014 do 10.3.2015, kedy skončilo trestné konanie a súd odkázal žalobcu
so svojim nárokom na civilné súdne konanie, tak žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil až dňa
8.7.2015, teda po uplynutí 3 mesiacov a 28 dní po opätovnom ( teoretickom) začatí plynutia premlčacej

doby. Vec nebola skutkovo zložitá na prípravu žaloby, žalobcovi nič nebránilo podať žalobu do 7 dní po
skončení trestného konania, dokonca aj skôr.

8. Extenzívny výklad a subsumovanie skutkového stavu pod ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
boli podľa odvolateľa v rozpore s poslaním a účelom korektívu dobrých mravov. Zo skutkového stavu v

súdenej veci nevyplýva žiadna relevantná okolnosť, z ktorej by bolo uplatnenie námietky premlčania v
rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ zákonodarca expressis verbis formuloval v § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka pravidlo, že objektívna zložka premlčacej doby je pri škode spôsobenej úmyselne 10 rokov,
vyjadril tým vôľu prísnejšie postihovať úmyselné spôsobenie škody, z čoho vyplýva jasný záver, ne nejde
o medzeru v zákone, ktorú by mohol súd zakryť extenzívnym výkladom, resp. analógiou a už vôbec nie
nenáležitým použitím korektívu dobrých mravov. Zákonodarca jasne dal najavo, že právo na náhradu

škody spôsobenej úmyselným trestným činom sa premlčuje, a to v dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Len zo samotnej skutočnosti, že žalovaný spôsobil
žalobcovi škodu úmyselným trestným činom, nemožno bez ďalšieho vyvodiť skutkový a právny záver,
že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného v rámci jeho procesnej obrany v občianskom
súdnom konaní je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o postup súdu v tomto smere svojvoľný, arbitrárny,

pričomsúdsicelkomzjavneprisvojilprávomoczákonodarcu,keďdefactozaviedolvrámcitohtokonania
nepremlčateľnosť nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom a to v rozpore s
kogentnou úpravou premlčania v Občianskom zákonníku. Riešenie, ktoré v súdenej veci si súd zvolil,
nie je zlučiteľné s princípom právneho štátu. Voľná úvaha sudcu v danom prípade vôbec nepripadala
do úvahy a argumentácia súdu v odôvodnení rozsudku je maskovaním čisto subjektívnych názorov

sudkyne, ktorej argumentácia má vzbudzovať dojem objektivity. Niet pochýb o tom, že zamietnutie
žaloby z dôvodu vznesenia námietky premlčania môže javiť ako tvrdé a nespravodlivé riešenie, najmä
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol poškodený trestným činom spáchaným žalovaným. Avšak
právna úprava týkajúca sa premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je natoľko jasná, že do úvahy
neprichádza žiadna možnosť ako zvrátiť negatívne dôsledky uplynutia objektívnej premlčacej doby.

9. Odvolateľ poukazuje aj na základný princíp, že každý zodpovedá za sféru svojho vplyvu a s ním
súvisí aj princíp vigilantibus iura scripta sunt, v zmysle ktorého si každý má strážiť svoje práva (právo
patrí bdelým), pokiaľ tak neurobí, ide to na jeho ťarchu. Na tomto princípe je vystavaný celý systém
subjektívnej zodpovednosti za škodu. Ak žalobca uplatňuje svoje právo po prvý krát až po uplynutí 10

ročnej premlčacej doby v rámci adhézneho konania dňa 22.1.2014 a po druhý krát až po uplynutí takmer
4 mesiacov od skončenia trestného konania (podaním žaloby dňa 8.7.2015), nemožno jeho negatívny
status korigovať použitím § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.
Odvolateľ dodal, že nemožno rovnako akceptovať ani argumentáciu súdu, že žalovaný zodpovedá za
uplynutie 10-ročnej premlčacej doby. Žalovaný ako pôvodca škody, ktorý vznikla úmyselným trestným

