Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 5, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/192/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116230671
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116230671.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci navrhovateľky: Z. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XXXX/XXX, XXX XX K. N. V., zastúpenej JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou so sídlom Q. V.
XX, XXX XX D., proti odporcom: 1/ J. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX/XX, XXX XX K. N. V.,
2/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX/XX, XXX XX K. N. V., 3/ V. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom T. č. XXX, 4/ V. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. u p. Q., XXX XX K. N. V., 5/ T. B., nar.
XX.XX.XXXX,trvalebytomF.up.Q.,XXXXXK.N.V.,6/Q.W.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomF.č.XXX,
7/ M-P BUSINESS s. r. o., so sídlom Legionárska 4/21, 831 04 Bratislava, IČO: 47 991 194, odporcovia
v rade 6/ a 7/ zastúpení spoločnosťou JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, 917 01 Trnava,
IČO: 47 254 581, 8/ P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, 9/ W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX W. č. XXX, odporcovia 8/ a 9/ zastúpení JUDr. Andreou Cúgovou, advokátkou so sídlom B. XX, XXX

XX A., o návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní navrhovateľky proti
uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 42C/371/2016-182 zo dňa 27. 06. 2017, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 42C/371/2016-182 zo dňa 27. 06. 2017 v prvej vete výroku
potvrdzuje.

M e n í uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 42C/371/2016-182 zo dňa 27. júna 2017 v druhej vete
výroku tak, že odporcom v rade 1/ až 9/ p r i z n á v a voči navrhovateľke nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

Odporcom v rade 1/ až 9/ p r i z n á v a voči navrhovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 328 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) zamietol návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia (veta
prvá výroku) zároveň vyslovil, že žalovaní v rade 1/ až 9/ majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% (veta druhá výroku)..
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa podaním, ktoré došlo na Okresný súd
Žilina dňa 29.11.2016 domáhala vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcom v rade

1/ až 7/ zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťou - bytom č. XXX, vchod č. X v bytovom dome súp. č.
XXXX postavenom na parcele KN č. 1047/3 v k. ú. K. Nové V., obec K. N. V., zapísanom na LV č. XXXX,
za účelom jej scudzenia alebo zaťaženia právami tretích osôb, a to až do 15 dní od vykonateľnosti
rozhodnutia vo veci samej, vedenej na Okresnom súde Žilina a uložil odporcom v rade 1/ až 7/ strpieť
právo nájmu a s tým súvisiace užívacie právo navrhovateľky k bytu č. XXX, vchod č. X v bytovom dome
súp. č. XXXX postavenom na parcele KN č. 1047/3 v k. ú. K. N. V., obec K. N. V., zapísanom na

LV č. XXXX, a to až do 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia vo veci samej, vedenej na Okresnom
súde Žilina. Svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka odôvodnila tým, že bolastranou v spore pred Okresným súdom Čadca sp. zn. 8C/216/2000 a pred Krajským súdom v Žiline
sp. zn. 8Co/1211/2002. Rozsudkom Okresného súdu Čadca č.k. 8C/216/2000-99 zo dňa 05.09.2011 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/1211/2002 zo dňa 22.10.2002 bolo určené, že

žalobkyňa (v tomto konaní navrhovateľka) je nájomkyňou bytu uvedeného v petite návrhu o nariadenie
neodkladného opatrenia s tým, že vo zvyšku žalobu žalobkyne súd zamietol. Následne sa v konaní
vedenom pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 25C/70/2011 v spojení s odvolacím konaním vedeným
pred Krajským súdom v Žiline sp. zn. 7Co/677/2015 navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti Zmlúv
o prevode vlastníctva a neplatnosti dražby, ako aj určenia, že nehnuteľnosť patrí do

majetku vymazanej spoločnosti ZVL, Kysucké Nové Mesto, a.s. "v likvidácií", zaniknutej dňa 22.04.2003.
Dňa 13.05.2016 navrhovateľka podala na Okresnom súde Žilina dovolanie, ktorým sa domáhala, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 25C/70/2011 a
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/677/2015 z dôvodu ich nezákonnosti, pričom o dovolaní nebolo
do času podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnuté. Dňa 01.08.2016 prišli k
predmetnémubytuneznámimužizaúčelomjejvysťahovania.Vzhľadomnadôvodnúobavu,žezostrany

