Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717204520
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2717204520.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcov: 1/ O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX,
C., 2/ R. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, C., 3/ H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. C., 4/ R. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, C., 5/ maloletý O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, C., zastúpený
matkouR.A.,nar.XX.XX.XXXX,bytomA.XX,C.,všetcizastúpeníadvokátomJUDr.PetromSchmidlom,
Záhorácka 11/A, Malacky, proti žalovaným: 1/ M. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, C. a 2/
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441,
zastúpená JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, Vajnorská 55, Bratislava, o ochranu osobnosti a

náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa
14. novembra 2019, č.k. 1C/13/2017-123, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., IV. p o t v r d z u j e,
vo výroku III. m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 3.750 eur do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku nárok žalobkyne 4/ priznaný týmto výrokom zamieta
a vo výroku V. m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 7.000 eur, žalobcovi

2/ sumu 7.000 eur, žalobcovi 3/ sumu 2.500 eur a žalobcovi 5/ sumu 5.000 eur do 3 troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok potvrdzuje.

II. Žalobcovia 1/, 2/, 5/ majú voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 50%
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

III. Žalovaní 1/, 2/ nemajú nárok voči žalobcom 3/, 4/ na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ každému sumu 8.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok I.),
žalovaným 1/, 2/ určil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 5.000 eur (výrok II.), žalobkyni 4/ sumu 7.000
eur (výrok III.), žalobcovi 5/ sumu 10.000 eur (výrok IV.) a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (výrok V.) a stranám nárok na náhradu trov konania
nepriznal (výrok VI.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobcovia 1/ až 5/ sa domáhali žalobou,
aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ sumu
20.000 eur každému, žalobcom 4/, 5/ po 25.000 eur každému s tým, že plnením jedného zo žalovanýchzaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Dôvodili tým, že dňa 14.12.2015 pri
dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla, keď toto riadil bez toho,
že by bol držiteľom vodičského oprávnenia a v stave vylučujúcom spôsobilosť. Pri dopravnej nehode

prišlo k usmrteniu spolujazdcov H. O. a O. S.. Nebohý O. S. žil v spoločnej domácnosti s rodičmi -
žalobcami 1/, 2/, bratom - žalobcom 3/, družkou - žalobkyňou 4/ a ich spoločným synom maloletým
žalobcom 5/. Protiprávnym konaním žalovaného 1/ bolo dotknuté ich právo na súkromný a rodinný
život tým, že navždy stratili možnosť viesť rodinný život so svojim synom, bratom, druhom a otcom.
Žalobcovia náhlym úmrtím blízkej osoby okrem toho utrpeli psychickú traumu, čo predstavuje závažnú

ujmu na ich osobnosti, pričom v takomto prípade ide o ujmu na celý život. K usmrteniu osoby blízkej
došlo trestnoprávnym konaním žalovaného 1/, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Skalica zo dňa
08.03.2017 uznaný vinným zo spáchania uvedeného skutku prečinu usmrtenia, za čo bol odsúdený
na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov, 6 mesiacov nepodmienečne. U žalovaného 2/ bolo zmluvne
poistenéosobnémotorovévozidlo.Žalovaný2/odmietolposkytnúťpožadovanéplneniesodôvodnením,
že rozsah poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje na

škodu, nie však na ujmu na osobnostných právach. Žalovaný 2/ tak navrhol žalobu zamietnuť. V spore
nebolo sporné, že žalovaný 1/ bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Skalica č.k. 6T/158/2016-376
zo dňa 08.03.2017, právoplatným dňa 08.03.2017 za prečin usmrtenia, keď ako vodič dopravného
prostriedku spôsobil v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil vplyvom
návykovej látky, z nedbanlivosti spôsobil smrť dvoch osôb, keď dňa 14.12.2015 viedol, napriek tomu,

že nie je držiteľom vodičského oprávnenia, ako vodič a v stave vylučujúcom spôsobilosť, vozidlo zn.
Renault Megane, EČ: SI 024 BR, kde vyšiel s vozidlom mimo cestu a vozidlo sa následne prevrátilo
na strechu do rybníka, pričom pri tejto dopravnej nehode prišlo k usmrteniu spolujazdcov H. O. a O. S.
utopením, pričom u vodiča bolo zistené dychovými skúškami 0,45 mg alkoholu na liter vydychovaného
vzduchu. Motorové vozidlo, ktoré riadil žalovaný 1/ v čase dopravnej nehody bolo poistené u žalovaného

2/ ako poisťovne. V spore bolo sporné či je žalovaný 2/ v konaní vecne pasívne legitimovanou stranou,
navrhovaná výška nemajetkovej ujmy, miera spoluzavinenia nebohého. Právne súd prvej inštancie
vec posúdil podľa § 11, § 13, § 822 OZ, § 2 písm. g), h), i), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 písm. a), §
7 ods. 1 zákona č. 381/2001 o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým
vozidlom. Vzhľadom na vznesenú námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaným 2/ súd

prednostne posúdil túto námietku. Odkázal v súčasnosti už na ustálenú rozhodovaciu činnosť pri riešení
tejto námietky všeobecných súdov SR, odvolacích súdov napr. KS v Trnave (sp.zn. 10Co/218/2015),
NS SR (napr. 8Cdo/103/2019 6Cdo/118/2019, 3Cdo/78/2019), ale najmä na rozhodnutie zverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo neskôr
publikované ako judikát R 61/2018. Podľa tohto rozhodnutia právna veta znie: „Škodou pre účely

zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých
obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“. Týmto postupom najvyššieho
súdu bolo dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích senátov v predmetnej problematike. Predmetom
konania na základe podanej žaloby bolo uplatnené právo žalobcov na ochranu osobnosti, do ktorého

bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom, ktoré bolo v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu
zásahu stanovenými právnym predpisom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 OZ predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné
právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv

nestačí. Žalovaný 1/ bol odsúdený právoplatným rozsudkom súdu na trest odňatia slobody v trvaní 5
rokov a 6 mesiacov. Svojim protiprávnym konaním spôsobil smrť dvoch osôb. Nastúpil do výkonu trestu
vo veku svojich 20 rokov a po jeho vykonaní bude prepustený najneskôr vo veku svojich 26 rokov,
teda bude mať pred sebou prevažnú časť svojho produktívneho života. Z týchto dôvodov žalobcovia
vnímajú morálnu satisfakciu ako nedostatočnú na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov jeho

protiprávneho konania do zásahu ich osobnostných práv. Žalovaný 1/ ani v konaní nepreukázal, že by sa
žalobcom akýmkoľvek spôsobom ospravedlnil, prejavil ľútosť na stratou osoby nebohého. Výsluchom
jeho matky, ktorá na pojednávaní ako svedkyňa uviedla, že udalosť na žalovaného 1/ vplýva strašne, v
dôsledku udalosti spával pri rozsvietenom svetle, mal na izbe otvorené dvere, kúpil si psa, aby ho trošku
utíšil, budil sa zo spania, kričal, bál sa chodiť von, pretože nechtiac zabil kamarátov. Neskôr rozprával,

že všetci pili v aute, vedeli, že nemá vodičský preukaz a niektorý z nich povedal, že idú do Skalice.
Vedela, že užíval marihuanu takisto ako aj nebohí H. O. a O. S.. Nebolo dostatočne preukázané, že
by žalobcom bol doručený akýkoľvek ospravedlňujúci list s akým obsahom. Súd vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania, keď mal za to, že smrťou nebohého bolo zasiahnuté do základného právažalobcov na súkromie a rodinný život. Ich ďalší život bol narušený vážnym spôsobom, ide o trvalú
a neodstrániteľnú ujmu v narušení rodiny, rodinných vzťahov, perspektívu ďalšieho života, pretrhnutie
väzieb v rámci širšej rodiny s priamymi príbuznými. Žalobcovia spolu s nebohým tvorili spolužijúcu

komunitu - rodinu, ktorá nie je významná len pre deti ale má zmysel aj pre rodičov. Žili v spoločnej
domácnosti v ktorej si zabezpečovali potreby sčasti spoločne, sčasti každý zo svojich prostriedkov a
podľa svojich potrieb. Najdôležitejšia v spoločnosti všeobecne uznávaná hodnota je hodnota života cez
osobnú slobodu a bezpečnosť, rodinný a súkromný život až po slobody akými sú sloboda prejavu a
majetkové práva. Súd pri hodnote života v súvislosti s právom na rodinný a súkromný život uvažuje tak,

že smrť je súčasťou života ale v danom prípade k nej došlo nečakane, v nepríhodnú dobu. Na druhej
strane však má za to, že by išlo o závažnejší zásah ak by sa jednalo o poškodenie vo sfére zdravia s
trvalými následkami spojené s invaliditou a následným značným obmedzením súkromného a rodinného
života. Žalobcovia 1/, 2/ boli rodičmi nebohého a ku strate syna došlo v ich veku 54 a 55 rokov, kedy
už nie je pravdepodobnosť mať ďalšieho potomka. Okrem nebohého majú ďalšieho plnoletého syna,
ktorý s nimi býva v spoločnej domácnosti. Nebohý bol pre nich nielen dieťaťom ale i osobou, s ktorou

sa mohli rozpráva o rôznych životných problémoch, vzájomne si pomáhali, trávili voľný čas, žalobca 1/
s nebohým pracovali u spoločného zamestnávateľa na rovnaké smeny, spolu dochádzali do práce. Z
ich výpovedí mal súd preukázané, že prestali sláviť vianočné sviatky tak, ako boli zvyknutí, nebohý im
chýba. Prišlo k obmedzeniu kontaktu s maloletým žalobcom 5/ - ich vnukom, keďže sa žalobkyňa 4/ z
domácnosti odsťahovala. Nemali vedomosť o tom, s kým sa nebohý stretával. Nebohý bol vo veku, keď

už mal založenú vlastnú rodinu a plány do budúcnosti, bol zárobkovo činný. Ani žalobcovia 1/, 2/ neboli
na neho odkázaní výživou. U žalobcov 1/, 2/ sa jedná o traumu spôsobenú tým, keď rodič prežije svoje
dieťa, teda o psychickú bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka. Žalobca 1/ predložil lekársky nález zo
dňa 09.10.2019 z neurologickej ambulancie, ktorým však nepreukázal, odkedy ambulanciu navštevuje,
a ani pre aké zdravotné problémy, či sa mu zhoršil po smrti syna zdravotný stav. Bol vyšetrený na

