Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/56/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614010049
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5614010049.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň
JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 23. júla 2014
prejednal odvolanie podané obžalovaným Z. U. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
2T/19/2014 zo dňa 19. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Z. U. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš v konaní po povolení obnovy konania uložil
obžalovanému Z. U. podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 37 písm.
h) Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. (v znení Trestného zákona účinného po 21.12.2012) úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon
trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Tento trest mu uložil za skutky pod bodom 1/ až 4/, za ktoré bol právoplatne uznaný vinným rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 zo dňa 2.2.2010, právne kvalifikované v bode 1/, 2/
ako pokračovací zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák., spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák., v bode 3/ ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. a v bode 4/
ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák., spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák. a v tom istom bode ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák.,
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. V tomto rozsudku zostal výrok o vine a rovnako i výrok o uložení
povinnosti nahradiť poškodenému škodu, nedotknutý.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení. Odvolanie
odôvodnil sám i prostredníctvom obhajcu.

Obžalovaný sám v písomnom podaní zo dňa 28.5.2014 a zo dňa 13.6.2014 v podstate uviedol, že
pôvodný rozsudok bol zrušený vo výroku o treste v jeho prospech. Trestná sadzba v jeho prípade
začína na siedmich rokoch. V pôvodnom konaní mu bola ponúknutá dohoda o vine a treste päťkrát.
V obnovenom konaní bola dohoda zo strany prokurátora bez dôvodu odmietnutá. Toto je podľa
obžalovaného nečestné, nespravodlivé a voči jeho osobe diskriminačné, pretože trest bol zrušený v jeho
prospech a nie v jeho neprospech. Ďalej citoval ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. a tiež ustanovenie §
404 ods. 2 Tr. por., ktoré boli v jeho prípade porušené. Prokurátor po povolení obnovy konania podal
obžalobu na podklade viny uznanej v rámci konania o dohode o vine bez toho, aby došlo aj ku konaniu o
dohode o treste, ktorý bol zrušený v jeho prospech. Ak prokurátor nevyužil možnosť uzavrieť dohodu o
treste, nekonal v jeho prospech, obžalobu podal predčasne, resp. nebol oprávnený ju podať. Okresnému
súdu obžalovaný vytýkal, že po podaní obžaloby nepostupoval podľa § 243 Tr. por. a túto predbežne
neprejednal. Konal tak nezodpovedne a protizákonne. Ďalej argumentoval tým, že obnova konania

zakazuje súdu uložiť prísnejší trest, ako mu bol uložený pred obnovou. Teraz uložený trest považuje za
prísnejší. V pôvodnom konaní mu bolo možné uložiť trest od 11 rokov a 6 mesiacov do 16 rokov a v
obnovenom konaní od 7 rokov do 16 rokov. Namietal zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, keď
podľa jeho názoru súd nezohľadnil u neho poľahčujúcu okolnosť, že skutky spáchal vo veku blízkom
veku mladistvých podľa § 36 písm. d) Tr. zák. Naproti tomu súd ako priťažujúcu okolnosť hodnotil to,
že spáchal viac trestných činov, čo je podľa neho v rozpore so stanoviskom trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR č. 1/2011, ktoré sa týka rozdielneho výkladu § 37 písm. h) Tr. zák. v otázke pojmu
„viac trestných činov“.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie i prostredníctvom obhajcu. V písomnom podaní, ktoré bolo krajskému
súdu doručené dňa 19.6.2014, uviedol, že uložený trest je neprimeraný, nespĺňa požiadavky
spravodlivosti a napadnutý výrok o treste nezodpovedá doterajšiemu priebehu konania. Prvostupňový
súd bez ďalšieho uložil mu trest odňatia slobody v rovnakej výmere ako v pôvodnom rozsudku, teda 7
rokov a 8 mesiacov. Poukázal na významné okolnosti a postup súdu pri rozhodovaní v pôvodnom konaní.
Pri rozhodovaní o treste v pôvodnom rozsudku konajúci súd mu uložil trest odňatia slobody pod zákonom
ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. V novom konaní súd mu síce uložil rovnaký trest odňatia
slobody, no de facto vo vzťahu k jeho osobe ide o trest prísnejší, než aký mu bol uložený pôvodne, a
to v tom zmysle, že za účinnosti nového znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. mu bol uložený trest
odňatia slobody ani nie na zákonom ustanovenej dolnej hranici trestnej sadzby (7 rokov), ale dokonca
nad túto zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Súd teda pri rozhodovaní o treste napriek
zmene zákona v jeho prospech a za nezmenených ostatných okolností, bez akéhokoľvek logického
odôvodnenia rozhodol tak, že mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov.
Podľa názoru obhajoby súd pri novom rozhodovaní o treste by mal aplikovať rovnaký postup a rovnaké
zásady, aké si osvojil pri pôvodnom rozhodovaní o treste, keď oproti pôvodnému rozhodnutiu nedošlo k
žiadnej zmene skutkových okolností, teda súd rozhodoval za úplne totožného skutkového stavu. Pokiaľ
tomu tak nie je, potom odvolaním napadnutým výrok o treste neobstojí pre svoju arbitrárnosť. Podľa
odvolateľa súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov je neprimeraný a
nespravodlivý. Navrhol, aby krajský súd napadnutý výrok o treste zrušil a vec súdu prvého stupňa vrátil,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Na verejnom zasadnutí obžalovaný i jeho obhajca trvali na dôvodoch podaného odvolania. Oproti návrhu
v písomnom odvolaní navrhli, aby krajský súd vo veci rozhodol sám tak, že obžalovanému uloží miernejší
trest. Príslušný prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.

