Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/175/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6818200346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6818200346.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu E. E., narodeného XX.
XX. XXXX, trvale bytom XXX XX E. XX, právne zastúpeného Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, so
sídlom Zakvášov 55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 512,16 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 6Csp/32/2018-146
zo 16. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 867,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% zo sumy 867,53 Eur od 02. 03.
2018 do zaplatenia (časť prvého výroku), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Revúca v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 644,63 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% zo sumy 644,63 Eur od 02. 03. 2018
do zaplatenia (časť prvého výroku) m e n í tak, žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie 644,63 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,00% zo sumy 644,63 Eur od 02. 03. 2018 do zaplatenia, z a m i e t a.

III. Rozsudok Okresného súdu Revúca v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) m e n í tak,
že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 14,74 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 14,74
%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 16. 07. 2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1512,16 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1512,16 Eur od 02. 03.
2018 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (druhý výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 1 512,16 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 512,16 Eur od 10. 03. 2017
do zaplatenia s odkazom na Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 27. 09. 2012. Poskytnutý úver vo
výške 1 284,25 Eur a 678,76 Eur žalobca považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca na jeho

splatenie zaplatil žalovanému celkom 3 475,17 Eur, pričom žalovaná suma 1 512,16 Eur predstavuje
rozdiel medzi žalobcom prijatými prostriedkami z úveru a zaplatenými splátkami.
Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili (žalobca podpisom
žiadosti dňa 27. 09. 2012 a žalovaný jej akceptovaním dňa 09. 10. 2012) zmluvu o tzv. revolvingovom
úvere (ďalej aj „Zmluva,“ resp. ,,Zmluva o revolvingovom úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru žalobcovi vo výške 1 500,- Eur, ktorý mal žalobca splatiť v 42 mesačných splátkach po 80,37 Eur
splatných k 24. dňu v mesiaci, spolu s odmenou (úrokmi) vo výške 1 875,54 Eur. Žalobca mal zaplatiť
žalovanému 3 375,54 Eur pri úrokovej sadzbe a RPMN úveru 70,01 % ročne a pri priemernej hodnote
RPMN 45,60 %. Zároveň bolo dojednané poskytnutie ďalšieho úveru (tzv. revolving) vo výške 790,84 Eur
so zmluvnou odmenou (úrokom) za jeho poskytnutie vo výške 1 138,04 Eur, teda žalobca mal zaplatiť 1
928,88 Eur, pri ktorom nebolo dojednané v akých splátkach (výška a počet) má žalobca tento úver splatiť,
to všetko pri úrokovej sadzbe úveru 76,21 % ročne a RPMN 63,32 %. V bode 8.1 Zmluvy sa žalobca
zaviazal zaplatiť žalovanému poplatok za službu odloženia maximálne troch splátok úveru vo výške
215,75 Eur (čo zodpovedá 2,68 násobku jednej mesačnej splátky). Podľa bodu 4.2 zmluvných dojednaní,
ak dlžník zaplatí vždy každých 24 splátok pri úvere so splatnosťou 42 mesiacov, bude mu za podmienok
predchádzajúceho schválenia zo strany veriteľa úver automaticky navýšený o sumu revolvingu (t.j. v
prípade žalobcu to mala byť suma 790,84 Eur), pričom podľa bodu 4.3 zmluvných dojednaní výška
mesačných splátok zostáva rovnaká a presná hodnota RPMN bude dlžníkovi oznámená v oznámení o
poskytnutí revolvingu, ktoré odošle veriteľ dlžníkovi po uskutočnení revolvingu spolu s novým splátkovým
kalendárom. Podľa oznámenia veriteľa o schválení úveru č. l. 9, žalobcovi bol schválený úver vo výške 1
500,- Eur so splatnosťou v mesačných splátkach vo výške 80,37 Eur splatných od 24. 11. 2012 do 24. 04.
2016 s RPMN 67,24 % a s poplatkom za službu odloženia maximálne troch splátok vo výške 215,75 Eur
a ďalej bol žalobcovi schválený revolving vo výške 902,92 Eur so splatnosťou v mesačných splátkach vo
výške 80,37 Eur s RPMN 60,49 % a s celkovou sumou, ktorá musí dlžník zaplatiť pri poskytnutí každého
revolvingu 1 928,88 Eur. Úver podľa Zmluvy bol žalobcovi vyplatený na jeho účet vo výške 1 284,25
Eur dňa 10. 10. 2012 a prvý revolving bol vyplatený na účet žalobcu dňa 27. 10. 2014 vo výške 678,76
Eur. Podľa karty klienta žalobca zaplatil splátkami zaplatenými od 26. 11. 2012 do 09. 03. 2017 spolu
3 475,17 Eur, pričom istinu poskytnutého úveru a prvého revolvingu 1 963,01 Eur (1 284,25 + 678,76)
žalobca splatil 25. splátkou zaplatenou dňa 07. 11. 2014.
O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobca dozvedel v deň prevzatia právneho zastúpenia jeho
advokátkou 26. 05. 2017, kedy žalobca podpísal splnomocnenie na zastupovanie.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 2 písm. g), j) a
písm. k), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov účinného v roku 2012 (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch,“ resp. ,,ZoSÚ“), §
3 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“).
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená Zmluva, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami Zákona o
spotrebiteľských úveroch ako aj ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
právnych vzťahoch.
Podľa uzatvorenej Zmluvy aj podľa oznámenia veriteľa o schválení úveru, žalobcovi bol schválený úver
vo výške 1 500,- Eur splatný v mesačných splátkach vo výške 80,37 Eur splatných od 24. 11. 2012
do 24.04.2016 v celkovej čiastke 3 375,54 Eur s RPMN 70,01 % resp. 67,24 %. Takto dojednaný úver
bol žalobcovi poskytnutý v sume 1 284,25 Eur (t.j. nie v sume 1 500,- Eur). Žalovaný pri poskytnutí
úveru od požadovanej a schválenej istiny úveru 1 500,- Eur odpočítal poplatok za službu odloženia
maximálne troch splátok vo výške 215,75 Eur dojednaný v bode 8.1 Zmluvy. Uzatvorená Zmluva
ani oznámenie veriteľa o schválení poskytnutého úveru tak neobsahujú všetky zákonom predpísané
náležitosti, resp. tieto nie sú uvedenej v správnej výške, pretože údaje o splatnosti úveru (42 splátok
po 80,37 Eur), celkovej čiastke (3 375,54 Eur) a výške RPMN (70,01 % resp. 67,24 %) vychádzajú
z predpokladu, že žalobcovi bude reálne vyplatený úver v sume 1 500,- Eur, t. j. bez zohľadnenia
poplatku za službu odloženia maximálne troch splátok vo výške 215,75 Eur. Súčasťou nákladov žalobcu
súvisiacich s úverom je však aj tento poplatok, pri zohľadnení ktorého potom výška RPMN úveru
predstavuje 128 %, čo zodpovedá žalobcovi reálne vyplatenej sume úveru 1 284,25 Eur so splatnosťou
v 42 splátkach po 80,37 Eur a nákladoch žalobcu pozostávajúcich z odmeny (úroku) 1 875,54 Eur
a uvedeného poplatku 215,75 Eur. Zmluva preto neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti
(najmä správny údaj o RPMN a celkových nákladoch žalobcu), resp. údaje uvedené v zmluve nie sú
správne. Z hľadiska dodržania základných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených § 9
ods. 2 ZoSÚ možno takto stanovené obsahové náležitosti považovať za dodržané iba v prípade úplného

uvedenia všetkých údajov v správnej hodnote teda nie aj v prípade uvedenia akéhokoľvek z údajov
v zmluve v hodnote nesprávnej. Veriteľ nemá možnosť v zmluve uvádzať akékoľvek údaje o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nákladoch spojených s úverom alebo o výške RPMN, ale iba
také, ktoré zodpovedajú celkovej sume všetkých úrokov, poplatkov a iných záväzkov, ktoré spotrebiteľ
musí veriteľovi podľa uzatvorenej zmluvy zaplatiť. Keďže Zmluva o úvere správny údaj o celkovej čiastke
a o výške RPMN neobsahuje, nespĺňa základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia
ktorej je ustanovením § 11 ods. 1 ZoSÚ sankcionovaná tým, že žalobcovi poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a o výške RPMN
sú pritom práve tými údajmi, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Rovnakými nedostatkami je postihnuté aj dojednanie tzv. revolvingového úveru, ktorý
mal byť žalobcovi poskytnutý vo výške 902,92 Eur a žalobca mal tento revolving splatiť splátkami v
celkovej čiastke 1 928,88 Eur. Takto dojednaný revolving bol však žalobcovi poskytnutý iba v sume
678,76 Eur, pričom pri jeho splatnosti v celkovej sume 1 928,88 Eur v 24 splátkach po 80,37 Eur
výška RPMN revolvingu predstavuje až 243,80 %. Žalobca tak bol v oboch prípadoch povinný zaplatiť
žalovanému iba istinu čerpaného úveru a revolvingu, t. j. sumu 1 963,01 Eur (1 284,25 + 678,76).
Z karty klienta vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanému splátky v celkovej výške 3 475,17 Eur,
teda o 1 512,16 Eur viac ako bola celková výška istiny poskytnutého úveru a revolvingu, ktoré podľa §
11 ods. 1 ZoSÚ sa považujú za bezúročné a bez poplatkov, žalovaný preto na zaplatenie prostriedkov
presahujúcich istinu úverov nemal právny nárok. Suma, ktorú žalobca zaplatil nad istinu poskytnutých
úverov (t.j. suma 1 512,16 Eur), predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného získané plnením bez
právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ).
Podľa názoru súdu prvej inštancie námietka premlčania vznesená žalovaným nebola dôvodná ani sčasti.
Právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-
ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ. Subjektívna premlčaciu doba plynie
v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení
a kto ho získal. Nestačí pritom len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. Nie
je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia
dozvedieť skôr (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/301/2011 zo dňa 04. 07.
2012). Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na udelenie plnej moci advokátke žalobcom dňa 26.
05. 2017, kedy bol žalobca jeho advokátkou oboznámený so skutkovým a právnym stavom, žalobca sa o
bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedel až v tento deň t.j. 26. 05. 2017. Žalovaný nepreukázal, že
by sa žalobca o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, preukázateľne
dozvedel už skôr, preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že najskôr dňa 26. 05. 2017, odkedy
žalobcovi začala byť poskytovaná právna pomoc advokátom, žalobca zistil, že sa žalovaný na jeho
úkor bezdôvodne obohatil a práve odvtedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na
podanie žaloby. Žaloba bola na súd prvej inštancie podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, a to dňa 22. 02. 2018. Pretože subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej, súd prvej
inštancie ďalej skúmal, či žaloba bola podaná tiež v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúce faktické získanie
bezdôvodného obohatenia, v tomto prípade by malo ísť o splátky, ktorými žalobca ako dlžník zaplatil viac,
ako len prijaté plnenie ako istina úveru. Námietka premlčania vznesená žalovaným potom s poukazom
na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2 OZ plynúť od uhradenia
tej-ktorej splátky, ktorou žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie) bola vznesená dôvodne, pretože
žaloba bola podaná dňa 22. 02. 2018, t.j. niektoré so žalobcom zaplatených splátok boli zaplatené už
viac ako tri roky pred podaním žaloby (splátky zaplatené pred 22. 02. 2015).
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať
desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný
bezdôvodne obohatil úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jeho úmysel (hoci aj nepriamy)
smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy,
ktorá mala obsahovať ustanovenia, na základe ktorých malo byť žalovanému poskytnuté plnenie vo
väčšom rozsahu, ako je prípustné. Na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nepostačuje
iba to, že formulárovú zmluvu, ktorá nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona, vyhotovil žalovaný,
ktorý dlhodobo vystupuje v pozícii poskytovateľa spotrebiteľských úverov. Zo samotnej podstaty tohto
podnikania vyplýva to, že žalovaný poskytol žalobcovi peniaze s tým, aby sa mu tieto peniaze vrátili aj so
ziskom, ktorý zisk predstavovali dohodnuté úroky a ďalšie poplatky v súvislosti s poskytnutým úverom.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa nemohol chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jeho

podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 Obchodného zákonníka
vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky
a tento sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovaného ako poskytovateľa
úveru sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia
zisku. Iba skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ očakával zisk zo svojho podnikania, nemôže sama o
sebe znamenať jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku
osoby oprávnene poskytujúcej úvery, nemožno vykladať spätne k obdobiu uzatvorenia zmluvy, pretože
pri úmyselnej forme bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor jedného
bol daný v čase obohatenia, teda už v čase podpísania zmluvy (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/632/2015 zo dňa 29. 06. 2016). Keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal úmysel
získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k plneniu zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, nebolo
možné dospieť k záveru o dôvodnosti použitia desaťročnej objektívnej premlčacej doby.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol: ,,Vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon
predpokladá, a len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie práva v rozpore s
dobrými mravmi, pričom takýto záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho-ktorého prípadu. Za
zneužitie práva nie je možné bez ďalšieho považovať skutočnosť, že námietku premlčania vzniesol
dodávateľ zo spotrebiteľského vzťahu. Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky
premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. O
takýto prípad môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva
stranou sporu, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany sporu, pričom vo vzťahu
ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne
uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre
ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (z rozhodnutia Ústavného súdu SR II.
ÚS 176/2011). Vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach súd
uplatnenú námietku premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil ako rozpornú s dobrými mravmi. Súd
mal za to, že uplatnenie námietky premlčania žalovaným je výrazom zneužitia práva na úkor žalobcu
ako spotrebiteľa, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil, lebo ako už bolo vyššie uvedené,
skutočnosť, že plnil viac, ako mal, sa dozvedel až po konzultácii so svojou advokátkou dňa 26. 05.
2017. Následne udelenie splnomocnenia advokátke zo strany žalobcu na zastupovanie vo veci preto
podľa názoru súdu nie je možné hodnotiť ako bezdôvodné nedbanie na svoje práva. Na strane druhej
žalovaný ako subjekt poskytujúci spotrebiteľské úvery od roku 2008 si v súvislosti s množstvom sporov
vedených na celom území Slovenskej republiky proti dlžníkom neplniacim si svoje zmluvné záväzky,
musí byť veľmi dobre vedomý nedostatkov vytýkaných súdnymi rozhodnutiami z hľadiska absencie
obligatórnych obsahových náležitosti v jeho formulárových zmluvách o spotrebiteľských úveroch, a
tým aj bezúročnosti a bezodplatnosti poskytnutých úverov žalovaným. Uplatnenie námietky premlčania
žalovaným, súd preto v prejednávanej veci považoval za taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia
práva na úkor spotrebiteľa, voči ktorému by priznanie účinkov premlčania s prihliadnutím na všetky
okolnosti prejednávaného prípadu by bolo neprimerane tvrdým postihom. Preto na žalovaným vznesenú
námietku premlčania ako na dobrým mravom odporujúcu súd neprihliadal, podanej žalobe v celom
rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.512,16 Eur.
Záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi zaplatené splátky presahujúce istinu poskytnutého úveru ako
bezdôvodné obohatenie nemá zmluvou ani zákonom stanovenú splatnosť, splatným sa preto stáva
podľa § 563 Občianskeho zákonníka na výzvu veriteľa. Keďže žalobca pred podaním žaloby nevyzval
žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia, stal sa jeho nárok splatným až dňom doručenia
žaloby žalovanému, k čomu došlo 01. 03. 2018 a počnúc od 02. 03. 2018 je žalovaný v omeškaní so
zaplatením sumy 1.512,16 Eur. Preto súd žalovaného zaviazal zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.512,16 Eur od 02. 03. 2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti, pokiaľ sa
žalobca domáhal zaplatenia úroku z omeškania už od 10. 03. 2017 súd podanú žalobu ako v nepatrnej
časti nedôvodnú zamietol.“
O nároku na trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspechu v zmysle § 255
Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Žalobca bol v konaní úspešný takmer v celom rozsahu,
neúspešný bol len v nepatrnej časti o zaplatenie úroku z omeškania z dobu od 10. 03. 2017 do 01. 03.
2018, preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší
súdny úradník samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1512,16 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne zo sumy 1512,16 Eur od 02. 03. 2018 do zaplatenia (prvý výrok) a do závislého výroku o trovách
konania (tretí výrok), žalovaný podal včas odvolanie.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch (prvý a tretí výrok),
žalobu zamietol a priznal mu právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Zároveň si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP.
Namietal nesprávne a nedostatočné skutkové závery a nesprávne právne posúdenie súdu prvej
inštancie, ktorý uplatnenie námietky premlčania označil za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa jeho názoru z odôvodnenia rozsudku nevyplýva žiadna preukázaná skutočnosť, podľa ktorej
