Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/20/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513203523
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8513203523.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, 081 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej Q. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX/XX C., toho
času bytom N. T. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,

o zaplatenie 2.215,36 eur s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č.k. 5C/155/2014-182 zo dňa 23.02.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol, a čo sa týka trov konania rozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.
V dôvodoch, pre ktoré žalobu zamietol uviedol, že žalobca sa žalobou podanou 18.07.2013 domáhal
toho, aby súd uložil žalovanému (správne žalovanej - pozn. odv. súdu) zaplatiť mu sumu 2.215,36
eura, úrok z omeškania vo výške 32,97 eura, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.215,36
eura od 12.02.2012 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu náhradu
trov s konaním mu vzniknutých. Podľa žaloby právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s.,

uzatvorila so žalovanou dňa 22.10.2007 pod č. XXXXXXXXX zmluvu o splátkovom úvere, na základe
ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eura pri premenlivej úrokovej sadzbe 11,75
% ročne. Žalovaná sa zaviazala splácať úver v mesačných splátkach po 25,76 eura vždy k 20. dňu
v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.11.2007 a konečná splatnosť úveru na
deň 20.09.2017. V žalobe bolo uvedené, že pôvodný veriteľ uzavrel so žalobcom 15.12.2011 zmluvu o
postúpení pohľadávky, na základe ktorej postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanej z predmetnej

úverovej zmluvy. Žalobca si v konaní uplatnil splátky pôvodne splatné od 20.02.2012 do 20.09.2017
v počte 86 v celkovej výške 2.215,36 eura, ktoré sa stali splatnými dňa 11.02.2012, kedy vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzku,
nároky z ktorého boli predmetom konania, tak ako bolo tvrdené v žalobe. Nakoľko predmetom konania
bol postúpený nárok zo zmluvy, v ktorej pôvodným veriteľom bola banka, skúmal súd prioritne, či

pohľadávka bola postúpená platne, a to v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného v čase
postúpenia pohľadávky na žalobcu. Konštatoval, že postúpenie pohľadávky môže byť všeobecne
predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Pokiaľ sa však cessia týka bankovej pohľadávky z
bankového produktu, osobitný predpis, ktorým je zákon o bankách, dopĺňa zákonné pravidlá pre platné
postúpenie. Podľa súdu prvej inštancie postúpiť bankovú pohľadávku umožňuje zákon iba v tej časti,
ktorá je po splatnosti, iba po písomnej výzve na plnenie, výzva musí byť zo strany banky a omeškanie

má trvať viac ako 90 dní. Žalobca ani na výzvu súdu nepredložil dôkaz o tom, aby pôvodný veriteľ
pred postúpením pohľadávky na žalobcu doručil žalovanej písomnú výzvu na úhradu dlžnej sumy, sktorou bola žalovaná v omeškaní viac ako 90 dní. Predložil síce výzvu pôvodného veriteľa adresovanú
žalovanej zo dňa 28.01.2009 na úhradu dlžnej sumy 103,03 eura v lehote 10 dní od doručenia výzvy,
s ktorou mala byť žalovaná v omeškaní k 31.01.2008, ale nepredložil dôkaz o doručení tejto písomnej

výzvy žalovanej. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, keďže ide o faktický úkon, ktorý
je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany
banky. Podľa súdu výzvu na úhradu dlhu pred postúpením nenapĺňa oznámenie pôvodného veriteľa
o postúpení pohľadávky na žalobcu, ktoré bolo adresované žalovanej. Tiež nebolo preukázané, aby
pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti

úveru. Žalobca teda nepreukázal, aby mu banka postúpila splatnú pohľadávku v žalovanej výške.
Nebolo preukázané, aby banka odstúpením od úverovej zmluvy alebo výpoveďou úverovej zmluvy
ukončila úverový vzťah uzavretý so žalovanou. Konečná splatnosť úveru podľa úverovej zmluvy mala
nastať dňa 20.09.2017 a pôvodný veriteľ bez toho, aby vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, postúpil
na žalobcu nesplatnú bankovú pohľadávku. Nesplatný úver banky je produktom banky, na ktorý dopadá
dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt

nie je oprávnený používať akékoľvek bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery, keď mu
NBS neudelila bankové povolenie. Žalobca nemal Národnou bankou Slovenska udelené povolenia na
vykonávanie bankovej činnosti, a preto nemohol spravovať nesplatné bankové úvery a ani vyhlasovať
mimoriadnu splatnosť celého úveru pred jeho konečnou splatnosťou. Preto súd žalobu, majúc za to, že
žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný, zamietol.

Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Obchodného zákonníka - § 261 ods.
3 písm. d), § 497, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods.
1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565, § 3 ods. 1, § 2 ods. 3, § 39, z ustanovení Zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa - § 2 písm. a), b), § 7 ods. 1, 2, z ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, 5, z ustanovení Zákona č. 483/2001 Z.z. o

bankách - § 2 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 6 ods. 1, 7, § 7 ods. 1, 5, § 9 ods. 1, 2, 6, § 98 ods. 8.
Čo sa týka rozhodnutia o trovách konania poukázal na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že základným právom veriteľa je právo

na plnenie od dlžníka zo záväzkového vzťahu. Vyhlásenie riadnej splatnosti úveru predstavuje právo
veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Vyplýva to aj zo Všeobecných obchodných podmienok
jeho právneho predchodcu. Postupca, ako aj on sám, boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť
záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok všetky práva súvisiace s
danou pohľadávkou. Nie je žiaden dôvod na to, aby postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť

nároky z úverovej zmluvy. Podľa žalobcu ani z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na
mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to výslovne
uvedené. Je to zrejmé z formulácie tohto ustanovenia, ktoré je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku

zodpovedajúcucelejvýškepeňažnéhozáväzku,nielenčasť,sktoroujedlžníkvomeškaní.Zákonodarca
rozlišujedvapojmy,atopojempeňažnýzáväzokakocelokapojemčasťpeňažnéhozáväzku.Správnosť
záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatenú pohľadávku, možno zistiť posúdením druhej vety
tohto ustanovenia, ktorého zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť
záväzku,splnenímktorejbolvomeškaní,atovčasepredpostúpenímpohľadávky,právobankypostúpiť

celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal na

niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré mali potvrdzovať jeho názor. Žalobca žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie alebo, aby ho zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ust.

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách a správne z nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu
zamietol. Podľa žalovanej sú dôvody pre to, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Pre
posúdenie predmetnej právnej veci bolo významné, že právnym titulom uplatňovanou nároku žalobcu
bola pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmú z peňažných zdrojov,ktoré získali verejnou výzvou na ukladanie peňazí verejnosti do tejto inštitúcie za úroky. Poukázal na
ust. § 3 ods. 2 Zákona o bankách. Podľa žalovanej je zásadný rozdiel medzi úverom alebo pôžičkou
poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom alebo pôžičkou

poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a právnických
osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové povolenia
a stanuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Banka môže pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, s
ktorou je dlžník v omeškaní za podmienok, ktoré stanoví zákon v § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Je oprávnením banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale za predpokladu, že sa

pristúpi k ukončenie úverového vzťahu (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru). Právny predchodca
žalobcu však úverový vzťah žiadnym spôsobom neukončil a následne postúpil na inkasnú spoločnosť
pohľadávkuzceléhoúverovéhovzťahu.Poukázalataktiežnato,ženebankováinštitúcianiejenositeľom
bankového povolenia. Postúpením úveru, tzv. nebankovkám sa umožňuje spravovať bankový úver,
pričomnatútočinnosťniesúoprávnené,obchádzasatýmzákon.Zmluvaopostúpenípohľadávokmedzi
žalobcom a jeho právnym predchodcom je neplatná. Poukázal na rozhodnutia súdov potvrdzujúce jej

názor. Žalovaná uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu žiadne stanovisko nezaujal.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc
z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