činom, nemá právnu povinnosť inkriminovať vlastnú osobu. Ak žalovaný nijako neprispel k objasneniu
trestného činu, ktorým vznikla žalobcovi škoda, takéto jeho konanie rozhodne nie je konaním v rozpore
s dobrými mravmi v ich juristickom poňatí, v dôsledku ktorého mohol súd v občianskoprávnom konaní
odmietnuť žalovaným vznesenú námietku premlčania. Napokon z obsahu spisu nevyplýva žiadny dôkaz
ani tvrdenie, že by žalovaný bránil orgánom činným v trestnom konaní objasniť predmetný trestný čin a

vyšetrovanie skončiť (objasniť) v dobe, keď ešte nedošlo k premlčaniu nárokov žalobcu. S prihliadnutím
na skutočnosť, že právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť právo na náhradu škody spôsobenej
mu úmyselne v 10-ročnej premlčacej dobe, a rovnako tak umožňuje štátu potrestať páchateľa trestného
činu v 10-ročnej premlčacej dobe (v danej veci), kedy sa uvedené práva oslabujú, plynutím času až
zaniknú je podstatná. Súd mal pri výklade aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na daný skutkový

stav vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku
ktorým vedie a v dôsledku ktorých sa v danom prípade formalisticky, svojvoľne a arbitrárne priklonil
na stranu žalobcu oproti žalovanému. Odvolaním napadnutý rozsudok možno hodnotiť ako arbitrárny,
nemajúci oporu v aplikovaných právnych normách a svojimi účinkami porušujúci obsah základného
práva žalovaného na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. Odvolateľ argumentoval ďalej i tým, že podľa jeho názoru žalobca nepreukázal výšku skutočnej
škody. Predložil ako dôkaz na preukázanie výšky škody (27.243,22 eur) tabuľku z rozpisom tržiebz jednotlivých predajní, ku ktorej priložil výdavkové pokladničné doklady a jedno čestné vyhlásenie.
Uvedené listiny nie sú dôkazmi, ale z procesného hľadiska ide iba o skutkové tvrdenia žalobcu. Výšku
škody musí žalobca preukázať, nestačí len túto tvrdiť. Výška škody v odsudzujúcom rozsudku uvedená

ako kvalifikačný moment, aj keď je uvedená vo výroku trestného rozsudku v presnom vyčíslení, nie je
záväzná v zmysle ustanovenia § 135 O.s.p., preto je súd v civilnom konaní povinný vykonať dokazovanie
na účelom ustálenia výšky škody. Súd založil svoje skutkové tvrdenia ohľadom výšky škody len na
tvrdeniach žalobcu bez predloženia náležitých dôkazov. Za relevantný dôkaz možno považovať len
faktúruč.ZA-001/98týkajúcusabezpečnostnéhokufríkaadokladyzavyplatenúškoduzamestnancom,

tak relevantne je preukázaná škoda iba vo výške 920,44 eur.

11. Odvolateľ poukazuje aj na prekážku litispendencie, vo vzťahu k spoluškodcom (C. R. a U. U.)
prebieha trestné stíhanie vo fáze súdneho konania (bola podaná obžaloba) na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 35T/2/2014, v ktorom konaní si žalobca uplatňuje škodu aj voči týmto osobám, preto tvrdí,
že začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo iné súdne konanie. Totožnosť veci je v

danom prípade daná totožnosťou predmetu konania. Pri rozhodovaní o povinnosti na náhradu škody
spôsobenejtrestnýmčinom,ktorýspáchalobvinenýspoločnesďalšímiosobami,ktorýchtrestnéstíhanie
je však vedené samostatne, nemôže súd uložiť povinnosť na náhradu škody aj týmto spolupáchateľom,
aj keď za škodu všetci zodpovedajú spoločne a nerozdielne podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V zmysle solidárnej zodpovednosti sa môže veriteľ rozhodnúť, či bude vymáhať škodu súdnou cestou od

všetkých solidárne zaviazaných škodcov, alebo len od jedného, prípadne niektorých z nich. V danej veci
prebieha aj adhézne konanie voči ostatným spoluškodcom a v adhéznom konaní môže súd rozhodnúť
tak, že podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozdelí na škodcov podľa miery účasti, prípadne
poškodeného odkáže na občianske súdne konanie, v ktorom žalobca nemusí uniesť dôkazné bremeno
a žalobu zamietne v celku alebo v určitej časti. Pri solidárnom záväzku nemôže žalobca žalovať v

dvoch (a viacerých) súdnych konaniach, rovnako nemôže poškodený uplatňovať nárok na náhradu
škody v dvoch rôznych konaniach súbežne, nakoľko môžu vzniknúť dve rôzne skutkové zistenia a tým
rôzne meritórne rozhodnutia o tej istej veci, čo je neprípustné. Rozsudok vynesený voči niektorému zo
solidárne zaviazaných dlžníkov pôsobí len proti nemu, pre ostatných dlžníkov nepredstavuje prekážku
rozhodnutej veci. V prípade pasívnej solidarity tak nemôžu byť súčasne vedené viaceré nachádzacie

konania, pretože by o tom istom hmotnoprávnom základe mohli vzniknúť viaceré protichodné rozsudky,
týkajúce sa istiny. To znamená, že ak veriteľ žaloval na plnenie jedného z dlžníkov, do doby pokiaľ sa
na základe právoplatného rozsudku bezúspešne neuskutočnilo exekučné konanie, ďalšieho solidárne
zaviazaného dlžníka nemôže žalovať o plnenie. Je neprípustné, aby v adhéznom konaní súd založil
medzi dvoma škodcami delenú zodpovednosť podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak súčasne

v inom súdnom konaní týkajúcom sa rovnakého predmetu vedenom proti tretiemu spolu škodcovi by
súd založil zodpovednosť za celý záväzok vzniknutý škodovou udalosťou, pričom môžu súdy pri ustálení
celkovej výšky škody dôjsť k diametrálne odlišným záverom. Konanie tak malo byť zastavené pre
prekážku litispendencie.

12. Žalobca v písomnej reakcii na odvolanie žalovaného tvrdí, že súd spor prejednal i rozhodol
v súlade s príslušným procesným i hmotným právom. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho
dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon
práva realizovaného, nie za účelom dosiahnutia nejakého napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle
poškodenia iného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v §

3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ
a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exces, ktorého následkom je, že takýto
výkon práva nemôže požívať právnu ochranu. Žalobca si je vedomý, že nepostačuje akýkoľvek rozpor
s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými
mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj s

ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná. A práve za takéto považuje žalobca konanie žalovaného
a okolnosti za ktorých námietku premlčania v prejednávanej sporovej veci vzniesol. Žalobca poukazuje
na to, že on na pojednávaní vo veci aj uviedol, v čom podľa jeho názoru spočívajú konkrétne okolnosti,
za ktorých bola námietka premlčania nároku žalobcu žalovaným uplatnená a ktoré považuje za naplnené
v natoľko výnimočnej intenzite, že odôvodňujú tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým

je odopretie práva uplatniť námietku premlčania konajúcim súdom. Súhlasne s konajúcom okresným
súdom žalobca tvrdí, že námietka premlčania bola v predmetnej sporovej veci žalovaným vznesená,
kedy mu už bolo známe, že došlo k premlčaniu lehôt (výklad žalovaného i konajúceho okresného súdu)
na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody, žalovaný úmyselne využil, že až po uplynutí takmer10 rokov orgány činné v trestnom konaní odhalili jeho i ďalších páchateľov závažných trestných činov,
účelovo kalkuloval s tým, že obstojí vznesená námietka premlčania bez skúmania ďalších súvislostí
súdom, chcel účelovo využiť inštitút zákona, aby sa následne vyhol plneniu. Práve pre takéto výnimočné

prípady zákon pripúšťa podľa žalobcu odopretie právnej ochrany nezohľadnením námietky premlčania,
ako to urobil konajúci súd, ktorý vykonal dokazovanie dôsledne a právne relevantným spôsobom a
rovnocenne vyhodnotil argumenty a vyjadrenia oboch účastníkov a toto právne aj odôvodnil. Je predsa
neakceptovateľné, aby páchateľ závažného úmyselného trestného činu vyčítal konajúcemu súdu, že
mu odmietol poskytnúť právnu ochranu, pričom súd konal v súlade s právom. Podľa názoru žalobcu

v priebehu vedeného konania, ale i pri rozhodovaní rezonovala a bola prítomná spravodlivosť ako
hodnotový činiteľ, preto žiada odvolací súd o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie pre vecnú
správnosť.