výkon práva spočívajúci v uplatnení námietke premlčania odporuje dobrým mravom.
O konanie vykazujúce znaky úmyslu poškodiť druhého účastníka uplatnením námietky premlčania nie
je možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z
konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. (porovnateľne napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003)
Podľa jeho názoru argument o ,,dozvedení sa“ o obohatení od advokáta je zavádzajúci, pretože žiadna
právna norma nepočíta s tým, že možnosť uplatnenia práva je viazané na poskytnutie právnej pomoci.
Súd prvej inštancie v súvislosti s okolnosťami na strane žalobcu nezistil žiadne osobitné okolnosti na
strane žalobcu, ktoré by boli vo výnimočnej intenzite do tej miery, kedy by malo dôjsť k odopretiu práva
na uplatnenie námietky premlčania.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný ako veriteľ si mal byť vedomý nedostatkov v zmluve. Z
celého rozsudku nevyplýva jediný záver odkazujúci na vykonané dokazovanie, podľa ktorého by takáto
skutočnosť existovala v čase uzavretia zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie poukazuje na to, že poplatok
za dohodu o poskytnutí služby mal byť započítaný do RPMN, potom v tejto súvislosti existuje aj súdna
prax nestotožňujúca sa s uvedeným záverom (viď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
43CoR/5/2016-14).
Postup súdu prvej inštancie pri hodnotení námietky premlčania je jednostranný. Z dokazovania
nevyplývajú žiadne osobitné okolnosti, ktoré by preukazovali, že výkon práva uplatniť námietku
premlčania je založený na takých okolnostiach, ktoré zakladajú rozpor s dobrými mravmi. Z okolností, za
ktorých bola námietka uplatnená súd prvej inštancie nemal preukázané skutočnosti, aby vyvodil záver
uvádzaný v rozsudku. Ani z vyjadrenia žalobcu nevyplýva, že by mu v uplatňovaní nároku niečo nebránilo
skôr.
Uviedol, že napáda aj samotný záver súdu o bezúročnosti a o vzniku bezdôvodného obohatenia,
pretože súd prvej inštancie označil poplatok (odplata za uzavretie dohody o poskytnutí služby) za
súčasť nákladov spojených so spotrebiteľským úverom bez toho, aby označil ktoré zákonné ustanovenie
pre tento záver a na základe akých skutkových záverov k tomu dospel. Rozsudok je v tejto časti
nepreskúmateľný.
Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o revolvingovom
úvere. Spotrebiteľ Dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žaloby ani netvrdil a ani
nepreukázal opak.
Z bodu 8., ods. 8.6 tejto Dohody o poskytnutí služby vyplýva: „Veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody
o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník vyhlasuje, že
túto Dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojím
podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami.“
Uvedené ustanovenie je len jedným z faktorov, ktorý každému spotrebiteľovi indikuje pri zachovaní
jeho elementárnej zodpovednosti a obozretnosti oddelenosť dohody o poskytnutí služby ako niečoho
samostatného od samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne
podpisovaná. Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky Dohodu
o poskytnutí služby. To, že uzavretie Dohody o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje
aj osobitné, individuálne rozlíšenie Dohody od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ. Dohoda o poskytnutí
služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na
§ 2 písm. g) ZoSÚ.
Namietal, že postupom súdu prvej inštancie a rozsudkom bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý
súdny proces, keďže súd prvej inštancie sa nezaoberal s jeho vyjadrením žalovaného v otázke, od ktorej
odvodzoval záver o vzniku obohatenia.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa jeho názoru je rozsudok súdu prvej inštancie správny a dostatočne odôvodnený, obsahuje
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie sa jasne,
zrozumiteľne a vyčerpávajucim spôsobom zaoberal všetkými spornými otázkami, ktoré dostatočne
odôvodnil, pričom nestotožnenie sa s argumentáciou žalovaného neznamená porušenie jeho práv na
spravodlivý súdny proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.
Odvolanie neobsahuje žiadne nové skutkové okolnosti odlišné od tých, ktorými sa súd prvej inštancie a
aj on mali možnosť oboznámiť z predchádzajúcich vyjadrení žalovaného a ku ktorým sa už vyjadril.
Poukázal na nutnosť aplikácie podľa § 380 ods. 1 CSP a na to, že žalovaný v odvolaní nenapadol aj
ďalší dôvod vedúci súd prvej inštancie k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, t.j. že Zmluva
neobsahuje správny údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmysle § 11 ods.
1 ZoSÚ, preto tento dôvod je potrebné považovať za správny tak, ako ho uviedol súd prvej inštancie.
Zákon o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, aby podmienky, ktoré vyplývajú z ust. § 11 ods. 1 boli
splnené kumulatívne. Pre vyslovenie záveru, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov stačí,
ak zmluva neobsahuje len niektorú vedených náležitosti.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 380
a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario, pretože vo veci nebolo
potrebné nariaďovať pojednávanie z dôvodu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti výroku o zaplatenie sumy 787,16 Eur s príslušenstvom (časť prvého výroku) potvrdil podľa §
387 ods. 1 CSP.
Odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku o zaplatenie 725,-
Eur s príslušenstvom (časť prvého výroku) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) zmenil
podľa § 388 CSP.

5. Pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že Zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom
a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje
obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.

6. Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácií, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu
dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu prichádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, pri kontraktácii
využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere dňa 09. 10. 2015,
predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1 500,- Eur so splatnosťou v 42
splátkach po 80,37 Eur mesačne so splatnosťou 24. dňa v mesiaci. Zároveň sa zmluvné strany dohodli
na poskytnutí revolvingu vo výške 790,84 Eur. Súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere bola Dohoda
o poskytovaní služieb (bod 8).

8. Ustanovenia § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ explicitne vymedzujú obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako aj jeho písomnú formu.

9. Odvolací súd zdôrazňuje, že nesplnenie čo len z jednej náležitosti zmluvy o úvere v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch, má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru.

10. Odvolací súd stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že predmetný úver je
bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na nesprávne uvedenú výšku RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. j)
ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pretože žalovaný reálne poskytol žalobcovi úver vo
výške 1 284,25 Eur dňa 10. 10. 2012 na špecifikovaný účet žalobcu (viď č.l.10 spisu) namiesto 1 500,-
Eur a úver (revolving) vo výške 678,76 Eur dňa 27. 10. 2014 na špecifikovaný účet žalobcu (viď č.l.11
spisu) namiesto 790,84 Eur, čo viedlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet závisí od celkovej výšky
úveru.

11. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že nie je vylúčené,
aby si účastníci zmluvy dohodli v Zmluve o úvere, že sa započítava určitá časť sumy na zaplatenie
poplatku, avšak v danom prípade zmluva musí obsahovať celkovú výšku úveru ako ju definuje rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 (Ernest Georg Radlinger, Helena
Radlingerová, proti FINWAY a.s.), z ktorého vyplýva: ,,Treba pripomenúť, že celková výška úveru v
zmysle smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm. l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice
celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice
RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej
výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice. Keďže je pojem
„celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48
ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z
toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne
vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov
na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2
smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z
dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu
RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje,
že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa
dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti
I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie
do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a
celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle
časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto
smernice. Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27
a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l)
smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť
informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere
vo veci samej. Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má
preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v
akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah
jeho záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga, C-264/02, EU:C:2004:127,
bod 26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 70). Vzhľadom
na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice
2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“

12. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 teda vyplýva, že pod
celkovou výškou úveru a pod celkovou výškou čerpania úveru nie je možné rozumieť sumu dohodnutú
ako suma úveru, resp. úverový limit v Zmluve o úvere, ale sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi
k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva uzatvára. Tým nie je vylúčené, že sa strany dohodnú na

započítaní poplatkov zo strany veriteľa, avšak zmluva potom musí zároveň obsahovať aj celkovú výšku
úveru v zmysle citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie a z takej výšky sa potom musí
vychádzať aj pri výpočte RPMN, k čomu v posudzovanej veci nepochybne nedošlo, keďže žalovaný pri
výpočte RPMN vychádzal zo sumy 1 500,- Eur, hoci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úver
bol poskytnutý len vo výške 1 284,25 Eur, teda nižší o 215,75 Eur a taktiež žalovaný pri výpočte RPMN
vychádzal zo sumy 790,40 Eur, hoci úver bol poskytnutý len vo výške 678,76 Eur, teda nižší o 111,64
Eur, ktoré žalovaný započítal na úhradu poplatku a teda hodnota RPMN bola v Zmluve o revolvingovom
úvere nižšia než skutočná hodnota počítaná v súlade s prílohou 2 k ZoSÚ. Takéto podhodnotenie je
uvedením RPMN nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ spôsobuje,
že úver je bezúročný a bez poplatkov.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu Dohoda o poskytovaní služieb, ktorá je súčasťou Zmluvy o
úvere, je formulárovou dohodou, vopred pripravenou žalovaným (dodávateľom), ktorej obsah žalobca
(spotrebiteľ) nemohol ovplyvniť, pričom sa žalovaný snažil obísť ustanovenia ZoSÚ tak, aby s poukazom
na údajne osobitné dojednanie dohody, ktoré nebolo podmienkou poskytnutia úveru, nemusel odplatu
za ňu zahnúť do celkových nákladov úveru, čo má v konečnom dôsledku za následok neprávny údaj o
RPMN. Dohoda o poskytovaní služieb nie je formulovaná tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce konkrétnu
službu využiť (odklad splatnosti splátok), môže si ju aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo
možné považovať za súhlas s jej využívaním za poplatok), ale je formulovaná tak, že službu napriek
tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí už vopred odmenu. Dohoda o
poskytovaní služieb hoci bola súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere ešte neodôvodňuje záver, že
táto Dohoda bola individuálne dohodnutá v tom slova zmysle, že svedčí o slobodnej vôli žalobcu pristúpiť
na takéto zmluvné podmienky. Dohoda o poskytovaní služieb má povahu formulára, pričom okolnosti
súvisiace s uzavretím zmluvného vzťahu nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní - že
žalobca mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na uzavretie aj tejto Dohody o poskytovaní služieb.

