Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 6, 2020

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 4T/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0020010028
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Sojka, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSMI:2020:0020010028.1

Uznesenie

Okresný súd Michalovce - samosudca JUDr. Stanislav SOJKA, PhD., v trestnej veci obvineného G.. U.
X. dňa 6.5.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s poukázaním na § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zastavuje trestné
stíhanie proti obvinenému Ing. U. X., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom M. č. X pre prečin sprenevery
podľa § 213 ods. 1,2 písm. a/ Tr.zák. na tom skutkovom základe, že

ako zamestnanec spoločnosti D. X. republiky, š.p., E. závod X., so sídlom O. XX, X. si dňa 16.02.2018
od svojho zamestnávateľa zapožičal na súkromný účel, na dobu neurčitú malotraktor zn. P pluh s
príslušenstvom, rotavátor Y kosačku SB XXXX, kde prevzatie týchto vecí potvrdil svojim podpisom v
knihe zapožičaných vecí, pričom tieto nevrátil aj napriek tomu, že v dňoch 10.06.2019 a 11.06.2019
mu boli prostredníctvom mailových správ doručené výzvy, aby zapožičané veci vrátil do 12.06.2019,

pričom tak neurobil, čím svojím konaním spôsobil pre Lesy Slovenskej republiky, š.p., Odštepný závod
X., škodu vo výške 2927,90 €

pretože nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce podal tunajšiemu súdu obžalobu na obvineného Ing. U. X.
pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1,2 písm.a Tr.zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené
v obžalobe.
Súd preskúmaním obžaloby v zmysle § 241 Tr.por. zistil, že skutok pre ktorý prokurátor podal obžalobu
tunajšiemu súdu nie je trestným činom, nie je dôvod na postúpenie veci a preto trestné stíhanie zastavil.

Súd pri preskúmavaní obžaloby zistil nasledujúce skutočnosti.

Obvinený Ing. U. X. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že býva na veľkom z 2/3
neoplotenom pozemku v obci M., ktorý patrí Lesom SR a preto za účelom údržby tohto majetku
si v minulosti ako vedúci výrobno-technického úseku štandardným spôsobom zapožičal nepojazdný
malotraktor, ktorý si na vlastné náklady aj opravil a keď ho na základe výzvy mechanizátora chcel

vrátiť, tak zistil, že sa na určenom mieste nenachádza, skutočnosť ktorú oznámil aj mechanizátorovi
O. a zároveň mu vrátil ďalšie požičané veci. Vzhľadom k tomu, že predmetná nehnuteľnosť, na ktorej
sa nachádzal malotraktor je z 2/3 neoplotená, tak v prípade záujmu bolo jednoduché ho ukradnúť v
prípade, že si ho niekto vyhliadol. Za účelom zistenia páchateľa dokonca oslovil aj starostu obce v
súvislosti s kamerovým záznamom obce, následne na pozemku umiestnil aj fotopascu pre prípad, že
by sa páchatelia vrátili pre príslušenstvo. Záverom uviedol, že je ochotný podieľať sa na úhrade škody,

avšak nikto ho k tomu nevyzval.Svedkyňa JUDr. U. O., ako splnomocnená zástupkyňa poškodeného vo svojej výpovedi uviedla, že
obvinený je v súčasnej dobe zamestnaný V LZ X., ako referent, ale keď bol vo funkcii vedúceho výrobno-
technického úseku, tak si na neurčitú dobu zapožičal malotraktor, pluh s príslušenstvom, rotavátor a

kosačku, čo vyplýva aj z knihy zapožičaných vecí, ktoré potom na základe výzvy z 10 a 11.6. 2019
o vrátenie vecí do ďalšieho dňa nevrátil, avšak oznámil p. O., že malotraktor sa nenachádza na
odstavenom mieste a bol mu ukradnutý. Zároveň uviedla, že obvinený býva v nehnuteľnosti, prenajatej
od Lesov SR, pričom saa jedná o 7 parciel, ktoré nie sú ohradené.

Svedok P. O. vo svojej výpovedi uviedol, že obvinený si na základe súhlasu nadriadených dňa 16.2.2018
bez časového vymedzenia požičal okrem iného aj malotraktor a po vyzvaní emailami z 10 a 11.6.2019
na vrátenie týchto vecí mu oznámil, že malotraktor sa na pozemku nenachádza, pričom najprv si myslel,
že ho zobral bez jeho súhlasu niekto zo zamestnancov, ale asi ho niekto ukradol.
Na otázku vyšetrovateľa, či boli v tejto veci vykonané aj nejaké ďalšie kroky uviedol, že podal trestné
oznámenie a na ďalšie kroky nemal čas.

Z nájomnej zmluvy č. I. XXXX/XXXX LSR z 27.4.2018 vyplýva, že obvinený má od Lesov SR, štátny
podnik W. W. prenajaté nehnuteľnosti na dobu neurčitú.

