Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212202200
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7212202200.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.DrahomíryBrixiovejačlenovsenátu

JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: GENERAL FACTORING,
a.s., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35838825, zastúpeného spoločnosťou
Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Michalská 14, IČO: 47255706, proti
žalovaným: 1. H.. G. O., K..XX.X.XXXX, I. O. S.e, R. X, 2. H. W., K.. XX.X.XXXX, I. O. O.a, O. X,
obaja zastúpení JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou, Škultétyho 3, Košice, v konaní o 8.669,76 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 35Cb/215/2013-407
zo dňa 24.10.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie nad sumu 2.167,44 eur s 9% ročným úrokom
z omeškania od 21.12.2010 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že
žalovaní v 1. a 2. rade majú právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Toto rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca pôvodne podanou žalobou zo dňa
26.1.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu
11.584,49 eur spolu s 12,10% ročným úrokom zo sumy 11.584,49 eur od 17.3.2011 do zaplatenia,
s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.584,49 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, z titulu
neuhradenia úveru poskytnutého žalovanému v 1. rade právnym predchodcom žalobcu Slovenskou
sporiteľňou a.s. na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0179251466. Podaním zo dňa 4.2.2016
žiadal zaviazať žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 8.669,76 eur spolu s 9%

ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.448,82 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.1.2012 do zaplatenia, zo sumu 98,52 eur od 11.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52

eur od 11.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52
eur od 11.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur
od 11.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eurod 11.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur
od 11.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur
od 11.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur

od 11.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od
11.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.7.2014
do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 987,52 eur od 11.9.2014
do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.11.2014
do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.1.2015

do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 98,52 eur od 11.3.2015 do
zaplatenia,zosumy98,52eurod11.4.2015dozaplatenia,zosumy98,52eurod11.5.2015dozaplatenia
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v
prevyšujúcej časti vzal žalobu späť.

3.Súdprvejinštancieďalejpoukázalnato,ževpriebehukonaniavovyjadreniachučinenýchžalovanými,

títo namietali aktívnu legitimáciu žalobcu, keď uviedli, že na žalobcu nemohol byť postúpený tzv. živý
úver,žežalobcaniejedržiteľombankovéhopovolenianaposkytovaniebankovýchúverov,naichsprávu,
ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov a nie je ani oprávnený podnikať v oblasti
poskytovania úverov. S poukazom na skutočnosť, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah,
žalovaní vzniesli aj námietku premlčania dlhu.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudkom zo dňa 23.5.2016 č.k. 35Cb/215/2013-361 zaviazal
žalovaných povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 8.669,76 eur s 9% ročným úrokom z omeškania
zo sumy 3.448,82 eur od 21.12.2010 do zaplatenia a tiež 9% ročný úrok z jednotlivých súm a
za obdobie špecifikované v zmysle žalobcom uplatneného žalobného petitu zo dňa 4.2.2016 a v

prevyšujúcej časti konanie v dôsledku jeho späťvzatia zastavil a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Košiciach uznesením
č.k. 3Cob/121/2016-384 zo dňa 29.12.2017 zrušil, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania
a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudok v odvolaním
nenapadnutej časti, vo výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti, nadobudol právoplatnosť dňa

7.7.2016. Keďže v priebehu konania po vrátení veci žalobca podaním zo dňa 22.10.2018 v časti nad
sumu 2.167,44 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 21.12.2010 do zaplatenia zobral žalobu
späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť, súd prvej inštancie na základe tohto dispozičného úkonu
žalobcu konanie v časti rozdielu medzi žalobným petitom a čiastočným späťvzatím zastavil v súlade s
ustanovením § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci a po vykonaní dokazovania oboznámením sa najmä s listinnými
dôkazmi, okrem iného zistil, a to z odpovede Národnej banky Slovenska (ďalej „NBS“), že podľa zákona
483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
že poskytovanie úverov spotrebiteľom z peňažných prostriedkov, ktoré neboli získané na základe

verejnej výzvy nepodlieha bankovému povoleniu, pričom NBS vedie register veriteľov poskytujúcich
spotrebiteľské úvery. NBS zároveň uviedla, že žalobcovi nebolo udelené bankové povolenie a nie
je zapísaný v registri veriteľov vedenom NBS. Povolenie NBS podľa tohto oznámenia nepotrebuje
poskytovateľ služieb podľa ustanovenia § 25 ods. 7 Zákona o bankách alebo iný poskytovateľ, ktorému
bola správa úveru zverená na základe osobitnej zmluvy s bankou. NBS tiež uviedla, že banky sú

