Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2020

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218203477
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Aradská

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2020:4218203477.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou vo veci žalobcov: 1. E. C., nar. XX.XX.XXXX,

B., U. XX, 2. M. C., nar. XX.XX.XXXX, B.F. XXX, t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dlhé Lúky
1, Hrnčiarovce nad Parnou proti žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 270.000 eur

r o z h o d o l :

Súd žalobu o zaplatenie sumy 270.000 eur zamieta.

Žalobcovia v 1. rade a v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 100 % náhradu
trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne

po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdudňa17.7.2018 sižalobkyňa1/uplatnilavočiSlovenskejrepublikezastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti SR nárok na náhradu škody z dôvodu, že tým, že žalobca v 2. rade
bol rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 ako aj Krajského súdu v Nitre sp. zn.
4To/98/2016 uznaný za vinného, vznikla im škoda ako aj ujma. Oba súdy mali postupovať “ULTIMA
RATIO“, teda dať prednosť prijatiu netrestných opatrení. Tento stav považujú za násilný akt proti rodine,
ktorá bola násilne rozdelená, a pre rodinu vytvorila dlhovú pascu. Škoda vznikla najmä na výdavkoch, a
to nemalá, vyše 10.000 eur. Rozsudok 11 rokov je negatívne pôsobiaci faktor a vytvára zdraviu škodlivé

prostredie, neistotu, zdravotné problémy. Štát sa mohol a mal postaviť na stranu rodiny, vnímať jej
skutočné potreby a podľa toho vybrať prostriedky, nekriminalizovať veci a použiť liečenie. Súdy mali
postupovať v duchu ochrany základných práv a slobôd, avšak rozbili celú rodinu, ktorá sa nevie poriadne
stretávať. Žiadala, aby štát za exces a nespravodlivé rozhodnutie zaplatil 270.000 eur, pričom za rok
2014 - od februára - žiadajú vyplatiť sumu 11 x 220,52 = 2.307,59 eur, za rok 2015 a 2016 žiadajú vyplatiť
2 x (12 x 220,52) = 2 x 2.646,24 eur, za rok 2017 žiadajú 12 x 247,61 = 2.971,32 eur, za rok 2018 doposiaľ
sumu 1.733,27 eur. Morálna škoda je však horšia, lebo kto im vráti čas, ktorý rodina nemôže spolu

stráviť? Škoda a morálna ujma im vznikla rozhodnutiami Okresného súdu Komárno sp.zn. 11T/66/2014 a
sp.zn. 2Nt/7/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 a sp.zn. 1Tos/79/2017. Tieto navrhla súdu
pripojiť spolu so spismi Okresného súdu Komárno sp.zn. 12Er/858/2014, 9Er/848/2016, 10Csp/4/2017,
7Csp/46/2017, 10Csp/120/2017, 14Csp/125/2017, 2Nt/7/2017, 13C/464/2014, 12Er/799/2015. Podľa
záverečného textu uvedenej žaloby, sa k žalobe pripojil aj žalobca 2/.

Žalobcovia k žalobe (odoslanej z ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou) pripojili potvrdenie Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny z 16.3.2018 o zaradení žalobkyne v 1. rade do evidencie uchádzačov o
zamestnanie od 7.3.2018, rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 25.5.2018 o priznaní
pomoci v hmotnej núdzi vo výške 102,60 eur mesačne žalobkyni 1/ od 1.4.2018, potvrdenie o výške
príjmu žalobcu 2/ z ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou od 8/2017 do 3/2018, z ÚVTOS Želiezovce od09/2016 do 09/2017 a od 01/2016 do 12/2016, rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
zo 7.3.2014 o odňatí peňažného príspevku (vo výške 220,52 eur mesačne) na opatrovanie fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím , ktorou je O. C. , od 14.2.2014 poskytovaný žalobcovi 2/,

potvrdenie ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou z 26.3.2018, že žalobca 2/ vykonáva trest od 16.2.2014 a
predpokladaný koniec trestu má 14.2.2025.

2. Na výzvu súdu žalobkyňa 1/ v podaní doručenom súdu 11.9.2018 okrem tvrdení uvedených v žalobe
uviedla, že jej tikajú biologické hodiny a so svojim manželom chce ďalšie dieťa. Taktiež uviedla, že

suma 270.000 eur je na mieste, lebo 11 rokov odlúčenia na základe rozsudku sp. zn. 11T/66/2014 je
skôr justičnou vraždou a posledný klinec do rakvy bola premena podmienky nasilu lebo výklad zákona
umožňoval, aby na základe vysokého trestu bol výkon zvyšku trestu (2 roky, 9 mesiacov a 7 dní)
uložený 3Pp/134/2009 odpustený. Ďalej uviedla, že „My sme pre manžela žiadali len liečenie“, lebo
chcela naďalej riadne fungovať ako rodina a s manželom vychovávať spoločného syna. Pokiaľ sa suma
270.000 eur rozráta na 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní , čo je 5012 dní, na jeden deň pripadne suma 53,90

eur na ňu a malého syna. Zopakovala, že manžel mesačne dostával 220,52 eur, teda od 14.3.2014
do 1.9.2018 vypadlo 12.571,63 eur; advokáti, súdne poplatky, väzba 20.000 eur; komunikácie, návštevy
1.500eur.Za 13rokov,9mesiacova7dnípredpokladanévýdavkydosiahnu70.000euramorálnaškoda
200.000 eur. V ÚVTOS Trnava nie sú ochotní realizovať návštevy cez týždeň, no nikde nie je napísané,
že návštevy sa majú vykonávať len cez víkend. Z ich strany ide o úmysel likvidovať rodinu, lebo cez

víkend absentuje dopravné spojenie. Ide o psychické týranie a neprimeraný zásah do ich rodinného a
súkromného života. Rodina nemá žiadne finančné prostriedky, žijú na hranici chudoby a pomaly, vďaka
štátu, môžu ísť na ulicu. Vďaka justičnej vražde sp. zn. 11T/66/2014 Okresného súdu Komárno. Ujma
bolaspôsobenározsudkomOkresnéhosúduKomárno sp.zn.11T/66/2014,škodavznikla„našej“rodine
- E. C. (žalobkyňa 1/), M. C. (žalobca 2/) a syn E. C.. Nezmyselný rozsudok nepriniesol nič pozitívne,

rodina nemôže fungovať spoločne. Skutky uvedené v rozsudku sa nikdy nestali. Štát mal uložiť ochranné
liečenie, bez odňatia slobody. Žalobkyňa 1/ navrhla prizvať znalca, ktorý určí škodu spôsobenú násilným
rozdelením rodiny.

