Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 16, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/195/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115216506
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7115216506.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v O. I., G. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Juhászom, bytom v O., S. XX proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 24C/283/2015-432 zo dňa 23. októbra 2018

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
15.600,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj vo výroku o trovách konania.

II. M e n í rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi okrem priznanej
istiny aj príslušenstvo tak, že v časti príslušenstva žalobu žalobcu z a m i e t a.

III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.600 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške

5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ktorá pozostáva zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe - uznesením Okresného súdu Trebišov č.k. 0Tp 542/2010
zo dňa 24.9.2010 a zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe -
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8ToS 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011, v lehote do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s príslušenstvom z a s t a v u j e.
III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 85 %.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 25.6.2015, ktorou sa
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 15.740,00 eur titulom nemajetkovej ujmy (7.690,00
eur + 8.050,00 eur), ako aj zaplatenia sumy 1.120,00 eur titulom náhrady za stratu na zárobku, rovnako
aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9% ročne od 31.12.2010 až do zaplatenia, titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutiami súdov o väzbe s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že ho Okresný súd v Trebišove uznesením č.k. 0Tp/542/2010 zo dňa
24.9.2010 vzal do väzby, ktorá začala plynúť dňa 20.9.2010 a trvala do 4.11.2010, keby bol prepustený
na slobodu. Do väzby bol vzatý za skutok, od ktorého bol neskôr rozsudkom súdu oslobodený spodobžaloby. V rovnakej trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Trebišove pod sp.zn. 3 T/9/2011 súd
uznesením zo dňa 15.11.2011 opätovne vzal žalobcu v tej istej veci do väzby, ktorá začala plynúť
dňa 14.11.2011. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo

citované uznesenie Okresného súdu v Trebišove zrušené, avšak krajský súd súčasne týmto uznesením
sámvzalžalobcudoopätovnejväzby,ktorátrvalado18.10.2012,kedybolovydanéuznesenieKrajského
súdu v Košiciach č.k. 4Tos/87/2012. Žalobca tvrdil, že výkonom väzby došlo k neprimeranému zásahu
do jeho občianskej a ľudskej dôstojnosti, čo veľmi negatívne ovplyvnilo jeho psychické zdravie.

4.Žalovanýsožalobounesúhlasil,keďžemalzato,žežalobcasisámzavinilnielenvznesenieobvinenia,
ale aj vzatie do väzby, keďže spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel a to s poukazom
na citované dôkazy v bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

5. Pred začatím konania vo veci samej, žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy
vo výške 140,00 eur.

6. Vo veci samej už súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. 24C/283/2015-339 zo dňa 22.9.2016,
ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204,00 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
o zaplatenie sumy 916,00 eur s príslušenstvom (z titulu straty na zárobku) žalobu zamietol. Zároveň

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku; v časti o zaplatenie sumy 140,00 eur s príslušenstvom konanie zastavil. O náhrade
trov konania súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v
rozsahu 88 %.

7. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 3Co/166/2017-384 zo dňa 23.4.2018 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu
204,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ďalej
vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ako aj vo výroku
o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s tým, že uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu,
s potrebou konkrétneho vysporiadania sa s nárokmi uplatnenými žalobcom v podanej žalobe, keďže
žalobca si uplatňuje nielen náhradu škody titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj náhradu škody

titulom straty na zárobku, čo treba konkrétne preskúmať a odôvodniť.

8. Žalobca po vrátení veci odvolacím súdom vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s prísl.,
uplatnenej titulom vecnej škody (straty na zárobku resp. ušlého zisku), späť. Žalovaný so späťvzatím
žaloby v tejto časti súhlasil s tým, že súd konanie v späťvzatej časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s

príslušenstvom zastavil v zmysle ust. § 144 ods. 1 CSP a § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP.

9. Na základe vykonaného dokazovania, po jeho doplnení v intenciách odvolacieho súdu a jeho
vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
1 písm. a/ bod 1, § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, keďže žalobca sa už len domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami o väzbe.