oprávnené podľa Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky aj v prípade tzv. nezosplatnených
pohľadávok tretej osobe za súčasného dodržania ustanovenia Zákona o bankách.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 504,
§ 524, § 303, § 52 ods. 1, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z.z. o bankách a uzavrel, že Zmluva o splátkovom úvere uzatvorená dňa 7.5.2005 medzi právnym
predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou a.s. ako dodávateľom a žalovaným v 1. rade ako
spotrebiteľom,bolauzavretápodľaObchodnéhozákonníka,jejobsahsavšakspravujeajustanoveniami
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzatvorenia, pričom
na vzťahy vzniknuté z tejto zmluvy sa vzťahujú aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

upravujúce spotrebiteľské zmluvy, čo medzi stranami sporu nebolo sporné. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že žalovaný v 1. rade ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom
uzavrel dňa 7.5.2005 zmluvu, na základe ktorej bol poskytnutý bezúčelový peňažný úver vo výške
200.000,00 Sk s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 12,10% ročne a s dohodnutou dobousplatnosti úveru do 10.5.2015. Poskytnutý úver sa žalovaný v 1. rade zaviazal splácať v mesačných
splátkach vo výške 2.968,00 Sk so splatnosťou k 10. dňu kalendárneho mesiaca. Žalovaný v 2.
rade na základe Dohody o ručení s právnym predchodcom žalobcu, uzavretej v rovnaký deň sa

zaviazal uspokojiť pohľadávku veriteľa v prípade, že tak neurobí dlžník. Rovnako mal za preukázané,
že žalovaný v 1. rade svoju povinnosť splácať dlh riadne neplnil, úver riadne a včas nesplácal v
stanovených lehotách a že dňa 21.12.2010 pôvodný veriteľ ako postupca uzavrel so žalobcom Zmluvu
o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola aj pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania. Súd
prvej inštancie konštatoval, že postúpenie pohľadávky oznámil postupca žalovanému v 1. rade listom

zo dňa 28.12.2010 a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy v celkovej výške 12.366,01 eur s príslušenstvom
novému veriteľovi. Čiastočne uhradenú sumu 1.100,00 eur žalobca započítal na úrok z omeškania a
úrok, takže celkový dlh predstavoval sumu 11.584,49 eur. Zdôraznil súd prvej inštancie, že primárne sa
zaoberal otázkou platného postúpenia pohľadávky bankou a od nej sa odvíjajúcou aktívnou legitimáciou
žalobcu, keďže úlohou súdu prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu bolo posúdiť,
či v čase postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu W. a.s. na žalobcu, boli pre platné

postúpenie pohľadávky splnené kumulatívne všetky podmienky upravené v ustanovení § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Konštatoval súd prvej inštancie, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na

strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Nedostatok vecnej legitimácie
znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia alebo o ktorom žalobca tvrdí,
je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia alebo povinnosti, o ktorých sa
koná. Súd prvej inštancie uviedol, že zákonná úprava postúpenia pohľadávky bankou resp. pobočkou
zahraničnej banky je s účinnosťou od 1.1.2002 obsiahnutá v Zákone o bankách ako osobitná úprava (lex

specialis)predúpravouvšeobecnou(lexgeneralis)opostupovanípohľadávokvustanovení§524až530
Občianskeho zákonníka. Zdôraznil tiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje zákonné
predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť v čase jej postúpenia splnené,
pričom pre platné postúpenie pohľadávky z bankového úveru, musia byť kumulatívne splnené zákonom
vyžadované podmienky, a to predchádzajúca písomná výzva veriteľa, splatná pohľadávka banky a

omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Zároveň uviedol, že postúpením nesplatnej pohľadávky subjektu odlišnému od banky by došlo k
neoprávnenému vstupu iného subjektu do právneho vzťahu, ktorého účastníkom v zmysle Zákona o
bankách môže byť iba držiteľ bankového povolenia a že mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru
subjekt odlišný od držiteľa bankového povolenia úspešne uplatniť nemôže, keďže tomu bráni vyššie

uvedená prekážka postúpenia nesplatnej pohľadávky. S poukazom aj na vyššie uvedené skutočnosti
uzavrel, že pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania, ktorá je tzv. živým úverom nemohla byť na
žalobcu platne postúpená, a to aj z dôvodu, že žalobca nie je držiteľom bankového oprávnenia. Keďže
súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, rozhodovanie o ďalších
nedostatkoch prvotného rozhodnutia súdu prvej inštancie vytýkaných odvolacím súdom v uvedenej

veci stratilo význam a s prihliadnutím na opísaný skutkový stav, pri aplikácií citovaných zákonných
ustanovením, s prihliadnutím aj na právny názor odvolacieho súdu žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
262 ods. 1, 2 CSP a keďže žalovaní mali v konaní plný úspech priznal im právo na náhradu trov konania

v plnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolaním napadol výrok rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a tiež súvisiaci výrok o trovách

konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaných zaviaže
na zaplatenie sumy 2.167,44 eur s 9% úrokom z omeškania zo sumy 2.167,44 eur od 21.12.2010 do
zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého
žalovaného a žalobcovi prizná voči žalovaným náhradu trov konania vo výške 100%, alternatívne
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil žalobca tým, že neboli splnené
procesné podmienky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, teda odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.a/, b/, d/, f/

a h/ CSP. Poukazujúc na správu NBS, že banky sú oprávnené podľa Občianskeho zákonníka postúpiť
svoje pohľadávky aj v prípade tzv. nezosplatnených pohľadávok tretej osobe za súčasného dodržania
ustanovenia Zákona o bankách, citoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,
z ktorého vyvodil, že výzva banky nie je potrebná, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočky zahraničnej banky presiahol jeden

rok. Poukázal na to, že v čase postúpenia pohľadávky žalobcovi, súčet omeškaní žalovaných presiahol
jeden rok, čo banke umožňuje postúpiť pohľadávku tretej osobe bez obmedzenia, na čo poukázal
už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca ohľadne rozboru § 92 ods. 8 bankového zákona
čiastočne citoval rozsudok NS SR z 28.3.2018 sp.zn. 7Cdo/26/2017 a uviedol, že „Z výpisov z účtu
odporcu v 1. rade, ktoré navrhovateľ predložil v konaní vyplýva, že odporcovia v 1. a 2. rade na splátky
úveru v období od 9.8.2006 do 15.5.2008 neuskutočnili ani jednu úhradu t.j. dostali sa týmito splátkami

do omeškania, ktoré presiahlo obdobie 21 mesiacov, v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia.“,
a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie s poukazom na túto skutočnosť považoval za nesprávne.
Zastával totiž názor, že výzva banky nie je potrebná, ak súčet všetkých omeškaní klienta (žalovaných)
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke jeden rok presiahol. Žalobca
poukázal tiež na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, ktorý pripúšťa úpravu vzťahov medzi

bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon odchýlku nevylučuje, pričom
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Uviedol,
že v danom prípade si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky(bod 18.14 Všeobecných
obchodných podmienok) nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy a
vzhľadom k uvedenému zastával názor, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalobca ďalej

s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.8.2016
v konaní sp.zn. 11Co/11/2015 okrem iného citoval rozhodnutia ústavných súdov (sp.zn. II. ÚS 87/04
- ÚS ČR, ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 165/2011) a tiež rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I. ÚS 242/2007, v ktorom
súd zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možno obidva výklady. Žalobca

následne v odvolaní namietal tiež, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, čo s odkazom na ust. § 220 ods.1 CSP odôvodnil nedostatočným odôvodnením
rozsudku vo vzťahu k tomu, čo v podanom odvolaní uviedol. V nadväznosti na túto námietku citoval
okreminéhoajzrozhodnutíNSSR(sp.zn.8Sžo/191/2010,sp.zn.2MCdo/7/2009,sp.zn.2Cdo/170/2005

a sp.zn. 7Cdo/136/2003) a tiež z rozhodnutí Ústavného súdu SR (sp.zn. III.ÚS 119/03, sp.zn. IV. ÚS
115/3, sp.zn. III. ÚS 107/07), z textu komentára k § 157 O.s.p. a uviedol, že právo na spravodlivý
proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené, že odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho,
že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať
právo na opravné prostriedky a je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Účastník konania má teda právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. To, že právo na riadne odôvodnenie
súdnehorozhodnutiapatrímedzizákladnézásadyspravodlivéhosúdnehokonaniavyplývaajzustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Toria v Španielsko z 9.12.1994, Hiro Balani

v. Španielsko z 9.12.1994, atď.). Uviedol tiež, že povinnosťou súdu dostatočne odôvodniť svoje
rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 6 ods.1 Dohovoru a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (I. ÚS 108/07, II. ÚS 410/06, I.
ÚS 87/1993 PL. ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007). Žalobca poukázal aj
na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr.IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/3, III. ÚS 209/4), v ktorých

Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti sudcov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania uviedol,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu ako aj, že z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Žalobca zastával názor, že
uvedené vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu, avšak nemôže byť chápané tak, že vyžaduje detailnú
odpoveď na každý argument (napr. Van de Hurk v. Holandsko § 61). Záverom podaného odvolaniažalobca citoval článok 2 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku a mal za to, že uvedené zakladá
neporušiteľnosť postupov podľa záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR tak
ako ich uviedol vo svojom odvolaní.

9. Žalovaní sa k odvolaniu podanému žalobcom písomne nevyjadrili.

10. Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie nad sumu
2.167,44 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 21.12.2010 do zaplatenia zastavil, v tejto
časti nadobudol rozsudok právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom
odvolacieho prieskumu bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a súvisiaci výrok o trovách konania.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej zamietajúcej časti je potrebné potvrdiť, pretože je vo výroku vecne správny.

12. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Predmetné konanie sa začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie v roku 2012, teda za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol a odvolanie bolo žalobcom
podané za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval

správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.

14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.a/, b/, d/, f/ a h/ CSP. Odvolací súd dospel
k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15. Odvolanie možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1 písm.a/ CSP tým, že neboli splnené procesné
podmienky. Procesné podmienky sú podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť (§ 161 ods. 1
CSP). Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu
konania a zistenie nedostatku procesnej podmienky, ktorej nedostatok je neodstrániteľný, bráni súdu v
konaní a rozhodnutí vo veci a vedie k zastaveniu konania. Vadou predpokladanou týmto ustanovením

trpí konanie v prípade absencie žaloby v sporovom konaní alebo ak súd prisúdi viac ako žalobca žiadal;
ak nie je daná právomoc súdu, pretože vo veci mal konať iný orgán; v prípade nedostatku príslušnosti
súdu; v prípade vecnej, osobitnej, výlučnej miestnej príslušnosti alebo kauzálnej príslušnosti; ak na
strane strany sporu absentuje procesná subjektivita; v prípade nedostatku procesnej spôsobilosti strany
sporu a ak je tu prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci.

Žalobca aj keď uplatnil v podanom odvolaní tento odvolací dôvod, neuviedol konkrétne, nedostatkom
ktorej procesnej podmienky konanie trpí a odvolací súd nedostatok procesných podmienok v konaní
nezistil, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.b/ CSP t.j. že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu
sa javí byť nespravodlivým celé konanie.

17. Podstata práva na spravodlivý proces spočíva v poskytnutí záruky, že prejednanie a rozhodnutie
veci prebehne v súlade so zákonom. Dôležitou súčasťou obsahu práva na spravodlivý proces je
právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Porušenie tohto práva má za následok odňatie možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu, proti ktorému chce strana sporu využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

Rozhodnutie je nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho
odôvodnení nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako
dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci.

18. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa

stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
nímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov,resp.tohoabysúdypreberalialebosariadili

výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania.

19. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

20. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré aj keď stručne ale zrozumiteľne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003).

21. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí stručne ale dostatočne
a zrozumiteľne zodpovedal otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, z ktorých dôkazov a tvrdení strán sporu vychádzal, ako tieto hodnotil a aké úvahy

ho viedli k záverom vyjadreným vo výroku rozsudku. Napadnutý rozsudok preto spĺňa požiadavky
vyžadované zákonom pre jeho zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť. Napadnuté rozhodnutie nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Iba
skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o

nespreskúmateľností,zjavnejneodôvodnenostialebo arbitrárnostijehorozhodnutia(napr.I.ÚS188/06).
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 220 CSP) tak, aby bol
pre strany sporu ale aj tretie osoby zrozumiteľný, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je
naplnený.

