Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/151/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614209640
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5614209640.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja
bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, právne zastúpeného: GARAJ &
Partners s. r. o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1/ L. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, L. M., 2/ Z. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, L. M., žalovaní

právne zastúpení JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom, so sídlom C. XX, J., o zaplatenie 17.642,25
eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/9/2015-364 zo dňa 29. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 17.642,25 eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.169,32
eur od 15.01.2018 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Konanie v časti o zaplatenie 5.267,69 eur z a s t a v u j e .

Vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade zaplatiť

spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 16.825,18 eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 16.825,18 eur od 14.06.2017 do zaplatenia, všetko do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti
rozsudku. V zostávajúcej časti o zaplatenie 6.485,18 eur súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrokom
III. žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 48 %.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že uzatvorili zmluvu o poskytnutí
podpory bývania podľa ustanovení vtedy účinného zákona č. 124/1996 Z. z., na základe ktorej bol

žalovaným poskytnutý úver v celkovej výške 23.235,74 eur. Pri dohodnutej úrokovej sadzbe 2,6 %
sa žalovaní zaviazali úver splatiť 360 mesačnými splátkami po 93,04 eur, t. j. spolu 33.494,40 eur.
Podľa súdu prvej inštancie listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že žalovaní sa dostali
do omeškania so zaplatením jedenástich splátok, čím vzniklo právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru. Skutočnosť, že nedodržali podmienky zmluvy a úver riadne nesplácali, žalovaní
nenamietali. Sporná bola otázka platnosti odstúpenia od zmluvy, keď žalovaní spochybnili platnosť

plnomocenstva udeleného právnemu zástupcovi žalobcu. Podľa súdu prvej inštancie z poverenia v
rámci udeleného generálneho plnomocenstva zo dňa 17.12.2014 nepochybne vyplýva, že žalobca
splnomocnil právneho zástupcu na úplné právne zastúpenie vo veciach týkajúcich sa úverových spisov,pričom splnomocnenec je okrem iného oprávnený vykonávať všetky právne úkony, vrátane odstúpenia
od zmluvy o poskytnutí podpory, rokovať s dlžníkmi a podávať žaloby. Právnemu zástupcovi bolo teda
žalobcom udelené hmotnoprávne ako aj procesné plnomocenstvo, pričom rozsah splnomocnencovho

oprávnenia zahŕňal výslovne aj odstúpenie od zmluvy. Naviac, žalovaní namietali neplatnosť odstúpenia
od zmluvy až v priebehu konania, pričom z ich vlastného konania, vyplýva, že tento jednostranný právny
úkon žalobcu akceptovali, keď po odstúpení od zmluvy túto skutočnosť v rámci mimosúdnych rokovaní
nenamietali, ale ďalšie kroky smerujúce k uhradeniu dlhu odvíjali práve od odstúpenia od zmluvy.
Podľa súdu prvej inštancie ďalšou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo otázka dojednania

úroku z úveru v čl. II a v čl. IV zmluvy o úvere, v ktorých absentuje údaj o tom, akého obdobia sa
týka výška úrokov, teda či sa zmluvné strany sporu dohodli na dennom, týždennom, mesačnom alebo
ročnom úroku z úveru. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zmluva o úvere je absolútny obchod, čo
znamená, že záväzkové vzťahy účastníkov zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo sa prejavuje v záväzku dlžníka platiť úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky je podstatnou

náležitosťou zmluvy o úvere. V prípade, ak nie je v zmluve o úvere, mimo spotrebiteľského právneho
vzťahu, výslovne dohodnutá výška úrokov, nespôsobuje to neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale
ani v časti dojednania, nakoľko z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak nie
sú úroky určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úveru, ktoré poskytujú banky
v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Pri pochybnostiach pritom platí, že bola zmluvnými