10. Súd prvej inštancie ako prvé vyhodnotil nesporné skutočnosti a mal za to, že v súlade s ust. §
10 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca podal u žalovaného žiadosť o uspokojenie svojho nároku titulom
náhrady škody s tým, že jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený. Rovnako za nesporné považoval aj to,

že podľa § 4 ods. 1 písm. a/ tohto zákona je oprávneným konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
SR. Keďže v danej veci nebolo sporné, že výsledkom trestného konania nebolo odsúdenie dotknutého,
resp. nedošlo k právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok v súvislosti, s ktorým bol vzatý do väzby,
bol naplnený aj prvý z predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu a to s odkazom na ust. § 8 ods.
5 citovaného zákona, keďže súd vychádzal z toho, že žalobca bol v rovnakej trestnej veci vo väzbe na

základe dvoch rozhodnutí súdov, pričom bol právoplatným rozsudkom súdu spod obžaloby oslobodený.
Preto sa dôvodne súd zaoberal ďalšou podmienkou pre naplnenie náhrady škody v zmysle citovaného
zákona, ktorou je nezavinenie väzby, čo konkrétne súd prvej inštancie odôvodnil v bodoch 41. a 45.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a to aj s odkazom na citované ust. § 71 ods. 1 Trestného poriadku,v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby a to čo sa týka obidvoch väzieb s tým, že konštatoval,
že v prvej veci bol prvýkrát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku, t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, keďže žalobca bol Trestným
rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3T/156/2009 zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas
skúšobnej doby.

11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca si sám zavinil vzatie do prvej
väzby, keďže zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavineným zahájením
trestného stíhania a rovnako nemožno vidieť zavinenie na udelení väzby len v tom, že išlo o osobu
niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol ďalej
pokračovať v páchaní trestnej činnosti, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie žalobcu,

ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by chcel dokonať
trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho trestného činu a
preto dospel k záveru, že väzbu v tejto veci si žalobca sám nezavinil a to aj s poukazom na dôležitý fakt,
ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. po 45 dňoch, po prijatí záruky za
jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi a rovnako žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom

spoluobvineného a nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

12. Čo sa týka druhej väzby, tomu predchádzalo vydanie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.
8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku s tým, že súd
prvej inštancie rovnako dospel k záveru, že ani túto druhú väzbu si žalobca nezavinil sám, pričom

vychádzal z uznesenia Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 5.11.2011 a z dôvodu vzatia
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, nakoľko predmetné uznesenie bolo uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 zrušené z dôvodu, že nebol
daný zákonný dôvod vzatia do väzby a to vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť
žalobcu.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e)
Trestného poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť
v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný
po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby súd poukázal na skutočnosť, že voči

žalobcovi sa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove ČVS:ORP-542/OVK-
TV-2011 zo dňa 5.10.2011 začalo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania
domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového
vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z
väzby v predmetnej veci.

14. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov
pod sp.zn. 5T 195/2011. Súd z trestného spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. 5T
195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorý mal spáchať
dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej

slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla z
dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 26.6.2014 s tým, že žalobca bol uznaný vinným, keďže dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva,
za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený a bola
aj určená skúšobná doba v trvaní 1 roka. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že síce zákonný dôvod

pre väzbu v danom čase existoval, pretože žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý
mal spáchať po prepustení z prvej väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol následne spod
obžaloby za tento trestný čin oslobodený, čím je nesporné, že vzatie do väzby si ani v tomto prípade
sám svojim konaním nezavinil.

15. Nakoľko súd dospel k záveru o danosti základného predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu,
následne sa zaoberal ďalšími predpokladmi, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím o väzbe a vznikom škody a to s odkazom na citované ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona č.
514/2003 Z.z. s tým, že ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona zakladá nárok poškodeného na náhradunemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či mu zároveň vznikla škoda (skutočná škoda, či ušlý zisk) a to
so zohľadnením kritérií ustanovených v ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona ,s prihliadnutím v danej veci
aj na vznik nemajetkovej ujmy s odkazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka („OZ“), keďže

vzal do úvahy nielen psychickú traumu, ktorú žalobca utrpel ale vychádzal aj zo skutočnosti prameniacej
z ustálenej súdnej judikatúry, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä pozbavenie jej osobnej slobody
väzbou, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. § 11 OZ,
s odkazom na čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom súdna judikatúra už viackrát vyslovila
názor, že trestné stíhanie, ako aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca

a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

16. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom spore nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu trvalo tri
roky (od vznesenia obvinenia do oslobodzujúceho trestného rozsudku), pričom v rámci rovnakej trestnej
veci došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu väzbou dvakrát, čo so zreteľom na psychický stav
žalobcu nie je zanedbateľné berúc do úvahy aj dĺžku výkonu väzby - prvá väzba trvala od 20.9.2010

do 4.10.2010, t.j. 45 dní a druhá od 4.11.2011 do 18.10.2012, takmer 1 rok (spolu 385 dní) s tým, že
žalobca dovtedy vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody nebol s tým, že súd prvej inštancie
prvýkrát v predmetnej trestnej veci rozhodol o treste odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne a
to rozsudkom zo dňa 23.2.2012, pričom súd rozsudkom zo dňa 29.11.2012 opätovne uložil trest odňatia
slobody žalobcovi v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Po oboznámení trestného spisu v znení intencií

odvolacieho súdu rovnako mal súd za preukázané, že v priebehu výkonu druhej väzby žalobca päťkrát
žiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosti boli zamietnuté. Preto súd nepochyboval o tom,
že k pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie žalobcu prispel aj takýto priebeh trestného konania,
najmä v spojení s hrozbou skutočne vysokej výmery trestu odňatia slobody.

17. Vykonaným dokazovaním - lekárskymi správami súd mal za preukázané, čo ani žalovaný
nespochybňoval, že žalobca mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby, od
detstva bol evidovaný v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii. Uvedené vyplynulo
z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého žalobca bol

hodnotený ako dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť a to
aj podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu o sociálnom zabezpečení. Ďalej zo správy z psychologického
vyšetrenia zo dňa 8.12.1995 vyplynul záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v
zmysle instability a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy a zo
správy psychiatra zo dňa 29.3.2000 je zrejmá porucha osobnosti, emočná nestabilita, podozrenie

na paranoidnú schizofréniu, čo vyplynulo aj zo správ psychiatričky MUDr. U. X. z roku 2010. Bolo
vykonaným dokazovaním podľa súdu tak preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili počas
trestného stíhania, nakoľko žalobca bol počas trestného stíhania viac krát hospitalizovaný s tým, že
aj počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do nemocnice. V
konaní sporné nebolo a lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby, žalobca kvôli

existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol.

18. Vychádzajúc z vyhodnotenia dôkazov o psychických problémoch žalobcu s odkazom na znalecký
posudok č. 179/2010 vyhotovený znalcami MUDr. Štefanom Safkom a MUDr. Ivicou Mitríkovou
Kmečovou zo dňa 20.10.2010, správy MUDr. Judity Stofkovej, správy Univerzity nemocnice L. Pasteura

v Košiciach, prvá psychiatrická klinika zo dňa 18.6.2011, prepúšťacej správy univerzitnej nemocnice o
hospitalizáciižalobcuzodňa30.7.2011vkontextelekárskychsprávcitovanýchpsychiatričiekvbode82.,
83. a 85. odôvodnenia napadnutého rozsudku s odkazom na prepúšťaciu správu o hospitalizácii žalobcu
od 5.9.2011 do 28.9.2011 a popisu jeho zdravotného stavu, ktorý sa viaže k obdobiu po vzatí žalobcu
do prvej väzby s následným opisom psychiatrického stavu žalobcu po jeho vzatí aj do druhej väzby, a s

odkazom aj na citované dôkazy v období po troch rokov po prepustení z druhej väzby, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade boli preukázané negatívne dopady oboch rozhodnutí o väzbe do
osobnostnej sféry žalobcu - na jeho duševné zdravie, keďže žalobca medzi výkonom prvej a druhej
väzby absolvoval dve dlhodobé hospitalizácie a následne po nástupe do väzby bol jeho zdravotný stav
zhoršený, problémy psychického rázu u žalobcu pretrvávajú doposiaľ a to aj tri roky po výkone druhej

väzby, keďže okrem duševného stavu žalobca začal používať aj alkohol, resp. psychotropné látky, čo
vyplývalo z citovaných lekárskych posudkov v bode 97. odôvodnenia napadnutého rozsudku.19. So zreteľom na tieto citované dôkazy tak súd prvej inštancie dospel k záveru o príčinnej súvislosti
medzi rozhodnutiami o väzbe a následkom - nemajetkovou ujmou s tým, že vzťah medzi príčinou
(rozhodnutím o väzbe) a následkami je jednoznačne priamy a bezprostredný.

