Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 11, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119010641
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1119010641.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci

obžalovaného H. T., pre prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona,
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.12.2019 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
H. T. G. T. N. K. T. Z. Č. narodený XX.XX.XXXX T. U., trvale bytom Y.. T. XXXX/X, Bratislava,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

v pozícii výkonného riaditeľa spoločnosti W., G.. Y.., so sídlom Mýtna 15, 811 07 Bratislava, IČO: XX
XXX XXX, v ktorej bol na základe zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01.04.2015 uzatvorenej medzi
obvineným a predmetnou akciovou spoločnosťou a súčasne v pozícii člena predstavenstva predmetnej
akciovej spoločnosti, neoprávnene vybral finančné prostriedky z hotovostnej pokladne tejto spoločnosti
a privlastnil si ich za účelom použitia na svoje osobné potreby tým spôsobom, že:

- dňa 28.11.2015 platobnou kartou, ktorú mal k dispozícii na plnenie pracovných úloh z účtu spoločnosti
W., G.. Y.., číslo Y. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedeného v Slovenskej sporiteľni, a. s., ku
ktorému mal dispozičné oprávnenie, vybral finančné prostriedky vo výške 300,-Eur, ktoré následne dňa
30.11.2015 v sídle spoločnosti Tecton, a. s., na Mýtnej ulici č. 15 v Bratislave vložil do hotovostnej
pokladne spoločnosti, odkiaľ ich toho istého dňa 30.11.2015 vybral a použil pre vlastné potreby,
- dňa 08.03.2016 platobnou kartou, ktorú mal k dispozícii na plnenie pracovných úloh z účtu spoločnosti
W., G.. Y.., číslo Y. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedeného v Slovenskej sporiteľni, a. s., ku
ktorému mal dispozičné oprávnenie, vybral finančné prostriedky vo výške 800,-Eur, ktoré následne dňa

09.03.2016 v sídle spoločnosti W.O.W., G.. Y.., na Mýtnej ulici č. 15 v Bratislave vložil do hotovostnej
pokladne spoločnosti, odkiaľ ich toho istého dňa 09.03.2016 vybral a použil pre vlastné potreby,
- dňa 12.08.2016 platobnou kartou, ktorú mal k dispozícii na plnenie pracovných úloh z účtu spoločnosti
W., G.. Y.., číslo Y. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedeného v Slovenskej sporiteľni, a. s., ku
ktorému mal dispozičné oprávnenie, vybral finančné prostriedky vo výške 1.500,-Eur, ktoré následne
dňa 15.08.2016 v sídle spoločnosti W., G.. Y.., na Mýtnej ulici č. 15 v Bratislave vložil do hotovostnej
pokladne spoločnosti, odkiaľ ich toho istého dňa 15.08.2016 vybral a použil pre vlastné potreby,

- dňa 23.08.2016 platobnou kartou, ktorú mal k dispozícii na plnenie pracovných úloh z účtu spoločnosti
W.,G..Y..,Č.Y.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,vedenéhovSlovenskejsporiteľni,a.s.,kuktorémumal
dispozičné oprávnenie, vybral finančné prostriedky vo výške 3.000,-Eur, ktoré následne dňa 31.08.2016
vsídlespoločnostiW.,G..Y..,naMýtnejulicič.15vBratislavevložildohotovostnejpokladnespoločnosti,
odkiaľ ich toho istého dňa 31.08.2016 vybral a použil pre vlastné potreby,

čím týmto svojím konaním spôsobil poškodenej spoločnosti W., G.. Y.., škodu vo výške 5.600,-Eur,

t e d a- prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l

- prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 213 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno j/ Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obvinenému výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určuje obvinenému skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť)

mesiacov.

Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona súd obvinenému ukladá povinnosť, aby počas skúšobnej doby
podľa svojich schopnosti nahradil poškodenej spoločnosti W., G.. Y.., so sídlom Mýtna 15, Bratislava,
Z.: XX XXX XXX, škodu v sume 5.600,-Eur (päťtisícšesťsto euro).

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku sa obvinenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenej
spoločnosti W., G.. Y.., so sídlom Mýtna 15, Bratislava, Z.: XX XXX XXX, škodu v sume 5.600,-Eur
(päťtisíc šesťsto euro).