22. Inou vadou sa podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré
mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ostatné ustanovenia § 365 ods. 1 CSP ale ich dôsledok sa mohol
(nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd uvádza, že musí ísť teda o vadu v procesnom postupe súdu napr. nesprávne realizovaná
poučovacia povinnosť alebo absencia poučenia, ak malo byť vykonané a pod. Z judikatúry Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že pojem „procesný postup“ vysvetlil vo viacerých rozhodnutiach vydaných do
30.6.2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť
alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca

strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(R 129/1999, 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Podľa záveru Najvyššieho
súdu SR, tento pojem nemožno vykladať extenzívne, jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nievšak rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Najvyšší súd SR
uzavrel, že takýto výklad možno použiť aj na procesnú úpravu platnú od 1.7.2016 (rozhodnutie NS
SR sp.zn. 7Cdo/17/2017 zo dňa 28.6.2017). Vzhľadom na to, že žalobca neuviedol, okrem skutkových

tvrdenískutočnosti,ktorébysvedčilioprocesnompochybenísúdu(tvrdenúnepreskúmateľnosťodvolací
súd subsumoval pod § 365 ods. 1 písm.b/ CSP), ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a odvolací súd takéto pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil, preto tento
odvolací dôvod nie je naplnený.

23. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní podľa § 365 ods. 1 písm.f/ CSP, je
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191
ods.1CSP,vzmyslektoréhodôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne

na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.h/ CSP, odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis ale nesprávne
ho vyložil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a
povinnostiach strán.

25. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti a predchádzajúceho procesného postupu
súdu v konaní, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, avšak predovšetkým v rozsahu konkrétnych
námietokžalobcuvymedzenýchvpodanomodvolaní,dospelkzáveru,žeodvolanieniejeopodstatnené,
pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je vo výroku vecne správne.

26. Žalobca vo svojich odvolacích námietkach tvrdil, na rozdiel od súdu prvej inštancie, že je vo veci
aktívne legitimovaný a že výzva banky nie je potrebná, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvočibankealebopobočkezahraničnejbankypresiaholjeden
rok, z čoho vyvodil, že uvedené banke umožňuje postúpiť pohľadávku tretej osoby bez obmedzenia.
Zároveň poukázal na výpis účtu dlžníka, že žalovaní na splátky úveru v období od 9.8.2006 do 15.5.2008

neuskutočnili ani jednu úhradu t.j. dostali sa s týmito splátkami do omeškania, ktoré presiahlo obdobie
21 mesiacov v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

27. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a

druhá strana subjektom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti, o plnenie ktorej v konaní ide, sa
v sporovom konaní používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie
je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo
nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že mu uplatnený

nárok patrí (žalobca), v skutočnosti nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
povinný plniť (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj
napr. rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/192/2004 uverejnený v periodiku zo Súdnej praxe č. 46/2008).
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní je dôvodom na zamietnutie žaloby (porovnaj

napr. uznesenie NS SR z 27.2.2015 sp.zn. 4Obdo/7/2014). Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu so zreteľom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu strán, čo
nebolo medzi stranami sporné, v ktorom žalovaný v 1. rade (dlžník) ako spotrebiteľ požíva zvýšenú
ochranu, medzi iným tiež i pred nepriaznivými dôsledkami dispozície s pohľadávkou voči nemu, správnesústredil na otázku platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok, od ktorej žalobca uplatnený nárok odvíjal a
v intenciách odvolacieho súdu celkom opodstatnene skúmal tiež, či vyhovuje i osobitným požiadavkám
vzťahujúcich sa na postúpenie bankovej pohľadávky. V tomto postupe správne súd prvej inštancie

aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších zmien a doplnkov.
Na posudzovaný prípad prvoinštančný súd aplikoval správnu normu, i keď sčasti ju nie dostatočne
interpretoval.

28. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky

(cesia)spočívavtom,žedoexistujúcehozáväzkunamiestodoterajšiehoveriteľavstúpinovýveriteľ,čiže
dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich
pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť Zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom
právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu
právneho postavenia dlžníka. Za tým účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej
pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky

postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú
pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia
pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré
sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa ustanovuje Občiansky zákonník
pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým

predmetom postúpenia (§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka).

29. Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) je osobitným právnym predpisom
upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje, za akých okolností

môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez
bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka, teda upravuje osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné
postúpenie potrebné.

30. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení neskorších zmien a doplnkov, ak

je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhší ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jej príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahom,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom, len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

31. Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom, že zákonná úprava
postúpenia pohľadávky bankou resp. pobočkou zahraničnej banky je obsiahnutá v Zákone o bankách
ako osobitná úprava (lex specialis), ktorý je teda špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku (lex generalis) o postupovaní pohľadávok v ustanovení § 524 až 530 Občianskeho
zákonníka).Odvolací súd sa stotožňuje s názorom a závermi súdu prvej inštancie, že zo znenia

ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že pre platné postúpenie pohľadávky z bankového
úveru musia byť kumulatívne splnené špeciálne podmienky, za ktorých môže byť banková pohľadávka
(alebo jej časť) postúpená, a to ak je pohľadávka 1/ splatná, a to až po predchádzajúcej 2/ písomnej
výzve a kumulatívne, ak je splnené 3/ omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky,
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Zároveň odvolací súd dodáva, že v prípade ich nedodržania

prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia v zmysle ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej
pohľadávky sa vyžaduje aj z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom ( mimo banky)
už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky.Je tiež potrebné zdôrazniť, že následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525
Občianskeho zákonníka alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť
Zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ak dôjde teda k

postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje
splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli, ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej
neplatnosť nemožno zhojiť. Je tiež potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené zákonné predpoklady pre
platné postúpenie pohľadávky banky musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

32. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný v 1. rade svoje povinnosti dlžníka splácať úver riadne a
včas riadne neplnil, čo vyplýva aj úverového účtu žalovaného v 1. rade a nesporným je aj skutočnosť,
že dňa 21.12.2010 pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) ako postupca uzavrel so žalobcom
Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola aj pohľadávka tvoriaca predmet tohto konania.
Postúpenie pohľadávky oznámil postupca žalovanému v 1. rade listom zo dňa 28.12.2010 a zároveň

ho vyzval na úhradu dlžnej sumy uhrádzať novému veriteľovi. Odvolací súd považuje za potrebné,
v súvislosti s nesplácaním dlhu riadne a včas poukázať na to, že banka je v prípade porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru
po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v Zákone o bankách alebo Zmluvu o úvere
vypovedať, prípadne od nej odstúpiť v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami. Právny

predchodca ani jednu z týchto možností nevyužil. S poukazom na vyššie uvedené je však potrebné
zdôrazniť, že písomná výzva banky dlžníkovi je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky
alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto dôkaz v konaní nepredložil, z čoho možno vyvodiť, že
žalobca nepreukázal už prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Písomné
oznámenie postupcu (banky) žalovanému o postúpení pohľadávky totiž nie je výzvou ako má na mysli

citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách a ani ju nenahrádza, pričom dôkazné bremeno v
tomto smere bolo na žalobcovi.

33. S poukazom na vyššie uvedené z dôvodu nesplnenia podmienok postúpenia podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách je potrebné považovať záver súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu za vecne

správny, z dôvodu ktorého odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

34. Zároveň odvolací súd na potvrdenie správnosti tohto záveru odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018, ktorý bol uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu SR pod č. R60/2018 a v ktorom dovolací súd vyjadril názor, že ust. § 92 ods. 8 zák.č.
483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva ale tiež práva klienta v súvislosti
s postúpením pohľadávky a že postúpenie pohľadávky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením
je neplatný právny úkon.

35. Pokiaľ žalobca tvrdí, že výzva banky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je potrebná, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo
pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok, čo podľa jeho názoru vyplýva z rozboru ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28.3.2018 sp.zn.

7Cdo/26/2017, z ktorého čiastočne citoval, odvolací súd sa s týmto názorom odvolateľa nestotožňuje
a považuje ho za nesprávny, pretože ním tvrdené závery z uvedeného rozsudku nevyplývajú. Práve
naopak, obdobnú argumentáciu považoval, ako to vyplýva aj z dôvodov rozhodnutia vo veci sp.zn.
7Cdo/26/2017, dovolací súd za zjavne neudržateľnú. Zároveň odvolací súd dodáva, že nepreukázanie
splnenia už vyššie spomenutých podmienok postúpenia podľa § 92 ods. 8 zák.č. 483/2001 Z.z. o

bankách platí aj na čiastkové pohľadávky (splátky úveru) splatné pred uzavretím Zmluvy o postúpení
pohľadávok. K tvrdeniu odvolateľa, že z výpisov účtu žalovaného v 1. rade vyplýva, že žalovaní na
splátky úveru v období od 9.8.2006 do 15.5.2008 neuskutočnili ani jednu úhradu odvolací súd len
dodáva, že z výpisu z účtu žalovaného v 1. rade, predloženého žalobcom vyplýva, že dňa 9.8.2006 bola
vykonaná splátka vo výške 11.831,00 Sk a splátky aj keď nie riadne a včas boli následne vykonávané