20. Čo sa týka procesnej obrany žalovaného, k tomu súd uviedol, že vzatím žalobcu do väzby došlo k
negatívnemu dopadu na psychické zdravie žalobcu, čo nie je reálne možné rozlíšiť, keďže ide o súbeh
viacerých prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry a to aj v prípade, že súbežne prebieha v inej
veci trestné stíhanie a skutočnosť, že žalovaný sám uviedol, že sa po prepustení z väzby zabával, mienil

vycestovať, taktiež nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, ktorá svedčí o tom, že v danom čase bol
žalobca psychicky dekompenzovaný a to najmä čo sa týka dopadu nezákonných väzieb na psychický
stav žalobcu.

21. Vzhľadom k týmto skutočnostiam so zreteľom na vyhodnotenie všetkých dôkazov a okolností tohto
prípadu súd prvej inštancie konštatoval, že priznaná suma 15.600,00 eur vychádzajúc z negatívnych

dôsledkoch oboch rozhodnutí o väzbe je primeraná a predstavuje optimálne a účinné vyváženie
a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcu s tým, že je ťažké
kvantifikovať, aký je podiel následkov a teda, rozsah a intenzita nemajetkovej ujmy zvlášť vo vzťahu k
prvej väzbe a zvlášť vo vzťahu k druhej väzbe a to napriek tomu, že prvá väzba trvala „len“ 45 dní a
druhá väzba „takmer“ jeden rok. Je totiž zrejmé, že k rapídnemu zhoršeniu psychického stavu žalobcu

došlo v období po vykonaní prvej väzby do začatia výkonu druhej väzby. Druhá väzba prirodzene len
umocnila resp. „stabilizovala“ už existujúci negatívny psychický stav žalobcu. Súd je toho názoru, že
vzhľadom na jediný následok (psychické zdravie) a skutočnosť, že išlo o dve väzby v jednej (tej istej)
trestnej veci, je potrebné tento následok zásahu vnímať komplexne, s tým, že pre poškodeného žalobcu
je podstatná celková suma priznaného odškodnenia.

22. V záujme vyhovenia požiadavke odvolacieho súdu však žalobca upresnil, že titulom prvej väzby si
žalobca uplatňuje nárok na 7.800,00 eur a titulom druhej väzby taktiež nárok na 7.800,00 eur, čomu súd
vyhovel. V konaní nebolo sporné a žalovaným namietané, že uplatňovaná náhrada je v súlade s limitom
stanoveným v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci.

23. Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 15.600,00 eur vo výške 5,05 % ročne
počnúc od 23.4.2015 až do zaplatenia.

24. V zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. s odkazom na § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ a ust.
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd prvej inštancie rovnako zaviazal žalovaného na zaplatenie
úrokov z omeškania z priznanej istiny počnúc dňom 23.4.2015 až do zaplatenia, keďže v konaní nebolo
sporné, že žalobca požadoval o predbežné prerokovanie nároku žalovaného listom zo dňa 20.10.2014
a žalovaný listom zo dňa 22.4.2015 žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva, čím sa nasledujúcim

dňom dostal do omeškania, t.j. dňom 23.4.2015 (viď bod 113. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

25. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP, pričom vychádzal z pomerného úspechu žalobcu v konaní a preto priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 85%.

26. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný a to konkrétne proti výroku č. I. a
výroku č. III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

27. Žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením skutkového stavu veci a to vo vzťahu k zavineniu väzby,
konkrétne prvej, ako aj druhej väzby a to aj vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy, pričom
namietal priznané úroky z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy a taktiež aj priznaný nárok na
náhradu trov konania. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne rozsudok

zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Čo sa týka vyhodnotenia skutkového stavu, keďže žalobca vzal počas konania žalobu v časti o
zaplatenie sumy 204,00 eur s príslušenstvom uplatnenej titulom straty na zárobku späť, sa už žalobcav konaní domáhal len náhrady škody titulom nemajetkovej ujmy, konkrétne titulom rozhodnutí o väzbe,
keďže mal byť vzatý opakovane do väzby, čím mu mala byť spôsobená nemajetková ujma spolu vo
výške 15.600,- eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania 5,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia.

Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si svojim konaním väzbu nezavinil sám a to v obidvoch
prípadoch jeho vzatia do väzby v priebehu vedeného trestného konania a preto mu možno priznať
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú rozhodnutiami o väzbe, a to aj napriek tomu, že hneď pri
výsluchu po jeho zadržaní dňa 20.9.2010 sám uviedol „svojho skutku veľmi ľutujem, ja som bol veľmi
opitý a na nič podstatné sa nepamätám“, čím spáchanie skutku nepoprel a pri výsluchu popísal ako

došlo ku skutku a že uvedené je pravda s tým, že jediným z dôvodov zavinenia vzatia žalobcu do väzby,
môže byť jeho samotné priznanie k spáchaniu skutku (viď rozsudok NS ČR sp.zn. 30Cdo/827/2014 zo
dňa 20.10.2015) a to, že v tom čase bol naviac žalobca aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
za prečin podľa § 348 ods. 1 písm. v/ Trestného zákona odsúdený k trestu odňatia slobody 3 mesiace
so skúšobnou dobou v trvaní do jedného roka do 8.10.2010, mal byť daný dôvod vzatia žalobcu do
väzby, keďže aj úmyselná nepravdivá výpoveď pred sudcom pre prípravné konanie môže byť posúdená

aj ako správanie sa žalobcu, ktoré odôvodňovalo zavinenie žalobcu na vzatí do väzby (viď rozsudok
NS ČR sp.zn. 25Cdo/2089/2006). Práve z týchto dôvodov mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie
otázku zavinenia väzby v tomto prípade nesprávne právne posúdil a to aj čo sa týka zavinenia druhej
väzby a to aj s poukazom na to, že došlo k obvineniu žalobcu z ďalšieho úmyselného trestného činu,
ktorý mal spáchať po prepustení z väzby, čím súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnako žalovaný

bol toho názoru, že vo veci súd nesprávne posúdil zákonné dôvody, o ktoré sa väzba opiera, keďže
musí byť preukázané aj určité konanie obvineného, k čomu ale súd prvej inštancie neprednáša žiadne
úvahy a u žalobcu išlo o osobu trestne stíhanú - odsúdenú, dokonca v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia, ktorá sa ku skutku navyše priznala a preto bolo úlohou súdu prvej inštancie uviesť, za akých
okolností by preventívnu väzbu žalobcu považoval za zavinenú a nekoncipovať svoje odôvodnenie k

zavineniu väzby k útekovej či kolúznej s poukazom na dve rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
ktoré citoval, kde sa uvádza, že zavinenie väzby môže byť spôsobené osobou žalobcu a jeho trestnou
minulosťou.

29. Vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy je rozsudok podľa žalovaného nepreskúmateľný

vychádzajúc z nesprávnych skutkových zistení a rovnako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keďže v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno
priznať, iba ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Súd nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca trpí psychickými problémami už od narodenia a že k jeho zhoršeniu došlo práve v

súvislosti s rozhodnutiami o väzbe a to natoľko, aby to odôvodňovalo s poukazom aj na ďalšie konkrétne
skutočnosti priznaním náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.600,00 eur, keďže nie je možné s
určitosťou konštatovať, že nebyť rozhodnutí o väzbe, psychický stav žalobcu by sa nezmenil. Taktiež
súd nešpecifikoval, v súvislosti s ktorým trestným stíhaním sa psychické problémy žalobcu zintenzívnili,
pričom zo žiadnej lekárskej správy nevyplýva zhoršenie zdravotného stavu žalobcu spôsobením väzby,

keďže samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.

30. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, v danom prípade žalovaný odkazoval na zákonné
limity s odkazom na ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona a to aj bez zreteľa na dĺžku trvania prvej a
druhej väzby, čo svedčí o zjavnej neprimeranosti súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže

maximálna výška nemajetkovej ujmy v danom prípade sa rovná nemajetkovej ujme spôsobenej trestným
činom s následkom smrti. Žalovaný rovnako namietal priznanie úrokov z omeškania z priznanej sumy
a poukazoval na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov v tomto smere ako aj na rozsudok NS SR zo
dňa 14.3.2012 sp.zn. 6Cdo/185/2011 a ďalšie.

31. Vo vzťahu k trovám konania mal žalovaný za to, že v prípade žalobcu neboli naplnené kumulatívne
podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, čím odpadá dôvodnosť priznania nároku na
náhradu trov konania.

32. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s uplatnenými odvolacími dôvodmi, ktorých

odôvodnenie vychádza z procesnej obrany žalovaného učinené v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorou sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysporiadal a preto súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keďže dve nezákonné väzby sa
jednoznačne negatívne odrazili na psychickom zdravotnom stave žalobcu a podlomili jeho zdravie, čov konaní bolo jednoznačne preukázané. Preto navrhoval, aby odvolací súd, ak neodmietne odvolanie
žalobcu rozsudok súdu ako vecne správny potvrdí v celom rozsahu.

33. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

34. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, účinného od
1.7.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.

1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcomzust.§379CSPa§380ods.1,2CSP,zhľadiskauplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru o nedôvodnosti ich
uplatnenia.

35. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.9.2020 o 10,50 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

bolo zverejnené dňa 20.8.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa ust. § 219 ods. 1,3
CSP a § 378 ods. 1 CSP.

36. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

37. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým
sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v civilnom sporovom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

38. Z obsahu odvolania ale odvolací súd zistil, že žalovaný pri uplatnení odvolacieho dôvodu ale
poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo je rovnako aj odvolacím dôvodom podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom inou vadou procesného charakteru je aj nepreskúmateľnosť napadnutého

rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015
uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016, nakoľko spravodlivé súdne konanie v sebe
implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého strany musia dostať príležitosť na primeranú
reakciu vo vzťahu k vyhodnoteniu skutkového stavu a jeho právnemu posúdeniu konajúcim súdom v
odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

39. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej

stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,

keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti.

40. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v

súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli

z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

41. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na

daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

42. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj procesného postupu súdu v konaní z
hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených v podanom

odvolaní, sa stotožňuje so správnymi skutkovými závermi i právnym posúdením prejednávanej veci, ako
aj s odôvodnením napadnutého rozsudku na ktoré čo sa týka priznania istiny uplatneného nároku titulom
náhrady škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP
poukazuje a to aj čo sa týka výroku rozsudku o náhrade trov konania.

43. Rozhodnutiu súdu nie je možné vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, lebo súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré zákonne z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán vyplynuli a vyšli
za konania najavo, čím neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré zákonne boli vykonanými dôkazmi
preukázané, v jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP. Súd na zistený skutkový stav

aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne závery
o právach a povinnostiach sporových strán s tým, že rozsudok zodpovedá aj ust. § 220 ods. 2 CSP.

44. K odvolacím námietkam žalovaného smerujúcich k nedostatočnému vyhodnoteniu zisteného
skutkového stavu sporu, ako aj následnému právnemu posúdeniu veci v kontexte aj nepreskúmateľnosti

napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie námietky žalovaného sú
neopodstatnené, keďže odvolateľ sa v odvolacích námietkach pridržiaval procesnej obrany učinenej v
konaní na súde prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne vysporiadal, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, a to čo sa týka všetkých namietaných skutočností,
majúcich dopad na skutkové vyhodnotenie veci a jej právne posúdenie, a preto odvolací súd sa s

odôvodnením napadnutého rozsudku s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie správnosti dopĺňa ďalšie skutočnosti:

45. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť bez
ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom splnení troch podmienok;

ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutímavznikomškody.Predpokladompreposúdeniekonkrétnehorozhodnutiaakonezákonného
jeto,žeideoprávoplatnérozhodnutie,ktorýmbolaškodaspôsobená,ktorébolozrušenéalebozmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom.

46. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v súlade s
ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR v súlade s čl. 2, ods. 1, 2 Základných princípov
CSP. Štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Pri posudzovanízákladu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia
právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti

štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola
odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

47. V tomto smere taktiež odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR
sp.zn. I.ÚS 540/2016, ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa

24.01.2017, z ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením
trestného stíhania, je potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 Listiny, ale vo
všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny
štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných
práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné

podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v
trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej
osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom
trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,
dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

48. Ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych orgánov SR odvolací súd zvýrazňuje aj citovaním
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/156/2017 zo dňa 09.11.2017, v ktorého odôvodnení
sa konštatuje, že po publikovaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 37/2014), najvyšší súd nevydal rozhodnutie,

ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch, pričom zo všetkých nadväzujúcich rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodovacia prax nie je rozdielna v tom, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, je treba s prihliadnutím na
konkrétne okolností a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči
nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto

posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
zákonnosti začatia či vedenia trestného stíhanie je teda neskorší výsledok trestného konania.

49. Za tejto situácie odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že vo veci
je daný základ uplatňovaného nároku, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo skončené jeho oslobodením

spod obžaloby- viď uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 4T07/2013 - 701 zo dňa 30.10.2013,
ktorým krajský súd žalobcu oslobodil spod obžaloby.

50. Odvolací súd konštatuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP, že súd prvej inštancie sa rovnako správne
vysporiadal so základom uplatneného nároku, zavinením žalobcu na prvej a druhej väzbe, ako aj

všetkými námietkami žalovaného a nakoľko žalovaný v odvolaní spochybňoval základ uplatňovaného
nároku, odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie o výške nároku uplatňovaného žalobcom a konštatuje,
že tento nárok žalobcu je nepochybne preukázaný.

51. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

postupoval podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona a pri svojom rozhodovaní správne prihliadol aj na
kritéria určovania výšky nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z..

52. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výška nemajetkovej ujmy 15.600,-
eur je v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania, t.j. medzi rozhodnutiami o väzbe a

následkom je priamy príčinný vzťah, pričom ide o ústavne akceptovateľný a Ústavou SR predpokladaný
spôsob poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS
754/2016, bod 26). Odvolací súd je presvedčený o tom, že samotná skutočnosť, že žalobca bol
nezákonne vo väzbe spolu takmer 1 rok a 45 dní, je takým vážnym zásahom do jeho osobnej integrity,
že samotné konštatovanie porušenia práva nemôže byť postačujúcim zadosťučinením. Už samotný

objektívny fakt stavu neistoty z hroziaceho trestu z ktorého bol žalobca obvinený, bol spôsobilý byť
vnímaný negatívne, čo je zrejme aj bez potreby osobitného preukazovania týchto okolností, pričom
žalobcamalpredvzatímdoväzbypsychicképroblémy,ktorésavzatímdoväzbyzhoršili,čojednoznačne
vyplynulo z predložených dôkazov.53. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo do zákona č. 514/2003 Z.z. doplnené ustanovenie § 17
ods. 4 v zmysle ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, čím bol
stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Toto ustanovenie sa nemôže uplatňovať
na právne vzťahy založené pred 01.01.2013, napriek tomu však odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie neprekročil najvyššiu výšku náhrady poskytovanej podľa zákona č. 215/2006 Z.z, čím je aj táto
odvolacia námietka žalobcu nedôvodná.

54. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.600 eur, podľa § 387 ods. 1
CSP s odkazom na § 387 ods. 2 CSP (I. výrok tohto rozsudku).

55. Odvolací súd konštatuje, súd prvej inštancie pochybil, ak priznal nárok na úroky z omeškania z

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká totiž
aj na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím takto určenej
lehotysplneniasadlžníkdostávadoomeškania.TentozávervyplývazustálenejpraxeNajvyššiehosúdu
SR (porovnaj rozhodnutie R45/2000, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/185/2011, rozsudok
najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/100/2017). Odvolací súd preto zmenil rozsudok v jeho vyhovujúcej

časti o úrokoch z omeškania zo sumy 15.600- eur a podľa § 388 CSP v tejto časti žalobu zamietol (II.
výrok tohto rozsudku).

56. Vecne správny je ale rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, pretože žalobca
bol vo veci úspešný, čo sa týka istiny v plnom rozsahu.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 a§ 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu (III. výrok tohto rozsudku).

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).