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 27.08.2019 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 26.08.2019, č. k. 2Pv 521/18/1101-16 na obvineného H. T., pre skutok právne
kvalifikovanýakoprečinspreneverypodľa§213odsek1,odsek2písmenoa/Trestnéhozákona,ktorého
sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaný H. T. urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného H. T.,
prečítaním zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného Z.. Z. M., prečítaním zápisníc o výsluchu
svedkov z prípravného konania, a to svedkov J. E., Z.. P. F., Z.. R. Š., všetko v súlade s § 263 odsek

2 Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), prečítaním zápisnice o konfrontácii
medzi obžalovaným a poškodeným (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), ako aj čítaním listinných
dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to Zmluvy o výkone funkcie (č. l. 27 - 29), E-mailov (č. l. 72
- 73), Zmluvy o výkone funkcie (č. l. 74 - 76), Výkazu (č. l. 77), Zápisu z rokovania (č. l. 78), E-mailov (č.
l. 79 - 80), Prílohy č. 2 (č. l. 81), Výdavkových pokladničných dokladov (č. l. 82), Prehľadu faktúr - súm

(č. l. 83), Pracovnej zmluvy (č. l. 132 - 133), Pracovnej zmluvy - Dodatku (č. l. 134), Zmluvy o výkone
funkcie (č. l. 135 - 137), Žiadosti o skončenie pracovného pomeru (č. l. 138), Vzdania sa funkcie (č. l.
139), Výpisu z účtu (č. l. 140), Príjmového a výdavkového pokladničného dokladu (č. l. 141, 142), Výpisu
z účtu (č. l. 143), Príjmového a výdavkového pokladničného dokladu (č. l. 144, 145), Výpisu z účtu (č.
l. 146), Príjmového a výdavkového pokladničného dokladu (č. l. 147, 148), Výpisu z účtu (č. l. 149),

Príjmového a výdavkového pokladničného dokladu (č. l. 150, 151), Výpisu - pokladničná kniha (č. l. 152
- 155), Zmluvy o elektronických službách (č. l. 156 - 157), Oznámenia (č. l. 159 - 160), plnomocenstva
(č. l. 161), Žaloby (č. l. 164 - 168), Platobného rozkazu (č. l. 169), Účtovnej závierky a poznámky (č. l.
170 - 190), Výpisu z Obchodného registra SR (č. l. 191 - 193), Výpisu z ústrednej evidencie priestupkov
Ministerstva vnútra SR (č. l. 196), Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov (č. l. 245 - 246),

Odpovede na lustráciu v GP a aktuálneho odpisu registra trestov obžalovaného.Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek

12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal,
napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písmeno
a/ Trestného zákona a že tento skutok spáchal obžalovaný Ján Vavrovič.

K výroku o vine

Obžalovaný H. T. vinu za spáchaný skutok od začiatku svojho trestného stíhania popieral. V rámci
svojej obhajoby sa bránil tým, že bol pánom M. (zástupcom poškodenej spoločnosti W., G.. Y..)
oslovený, či nechce vykonávať v spoločnosti funkciu výkonného riaditeľa, s čím súhlasil. Dohodli sa

na podmienkach výkonu tejto funkcie, ktoré zahŕňali aj odmenu vo výške 1.400,-Eur v hrubom. Na
základe tejto dohody dal personalistke P. F. vypracovať znenie zmluvy, avšak pri jej podpise pán M.
navrhol vypustiť bod upravujúci danú odmenu s tým, že sa ústne dohodli a bolo mu prisľúbené, že
odmenu za výkon funkcie vysporiadajú iným spôsobom. V zmysle tejto ústnej dohody podpísali zmluvu
bez úpravy odmeny. Ešte pred tým si prečítal Obchodný zákonník, ktorý upravoval, že ak v zmluve

nie je odmena stanovená, bude stanovená patrične podľa výkonu. Na tomto základe preto došlo k
výberom finančných prostriedkov z hotovostnej pokladne, ktoré sú predmetom tohto konania, pričom
na výdavkový pokladničný doklad ako dôvod uviedol záloha. Po skončení pracovného pomeru v danej
spoločnosti mal rodinné aj bytové problémy, v dôsledku čoho uvedenú situáciu neriešil. Obžalovaný
ďalej argumentoval tým, že v spoločnosti W., G.. Y.. bol takýto spôsob vysporiadania obvyklý a takýmto

spôsobom došlo aj k vysporiadaniu s pánom J. X.. Obžalovaný potvrdil, že výbery uvedené v obžalobe
vykonal on z bankomatu Slovenskej sporiteľne, a. s., a to firemnou bankomatovou kartou z účtu
spoločnosti. Výpisy z bankomatu odovzdal pánovi E., ktorý mal na starosti hotovostnú pokladňu a
ten ich zaúčtoval do hotovostnej knihy. Vybraté finančné prostriedky mu neodovzdal. Tieto vložil do
pokladne ako dotáciu a následne ich vybral ako zálohu na odmenu za výkon funkcie. Tieto finančné

