Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/139/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811204431
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8811204431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne: C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. S. č. XXX, XXX XX, štátny občan SR, zast. JUDr. Stanislav Kaščák, advokát so sídlom Vranov nad
Topľou Ulica 1. Mája č. 1246, 093 01, proti žalovaným: 1/ Q. V. ml., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX/XX,
M. nad C., XXX XX, štátny občan SR 2/ Q. V. st., bytom Y. XX/XX, M. nad C., XXX XX, štátny občan SR,
obidvaja zast. JUDr. Miloš Kaščák, advokát so sídlom M.R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, 3/ Allianz -
Slovenská poisťovňa, .a.s, Dostojevského rad 4, Bratislava 815 74, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu
škody a ochranu osobnosti, o základe uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

a o časti uplatneného nároku na náhradu škody, o odvolaní žalobkyne a žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C/59/2011-101 zo dňa 20.03.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí jej
zodpovedajúspoločneanerozdielne.Výškanemajetkovejujmyvpeniazochbudevyčíslenávkonečnom
rozsudku.

Žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od
04.02.2011 do zaplatenia zamietol.

Vyslovil, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.

Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a ochrany osobnosti z
dôvodu tragickej udalosti - úmrtia jej syna C. Q., nar. XX.XX.XXXX v dôsledku dopravnej nehody, ku

ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX. Vinníkom dopravnej nehody bol žalovaný v 1/ rade ako vodič vozidla,
ktorý bol aj rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/131/2009 zo dňa 20.01.2010
uznaný vinným z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví. Žalovaný v 2/ rade je vlastníkom uvedeného
motorového vozidla a žalovaný v 3/ rade je poisťovateľom.

Žalobkyňa nárok na náhradu škody odôvodňovala vplyvom tragickej udalosti, t. j. úmrtia jej syna, na
jej zdravotný stav. Predložila odborný lekársky posudok psychiatričky MUDr. F. A., z ktorého vyplýva

poškodenie jej zdravia v položke č. 255 ako vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných
zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií, ktoré boli ohodnotené
390 bodmi. V zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. si vyčíslila nárok vo výške 5.639,63 Eur.Ďalším nárokom, ktorý si žalobkyňa uplatnila, bola náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur
z dôvodu zásahu do jej intímnej sféry v dôsledku trestného činu žalovaného v 1/ rade, keďže samotné
ospravedlnenie žalovaného v 1/ rade nepostačuje na odstránenie negatívnych dopadov jeho činu.

Žalovaný v 3/ rade navrhol zamietnuť žalobu v časti uplatňovaného nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia a vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu namietal svoju pasívnu
legitimáciu. Uviedol, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla rozsah poistného krytia nezhŕňa aj nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalovaní v 1/ a 2/ rade sa stotožnili s vyjadrením žalovaného v 3/ rade.

Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 , § 52 ods. 1 až 3, §
54 ods. 2, § 430 ods. 1, § 438 ods. 1, § 788 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka s poukazom na ust.

§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a
Českej republiky zdôrazniac článok 1 ods. 2 Smernice č. 72/166/EHS zistil, že syn žalobkyne C. Q. nar.
XX.XX.XXXX, utrpel v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX ťažké zranenia,
ktorým na mieste nehody podľahol. Vinníkom dopravnej nehody bol vodič motorového vozidla EČ VT

370AK Q. V. ml. (žalovaný v 1/ rade), ktorý bol neskôr rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou
12T/131/2009 uznaný vinným z prečinu usmrtenia a z prečinu ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne. Z odborného vyjadrenia MUDr. F. A.
vyplýva, že žalobkyňa trpí vážnymi duševnými poruchami vzniknutými pôsobením otrasných zážitkov,
alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií pričom trpí depresívnou

poruchou, ktorej súčasnú fázu ošetrujúca lekárka označila ako ťažkú. V dôsledku popísanej diagnózy
MUDr. F. A. ohodnotila sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov 390 s poukazom na položku
255 uvedenú v prílohe zákona č. 437/2004 Z.z.