14. Vzhľadom uvedené povinnosťou žalobcu bolo zaplatiť žalovanému jedine sumu, ktorá bola daná
žalovaným k dispozícii žalobcovi z titulu čerpania úveru vo výške 1 284,25 Eur dňa 10. 10. 2012 (1 500,-
Eur - 215,75 Eur - odplata, ktorú žalovaný v zmysle bodu 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere účtoval
žalobcovi za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru, ktoré neboli
žalobcovi (spotrebiteľovi) reálne vyplatené. Túto sumu žalobca zaplatil žalovanému v období od 26. 11.
2012 do 07. 02. 2014 (viď ,,Karta klienta“ zo dňa 10. 05. 2017; č.l. 5 spisu).

15. Zároveň povinnosťou žalobcu bolo zaplatiť žalovanému jedine sumu, ktorá bola daná žalovaným k
dispozícii žalobcovi z titulu čerpania úveru vo výške 678,76 Eur dňa 27. 10. 2014 (790,84 Eur - 112,08
Eur - odplata, ktorú žalovaný v zmysle bodu 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere účtoval žalobcovi za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru, ktoré neboli žalobcovi
(spotrebiteľovi) reálne vyplatené. Túto sumu žalobca zaplatil žalovanému v období od 07. 11. 2014 do
09. 07. 2015 (viď ,,Karta klienta“ zo dňa 10. 05. 2017; č.l. 5 spisu).

16. Bezdôvodné obohatenie je upravené v ustanovení § 451 OZ a nasl.. Bezdôvodné obohatenie v
zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový prospech získaný 1/ plnením bez
právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, 3/ plnením z neplatného právneho
úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa
bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie oprávnenému subjektu, t.j. v prospech
toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

17. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného
obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad,
keď Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje
(uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 92/2010 z 19. januára 2012).
18. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu v zmysle
ustanovení § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení, pretože povinnosťou žalovaného bolo

vydať majetkový prospech získaný od žalobcu bez právneho dôvodu. Odvolací súd konštatuje, že v
posudzovanej veci sa jedná o spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/
ZoSÚ), preto súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu v zmysle ustanovení § 451 a nasl. OZ
o bezdôvodnom obohatení, pričom žalovaný je povinný vydať majetkový prospech získaný od žalobcu
vo výške 1 512,16 Eur s prihliadnutím na to, že žalovaný reálne zaplatil žalobcovi sumu 1 963,01 Eur
a žalobca zaplatil žalovanému celkom sumu 3 475,17 Eur (3475,17 Eur - 1963,01 Eur).

19. Vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia
námietky premlčania týkajúcu sa úhrad žalobcu realizovaných pred 22. 02. 2015, vznesenú žalovaným
v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 12. 03. 2018 (č.l. 28-35 spisu), odvolací súd konštatuje, že
tento odvolací argument je dôvodný.

20. Pod premlčaním sa rozumie - oslabenie práva - t.j. súdnu nevymáhateľnosť práva, ktoré
sa neuplatnilo v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že dlžník vznesie námietku
premlčania, ale vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací záväzok (naturálny
záväzok) dobrovoľne splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda na dvoch právnych
skutočnostiach: 1/ na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno ani skrátiť, ani
predĺžiť, pretože je stanovená kogentnými predpismi, 2/ na neuplatnení práva pred súdom alebo u iného
príslušného orgánu.

21. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k tomu, aby svoje práva včas
uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom (prípadne osobou) na to určeným, pokiaľ povinný subjekt
nesplnil svoju povinnosť dobrovoľne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti
(t.j. po zročnosti) nemôže trvať bez obmedzenia, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby
svoje právo uplatnil v stanovenej premlčacej dobe.

22. Pokiaľ sa jedná o neuplatnenie práva, ide o nečinnosť v tom smere, že oprávnený subjekt
neuplatnil svoje právo v stanovenej lehote, pričom nezáleží na tom, z akých príčin (či subjektívnych
alebo objektívnych príčin. Práva z občianskoprávnych vzťahov sa uplatňujú spravidla na súde, ak nie
je daná (výnimočne) právomoc iného orgánu.

23. Účinky uplatnenia práva v premlčacej dobe nastanú však len vtedy, keď sa právo uplatnilo proti
tomu subjektu, ktorý má povinnosť plniť voči oprávnenej osobe.

24. Premlčacia doba je určená kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, tzn. dohodou strán
ich nemožno ani skrátiť ani predĺžiť. Iba nepriamo ich možno predĺžiť, ak dlžník písomne uzná právo
veriteľa čo do dôvodu a výšky, má takéto uznanie podľa §110 ods. 1 OZ za následok prerušenie
doterajšej premlčacej doby a vznik plynutia novej desaťročnej doby.