prostriedkypoužilnasúkromnéúčely.VovzťahukdohodespánomM.ovysporiadanísainýmspôsobom
obžalovaný uviedol, že to vtedy neriešili. Až na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom uviedol, že
mu pán M. povedal, že sa dohodnú inokedy a že mu budú tieto finančné prostriedky vyplatené, pričom
hneď následne na to uviedol, že uvedenú odmenu s pánom M. v čase uzatvorenia zmluvy neriešil, ani
to, ako to bude riešené, pričom dodal, že to mohlo byť riešené odmenou, prípadne na konci výkonu

funkcie. Nikoho zo spoločnosti neinformoval o výbere finančných prostriedkov v celkovej sume 5.600,-
Eur, nakoľko na to nevidel dôvod, keďže o tom vedel pán E. a ten komunikoval s pánom M. o všetkých
záležitostiach v spoločnosti. Podľa názoru obžalovaného nemal povinnosť preukazovať, na čo boli
vybraté finančné prostriedky použité. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o výkone funkcie obžalovaný potvrdil,
že túto zmluvu riešil on sám, pripravila ju pani F. v znení, kde bola uvedená aj odmena, pričom on

jej dal pokyn na prípravu tejto zmluvy. Následne po rozhovore s pánom M. túto odmenu zo zmluvy
vypustil, vytlačil ju a zaniesol ju pánovi M.. Čo sa týka pokladničných dokladov ohľadne vybratých súm
obžalovaný uviedol, že pánovi E. povedal, nech na tieto uvedie iba záloha, nehovoril mu, že ide o zálohu
na odmenu. Nikomu neoznámil, že si takýmto spôsobom vybral odmenu, nakoľko mal za to, že mu
patrí na základe prísľubu pána M.. Svoje pohľadávky si v danom čase voči spoločnosti neuplatňoval

z dôvodu, že riešil iné záležitosti. Tieto začal riešiť až po tom, čo ho kontaktoval právny zástupca
poškodeného ohľadne sumy 5.600,-Eur. Obžalovaný taktiež uviedol, že nemal vedomosť o tom, či sa
môže z pokladnice vyberať aj záloha na odmenu, ale takto to bolo riešené. Ako príklad uviedol pána
U., ktorý si takto vybral zálohu na odmenu, čo mu vyplývalo z dohody s pánom X. ohľadne výkonu
pracovnejčinnosti,pričomdodal,ženevie,čipánU.niekomuoznámil,žesiberiezálohu,alepotomsana

stretnutíriešilo,čiskutočneprácu,zaktorúmalmaťodmenuvykonal,leboinakbymalpovinnosťodmenu
vrátiť. Po preukázaní vykonanej práce mu bola doplatená odmena. Obžalovaný taktiež potvrdil, že každý
mesiac sa uskutočnilo zasadnutie predstavenstva, kde sa riešila aj jeho činnosť výkonného riaditeľa,
avšak na týchto zasadnutiach otázky svojej odmeny neriešil. Obžalovaný pritom nemal vedomosť o tom,
že by jeho odmena bola prejednaná na valnom zhromaždení, pričom potvrdil, že odmenu výkonnému

riaditeľovi malo povinnosť schváliť valné zhromaždenie. O tom, že by jeho odmena bola schválená
valným zhromaždením, obžalovaný nemal vedomosť.Suvedenouobhajobouobžalovanéhosasúdnemoholstotožniť,nakoľkovýsledkyvyplývajúcezprocesu
dokazovania v spojení s príslušnou zákonnou úpravou ju jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez
najmenších rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine

obžalovanéhozaspáchanýskutok.Vtomtosmeresúduvádza,žeorgányčinnévtrestnomkonanízískali
a zabezpečili rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie
a objasnenie skutkového stavu, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú
obsahovú zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Po ich vyhodnotení bolo možné
vylúčiť akékoľvek pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný skutok.

Na úvod je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci nebolo sporné, či obžalovaný H. T. jednotlivé
sumy finančných prostriedkov vybral spôsobom a v období uvedenom v skutkovej vete obžaloby a tieto
použil pre vlastnú potrebu, ale to, či tak konal v súlade s právnymi predpismi a ustanoveniami zmluvy
o výkone funkcie, resp. spôsobom, ktorý možno označiť za právom aprobovaný a následne aj to, či
konanie obžalovaného napĺňa všetky zákonné znaky prečinu sprenevery podľa § 221 odsek 1, odsek 2

písmeno a/ Trestného zákona a súčasne aj Trestným zákonom vyžadovaný konkrétny stupeň závažnosti
činu (§ 10 odsek 2 Trestného zákona), ktorý odôvodňuje vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti
(aj z hľadiska zásady ultima ratio).

