Rozhodnutie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/104/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706208966
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6706208966.12

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľov 1/ T. X., nar. X. X. . XXXX, bytom F., X. I č.
XX, 2/ P. X., nar. XX. 7. XXXX, bytom bytom F., X. I č. XX a 3/ maloletej J. X., nar. X. X.. XXXX, bytom F.,
X. I č. XX, zastúpenej zákonnými zástupcami rodičmi T. X., nar. X. X. XXXX a P. X., nar. XX. X. XXXX,
obidvaja bytom F., X. I č. XX, navrhovatelia 1/ a 2/ právne zastúpení Mgr. Martinom Vigašom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Banská Bystrica, Železničiarska 6, proti odporcovi H. A., nar. XX. X..

XXXX, bytom D. F. č. XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Ulianko & Holčík, s. r. o.,
so sídlom Zvolen, Nám. SNP 41, IČO: 36 856 517, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00151700, o
náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane
odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/145/2006-793 zo dňa 22. 1. 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľom 1/-3/ trovy konania v
sume 37.964,06 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľov v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia sa návrhom na začatie konania domáhali
voči odporcovi náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd

rozsudkom č. k. 14C/145/2006-307 zo dňa 20. 9. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16Co/49/2008-406 zo dňa 3. 4. 2008 priznal navrhovateľovi 1/ náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 5.586,54 EUR, navrhovateľke 2/ náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 13.144,79 EUR a navrhovateľke 3/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
v sume 9.370,64 EUR. Rozsudkom okresného súdu č. k. 14C/145/2006-718 zo dňa 8. 9. 2011 bola
navrhovateľovi 1/ priznaná náhrada za bolesť v sume 5.927,60 EUR, navrhovateľke 2/ náhrada za bolesť

v sume 5.215,59 EUR a navrhovateľke 3/ náhrada za bolesť v sume 22.151,26 EUR. O trovách konania
okresný súd v citovanom rozsudku vyslovil, že o nich s poukazom na § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Po nadobudnutí právoplatnosti vyššie uvedených rozsudkov okresný súd o náhrade trov
konania rozhodoval podľa § 142 ods. 3 O. s. p., a v konaní čiastočne úspešným navrhovateľom priznal
plnú náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie o výške priznaného plnenia záviselo od úvahy

súdu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov 1/-3/ potom určoval z výšky
plnenia, ktoré bolo navrhovateľom 1/ - 3/ súdom priznané, t. j. zo sumy 61.396,42 EUR, pričom zohľadnil
zároveň skutočnosť, že právne úkony pre navrhovateľov 1/ - 3/ boli uskutočnená ako úkony spoločné
(§ 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 5. 2009, resp. § 13 ods. 2
citovanej vyhlášky v platnom znení). Na základe uvedeného priznal navrhovateľom tarifnú odmenu za 18
spoločných úkonov právnej služby z tarifnej hodnoty veci 61.396,42 EUR (za úkony uskutočnené v čase,

keď bolo predmetom konania bolestné i sťaženie spoločenského uplatnenia) v celkovej sume 29.159,07
EUR, tarifnú odmenu za 8 spoločných úkonov právnej služby z tarifnej hodnoty veci 33.294,45 EUR (zaúkony uskutočnené v čase, keď bolo predmetom konania len bolestné) v celkovej sume 8.429,1 EUR,
náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 145,53 EUR a
náhradu za stratu času 230,36 EUR; celkovo teda trovy konania vo výške 37.964,06 EUR.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník na
strane odporcu. Uviedol, že okresný súd mal správne na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny
právneho zástupcu navrhovateľov aplikovať § 13 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (od 1. 6.
2009 ust. § 13 ods. 3 tejto vyhlášky) nakoľko bolo žalobou uplatnených viacero peňažných nárokov,
z ktorých každý mohol byť uplatnený samostatnou žalobou. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie

NS SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2011 a sp. zn. 3 M Cdo 18/2007. Z úkonov právnej služby, ktoré okresný
súd navrhovateľom priznal, odvolateľ namietal písomné podanie na súd zo dňa 19. 2. 2007, keď
poukázal na skutočnosť, že v rámci uvedeného podania navrhovatelia na výzvu súdu len oznámili
navrhovaných svedkov a predložili lekárske správy. Rovnako sa nestotožnil s priznaním trov konania
za úkon vyjadrenie k výsledkom vykonaného dokazovania zo dňa 10. 9. 2007. Tento úkon odvolateľ
považoval za neúčelný vychádzajúc zo zásady ústnosti občianskoprávneho konania, keďže nasledujúci

deň po uskutočnení tohto úkonu (t. j. dňa 11. 9. 2007) bolo vytýčené pojednávanie, kde sa navrhovatelia
mohli vyjadriť k vykonanému dokazovaniu. V závere odvolania vedľajší účastník namietol priznanie
úkonov predstavujúcich porady právneho zástupcu navrhovateľov s klientmi. Na základe uvedeného
odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že navrhovateľom budú priznané
len oprávnené trovy konania.

Navrhovatelia sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu nestotožnili sa s aplikáciou § 13 ods. 4 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. s odôvodnením, v predmetnej veci súd nespojil na spoločné konanie dve
alebo viaceré veci a zo strany okresného súdu vôbec nedošlo k použitiu ust. § 112 Občianskeho
súdneho poriadku týkajúceho sa spojenia vecí tak, ako to predpokladajú ustanovenia tejto vyhlášky.
K vedľajším účastníkom namietaným úkonom uviedli, že zo žiadnej právnej normy pre navrhovateľa

nevyplýva povinnosť predložiť všetky dôkazy už pri prvom uplatnení nároku, naopak, v zmysle § 120
ods. 4 O. s. p. je právom všetkých účastníkov konania označovať a predkladať dôkazy až do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Navyše písomným podaním zo dňa 19. 2. 2007 navrhovatelia
plnili povinnosť, ktorá im bola uložená uznesením súdu. K spochybňovanému úkonu zo dňa 10. 9.
2007 uviedli, že skutočnosť, že účastníci konania predložia písomné podania neznamená, že konajú

v rozpore so zásadou ústnosti konania. Obsahom predmetného podania bolo vyjadrenie a zhrnutie
zásadných skutočností z dovtedy vykonaného rozsiahleho dokazovania, ktorého súčasťou bol aj vyše
4 hodinový výsluch siedmych svedkov na pojednávaní. V prípade, ak by navrhovatelia predmetné
vyjadrenieprezentovaliústnouformounanasledujúcompojednávanídňa11.9.2007,ktorétrvalo1hoda
50min,jenepochybné,žebydanépojednávaniepresiahlo2hodiny,čobyznamenalovyčíslenieodmeny

za toto pojednávanie nie sumou za jeden úkon (tak ako bolo vyčíslené), ale až za dva úkony právnej
služby. Pokiaľ sa jedná o namietané úkony porád s klientmi poznamenali, že odvolateľ vôbec neuviedol,
v čom rozhodnutie okresného súdu v tejto časti považuje za nesprávne, čím si nesplnili povinnosť podľa
§ 205 ods. 1 O. s. p.. Všetky uplatnené porady navyše boli súdu riadne preukázané, boli uplatnené
len štyri porady v priebehu šiestich rokov trvania konania, pričom ďalšie tri porady s klientmi uplatnené

neboli. Z týchto dôvodov navrhli napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 142 ods. 3 O. s. p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa§13ods.4vyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb (ďalej aj „vyhláška“) v znení účinnom do 31. 5. 2009 pri spojení dvoch alebo viacerých

vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje
o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.
Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty
veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila
v ostatných spojených veciach (§ 13 ods. 3 vyhlášky v platnom znení).

Návrhom na začatie konania sa navrhovatelia voči odporcovi domáhali každý samostatne náhrady za
bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní boli navrhovatelia ohľadne každého
uplatňovaného plnenia úspešní len čiastočne. Nakoľko však rozhodnutie o výške uplatňovaných plnení
záviselo od úvahy súdu okresný súd aplikujúc § 142 ods. 3 O. s. p. priznal navrhovateľom plnú náhradutrov konania, pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov určoval zo
súdom priznaného plnenia. Zároveň zohľadnil skutočnosť, že právne úkony pre navrhovateľov 1/ - 3/
boli uskutočnené ako úkony spoločné, preto pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny právneho

zástupcu navrhovateľov aplikoval § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009, resp. § 13 ods.
2 citovanej vyhlášky v platnom znení. .
S uvedeným postupom okresného súdu sa odvolací súd mohol stotožniť len čiastočne.
V prvom rade je potrebné súhlasiť s okresným súdom pokiaľ tento na rozhodovanie o riadne uplatnených
trovách konania navrhovateľov 1/ - 3/ aplikoval § 142 ods. 3 O. s. p. so záverom, že pokiaľ boli

navrhovatelia 1/ - 3/ v konaní úspešní len čiastočne, avšak rozhodnutie o výške nimi uplatnených plnení
záviselo od úvahy súdu (§ 136 O. s. p.), majú títo nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta, ktorý ich v konaní zastupoval, sa vypočíta z výšky okresným
súdom priznaného plnenia. Citované ustanovenie totiž čiastočne prelamuje zásadu zodpovednosti za
výsledok konania vzhľadom na špecifickú situáciu, v ktorej navrhovatelia objektívne nemohli ovplyvniť
výsledok konania z dôvodu, že výšku nimi uplatňovaných nárokov nebolo možné zistiť, a preto konajúci

súd túto určoval podľa svojej úvahy. Rovnako bol správny záver okresného súdu, že právny zástupca
navrhovateľov 1/-3/ jednotlivé úkony v rámci konania uskutočnil ako úkony spoločné pre všetkých
troch navrhovateľov, t. j. boli uskutočnené tak, že právny zástupca navrhovateľov 1/ - 3/ vždy súčasne
uskutočnil jeden úkon pre viacerých zastúpených. Uvedené potom odôvodňovalo aplikáciu § 13 ods. 3
vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení) tak, ako to

okresný súd aj učinil. Zisťovaniu, či jednotlivé úkony v konaní boli právnym zástupcom navrhovateľov 1/
- 3/ uskutočnené ako úkony spoločné, a teda i následnej aplikácii § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom
do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení), však malo predchádzať skúmanie, či v
prejednávanom prípade nedošlo k prejednávaniu viacerých právnych vecí, podaním návrhu na začatie
konania spojených na spoločné konanie, ktoré kladné zistenie by potom ešte pred aplikáciou ustanovení

vyhlášky o spoločných úkonoch pre viacerých zastúpených navrhovateľov, ukladalo okresnému súdu
povinnosť aplikovať i ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej
vyhlášky v platnom znení). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení
účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení) o spojení dvoch alebo viacerých
vecí na jedno konanie nemožno vzťahovať len na prípady, ak súd v záujme hospodárnosti konania

postupom podľa § 112 O. s. p. spojí na spoločné konanie viac vecí, ktoré skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých účastníkov (ako to tvrdili navrhovatelia), ale je ho potrebné vzťahovať aj na situácie,
ak je v rámci návrhu na začatie konania uplatnených viacero peňažných nárokov, z ktorých každý by
mohol byť predmetom samostatnej žaloby (k uvedenému pozri uznesenie NS SR sp zn. 6 Obo 35/93,
sp. zn. 6 M Cdo 15/2011, sp. zn. 3 M Cdo 18/2007 a podobne).

V prejednávanom prípade je predmetom konania bolestné navrhovateľa 1/, bolestné navrhovateľky 2/,
bolestné navrhovateľky 3/, ako aj sťaženie spoločenského uplatnenia každého z týchto účastníkov.
Nárok na bolestné i nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia majú povahu peňažných nárokov a
napriek skutočnosti, že tieto nároky oba kompenzujú poškodenie na zdraví a častokrát vznikajú ako
následok tej istej udalosti, majú povahu vzájomne nezávislých nárokov, z ktorých každý mohol byť

predmetom samostatnej žaloby. Na základe uvedeného je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa, že
predmetom konania bolo šesť samostatných nárokov, na ktorú skutočnosť mal okresný súd reagovať
aplikovaním ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v
platnom znení) tak, že by základnú sadzbu tarifnej odmeny z hodnoty priznaného plnenia s najvyššou
hodnotou a/ zvýšil o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty každého ďalšieho jednotlivého

priznaného plnenia (pre úkony uskutočnené do 31. 5. 2010), b/ zvýšil o tretinu základnej sadzby tarifnej
odmeny z hodnoty každého ďalšieho jednotlivého priznaného plnenia (pre úkony uskutočnené od 1. 6.
2010). Až následne mal potom okresný súd zohľadňovať skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľov
1/-3/ jednotlivé úkony v rámci konania uskutočnil ako úkony spoločné pre všetkých troch navrhovateľov,
a to aplikáciou § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v

platnom znení). Pokiaľ okresný súd uvedeným spôsobom nepostupoval, vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ sa jedná o ďalšie odvolacie dôvody spochybňujúce účelnosť niektorých úkonov právnej služby
právneho zástupcu navrhovateľov, odvolací súd len v stručnosti udáva:
Úkon právnej služby písomné podanie zo dňa 19. 2. 2007 podľa zistení odvolacieho súdu zo súdneho
spisu obsahuje oznámenie svedkov a predloženie listinných dôkazov. V uvedenom podaní navrhovatelia

teda reagovali na pokyn uložený okresným súdom v tom, že zaslali súdu požadované podklady. Podanie
neobsahuje žiadne vyjadrenie týkajúce sa veci samej, žiadne hodnotiace závery, myšlienkové postupy,
či právne názory. Nemožno ho teda považovať za úkon podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v
platnom znení (písomné podanie na súd vo veci samej), za ktorý by právnemu zástupcovi navrhovateľovpatrila tarifná odmena a náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
(režijný paušál) tak, ako o tom rozhodol okresný súd. Nemožno totiž opomínať, že v konaní úspešný
účastník má nárok na náhradu nie všetkých, ale len účelne vynaložených, trov konania. Trovy právneho

zastúpenia pritom za účelne vynaložené vo všeobecnosti považovať možno. Vzhľadom na ich špecifickú
vlastnosť, ktorou je, že ich uskutočnila osoba advokáta, je však potrebné osobitne skúmať charakter
týchto úkonov, a to z hľadiska toho, či tieto úkony bolo nutné v konaní vynaložiť, čo je ich obsahom, ako
aj skúmať ich skutkovú a právnu náročnosť. Vo svetle uvedeného, úkon síce uskutočnený advokátom,
avšak ktorého obsahom je len oznámenie mien a kontaktných údajov svedkov a predloženie listinných

dôkazov, citované predpoklady nespĺňa. Nie je úkonom vypočítaným v § 14 ods. 1 - 5 vyhlášky,
ani úkonom, na ktorý by sa vzťahoval ods. 6 tohto ustanovenia, a vzhľadom na skutočnosť, že jeho
obsahom je len predloženie dôkazov, skutková alebo právna náročnosť z tohto nevyplýva. Jedná sa
teda síce o úkon, ktorý v konaní bolo pre úspech v konaní potrebné vykonať, keď povinnosť predložiť
dôkazy bola navrhovateľom 1/ - 3/ navyše uložená i súdom, nie však o úkon právnej služby, za ktorý by
právnemu zástupcovi navrhovateľov vzniklo právo na tarifnú odmenu a náhradu výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál).
Pokiaľ sa jedná o vedľajším účastníkom namietané úkony porád s klientmi, uvedené odvolací súd
za účelne vynaložené považoval. Všetky uvedené úkony (zo dňa 5. 11. 2007, zo dňa 4. 1. 2008, zo
dňa 4. 12. 2008, zo dňa dňa 11. 3. 2011 a zo dňa 31. 10. 2011) mal totiž odvolací súd verifikované
priamym výstupom z týchto porád založených do spisu. Naviac, vzhľadom na fázu konania, kedy boli

uskutočnené a jeho ďalší priebeh, bolo ich uskutočnenie opodstatnené a teda plne účelné.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, keď okresný súd pri svojom rozhodovaní opomenul aplikovať ust.
§ 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení),
čím vec nesprávne právne posúdil, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len napadnuté uznesenie
okresného súdu s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný viazaný názorom odvolacieho súd znovu posúdi navrhovateľmi uplatnené
trovy prvostupňového konania spôsobom v zmysle tohto rozhodnutia a v predchádzajúcich odsekoch,
vysporiada sa aj s ďalšími námietkami vedľajšieho účastníka týkajúcimi sa účelnosti vynaloženia úkonu
vyjadrenie k výsledkom vykonaného dokazovania zo dňa 10. 9. 2007. Následne okresný súd rozhodne
v súlade so zákonom. Osobitne odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou okresného

súdu bude rozhodnúť aj o trovách konania štátu (§ 151 ods. 6 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.