stranamidojednanávýškaúrokovtýkajúcasaročnéhoobdobia.Súdprvejinštanciezároveňpoukázalna
to, že aj pokiaľ by sa absolútne rozšíreným výkladom predmetný vzťah posudzoval ako spotrebiteľský,
nie je naň možné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorý v ustanovení § 1 ods. 2 písm. a) vylučoval aplikáciu
zákona aj na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich nehnuteľností. Pritom iba

tento zákon, upravujúci vzťahy zo zmlúv o úvere, upravoval možnosť posúdenia úveru ako bezúročného
a bez poplatkov, aj to iba za predpokladu, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená ročná
percentuálna miera nákladov. Ustanovenia zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku pritom pojmovo
vylučujú bezúročný úver. Na základe uvedeného vyplýva, že aj za predpokladu, že predmetná zmluva
o úvere by bola považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pri dojednaní úroku vo výške 2,6

%, by nebolo možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch a považovať úver za bezúročný, ale
vychádzalo by sa z ustanovenia § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka. Takýto výklad, by zároveň nebol
v neprospech prípadného spotrebiteľa, nakoľko je nepochybné, že v prípade sporu, či ide o denný,
týždenný alebo mesačný úrok, by sa vychádzalo z toho, že strany si dojednali ročný úrok, čo je vždy v
prospech dlžníka oproti úrokom dojednaným na iné ako ročné obdobie. Naviac, aj zo samotného zákona

č. 124/1996 Z. z., na ktorý odkazuje predmetná zmluva, konkrétne z ustanovenia § 9 ods. 1 písm. a) je
možné vyvodiť, že žalobca mohol poskytovať podporu za ročný úrok z úveru.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní namietali aj spôsob započítania ich platieb najprv
na príslušenstvo, tvrdiac, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená 16.09.2003, pričom ustanovenie § 566 ods.

2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého plnenie dlžníka sa započíta najprv na istinu a potom na
úroky, sa do zákona dostalo zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008, pričom z prechodných
ustanovení vyplýva, že nároky vzniknuté z právnych vzťahov pred 1. januárom 2008 sa posudzujú podľa
doterajších predpisov. Uvedené podľa súdu prvej inštancie znamená, že aj pokiaľ sa zmluvné strany v
čl. XII. bod 12.3 zmluvy dohodli na aplikácii aj Občianskeho zákonníka, čo avšak nevylučuje aplikáciu

Obchodnéhozákonníka,spôsobzapočítaniaúhradžalobcavykonalvsúladesplatnouprávnouúpravou.
Zmluva o úvere je absolútnym obchodom, čo znamená, že je potrebné na predmetnú vec aplikovať
aj ustanovenia § 330 Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalobca postupoval v súlade so zákonom, nie
je možné konštatovať, že konal v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore s poctivým obchodným
stykom. Žalovaní aj namietali výšku vyčísleného príslušenstva. Svoje tvrdenie o nesprávnosti však

neodôvodnili ani nepreukázali nesprávnosť vyčíslenia, čím neunieslo dôkazné bremeno tvrdenia. V
sporovom konaní pre úspech v spore nestačí len tvrdiť, resp. nesúhlasiť s tvrdeniami protistrany, ale
je potrebné aj preukázať svoje skutkové tvrdenia. Žalobca pritom tvrdil a listinnými dôkazmi preukázal
výšku uplatneného nároku.
Podľa súdu prvej inštancie, aj keď na posúdenie sporných skutočností medzi stranami sporu nebolo

potrebné sa vysporiadať s prípadným spotrebiteľských charakterom právneho vzťahu, súd prvej
inštancie konštatoval, že zmluva o poskytnutí podpory nie je spotrebiteľskou zmluvou, žalobca
nevystupoval v pozícii dodávateľa, nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nie je
podnikateľom podľa Obchodného zákonníka a nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku. Ďalejsúd prvej inštancie konštatoval, že zmluvou bola poskytnutá pomoc a podpora štátu sociálne slabším
občanom za účelom zabezpečenia bývania, čo samo osebe vylučuje akýkoľvek spotrebiteľský charakter
sporu. Aj keď je trend posudzovať takmer každý vzťah medzi veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľský,