Z uvedených hľadísk súd na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia vykonaných dôkazov

konštatuje, že konanie obžalovaného je typickým príkladom spáchania trestného činu sprenevery tak
po formálnej stránke (naplnenie všetkým formálnych znakov tohto trestného činu), ako aj po stránke
materiálnej, t j. z hľadiska naplnenia takého konkrétneho stupňa závažnosti činu, pre ktorý je potrebné
uplatňovať prostriedky trestného práva.

Vo vzťahu k tým obranným argumentom obžalovaného, ktoré tvoria podstatu jeho obhajoby (tieto však
súd nepovažuje za podstatné pre ustálenie otázky viny) súd poznamenáva, že tvrdenie obžalovaného
o ústnej dohode s Z.. Z. M. - zástupcom poškodenej spoločnosti o odmene za výkon funkcie výkonného
riaditeľa v sume 1.400,-Eur v hrubom, je vyvrátené menovaným zástupcom poškodenej spoločnosti,
ktorý existenciu takejto dohody rezolútne poprel, ako aj vyjadreniami samotného obžalovaného a

zároveň tiež právnym mechanizmom úpravy vnútorných vzťahov poškodenej spoločnosti.

Pokiaľ ide o vyjadrenie Z.. Z. M., ktorým poprel akúkoľvek dohodu s obžalovaným o odmene za výkon
funkcie, súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo dôvodné o pravdivosti tohto jeho vyjadrenia
pochybovať. Menovaný zástupca poškodenej spoločnosti W., a. s. ani nemal žiadnu motiváciu k tomu,

aby vo vzťahu k obžalovanému vypovedal nepravdivo a vystavoval sa tak riziku trestného stíhania
pre trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona, resp. trestného činu
krivého obvinenia podľa § 346 Trestného zákona. Uvedenému nasvedčuje aj to tvrdenie obžalovaného,
v rámci ktorého poukázal na to, že spolu mali bezproblémový vzťah a bol to jeho kamarát. Na pravdivosť
výpovede Z.. Z. M. možno okrem toho usudzovať aj z ďalšieho vyjadrenia obžalovaného, v rámci

ktorého uviedol, že po vypustení bodu o odmene v sume 1.400,-Eur z návrhu zmluvy (na žiadosť Ing.
Ivana M.), ďalej túto odmenu v čase uzatvorenia zmluvy neriešili, ako ani to, ako to bude riešené,
resp. že menovaným zástupcom poškodenej spoločnosti uvádzané „vyriešenie iným spôsobom“ v tom
čase neriešil. Akákoľvek dohoda o odmene a „sľúbenie“ vyplatenia uvedenej sumy je tak v priamom
rozpore s týmito v podstate jednoznačnými vyjadreniami obžalovaného. Pochybnosti o tvrdení zástupcu

poškodeného nevyvoláva ani návrh zmluvy o výkone funkcie, v ktorej bola obsiahnutá aj úprava
o odmene v sume 1.400,-Eur, nakoľko z výpovede obžalovaného, ako aj svedkyne Z.. P. F., ktorá
daný návrh zmluvy pripravila, jednoznačne vyplýva, že táto bola pripravená z iniciatívy obžalovaného
a aj samotná výška danej sumy bola do návrhu zmluvy zakomponovaná touto svedkyňou iba na
základeskutočnostíainformácií,ktoréjejprezentovalobžalovaný.Napokonpravdivostitvrdenízástupcu

poškodenej spoločnosti nasvedčuje samotná skutočnosť, že akýkoľvek obžalovaným uvádzaný prísľub
Z.. Z. M. bez jeho zakomponovania do zmluvy, ale najmä bez schválenia valným zhromaždením by bol
bez akéhokoľvek právneho významu, čo vyplýva priamo z dikcie § 66 odsek 3 Obchodného zákonníka
účinného v čase uzatvorenia zmluvy o výkone funkcie. Vzhľadom na postavenie obžalovaného, ako aj
osobyZ..Z.M.vdanejspoločnosti,muselimaťobajaotejtozásadnejskutočnostivedomosť(obžalovaný

sa sám vyjadril, že si v tejto otázke študoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka), a teda Z..
Z. M. by nemal dôvod dávať takýto prísľub obžalovanému.Vyššie uvedené úvahy a závery súdu, pokiaľ ide o predmetnú obhajobu obžalovaného, však nie sú pre
právne posúdenie veci určujúce a už vôbec nie podstatné a rozhodujúce. V kontexte ďalších skutočností
a samotného konania obžalovaného je v posudzovanom prípade podstatnou okolnosťou to, že samotná

zmluva o výkone funkcie neobsahovala žiadne ustanovenie o odmene za výkon tejto funkcie v sume
1.400,-Eur (resp. 1.450,-Eur), ani v inej sume mimo rámca náhrady výdavkov v zmysle čl. 5 zmluvy,
ktoré by obžalovaného oprávňovalo na prisvojenie si finančných prostriedkov v celkovej sume 5.600,-
Eur. Pritom konanie obžalovaného vykazuje také známky svojvoľného konania so zverenými finančnými
prostriedkami, ktoré nie je možné akceptovať ani v rovine otázok vyvodzovania trestnej zodpovednosti

z hľadiska náhľadu na trestné právo ako prostriedku ultima ratio pri poskytovaní ochrany právnym
vzťahom. Obžalovaný úplne obišiel všetky do úvahy prichádzajúce právne mechanizmy, ktoré mohol
a jednoznačne mal uplatniť v prípade, ak sa domnieval, že mu za výkon funkcie prináleží odmena. Tu
je potrebné zdôrazniť, že aj prípadná ústna dohoda s Z.. Z.G.Q. M. ohľadne odmeny za výkon funkcie
by bola bezpredmetná a obžalovaného by v nijakom smere neoprávňovala na konanie, ktoré mu je
kladené za vinu, čo obžalovaný nepochybne musel vedieť, keďže, ako sám uviedol, si v otázke odmeny

za výkon funkcie preštudoval Obchodný zákonník. Obžalovaný tak mal nepochybne zvoliť zákonom
prípustné právne prostriedky na uplatňovanie si svojich práv, čo však zjavne neurobil. Skutočnosť, že
sa obžalovaný začal domáhať nároku na vyplatenie odmeny až po tom, čo sa poškodená spoločnosť
začala domáhať vrátenia spreneverených finančných prostriedkov, a to aj prostredníctvom trestného
práva, iba dotvára obraz o celkovom konaní obžalovaného, pričom jeho tvrdenie, prečo k tomu pristúpil

so značným časovým odstupom, možno označiť za zjavne nepremyslené, keďže obžalovaný riešil svoju
údajnú odmenu výbermi finančnej hotovosti aj na záver svojho pôsobenia v spoločnosti bez toho, aby to
niekomu oznámil, teda na jednej strane si vedel takúto „odmenu“ prisvojiť, ale celú svoju údajnú odmenu
ako pohľadávku voči spoločnosti už za potrebné riešiť nepovažoval. Z takéhoto konania obžalovaného v
spojení s nižšie uvedenými dôvodmi možno bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že obžalovaný vedel,

že mu odmena za výkon funkcie nepatrí a predovšetkým, že na použitie daných finančných prostriedkov
pre svoje súkromné účely nie je oprávnený.

Keďže obžalovaný sám uviedol, že sa oboznámil s príslušnými ustanoveniam Obchodného zákonníka,
považuje súd za potrebné poukázať na ich dikciu s následným uvedením dôvodov, pre ktorú je možné

považovať obhajobu obžalovaného za absolútne neopodstatnenú.

Podľa § 66 odsek 3 Obchodného zákonníka (v znení v čase uzatvorenia zmluvy o výkone funkcie)
vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí
spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie

uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o
výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Zmluva o výkone
funkcie musí mať písomnú formu a musí ju schváliť valné zhromaždenie spoločnosti alebo písomne
všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene. Stanovy akciovej spoločnosti môžu
určiť, že zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva schvaľuje dozorná rada.

Podľa § 571 odsek 1 Obchodného zákonníka ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant
povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú
činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.

Podľa § 571 odsek 2 Obchodného zákonníka ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi
nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla
očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú
mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka je potrebné zdôrazniť, že zmluvu
o výkone funkcie nie je možné stotožňovať s mandátnou zmluvou, ale zmluva o výkone funkcie
sa iba primerane spravuje ustanoveniami o mandátnej zmluve. Práve použitie pojmu „primerane“
má reflektovať osobitosti tej-ktorej zmluvy o výkone funkcie a jej obsahu, ako aj samotnú povahu
zmluvy o výkone funkcie. Inak povedané, pojem „primerane“ znamená, že sa ustanovenia o mandátnej

zmluve nepoužívajú doslovne a ani sa nemusia použiť všetky ustanovenia o mandátnej zmluve (viď
aj odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obo 165/2001-10-18 publikované v ZSP č.
5/2002). V tejto súvislosti má pritom nepochybne význam tá skutočnosť, že na rozdiel od mandátnej
zmluvy musí mať zmluva o výkone funkcie písomnú formu a musí ju schváliť valné zhromaždeniespoločnosti alebo písomne všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene. V týchto
súvislostiach je potom potrebné interpretovať aj ustanovenie § 571 odsek 1 Obchodného zákonníka
vo vzťahu k zmluve o výkone funkcie, ak táto neobsahuje ustanovenie o výške odmeny. Tu možno

poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 33/2007 zo dňa 13.03.2008, v zmysle
ktorého ustanovenia mandátnej zmluvy majú subsidiárnu povahu pri posudzovaní vzťahu vzniknutého
medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a konateľom pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti, čo
platí aj pre nárok na vyplatenie odplaty za túto činnosť. Právo na vyplatenie odplaty za výkon funkcie
konateľa vznikne, ak sú splnené ďalšie zákonom požadované podmienky, čo je v prípade spoločnosti

s ručením obmedzeným rozhodnutie valného zhromaždenia o výške a spôsobe vyplatenia odmeny pre
orgány spoločnosti - konateľa. Nakoľko však valné zhromaždenie v súlade so stanovami nerozhodlo o
odmene žalobcu za výkon funkcie konateľa, v zmysle platnej právnej úpravy žalobcovi nevznikol nárok
na vyplatenie odplaty za výkon tejto funkcie na základe mandátnej zmluvy. Tieto právne závery možno
plne vzťahovať aj na posudzovanú trestnú vec, teda aj na akciovú spoločnosť a na zmluvu o výkone
funkcie výkonného riaditeľa.

Ak by obžalovaný bol iného názoru, mal si nechať príslušné ustanovenia nechať vysvetliť od osoby s
právnickým vzdelaním, resp. priamo od advokáta, a to predtým, ako sa rozhodol si prisvojiť zverené
finančné prostriedky, čo by vzhľadom na jeho predchádzajúce pracovné zaradenia, ale najmä so
zreteľom na výkon danej funkcie a členstvo v predstavenstve spoločnosti W., G.. Y.. bolo možné od

neho rozumne očakávať. Aj z tohto hľadiska by teda obžalovaného jeho údajná domnienka o tom, že
mu odmena patrí, nijako neospravedlňovala.

V otázke viny (a z hľadiska subjektívnej stránky v zmysle existencie priameho úmyslu) je pritom
podstatné to, že obžalovaný si bol vedomý, že žiadna jeho odmena za výkon funkcie nielenže nebola

upravená v predmetnej zmluve o výkone funkcie, ale nebola ani schválená valným zhromaždením. Za
takéhoto stavu obžalovaný jednoznačne vedel, že nie je oprávnený si určiť sumu akejkoľvek odmeny
za výkon funkcie a ani nie je oprávnený si za účelom vyplatenia odmeny za výkon funkcie prisvojiť
akékoľvek finančné prostriedky, ktoré mu boli zverené, a to bez ohľadu na to, či mal nejaký neformálny
prísľub o odmene a kto mu ho prípadne dal. Uvedené platí o to viac, že obžalovaný sám zdôrazňoval, že

sa oboznámil s vyššie uvedenými ustanoveniami Obchodného zákonníka (k ustanoveniam Obchodného
zákonníkaomandátnejzmluvesaobžalovanývtakomprípademoholdopracovaťprávecezustanovenie
§ 66 odsek 3 Obchodného zákonníka, ktoré na primerané použitie ustanovení o mandátnej zmluve
odkazuje, pričom práve toto ustanovenie obsahuje úpravu o povinne písomnej forme zmluvy a o jej
schválení valným zhromaždením). Ak zmluva o výkone funkcie neobsahovala ustanovenie o odmene v

sume uvádzanej obžalovaným, nemohlo takúto odmenu valné zhromaždenie schváliť a obžalovaný si
tak musel byť a evidentne aj bol vedomý toho, že akékoľvek použitie zverených finančných prostriedkov
na iný účel, než je účel zverenia, je protiprávny.

Sumarizujúc vyššie uvedené, relevantná právna úprava, na ktorú sa inak obžalovaný odvolával, vylučuje

tvrdenie obžalovaného, že by mal automaticky nárok na odmenu v sume 1.400,-Eur (1.450,-Eur) na
základe ústnej dohody a obžalovaný tak v nijakom smere nebol oprávnený si sám svojvoľne stanoviť
sumuodmenyzavýkonfunkcie,atoanivrozsahunímvybratýchfinančnýchprostriedkovaanivprípade,
že by mu boli zo strany Z.. Z. M.G.Q. prisľúbené, keďže obžalovaný musel mať vedomosť o tom, že bez
schválenia odmeny valným zhromaždením, by akýkoľvek prísľub, resp. ústna dohoda bola neplatná.