(15.5.2008vsume3000,00Sk,21.7.2008vsume3000,00Sk,29.9.2008vsume3000,00Sk,30.12.2008
v sume 3000,00 Sk, 30.12.2008 v sume 3000,00 Sk, 13.3.2009 v sume 99,58 eur a 28.12.2009 v sume
200 eur).36. Vzhľadom na nedôvodne vyvodené závery žalobcu, dáva odvolací súd zároveň do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.3.2018 sp.zn. 7Cdo/26/2017, ktorý v obdobnej veci zamietol

dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/235/2016 riešiac otázku nastolenú
dovolateľom, a to či ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie
je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu
(ktorý výklad zastával dovolateľ) alebo podmienok, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie
pohľadávky banky na inú osobu (čo je daný prípad). Dovolací súd sa stotožnil s výkladom podaným

súdom a po vykonaní rozboru ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách dospel k tomu, že „celkom
jednoznačne (ustanovenie § 92 ods. 8 - poznámka odvolacieho súdu) definuje podmienky, za akých
možno resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako
ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou.
Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy Zmluvy o postúpení
a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už ustanovenie § 524 ods. 1

Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne
nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90
dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúce
pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok
postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť ...... Z takejto úpravy vyplýva zjavná

neudržateľnosť argumentácie dovolateľa tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka
trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky,
keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky
uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie
od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť .... To obdobne platí aj o nosnej časti samým

dovolateľom ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že § 92 ods. 8 Zákona
o bankách ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu
bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety
ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež
také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke, prevezme iná osoba s rovnakým

statusom. Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci podľa názoru
dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok,
za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom
(účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie)..., ... na
nesprávanie sa zákonom výslovne ustanoveným spôsobom, teda odmietnutie učiniť za dosť pomerne

jednoznačnej právnej úpravy, je potrebné nazerať ako na zakázané, a teda i odporujúce zákonu. Ak
zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno, či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiaden priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej
veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých

môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). ... ak neplatnosť Zmluvy o
postúpení pohľadávok bez ochoty alebo schopnosti žalobcu preukázať splnenie podmienky postúpenia
reprezentovanej písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou

uplatneného práva na žalobcu, a teda i nedostatok jeho aktívnej legitimácie konštatovaný už nižšími
súdmi. Osobe s takýmto deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru a vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec, by do úvahy neprichádzalo
ani odchýlenie sa účastníkov úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich“.

37. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

38. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojich obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

39. Odvolateľ namietal, že žalovaný podľa Všeobecných obchodných podmienok bod 18.14, súhlasil s
tým,žebankajeoprávnenákedykoľvekpostúpiťakékoľveksvojepohľadávky,atobezohľadunato,čisúbudúce alebo súčasné, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, voči klientovi na tretiu osobu,
teda banka si so svojím klientom dojednala vzájomné práva a povinnosti odchýlne od ustanovenia § 92
ods. 8 Zákona o bankách s poukazom na § 89 ods. 1 tohto zákona, a preto došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky. Odvolací súd s takýmto názorom nesúhlasí, pretože ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, jednoznačne stanovuje zákonné podmienky, po splnení ktorých je možné postúpiť bankovú
pohľadávku na tretiu osobu (aj nebankový subjekt) a ak tieto nie sú splnené, postúpenie je neplatné pre
rozpor so zákonom a dojednanie obchádzajúce toto ustanovenie, navyše v neprospech spotrebiteľa,
nemôže byť platné. Zároveň tiež dodáva, že Zmluva o postúpení je občianskoprávnou zmluvou, ktorú

upravuje Občiansky zákonník, avšak táto charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné
podmienky jej platnosti pre špecifický okruh pohľadávok (bankové pohľadávky) v osobitnom zákone
verejnoprávnej povahy (Zákon o bankách). Pre aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je
rozhodujúce zistenie, že právny úkon je v rozpore so zákonom. Ustanovenie § 39 OZ nerozlišuje, či ide
o normu verejného alebo súkromného práva.

40. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov majúc, na zreteli i požiadavku jednotnosti a komplexnosti
civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie
prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (porovnaj napr.
rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil rozsudok v jeho zamietajúcej časti ako aj vo výroku o trovách konania, pretože je vo

výroku rovnako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovaným, ktorí boli úspešní, žiadne

preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).