Súd po preskúmaní súdneho spisu považuje za potrebné uviesť, že trestné právo predstavuje vždy

posledný prostriedok, ktorý je možné použiť len vtedy ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku
neprichádza do úvahy, alebo je zjavne neúčelné. Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého
konania , (ktoré má súkromnoprávny základ) ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio,
teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločensky, t.j. z hľadiska
ochrany základných spoločenských hodnôt.

Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou
jeochranaprevažnecelospoločenskýchhodnôtaniepriamokonkrétnychsubjektívnychprávjednotlivca,
ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
V právnom štáte je podľa súdu neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu
subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, keď nie sú popritom splnené všetky predpoklady

vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Trestné stíhanie nie je namieste, keď sa konanie podozrivého
pohybovalo výhradne v rovine civilnoprávnych, obchodnoprávnych vzťahov.
Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou činných v trestnom konaní nie je riešiť civilnoprávne
problémy a už vôbec nie je ich úlohou nahrádzať činnosť súdov v rámci dokazovania v civilnoprávnom
a obchodnoprávnom konaní.

Súd zastáva názor, že trestné právo má miesto len tam kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a
právnických osôb vyčerpané, neúčinné, alebo nevhodné, pričom štát tieto prostriedky (trestného práva )
môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti , t.j. tam kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne
a neadekvátne. V konkrétnych prípadoch je preto mimoriadne dôležité zohľadniť mimotrestné právne
normy a skutočnosti, že posudzované konkrétne prípady sa môžu dotýkať zmluvných vzťahov a to najmä

obchodných, resp. civilnoprávnych medzi subjektami súkromného práva, charakterizovaných vysokým
stupňom uplatnenia autonómie vôle zmluvných strán.
Súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu prehliadnuť
zjavnú skutočnosť, že nástroje pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana , obmedzujú
základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že takéto

obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom sledovaným trestným
konaním. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia
trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky či neexistuje alternatívne
riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv konkrétnej
osoby.

Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko
jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu
ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž
odporoval zásade ultima ratio ale aj zásade vigilantibus iura ( právo pomáha bdelým).

Podľa súdu v nadväznosti na už uvedené skutok sa nestáva automaticky trestným činom len preto, že
ho za trestný čin označí oznamovateľ - poškodený v podanom trestnom oznámení, resp. v zápisnici
o podaní trestného oznámenia. Oznamovateľ, resp. poškodený má síce právo na podanie trestného
oznámenia a následne orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúťo ňom, avšak konečné posúdenie, či skutok napĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu
je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie oznamovateľa, resp. poškodeného.
Je pravdou, že každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave.
Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že aby bolo možné kvalifikovať nejaké konanie ako trestný
čin, tak k tomu je potrebné, aby boli naplnené jeho materiálne aj formálne znaky, pričom za trestný čin
je možné označiť len konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré je zároveň aj protiprávnym konaním,

t.j. že vykazuje znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu, uvedenej v osobitnej časti Trestného
zákona, pričom k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu je zároveň potrebné,
aby boli naplnené všetky znaky súčasne.

Súd konštatuje, že v tomto konkrétnom prípade absentujú obligatórne znaky skutkovej podstaty
trestného činu a to tak objektívna ako aj subjektívna stránka u obvineného.

V uvedenom prípade bola prokurátorom podaná obžaloba na obvineného pre trestný čin sprenevery
podľa § 213 ods.1,2 písm. a Tr.zák..
Trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1,2 písm. a Tr.zák. sa dopustí ten kto si prisvojí cudziu
vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu, pričom malou škodou sa
v zmysle § 125 ods. 1 Tr.zák. rozumie suma, presahujúca 266 eur a väčšou škodou sa rozumie 10-

násobok takejto škody.
Podstatným znakom skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr.zák. je nevyhnutná
prítomnosť úmyselného konania ako formy zavinenia podľa § 15 písm.a,b/ Tr.zákona, pričom je potrebné
poukázať aj na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax z ktorej plynie záver, že zavinenie páchateľa musí byť
vždy preukázané výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplývať záver o existencii zavinenia,

pričom sa tento záver musí zakladať na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.
Súd po preskúmaní všetkých dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu dospel k jednoznačnému
záveru, že v uvedenom prípade nedošlo zo strany obvineného k naplneniu všetkých znakov skutkovej
podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 Tr.zák. a po ukončení dokazovania v prípravnom konaní neboli
splnené zákonné podmienky pre podanie obžaloby na obvineného, pretože v uvedenom prípade sa

jednalo a jedná o civilnoprávny spor, na riešenie ktorého sú príslušné civilnoprávne súdy a nie polícia
a prokuratúra.

V nadväznosti na vyššie uvedené súd považuje za potrebné poukázať na nasledujúce ďalšie dôležité
skutočnosti.