V prospech obžalovaného nesvedčí ani ten fakt, že na pokladničných dokladoch sa nachádza údaj
„záloha“, nakoľko z tohto pojmu nie je možné bez ďalšieho usudzovať na to, že ide o zálohu na
odmenu, ale môže predstavovať akúkoľvek zálohu spojenú napríklad s nákladmi vynaloženými zo strany
obžalovaného pri obstarávaní záležitostí spoločnosti. Ak by mal obžalovaný skutočne v úmysle prejaviť

pravý účel použitia daných finančných prostriedkov, nič mu nebránilo v tom, aby svedkovi J. E., ktorý mal
na starosti hotovostnú pokladňu, dal pokyn na výslovne vyznačenie zálohy na odmenu, nie len záloha.
Aj v tomto smere má súd za to, že obžalovaný si takejto neurčitosti použitia slova „záloha“ musel byť
zjavne vedomý. Okrem toho, menovaný svedok výslovne uviedol, že do hotovostnej pokladne sa vkladali
finančné prostriedky, ktoré sa následne používali na hotovostné výdavky spoločnosti W., G.. Y.. (napr.

nákup tovaru a pod.), teda nie na vyplácanie odmien. Svedok J. E. taktiež uviedol, že nebol oprávnený
zisťovať, o aké finančné prostriedky, teda o akú zálohu malo ísť a na čo boli použité. Z tohto hľadiska
preto ani neobstojí tvrdenie obžalovaného, že poškodená spoločnosť mala vedomosť o uvedených
finančných prostriedkoch z dôvodu, že svedok E. o všetkom komunikoval s pánom M., nakoľko tentosvedokanižiadnerelevantnéskutočnostiohľadnedanýchsúmuviesťnemohol,pričomuvedenétvrdenie
obžalovaného predstavuje iba ničím nepodložený dohad obžalovaného. To napokon potvrdzuje aj tá
časť výpovede svedka E., ktorý uviedol, že nevie, o akú konkrétnu zálohu sa malo jednať a obžalovaný

mu to ani nepovedal, pričom mu ani neodovzdal žiadne doklady o použití týchto finančných prostriedkov.
Obžalovaný pritom sám vypovedal, že svedkovi E. neuviedol, že išlo o zálohu na odmenu, ale iba o
zálohu bez bližšej konkretizácie. Nemožno opomenúť ani to vyjadrenie menovaného svedka, v rámci
ktorého poukázal na to, že aj výkonný riaditeľ bol povinný zdokladovať použitie finančných prostriedkov z
hotovostnej pokladne, prípadne vrátiť zostatok, t. j. neminuté finančné prostriedky. Ak by mal obžalovaný

čestný úmysel, potom by musel výber finančných prostriedkov z hotovostnej pokladne a ich použitie
zdokladovať úplne iným spôsobom a všetky sporné otázky by musel riešiť s na to kompetentným
orgánom spoločnosti. Obžalovaný pritom ako výkonný riaditeľ a aj ako člen predstavenstva spoločnosti
musel poznať základné otázky spojené s vedením účtovníctva, teda aj to, že uvedené výbery finančných
prostriedkov, ich vklad a následné prevzatie z hotovostnej pokladne musia byť riadne zaúčtované, a to
bez ohľadu na to, za akým skutočným účelom ich obžalovaný vybral.

Z výpovede svedka Z.. R. Š. je pritom zrejmé, že uvedené výbery boli na analytickom účte obžalovaného
vedené ako nezaúčtovaná záloha, t. j. že obžalovaný uvedené výbery finančných prostriedkov v sume
5.600,-Eur nijakým spôsobom nezaúčtoval. Svedok ďalej podrobne vysvetlil, akým spôsobom prebieha
zaúčtovanie vynaloženej hotovosti z pokladne spoločnosti W., G.. Y.., pritom výslovne uviedol, že

hotovostná pokladňa nebola používaná na odmeny a výplaty, ale na bežné výdavky a ani predchádzajúci
výkonní riaditelia si finančné prostriedky z pokladne nevyberali ako odmenu. Naposledy uvedená
skutočnosť bola pre súd dostatočným dôvodom pre rozhodnutie podľa § 272 odsek 3 Trestného poriadku
o odmietnutí návrhu obžalovaného na vykonanie dôkazu ohľadne účtovníctva danej spoločnosti, pričom
aj bez daného vyjadrenia svedka by súd vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za potrebné, nakoľko

zistený skutkový a právny stav na podklade už vykonaných dôkazov bol pre rozhodnutie v merite veci
plne postačujúci.