13. Žalovaný v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu opakovane argumentoval, že tak
súd, ako aj žalobca odôvodňujú odmietnutie námietky premlčania z okolnosti a dôvodov spojených s

uplatneným nárokom, t.j. zo samotného spáchania trestného činu, a nie z okolnosti, za ktorých bola
námietka premlčania uplatnená. Každé spáchanie úmyselného trestného činu je pritom konaním contra
bonos mores, preto ďalšie použitie korektívu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 39 O.z. na daný skutkový stav a odmietnutie námietky premlčania vychádzajúc iba z
okolností, za ktorých bola škoda spôsobená (trestný čin spáchaný), je neprípustné a je porušením

princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces a v rámci neho zásady ne bis in idem. Dodáva, že
každé vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za cieľ poškodiť druhú stranu
ako účastníka právneho vzťahu, veď to je základ obrany každého žalovaného, ak je takáto skutočnosť
prítomná, hoc nárok žalobcu je nesporný. Vo vzťahu ku konaniu žalovaného je pritom irelevantné, že
orgány činné v trestnom konaní zistili osobu páchateľa neskoro. Súd judikuje v podstate to, že každá

škoda spôsobná úmyselným trestným činom je nepremlčateľná a každá prípadná námietka premlčania
vznesená škodcom je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo je vždy vnesená na úkor
práva poškodeného. Takýto výklad súdu je ústavne nekonformný. Predpokladom úspešného uplatnenia
korektívu dobrých mravov vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania je výlučne prítomnosť takého
konania žalovaného, ktorým aktívne realizuje inak právne relevantné úkony, ktoré smerujú k vyvolaniu

účinkov uplynutia premlčacej doby (napr. úmyselné zavádzanie žalobcu rokovaniami o mimosúdnom
splnení jeho pohľadávky, pričom k dohode by nakoniec nedošlo a účelom bolo len predlžovanie plynutia
času tak, aby uplynula premlčacia doba). Žalovaný ale nemá právnu povinnosť inkriminovať vlastnú
osobu a nemôže zodpovedať ani za uplynutie 10-ročnej premlčacej doby. Ak žalovaný nijako neprispel k
objasneniu trestného činu, ktorým vznikla žalobcovi škoda, takéto jeho konanie rozhodne nie je konaním

v rozpore s dobrými mravmi v ich juristickom poňatí, v dôsledku ktorého by mohol súd v občianskom
právnom konaní odmietnuť žalovaným vznesenú námietku premlčania.

14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala na to oprávnená
strana sporu, v zákonom stanovenej lehote, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380

Civilného sporového poriadku) postupom podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s 219 ods. 3 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

15. Krajský súd odvolacím prieskumom zistil, že súd prvej inštancie spor uzavrel v súlade s právom.
Dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, z vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav,

vec správne právne posúdil a dôsledne postupoval pri aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ vyhodnotil výkon práva žalovaného spočívajúci v uplatnení námietky premlčania
voči nároku žalobcu za rozporný s dobrými mravmi. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia
sa vysporiadal so zásadnými skutkovými a právnymi otázkami z ktorých pri tomto svojom závere
vychádzal. Uviedol aj konkrétne ustanovenia hmotného práva, ktoré na súdenú vec aplikoval. Písomné

odôvodnenie rozhodnutia po obsahovej stránke je naplnením práva účastníkov na spravodlivé súdne
konanie. S písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil
a na dôvody rozhodnutia aj poukazuje.

16. Krajský súd považuje však za svoju povinnosť vyjadriť sa k základným odvolacím argumentáciám

odvolateľa.

17. Pokiaľ odvolateľ v štádiu odvolacieho konania poukazuje na dôvody, ktoré podľa neho vedú k
záveru o existencii litispendencie a namieta výšku skutočnej škody, po obsahovej stránke ide o skutkovéodvolacie argumentácie, ktoré neboli vznesené v prvoinštančnom konaní. Z tohto dôvodu v štádiu
odvolacieho konania treba ich hodnotiť a aj ich odvolací súd hodnotil ako nové skutočnosti, na ktoré už
v tomto štádiu rozhodovania prihliadnuť ( riešiť, posudzovať ) vzhľadom na sporový charakter konania

nemožno. Nič nebránilo odvolateľovi, aby uvedené argumenty či už v písomnom vyjadrení k žalobe,
alebo priamo na pojednávaní cestou svojho právneho zástupcu vzniesol, takto sa však nestalo, hoc
súd prvej inštancie umožnil stranám sporu patričný procesný priestor (zákonný), aby až do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej argumentovali, označili, predkladali návrhy na vykonanie dokazovania,
bolo na stranách sporu, či uvedené procesné práva v rámci umožneného procesného priestoru pred

súdom prvej inštancie využijú alebo nie. Odvolací súd dodáva navyše, že prekážku litispendencie v
posudzovanej veci nezistil.

18. Nebolo sporné, že žalobca v danom právnom vzťahu vystupuje ako poškodený, ktorý utrpel
škodu v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného. Okolnosť, že žalovanému škoda
vznikla v bezprostrednej súvislosti so zavineným konaním žalovaného, bola preukázaná jednoznačne

odsudzujúcim trestným rozsudkom, v ktorom bolo zároveň konštatované zavinenie žalovaného, bol
mu uložený trest a poškodení boli odkázaní svojimi nárokmi na konanie občianskoprávne. Následne
si žalobca svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému uplatnil podaním predmetnej žaloby u
súdu. Okresný súd uplatnený nárok po právnej stránke posúdil podľa hmotnoprávnych ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku náhrady škody. Náležite a komplexne sa zaoberal

a aj vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným voči nároku žalobcu. Je bez akýchkoľvek
pochýb, že premlčacia lehota v prípade náhrady škody je kombinovaná, pozostáva zo subjektívnej a
objektívnej premlčacej lehoty. Nebol v konaní spor ohľadne začiatku a plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty, že táto lehota začala plynúť už po uplynutí desať ročnej objektívnej premlčacej lehoty, a nebolo
sporné, že objektívna lehota, ktorá v danom prípade bola 10-ročná, keďže jednalo o škodu spôsobenú

úmyselným trestným činom, už uplynula, následne, že sa nárok žalobcu v celom rozsahu premlčal v 10-
ročnej objektívnej premlčacej lehote.

19. Odvolateľ namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie, keď kvalifikovane vznesenú námietku
premlčania vznesenú ním voči nároku žalobcu neakceptoval, vyhodnotil výkon tohto jeho zákonného

práva v rozpore s dobrými mravmi, aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba dať za pravdu
odvolateľovi, že aplikovateľnosť ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na tom základe
neuznanie kvalifikovane vznesenej námietky premlčania pre rozpor výkonu tohto práva s dobrými
mravmi môže byť dané iba výsledkom výnimočnosti prejednávanej veci. Okresný súd však zohľadnil
v posudzovanej veci všetky špecifické súvislosti, individuálne okolnosti za ktorých došlo k vzneseniu

námietky premlčania žalovaným, rozhodnutie súdu nebolo ani svojvoľné a ani arbitrárne, pretože
vyargumentovalkomplexne,včomvidívýnimočnédôvody,ktoréhoviedlikzáveruoneakceptovateľnosti
výkonu tohto práva žalovaného pre rozpor s dobrými mravmi, ide o dôvody s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil. Odvolacie argumentácie odvolateľa založené na odlišnom názore neboli
spôsobilé spochybniť a ani vyvrátiť vecnú správnosť rozhodovania súdu prvej inštancie.

20. Krajský súd konštatuje, že závery súdu prvej inštancie sú zákonné a spravodlivé.

21.Vsúvisiacomvýrokuonáhradetrovprvoinštančnéhokonaniarozhodnutieokresnéhosúduvychádza
z procesno-právnej úpravy účinnej ku dňu vydania rozhodnutia.

22. Krajský súd sa nedotýkal rozsudku vo zvyšku ( zamietnutie žaloby o zvyšku úroku z omeškania )
pretože tento výrok odvolaním napadnutý nebol.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP v aplikácii s § 255 ods. 1 CSP krajský súd úspešnej strane sporu - žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania od strany neúspešnej - žalovaného.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 2 CSP).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.