Krajský súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že napadnutý rozsudok, sp.zn. 2T/19/2014 bol
vydaný v „obnovenom konaní“, ktoré nasledovalo po tom, čo uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp.zn. 2Nt/8/2013 zo dňa 27.1.2014 bola povolená obnova konania v trestnej veci Z. U.,
ktorá skončila právoplatným rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 zo dňa
2.2.2010. V tomto konaní bol v prospech Z. U. zrušený výrok o treste, ktorým mu bol uložený podľa §
188 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. (za použitia
tzv. asperačnej zásady) úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a
8 mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Zároveň boli zrušené aj všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na výrok
o treste, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Vec bola podľa § 404 ods.
2 Tr. por. vrátená prokurátorovi do prípravného konania a Z. U. bol podľa § 403 a § 71 ods. 1 písm.
c) Tr. por. vzatý do väzby s tým, že lehota väzby začala plynúť okamihom nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia o povolení obnovy konania.

Predmetom obnoveného konania bolo teda len rozhodnutie o treste, ktorý má byť obžalovanému uložený
za trestné činy uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, zo spáchania ktorých bol právoplatne
uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 zo dňa 2.2.2010.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého výroku o treste, ako i správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo.
Prihliadal pritom i na chyby, ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale sú takej povahy, že by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného
bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok, obsahujúci len výrok
o treste odňatia slobody, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, zodpovedá stavu veci a
zákonu. Závery prvostupňového súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto
záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si krajský súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

V súvislosti s účelom trestu považuje krajský súd za nutné, a to aj vzhľadom na odvolacie námietky
obžalovaného, tohto upozorniť na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu.
Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú
v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného
činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť
prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.

Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4
Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný,
ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad
určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu,
určenie podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie

zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť
individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti
uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkej časti už na základe povahy a závažnosti spáchaného trestného činu, t.j. či ide o prečin, zločin,
resp. obzvlášť závažný zločin, pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa
konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy
budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich
spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia
možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred
spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o
možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to
z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu
okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval v súlade s vyššie uvedenými zásadami
a rozhodol správne, keď obžalovanému Z. U. uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8
mesiacov, t.j. v rovnakej výmere, v akej mu bol uložený trest v pôvodnom konaní. Z odpisu registra
trestov je zistiteľné, že obžalovaný okrem tohto odsúdenia má záznam o odsúdení zo dňa 19.12.2007,
kedy bol rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2006 uznaný vinným z prečinu
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. a
z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a bol mu
uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s určením skúšobnej doby do 18.9.2009. Dňa 29.9.2011
mu bol nariadený výkon trestu. Následne mu bol trest odpustený Rozhodnutím prezidenta Slovenskej
republiky o amnestii zo dňa 2.1.2013. Na obžalovaného sa hľadí, ako keby nebol odsúdený. Existenciu
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vyhodnotil prvostupňový súd správne a v súlade so zákonom.
Obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestných činov a ich spáchanie i úprimne oľutoval (§ 36
písm. l/ Tr. zák.). Priťažovalo mu, že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.).