S obdobným textom doručil súdu dňa 11.9.2018 doplnenie žaloby aj žalobca 2/ s tým, že štát mal

aplikovať Smernicu 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012 a veci mal riešiť v prospech rodiny, lebo štát
zodpovedá za blaho svojich občanov a tiež musí rešpektovať primeranosť, solidaritu, humánnosť a
ľudskú dôstojnosť. Vo veci Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 nebola ani jedna z týchto
zásad akceptovaná. Rodina nevie splniť svoje záväzky, vypadáva jedna výplata. Rodina bude žiadať o
politický azyl, lebo sú mučení.

3. Dňa 13.12.2018 žalobkyňa 1/ doručila súdu námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi - „ide
o rozsudok (Justičná vražda!!) OS KN vydané JUDr. Erikou Jóbovou teda o kolegyňu, s ktorou sa
stretávate každý deň“. Taktiež uviedla, že ona osobne by sudkyňu JUDr. Eriku Jóbovú postavila
pred Haagsky tribunál za zločin proti ľudskosti lebo trpia za to, ona legalizovala špinavosti policajtov.

Ďalej žalobkyňa 1/ uviedla, že „Neviem čo Vy stále odo mňa chcete Veď všetky Dôkaz máte u Vás na
Súde nemám to ja a Nemá to Ani Fidel Castro a ani Erdoan Turecký prezident ale Máte vy!!“ Manžel
sedí od 14.2.2014. Na základe klamlivého rozsudku Okresného súdu Komárno sp.zn. 11T/66/2014 má
obmedzenú osobnú slobodu a celá rodina je na základe tohto rozsudku paralyzovaná. Na základe
uvedeného rozsudku Okresný súd Trnava pod sp.zn. 3Pp/134/2009 premenil zvyšok trestu na 2 roky,

9 mesiacov a 7 dní. Teda zvýšil „túto justičnú zlovôľu“ na 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní napriek tomu,
že manžel dodržiaval všetko ako mal.

4. Ministerstvo spravodlivosti SR, konajúc za žalovanú, vo vyjadrení z 2.4.2019 k žalobe žalobcov
uviedlo, že žalovaná nároky žalobcov popiera v celom rozsahu ako nedôvodné, a to pre absenciu

aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1/, ktorá odvodzuje svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu toho, že žalobca 2/, ako jej manžel, bol právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody
a tento trest aj vykonáva. Žalobkyňa 1/ nie je aktívne vecne legitimovaná domáhať sa náhrady škody v
konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebola účastníčkou konania, v ktorom by bolo vydané
rozhodnutie, v dôsledku ktorého by jej vznikla škoda. S poukazom na § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

základnými podmienkami vzniku nároku na náhradu škody podľa citovaného zákona sú, že poškodená
osoba bola účastníkom konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané a že rozhodnutie je nezákonné.4.1 Žalobkyňa 1/ nespĺňa ani jednu z uvedených základných podmienok, keďže rozhodnutie o treste,
na základe ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, bolo vydané v konaní, v ktorom nebola
účastníkom v postavení obvineného/obžalovaného. Pokiaľ aj žalobkyňa 1/ mala postavenie poškodenej

osoby v trestnom konaní, žalobkyňa 1/ neuvádza, že prípadný výrok alebo absencia výroku o náhrade
škody by boli príčinou vzniku škody, ktorú si v konaní uplatňuje. Z dôvodu absencie vecnej legitimácie je
nárok žalobkyne 1/ celkom nedôvodný, a preto nie je potrebné sa zaoberať ani okolnosťami, či tvrdená
ujma žalobkyni 1/ vznikla a v akom rozsahu, keďže neexistuje titul, na základe ktorého by žalobkyni
mohla ujma vôbec vzniknúť. Ministerstvo spravodlivosti SR ďalej uviedlo, že žalobkyňa ho písomným

podaním zo dňa 27.11.2015 požiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu skutočnej škody
vo výške 20.000 eur. Keďže v tomto konaní sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nebola
predbežne prerokovaná, žalobkyňa 1/ nesplnila ani základnú hmotnoprávnu podmienku na to, aby sa
súd mohol jej nárokom zaoberať.

4.2 Ministerstvo zdôraznilo, že rozhodnutie o treste uloženom žalobcovi 2/ je zákonné. Z obsahu

žaloby vyplýva, že k žalobe sa pripojil aj žalobca 2/, ktorý svoj nárok na náhradu škody odvodzuje
(prostredníctvom tvrdení svojej manželky) z toho dôvodu, že právoplatným odsúdením na trest odňatia
slobody sa zasiahlo do jeho práva na riadny rodinný život a súkromie, nakoľko je počas výkonu
trestu odňatia slobody odlúčený od svojej rodiny. Žalobca neuviedol žiadne iné konkrétne okolnosti, na
základe ktorých sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže rozhodnutie o treste nebolo zrušené

pre nezákonnosť a žalobca 2/ nebol spod obžaloby ani oslobodený, nárok žalobcu 2 je nedôvodný s
poukazom na § 6 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. a § 8 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo vo svojom
vyjadrení konštatovalo, že žalobca 2/ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno, sp. zn. 11T/66/2014
uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby a odsúdený na nepodmienečný
trest odňatia slobody. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.01.2017, keďže Krajský súd v Nitre

zamietol v konaní sp. zn. 4To/98/2016, odvolanie žalobcu 2/. Súd právoplatne zamietol aj návrhy žalobcu
2/ na povolenie obnovy konania. Žalobca 2/ netvrdí a ani nepreukázal, že mu bol uložený nezákonný
trest, alebo bol spod obžaloby oslobodený, teda že trest vykonáva nezákonne. Rozhodnutie o vine a
o odsúdení žalobcu 2/ na trest odňatia slobody sa považuje za zákonné a súd rozhodujúci o náhrade
škody je viazaný týmto rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Vzhľadom na to, nárok žalobcu 2/ je

nedôvodný, nakoľko neexistuje žiadny zákonný titul, na základe ktorého by žalobcovi 2/ vznikla škoda.
Len na základe tohto dôvodu by mal súd žalobu žalobcu 2/ zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal vznikom
škody a uplatnenou výškou nároku na náhradu škody. Žalobca 2/ pred podaním žaloby vôbec nepožiadal
Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Ministerstvo za dôkaz a za dôkaz označilo spis Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014.

4.3 K výške uplatneného nároku ministerstvo uviedlo, že nárok žalobcov na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, vyčíslený vo výške 270.000 eur, je nepreskúmateľný a je aj nedôvodný. Skutočná
škoda a nemajetková ujma sú dve samostatné kategórie škody. Skutočná škoda je vyjadrením

priamych následkov škodovej udalosti, ktoré sa prejavili znížením majetkových hodnôt, alebo tým, čo
poškodenému ušlo v majetkovej sfére. Nemajetková ujma sa prejavuje v osobnej a osobnostnej sfére
poškodeného, nie je priamym zásahom do jeho majetkových pomerov, pričom náhrada predstavuje
peňažnú satisfakciu za zásah. Z uvedeného vyplýva, že povinnosťou žalobcov je určite a zrozumiteľne
vyčísliť osobitne výšku majetkovej škody, ktorá predstavuje reálne zníženie ich majetkových hodnôt

a osobitne výšku nemajetkovej ujmy, ktorá by mala odrážať intenzitu zásahu do ich osobnostných
práv. Z obsahu žaloby nie je zrejmé akú konkrétnu výšku náhrady majetkovej škody požaduje každý
zo žalobcov, a ani to, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy požaduje každý zo žalobcov, nakoľko
tvrdený zásah mohol zasiahnuť do osobnostnej sféry jednotlivých žalobcov rozdielne. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy nie je možné identifikovať ani na základe odpočtu požadovanej náhrady majetkovej

škody z celkovej uplatnenej sumy 270.000 eur, nakoľko samotná výška náhrady majetkovej škody nie
je zrozumiteľná. Sumarizáciou nárokov, ktoré si žalobcovia uplatnili vyplýva, že požadujú: sumu viac
ako 10.000 eur, ktorú predstavujú peňažné záväzky žalobcov voči tretím osobám; sumu 12.304,66 eur,
ktorá je špecifikovaná len tým, že ide o rozhodnutie ÚPSVaR; sumu 12.571,63 eur, ktorú žalobcovia
špecifikovali ako ušlé dávky žalobcu 2/; sumu 14.320,27 eur, ktorú žalobcovia označili ako výpadok

príjmu; náklady a trovy obhajoby žalobcu 2/ vo výške 20.000 eur; náklady vyvolané návštevou žalobcu 2/
v ústave na výkon trestu vo výške 1.500 eur; spolu: 70.696,56 eur. V súvislosti s uvedenými nárokmi na
náhradu majetkovej škody je zrejmé, že uvedené nároky sú nedôvodné, nakoľko absentuje akákoľvek
príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou a rozhodnutím o treste uloženého žalobcovi 2/; požadovanávýška nárokov nie je žiadnym spôsobom preukázaná, osobitne nie sú preukázané vynaložené trovy
konania a obhajoby žalobcu 2/ v trestnom konaní a náklady vyvolané návštevou žalobcu 2/; žalobcovia
nepreukázali ani to, že skutočné náklady vynaložili; nároky sú zameniteľné, nakoľko nároky označené

ako ušlé dávky sú zameniteľné s nárokmi vyplývajúcimi z rozhodnutí ÚPVSaR, resp. s nárokmi
označenými ako výpadok príjmu. Z toho vyplýva, že tieto nároky sú zrejme uplatňované opakovane, ale
v rôznej výške, pričom sumu týchto nárokov nie je možné preskúmať; nároky v súvislosti s neuhradenými
záväzkami žalobcov voči tretím osobám nie sú dôvodné. Pokiaľ žalobcovia prevzali na seba peňažné
záväzky, ich povinnosť uhradiť záväzky tretím osobám by trvala bez ohľadu na to, či by bolo alebo

nebolo vydané rozhodnutie o treste. Z tohto dôvodu aj návrhy žalobcov, aby súd pripojil a oboznámil sa
so súdnymi spismi v civilných a exekučných konaniach, ktoré označili v podaní zo dňa 12.07.2018, sú
nedôvodné. Žalobcom škoda v tejto súvislosti nemôže vzniknúť, preto nie je účelné a dôvodné, aby súd
vykonával dokazovanie na preukázanie týchto skutočností.

Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sú podľa ministerstva taktiež nedôvodné, nakoľko absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť medzi tvrdenou ujmou a rozhodnutím o treste uloženého žalobcovi 2/. Z
uvedeného dôvodu je neúčelné a nehospodárne, aby na preukázanie tvrdených zásahov do osobnej a
rodinnej sféry žalobcov, súd vykonával dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov.

4.4 V závere svojho vyjadrenia žalovaná prostredníctvom ministerstva navrhla, aby súd žalobu žalobcov

v celom rozsahu voči žalovanej zamietol a zaviazal žalobcov na náhradu trov konania žalovanej.

5. Žalobcovia v podaniach doručených súdu 24.4.2019 ako aj 26.4.2019 k vyjadreniu žalovanej uviedli,
že v danej veci nie je potrebné preukázať predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie 270.000 eur
z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok je podriadený § 11 až § 13 OZ a taktiež ustanovenie čl. 7 ods.

5, čl. 154c ústavy, čl. 8 Dohovoru, čl. 23 Medzinárodného paktu obč. pol. Práv (ICCPR). Rodina je
paralyzovaná, a preto je na mieste morálna finančná satisfakcia vo výške 270.000 eur za extrémny
zásah štátu do súkromného a rodinného života konaním Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014
a sp.zn. 4To/98/2016 z dielne Krajského súdu v Nitre. Navrhli ako svedkov predvolať oboch žalobcov/,
O. D., E.. G. G. - ministra spravodlivosti SR a D.. L. D. - sudkyňu Okresného súdu Komárno, znalcov -

E.. A. P. a E.. E. Ť., šéfa Aliancie za rodinu - znalkyňu.

6. Súd uznesením z 6.5.2019 priznal žalobcom oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu.

7. Žalovaná v duplike zo 14.5.2019 uviedla, že žalobcovia naďalej zotrvávajú na tvrdení, že rozhodnutím

o vine a treste, na základe ktorého žalobca 2/ vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody, došlo
k zásahu do ich rodinného a súkromného života, čím odôvodňujú aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy a majetkovej škody v celkovej výške 270.000 eur. V replike tvrdia, že náhradu si uplatňujú na
základe § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, a preto nie sú povinní tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
predpokladá právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci.

7.1 Tvrdenie žalobcov, v zmysle ktorého im žalobný nárok vznikol v súvislosti so zákonnou úpravou §
11 a 13 Občianskeho zákonníka, je nesprávne. Aplikácia rozhodnej právnej úpravy sa v tomto prípade
odvíja od skutkových tvrdení žalobcov. Žalobcovia pritom tvrdia, že do ich rodinného a súkromného

života žalovaná zasiahla vydaním nezákonného rozhodnutia (rozsudok o vine a treste pre žalobcu 2/).
V takom prípade je ale vylúčená aplikácia právnej úpravy Občianskeho zákonníka, konkrétne § 11 a 13,
ktorá sa vzťahuje na zásahy do osobnosti fyzických osôb, ktorými nie sú nezákonné rozhodnutia alebo
nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci.

7.2 Z tvrdení žalobcov tak vyplýva, že právny rámec na základe ktorého môže súd nárok žalobcov
posudzovať je upravený zákonom č. 514/2003 Z.z. Tento zákon má postavenie osobitného právneho
predpisu vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a súd je povinný ho aplikovať prednostne pred
úpravou Občianskeho zákonníka. Právna úprava z. č. 514/2003 Z.z. pritom celkom jednoznačne
upravuje za akých podmienok je možné nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia

uplatňovať. Žalobcovia nemôžu obchádzať splnenie týchto zákonných požiadaviek tvrdením, že si nárok
uplatňujú podľa Občianskeho zákonníka. Takýto postup je neprípustný. Žalobcovia pritom neoznačili
ani nepreukázali, že by splnili zákonné požiadavky (v prvom rade zmenu alebo zrušenie rozhodnutia o
ktorom tvrdia, že je nezákonné) na vznik nároku.7.3 Napriek vyššie uvedenému musí žalovaná zároveň zdôrazniť, že v prípade posudzovania nároku
žalobcov v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, by musela namietať svoju pasívnu vecnú

legitimáciu.

Podľa § 11 OZ, Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ, Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Z citovaných zákonných ustanovení je nepochybné, že každá fyzická osoba, ktorej bolo zasiahnuté do
práva na ochranu osobnosti, má právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia

následkov týchto zásahov, prípadne primeraného zadosťučinenia alebo v osobitných prípadoch aj
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu ako aj to, že tento zásah bol spôsobilý privodiť
ujmu na chránených osobnostných právach. Vo veci ochrany osobnosti sú stranami sporu narušiteľ,
teda osoba, ktorá neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti a osoba, do ktorej práva na

ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom. Pri riešení otázky, kto je pasívne vecne
legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti je potrebné mať na zreteli, že režim ochrany osobnosti je
postavenýnaprincípezodpovednostipôvodcuzásahuzaujmuspôsobenúnachránenýchosobnostných
právach, teda pôvodcom zásahu je fyzická/právnická osoba, ktorej konkrétnym konaním malo dôjsť k
zásahu do práv a právom chránených záujmov osobnosti.

7.4 Z tvrdení žalobcov vyplýva, že k neoprávnenému zásahu malo dôjsť zo strany súdov. Pokiaľ teda
žalobcovia ako žalovaného označili Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR,
označili subjekt, ktorý nie je pôvodcom „neoprávneného zásahu“ a teda nemôže byť subjektom pasívne
vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti. Žalovaná nemohla ovplyvniť konanie a postup

uvedených subjektov a zároveň žalovanej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť znášať
zodpovednosť za konanie týchto orgánov, ktorým bolo podľa tvrdenia žalobcov zasiahnuté do práva
na ochranu osobnosti. Žalovaná teda v predmetnom konaní nemôže byť osobou povinnou poskytnúť
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy.

Uvedený záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR: „Žalobca
počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo
postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne jeho obvinením,
vzatím do väzby a obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto
stíhania. Žalovaná ale bezpochyby tieto rozhodnutia nevydala, vytýkaného konania sa nedopustila

(žalobcu nezadržala, nevzala do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala), preto z hľadiska
žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná za subjekt zásahu.
Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný-
žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do

jeho osobnosti. Na tom, že žalovaná v danom prípade nie je subjektom zásahu (pôvodcom žalobou
vytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní), nič nemení skutočnosť, že žalovanou je
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu
zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) ani ústredný orgán štátnej správy pre
súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektmi

(policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu
a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. So zreteľom na
uvedené malo žalobu zamietajúce rozhodnutie odvolacieho súdu spočívať primárne na právnom závere,
že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle §
11 až § 13 Občianskeho zákonníka vecne (pasívne) legitimovaná.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn.: 3 Cdo 201/2007 zo dňa 30.07.2008)

„....podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu
(vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedáten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých
fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§420, ako aj §11 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Platí teda zásada, že subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil.

Z tejto zásady existujú výnimky...Treba ďalej uviesť, že aj zákon o zodpovednosti štátu patrí medzi
výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú
spôsobil. Tento zákon totiž v ustanovení § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú niektorým štátnym
orgánom nezodpovedá štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé, že štátny orgán a štát sú odlišnými
subjektami práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na skutočnosť,

ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát....Preto pokiaľ
by sa žaloba sťažovateľky mala právne posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa
všetkého by žaloba smerujúca proti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej
legitimácie.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR, I. ÚS 137/2007-15 zo dňa 23.08.2007)

Obdobné závery sú prijaté aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo

176/2012 (judikát R 127/2014) a rozhodnutí zo dňa 26.09.2012, sp. zn. 6Cdo 149/2011.

V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 3Cdo 131/2017 je dokonca uvedené
(bod 15), že „pokiaľ teda odvolací súd pri úvahách o pasívnej legitimácii žalovanej neprihliadol
na závery najvyššieho súdu (viď body 11 až 13 tohto uznesenia dovolacieho súdu) a za pasívne

legitimovaný subjekt označil štát, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a
rozhodol nesprávne.“.

Žalovaná z dôvodu, že žalobcovia doteraz neuniesli ani bremeno tvrdenia, popiera aj dôvodnosť nových
návrhov na dokazovanie (výsluch novonavrhnutých svedkov, znalecké dokazovanie) a takéto návrhy na

dokazovanie považuje za neúčelné.

Keďže žalobcovia nesplnili povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ani v replike, súd by v súlade so
sudcovskou koncentráciou konania vo vzťahu k žalobcom, mal žalobu žalobcov zamietnuť v celom
rozsahu ako nedôvodnú.

8. Žalobcovia v podaní doručenom súdu 17.5.2019 navrhli zabezpečiť aj výpis návštev žalobcu 2/ v
ÚVTOS, výpis telefonických hovorov, predvolať pani ombudsmanku, zabezpečiť aj spis Okresného súdu
Komárno 3Nt/87/2017 a v podaniach doručených súdu 3.6.2019 sa vyjadrili k duplike žalovanej s tým, že
jej argumenty sú od veci. Oni ako žalobcovia označili všetky dôkazy. Vo vyjadreniach doručených súdu

6.6.2019, 14.6.2019, 20.6.2019, 2.9.2019, 3.9.2019 žalobcovia zdôrazňovali pozitívny záväzok štátu,
ktorý štát neaplikuje. Žalobca 2/ v podaní doručenom súdu 3.9.2019vyzval štát na zaplatenie 270.000
eur ako aj zníženie extrémne vysokého trestu odňatia slobody a po znížení trestu jeho presun do ústavu,
ktorý dokáže usporiadať každý mesiac návštevy rodiny.

9. Právny zástupca žalobcov doručil súdu dňa 10.1.2020 návrh na pripustenie pristúpenia maloletého E.
G.K. do konania ako ďalšieho žalobcu. Pripojil aj splnomocnenie, ktoré mu za maloletého E. C.K. udelila
ako zákonná zástupkyňa žalobkyňa 1/. Súčasne doručil súdu aj svoje stanoviská, v ktorých žalobcov
vyzval na späťvzatie žaloby pre jej nedôvodnosť s tým, že v prípade zotrvania na podanej žalobe je
oprávnený odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, čo aj urobí.

10. Po otvorení pojednávania vo veci dňa 16.1.2020 právny zástupca žalobcov oznámil svojim klientom,
že vzhľadom na stanovisko žalobcov, ktorí trvajú na podanej žalobe, vypovedá plnú moc udelenú mu
žalobcami.

11. Žalobkyňa 1/ uplatnený nárok odôvodnila tým, že boli odtrhnutí od seba nasilu. Oni to nechceli.
Spôsobili im škodu, ide to na úkor zdravia, nemajú peniaze, nevedia chodiť ani na návštevy. Toto
prebieha od 14.2.2014. Keby bol manžel doma, syn by neochorel. Ide o neprimeraný výkon trestu, trpia
všetci, ide o spoločnú ujmu. Štát nechránil ich rodinu, obrátil sa im chrbtom. Jej manžel nemal byť
odsúdený za niečo, čo sa nestalo. Podali návrh na obnovu konania, ktorý bol vždy zamietnutý. Žijú v

strachu, nikto im nechce pomôcť. Keď boli v roku 2014 vypočúvaní, uviedli, že „sme to iniciovali kvôli
liečbe môjho manžela“. Toto trápenie, v ktorom žijú, že rodina nemôže byť spolu, je týraním, z ktorého
bol obvinený jej manžel. Teraz to robí štát.Žalobca 2/ uviedol, že žalobu podali kvôli tomu, že štát má garantovať určité práva a má záväzky voči
svojim občanom. Ich rodinu roztrhli spôsobom opísaným manželkou. Oba pokusy o obnovu konania
nedopadli dobre, išlo o konania sp. zn. 2Nt 7/2017 a sp. zn. 3Nt 5/2018, keďže problém ochrany rodiny

nie je vymedzený v trestných predpisoch. Okresný súd konštatoval, že v trestných veciach nie je povinný
skúmať primeranosť trestu právu na ochranu rodiny. Nepochodili ani na Krajskom súde v Nitre a ani na
ústavnom súde. Cíti sa byť utláčaný vo svojich právach a považuje za morálnu ujmu, keď musí čeliť 11
ročnému trestu. Trestné kódexy neurčujú zohľadňovať práva poškodených, ktoré neboli zohľadnené ani
v pôvodnom trestnom konaní. Boli usmernení, aby žalobou na štát vynucovali pozitívny záväzok štátu.

270.000 eur za 11 ročný trest, sú tam ujmy, výdavky, tam je ujma, stratený čas, ktorý sa nevie vrátiť.
Manželka sa nevie dostaviť na návštevu za ním do Hrnčiaroviec. Štát manželke nepriznal ani príspevok
na opatrovanie syna, ktorému v roku 2019 bolo diagnostikované ADHD. Manželka so synom musia vyžiť
z mála peňazí. 270.000 eur je žiadaných za ujmu, ktorú spôsobil štát. Manželka od začiatku apelovala
na súd, aby to riešil ochranným liečením. Ako zistil, za brutálnejšie týrania boli uložené miernejšie tresty.
Táto ujma je závažná, a preto nech štát kompenzuje aspoň výmeru trestu znížením. Každú noc sa

zobúdza s obavami o rodinu. Čo sa týka výdavkov, v trestných konaniach mali ex offo pridelených
advokátov a štát bude od neho žiadať náhradu. Náklady na advokátov t.č. presahujú 150.000 eur a
keby syn dedil, musel by prevziať aj dlhy, ktoré žiada justičná pokladnica. Pozitívny záväzok štátu na
ochranu rodiny v zmysle článku 41 ústavy a čl. 8 Dohovoru je dostatočným dôvodom, aby štát záväzky
voči občanom prehodnotil, bol ústretovejší, vrátil im dôstojnosť, ktorá absentuje. V konaní tunajšieho

súdu sp. zn. 16C /39/2017, na ktoré nadväzuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/56/19
znalkyňa konštatovala, že ujma nebola tak závažná, aby súd musel uložiť tak exemplárny až deštrukčný
trest, keď podľa znalkyne u jeho manželky E. nie je prítomný syndróm týranej ženy. Znalkyňa E.. A. P.
potvrdila, že trest je neprimeraný a krajský súd výsluchom znalkyne konštatoval, že trest nemusel byť
taký neprimeraný. Podali nový návrh na obnovu konania, o ktorom sa koná na tunajšom súde pod sp.

zn. 17Nt 2/2019. Uvedeným návrhom chcú, aby štát realizoval svoj pozitívny záväzok na ochranu rodiny.

Splnomocnený zástupca Ministerstva spravodlivosti SR za žalovanú uviedol, že sa pridržiava tvrdení
uvedených vo vyjadrení k žalobe ako aj v duplike a zotrváva na názore, že nárok žalobcov je v celom
rozsahu nedôvodný. Okrem toho, nárok žalobcov tak, ako bol označený v žalobe, je nepreskúmateľný,

keďže žalobcovia oznamujú, že si uplatňujú aj náhradu škody a aj náhradu nemajetkovej ujmy, pričom
z ich tvrdení nie je možné identifikovať v akej výške si ten ktorý nárok uplatňujú. Zaznelo viacero
argumentov zo strany žalobcov, že Ministerstvo spravodlivosti SR sa nezaoberalo tým, či bol porušený
zákon v súvislosti s trestnou činnosťou žalobcu 2/. Ministerstvo spravodlivosti SR už v roku 2016
obdržalo podnet žalobcu 2/ na podanie dovolania a v roku 2017 obdržalo podnet žalobkyne 1/ na

podanie dovolania. Oba podnety boli ministerstvom preskúmané a boli vyhodnotené ako nedôvodné,
pričom bola skúmaná aj v podnetoch namietaná výška trestu. Pri ukladaní trestu žalobcovi 2/ súdy
vychádzalizokolnostísamotnéhočinuakoajskutočnosti,žežalobca2/spáchalskutokvskúšobnejdobe
podmienečného prepustenia z výkonu trestu za trestný čin vraždy. Zo strany súdov neboli zistené žiadne
pochybenia a preto nebolo možné prihliadať na požiadavky žalobcov, aby nebola rozdelená rodina.

Tým by nebol naplnený ani účel zákona - ochrana spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Krátkou
cestou doručujem súdu reakciu ministra spravodlivosti na podnet žalobkyne 1 na podanie dovolania v 3
vyhotoveniach, z ktorých súd krátkou cestou doručuje po jednom vyhotovení každému zo žalobcov.

12. Súd v súlade s § 181 ods. 2 CSP určil, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca 2/ bol právoplatne

odsúdený v konaní Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T 66/2014 v spojitosti s konaním Krajského
súdu v Nitre sp.zn. 4To 98/2016 za zločin týrania a bol mu uložený trest odňatia slobody v dĺžke 11 rokov
a nie je sporné, že žalobca 2/ tento trest vykonáva v ÚVTOS. Sporný je nárok žalobcov na uplatnené
peňažné plnenie, či už titulom náhrady nemajetkovej ujmy, či titulom náhrady škody z dôvodu, že súdu sa
javí, že na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy nie sú splnené podmienky predpokladané zákonom

č. 514/2003 Z.z., resp. v súvislosti s tvrdeným zásahom do osobnostných práv žalobcov a v súvislosti
s tým do úvahy prichádzajúcej náhrady nemajetkovej ujmy nie je daná pasívna legitimácia žalovanej.
Súčasne súd prítomným oznámil, že vo veci vykoná dokazovanie oboznámením listinných dôkazov
nachádzajúcich sa v spise, v ktorom sa nachádzajú aj rozhodnutia súdov z pripojeného štvorzväzkového
spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T 66/2014.

13. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Komárno č.
11T/66/2014-2951 z 20.10.2016 žalobca 2/ za skutky podrobne popísané vo výroku uvedeného
rozsudku, súvisiace so žalobkyňou 1/ ako aj O. C. a O. D. ako poškodenými, bol uznaný vinným zospáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a), odsek 2
písmeno d) v spojení s § 138 písmeno b), písmeno j) Trestného zákona účinného v čase spáchania
skutku a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne. Pre výkon uloženého

trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bolo mu uložené
protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku bol žalobca 2/ rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. 1T 45/01
z 31.10.2002 uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona č.

140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov, pre výkon ktorého
bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu bolo uložené ochranné protialkoholické
liečenie v ambulantnej forme. Uznesením Najvyššieho súdu v Bratislave č. 1To 12/03 z 9.4.2003 bolo
odvolanie žalobcu 2/ ako obžalovaného zamietnuté a rozsudok nadobudol právoplatnosť. Obžalovaný
ambulantné protialkoholické liečenie absolvoval počas výkonu trestu odňatia slobody. Dňa 22.3.2010
bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a bola mu určená skúšobná doba v trvaní

7 rokov.

Krajský súd v Nitre uznesením č. 4To/98/2016-3118 z 12.1.2017 odvolania žalobcu 2/, žalobkyne 1/
a okresnej prokurátorky v Komárne proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp.zn. 11T/66/2014 z
20.10.2016 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.1.2017.

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tdo/21/2019 z 31.7.2019 dovolanie obvineného M. C. (žalobcu
2/) proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12.1.2017 odmietol. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 31.7.2019.

Okresný súd Komárno uznesením č.k. 2Nt/18/2017-122 z 8.3.2018 zmenil ochrannú ústavnú
protialkoholickú liečbu uloženú rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016
na ambulantnú. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3.5.2018.

Okresný súd Komárno uznesením sp. zn. 2Nt/18/2017-137 z 3.5.2018 zobral na vedomie späťvzatie

sťažnosti odsúdeným - žalobcom 2/ a žalobkyňou 1/, ktorú podali proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno č.k. 2Nt/18/2017-122 z 8.3.2018.

Okresný súd Komárno uznesením č.k. 3Nt/5/2018-117 z 23.8.2018 zamietol návrh odsúdeného -
žalobcu 2/ a aj žalobkyne 1/ na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo rozsudkom Okresného

súdu Komárno č.k. 11T/66/2014 z 20.10.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k.
4To/98/2016-3118 z 12.1.2017. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29.11.2018.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 1Tos/109/2018-169 z 29.11.2018 sťažnosť žalobcu 2/ a žalobkyne 1/
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno z 23.8.2018 sp. zn. 3Nt/5/2018 zamietol. Uvedené uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 29.11.2018.

Ministerstvo spravodlivosti SR v podaní z 13.3.2018 adresovanom podľa svojho obsahu žalobkyni 1/
reagovalo na viaceré doručené podania, ktoré vyhodnotilo ako podnet na dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12.1.2017 vo veci Okresného súdu Komárno sp.

zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016. V uvedenom podaní ministerstvo informuje adresátku, že vykonalo
prieskumnékonanietrestnéhospisuOkresnéhosúduKomárnosp.zn.11T/66/2014 zktoréhoajvyplýva,
že dňa 14.2.2014 ona - žalobkyňa 1/ podala trestné oznámenie o skutočnostiach svedčiacich o tom,
že bola fyzicky a psychicky týraná svojim manželom M. C. (žalobca 2), pričom v trestnom oznámení
veľmi podrobne opísala jednotlivé útoky obvineného manžela voči nej ako jej matke O. D. a starej matke

obvineného O. C.. Na základe tohto jej trestného oznámenia bolo 14.2.2014 začaté trestné stíhanie vo
veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, bola podaná obžaloba dňa 27.6.2014 na obvineného
M. C.. Tvrdenia uvádzané v podnetoch žalobkyne 1/ neboli preukázané, súdy náležite zistili skutkový
stav a vyvodili správne skutkové závery. Za daných okolností nie je dôvod spochybňovať rozhodnutie
súdov. A keďže nebolo zistené porušenie, ktoré by mohlo byť dôvodom pre podanie dovolania, podnet

v prospech manžela adresátky bol odložený.

14. Predmetom konania v danej veci je nárok oboch žalobcov na zaplatenie náhrady škody a
nemajetkovej ujmy vo výške 270.000 eur z dôvodu, že právoplatným odsúdením žalobcu 2/ na 11 ročnýtrest odňatia slobody rozsudkom Okresného súdu Komárno v konaní sp. zn. 11T/66/2014 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 bola rodina rozdelená a vytvorila sa pre
ňu dlhová pasca. Podľa názoru žalobcov, mal štát zvoliť netrestné opatrenie, a to ochranné liečenie.

Žalobcovia výšku nemajetkovej ujmy vyčíslili na 200.000 eur a škodu na výdavkoch, resp. výpadkoch
príjmu, vyčíslili vo výške 70.000 eur.

15. Z dôvodu hospodárnosti konania súd nepristúpil k odstraňovaniu vád návrhu na pristúpenie ďalšieho
subjektu do konania na strane žalobcu doručený súdu tesne pred termínom vytýčeného pojednávania,

v ktorom je odlišne uvedené priezvisko osoby navrhnutej žalobcami vstúpiť do konania než je uvedené v
splnomocnení pre vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu, pričom absentuje aj súhlas toho, kto má takto
do konania pristúpiť a návrh na pristúpenie nie je ani odôvodnený tak, aby bolo zrejmé z akých dôvodov
si ten, koho vstup do konania navrhli žalobcovia, nárok na zaplatenie sumy 270.000 eur uplatňuje.

16. Podľa čl. 8 CSP Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

Podľa § 150 ods. 1 CSP Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda
povinnostisubstancovaťsvojeskutkovétvrdeniatak,abyznichsúdmoholvyvodiťočommározhodovať.
Žalobca musí v žalobe jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje porušenie
svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca po
skutkovej stránke vymedzí predmet konania, má s poukazom na § 132 ods. 1 CSP obsahovať samotná

žaloba.

17. V danom prípade žalobcovia tvrdili, že ich nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je nárokom
majúcim oporu v § 11 - § 13 OZ.

Podľa § 11 OZ Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 OZ (1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť

len s jej privolením. (2) Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej
povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely
na základe zákona. (3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez
privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké
účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v

rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. (3) Výšku náhrady podľa
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

Podľa § 16 OZ Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá
za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

18. Keď sa odhliadne od skutočnosti, že v súvislosti s právom na ochranu osobnosti nevzniká nárok
na náhradu škody (§ 16 OZ) a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká len v prípade, keď by

sa primerané zadosťučinenie nezdalo postačujúce (§ 13 ods. 2 OZ), je obdobne ako v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 12/2016 potrebné poukázať na skutočnosť, že aj Slovenská republika
(štát), ako aj Ministerstvo spravodlivosti SR, či Okresný súd Komárno alebo Krajský súd v Nitre sú
samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti. Pri riešení otázky, kto je pasívnelegitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené
konanie určitého štátneho orgánu (orgánu verejnej moci), resp. rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok
konania, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti

pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že platná právna
úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody.

V súvislosti s nárokmi podľa zákona č. 514/2003 Z.z. platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny
orgán (orgán verejnej moci) pri výkone verejnej moci škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu

a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát (§ 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). To však
neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ a pôvodcom zásahu je štátny
orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním či rozhodnutím ktorého malo dôjsť k zásahu do
osobnosti. Neoprávnenosť zásahu do osobnosti je spravidla vylúčená ak k nemu malo dôjsť v rámci
úradného konania a zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými
podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie,

nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania,
a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne“ (R 36/2009).

19. Keďže v danej veci žalobcovia za pôvodcu zásahu do ich osobnostných práv odsúdením žalobcu
2/ na trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne rozsudkom Okresného súdu Komárno

sp. zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016
z 12.1.2017 označili Slovenskú republiku (štát) konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
SR, pričom v konaní do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázali, že by v trestnej veci
žalobcu 2/ konala Slovenská republika a vydala aj rozhodnutie o treste, je zrejmé, že pôvodcom
žalobcami tvrdeného zásahu do ich osobnostných práv nemôže byť štát, teda Slovenská republika,

keď v uvedených trestných veciach žalobcu 2/ konali a rozhodovali v súlade so zákonom zverenými
kompetenciami konkrétne orgány štátnej moci.

Štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré
majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene. (ZSP č. 4/2006) Preto

súd nárok žalobcov na zaplatenie sumy 270.000 eur titulom nárokov za tvrdený zásah do osobnosti
žalobcov zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej Slovenskej republiky,
teda z dôvodu, že na strane žalovanej nie je označený subjekt nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
k uplatnenému nároku. Vecnou legitimáciou je totiž stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna
strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a

strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný). Žalobcovia v konaní nepreukázali, že žalovaná neoprávnene zasiahla do ich osobností.

20. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku tvrdenou žalobcami, preto skúmal
danosť nároku žalobcov aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcov,

domáhajúcich sa náhrady škody voči štátu v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp.
zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z
12.1.2017.

21. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Podľa § 8 ods. 1 písm. a/, b/ citovaného zákona (1) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak a) v ďalšom konaní bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné

stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým
známe alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu
neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

22. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dôkazné
bremeno poškodeného spočíva v tom, že preukazuje nezákonnosť rozhodnutia, resp. nesprávny úradný
postup štátneho orgánu ako aj vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom.

23. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že ani rozsudok Okresného súdu Komárno
sp.zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016 a ani uznesenie Krajského súdu v Nitre z 12.1.2017 neboli zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť.

Krajský súd v Nitre uznesením č. 4To/98/2016-3118 z 12.1.2017 odvolania oboch žalobcov a okresnej
prokurátorky v Komárne proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp.zn. 11T/66/2014 z 20.10.2016
zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.1.2017, kedy nadobudol právoplatnosť aj
rozsudok Okresného súdu Komárno, ktorým bol žalobcovi 2/ uložený aj trest odňatia slobody v trvaní
11 rokov nepodmienečne. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tdo/21/2019 z 31.7.2019 dovolanie

žalobcu 2/ ako obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/98/2016 z 12.1.2017
odmietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31.7.2019.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci nebola splnená zákonom predpokladaná podmienka v § 6
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. - existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobcovia neuniesli ani

dôkaznú povinnosť pri preukazovaní splnenia podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. keď ani len nenaznačili, prečo by prípadné samotné konštatovanie
tvrdeného porušenia práva nemalo byť dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom za účelom uhradenia nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Tým, že súdy v oboch namietaných súdnych

konaniach aplikovali príslušné právne predpisy spôsobom, s ktorým žalobcovia nesúhlasia a rozhodli
nielen o vine žalobcu 2/, ale aj o jeho treste, nedošlo k porušeniu práv žalobcov.

24. Žalobcovia ani nepreukázali prípadný nesprávny úradný postup súdov v oboch namietaných
konaniach (11T/66/2014, 4To/98/2016). Pojem nesprávneho úradného postupu nie je v zákone č.

514/2003 Z.z. bližšie definovaný, ale v zmysle judikatúry bolo ustálené, že pri nesprávnom úradnom
postupe ide o tie prípady vzniku škody, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci ako
rozhodovacou. Ide o porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánov verejnej
moci a to takej povahy, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť
iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou

uplatneného nároku.

Pokiaľ žalobcovia v danej veci namietajú proti uloženej výške trestu, je zrejmé, že namietajú konečné
rozhodnutia súdov v trestnej veci žalobcu 2/. Pojem nesprávny úradný postup však nemožno vzťahovať
aj na faktickú, meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.

25. Súd poznamenáva, že účel trestu je upravený v § 34 ods. 1 Trestného zákona a účel výkonu trestu
je definovaný v § 1a zákona č. 475/2005 Z.z.. S výkonom trestu je spojené aj obmedzenie základných
práv a slobôd odsúdeného v rozsahu upravenom v § 4 citovaného zákona.

26. V spore o náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
je žalobca ako údajný poškodený ten, ktorý odvodzujú svoje nároky od existencie jednotlivých
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Preto bolo aj v danej veci povinnosťou žalobcov ich
existenciu aj preukázať. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ale aj za nemajetkovúujmu spôsobené či už nezákonnými rozhodnutiami či nesprávnym úradným postupom, sú určené
kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Pretože žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie nezákonného

rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu ako nevyhnutných predpokladov zodpovednosti štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcom nevznikol ani nárok na náhradu škody podľa citovaného
zákona, vrátane nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona.

27. Navyše, žalobcovia netvrdili a nepreukázali, že v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

písomne požiadali o predbežné prerokovanie ich nároku v rozsahu podľa § 16 ods. 1 citovaného
zákona. Žalovaný však nepoprel, že žalobkyňa 1/ ho písomným podaním zo dňa 27.11.2015 požiadala
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu (len) skutočnej škody vo výške 20.000 eur. Súd sa
stotožnil s obranou žalovanej, podľa ktorej rozhodnutie o treste, na základe ktorého žalobcovia
odvodzujú svoj nárok na náhradu škody, bolo vydané v konaní, v ktorom žalobkyňa nebola účastníkom
v postavení obvineného/obžalovaného. Žalobkyňa v namietaných trestných konaniach mala síce

postavenie poškodenej osoby, avšak žalobkyňa netvrdila, že prípadný výrok o náhrade škody alebo jeho
absencia by boli príčinou vzniku škody a nemajetkovej ujmy, ktoré si v konaní uplatňuje. Aj z dôvodu
absencie aktívnej vecnej legitimácie je nárok žalobkyne 1/ nedôvodný. Nárok žalobcu 2/ je nedôvodný aj
pre nesplnenie podmienky jeho písomnej žiadosti ako poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.

28. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné súvislosti súd žalobu žalobcov zamietol
ako nedôvodnú, pričom z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal žalobcami navrhnuté dôkazy ani
výsluchomoznačenýchsvedkov,čivyžiadanímsiďalšíchlistinnýchdôkazovofungovanírodinyžalobcov
počas výkonu trestu žalobcu 2, či pripojením ďalších súdnych spisov.

Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom je na súde, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie. Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

29. Súd o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP tak,

že v konaní procesne úspešnej žalovanej priznal 100% náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Komárno, Pohraničná č. 6, Komárno,
na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
právneho predpisu.