psychiatrii s úzkostnou depresívnou poruchou osobnosti. Táto porucha sa podľa dostupných informácií
prejavuje nadmernou a ťažko korigovateľnou tendenciou reagovať úzkostne na rôzne životné situácie,
najmä nové, zvlášť ak sú spojené s kontaktom s novými ľuďmi alebo podávaním nejakého výkonu
z reakciou vyhnúť sa takýmto situáciám. Žalobca 1/ nepreukázal však, že by psychická bolesť zo
straty dieťaťa prerástla do duševného ochorenia. Žalobca 3/ bol bratom nebohého, mali dobré vzťahy,

nepohádali sa, nepobili, vyrastali spolu, určitú dobu pracovali u spoločného zamestnávateľa, bývali spolu
v domácnosti žalobcov, mali vedľa seba izby, chodievali spolu aj s družkami a deťmi von na preliezky,
na pivo, nebohý požíval alkohol príležitostne. Žalovaného 1/ poznal z videnia. Nechodili spolu von, jeho
kamarátom bol nebohý H. O.. Súd mal za to, že žalobca 3/ a nebohý boli dospelými bratmi, ktorí mali
každý založenú vlastnú rodinu, jednalo sa o dobré súrodenecké vzťahy. Žalobkyňa 4/ bola družkou

nebohého, s ktorou žil v spoločnej domácnosti 2 roky. Je invalidnou dôchodkyňou s príjmom 290 eur
mesačne, s nebohým mali dobré vzťahy, bol živiteľ rodiny, plánovali založiť si samostatnú domácnosť.
Súd vzal do úvahy, že žalobkyňa 4/ je vo veku 24 rokov, v ktorom sa splnil aj možný predpoklad,
že bude mať ďalší vzťah s iným mužom, založí si novú rodinu. Jej výsluchom mal súd preukázané,
že po dobu takmer dvoch rokov (menej ako 2 roky po smrti nebohého) žije v spoločnej domácnosti

s iným mužom, plánuje založenie rodiny a v roku 2018 bola tehotná. Žalobkyňa 4/ pociťovala stratu
nebohého nielen v emočnej oblasti, ale aj finančnej, avšak po smrti nebohého žije po dobu dvoch rokov
v novom citovom vzťahu s druhom, ktorý jej finančne prispieva do domácnosti, ktorú skutočnosť súd
vzal do úvahy pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca 5/ je maloletým dieťaťom nebohého, k
smrti nebohého prišlo vo veku 15 mesiacov maloletého. Nebohý sa dieťaťu venoval, zabezpečoval jeho

potreby. Maloletý po dobu dvoch rokov žije s matkou v spoločnej domácnosti s jej druhom, na ktorého
si zvyká, rozumejú si, oslovuje ho tato, krstným menom alebo niekedy strýc. Maloletý stratil svojho
biologického otca, ktorá strata je nenahraditeľná, ale vzhľadom na vek si nemohol plne uvedomiť túto
stratu. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal do úvahy aj okolnosti, za ktorých prišlo k
dopravnej nehode. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ nemal vodičské oprávnenie, okrem toho

bol pod vplyvom alkoholu. Napriek tejto skutočnosti, s ktorou boli oboznámené osoby nachádzajúce sa
v motorovom vozidle, teda aj nebohý, nastúpil do vozidla, nechal sa viezť žalovaným 1/. Nebohý sa
celý deň nekontaktoval s družkou ani rodičmi, bratom, nemal potrebu im oznámiť, kde sa nachádza,
napriek tvrdeným dobrým vzťahom v rodinnej komunite. Nikto z jeho osôb blízkych celý deň až do
neskorých nočných hodín nemal vedomosť, kde trávi čas. Taktiež bolo preukázané, že nebohý bol v

čase dopravnej nehody v štádiu stredného stupňa opitosti, ktorý stav zrejme aj ovplyvnil jeho schopnosť
dostať sa z motorového vozidla po jeho prevrátení a páde do rybníka. Súd pri posúdení okolnosti, či
priznaná suma nebude na žalovaného 1/ pôsobiť likvidačne vzal do úvahy, že po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody bude žalovaný 1/ na začiatku svojho produktívneho veku, kedy bude môcť vstúpiťdo pracovno-právneho vzťahu, začať podnikať, zabezpečiť si finančné prostriedky, nadobudnúť majetok
a podľa svojich schopností a možností následne splniť svoje záväzky voči žalobcom. Aj keď žalovaný 1/
v súčasnej dobe nemá majetok, resp. nemá príjem, nie je vylúčené vzhľadom k uvedenému, že tento v

budúcnosti bude mať. Súd pri priznávaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal zo zákonného pravidla, že
peňažná náhrada musí byť primeraná a porovnateľná s priznaním takýchto náhrad v iných obdobných
prípadoch. Súd takto vychádzal z východiskovej čiastky pri náhrade nemajetkovej ujmy porušením čl. 8
dohovoru práva na rodinný život vo výške 15.000 eur s minimálnou výškou 5.000 eur. Súd v spore nemal
preukázané žiadne mimoriadne okolnosti, pre ktoré by zvažoval zvýšenie priznanej náhrady. Na druhej

stranemázato,žebolipreukázanéokolnosti,ktoréodôvodňujúzníženiepriemernejnáhrady.Užalobcov
1/, 2/ ako rodičov bolo porušené právo na rodinný život smrťou jedného z ich dvoch plnoletých synov,
ktorý síce s nimi žil v spoločnej domácnosti, ale spolu s družkou a dieťaťom sa plánoval odsťahovať,
neboli vzájomne odkázaní výživou. Súd po zvážení preukázaných skutočností u žalobcov 1/, 2/ a na
strane nebohého v súvislosti s dopravnou nehodou má za to, že primeraná výška nemajetkovej ujmy
predstavuje u každého sumu 8.000 eur. U žalobcu 3/ ako plnoletého brata považoval za primeranú