V tejto súvislosti krajský súd reaguje na odvolacie námietky obžalovaného, keď vytýkal súdu prvého
stupňa, že u neho nezohľadnil, že skutky spáchal vo veku blízkom veku mladistvých (poľahčujúca
okolnosť podľa § 36 písm. d/ Tr. zák.). Rovnako vytýkal súdu prvého stupňa, že nepostupoval správne,
keď vyhodnotil u neho ako priťažujúcu okolnosť tú skutočnosť, že spáchal viac trestných činov (§ 37
písm. h/ Tr. zák.). S týmito námietkami obžalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Obžalovaný v čase
spáchania skutkov mal viac ako 20 rokov. Trestný zákon síce jednoznačne definuje v ustanovení §
127 ods. 2 Tr. zák. pojem „osoba vo veku blízkom veku mladistvých“, keď konštatuje, že ide o osobu,
ktorá dovŕšila 18. rok svojho veku a neprekročila 21 rokov svojho veku, avšak túto poľahčujúcu okolnosť
je možné priznať iba páchateľovi, u ktorého jeho vek mal zrejmý vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú
vyspelosť a spôsobilosť. U obžalovaného, s poukazom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti i jej
skladbu, priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti neprichádza do úvahy. Zistenie priťažujúcej okolnosti
podľa § 37 písm. h) Tr. zák. je správne. Obžalovaný spáchal viac trestných činov, ktoré sú uvedené
pod bodom 1/ až 4/ rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 zo dňa 2.2.2010.
Odvolacie argumenty obžalovaného, týkajúce sa zistených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
považoval krajský súd za bezvýznamné a nezodpovedajúce zákonu. Rovnako výhrady obžalovaného,
keď tvrdí, že prokurátor nepostupoval správne, keď s ním neuzavrel dohodu o treste a podal obžalobu,
nemajú oporu v zákone. Odvolateľa treba poučiť, že v dohodovacom konaní ani obžalovaný, ani súd
nemôžu nútiť prokurátora k uzavretiu dohody o vine a treste. Aj na konanie o dohode o vine a treste sa
totižto vzťahuje akuzačný princíp. Ide o dispozičné právo prokurátora, ktoré prokurátor môže, a nemusí
využiť.

Treba uviesť, že prvostupňový súd v predloženej veci dôsledne postupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por.
a hodnotil dôkazy, týkajúce sa výroku o treste, na základe vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Jeho zistenia i záver sú
správne. Odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že obžalovaný sám na základe
svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V predloženej
veci nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení.

Krajský súd uzatvára, že v predloženej veci nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by pri aplikácii
už upravenej asperačnej zásady mal zmeniť pôvodné rozhodnutie o treste, pokiaľ ide o jeho výmeru.
Trest, ktorý bol Z. U. uložený, je na spodnej hranici rozpätia zákonom ustanovenej trestnej sadzby
a zodpovedá základným zásadám ukladania trestov zakotveným v § 34 Tr. zák. V žiadnom prípade
nemožno súhlasiť s odvolateľom, že uložený trest je neprimeraný a nespĺňa požiadavky spravodlivosti.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za nevyhnutné zdôrazniť, že dôvodom povolenia obnovy
predmetného trestného konania vo vzťahu k rozhodnutiu o treste bol nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28.11.2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011, zverejnený 21.12.2012 pod číslom
428/2012 Z.z. (na základe ktorého došlo k zrušeniu vety za bodkočiarkou v ustanovení
§ 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento
uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák.)
a § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V prípade, ako je i tento, súdy pri
rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania opierajúceho sa o vyššie označený nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, postupovali podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Tpj 44/2013 z 26.11.2013, v zmysle ktorého bol súd
povinný obnovu konania povoliť, a to z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., a to
bez toho, aby skúmal, či sú na povolenie obnovy konania splnené aj iné podmienky uvedené v § 394
ods. 1 Tr. por. Inak povedané, v zmysle vyššie uvedeného bol súd za danej situácie povinný predmetnú
obnovu konania (vo vzťahu k rozhodnutiu o treste) povoliť, a to bez ohľadu na to, či rozhodnutie vydané v
obnovenom konaní vyznie pre odsúdeného priaznivejšie alebo nie. V štádiu konania o povolení obnovy
konania sa v prípade, ako je i tento, súd povoľujúci obnovu konania vôbec nezaoberal tým, či pôvodne
uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, t.j. či je alebo nie
je primeraný. Rozhodnutie o povolení predmetnej obnovy konania malo teda čisto formálny charakter a
nijakým spôsobom neprejudikovalo priaznivejšie rozhodnutie pre odsúdeného (úspešnosť odsúdeného)
v obnovenom konaní. To, či navrhovateľ obnovy konania svojím návrhom skutočne aj dosiahne to, čoho
sa domáhal (t.j. zníženia pôvodne uloženého trestu odňatia slobody), sa ukáže až v „obnovenom konaní“.
Až v „obnovenom konaní“ sa totiž súd zaoberal tým, či pôvodne uložený trest je primeraný alebo nie,
alebo či aj pri aplikácii už upravenej tzv. asperačnej zásady výmera pôvodne uloženého trestu odňatia
slobody spĺňa všetky atribúty spravodlivosti a zákonnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval odvolací súd uložený trest odňatia slobody v takej
výmere, ako ho aj v pôvodnom konaní uložil okresný súd, za potrebný a primeraný na dosiahnutie účelu
trestu tak z hľadiska individuálnej prevencie, t.j. výchovy páchateľa k riadnemu životu, ako aj z hľadiska
generálnej prevencie.

V súlade so stavom veci a zákonom je i výrok o zaradení obžalovaného na výkon tohto trestu do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd odvolanie obžalovaného Z. postupom podľa §
319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.