takýto výklad nezodpovedá ustanoveniu § 52 Občianskeho zákonníka, ktorý jasne definuje tak osobu
dodávateľa, ako aj osobu spotrebiteľa.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ku dňu platného odstúpenia od zmluvy pozostával dlh z
nesplatenej istiny 17.642,25 eur, nesplateného úroku z úveru 460,67 eur, zákonného úroku z omeškania
46,46 eur a zmluvnej pokuty vo výške 1.810,29 eur, spolu 19.959,67 eur. Medzi stranami nebolo

sporné, že žalovaní po začatí konania, v období od 29.01.2015 do 13.06.2017 uhradili žalobcovi celkovo
6.485,18 eur, z čoho suma 1.000,70 eur bola žalobcom započítaná na trovy právneho zastúpenia.
Poukázal pritom na to, že uvedené úhrady neboli súdu tvrdené ani preukázané do vyhlásenia prvého
rozsudku, a to ani zo strany žalobcu, ako ani zo strany žalovaných, ktorí mali preukázateľne o spore
vedomosť, nakoľko si prevzali uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu žaloby.
Podľa súdu prvej inštancie v priebehu odvolacieho konania zobrala žalobkyňa žalobu späť v časti

úhrad žalovaných vo výške 5.267,79 eur, ktoré boli správne započítané na splatné príslušenstvo, to
znamená na zmluvný 2,6 % ročný úrok z úveru splatný do okamžitej splatnosti úveru vo výške 460,67
eur, zákonného úroku z omeškania vo výške 57,32 eur, zmluvnej pokuty vo výške 1.810,29 eur a
zákonného 8,05 % ročného úroku z omeškania zo sumy 17.169,32 eur od 13.01.2015 do 13.06.2017,
t. j. vo výške 3.339,83 eur. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, jej

výška síce nebola medzi stranami sporná, avšak súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že
dojednanie o zmluvnej pokute bolo obsiahnuté priamo v zmluve, pričom vzhľadom na výšku a charakter
zabezpečovanej pohľadávky nepovažoval jej výšku za neprimeranú. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že
žalovaným bol poskytnutý úver za účelom podpory bývania za úrok vo výške 2,6 % s dobou splatnosti
30 rokov, preto nevidel dôvod na prípadnú moderáciu zmluvnej pokuty. Po započítaní úhrad vykonaných

v priebehu konania tak zostala predmetom sporu istina úveru vo výške 17.642,25 eur, zostatok úroku
z omeškania za obdobie od 13.01.2015 do 13.06.2017 vo výške 400,32 eur a úrok z omeškania z
istiny úveru od 14.06.2017. Podľa súdu prvej inštancie, potom ako žalobkyňa zobrala žalobu späť v
časti o zaplatenie sumy 5.267,79 eur, žalovaní uhradili dňa 13.06.2017 sumu 216,69 eur, ktorú súd
prvej inštancie započítal na zostatok vyčísleného úroku z omeškania vo výške 400,32 eur, čím toto

príslušenstvo predstavuje sumu 183,63 eur (400,32 eur - 216,69 eur). Napokon konštatoval, že žalovaní
zaplatili aj sumu 1.000,70 eur, ktorú žalobca započítal na trovy právneho zastúpenia. Podľa súdu prvej
inštancie tento postup žalobcu však bol nesprávny, nakoľko o výške náhrady trov konania, vrátane trov
právneho zastúpenia, rozhoduje súd prvej inštancie a nie svojvoľne žalobca. Preto akékoľvek úhrady
žalovaných v priebehu konania je možné započítať na predmet sporu a nie na náhradu vzniknutých trov

konania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie započítal sumu 1.000,70 eur na zostávajúci úrok z
omeškania vo výške 183,63 eur a zvyšnú sumu 817,07 eur na istinu úveru.
O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi
priznal podľa výsledku konania náhradu trov v rozsahu 48 %.

3. V zákonnej lehote podal odvolanie žalobca proti výrokovej časti predmetného rozsudku (výrok II.,
III.), keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že súd prvej inštancie

v predmetnom prípade priznal žalobcovi nárok v rozpore s čiastočným späťvzatím žaloby zo dňa
13.06.2017, keďže žalovaní vykonali čiastočné úhrady v prospech účtu žalobcu a rovnako v prospech
účtu právneho zástupcu žalobcu, pričom súd nerozlišoval platby, ktoré boli deklarované zo strany
právneho zástupcu a započítal tieto platby na nárok uplatnený v súdnom konaní ako celok. Uviedol
tiež, že žalovaní po podaní žaloby vykonali čiastočné úhrady spolu vo výške 5.267,79 eur. Poukázal

tiež na to, že súd vykonal započítanie na zostávajúci úrok z omeškania vo výške 183,63 eur a zvyšnú
sumu vo výške 817,07 eur na istinu úveru, aj napriek skutočnosti, že žalobca nezapočítal uvedené
platby na vyčíslený zmluvný úrok a uplatnenú istinu. Súd svojvoľne a bez odôvodnenia znížil uplatnenú
sumu istiny a kapitalizovaného úroku z omeškania aj napriek záverom uvedeným v rozsudku týkajúcich
sa uplatnenia Obchodného zákonníka. Súd vykonal predmetné započítanie aj napriek skutočnosti, že

žalobcovi priznal nárok aj v časti úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky. Podľa odvolateľa
v prípade, že súd aplikuje ustanovenie týkajúce sa započítania čiastočných úhrad na príslušenstve
pohľadávky, tieto platby mali byť započítané na príslušenstvo priznaného nároku a nie na istinu. Žalobca
tiež namietal, že žalovaní s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasili bez uvedenia závažného dôvodua súd aj napriek skutočnosti, že zákon neuvádza, že v prípade nesúhlasu so späťvzatím žaloby súd
žalobu zamietne, konanie nezastavil, ale zamietol. Preto navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že konanie v časti o zaplatenie 6.485,18 eur zastavuje a žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi istinu

vo výške 817,07 eur a úrok z omeškania vo výške 183,63 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

4. V zákonnej lehote žalovaní podali odvolanie čo do časti výroku I. a do celého výroku III. rozsudku

súdu prvej inštancie. Namietali, že v bode 9. odôvodnenia rozsudku súd konštatuje, že v predmetnej
zmluve čl. IV. absentuje údaj o tom, akého obdobia sa týka uvedená úroková sadzba 2,6 %, keďže
z odôvodnenia nie je zrejmé a vyargumentované, z akého časového horizontu súd prvej inštancie
vychádzal pri akceptácii 2,6 % úroku. Podľa odvolateľov súd v odôvodnení neuviedol, akú sumu
uhradili žalovaní splátkami od novembra 2003 do podania žaloby, keďže iba konštatuje, že po začatí
súdneho konania zaplatili 6.485,18 eur. Podľa údajov žalovaných zaplatili žalobcovi titulom predmetného

úveru 17.651,54 eur, ktorú sumu je potrebné odpočítať od poskytnutého úveru 23.235,74 eur a rozdiel
5.584,20 eur predstavuje sumu, ktorú žalovaní majú povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom istiny. K bodu
12., 13. odôvodnenia uviedli, že súd priznal duplicitne úrok z omeškania za obdobie od 13.01.2015
do 13.06.2017. Rovnako nesprávne je rozhodnutie o náhrade trov konania. Okrem toho sa žalovaní
nestotožňujú s tvrdením žalobcu a samotného súdu, že došlo k platnému odstúpeniu od úverovej zmluvy

z dôvodu, že žalobca nedoložil, že právnemu zástupcovi udelil kvalifikované plnomocenstvo.

5. K podanému odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca tak, že žalobca si uplatňuje okrem úroku z
omeškania aj zmluvný úrok vyplývajúci z ust. čl. IV. zmluvy o úvere. Poukázal pritom na skutočnosť, že
10.10.2018 zaslal strane žalovaných históriu pohybov na účte, z ktorého dôkazu vyplýva, že zmluvné

úroky ku dňu 30.01.2004 boli vo výške 10.166,53 eur a následne z uvedeného vyplýva aj spôsob
započítania jednotlivých platieb žalovaných tak na úroky, ako aj na istinu. K namietanému započítaniu
žalobca uviedol, že nakoľko sa jedná o obchodnoprávny spor, čiastočné úhrady žalovaných boli
započítané najskôr na úrok, a to u záväzku najskôr splatného, ako to vyplýva z § 330 Obchodného
zákonníka. Pokiaľ žalovaní namietali, že súd priznal duplicitne nárok žalobcovi v časti úroku z omeškania

za obdobie od 13.01.2015 do 13.06.2017, ide len o konštatovanie žalovaných, ktoré tvrdenie nie je
bližšie špecifikované a nie je uvedený ani dôvod, pre ktorý tento nárok pokladajú za duplicitne priznaný.
K udeleniu plnomocenstva sa žalobca vyjadril tak, že v predmetnom konaní bol riadne zastúpený
advokátom na základe generálneho plnomocenstva, pričom poukázal na to, že Civilný sporový poriadok
nevylučuje ani tzv. generálne plnomocenstvo na zastupovanie strany vo všetkých súdnych konaniach.

6. K podanému odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní tak, že v predmetnej zmluve čl. IV. absentuje
údaj o tom, akého obdobia sa týka uvedená úroková sadzba 2,6 %. Opätovne poukázal na to, že súd
nevyargumentoval, akým spôsobom došlo k tvrdeniu, že nesplatená istina predstavuje 17.642,25 eur,
hoci súd podľa všetkého automaticky prevzal údaje, ktoré uviedol žalobca v tzv. histórii pohybov na

účte, kde istina predstavuje sumu 23.235,74 eur a úroky 10.166,53 eur. Žalovaní opätovne spochybňujú
plnomocenstvo právneho zástupcu žalobcu, ktoré bolo udelené pred súdnym konaním, na základe
ktorého boli realizované úkony pred súdnym konaním, vrátane odstúpenia od zmluvy.

7. K vyjadreniu žalovaných podal vyjadrenie žalobca, keď opätovne uviedol, že samotný súd v rámci

rozhodnutia konštatoval, že v prípade absencie časového údaju pri uplatnenom zmluvnom úroku sa
považuje zmluvný úrok za ročný, s ktorým odôvodnením sa žalobca plne stotožňuje. Žalobca taktiež
uviedol, že v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie predložil súdu históriu pohybov na účte,
ktorá predstavovala istým spôsobom amortizačnú tabuľku, aká sa realizuje v prípade komerčných bánk.
Z uvedeného dôkazu vyplýva spôsob započítania úhrad žalovaných v priebehu úverového vzťahu aj

následnepoodstúpeníodzmluvy.Žalobcanepovažujezadôvodnýnávrh,nazákladektoréhobymalsúd
uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.584,20 eur s 8,05 % úrokom z omeškania z tejto
sumy odo dňa právoplatnosti rozsudku, nakoľko predmetná suma má deklarovať výšku bezdôvodného
obohatenia, so vznikom ktorého žalobca nesúhlasí a rovnako počiatok omeškania žalovaných bol v
konaní preukázaný ku dňu odstúpenia od zmluvy.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní žalobcu
a žalovaných 1/, 2/ v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, žežalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.642,25 eur spolu s 8,05
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.169,32 eur od 15.01.2018 do zaplatenia, všetko do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 5.267,69 eur zastavil a vo zvyšku žalobu

zamietol.

9. Po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolaní žalobcu, ako aj
žalovaných, i celého konania odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia v časti týkajúcej sa dispozitívneho právneho úkonu

žalobcu o započítaní sumy 817,07 eur na úroky z omeškania.

10. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý neposúdil predmetnú zmluvu
uzavretú medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ ako zmluvu spotrebiteľskú. V prvom rade je potrebné
poukázať na skutočnosť, že žalobcom je Štátny fond rozvoja bývania, ktorý je zriadený na základe
zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Štátny fond

rozvoja bývania je vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravený zákonom č. 90/2016 Z. z. (§
1 ods. 4 písm. i/). Je subjektom sui generis, pričom slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky. Štátny
fond rozvoja bývania ako účelový fond zriadený zákonom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory
dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca Štátny fond rozvoja bývania nespĺňa definíciu dodávateľa
podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nespĺňa podľa § 52 Občianskeho zákonníka pojmové znaky
dodávateľa. Predmetný záver prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.04.2019, sp.
zn. 4Cdo 106/2018. Odvolací súd tento právny názor vyššej súdnej autority v danom prípade akceptoval
a súd prvej inštancie ho správne aplikoval. Krajský súd sa vyslovením uvedeného právneho názoru

odklonil od predchádzajúceho rozhodnutia v danej veci. Z hľadiska inštitútu právnej istoty mal odvolací
súd za to, že je preto potrebné zabezpečiť jeho uplatnenie v praxi.

12. S poukazom na vyššie uvedený záver, že na predmetnú vec sa vzťahujú ustanovenia Obchodného
zákonníka, dospel odvolací súd k záveru, že predmetná zmluva bola ako celok platne uzavretá. Z tohto

dôvodu vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalovaných 1/, 2/ spočívajúcej v
zaplatení istiny 17.642,25 eur pri zohľadnení výšky poskytnutého úveru 23.235,74 eur, ktorý mali dlžníci
zaplatiť v 360-tich mesačných splátkach. Z pohľadu predloženého výpisu účtu žalobcom vyplýva, že
dlžná suma na predmetnom úvere je na istine vo výške 17,642,25 eur, nakoľko jednotlivé splátky boli
započítané tak na úroky, ako aj na istinu. Predmetná dlžná suma bola vyčíslená ku dňu odstúpenia

od zmluvy. K tomuto dňu bol vyčíslený aj dohodnutý zmluvný úrok. V priebehu konania vzal žalobca
žalobu späť v časti úhrad žalovaných 1/, 2/ vo výške 5.267,69 eur, ktoré odvolací súd započítal na
splatné príslušenstvo, a to na zmluvný 2,6 %-ný úrok z úveru splatný do okamžitej splatnosti úveru
vo výške 460,67 eur, zákonného úroku z omeškania vo výške 57,32 eur, zmluvnej pokuty 1.810,29
eur a zákonného 8,05 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 17.169,32 eur od 13.01.2015 do

14.01.2018,t.j.vovýške4.159,90eur.Pozapočítaníúhradtakzostávapredmetomsporuistinavovýške
17.642,25 eur, zostatok úroku z omeškania za obdobie od 13.01.2015 do 14.01.2018 vo výške 1.217,39
eur a úrok z omeškania z istiny úveru od 15.01.2018 do zaplatenia. Potom, ako žalobca vzal žalobu späť
v časti o zaplatenie 5.267,69 eur, žalovaní uhradili dňa 13.06.2017 sumu 216,69 eur a sumu 1.000,70
eur, ktoré sumy bolo potrebné podľa odvolacieho súdu započítať na zostávajúci úrok z omeškania za

predmetné obdobie a nie na istinu úveru, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie.

13. Krajský súd sa pri posudzovaní platnosti odstúpenia od zmluvy podľa ustanovení Obchodného
zákonníka stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok platného odstúpenia od
zmluvy s odkazom na bod 8. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde sa súd prvej inštancie s

touto otázkou riadne a presvedčivo vyporiadal.

14.Ksamotnémuzapočítaniuvsúvislostisproblematikouúrokovzomeškaniaazapočítaniačiastočných
úhrad v záväzkovo-právnych vzťahoch poukazuje odvolací súd na spôsob započítania jednotlivých
platieb v zmysle úpravy Obchodného zákonníka, konkrétne § 330 ods. 1, 2, podľa ktorého

sa musia započítať čiastočné úhrady najskôr na úrok, a to u záväzku najskôr splatného (Krajský súd v
Žiline 9Co 227/2016 zo dňa 26.01.2017).15. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne započítal sumu 817,07 eur na istinu,
keďže v zmysle § 330 Obchodného zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa najprv započíta platenie
na úroky z omeškania a až potom na istinu.

16. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/, 2/ týkajúcu sa dojednania úroku z úveru v čl. II a v čl. IV
zmluvy o úvere, v ktorých absentuje údaj o tom, akého obdobia sa týka výška úrokov, túto vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú, keďže súd prvej inštancie sa s touto otázkou správne vyporiadal v bode 9.
odôvodnenia rozsudku. Aj krajský súd pokladá záver súdu prvej inštancie o tom, že v prípade, ak nie je

v zmluve o úvere, mimo spotrebiteľského vzťahu, dohodnutá výška úrokov, nespôsobuje to neplatnosť
úverovej zmluvy, a to ale ani v časti dojednania, nakoľko z ust. § 502 ods. 1 ObchZ vyplýva, že ak nie
sú určené úroky, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované z úveru, ktoré poskytujú banky v
mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, za správny. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že pri
pochybnostiachplatí,žebolazmluvnýmistranamidojednanávýškaúrokovtýkajúcasaročnéhoobdobia.

17. Odvolací súd zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 145 ods. 2 CSP na základe
dispozitívneho právneho úkonu žalobcu tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 5.267,69 eur zastavil,
a to vzhľadom na vykonané úhrady žalovaných 1/, 2/ v priebehu konania. Zároveň zamietol žalobu
vo zvyšku čo do sumy 216,69 eur a 1.000,70 eur, t. j. 1.217,39 eur, keďže tieto sumy boli žalovanými
uhradené a započítané na zostávajúci úrok z omeškania.

18. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ namietali, že súd prvej inštancie duplicitne priznal žalobcovi nárok v časti úroku
zomeškaniazaobdobieod13.01.2015do13.06.2017,odvolacísúdnatútonámietkuneprihliadal,keďže
žalovaní bližšie dôvody, prečo považujú nárok za duplicitne uplatnený, neudávajú. V tejto súvislosti
krajský súd konštatuje, že ak žalovaní 1/, 2/ odôvodňovali svoje odvolanie nesprávnym právnym

posúdením ohľadne duplicity priznania nároku v časti úroku z omeškania za obdobie od 13.01.2015 do
13.06.2017, boli povinní vysvetliť, v čom bolo riešenie právnej otázky súdom prvej inštancie nesprávne a
uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená, pričom sa predpokladá, že odvolatelia predostrú takú
právnu argumentáciu, ktorá presvedčí odvolací súd, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o tejto otázke
spočíva v nesprávnom právnom posúdení.

19. Vzhľadom na to, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodol o nároku na
náhradu trov konania tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom v zmysle § 396 ods.
1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavoval uplatnený nárok žalobcu
celkovo sumu 27.873,22 eur (19.970,53 eur + úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 17.169,32 eur od

13.01.2015 do 29.09.2020, t. j. 7.902,69 eur). Odvolací súd žalobe vyhovel v časti ku dňu rozhodnutia
vo výške 17.642,25 eur + úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 17.169,32 eur od 15.01.2018 do
29.09.2020, t. j. 3.748,72 eur, čo predstavuje 21.390,97 eur. Okrem toho bol žalobca úspešný čo do
zastavujúcej časti konania vo výške 5.267,69 eur, keďže konanie bolo zastavené z dôvodu zavinenia
žalovaných1/,2/,ktoríuhradilipredmetnúsumupopodanížalobyžalobcom.Vzhľadomnato,žežalobca

bol v spore úspešný a jeho neúspech bol nepatrný, keďže predstavoval len 4,4 %, priznal mu odvolací
súd nárok na náhradu trov konania (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho) v plnom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)