nemajetkovú ujmu v sume 5.000 eur, u žalobkyne 4/ ako družky, ktorá už žije dva roky s iným mužom,
s ktorým očakávala narodenie dieťaťa, sumu 7.000 eur a u maloletého žalobcu 5/ ako dieťaťa, ktorému
zomrel biologický otec, ale vzhľadom na vek zrejme nie je schopný v plnom rozsahu si uvedomiť túto
stratu, považoval za primeranú nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Súd preto uložil tieto sumy
žalovaným 1/, 2/ zaplatiť žalobcom s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto

plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku žalobného návrhu žalobu zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 257 CSP. V spore mali úspech žalobcovia
1/ a 2/ vo výške 40%, žalovaní 1/, 2/ vo výške 60%, teda čistý úspech žalovaných predstavuje 20%,
žalobca 3/ vo výške 25%, žalovaní vo výške 75%, čistý úspech žalovaných vo výške 50%, u žalobkyne
4/ predstavuje čistý úspech žalovaných 44% a u maloletého žalobcu 5/ čistý úspech 20%. Vzhľadom na

pomer úspechu v spore vzniklo právo žalovaných na pomernú náhradu trov konania voči žalobcom vo
výške čistého úspechu v konaní. Súd má za to, že v spore sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti, pričom vzal do úvahy, že sa jedná o spor týkajúci sa ochrany osobnosti v súvislosti
s porušením základného práva všetkých žalobcov zaručeného Ústavou SR. Okrem uvedeného justičná
prax nie je zatiaľ ustálená v rámci rozhodovania o výške priznanej nemajetkovej ujmy pri jednotlivých

porušeniach základných práv a výška náhrady je na voľnej úvahe súdu. Na strane žalobcov 3/, 4/,
5/ súd prihliadol na ich osobné pomery, keď žalobca 3/ má vážne zdravotné problémy, denne užíva
lieky, má príjem zo sociálnej dávky 80 eur mesačne, žalobkyňa 4/ je invalidná dôchodkyňa, žalobca 5/
je maloletým dieťaťom. Aj keď použitie ustanovenia § 257 CSP neodôvodňuje fakt, že strana nie je
solventná, slúži toto ustanovenie na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Priznanie nároku na náhradu

trov konania proti žalobcom by neprimerane zasiahlo do ich sociálnej situácie. Súd vzal do úvahy aj
postavenie žalovaného 1/, ktorému v súvislosti s týmto sporom doteraz zo spisu nevyplývajú žiadne
trovy a žalovaného 2/, ktorým je poisťovňa, ako právnická osoba, a nepriznaním nároku na náhradu trov
konania nebude značne nepriaznivo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podali odvolania strany sporu.
Žalovaný 1/ uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky a súd svojim
postupom znemožnil mu plnohodnotnú obhajobu. Rozhodnutie súdu je podľa neho v bodoch I. až IV.,
kde je mu určená povinnosť zaplatiť určité sumy žalobcom, nesprávne.

3. Žalovaný 2/ uviedol, že sa odvoláva proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti. Má za to, že súd
nesprávne právne vec posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej republiky aplikoval eurokonformný
výklad slovenských zákonov. Zastáva stanovisko, že v súlade s platným právnym poriadkom a
aplikačnou praxou NS SR vo vzťahu k nemajetkovej ujme, resp. k jej náhrade absentuje pasívna
vecná legitimácia žalovaného 2/, ako poisťovateľa. Poukázal najmä na rozhodnutia NS SR, sp.zn.

4Cdo/168/2009, sp.zn. 3Cdo/301/2012, ktoré rozhodnutia nastolili smer, akým sa uberá výklad tejto
problematiky v podmienkach Slovenskej republiky, keď v zmysle uvedených rozsudkov slovenské
právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných
nehodách. V rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol
v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia. Ďalej poukázal na

rozhodnutie NS SR, sp.zn. 8Cdo 219/2016 a na ostatný záver NS SR, sp.zn. 3Cdo 234/2017, ktorým
diskvalifikoval aktivitu Ústavného súdu v tejto otázke. Vzhľadom na tieto rozhodnutia má za to, že
pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ v tomto konaní daná nie je. V predmetnej otázke absentuje
rozhodnutie veľkého senátu NS SR v zmysle ust. § 48 CSP, ktoré jediné môže byť smerodajné prerozhodovanie súdov nižších stupňov. Pokiaľ bol súd presvedčený o pasívnej vecnej legitimácii, mal
svoje myšlienkové pochody dostatočne a presvedčivo odôvodniť. K samotným okolnostiam prípadu
vo vzťahu k úmrtiu O. S. odvolateľ uviedol, že k úmrtiu došlo v dôsledku nehody, a to utopením. Ak

by pripustili existenciu pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný 2/ by zodpovedal len za následok úmrtia v
dôsledkunehodyspôsobenejpriprevádzkemotorovéhovozidlaaniezanáslednéudalosti.Vovozidlesa
nachádzali štyri osoby, z ktorých dvom sa podarilo z vozidla uniknúť. Tieto osoby neposkytli nevyhnutnú
pomoc, v dôsledku čoho došlo k utopeniu poškodeného a ďalšej osoby vo vozidle. Úmrtie poškodeného
bolo až sekundárnym následkom nehody, za ktorú nezodpovedá a nemôže zodpovedať žalovaný 2/

ako poisťovateľ motorového vozidla. Keďže úmrtie bolo až sekundárnym následkom nehody, medzi
úmrtím O. S. a samotnou nehodou chýba súvislá reťaz príčinnej súvislosti. Súd nedostatočne zohľadnil
spoluvinu poškodeného, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, dobrovoľne nasadol do vozidla, vedel, že
žalovaný 1/ nemá vodičský preukaz a je pod vplyvom alkoholu. Súd sa nevysporiadal ani s majetkovými
pomermi žalovaného 1/, ako osoby, ktorá do práv žalobcov na súkromie zasiahla. Finančná náhrada
je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým

je najmä ospravedlnenie, samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Aj
samotné prejednanie veci pred súdom je potrebné považovať za morálnu satisfakciu, ktorá vzhľadom na
okolnosti prípadu postačovala. Žalovaný 1/ navyše trpí psychickými problémami a výčitkami svedomia.
Ospravedlnil sa listom žalobcom, čo malo byť tiež zohľadnené pri priznávaní nemajetkovej ujmy, resp.
jej náhrady. Konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobu voči žalovanému zamietol a priznal mu náhradu trov konania,
alternatívne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že namietajú zamietajúcu časť rozsudku, spôsobenú ujmu považujú za

závažnú, nakoľko rodina stratila syna, brata, druha a otca v podstate v mladom veku, čo predstavuje
značný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov, ktorú bližšie opísali v rámci svojich výpovedí
pred súdom. Žalobcom prislúcha vyššia náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, než aká im bola
priznaná, ktorá by aspoň z časti vykompenzovala stratu z náhlej straty rodinného príslušníka. Priznanie
vyššej nemajetkovej ujmy v peniazoch nebude predstavovať bezdôvodné obohatenie žalobcov, nakoľko

vzhľadom na skutkové okolnosti a následky, primeraná náprava už nebude možná, teda priznanie
náhrady ujmy v peniazoch je jediný možný spôsob, ako napraviť spôsobený zásah, pričom výška jej
priznania v zmysle napadnutého rozsudku je nedostačujúca. Navrhli rozsudok zmeniť a žalobe v celom
rozsahu vyhovieť.

5. Žalovaný 1/ na výzvu súdu doplnil svoje odvolanie, keď uviedol, že má za to, že náhradu nemajetkovej
ujmy má uhrádzať poisťovňa. Momentálne by exekučné konanie a vymáhanie dlžnej sumy od neho bolo
zbytočné a nehospodárne, nakoľko je stále vo výkone trestu odňatia slobody. Po jeho ukončení je človek
s nižším vzdelaním, bohužiaľ vie uviesť okolnosti hraničiace s istotou, že po zbytok života je i čiastka
nízka preňho a rodinu likvidačná. Uvedomuje si stratu živiteľov rodiny, no napriek úprimnej ľútosti im

pomôcť nedokáže a trpel by sebaklamom, ak by prehlásil, že takýto stav v jeho živote nastane.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania podali včas oprávnené
osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k
záveru,žeodvolaniažalobcov1/,2/,3/a5/súčiastočnedôvodné,odvolaniežalobkyne4/niejedôvodné
a odvolania žalovaných 1/, 2/ sú čiastočne nedôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 1C/13/2017 je ochrana osobnosti a

náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhajú žalobcovia 1/ až 5/ na žalovaných 1/, 2/ a to žalobcovia
1/, 2/, 3/ každý po 20.000 eur a žalobcovia 4/, 5/ každý po 25.000 eur s tým, že plnením jedného zo
žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného. Žalobcovia 1/ až 5/
si svoj nárok uplatňujú podľa § 13 ods. 2 OZ, keď žalovaný 1/ svojim konaním zasiahol trvalo do ich
osobnostných práv, konkrétne do ich práva na súkromie, ktorého súčasťou je právo na rodinný život, keď

žalobcovia prišli o jednu z najbližších osôb a to žalobcovia 1/, 2/ o syna, žalobca 3/ o brata, žalobkyňa
4/ o partnera, a žalobca 5/ o otca a nemôžu ďalej rozvíjať svoje vzájomné vzťahy s ním. Predmetom
odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal
nemajetkovú ujmu žalobcom 1/, 2/ každému po 8.000 eur, žalobcovi 3/ v sume 5.000 eur, žalobkyni 4/ vsume 7.000 eur a žalobcovi 5/ v sume 10.000 eur, vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že určil žalovaným
1/, 2/ povinnosť uvedené sumy žalobcom zaplatiť d 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

8. Z obsahu spisu vyplynulo, že dňa 14.12.2015 v čase medzi 20.00 hod. až 22.00 hod., žalovaný 1/
viedol osobné motorové vozidlo zn. Renault Megane, EČV: SI 024BR, bez vodičského oprávnenia, pod
vplyvnom alkoholu a spôsobil dopravnú nehodu tak, že vyšiel s vozidlom mimo cestu pri rybníku R6 v k.
ú. Mesta Z., vozidlo sa prevrátilo na strechu do rybníka, pričom usmrtil dvoch spolujazdcov a to H. O.,

nar. XX.XX.XXXX, a O. S., nar. XX.XX.XXXX. Žalovaný 1/ z miesta nehody odišiel, nepokúsil sa H. O.
a O. S. vyslobodiť z auta, neposkytol im pomoc ani sám, ani nikoho na pomoc neprivolal a títo sa obaja
utopili. Nebohý O. S. bol synom žalobcov 1/, 2/, bratom žalobcu 3/,partnerom ( druhom) žalobkyne 4/ a
otcom žalobcu 5/, s ktorými všetkými žil v spoločnej domácnosti. Z rozsudku Okresného súdu Skalica,
sp.zn. 6T/158/2016 vyplynulo, že rozsudkom zo dňa 8.3.2017, bol žalovaný 1/ uznaný vinným zo skutku,
že dňa 14.12.2015 napriek tomu, že nie je držiteľom vodičského oprávnenia, ako vodič viedol v stave

vylučujúcom spôsobilosť vozidlo zn. Renault Megane, s ktorým vyšiel mimo cestu, vozidlo sa prevrátilo
na strechu do rybníka, pričom pri tejto dopravnej nehode došlo k usmrteniu dvoch spolujazdcov a to H.
O. a O. S.. Za to bol žalovaný 1/ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov,
so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, zároveň
mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť morové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na

doživotie a bolo mu tiež uložené protitoxikologické ochranné liečenie ambulantnou formou. Okrem toho
žalovaný 1/ bol v tomto konaní súdený aj za to, že vo väčšom rozsahu neoprávnene prechovával pre
vlastnú potrebu omamnú látku, čím spôsobil prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi.

9.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciesprávneprávneposúdilvecnúpasívnulegitimáciu
žalovaných 1/ a 2/. Žalovaný 1/ zodpovedá ako prevádzateľ dopravného prostriedku a tiež je jeho
zodpovednosť daná aj porušením pravidiel cestnej premávky, čím spáchal prečin usmrtenia syna,
brata, partnera a otca žalobcov. Aj keď u O. S. bolo ako príčina smrti zistené utopenie, tak príčinou
bola nehoda a to, že žalovaný 1/ sa s autom prevrátil na strechu a vošiel do rybníka. Tvrdenia

žalovaného 2/, že chýba príčinná súvislosť medzi nehodou a smrťou O., sú špekuláciou. Ak by auto
nebolo vošlo do rybníka, O. S. by sa neutopil. Pokiaľ sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
2/, tak vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda je povinne zmluvne poistené u žalovaného
2/. Odvolací súd pri tejto vecnej pasívnej legitimácii poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
31. júla 2017, sp.zn. 6 M Cdo 1/2016 - rozhodnutie R 61/2018, z ktorého vyplýva, že škodou pre účely

zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení
je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej
nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhrade takejto ujmy je poisťovňa
pasívnelegitimovaná.Zodôvodneniauvedenéhorozhodnutiavyplýva,že9.októbra2018sauskutočnilo

rokovanie občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, na ktorom bolo prijaté uznesenie o uverejnení
rozhodnutia Najvyššieho súdu, sp.zn. 6 Mdo 1/2016 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie bolo neskôr publikované ako judikát R 61/2018. Týmto
postupom Najvyššieho súdu bolo dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích senátov k predmetnej
problematike, čím zároveň došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd tu

ďalej poukázal na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu, napr. sp.zn.: 2 Cdo 41/2018, 2 Cdo 52/2018,
2 Cdo 131/2018, 4 Cdo 91/2018, 6 Cdo 207/2017, 6 Cdo 226/2017, z ktorých vyplýva, že dovolací
súd posudzuje právne otázky ohľadne vecnej pasívnej legitimácie poisťovne vyplývajúce z povinného
zmluvného poistenia už v súlade s právnymi závermi, na ktorých spočíva judikát R 61/2018. Vzhľadom
k uvedenému považoval odvolací súd žalovaného 2/ za pasívne legitimovaného v danom spore.

10. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Podľa odseku 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa odseku 3,
výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.11. Podľa § 15 OZ, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi
a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.

12. Nečakaným, šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov 1/ až 5/ došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny
charakter. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život zahŕňajúci vzťahy medzi
blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo

na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a
napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym
a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho
dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu ČR sp.zn. PL ÚS 16/04 zo 4.5.2005).
Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej

safisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata
blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť
(nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2844/14). Preto šokujúca smrť syna, brata, partnera a otca
predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia
z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v

peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej
ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ktoré môžu byť významné tak u osoby
postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. V dôsledku neoprávneného zásahu
žalovaného 1/ došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb vyplývajúcich
predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelým. Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o dospelého

syna žalobcov 1/, 2/, mladšieho brata žalobcu 3/, partnera(druha) žalobkyne 4/ a otca žalobcu 5/,
ktorí spolu žili v spoločnej domácnosti, viedli harmonický rodinný život, intenzívne trávili spolu čas,
vzájomne si pomáhali, podporovali sa. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho
človeka je často vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalých, často vyžadujúca
odbornú pomoc, sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve

upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, odovzdávanie materinskej lásky, výchovného
poslania, poskytovanie opatery v starobe, priateľstvo, opora, vzor. Ich absencia sa negatívne prejaví
nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka.
Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb vytvárajúcich
základ rodinného života. Následkom toho je zmena plne fungujúcej rodiny s deťmi, vnúčatami,

na neúplnú rodinu, navždy strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného života, ovplyvňujúcu tiež
sebarealizáciu pozostalých členov rodiny. Rodičia nebohého O. teda žalobcovia 1/, 2/ trpia obrovským
smútkom, so stratou syna sa doposiaľ nevyrovnali, žalobca 1/ vyhľadal aj odbornú pomoc. Život rodiny
sa zmenil, neprežívajú už žiadne radostné okamihy, sviatky, nedokážu sa tešiť zo života. Žalobca 3/
stratil brata, ktorý mu bol aj priateľom a tiež oporou, takisto trpí smútkom. Maloletý žalobca 5/ ako

syn nebohého bude v podstate celý svoj život vyrastať bez otca, ktorého strata je nespochybniteľná,
brániacamuspoznávaťsvojhootca,rozvíjaťsnímblízkyvzťah,viesťrodinnýživot,očojeochudobnený.
Žalobkyňa 4/ stratila životného partnera, živiteľa rodiny, otca svojho syna, s ktorým nemôže rozvíjať
spoločný rodinný život. Nemožno prehliadať ani charakter hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté a ich
ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky (podľa článku 41 ods. 1 manželstvo, rodičovstvo

a rodina sú pod ochranou zákona a podľa ods. 4 tohto článku deti majú právo na rodičovskú výchovu
a starostlivosť).

13. Súd prvej inštancie zistil vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov v dostatočnom rozsahu
skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci, prihliadal aj na zákonom stanovené kritériá

priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný
zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať, avšak nesprávne
určil výšku nemajetkovej ujmy.

14. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon neustanovuje ani rámcové

čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivéhozadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby
bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak, napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodený mohli
naďalej kvalifikovať ako obete porušenia dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní

proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu

(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. statusu
obete podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v
prípade Scordino vs.Taliansko v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková
vs. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 sťažnosť č. 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva

uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom
pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine a tiež
to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol. Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je

nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch (sp.zn. I. ÚS 2844/14).

15. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7C/256/2011-184 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Žiline, č.k. 8C/264/2013-223 z 28.10.2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť otca
maloletého dieťaťa vo výške 23.000 eur a rodičom zomrelého každému vo výške 10.000 eur. V
zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 18C/276/2008 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave, sp.zn. 4Co/470/2011 bola rodičom plnoletej dcéry priznaná náhrada 49.790 eur,
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 18C/76/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp.zn. 6Co/217/2014 bola rodičom priznaná nemajetková ujma 40.000 eur, pričom smrť
nastala v dôsledku dopravnej nehody, rozsudkom Okresného súdu Topoľčany, sp.zn. 6C/143/2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp.zn. 5Co/264/2017 bola priznaná matke plnoletej
dcéry nemajetková ujma 25.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp.zn. 17C/22/2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp.zn. 6Co/176/2016 bola priznaná matke, ktorá žila s plnoletým

synom v spoločnej domácnosti nemajetková ujma 20.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp.zn. 5C/38/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 20Co/183/2014 bola
rodičom priznaná nemajetková ujma vo výške 15.000 eur a bratovi 5.000 eur, pričom v tejto náhrade
bolo zohľadnené už aj spoluzavinenie nebohého, ktorý vedel, že vodič požil návykové látky. Rozsudkom
Okresného súdu Trnava, sp.zn. 37C/178/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp.zn.

11Co/90/2010 súd priznal rodičom plnoletej dcéry nemajetkovú ujmu každému v sume 15.000 eur.
Okresný súd Prievidza rozsudkom, sp.zn. 18C/381/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne, sp.zn. 17Co/322/2017 priznal rodičom každému po 15.000 eur a mladšiemu bratovi 10.000
eur, Okresným súdom Považská Bystrica, sp.zn. 6C/51/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne, sp.zn. 17Co/243/2015 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy otcovi a matke po 10.000 eur

a plnoletému bratovi 5.000 eur, keď sa jednalo o dopravnú nehodu s následkom smrti nepripútaného
spolujazdca. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Cdo/185/2011 zo 14.3.2012
bolo odmietnuté dovolanie voči rozhodnutiu týkajúcemu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 120.000 eur (z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia slobody).

16. Odvolací súd mal za to, že v danom prípade je primeraná výška nemajetkovej ujmy v sume 20.000
eur pre každého z rodičov a syna nebohého O. S. a 10.000 eur pre jeho brata a 5.000 eur pre
družku, pri ktorej zohľadnil, že si krátko po smrti O. S. našla novú známosť, s ktorým partnerom žije v
spoločnej domácnosti a má s ním aj dieťa. Takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti
a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov.

17. Odvolací súd však s prihliadnutím na všetky okolnosti úmrtia O. S. skonštatoval spoluzavinenie
nebohého na vzniku škody, keď skonštatoval, že tento spolu s ďalšími osobami v predmetný deň
14.12.2015 požíval alkohol a následne spolu s ďalšími osobami a to L. O., H. O. a žalovaným I. sisadol do motorového vozidla, kde pokračovali v konzumácii alkoholu. O. bol v štádiu stredného stupňa
opitosti, musel si byť vedomý toho, že v rámci zábavy niekto z prítomných môže motorové vozidlo
naštartovať a jazdiť s ním. Tiež musel vedieť, že každý z prítomných bol pod vplyvom alkoholu, nakoľko

spolu s nimi tento alkohol konzumoval. Pokiaľ následne žalovaný 1/ naštartoval motorové vozidlo a
jazdil s ním, nebohý O. neodmietol zotrvať v motorovom vozidle napriek tomu, že všetky osoby vo
vozidle vrátane neho boli pod vplyvom alkoholu, ktoré skutočnosti vyplynuli z výpovede žalovaného
1/ a tiež z výpovede svedka L. O.. Nebolo preukázané, že by sa nebohý O. domáhal vystúpenia z
motorového vozidla, že by žiadal, aby nejazdili predmetným vozidlom. Žalobcovia nepreukázali, že

by O. nevedel, že vodič motorového vozidla je pod vplyvom alkoholu, resp. že by nevedel, že vodič
naviac nemá ani vodičský preukaz. Odvolací súd vyhodnotil toto konanie nebohého O. ako značne
nezodpovedné a do určitej miery vedúce k tak závažným následkom, ku ktorým nemuselo prísť, pokiaľ
by odmietol viezť sa v motorovom vozidle, ktoré šoféruje osoba pod vplyvom alkoholu a taktiež je možné,
že pokiaľ by nebol nebohý O. pod vplyvom alkoholu, bol by schopný sa z havarovaného motorového
vozidla dostať. Odvolací súd túto mieru určitého spoluzavinenia na vzniku škody vyhodnotil na 25%,

o čo ponížil primeranú výšku náhrady. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam tak potom považoval
za primeranú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcov 1/, 2/ vo výške 15.000 eur u
každého, u žalobcu 3/ vo výške 7.500 eur a u žalobkyne 4/ vo výške 3.750 eur a u žalobcu 5/ vo
výške 15.000 eur. Odvolací súd má za to, že táto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí
likvidačne, predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy

navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie
takejtonáhradysúdomprvejinštancieboloprostriedkombezdôvodnéhoobohateniažalobcov.Odvolacie
námietky žalovaného 1/ tak boli nedôvodné vzhľadom na preukázanú adekvátnosť priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vo výške od 7.500 eur do 15.000 eur nepochybne nemôže byť
náhradou za život, ale slúži len na minimálne zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Tvrdenia, že

úmrtie blízkej osoby žalobcov nespôsobilo zásadné zhoršenie ich sociálnej situácie, bolo nenáležité,
keďže funkciou náhrady nemajetkovej ujmy nie je zlepšiť sociálnu situáciu žalobcov (ale kompenzuje
prežité strasti a útraty najbližších príbuzných, v dôsledku nenapraviteľnej straty samotnej možnosti
ďalšiehokontaktuarozvíjaniavzťahovsnebohýmakosynom,bratom,partneromarodičom).Vyslovenie
ľútosti žalovaným 1/ možno kvalifikovať len ako elementárny prejav slušnosti, nie je ho však možné

považovať za kvalifikované vyporiadanie sa s pôvodcom zásahu. Takisto skutočnosť, že žalovaný 1/ bol
v trestnom konaní uznaný vinným a odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody nebola spôsobilá
ovplyvniť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (neplní žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie
za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti fyzických osôb). Práve nedostatočná výška náhrady
nemajetkovej ujmy by mohla viesť k tomu, že ujmou už postihnutý účastník konania sa opätovne stáva

obeťou nesprávneho výkladu právnych predpisov. Výška priznanej náhrady reflektuje aj skutočnosť, že k
zásahu došlo zo strany fyzickej osoby (v prípade právnických osôb súdna prax priznáva vyššie náhrady).
PoukazžalovanéhoI.najehoosobné,majetkovépomerynemoholbyťdôvodný,právesprihliadnutímna
primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku každému zo žalobcov, do osobnostnej
sféry ktorého bolo zasiahnuté.

18. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výrokoch I., II., IV. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vo výroku III. podľa § 388
CSP zmenil tak, že určil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 3.750 eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého

plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku nárok žalobkyne 4/ priznaný týmto výrokom (3.250
eur) zamietol, vo výroku V. podľa § 388 CSP zmenil rozsudok tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu 7.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 7.000 eur, žalobcovi 3/ sumu 2.500 eur a žalobcovi
5/ sumu 5.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšnej zamietajúcej časti

rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (zamietnutá časť tu predstavuje u žalobcov 1/, 2/ u každého
po 5.000 eur, u žalobcu 3/ 12.500 eur, u žalobkyne 4/ 18.000 eur a u žalobcu 5/ 10.000 eur ).

19. O nároku na náhradu trov tohto (prvoinštančného i odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd v
súlade s § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust.§ 255 a § 257 CSP a priznal žalobcom 1/, 2/, 5/, ktorí boli v

konaní úspešnejší voči žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v pomere 50% s tým, že plnením jedného
zo žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného. Žalovaní 1/, 2/
boli voči žalobcom 3/, 4/ percentuálne úspešnejší, avšak z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré
súd videl v charaktere daného sporu, keď v konaní išlo o škodovú udalosť, následkom ktorej došlo knenapraviteľnej škode v podobe usmrtenia a rozhodnutie o výške plnenia záviselo výlučne na úvahe
súdu, odvolací súd žalovaným 1/, 2/ voči žalobcom 3/, 4/ náhradu trov nepriznal.

20. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).