odporcov v rade 1/ až 7/ opätovne dôjde do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky k pokusu o vysťahovanie navrhovateľky, navrhovateľka žiadala, aby súd nariadil neodkladné
opatrenie,ktorýmbudúupravenépomerymedziňouaodporcamivrade1/ až7/.UznesenímOkresného
súdu Žilina č.k. 42C/371/2016-97 zo dňa 07.02.2017 okresný súd návrh navrhovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej

lehote odvolanie, v ktorom žiadala, aby Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v zmysle §
389 ods. 1 písm. c/ CSP uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec podľa § 391 ods. 1 CSP na nové
rozhodnutie. Okresný súd v Žiline v intenciách odvolacieho súdu uznesením č.k. 42C/371/2016-147
zo dňa 11.05.2017 pripustil, aby do konania sp. zn. 42C/371/2016 pristúpili ďalšie subjekty: P. Q. nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, ako odporca v rade 8/ a W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. č.

XXX, ako odporkyňa v rade 9/. Uznesením č.k. 42C/371/2016-149 zo dňa 11.05.2017 prvoinštančný súd
vyzval navrhovateľku na odstránenie vád podania, resp. úpravy petitu tak, aby bol jednoznačný, určitý
a vykonateľný; navrhovateľka na výzvu prvoinštančného súdu reagovala a svoj návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia doplnila podaním osobne podaným na súde dňa 29.05.2017.
3. Navrhovateľka predložila súdu spolu s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia Dohodu

o odovzdaní a prevzatí bytu podľa § 155 OZ zo dňa 18.10.1979 (č.l. 9-12 spisu), Výpis z katastra
nehnuteľností (č.l. 13-15 spisu), rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 8C/216/00-99 zo dňa 05.09.2001
(č.l. 16-19 spisu), rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/1211/2002-121 zo dňa 22.10.2002 (č.l.
20-23 spisu), rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25C/70/2011-622 zo dňa 09.06.2015 (č.l. 24-35
spisu), rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/677/2015-667 zo dňa 24.02.2016 (č.l. 36-39 spisu),

Dovolanie navrhovateľky zo dňa 11.05.2016 (č.l. 40-41 spisu), Hlásenie úrazu (č.l. 42 spisu), Záznam o
poskytnutí lekárskej prvej pomoci (č.l. 43 spisu), Záznam Krajského riaditeľstva PZ v Žiline (č.l. 44 spisu),
Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti občana/uchádzača o zamestnanie (č.l. 45-46 spisu),
Potvrdenie o podaní trestného oznámenia (č.l. 47 spisu), Oznámenie k súdnemu konaniu 6C/221/2015
(č.l. 48 spisu), Zápisnicu o trestnom oznámení (č.l. 49-50 spisu), doplnenie návrhu, resp. odpoveď na

výzvu súdu zo dňa 16.01.2017 (č.l. 71-72 spisu), výpis z katastra nehnuteľností (č.l. 73-94 spisu) a
odpoveď na výzvu súdu zo dňa 29.05.2017 (č.l. 154-156 spisu).
4. Na základe predložených listín súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie je
osvedčený právny záujem na žiadanom neodkladnom opatrení, keďže navrhovateľka neosvedčila
existenciu naliehavosti vydania neodkladného opatrenia, nakoľko neosvedčila nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy, t. j. neosvedčila, že bez okamžitej úpravy pomerov účastníkov by bolo
právo (nájmu k predmetnému bytu) účastníka ohrozené. Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým,
že Okresný súd Čadca rozsudkom č.k. 8C/216/2000-99 zo dňa 05.09.2001 v spojení s rozsudkom
KrajskéhosúduvŽilineč.k.8Co/1211/2002-121zodňa22.10.2002určil,žejenájomkyňoupredmetného
bytu; okresný súd však mal osvedčené, že predmetné súdne rozhodnutia doposiaľ nenadobudli

právoplatnosť. Prvoinštančný súd prihliadol aj na rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25C/70/2011-622
zo dňa 09.06.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/677/2015-667 zo dňa
24.02.2016, ktorými okresný súd zamietol žalobu žalobkyne (v tomto konaní navrhovateľky) o
určenie neplatnosti zmlúv. Navrhovateľka v danom prípade opiera svoj nárok na nájom k predmetnému
bytu na základe rozhodnutí, ktoré nie sú právoplatné, na základe čoho okresný súd jej návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
5. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol okresný súd v zmysle § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že odporcom v rade 1/ až 9/ priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, nakoľko súd návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.6. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa
domáhala jeho zrušenia a vrátenia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Odvolateľka poukázala na odsek 13. napadnutého uznesenia, v ktorom prvoinštančný súd odcitoval
časť rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/677/2015-667 zo dňa 24.02.2016 o tom, že „v prípade
speňaženia majetku v rámci konkurzného konania prebiehajúceho v zmysle Zákona č. 328/91 Zb., v
rámci ktorého došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k takémuto majetku, títo nadobúdatelia požívajú
ochranu nadobudnutého vlastníckeho práva, v dôsledku čoho už v čase po skončení konkurzného

konania nie je možné preskúmavať správnosť postupu konkurzného súdu pri speňažovaní majetku
úpadcu“. Uvedenú konštatáciu navrhovateľka nespochybnila, no akcentovala, že v petite neodkladného
opatrenia sa nedomáha vlastníckeho práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v podanom návrhu, ale
nájomného práva a práva bývania v predmetnej nehnuteľnosti a prevod nehnuteľnosti akýmkoľvek
titulom /vrátanie speňaženia v rámci konkurzného konania) nemôže ovplyvniť nájomné právo. Práve z
dôvodu, že navrhovateľka osvedčila skutočnosť, že bola nájomkyňou predmetného bytu, z ktorého bola

násilne vysťahovaná, žiadala o súdnu ochranu formou nariadeného neodkladného opatrenia. Zároveň
uviedla, že na to, aby mohla podať žalobu, bolo potrebné ustáliť okruh účastníkov konania na žalovanej
strane sporu. Odvolateľka nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, keď
bola toho názoru, že odporcom v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy nevznikli. Poukázala
tiež na svoj status sociálne odkázanej osoby, ktorej bol pridelený advokát Centra právnej pomoci, a

ktorá prišla o právo bývať v byte, ktorého je nájomkyňou. V týchto okolnostiach videla navrhovateľka
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo vhodné v konaní aplikovať ustanovenie § 257 CSP
a odporcom v rade 1/ až 9/ nárok na náhradu trov konania nepriznať.

8. Odvolanie navrhovateľky odvolací súd postupom podľa § 329 ods. 1 CSP doručil odporcom v rade

1/ až 9/ (č.l. 196 súdneho spisu).

9. Odporcovia v rade 6/ a 7/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že prvoinštančný
súd sa v dostatočnej miere oboznámil s obsahom podaného návrhu a správne posúdil skutkový stav a
preto navrhli, aby ho odvolací súd potvrdil.

10. Poukázali pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 207/2016
zo dňa 27.06.2017 v konaní o neplatnosť zmlúv o prevode vlastníctva a iné, ktorým bolo dovolanie
žalobkyne (v tomto konaní navrhovateľky) odmietnuté a žalovaným bol priznaný nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Navrhovateľka vo viacerých konaniach, ktoré na súdoch iniciovala, doposiaľ
nepreukázala existenciu nájomnej zmluvy, ktorá by ju oprávňovala k nájmu predmetného bytu. Pokiaľ

by sa navrhovateľka domnievala, že je nájomkyňou predmetného bytu, nepochybne by riadne a včas
uhrádzala obvyklé nájomné, čo však nerobila. Z predmetného bytu sa navrhovateľka dňa 01.08.2016
odsťahovala a preto jej obranu formou navrhovaného neodkladného opatrenia označili odporcovia v
rade 6/ a 7/ za účelovú, nezaloženú na relevantných skutočnostiach a dôkazoch. Vo vzťahu k odvolacím
námietkam týkajúcich sa druhej vety výroku napadnutého uznesenia o trovách konania odporcovia v

rade 6/ a 7/ uviedli, že navrhovateľka spôsobuje všetkým odporcom nemalé náklady spojené s právnym
zastupovaním v početných sporových konaniach iniciovaných práve navrhovateľkou. Naviac existencia
sociálnej odkázanosti navrhovateľky nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.

11. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrili aj odporcovia v rade 8/ a 9/, ktorí považovali napadnuté

uznesenie za vecne správne, v celom rozsahu sa s ním stotožnili a preto navrhli, aby ho odvolací súd
potvrdil.
12. Návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia považovali za zmätočný, nedôvodný a
jeho odôvodnenie označili za účelové a zavádzajúce. Z podaného návrhu je zrejmý zámer navrhovateľky
podať žalobu vo veci samej, nie je však zrejmé, čoho sa má žaloba týkať a čoho sa podanou žalobou

mieni domáhať. Zároveň odporcovia v rade 8/ a 9/ poukázali aj na dve prebiehajúce súdne konania,
o ktorých sa navrhovateľka v podanom návrhu nezmienila. Naviac navrhovateľka nijakým spôsobom
neosvedčila právny záujem na žiadanom neodkladnom opatrení a neosvedčila ani
existenciu naliehavosti vydania neodkladného opatrenia, keď neosvedčila, že bez okamžitej úpravy
pomerov účastníkov konania by bolo jej údajné právo nájmu ohrozené. Odporcovia v rade 8/ a 9/ sa

stotožnili s konštatovaním prvoinštančného súdu o tom, že rozhodnutie Okresného súdu Čadca č.k.
8C/216/2000-99 zo dňa 05.09.2001 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/1211/2002-121 zo
dňa 22.10.2002, ktorými navrhovateľka podaný návrh odôvodnila, nie sú právoplatné. Navrhovateľka
v žiadnom z viacerých súdnych konaní, ktoré na Okresnom súde Žilina iniciovala, nepreukázala resp.neosvedčila, že by jej patrilo nájomné a užívacie právo k dotknutému bytu. Odporcovia v rade 8/ a 9/
tiež poukázali aj na tú skutočnosť, že navrhovateľka už dotknutý byť neobýva a neobývala
ho ani v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Navrhovaným

neodkladným opatrením by zároveň došlo k neprimeranému zásahu do práv odporcov v rade 8/ a 9/,
ktorí sú aktuálnymi vlastníkmi predmetného bytu.

13. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniam odporcov v rade 7/ až 9/ zotrvala na
svojom vyjadrení o tom, že je potrebné nariadiť ňou navrhované neodkladné opatrenie, aby sa mohla

úspešnedomáhaťvýrokurozhodnutia,ktorýmbudejejnájomnéprávorelevantnýmsúdnymrozhodnutím
potvrdené. Zotrvávala na argumentácii, ktorá je obsahom jej opravného prostriedku. Zároveň zdôraznila,
že pokiaľ sa odporcovia v rade 8/ a 9/ cítia byť vlastníkmi predmetného bytu, uvedená skutočnosť v
žiadnom prípade nenarúša nájomné právo navrhovateľky.

14. Všetky podania doručené súdu v rámci odvolacieho konania boli zasielané subjektom v konaní

(vrátane odvolateľa); ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v prvej vete výroku podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdil a v druhej vete výroku o trovách prvoinštančného konania uznesenie okresného súdu
podľa § 388 CSP zmenil spôsobom vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

16. Krajský súd prispôsobil terminológiu novej úprave civilného sporového konania, keď v
rozhodnutí na označenie procesných strán použil pojmy „navrhovateľ“, „odporca“, namiesto „žalobca“,

„žalovaný", ako sa to uvádza v prvoinštančnom rozhodnutí, dávajúc tým najavo, že návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia bol podaný pred podaním žaloby vo veci samej na súd.

17. Vo vzťahu k prvej vete výroku napadnutého uznesenia odvolací súd podrobne preskúmal všetky
rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach
naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
navrhovateľky formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť navrhovateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

19. Ustanovenie § 325 ods. 1 CSP upravuje dva zákonné dôvody pre nariadenie neodkladného
opatrenia, a to: 1/ je potrebné bezodkladne upraviť pomery strán alebo 2/ ak je obava, že exekúcia bude
ohrozená.

20. Neodkladné opatrenie je najtypickejší zabezpečovací prostriedok civilného procesu, ktoré sa
uplatňuje v činnosti súdu pred začatím konania, v konaní o veci samej i po skončení konania. Ide o
provizórnu úpravu pomerov strán konania s cieľom umožniť plynulý priebeh rozhodovania vo veci samej,
či zabezpečiť realizáciu priznaných nárokov úspešnej strany.

21. Dokazovanie v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nie je dokazovaním v
rozsahu vyžadovanom v základnom konaní. To je pojmovo vylúčené. Toto dokazovanie preto teória
práva označuje ako osvedčovanie. Na rozdiel od dokazovania, osvedčovanie znamená, že súd
prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pri ich zisťovaní súd neprihliada a ani nemusí prihliadať

na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takého postupu
je to, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš
pravdepodobné. Aj v tomto konaní je strana povinná označiť tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pokiaľ mieni byť úspešná (§ 149 CSP a nasl.). Všetky zásady dokazovania platné v civilnomprocese sa však nemôžu uplatniť v celej šírke s ohľadom na potrebu poskytnutia rýchlej a účinnej
ochrany práv, ktoré majú byť predmetom nariadeného neodkladného opatrenia.

22. Z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že jeho nariadenie je podľa zákonných predpokladov
prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi stranami a tieto
právne vzťahy vyžadujú neodkladnú úpravu. Zároveň sa v právnych vzťahoch medzi stranami nesmie
vytvoriť nenávratný stav a nesmie sa neprimeraným spôsobom zasahovať do vzťahov medzi stranami.

23. Odvolateľka vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakovala
svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Navrhovateľka v danom prípade neosvedčila existenciu nájomného vzťahu a s ním
súvisiaceho práva užívania predmetnej nehnuteľnosti. Svoju argumentáciu o existencii takéhoto
vzťahu opierala totiž len o neprávoplatné súdne rozhodnutia (rozhodnutia Okresného súdu Čadca

č.k. 8C/216/2000-99 zo dňa 05.09.2001 a Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/1211/2002-121 zo dňa
22.10.2002.

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky navrhovateľky k spôsobu

vyhodnotenia ním predložených dôkazov pri osvedčovaní nároku na vydanie neodkladného opatrenia
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo návrhu navrhovateľa na vydanie
neodkladného opatrenia nevyhovel a ku svojim záverom dospel k kontexte všetkých navrhovateľom
produkovaných dôkazov.

25. Bez ohľadu na právo, ktorého ochrany sa navrhovateľ v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
domáha, je potrebné, aby mal súd v každom konkrétnom prípade dostatočným spôsobom osvedčenú
potrebu bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov konania, bez ktorej by navrhovateľovi hrozila ťažko
napraviteľná ujma a ktorý právny stav dáva predpoklad pre potrebu okamžitého zásahu do právnych

vzťahov účastníkov konania formou súdom nariadeného neodkladného opatrenia. Navrhovateľka však
v prejednávanej veci tento zákonný predpoklad pre možnosť nariadenia neodkladného opatrenia
neosvedčila, na základe čoho prvoinštančný súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľky na
vydanie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol. Súd prvej inštancie svoje právne závery o
neosvedčení potreby nariadenia neodkladného opatrenia riadnym a dostatočným spôsobom odôvodnil

v napadnutom rozhodnutí, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a v zmysle § 378 ods. 2
CSP odkazuje na odseky 12. až 14. označeného rozhodnutia, bez potreby ich ďalšieho precizovania.

26. Len na doplnenie poukazuje odvolací súd uvádza, že navrhovateľka v podanom návrhu ako aj vo
svojom odvolaní prezentovala názor, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podala z obavy,

že opätovne dôjde do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k pokusu o jej vysťahovanie
zo strany odporcov, pričom je z obsahu jej podaní zrejmé, že časový úsek „do rozhodnutia Najvyššieho
súdu“ je potrebné chápať čas do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o
dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25C/70/2011-622 zo dňa 09.06.2015
(o určenie neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č.k. 7Co/677/2015-667 zo dňa 24.02.2016. Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je však známa
skutočnosť, že predmetné dovolacie konanie, vedené pod sp.zn. 1 Cdo/207/2016 bolo právoplatne
skončené uznesením zo dňa 27.06.2017, právoplatným dňa 21.09.2017, ktorým Najvyšší súd SR, ako
súd dovolací, dovolanie navrhovateľky odmietol.

27. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel
k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie
neodkladného opatrenia a preto uznesenie okresného súdu v prvej vete výroku o zamietnutí návrhu
navrhovateľky na jeho vydanie ako vecne správne p o t v r d i l .28. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil druhú vetu výroku napadnutého uznesenia
o trovách prvoinštančného konania, ktorý síce plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní

a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným, ale nie je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na
náhradu trov konania.

29. Za správnu nemožno považovať takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorej
má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana

sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí
byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia
advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v
rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane

zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by
zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných
princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu

má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady),
musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí
zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení

súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka
zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške
tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie
ním uloženej povinnosti. Obdobný názor prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017. Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho

názoru, že informácia o ďalšom procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov
konania rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca
v odôvodnení súdneho rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

30. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii navrhovateľky týkajúcej sa možnej aplikácie ustanovenia §

257 CSP pre dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v sociálnych a majetkových pomeroch
navrhovateľky odvolací súd uvádza, že s týmto právnym názorom navrhovateľky nemožno súhlasiť.

31. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

32. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami

uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade
trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a
dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do

popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z
dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto
prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na
postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov
konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu

preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

33. Ako už bolo uvedené vyššie, Civilný sporový poriadok vo svojom ust. § 257 upravuje možnosť
súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania strane, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.Východiskom pre ich hodnotenie je pomerne bohatá judikatúra súdov k ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,
ktorého účel a podmienky sú v podstate totožné s aktuálne účinným ustanovením § 257 CSP.

34. Odvolací súd sa oboznámil s dôvodmi uvádzanými navrhovateľkou v jej opravnom prostriedku a po
ich komplexnom posúdení usúdil, že v danom prípade sa nejedná o dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by v prejednávanom prípade zakladali možnosť aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách
konania. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z úspechu strán v spore (§ 255 CSP),
na základe čoho dospel k záveru o nároku odporcov na náhradu trov prvoinštančného konania. Je

potrebné zdôrazniť, že navrhovateľka v rámci svojho odvolania poukázala na skutočnosti týkajúce jej
majetkových a sociálnych pomerov, o ktorých mala navrhovateľka vedomosť už v rámci prvoinštančného
konania, ktorá však všetky dôvody uvedené v odvolaní až do času podania odvolania nespájala s
možnosťou ich posúdenia ako dôvodov hodných osobitného zreteľa, resp. ani neiniciovala možnosť
rozhodnúť o trovách konania v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia. Otázkou majetkových a
sociálnych pomerov navrhovateľky sa zároveň v konaní zaoberal prvoinštančný súd pri rozhodovaní o

žiadosti navrhovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom žiadosti navrhovateľky nevyhovel a
uznesením č.k. 42C/371/2016-241 zo dňa 31.05.2018 jej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Z
Tlačiva pre dokladovanie pomerov strany konania vyplneného navrhovateľkou, (z ktorého prvoinštančný
súd pri rozhodovaní o vyššie uvedenej žiadosti vychádzal a ktoré tvorí obsah predloženého
súdneho spisu (zažurnalizované pod č.l. 231-240 súdneho spisu) mal odvolací súd preukázané, že

navrhovateľka je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 226,60 Eur s výdavkami 30,00 Eur
mesačne s tým, že býva v dočasnom podnájme. Navrhovateľka v konaní nepreukázala svoje ťaživé
finančné a sociálne pomery, v ktorých by bolo možné vzhliadnuť dôvody na aplikáciu ustanovenia §
257 CSP. Treba dodať, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že sama skutočnosť, že
účastník konania/strana sporu ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, nezakladá dôvod pre

použitie § 257 CSP (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn 1M Obdo V/19/2008).

35. Napokon odvolací súd nevzhliadol v prejednávanej veci dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257
CSP ani v tvrdeniach navrhovateľky o tom, že je v konaní zastúpená Centrom právnej pomoci - pri
generalizovaní tohto dôvodu ako dôvodu hodného osobitného zreteľa v sporoch, by sa totiž aplikácia

ustanovenia § 257 CSP stala pravidlom, a nie výnimočným prípadom.

36. Krajský súd dodáva, že v súdenej veci odvolateľka ako účastník konania neprodukovala také
skutkové tvrdenia, ktoré by podporila aj príslušnými dôkazmi o svojich nepriaznivých osobných,
majetkových a zárobkových pomeroch. Toto kritérium však nie je jediným pre aplikáciu ust. § 257 CSP

súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania (pozri body 31. až 33. odôvodnenia tohto
rozhodnutia).

37. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že odporcom v rade 1/ až 9/

ako úspešnej strane (účastníkom) odvolacieho konania, ktorých úspech je odvodený od
neúspechu navrhovateľky (odvolateľky), priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

38. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).