25. Občiansky zákonník ustanovuje dĺžku trvania premlčacej doby, začiatok jej plynutia a podmienky
plynutia.

26. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

27. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu
škody, resp. na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia doba
začne plynúť od okamihu škodnej udalosti a pri bezdôvodnom obohatení v okamihu, keď došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia. Len ak ide o škodu spôsobenú úmyselne (dolus directus) a úmyselné
bezdôvodné obohatenie, platí desaťročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).

28. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna
premlčacia doba plynie od momentu, kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, subjektívna

plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i
konca, ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah
objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom
nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s
ňou.

29. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne
po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k
plneniu došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj
samostatný „právny osud,“ premlčuje sa samostatne a samostatne (viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČR
zo 14. decembra 2006, sp. zn. 33 Odo 52/2005).

30. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd uvádza, že v posudzovanej veci
došlo k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia (§ 107 ods. 2 OZ), ktoré žalobca zaplatil žalovanému v súvislosti s poskytnutím úveru vo
výške 1 284,25 Eur zo dňa 10. 10. 2012, pričom istinu poskytnutého úveru 1 284,25 žalobca zaplatil
žalovanému 16. splátkou zaplatenou dňa 07. 02. 2014 (viď Karta klienta zo dňa 10. 05. 2017; č.l. 12
spisu), preto žalobca od 07. 02. 2014 (keď žalobca zaplatil žalovanému i sumu 1,67 Eur) až do 09. 10.
2014 plnil žalovanému nad rámec sumy 1 284,25 Eur, a to bez právneho dôvodu.

31. Žalobcovi bol žalovaným poskytnutý úver (revolving) vo výške 678,76 Eur dňa 27. 10. 2014, ktorý
žalobca začal splácať dňa 07. 11. 2014 a žalobca úver (revolving) vo výške 678,76 Eur zaplatil dňa 09.
07. 2015. K bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo v období od 09. 07. 2015 do 09. 03.
2017 vo výške 867,53 Eur, keď žalobca žalovanému zaplatil: sumu 44,57 Eur dňa 09. 07. 2015, sumu
80,37 Eur dňa 07. 08. 2015, sumu 80,37 Eur dňa 09. 09. 2015, sumu 80,37 Eur dňa 08. 10. 2015, sumu
80,37 Eur dňa 09. 11. 2015, sumu 80,37 Eur dňa 22. 03. 2016, sumu 80,37 Eur dňa 25. 04. 2016, sumu
80,37 Eur dňa 24. 05. 2016, sumu 77,- Eur dňa 30. 06. 2016, sumu 3,37 Eur dňa 10. 11. 2016, sumu
37,63 Eur dňa 10. 11. 2016, sumu 41,- Eur dňa 10. 01. 2017, sumu 1,74 Eur dňa 20. 02. 2017, sumu
19,26 Eur dňa 20. 02. 2017, sumu 61,11 Eur dňa 09. 03. 2017, sumu 19,26 Eur dňa 09. 03. 2017. S
prihliadnutím na to, že žaloba na súd prvej inštancie žalobcom podaná dňa 22. 02. 2018, jedná sa o
nepremlčané čiastky bezdôvodného obohatenia.

32. Odvolací súd konštatuje, že nedošlo k uplynutiu objektívnej ani subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 867,53 Eur v zmysle § 107 ods. 1, 2
OZ, keďže žalobca získal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia po porade s jeho právnym
zástupcom dňa 26. 05. 2017.

33. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že bol prospech získaný a kto ho získal. Subjektívna doba sa počíta odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie o uvedených skutočnostiach. Nestačí teda, že oprávnený (ten, na úkor koho bolo získané
bezdôvodné obohatenie) sa prípadne mohol o nich dozvedieť.

34. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako možno právne kvalifikovať takýto nárok vyplývajúci
zo skutkových okolností, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011 z 1. mája 2013).

35. Na to, aby začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sa vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného. K tomu dochádza len vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu
umožnia uplatniť jeho právo žalobou na súde.

36. Ako už bolo uvedené, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vždy vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a o tom, kto ho získal. V tejto súvislosti nie je právne významné, že
oprávnený z bezdôvodného obohatenia sa o uvedených skutočnostiach mohol dozvedieť pri vynaložení
potrebnej starostlivosti.

37. Žalovaný nepreukázal, že od momentu, kedy sa právny žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného
obohatenia vo výške 867,53 Eur a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, do momentu podania žaloby na
súd, by bola uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia.

38. Potom treba vychádzať z tvrdenia žalobcu o tom, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil, sa dozvedel
až pri porade s advokátom, ktorému udelil plnú moc na zastupovanie v tomto konaní, teda od svojho
právneho zástupcu získal skutočnú a kvalifikovanú vedomosť o skutkových okolnostiach bezdôvodného
obohatenia, tzn. že reálne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku porušenia zákona na
strane žalovaného a k akému konkrétnemu rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného
došlo.

39. Žalobca sa teda prvýkrát dozvedel (okrem právneho posúdenia Zmluvy o revolvingovom o úvere) aj
relevantné skutočnosti pre možnosť uplatnenia si práva na vydanie bezdôvodného obohatenia od svojho
právneho zástupcu, pričom k uvedenému došlo pri porade dňa 26. 05. 2017 a od tohto dňa aj začala
plynúť pre žalobcu dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie bezdôvodného obohatenia na
súde.

40. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že vznesenie námietky premlčania
zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi.

41. Odvolací súd konštatuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi (contra bonos mores ). Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické
tendencie, sú presadzované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Výkon
práv musí byť v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku
demokratickej spoločnosti (so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnou úctou, toleranciou,
dôverou atď.).

42. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej
normy zo širokého, dopredu obmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka
občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých
hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia §
3 ods. 1 OZ je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky
rozhodujúce okolnosti.

43. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo 441/2013 zo dňa 31. 03. 2016, z ktorého vyplýva: ,, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zásada výkonu
práv v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch
dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona; pojem dobrých mravov nemožno totiž vykladať len ako korektív
či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale tiež ako morálne meradlo
pre použiteľnosť právnych noriem. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie
práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným
vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania sa
prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú

ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných
prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech
toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho
nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,
prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou
je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia
byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej
istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej
námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za
ktorých bola námietka premlčania uplatnená. “

44. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo148/2004 z 01. 05. 2005 vyplýva: ,,Základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách
uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej
dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a
im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená
osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100
ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby
prednostne posúdil konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti
takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších
dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi.“

45. V rozsudku sp. zn. 1Cdo/203/2018 z 28. 05. 2019 Najvyšší súd SR uviedol: ,,Z vyššie uvedeného
je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke premlčania a dobrých
mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť
v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa
§ 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by
nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas
neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou
motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto
okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah
do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt
- právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v
rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v
súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade
so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti
a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich
práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z
dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka
premlčania uplatnená. 31. V danom prípade je dovolací súd názoru, že ani v spotrebiteľských sporoch nie
je dôvod odchýliť sa od tejto ustálenej judikatúry, keď definícia dobrých mravov ako súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem správania, sa vzťahuje rovnako aj na spotrebiteľské vzťahy. Ustálená judikatúra v tomto smere
rešpektuje a vychádza zo základných princípov práva, akými sú princíp právnej istoty, zásada rovnosti
strán a rovnosti zbraní, zásada spravodlivosti, pri zachovaní zásady zvýšenej ochrany slabšej strany
sporu.“

46. Podľa názoru odvolacieho súdu z okolností daného prípadu nevyplýva, že by uplatnenie námietky
premlčania žalovaným bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). V prejednávanom spore
totiž okolnosti tohto prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto
zásad, kedy by bolo možné dôjsť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovaným by bolo
možné považovať za rozpor s dobrými mravmi. Žalobca sa svojím postojom dostal do danej situácie,
a tým sa vystavil právnym dôsledkom, spočívajúcim v premlčaní ich práva na uplatnenie práva vydania
bezdôvodného obohatenia.

47. Odvolací súd konštatuje, že úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 OZ možno priznať
iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi vzniklo právo na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne z
bezdôvodného obohatenia vo výške 867,53 Eur od 02. 03. 2018 (deň po doručení žaloby, viď doručenka
č.l. 19 spisu) do zaplatenia, keďže žalobca pred podaním žaloby nepožiadal žalovaného o plnenie (o
vydanie bezdôvodného obohatenia), pričom čas splnenia (vydania bezdôvodného obohatenia) medzi
stranami nebol dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom, resp. určený v rozhodnutí, preto žalovaný
bol povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 OZ).

48. S prihliadnutím na petit žaloby, ktorým sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 1 512,16 Eur a na námietku premlčania vznesenú žalovaným v odpore proti platobnému rozkazu
podľa § 100 ods. 1 OZ, žalobcovi vznikol nárok jedine na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
867,53 Eur s príslušenstvom, preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v časti výroku, ktorým
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 867,53 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne zo sumy 867,53 Eur od 02. 03. 2018 do zaplatenia (časť prvého výroku), potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP) a v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 644,53 Eur (1
512,16 Eur - 867,53 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 644,53 Eur od 02.
03. 2018 do zaplatenia (časť prvého výroku) zmenil (§ 388 CSP) a žalobu v tejto časti zamietol.

49. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia 395 ods. 2 CSP, podľa
ktorého: ,,Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie.“

50. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

51. Odvolací súd konštatuje, že žalobca mal konaní úspech v rozsahu 57,37 % a žalovaný v rozsahu
42,63% (100% x 867,53 Eur : 1 512,16Eur = 57,37%; 100% - 57,37 % = 42,63%). Žalobca mal čistý
úspech v rozsahu 14,74% (57,37% - 42,634% = 14,74%), preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 14,74 % podľa ustanovenia § 256 ods.
1, § 255 ods. 2 CSP.

52. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd uvádza, že v tomto odvolacom konaní mal
žalobca úspech v rozsahu 57,37 % a žalovaný v rozsahu 42,63% (100% x 867,53 Eur : 1 512,16Eur =
57,37%; 100% - 57,37 % = 42,63%). Žalobca mal čistý úspech v rozsahu 14,74% (57,37% - 42,634%
= 14,74%), preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov
tohto odvolacieho konania v rozsahu 14,74 %, podľa ustanovenia § 256 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP.

53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

54. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (druhý výrok) zostal nedotknutý (§
367 ods. 2 CSP)

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Dec 14, 2020. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.