Súd prvého stupňa mal výpoveďou žalobkyne preukázaný mimoriadne silný citový vzťah žalobkyne

a nebohého syna C., ako aj vplyv tragickej udalosti na najbližších rodinných príslušníkov - manžela
žalobkyne, dcéry a syna V.. Žalobkyňa uviedla, že sa vyhýba spoločenským akciám, nedokáže sa
zabávaťauzavrelasasamadoseba,vpodstatesaizolovala.Uvedomujesivšak,žejejnajbližšierodinné
okolie ju potrebuje a preto sa obrátila na odborníka - psychiatra MUDr. A., ktorá jej poskytuje odbornú
lekársku pomoc. Tiež uviedla, že žiadne peniaze jej nenahradia život jej syna, avšak je prirodzené,

že sa cíti byť zodpovednou za svoje ďalšie deti a preto sa domáha finančnej náhrady už aj z toho
dôvodu, že jej syn bol športovec, hrával futbal a na jeho pamiatku sa koná pravidelne futbalový turnaj,
pričom ona sa stará o občerstvenie zúčastnených, nakoľko sa takýmto spôsobom uctieva pamiatka jej
syna. V dôsledku utrpenej traumy sa u žalobkyne prejavili ťažkosti aj v jej profesionálnom živote, kedy
svoju prácu už nedokáže vykonávať s takouto ľahkosťou ako pred tragédiou a pripustila i myšlienku,

že zanechá zamestnanie.

Žalovaný v 1/ rade je osobou, ktorá zavinila dopravnú nehodu, a teda osobou, ktorá zodpovedá za škodu
spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 OZ). Žalovaný v 2/ rade je prevádzateľom a
vlastníkom motorového vozidla Škoda Felícia ev.č. VT 370 AK , teda vozidla, v ktorom sa v čase nehody

viezli žalovaný v 1. rade a nebohý syn žalobkyne (čl. 171 prip. spisu 12T 131/2009). Pasívnu legitimáciu
žalovanej v 3. rade bola odôvodnená ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa ktorého
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Poistný vzťah bol preukázaný

zmluvou o poistení zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (čl. 53-55).

Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 152 ods. 2 O. s.p. považoval za účelné rozhodnúť v tomto
štádiu konania o časti uplatneného nároku - o náhrade škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom
a súčasne aj o základe druhého uplatneného nároku - nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Nárok žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom
prvostupňový súd zamietol, majúc za to, že poškodenému prislúcha nárok na náhradu škody len v
prípade priamej škody, nepriama škoda náhrade nepodlieha. Pri priamej škode judikatúra vychádza ztoho, že pri nej existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym spôsobením škody a vznikom škody, zatiaľ
čo pri nepriamej škode tento priamy príčinný vzťah chýba. Príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu
a vzniknutou škodou nemožno vyvodiť zo skutočnosti, ktorá je až sama následkom, za ktorý škodca

zodpovedá z iného právneho dôvodu. Tak je tomu napr. aj vtedy, ak niekto utrpel škodu v dôsledku
reakcie ( šoku ) na správu o smrteľnom úraze inej osoby, ktorý škodca spôsobil a za škodu z ktorého
zodpovedá. V tejto súvislosti poukázal na R/7/1979.

Vyvodil záver, že ak je kauzálna súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody prerušená, ide

o tzv. nepriamu škodu ( remote damage ). Za súčasného právneho stavu prislúcha poškodenému nárok
na náhradu škody len v prípade priamej škody a nepriama škoda náhrade nepodlieha. Pri priamej škode
judikatúra vychádza z toho, že pri nej existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym spôsobením škody
a vznikom škody, zatiaľ čo pri nepriamej škode tento priamy príčinný vzťah chýba. Zákon existenciu
príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou
škodou a nie medzi udalosťou, ktorá je až následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou. V

tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.01.2007 sp. zn. 2Cdo/73/2006.