§ 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

6. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru,
že predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o

bankách je, aby bol klient s plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta
písomne vyzvala s tým, že výzva musí byť doručená, a ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Postúpenie je v rozpore so zákonom, teda neplatné. Mal taktiež za to,
vychádzajúc z ustanovení právnych predpisov, ktoré v rozsudku citoval a zvýraznil, že je to len banka,
ktorá môže vykonávať správu pohľadávok klienta na jeho účet, vrátane súvisiaceho poradenstva. Bez

bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania,
alebo predmetu inej svojej činnosti. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať platobný styk
a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania, alebo predmetu inej svojej činnosti.
Nebankový subjekt nie je oprávnený používať akékoľvek bankové oprávnenia a ani používať bankové
úvery, keď mu Národná banka Slovenska neudelila bankové povolenia.

7. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,

pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpenímpohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo

dohode s dlžníkom.

8. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1

Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.

9. Súd prvej inštancie mal za to, že už tá skutková okolnosť, že predmetom konania bol nárok, ktorý
vznikol zo záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorým bola banka, je skutkovou okolnosťou, ktorá

znamená, že pre relevantné postúpenie takejto pohľadávky musia byť splnené zákonné podmienky, inak
postúpenie je neplatným.
Žalovaná uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver,
ktorý mala dohodnutým spôsobom, v dohodnutom čase splácať, čo však porušila. S úhradou bola v čase
postúpeniavomeškaní1169dní.Vyplývatozprílohyč.1kzmluveopostúpenípohľadávok(čl.30spisu).

Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, žeby žalovaná bola v omeškaní so
zaplatením viac ako 90 dní sa nezhoduje s dôkazom, ktorý súdu predložil žalobca. Žalovaná, ako z
listín zo spisu vyplýva, okrem toho výslovne súhlasila s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo
nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka

vznieslavsúvislostistakoutopohľadávkouakúkoľvekpožiadavkualebonievočiklientovinatretiuosobu,
alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky
voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným
súhlasom banky (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, s ktorými sa žalovaná ako dlžníčka,
ako vyplýva z čl. II. bodu 2 zmluvy oboznámila). Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách

prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to
základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové
pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Tak ako Občiansky zákonník, ani zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky.

Relevantným nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať požiadavky
na podnikanie bánk. Nie je zrejmé o aké požiadavky by malo ísť, z rozsudku to konkrétne nevyplýva.
Súd prvej inštancie odkázal na viaceré ustanovenia zákona o bankách, ktoré citoval, avšak vo vzťahu
k nároku, ktorý bol predmetom konania, ich nevysvetlil. Komerčná banka je subjektom, ktorý podniká
aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme depozitných produktov, t.j. s cudzími zdrojmi.

Vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového podnikania, a to nielen pri poskytovaní úverov.
V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len
jeho návratnosť. Nie je preto zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t.j. vymáhanie pohľadávky nemohol
realizovať subjekt, nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore. V odôvodnení rozhodnutia
súdu prvej inštancie vysvetlenie úvah, ktoré naznačil, absentuje.

10. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchsamápovažovaťzazákonnépodmienkypreplatnépostúpeniepohľadávkybanky.Zdôvodovej
správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritomvyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že
ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:
Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá

nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom

len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového

tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.
Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy

zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a
akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,

keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch
neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,

nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na
dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,
v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie

zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či

zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platízásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,

podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych

autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.
So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa posúdenia
platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie za taký, ktorým sa
z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu názoru,
súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46 Ústavy

Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalovanej, pričom pri rozhodovaní sa
vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol

rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalovanej ako subjektu
majúceho v záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej strany, a vo veci rozhodne.

11. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods.

3 CSP).

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.