Ako už bolo naznačené, súd skúmal aj materiálnu stránku stíhaného trestného činu spočívajúcu v
jeho závažnosti z hľadiska Trestným zákonom vyžadovaného stupňa (závažnosť vyššia než nepatrná),

vychádzajúceho z kritérií upravených v § 10 odsek 2 Trestného zákona. S poukazom na už popísaný
spôsob vykonania činu a popísané okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, následok spočívajúci v
spôsobení väčšej škody, ako aj zavinenie vo forme priameho úmyslu, má súd za to, že závažnosť
spáchaného činu je nepochybne oveľa vyššia než nepatrná a konanie obžalovaného predstavuje
typizované konanie napĺňajúce zákonné znaky trestného činu sprenevery, ktoré je potrebné postihovať

aj prostriedkami trestného práva.

K výroku o treste

Pri ukladaní trestu súd dôsledne vychádzal z účelu trestu vyjadreného v 34 odsek 1 Trestného zákona,
ktorý okrem iného vychádza z jednoty represie a prevencie, ako aj zo všetkých relevantných kritérií
upravených v § 34 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery.

Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného
zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi
nimi. U obžalovaného H. T. súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písmeno j/ Trestného

zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaním trestného činu, pričom súčasne nezistil
žiadnu priťažujúcu okolnosť upravenú v § 37 Trestného zákona. Vzhľadom na prevažujúci pomer
poľahčujúcich okolností sa pri aplikácii § 38 odsek 3 Trestného zákona a podľa spôsobu výpočtu
upraveného v § 38 odsek 8 Trestného zákona znižuje u obžalovaného horná hranica trestnej sadzby
upravenej v § 213 odsek 2 Trestného zákona (1 rok až 5 rokov) o jednu tretinu, t. j. o 1 rok a 4 mesiace

a teda upravená trestná sadzba predstavuje rozpätie 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že obžalovanému nie je možné
uložiť žiaden z alternatívnych druhov trestov upravených v Trestnom zákone (nespojených s trestom
odňatia slobody), nakoľko pre uloženie žiadneho takéhoto druhu trestu jednak neboli splnené zákonné
podmienky a jednak ani povaha a závažnosť spáchaného činu uloženie takéhoto alternatívneho druhu

trestu neodôvodňovali.

Súd považoval za adekvátne obžalovanému uložiť trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej
sadzby, t. j. vo výmere 1 (jeden) rok za súčasného podmienečného odkladu jeho výkonu na skúšobnú
dobu 18 (osemnásť) mesiacov, ktorý podľa názoru súdu zodpovedá povahe spáchaného skutku,

resp. spôsobu jeho spáchania v zmysle jeho popisu v skutkovej vete tohto rozsudku, okolnostiam, za
ktorých bol skutok spáchaný (ktoré sú uvedené na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku), ako aj
forme zavinenia (priamy úmysel). V tomto smere súd zohľadnil aj postoj obžalovaného k spáchanému
trestnému činu na jednej strane a jeho predchádzajúci bezúhonný život na strane druhej.

Na základe uvedeného súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s tým, že práve
takýto druh trestu s podmienečným odkladom jeho výkonu a s určením skúšobnej doby na 18 mesiacov,
by mal a mohol viesť k náprave spôsobeného následku, t. j. úhrade spôsobenej škody v sume 5.600,-
Eur a z tohto hľadiska súd na posilnenie dosiahnutia účelu podmienečného trestu odňatia slobody uložil
obžalovanémuajprimeranúpovinnosťspočívajúcuvpríkazezaplatiťpoškodenejspoločnostispôsobenú

škodu v uvedenej sume. Určenú skúšobnú dobu vo vzťahu k povinnosti nahradiť spôsobenú škodu v
danej výške pritom možno považovať za primeranú.

S poukazom na všetky zistené skutočnosti možno takto uložený trest považovať za adekvátny k
spáchanému trestnému činu, ako aj k osobe páchateľa, zohľadňujúci požiadavku nielen individuálnej

prevencie, ale aj prevencie generálnej.

K výroku o náhrade škody

Nakoľko o výške spreneverenej sumy neboli žiadne pochybnosti (samotnú sumu privlastnených
finančných prostriedkov obžalovaný ani nenamietal a táto vyplýva aj z vykonaných listinných dôkazov),
pričom súd už vyššie uviedol dôvody, pre ktoré považoval konanie obžalovaného za protiprávne aj v
rovine trestného práva, súd obžalovanému uložil aj povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti škodu
spôsobenú trestným činom v sume 5.600,-Eur v súlade s dikciou § 287 odsek 1 Trestného poriadku.

Tu je namieste iba doplniť, že o nároku poškodenej spoločnosti na náhradu škody nebolo doposiaľ
právoplatne rozhodnuté, preto pre výrok o náhrade škody neexistovali žiadne prekážky.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, spravujúc sa úvahami uvedenými v tomto
odôvodnení, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvo-lanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v
priamom rade, jeho súro-denci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom

predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.