Keďže poškodenie zdravia u žalobkyne bolo výsledkom smrteľného úrazu syna, tvrdená príčina
poškodenia jej zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania
žalovaného v 1/ rade, ktorý zodpovedá podľa § 420 ods. 1 OZ. Príčinná súvislosť medzi poškodením

zdravia a protiprávnym konaním nie je daná, nakoľko poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už
sama následkom protiprávneho konania škodcu. Ide teda o poškodenie zdravia, ktoré bolo výsledkom
reakcie na smrteľný úraz syna žalobkyne ( R/61/2008 ).

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa nárok žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady

škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietol. Uviedol, že okolnosti preukazované žalobkyňou
vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody bude súd posudzovať pri rozhodovaní o druhej časti
uplatneného nároku, a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k druhej časti uplatneného
nároku, a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa vyslovil, že žalobkyňa má právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ voči žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí

zodpovedajú spoločne a nerozdielne, pričom o jej výške rozhodne v konečnom rozsudku. O tejto časti
nároku rozhodol súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom.

V ďalšom súd prvého stupňa sa zaoberal pojmom súkromný život a duševným zdravím ako jeho
súčasťou.

Uviedol, že za zásah do súkromia časť súdnej praxe považuje aj privodenie smrti niektorej z blízkych
osôb ( § 116 OZ ). Spôsobenie smrti člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov
rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. S
konštatovaním, že ak interpersonálne väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca

dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu
osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození

osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom ochrany proti
takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti
primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V
takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného
vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby

tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ (Uz KS Košice z 13. 10. 2005, sp. zn. 1 Co 201/2005).

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z čiastkových
a relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna
satisfakcia nepostačuje. Vo vzťahu k tomuto nároku pasívna legitimácia žalovaného v 1/ rade ako

vodiča vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, plynie z ust. § 420 ods. 1 OZ, u ktorého je podmienka
zodpovednosti za škodu okrem zavinenia a protiprávneho konania, ktorým je porušenie pravidiel
cestnej premávky. Toto bolo u žalovaného v 1/ rade potvrdené výsledkom trestného konania sp.
zn. 12T/131/09. Pasívna legitimácia žalovaného v 2/ rade ako prevádzkovateľa vozidla, ktorým bolaškoda spôsobená, plynie z ust. § 427 ods. 2 OZ, podľa ktorého rovnako ako osoby uvedené vyššie,
zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, a to za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto
prevádzky. Prevádzateľom je najmä vlastník vozidla. V predmetnom konaní tento neuviedol žiadne

okolnosti obmedzujúce jeho zodpovednosť v zmysle ust. § 430 ods. 1 OZ. Solidárna zodpovednosť
žalovaných v 1/ a 2/ rade teda plynie z ust. § 438 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak škodu spôsobí
viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom
vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/814/2013, podľa ktorého niet dôvodu, ktorý
by vylučoval analogické použitie § 427 a nasledujúcich OZ pri určení zodpovednej osoby za zásah

proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Takto
za majetkovú ujmu spôsobenú osobnosti fyzickej osobe touto prevádzkou analogicky zodpovedá tiež
prevádzateľ. V tejto súvislosti nemá podstatný význam, či prevádzateľ vozidla bol či nebol vlastným
priamym fyzickým pôvodcom zásahu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa vyslovil záver,
že pasívna legitimácia žalovaných v 1/ a 2/ rade je aj v časti uplatneného nároku na ochranu osobnosti
daná, pričom ide o solidárnu zodpovednosť podľa § 438 ods. 1 OZ.

Z dôvodu úspešnosti vymožiteľnosti práva žalobkyne podľa prvostupňového súdu je kľúčovou otázkou
posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v 3/ rade. Súdna prax pri posudzovaní tejto otázky nie je
jednotná. Súd prvého stupňa sa priklonil k názoru člena senátu JUDr. Rudolfa Čirča uvedeného v
odlišnom stanovisku pripojenom k rozhodnutiu - uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009.

Súd takto považuje za škodu definovanú pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. aj náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv žalobkyne spočívajúceho v usmrtení blízkej osoby pri
prevádzke dopravných prostriedkov. Nakoľko súd posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej v 3. rade
rozdielne ako Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4Cdo/168/2009, je nevyhnutné uviesť, že v spomínanom
rozhodnutí (12. strana, druhý odsek) Najvyšší súd SR konštatuje, že: „Zákon o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona,
pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod
pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009, o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).“

Súd prvého stupňa upozornil na výrazný legislatívny posun v definícii škody - zatiaľ čo Druhá smernica
Rady z 30. decembra 1983, o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel č. 84/5/EHS používala slovné
spojenie definujúce škodu ako „škoda na majetku a ujma na zdraví“ (čl. 1, ods. 1 cit. Smernice),
tak Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009, o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti (ktorou podľa čl. 29 bola Druhá smernica Rady z 30. decembra 1983,
č. 84/5/EHS nahradená kodifikovaným znením) v kap. 4, čl. 10, ods. 3 druhý pododsek cit. smernice,
používa slovné spojenie: „náhrada škody za vážnu osobnú ujmu ktorémukoľvek poškodenému“.

Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 72/166/EHS, „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na
náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami; táto definícia „poškodeného“
zostáva kodifikovaným znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.
septembra 2009, nedotknutá.

Vo vzťahu k žalovanej v 3/ rade, súd prvého stupňa konštatoval, že zákon č. 381/2001 Z.z., v ustanovení
§ 4 upravuje rozsah poistenia zodpovednosti, pričom podľa druhého odseku citovaného ustanovenia,
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
a preukázané nároky na náhradu:
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení

b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní právnych nárokov
podľa písmen a), b), d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6, písm. a), alebo
písmeno b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil
poskytnuté poistné plnenie

d) ušlého ziskuZ citovanej úpravy rozsahu poistenia zodpovednosti podľa zákona 381/2001 Z.z., súd považuje
žalobkyňou uplatnený nárok za nárok, ktorý možno subsumovať pod nárok uvedený pod písm. a) cit.
ustanovenia a teda spadajúci pod zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa sa stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča,
pripojeným k uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 v zmysle ust. § 243b
ods. 6 O. s. p. citoval z neho:

„Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poistného krytia.“

„Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože
zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri
pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá §

94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a
nezaopatrenédieťa,nároknajednorazovéodškodnenievovýške730násobkudennéhovymeriavacieho
základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je
limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam
názor, že niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich

blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa
iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť.“ (koniec
citátu).

Súd prvého stupňa vyslovil názor, že nie je možné pripustiť argumentáciu žalovanej v 3/ rade, nakoľko

podľa nej v konečnom dôsledku by bolo „výhodnejšie“, aby osoba poškodená v dôsledku dopravnej
nehody zomrela, než pokiaľ by „len utrpela zranenia“.

Poistná zmluva bola súdom prvého stupňa posudzovaná ako zmluva spotrebiteľská s konštatovaním,
že pokiaľ ustanovenia 5. hlavy 1. časti OZ majú za cieľ chrániť spotrebiteľa je potrebné z tohto hľadiska

posudzovať aj účastníka zmluvného vzťahu založeného poistnou zmluvou na strane spotrebiteľa (nielen
účastníka poistnej zmluvy v tomto postavení - poistníka), ale aj každého poisteného. V tejto súvislosti
poukázal na znenie čl. V. Všeobecných poistných podmienok žalovanej v 3/ rade, kde v bode 2 písm.
a) je uvedený limit finančného plnenia poisťovne (pre obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2011) 2.500 000
Eur za škodu podľa čl. III. ods. 2 písm. a/ (škoda na zdraví a náklady pri usmrtení) a nákladov podľa

čl. III., ods. 3 (náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, úrazové dávky a i.) bez ohľadu na
počet zranených alebo usmrtených.

Poukazujúc na ust. § 54 ods. 2 OZ, vyslovil úvahu, že každý priemerný spotrebiteľ, ktorému sú
všeobecné poistné podmienky žalovanej v 3/ rade určené, si vykladá citované ustanovenie tak, že

v prípade zodpovednosti za škodu či zásah do chránených práv osobnosti, spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, v dôsledku ktorého dôjde k prípadnému úmrtiu poškodenej osoby, je poistnou
( spotrebiteľskou ) zmluvou chránený tak, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému všetky uplatnené a preukázané nároky z poistnej udalosti
plynúce.

Držiteľ vodičského oprávnenia - teda vodič môže byť účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej nedokáže
zabrániť úmrtiu druhého účastníka cestnej premávky. Vtedy vodič je spotrebiteľom a vykladá si
ustanovenia poistnej zmluvy tak, že jeho prípadná zodpovednosť za akúkoľvek škodu je krytá poistením.
V opačnom prípade by to mohlo mať pre fyzickú osobu priamo existenčné likvidačné následky a povinné

zmluvné poistenie by strácalo podstatnú časť svojho zmyslu, účelu, či významu a aj uspokojenie nárokov
oprávnených osôb by bolo nevymožiteľné.Vyriešeniepasívnejlegitimácievovzťahukuplatnenémunárokupodľa§13ods.2OZsúdprvéhostupňa
v tomto štádiu konania považoval za účelné, a preto v súlade s ust. § 152 ods. 2 O. s. p. rozhodol
medzitýmnym rozsudkom len o základe tohto nároku.

Proti uvedenému rozsudku, a to čo do zamietavej časti o náhradu škody vo výške 5.639,63 Eur s
príslušenstvom,vzákonomstanovenejlehotepodalaodvolaniežalobkyňa.Navrhlarozsudokvuvedenej
časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Súdu prvého stupňa vytýkala nesprávne posúdenie veci v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 pís. f/ O. s.p. Vyslovila svoj súhlas s rozhodnutím súdu v ostatných častiach rozsudku s tým,

že nie je možné od seba oddeliť protiprávne konanie žalovaného v 1/ rade a smrť syna žalobkyne. Ide
o jednu udalosť, t. j. dopravnú nehodu, za ktorú zodpovedá žalovaný v 1/ rade. Jeho konaním nedošlo
iba k smrti syna žalobkyne, ale aj k vzniku škody na jej zdraví. Toto poškodenie zdravia utrpela ako
následok protiprávneho konania žalovaného v 1/ rade a bolo objektívne preukázané psychiatričkou. Aj
tieto následky sú dôsledkom trestného činu žalovaného v 1/ rade.

Voči rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným v 1/ až 3/ rade v zákonom stanovenej lehote podali
odvolanie všetci žalovaní.

Žalovaní v 1/ a 2/ rade svoje odvolanie podali podľa § 201 z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s.

p. a navrhli rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu voči ním zamietnuť. Podľa uvedených
odvolateľov napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovili názor, že
za náhradu nemajetkovej ujmy zodpovedá žalovaný v 3/ rade. Svoj názor opreli o smernicu Rady 93/232/
EHS zo dňa 14.05.1990 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1

smernice 72/166/EHS. Poukázali taktiež na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 03.03.2010
č. k. 11Co/12/2009-370 a tam vyslovený právny názor, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z.

Žalovaný v 3/ rade odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. s tým, že súd prvého
stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k nemu k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil, že so záverom súdu
prvého stupňa vo vzťahu k nemu a jeho zodpovednosti za škodu nesúhlasí, lebo nemá oporu v
platnej právnej úprave, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia relevantných právnych predpisov.

Konajúci súd preto nesprávne rozhodol o základe nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy,
nakoľko nesprávne posúdil rozsah poistného krytia poisťovateľa, ktorý je daný poistnou zmluvou o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Náhrada škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je úplne odlišnou právnou kategóriou od nemajetkovej
ujmy požadovanej žalobkyňou v zmysle § 11 a nasledujúcich OZ, a to nielen ich charakterom a účelom,

ale aj obsahovo. Rozlíšenie vychádza aj zo samotnej štruktúry OZ, keď právo na ochranu osobnosti je
vymedzené v prvej časti OZ a právo na náhradu škody je upravené v samostatnej šiestej časti kódexu.
Odlišnosť týchto oboch inštitútov potvrdzuje aj znenie ust. § 16 OZ. Poukázal aj na názor vyslovený
v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011, z ktorého vyplýva, že
podľa súčasnej platnej právnej úpravy nemožno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv

usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa
§ 11 a nasledujúcich OZ. Aj keď ďalší člen senátu vyslovil svoje odlišné stanovisko, jeho názor
nepresvedčil ďalších dvoch rozhodujúcich sudcov, súd prvého stupňa nerešpektoval prijaté väčšinové
rozhodnutie, čím poprel princíp právnej istoty účastníkov, ktorí očakávajú, že súdy budú rovnaké právne
otázky posudzovať rovnako. Nestotožnil sa s názorom súdu, že usmrtenie vyvoláva občianskoprávnu

zodpovednosť za škodu aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, preto musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Problém reálnej vymožiteľnosti
práva nemôže byť riešený prostredníctvom rozširujúceho výkladu hmotného práva. Povinnosť platenia
náhrady nemôže byť uložená poisťovni s odôvodnením, že inak by sa oprávnený k svojej náhrade
reálne nemusel dostať. Extenzívny výklad pojmu škoda, ktorú poisťovateľ je povinný zo zákona za

poistenéhohradiť,leboznačnémajetkovérizikosubjektovzodpovednýchzatakútonemajetkovúujmuby
v individuálnych prípadoch mohlo mať existenčné likvidačné následky, je treba považovať za účelový a
absurdný. Pasívnu legitimáciu nie je možné priznať subjektu, ktorý má dostatok peňažných prostriedkov
na úhradu súdom priznanej náhrady. Ani zmierňovanie, resp. odstraňovanie disproporcie právnychúprav medzi zákonným úrazovým poistením a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov neprináleží súdu v rámci výkladu aplikácie právnych
noriem, lebo takýto postup nie je ústavne konformný. Subsumácia nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch pod škodu odškodniteľnú podľa § 4 ods. 2 zákona sa nedá zdôvodniť ani poukazom na
články Smernice Rady č. 72/166/EHS a č. 90/232/EHS. Smernice totiž priamo zaväzujú každý členský
štát, ktorému sú určené, pričom sú záväzné vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, voľba
foriem a metód, ktorými sa má tento výsledok dosiahnuť, sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aj v
zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ povinnosť poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú

tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody v prospech týchto osôb
z dôvodu zodpovednosti za škodu poistenej osoby. Povinnosť poistného krytia je zabezpečená a
definovaná právnou úpravou Únie, náhrada škody je v zásade upravená vnútroštátnym právom.
Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu ako aj rozsah jej náhrady sa v zmysle Súdneho dvora
posudzuje podľa vnútroštátnych úprav. Podľa článku 3 Smernice Rady 72/166/EHS Slovenská republika
prijala zákon č. 381/2001 Z. z., ktorým však nebolo upravené poistenie pre prípad spôsobenia inej

nemajetkovej ujmy. Citovaný zákon sa zaoberá poistením zodpovednosti za škodu a nie poistením
nárokov vzniknutých z iného titulu. Pri rozhodovaní o nárokoch jednotlivých fyzických osôb je potrebné
postupovať podľa predpisov vnútroštátneho práva ( č.l. 1, 3 Haagskeho dohovoru zo dňa 04.05.1971 )
t. j. či náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv je krytá poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. V zmysle

ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona sa nahrádzajú nároky na náhradu škody a nie nemajetkovej ujmy,
preto bolo potrebné žalobu žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade zamietnuť.

V odvolaní bolo konštatované, že k otázke pasívnej legitimácie poisťovne v prípade nárokov uplatnených
v zmysle ust. § 13 OZ sa zaoberal Najvyšší súd SR sp.zn. 4Cdo/168/2009, pričom nejde o ojedinelé

rozhodnutie a aj v ďalších skutkovo obdobných právnych veciach tak Krajský súd Žilina ako aj
Krajský súd Banská Bystrica sa zaoberali právnym posúdením otázky, či pod pojem škoda je možné
zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je
krytá povinným zmluvným poistením. Názor vyplývajúci z uvedených rozhodnutí je žalovanou v 3/
rade prezentovaný počas celého konania tak, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla neobsahuje poistné krytie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vyplývajúce z ust. § 13 ods. 2 OZ.

Odvolateľka, žalovaná v 3/ rade, namietala argumentáciu, že pre ňu by bolo výhodnejšie, ak by
poškodená osoba v dôsledku dopravnej nehody zomrela, než až by len utrpela zranenia, lebo takúto

argumentáciu v konaní neuplatnila. V konečnom dôsledku dochádza tým k spochybneniu morálneho
kreditu a dobrého mena žalovanej v 3/ rade.

Navrhla preto jej odvolaniu vyhovieť a napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ voči žalovanej v 3/ rade zamieta a zaviaže

žalobkyňu na náhradu trov vzniknutých žalovanej v tomto konaní.

K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa tak, že navrhla rozsudok vo výrokoch napadnutých žalovanou v 3/
rade potvrdiť. Uviedla, že v priebehu konania obe sporové strany predkladali súdu viaceré rozhodnutia,
z ktorých vyplývali protichodné závery. Podľa žalovanej v 3/ rade sú správne a záväzné tie rozhodnutia,

ktoré predložila ona a zle a nesprávne tie, ktoré predložila žalobkyňa. Nie je možné súhlasiť s
odvolateľkou, t. j. žalovanou v 3/ rade, že súd prvého stupňa nesprávne prijal argumentáciu podporujúcu
jej návrh. Jej tvrdenie, že bol narušený princíp právnej istoty žalovanej v 3/ rade, preto nie je dôvodný.

Vo vzťahu k v odvolaní namietanom extenzívnom výklade pojmu škoda žalobkyňa uviedla, že žalovaný

vosvojichúvaháchvynechalSmernicuEurópskehoparlamentuaRady2009/103/ES zodňa16.09.2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorou je daná príčina
pre nutnosť používania extenzívneho výkladu pojmu škodu.

K námietke zásahu moci súdnej do moci zákonodarnej žalobkyňa uviedla, že súd prvého stupňa svojim

rozsudkom sa nedostal do stavu nerešpektovania, resp. porušenia Ústavy SR. Aplikáciou zákona
nedochádza k zmene zákona, či už k rozšíreniu alebo vymazaniu určitého textu zákona. Súd však musí
právnu normu použiť - vyložiť - aplikovať v konkrétnom súdnom prípade. Ak zákonodarca explicitnedo zákona niečo neuviedol, znamená to, že súd musí zákon použiť - vyložiť - aplikovať v konkrétnom
súdnom prípade.

K ďalšej odvolacej námietke o použiteľnosti Smernice pre súdený prípad, žalobkyňa vyslovila svoj
súhlas so správnym postupom súdu prvého stupňa, ak aplikoval Smernice Rady č. 72/166/EHS a č.
90/232/EHS a tiež č. 2009/103/ES. V tejto súvislosti poukázala na názory odborníkov k otázke právnej
záväznosti smerníc. Dôvodom toho je ochrana individuálnych osôb pri opomenutí štátu implementovať
obsah smerníc do vnútroštátnych právnych predpisov, a to za splnenia konkrétnych kritérií. S poukazom

na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti je nárok žalobkyne plne dôvodný.

Žalobkyňa teda uviedla, že vzhľadom na citované dôvody je odvolanie žalovanej v 3/ rade
neopodstatnené. Navrhla preto žalovanou v 3/ rade napadnutý rozsudok potvrdiť postupom podľa § 219

O. s. p. Vo vzťahu k nároku žalobkyne, ktorý bol zamietnutý, navrhla ho zmeniť a jej žalobe vyhovieť.

Žalovaná v 3/ rade sa vyjadrila k odvolaniam podaným žalovanými v 1/ a 2/ rade tak, že tieto
nepovažuje za dôvodné a preto navrhla, aby im odvolací súd nevyhovel. Opätovne poukázala na
neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného v 1/ rade a vznikom

škody žalobkyne, a preto má za to, že predmetný nárok nie je poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla krytý. V tejto súvislosti poukázala na svoje vyjadrenia a
podania vo veci, ako aj na obsah svojho odvolania.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len "odvolací súd" ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.
p. ), vzhľadom na včas podané odvolania ( § 204 ods. 1 O. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli súdu dňa 29.10.2013 a zistil, že ani odvolanie žalobkyne,

ani odvolanie žalovaných v 1/ až 3/rade nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol po správnom zistení skutkového stavu a správnej právnej
kvalifikácii uplatnených nárokov. So závermi súdu prvého stupňa ohľadom oprávnenosti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči

žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí sú zodpovední spoločne a nerozdielne s tým, že o výške nemajetkovej
ujmy bude rozhodnuté v konečnom rozsudku, sa aj odvolací súd stotožňuje. Rovnako sa stotožňuje aj so
závermi súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63
Eur s príslušenstvom zamietnutá. Aj o uvedenom nároku súd prvého stupňa správne rozhodol a jeho
závery si osvojuje aj odvolací súd.

Nič sa nezmenilo na skutkových a právnych zisteniach súdu prvého stupňa ani v rámci odvolacieho
konania. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť týchto dôvodov.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vyslovil,
že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka voči žalovaným v 1/ až 3/ rade poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ( Druhá komora )
z 27.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z
24.04.1972 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácií právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005 a
článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácií právnych predpisov

členských štátov týkajúci sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatnené v spore vo veci samej.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa prvým výrokom rozsudku rozhodol v súlade s uvedeným
rozsudkom Súdneho dvora, bolo namieste, aby odvolací súd uvedený výrok napadnutého rozsudku
ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Odôvodnenie uvedeného rozsudku
Súdneho dvora dáva odpovede na odvolacie námietky žalovaného v 3/ rade.

Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 3/ rade odvolací súd len dodáva, že konštatovanie, že by bolo pre
poisťovňu „výhodnejšie“, aby osoba poškodená v dôsledku dopravnej nehody zomrela, než pokiaľ by
„len“ utrpela zranenia, nebolo namieste. Dôvodnosť takejto argumentácie nevyplýva zo spisu, preto jej
použitie súdom prvého stupňa je neopodstatnené.

Kobsahuodvolaniažalovanýchv1/a2/radeprotiprvémuvýrokurozsudkusúduprvéhostupňaodvolací

súduvádza,žesúdprvéhostupňadostatočnýmspôsobomvosvojomrozsudkuodôvodnilzodpovednosť
žalovaných v 1/ a 2/ rade za nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku v uvedenej časti, na čo aj poukazuje.

Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol jej nárok

na zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietnutý, odvolací súd
uvádza, že tento nárok súd prvého stupňa správne posúdil. Nárok na náhradu škody za sťaženie
spoločenského uplatnenia je nárokom na náhradu nepriamej škody, ktorá vznikla poškodením zdravia a
ktorá je odvodená od protiprávneho konania žalovaného v 1/ rade, postráda existenciu priamej príčinnej
súvislosti, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby tak, ako to zrealizoval súd prvého stupňa. Odvolací súd

poukazuje na správne odôvodnenie zamietnutia žaloby v tejto časti uvedené súdom prvého stupňa v
jeho rozhodnutí, s ktorým sa plne stotožňuje.

Z vyššie uvedených dôvodov preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku označenom ako II.,
ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietol,

postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdený.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa rozhodne o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj o všetkých
trovách konania.

Vzhľadom na to, že žalovaní v 1/ a 2/ rade vo svojom podaní zo dňa 18.06.2012 požiadali o priznanie
oslobodeniaodsúdnychpoplatkovbeztoho,abysúdupredložiliriadnužiadosťskonkretizácioudôvodov
tejto ich žiadosti, ako aj bez toho, aby preukázali nepriaznivú ekonomickú situáciu, bude úlohou súdu
prvého stupňa po zabezpečení uvedeného rozhodnúť o ich žiadosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.