V uvedenom prípade na základe súhlasu oprávnenej osoby a zápisu v knihe došlo k zapožičaniu
predmetnej veci medzi OZ Sobrance a obvineným na neurčitú dobu.
Na základe tejto skutočnosti je zrejmé, že medzi obvineným a poškodeným vznikol dvojstranný
civilnoprávny vzťah. Ak na základe tohto vzťahu obvinený prevzal od poškodeného nejakú vec na

neurčitú dobu, tak následne na základe výzvy bol povinný vec vrátiť poškodenému a ak obvinený
vec poškodenému v dohodnutej lehote nevrátil, tak tento poškodený má právo domáhať sa vrátenia
veci, resp. časti nevrátenej veci a prípadne ďalšej náhrady škody na základe uzavretej zmluvy, resp.
dohody o prenájme podaním žaloby príslušnému súdu v rámci civilnoprávneho konania., avšak zo spisu
nevyplýva, aby si poškodený uplatňoval náhradu škody voči obvinenému v civilnom konaní.

Súd zastáva názor, že z celého súdneho spisu vôbec nevyplýva, aby obvinený si obvinený neoprávnene
prisvojil malotraktor a nevyplýva to ani zo skutkovej vety obžaloby. Samotné nevrátenie požičanej, resp.
prenajatej veci v dohodnutom čase podľa zmluvy, resp. po vyzvaní na vrátenie nemôže bez ďalších
preukázaných skutočností znamenať, že sa jedná o trestný čin sprenevery. Ani samotné porušenie
zmluvných podmienok predsa nemôže automaticky znamenať, že jedna zo zmluvných strán spáchala

trestný čin. Ak by to tak malo byť, tak potom štát by nepotreboval na riešenie takýchto sporov civilné
súdy, pretože prokuratúra by z takýchto civilnoprávnych sporov „vyrobila“ trestné činy.
Súd naviac v uvedenom prípade poukazuje na výpovede obvineného, ale aj vyššie uvedených
svedkov, z ktorých nikto nepotvrdil, aby obvinený na škodu poškodeného si úmyselne neoprávnene
prisvojil cudziu vec, resp, ani aby mal takýto úmysel to urobiť, aby predmetnú vec niekomu predal,

odovzdal, resp. aby úmyselne skrýval takúto vec s úmyslom ju nevrátiť poškodenému a privlastniť
si ju. Vykonaným dokazovaním v prípravnom konaní nebolo žiadnym dôkazom vyvrátené tvrdenie
obvineného, že malotraktor pravdepodobne niekto odcudzil z neoploteného objektu, v ktorom bol
malotraktor odstavený.Súd s poukázaním na vyššie uvedené zastáva jednoznačný názor, že v uvedenom prípade sa jedná o
klasický civilnoprávny spor.

Súd zároveň konštatuje, že orgány, činné v trestnom konaní by v žiadnom prípade nemali vstupovať
do tohto civilnoprávneho vzťahu a hrozbou trestného stíhania nútiť niekoho, aby za niekoho iného
plnil zmluvné záväzky a vykonávať dokazovanie v trestnom konaní, ako podklad pre následné civilné
konanie, namiesto opačného postupu, keď v prvom rade by trestnému konaniu v tomto prípade malo
skôr predchádzať civilnoprávne konanie.

Úlohou orgánov, činných v trestnom konaní nie je riešiť civilnoprávne problémy a civilnoprávne vzťahy.
Ak orgány, činné v trestnom konaní majú zo zákona právo niekoho stíhať, teda majú určitú moc, tak to
neznamená, že môžu toto svoje právo, resp. právomoc aj zneužívať v konaní, na ktoré sú príslušné len
súdy, a to súdy civilnoprávne.

Súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať v prípravnom konaní len a

len zákonným spôsobom a len a len na základe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov, ktoré sa
jednoznačne „opierajú“ o nespochybniteľné fakty a nemôžu začínať trestné stíhanie a následne vznášať
obvinenia osobám len na základe domnienok o možnom naplnení znakov skutkovej podstaty trestného
činuaajtozaúčelompoužitiahrozby-vtomtokonkrétnomprípadenielenhrozbytrestnoprávnejrepresie
proti niekomu s cieľom prinútiť ho k nejakému konaniu.

Súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti záverom opätovne konštatuje, že v uvedenom prípade sa
jedná o civilnoprávny vzťah a preto konanie zastavil.

Podľa § 241 ods. 1 písm.c/Tr.por. obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou

trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu
trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1 Tr.por.

Podľa § 215 ods. 1 písm.b/Tr.por. prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Spoukázanímnavyššieuvedenésúdrozhodoltak,akojetouvedenévovýrokovejčastitohtouznesenia.

Týmto rozhodnutím nie sú dotknuté práva poškodeného vymáhať si náhradu škody v civilnoprávnom
konaní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť do troch pracovných dní od jeho oznámenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach.