Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5C/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614209640
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2018:5614209640.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudcom Mgr. Robertom Droppom, v právnej veci žalobcu Štátny

fond rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, právne zastúpeného
AENEA Legal, s. r. o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným v 1. rade L.
E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, L. M., v 2. rade Z. Č., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXXX/
XX, L. M., žalovaní právne zastúpení JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom so sídlom Kukučínova 12,
Žilina, v konaní o zaplatenie 17 642,25 eura s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u k l a d á žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 16 825,18
eura spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 16 825,18 eura od 14. 06. 2017 do zaplatenia,

všetko do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V zostávajúcej časti o zaplatenie 6 485,18 eura súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 48 %, o výške ktorých rozhodne súd
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 21. 11. 2014 sa žalobca voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhal pôvodne
zaplatenia sumy 928,83 eura s príslušenstvom titulom uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí podpory číslo

505/3314/2003, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 23
235,74 eura s dobou splatnosti tridsať rokov. V priebehu konania, v čase posudzovania dôvodnosti
návrhu na vydanie platobného rozkazu, žalobca požiadal o zmenu žaloby, čím rozšíril uplatnený nárok
tak, že žiadal zaviazať žalovaných k zaplateniu istiny vo výške 17 642,25 eura spolu so zmluvným
úrokom vo výške 460,67 eura, úrokom z omeškania vo výške 46,46 eura, 8,05 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 928,83 eura od 06. 11. 2014 do 29. 12. 2014, t. j. vo výške 10,86 eura, 8,05 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 17 169,32 eura od 13. 01. 2015 do zaplatenia, zmluvnú pokutu

vo výške 1 810,29 eura s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného, a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zmenu žaloby
odôvodnil tým, že z dôvodu neplnenia si povinností zo zmluvy žalovanými, žalobca odstúpil písomným
podaním zo dňa 22. 12. 2014 od zmluvy, čím sa celý dlh stal splatným. S poukazom na článok VIII. bod
8.4 zmluvy pozostáva nárok žalobcu z istiny vo výške 17 642,25 eura, zmluvného úroku vo výške 460,67
eura, úroku z omeškania vo výške 46,46 eura a zmluvnej pokuty vo výške 1 810,29 eura. V doplnení
žaloby žalobca uviedol, že žalovaní si svoju povinnosť splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami

po 93,04 eura riadne plnili len do roku 2012, kedy uhradili len 7 splátok, následne v roku 2013 uhradili 15
splátok, pričom za mesiac december 2013 splátku nezaplatili a v roku 2014 uhradili len jednu splátku.
Nakoľko boli v omeškaní so zaplatením 11 splátok, žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy. Podaním
zo dňa 27. 02. 2017 žalobca uviedol, že predmetný vzťah nie je spotrebiteľským právnym vzťahom,nakoľko žalobca nevystupuje v pozícii dodávateľa, ale verejnej inštitúcie zriadenej s cieľom a funkciou
naplniť celospoločensky prospešný účel v rámci štátnej bytovej politiky. Jeho činnosť zároveň nie je
uskutočňovaná za účelom dosiahnutia zisku. Vzhľadom na charakter poskytnutého úveru zároveň nie

je možné predmetnú zmluvu považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

2. Súd vo veci rozhodol pôvodne rozsudkom zo dňa 28. 03. 2017, sp. zn. 5C/9/2015 tak, že žalovaným
v 1. a 2. rade uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 19 970,53 eura spolu s 8,05 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 17 169,32 eura od 13. 01. 2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti predmetnému rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Žiline uznesením zo dňa 21. 06. 2018, sp. zn. 11Co/251/2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd skonštatoval, že súd si riadnym
spôsobom nesplnil poučovaciu povinnosť tak, ako to stanovuje ustanovenie § 167 ods. 2 C. s. p., čím

došlo k porušeniu princípu rovnosti sporových strán a k porušeniu práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa
k nim. Nesplnenie uvedených procesných povinností nemožno pritom považovať za zhojené doručením
poučenia spolu s termínom pojednávania.

4. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na podanej

žalobe. Uviedla, že je nesporné, že strany sporu uzatvorili úverovú zmluvu , ktorá je absolútnym
obchodom. Žalobca nevystupoval v tomto právnom vzťahu ako dodávateľ, preto nie je možné na danú
vec aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri započítaní
jednotlivých úhrad počas súdneho konania postupoval žalobca podľa ustanovenia § 330 Obchodného
zákonníka. Zároveň je nesporné, že žalobca bol riadne zastúpený všeobecným plnomocenstvom a preto

je odstúpenie od zmluvy účinným právnym úkonom. Zmluva o úvere nie je neplatnou pre neoznačenie
časového obdobia úročenia, nakoľko podľa ustanovenia § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka sa pri
pochybnostiach predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia.
5. Právny zástupca žalovaných namietal správnosť započítania úhrad žalovaných najprv na úroky a
potom na istinu. Poukázal na zmluvné dojednanie v čl. XII bod. 12.3 zmluvy, podľa ktorého sa práva

a povinnosti zmluvných strán spravujú zákonom č. 124/1996 Z. z. a
Občianskym zákonníkom. Zmluvu o úvere považuje za absolútne neplatnú v časti dojednania o úroku,
ktoré ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné. Právny zástupca spochybnil aj výšku uplatneného
príslušenstva, keď pri 2,6 % ročnom úroku, by úrok za rok predstavoval 602,- eur a za 18 rokov sumu
18 300,- eur. Zároveň spochybnil oprávnenie právneho zástupcu žalobcu konať za žalobcu a to aj pri

odstúpení od zmluvy, čím považuje odstúpenie od zmluvy za absolútne neplatné. Mal za to, že nárok
žalobcu predstavuje rozdiel medzi sumou získaného úveru 23 235,74 eura a zaplatenou sumou 17
651,54 eura.

6. Zo Zmluvy o poskytnutí podpory uzavretej podľa ustanovení zákona č. 124/1996 Z.

z. o Štátnom fonde rozvoja bývania č. 505/3314/2003 zo dňa 17. 09. 2003 mal súd za preukázané, že
žalobca poskytol žalovaným v 1. a 2. rade úver vo výške 700 000,- Sk pri základnej úrokovej sadzbe 2,6
% a dobe splatnosti 30 rokov. Žalovaní sa zaviazali, že poskytnutý úver splatia 360 mesačnými splátkami
po 2 803,- Sk, splatnými vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca počas celej lehoty splatnosti úveru.
Začiatok splácania bol dohodnutý tri mesiace po uzavretí zmluvy. V článku VIII. bod 8.4 Zmluvy sa strany

dohodli na oprávnení žalobcu odstúpiť od zmluvy v prípade omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky
dlhšie ako 6 mesiacov, pričom v takom prípade žalobcovi vzniká právo na zmluvnú pokutu vo výške 10
% z celej dlžnej sumy. Z článku XII. bod 12.3 zmluvy vyplýva, že vzájomné vzťahy zmluvných strán sa
okrem zákona č. 124/1996 Z. z. riadia aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä
Občianskym zákonníkom.

7. Podaním zo dňa 22. 12. 2014 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy, nakoľko k 12. 12. 2014
sa žalovaní dostali do omeškania s 11 splátkami vo výške 1 021,87 eura. Žalovaným bolo predmetné
odstúpenie od zmluvy doručené do vlastných rúk dňa 29. 12. 2014.

8. Medzi stranami nebolo sporné to, že uzatvorili zmluvu o poskytnutí podpory bývania podľa
ustanovení vtedy účinného zákona č. 124/1996 Z. z., na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý
úver v celkovej výške 23 235,74 eura. Pri dohodnutej úrokovej sadzbe 2,6 % sa žalovaní zaviazali
úver splatiť 360 mesačnými splátkami po 93,04 eura, t. j. spolu 33 494,40eura. Z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že žalovaní sa dostali do omeškania so
zaplatením jedenástich splátok, čím vzniklo právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.
Skutočnosť, že nedodržali podmienky zmluvy a úver riadne nesplácali, žalovaní nenamietali. Sporná

bolaotázkaplatnostiodstúpeniaodzmluvy,keďžalovaníspochybniliplatnosťplnomocenstvaudeleného
právnemu zástupcovi žalobcu. Z poverenia v rámci udeleného generálneho plnomocenstva zo dňa
17. 12. 2014 (č. l. 39) nepochybne vyplýva, že žalobca splnomocnil právneho zástupcu na úplné
právne zastúpenie vo veciach týkajúcich sa úverových spisov, pričom splnomocnenec je okrem iného
oprávnený vykonávať všetky právne úkony, vrátane odstúpenia od zmluvy o poskytnutí podpory, rokovať

s dlžníkmi a podávať žaloby. Právnemu zástupcovi bolo teda žalobcom udelené hmotnoprávne ako aj
procesné plnomocenstvo, pričom rozsah splnomocnencovho oprávnenia zahŕňal výslovne aj odstúpenie
od zmluvy. Naviac, žalovaní namietali neplatnosť odstúpenia od zmluvy až v priebehu konania, pričom
z ich vlastného konania, vyplýva, že tento jednostranný právny úkon žalobcu akceptovali, keď po
odstúpení od zmluvy túto skutočnosť v rámci mimosúdnych rokovaní nenamietali, ale ďalšie kroky
smerujúce k uhradeniu dlhu odvíjali práve od odstúpenia od zmluvy.

9. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo otázka dojednania úroku z úveru v čl.
II a v čl. IV zmluvy o úvere, v ktorých absentuje údaj o tom, akého obdobia sa týka výška úrokov,
teda či sa zmluvné strany sporu dohodli na dennom, týždennom, mesačnom alebo ročnom úroku z
úveru. Zmluva o úvere je absolútny obchod, čo znamená, že záväzkové vzťahy účastníkov zmluvy sa

spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo sa prejavuje
v záväzku dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté
prostriedky a zaplatiť úroky je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. V prípade, ak nie je v zmluve
o úvere, mimo spotrebiteľského právneho vzťahu, výslovne dohodnutá výška úrokov, nespôsobuje to
neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani v časti dojednania, nakoľko z ustanovenia §

502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak nie sú úroky určené, je dlžník povinný platiť obvyklé
úroky požadované za úveru, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Pri
pochybnostiach pritom platí, že bola zmluvnými stranami dojednaná výška úrokov týkajúca sa ročného
obdobia. Súd zároveň poukazuje na to, že aj pokiaľ by sa absolútne rozšíreným výkladom predmetný
vzťah posudzoval ako spotrebiteľský, nie je naň možné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorý v ustanovení
§ 1 ods. 2 písm. a) vylučoval aplikáciu zákona aj na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia
existujúcich nehnuteľností. Pritom iba tento zákon, upravujúci vzťahy zo zmlúv o úvere, upravoval
možnosť posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov, aj to iba za predpokladu, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Ustanovenia zmluvy o úvere

v Obchodnom zákonníku pritom pojmovo vylučujú bezúročný úver. Na základe uvedeného vyplýva, že aj
za predpokladu, že predmetná zmluva o úvere by bola považovaná za zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
pri dojednaní úroku vo výške 2,6 %, by nebolo možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch a
považovať úver za bezúročný, ale vychádzalo by sa z ustanovenia § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Takýto výklad, by zároveň nebol v neprospech prípadného spotrebiteľa, nakoľko je nepochybné, že v

prípade sporu, či ide o denný, týždenný alebo mesačný úrok, by sa vychádzalo z toho, že strany si
dojednali ročný úrok, čo je vždy v prospech dlžníka oproti úrokom dojednaným na iné ako ročné obdobie.
Naviac, aj zo samotného zákona č. 124/1996 Z. z., na ktorý odkazuje predmetná zmluva, konkrétne
z ustanovenia § 9 ods. 1 písm. a) je možné vyvodiť, že žalobca mohol poskytovať podporu za ročný
úrok z úveru.

10. Žalovaní namietali aj spôsob započítania ich platieb najprv na príslušenstvo, tvrdiac, že na daný
právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluva o úvere
bola uzatvorená 16. 09. 2003, pričom ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
plnenie dlžníka sa započíta najprv na istinu a potom na úroky, sa do zákona dostalo zákonom č.

568/2007 Z. z. účinným od 01. 01. 2008, pričom z prechodných ustanovení vyplýva, že nároky vzniknuté
z právnych vzťahov pred 1. januárom 2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Uvedené znamená, že aj pokiaľ sa zmluvné strany v čl. XII. bod 12.3 zmluvy dohodli na aplikácií aj
Občianskeho zákonníka, čo avšak nevylučuje aplikáciu Obchodného zákonníka, spôsob započítania
úhrad žalobca vykonal v súlade s platnou právnou úpravou. Zmluva o úvere je absolútnym obchodom,

čo znamená, že je potrebné na predmetnú vec aplikovať aj ustanovenia § 330 Obchodného zákonníka.
Pokiaľ žalobca postupoval v súlade so zákonom, nie je možné konštatovať, že konal v rozpore s
dobrými mravmi, resp. v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaní aj namietali výšku vyčísleného
príslušenstva. Svoje tvrdenie o nesprávnosti však neodôvodnili ani nepreukázali nesprávnosť vyčíslenia,čím neunieslo dôkazné bremeno tvrdenia. V sporovom konaní pre úspech v spore nestačí len tvrdiť,
resp. nesúhlasiť s tvrdeniami protistrany, ale je potrebné aj preukázať svoje skutkové tvrdenia. Žalobca
pritom tvrdil a listinnými dôkazmi (napr. na č. l. 51 a nasl.) preukázal výšku uplatneného nároku.

11. Aj keď na posúdenie sporných skutočností medzi stranami sporu nie je vzhľadom na vyššie uvedené
potrebnésavysporiadaťsprípadnýmspotrebiteľskýchcharakteromprávnehovzťahu,súdkonštatuje,že
zmluva o poskytnutí podpory nie je spotrebiteľskou zmluvou, žalobca nevystupoval v pozícii dodávateľa,
nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nie je podnikateľom podľa Obchodného

zákonníka a nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku. Zmluvou bola poskytnutá pomoc a
podpora štátu sociálne slabším občanom za účelom zabezpečenia bývania, čo samo o sebe vylučuje
akýkoľvek spotrebiteľských charakter sporu. Aj keď je trend posudzovať takmer každý vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľský, takýto výklad nezodpovedá ustanoveniu § 52 Občianskeho
zákonníka, ktorý jasne definuje tak osobu dodávateľa ako aj osobu spotrebiteľa.

12. Ku dňu platného odstúpenia od zmluvy pozostával dlh z nesplatenej istiny 17 642,25 eura,
nesplateného úroku z úveru 460,67 eura, zákonného úroku z omeškania 46,46 eura a zmluvnej
pokuty vo výške 1 810,29 eura, spolu 19 959,67 eura. Medzi stranami nebolo sporné to, že žalovaní po
začatí konania, v období od 29. 01. 2015 do 13. 06. 2017 uhradili žalobcovi celkovo 6 485,18 eura, z
čoho suma 1 000,70 eura bola žalobcom započítaná na trovy právneho zastúpenia. Uvedené úhrady

neboli súdu tvrdené ani preukázané do vyhlásenia prvého rozsudku a to ani zo strana žalobcu ako ani
zo strany žalovaných, ktorí mali preukázateľne o spore vedomosť, nakoľko si prevzali uznesenie, ktorým
súd pripustil zmenu žaloby. Následne si zásielky nepreberali a boli v konaní nečinní.

13. V priebehu odvolacieho konania zobrala žalobkyňa žalobu späť v časti úhrad žalovaných vo výške

5 267,79 eura, ktoré boli správne započítané na splatné príslušenstvo, to znamená na zmluvný 2,6 %
ročný úrok z úveru splatný do okamžitej splatnosti úveru vo výške 460,67 eura, zákonného úroku z
omeškania vo výške 57,32 eura, zmluvnej pokuty vo výške 1 810,29 eura a zákonného 8,05 % ročného
úroku z omeškania zo sumy 17 169,32 eura od 13. 01. 2015 do 13. 06. 2017, t. j . vo výške 3 339,83
eura. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, jej výška síce nebola medzi stranami sporná, avšak súd považuje za

potrebné uviesť, že dojednanie o zmluvnej pokute bolo obsiahnuté priamo v zmluve, pričom vzhľadom
na výšku a charakter zabezpečovanej pohľadávky súd nepovažuje jej výšku za neprimeranú. Žalovaným
bol poskytnutý úver za účelom podpory bývania za úrok vo výške 2,6 % s dobou splatnosti 30 rokov,
preto súd nevidí dôvod na prípadnú moderáciu zmluvnej pokuty. Po započítaní úhrad vykonaných v
priebehu konania tak zostala predmetom sporu istina úveru vo výške 17 642,25 eura, zostatok úroku

z omeškania za obdobie od 13. 01. 2015 do 13. 06. 2017 vo výške 400,32 eura a úrok z omeškania
z istiny úveru od 14. 06. 2017. Potom ako žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie sumy
5 267,79 eura, žalovaní uhradili dňa 13. 06. 2017 sumu 216,69 eura, ktorú súd započítal na zostatok
vyčísleného úroku z omeškania vo výške 400,32 eura, čím toto príslušenstvo predstavuje sumu 183,63
eura (400,32 eura - 216,69 eura). Žalovaní okrem vyššie uvedenej sumy zaplatili aj sumu 1 000,70

eura, ktorú žalobca započítal na trovy právneho zastúpenia. Tento postup žalobcu však bol nesprávny,
nakoľko o výške náhrady trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, rozhoduje súd a nie svojvoľne
žalobca. Preto akékoľvek úhrady žalovaných v priebehu konania je možné započítať na predmet sporu
a nie na náhradu vzniknutých trov konania. Z uvedeného dôvodu súd započítal sumu 1 000,70 eura na
zostávajúci úrok z omeškania vo výške 183,63 eura a zvyšnú sumu 817,07 eura na istinu úveru.

14. Na základe vyššie uvedeného súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 16 825,18 eura spolu so zákonným 8,05 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 16 825,18 eura od 14. 06. 2017 do zaplatenia.

15. V časti o zaplatenie sumy 6 485,18 eura súd žalobu zamietol. Žalobca síce navrhol konanie v časti
vykonaných úhrad žalovaných zastaviť, avšak vzhľadom k tomu, že tieto úhrady tvrdil až v priebehu
odvolacieho konania a do pojednávania konaného 28. 03. 2017 ich zamlčal, na základe čoho súd
vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu, súd nerozhodol o zastavení konania, s čím nakoniec
žalovaní nesúhlasili, ale v tejto časti považoval žalovaného za neúspešného v spore.

16. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že
žalobcovi priznal podľa výsledku konania náhradu trov v rozsahu 48 %. Ku dňu vyhlásenia
rozsudku predstavoval uplatnený nárok celkovo 25 336,22 eura (19 970,53 eura + 8,05 % ročnýúrok z omeškania zo sumy 17 169,32 eura od 13. 01. 2015 do 29. 11. 2018, t. j. 5 365,69 eura). Súd
žalobe vyhovel v časti ku dňu rozhodnutia vo výške 18 806,72 eura (16 825,18 eura + úrok z omeškania
vo výške 1 981,54 eura), preto bol žalobca v konaní úspešný v rozsahu 74 % a 26 % predstavuje jeho

neúspech. Po započítaní úspechu a neúspechu v spore, mu tak súd priznal náhradu trov konania v
rozsahu 48 %. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne o výške náhrady trov konania
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, lehota na plnenie je tri dni a plynie od

právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

18.Žalovanídeklarovali,žemajúpripravenéfinančnéprostriedkynajednorazovévyplateniesvojhodlhu,
preto aj napriek výške uplatneného nároku nežiadali povolenie splátok. Súd tak s prihliadnutím na výšku
priznanej pohľadávky určil mesačnú lehotu na plnenie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinná osoba dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnená osoba môže

podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov.