Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 11, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/68/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119205188
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3119205188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. X, Q., právne zastúpený: D.. I. U., advokát, so sídlom A. XXXX/X, Q., proti žalovanej: E. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. X, Q., právne zastúpená: E.. E. T., advokát, so sídlom C. H. H. J. X/B, Q., o
vyporiadaniebezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovporozvodemanželstva,naodvolaniežalovanej

proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 15C/27/2019-89 zo dňa 31. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu ako
manželov tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal nehnuteľné veci zapísané na LV č. XXXX
pre k. ú. P., a to byt č. XX, vo vchode X, na X.poschodí bytového domu súp.č. XXX postavenom na

pozemku P. parc. č. XXX, vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a na príslušenstve o veľkosti XX/XXXX, v hodnote 64.000,- eur. Do výlučného vlastníctva žalobcu
prikázal hnuteľné veci: válendu v detskej izbe v hodnote 10,- eur, písací stôl so stoličkou
v detskej izbe v hodnote 10,- eur, kuchynský stôl a stoličky v kuchyni v hodnote 10,- eur, rohovú lavicu
v kuchyni v hodnote 10,- eur, vstavanú skriňu v detskej izbe v hodnote 10,- eur, kuchynskú linku s
digestorom a sporákom v hodnote 20,- eur. Do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal hnuteľné

veci: šatník v spálni v hodnote 20,- eur, manželskú posteľ v spálni v hodnote 5,- eur, 2 nočné stolíky v
spálni v hodnote 0,- eur, zrkadlo v spálni v hodnote 0,- eur, sedaciu súpravu 3+1+1 v obývacej izbe v
hodnote 10,- eur, obývaciu stenu v hodnote 10,- eur, video prehrávač v obývacej izbe v
hodnote 10,- eur, luster v obývacej izbe v hodnote 10,- eur, televízor v obývacej izbe rok výroby
2017 v hodnote 200,- eur, stôl so 4 stoličkami v obývacej izbe v hodnote 10,- eur, válendu
v detskej izbe v hodnote 10,- eur, písací stôl so stoličkou v detskej izbe v hodnote 10,- eur,
počítač v detskej izbe v hodnote 10,- eur, mikrovlnnú rúru v kuchyni v hodnote 10,- eur, chladničku s

mrazničkou v kuchyni v zostatkovej hodnote 10,- eur, práčku zn. Whirlpool v hodnote 10,- eur, vešiakovú
stenu so zrkadlom v chodbe v hodnote 50,-eur, kufríkový šijací stroj v hodnote 10 eur,
odšťavovač v hodnote 10,- eur, kuchynský riad, a to sada hrncov, sada príborov, jedálenská súprava a
sada šálok spolu v hodnote 10,- eur. Rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej
na vyrovnanie jej podielu sumu 29.434,43 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnej zo strán
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol podľa § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3, 4 a § 150 Občianskeho zákonníka.3. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že manželstvo strán sporu bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX a
rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 17Pc/1/2017 zo dňa 11.05.2017, právoplatným
dňa 18.05.2017, pričom zánikom manželstva zaniklo aj BSM strán sporu. Ustálil, že podiely žalobcu a

žalovanej sú u každého o veľkosti 1. Uviedol, že disparitu podielov nie je možné zvoliť, nakoľko neboli
zistené tak závažné dôvody počas trvania manželstva, (napríklad páchanie trestnej činnosti, násilie v
rodine, alkoholizmus či užívanie drog a podobne), pre ktoré by mal súd pristúpiť k uvedenej „sankcii“ v
neprospech niektorého z bývalých manželov. Zo zistení súdu vyplynulo, že manželia dlhodobo vzájomné
problémy neriešili, nekomunikovali, čo za daného stavu nemožno pripočítať výlučne len na vrub jedného

z nich až do takej miery, že by ktorýkoľvek z manželov mal mať teraz výhodu vyššieho podielu na mase
BSM.

4. Uviedol, že o byt patriaci do BSM prejavil záujem žalobca. Žalovaná byt do výlučného vlastníctva
nechcela, ale žiadala, aby súd svojím rozhodnutím založil podielové spoluvlastníctvo strán k nemu s
podielmi 1, poukazujúc na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu a jej odkázanosť na daný byt. Súd sa s

argumentácioužalovanejnestotožnil.Žalobca,narozdielodžalovanej,preukázalaktuálnomcertifikátom
J. J.., že mu bude na požiadanie poskytnutý úver vo výške 30.000,- eur, ktorý použije na výplatu
žalovanej, a teda mal za to, že žalobca dostatočným spôsobom preukázal svoju solventnosť pre účely
vyporiadaniaBSM.Riadilsatým,žejepovinnosťousúdudbaťoto,abynebolmajetokvoväčšejhodnote,
a teda aj suma na vyrovnanie podielov, prikázaný tej strane sporu, ktorej jeho majetkové pomery

objektívne neumožňujú túto sumu uhradiť, resp. pre ktorú by uhradenie tejto sumy bolo obzvlášť ťaživé.
Na prikázanie bytu do výlučného vlastníctva žalovanej podľa názoru súdu neboli splnené podmienky,
keďže sama nemá financie nielen na vyplatenie žalobcu z bytu, ale ani na úhradu nákladov spojených s
bývaním, ktoré uhrádza žalobca od rozvodu napriek tomu, že od mája 2019 v byte nebýva. Neplatenie
nákladov by mohlo vyvodiť reálnu hrozbu prípadného výkonu zákonného záložného práva ostatných

vlastníkov bytu, a teda by o byt ako svoje obydlie mohla prísť aj žalovaná. Tým by sa účel - zachovanie
obydlia prakticky úplne zmaril pre jedného aj druhého z bývalých manželov. Nepovažoval za vhodné
riešenie prikázanie bytu do podielového spoluvlastníctva, nakoľko ide len o výnimočné opatrenie,
napríklad ak ani jeden z bývalých manželov nemá financie na vyplatenie druhého, čo v danej veci nebolo
splnené. Za daného stavu súd takýto spôsob vyporiadania nehodnotí ako prijateľný, najmä pokiaľ jeden

z manželov disponuje prostriedkami k výplate druhého manžela, a to aj vzhľadom na narušené vzťahy
medzi bývalými manželmi, ktoré by vyvolávali iba ďalšie rozpory ohľadom užívania spoločného bytu.
Strany v jednom byte spoločne bývať nevedia, nakoľko vzťahy medzi nimi sú vážne narušené. Strany
sporu 17 rokov neboli schopné spoločne v jednom byte žiť, keď každý býval po túto dobu osobitne.
Takéto riešenie by nebolo konečným vyporiadaním majetkových vzťahov medzi stranami a vyvolalo by

iba ďalšie spory. Dospel k záveru, že za situácie, kedy žalovaná nemá financie na úhradu bytu, niet
iného východiska ako len to, aby byt platil žalobca, pokiaľ sa nechce dostať do rizika, že o spoločný byt
prídu účastníci na dražbe, čo by nebolo v záujme nikoho, najmä však žalovanej, ktorá tvrdí, že bez bytu
bude bezdomovcom. Situácia je podľa súdu iba na prospech žalovanej, ktorá býva v byte, neplatí za
byt a služby vôbec nič, ani to, čo by bolo v jej finančných možnostiach a na druhej strane, nedôvodne

tvrdí, že kľudne žalobca mohol povedať, že platiť za byt nebude. Túto skutočnosť svedčiacu v prospech
prikázaniabytužalobcovi,ktorýjeakojedinýzbývalýchmanželovschopnývôbecďalejuhrádzaťnáklady
na byt, pri rozhodovaní zohľadnil. Uviedol, že sociálna situácia, na ktorú sa žalovaná odvoláva, nie je
uspokojivá, avšak podotkol, že je tiež spôsobená aj postojom žalovanej. Žiadna objektívna skutočnosť
žalovanej nebráni pracovať, nemá žiaden zdravotný hendikep, nie je invalidná. Pokiaľ prišla o prácu v

roku 2005, odvtedy uplynulo 15 rokov a žalovaná sa do pracovného procesu nezaradila. Dobrovoľne
nepracuje od roku 2005. Pokiaľ žalovaná poukazovala na problémy s dcérou, súd konštatoval, že táto
má 39 rokov, je v zrelom veku, nie je invalidná, nemá žiadne fyzické ani mentálne postihnutie a síce
nepracuje, ale podľa vyjadrenia žalovanej, je šikovná a absolvovala rekvalifikačný kurz na výkon SBS
služby. Z uvedených dôvodov ani problémy dospelej dcéry nemôžu byť dôvodom, pre ktorý by súd mal

prikázať byt do podielového spoluvlastníctva, pričom v tomto konaní možno prihliadnuť len na záujem
maloletých detí a nie na záujem dospelej dcéry, ktorá aktuálne prechádza ťažkým životným obdobím.

5. Hodnotu bytu súd prvej inštancie ustálil na sumu 64.000,- eur ako priemer žalobcom uvádzaného
cenového rozpätia. Uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 2 CSP, nakoľko žalovaná až

na prvom pojednávaní a v následných podaniach a prednesoch začala tvrdiť, že hodnota bytu je
vyššia, minimálne 80.000,- eur, avšak na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiaden dôkaz ani
neprodukovala žiadne dôkazné návrhy, hoci súd dal stranám aj po prvom pojednávaní lehotu v trvanído 31.01.2020 s upozornením, že na neskôr predložené súd už nemusí prihliadať. Túto lehotu na
produkovanie dôkazov o hodnote bytu žalovaná nevyužila.

6. Pri prikázaní hnuteľných vecí sa súd riadil zásadou, že hnuteľná vec má byť spravidla prikázaná tomu,
kto ju užíva a tým aj opotrebúva, teda tomu, u koho dochádza k amortizácií danej veci, keď všetky veci
aktuálne už niekoľko mesiacov aj v čase rozhodovania súdu po odsťahovaní sa žalobcu z bytu v máji
2019 užíva iba žalovaná s dospelou dcérou. Zároveň, z praktického hľadiska zohľadnil, že zariadenie v
počte po 2 ks bude vhodné rozdeliť tak, aby mohli naďalej plnohodnotne plniť svoje úžitkové vlastnosti.

Nepovažoval za hospodárne ani praktické, aby prikazoval hnuteľné veci do podielového spoluvlastníctva
strán sporu, a to aj s poukazom na fakt, že sám žalobca netrval na tom, aby mal k týmto veciam
rozhodnutím súdu potvrdené svoje vlastníctvo a v konečnom dôsledku pre žalovanú je nepochybne ich
priznanie do jej výlučného vlastníctva priaznivejším rozhodnutím než podielové spoluvlastníctvo k nim.

7. Nárok žalobcu na vyporiadanie dlhu vyplývajúceho z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa

05.08.2016 uzatvorenej s veriteľom J. J. poskytnutý v sume 20.000,- eur, ktorého nesplatený zostatok
ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva bol 9.064,40 eur a ktorého aktuálny nesplatený
zostatok ku dňu vyhlásenia rozsudku bol v sume 5.376,51 eur, s poukazom na závery aktuálnej
judikatúry, že dlh z predmetnej zmluvy nie je spoločné pasívum, nevyporiadal a nikomu neprikázal k
zaplateniu nesplatený zostatok tohto dlhu. Doplnil, že aj keď v uvedenom prípade záväzku nejde o

spoločnýdlhbývalýchmanželov,nemožnohotedavyporiadaťtak,žebybolprikázanýniektorémuznich.
To však podľa súdnej praxe neznamená, že by sa pri vyporiadaní BSM na dlh vôbec nemalo prihliadať
(§ 150 veta druhá Občianskeho zákonníka). Zdôraznil, že vnos (náhrada toho, čo zo svojho vynaložil na
spoločný majetok) možno zohľadniť iba na návrh dotknutej strany sporu. Vnos v naznačenom zmysle
žalobca neuplatnil a potvrdil, že finančné prostriedky z predmetného spotrebiteľského úveru neboli

použité na zadováženie konkrétnej spoločnej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ale boli spotrebované
počasmanželstvanabežnúspotrebuvrámcirodiny,pretosúdvzmysleustálenejjudikatúrynepovažoval
za možné zohľadniť záväzok žalobcu z predmetnej zmluvy a financie z nej získané ako vnos zo
svojho majetku na spoločný majetok. Pri rozhodovaní zohľadnil požiadavku žalobcu na nahradenie
sumy 2.393,07 eur, ktorá bola uhradená dňa 01.04.2015 titulom úhrady dlhu vzniknutého za trvania

manželstva, vymáhaného v exekúcií voči žalovanej ako povinnej v prospech R. W. ako oprávneného,
pričom sa jedná o výlučný dlh žalovanej, z ktorého nebol zaviazaný žalobca. Žalovaná úhradu tohto dlhu
nespochybňovala a vynaloženie tejto sumy na tvrdený účel nepopierala a prejavila ochotu ho uspokojiť
v celom uplatnenom rozsahu. Vyporiadací podiel, ktorý je povinný žalobca zaplatiť žalovanej v sume
29.434,43eur,vypočítalsohľadomnačistúhodnotuBSM(64.485,-eur)zktorejbymalkaždýzmanželov

podiel 1 (32.242,50 eur), po zohľadnení, že žalobca nadobudol veci celkom v hodnote 64.070,- eur
a žalobkyňa hnuteľné veci v hodnote 415,- eur, s prihliadnutím na to, že žalovaná uznala nárok voči
žalovanému v sume 2.393,07 eur.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 257 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že vyporiada bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu prikázaním do ich
podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX pre k. ú. P., a to byt č. XX vo vchode

X na X. poschodí bytového domu súp. č. XXX postavenom na pozemku P. parc. č. XXX vrátane podielu
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti XX/
XXXX a hnuteľné veci: 2 válendy v detskej izbe, písací stôl so stoličkou v detskej izbe, kuchynský stôl a
stoličky v kuchyni, rohovú lavicu v kuchyni, vstavanú skriňu v detskej izbe, kuchynskú linku s
digestorom a sporákom, šatník v spálni, manželskú posteľ v spálni, 2 nočné stolíky v spálni, zrkadlo

v spálni, sedaciu súpravu 3+1+1 v obývacej izbe, obývaciu stenu, videoprehrávač v
obývacej izbe, luster v obývacej izbe, televízor v obývacej izbe rok výroby XXXX, stôl so 4 stoličkami
v obývacej izbe, písací stôl so stoličkou v detskej izbe, počítač v detskej izbe, mikrovlnnú rúru v
kuchyni, chladničku s mrazničkou v kuchyni, práčku zn. Whirlpool, vešiakovú stenu so zrkadlom v
chodbe, kufríkový šijací stroj, odšťavovač, kuchynský riad (sada hrncov, sada príborov, jedálenská

súprava a sada šálok), a to každej zo strán sporu vo veľkosti 1 a aby žalovanej bola priznaná náhrada
trov konania v plnom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie označila za nespravodlivý a spôsob
vyporiadania BSM za neprimeraný. Namietala, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní dôsledne
neriadil princípom vyporiadania BSM uvedeným v § 150 Občianskeho zákonníka. Aj keď súd v bode18. odôvodnenia konštatuje, že na uvedené skutočnosti (že finančne aj materiálne pomáhala žalovanej
jej rodina) „treba prihliadať“, vo výroku rozsudku sa toto žiadnym spôsobom neodzrkadlilo. Uviedla, že
žalobca nielen, že peňažné prostriedky žalovanej prideľoval, ale robil tak sporadicky, svojvoľne, podľa

vlastného uváženia, resp. skôr podľa nálady. Žalovaná tak bola odkázaná na pomoc tretích osôb, ktoré
jej pomohli zabezpečiť základné životné potreby, bez ktorých by nemohla prežiť. Žalovaná sa preto
dôvodne domnieva, že súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní povinný prihliadať na to, ako sa každá
zo strán sporu postarala o rodinu, na starostlivosť o deti, ako aj o spoločné hospodárenie v domácnosti.
Súd bol povinný skúmať a následne zohľadniť túto skutočnosť nielen pri určení výšky podielov strán

sporu, ale aj pri spôsobe vyporiadania BSM. Opakovane uviedla, že výsledkom rozhodnutia súdu prvej
inštancie je, že sa zo žalovanej a jej dcéry stanú bezdomovkyne. Na druhej strane, žalobca bude mať
k dispozícií byt, ktorý je predmetom BSM a v ktorom momentálne býva žalovaná a zároveň bude mať
zabezpečené bývanie u svojho otca, o ktorého sa stará a ktorý plne postačuje i jeho bytovým potrebám.
Žalovaná si za sumu určenú súdom, ktorú jej mal žalobca zaplatiť, nedokáže zabezpečiť adekvátne
bývanie. Odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva uviedla,

že akékoľvek zásahy do obydlia je potrebné posudzovať mimoriadne citlivo. Podľa mienky žalovanej,
žalobca jej sumu určenú vo výroku rozsudku nikdy neuhradí. Žalovaná v konečnom dôsledku zostane
s dcérou na ulici bez strechy nad hlavou, s vysokou pravdepodobnosťou bez peňazí a žalobca bude
mať jeden byt na bývanie (byt otca) a druhý na „kšeft“, nájomné nikdy oficiálne neprizná a suma, ktorú
má žalobca vyplatiť žalovanej, bude prakticky nevymáhateľná, a to aj s ohľadom na to, že žalovaná

nemá čas ani peňažné prostriedky na vymáhanie tejto sumy. Namietala, že suma určená súdom ako
hodnota nehnuteľnosti bytu, ktorý je predmetom BSM, je neprimerane nízka. Predmetný byt má trhovú
hodnotu minimálne 80.000,- eur, a preto jej podiel na BSM určený súdom prvej inštancie je neprimerane
nízky. Súd pritom vychádzal výlučne z tvrdenia žalobcu a „akéhosi“ stanoviska realitnej kancelárie.
Toto potvrdenie nemôže byť rozhodujúce pre určenie výšky hodnoty nehnuteľnosti, nakoľko jeho váha

a dôveryhodnosť sú nízke. Žalovaná sa domnieva, že ak súd prvej inštancie nemohol určiť hodnotu
nehnuteľnosti zhodným tvrdením strán sporu, mal vykonať dokazovanie odborným vyjadrením alebo
znaleckým posudkom podľa § 206, resp. § 207 CSP. Súdu vytýkala, že nekriticky prevzal tvrdenia
žalobcu bez ohľadu na tvrdenia, návrhy a dôkazy žalovanej. Namietala spôsob aplikácie tzv. sudcovskej
koncentrácie, na ňou navrhované dôkazy preukazujúce vyššiu hodnotu bytu v BSM. Súdu vytýkala, že

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci.
Súdu vytýkala, že v rozpore s čl. 7 ods. 2 a § 148 ods. 1 druhá veta CSP neumožnil uzavrieť stranám
sporu zmier, a to napriek tomu, že žalobca predložil priamo na pojednávaní dňa 10.03.2020 ponuku
na mimosúdne vyriešenie sporu. Zastáva názor, že súd mohol a mal všetky hnuteľné a nehnuteľné
veci tvoriace masu BSM prikázať do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej, a to v pomere

1 pre každú zo strán sporu. Takéto usporiadanie sa javí ako spravodlivé. Žalovaná bude mať naďalej
vyriešenú bytovú otázku a žalobca nepríde o svoje vlastnícke nároky. Hodnota nehnuteľnosti v čase
neklesá, naopak, vzhľadom na vývoj na realitnom trhu rastie. Žalovaná je ochotná znášať náklady na
energie, ktoré spotrebuje, ako aj prípadné ďalšie poplatky spojené s užívaním bytu a rovnako je ochotná
dohodnúť sa o spôsobe jeho užívania so žalobcom pre prípad, že by ho chcel užívať. Sú tak naplnené

všetky podmienky na to, aby byt, ako aj zvyšný hnuteľný majetok tvoriaci masu BSM, bol prikázaný do
podielového spoluvlastníctva strán sporu.

10.Žalobcavpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniunavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a zároveň žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Predovšetkým poukázal na to,
že v odvolaní žalovanej nie sú uvedené žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa už nebol súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní vo veci zaoberal. Uviedol, že žalovaná nekonkrétne vytýka súdu prvej
inštancie, že sa pri rozhodovaní dôsledne neriadil princípom vyporiadania BSM uvedeným v § 150
Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie obsahuje viacero samostatných zásad vyporiadania,

ak žalovaná má v úmysle poukázať na zásadu uvedenú v prvej vete citovaného ustanovenia zákona,
resp. výnimku z tejto zásady parity a jej údajné nerešpektovanie súdom prvej inštancie, potom je
zrejmé, že takéto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie výnimku z
uplatnenia tejto zásady parity dôsledne zvažoval, i keď nie na podnet žalovanej, ale na podnet
právneho zástupcu žalobcu, ktorý vzniesol požiadavku, aby súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil

zásluhovosť manželov na nadobudnutí a udržaní spoločných vecí, pričom súd vo svojom rozhodnutí v
bode 18. jednoznačne uviedol, že taký dôvod, ktorý by odôvodňoval odchýlenie sa od princípu parity,
nevzhliadol. Žalobca je doposiaľ presvedčený, že súd prvej inštancie výnimku zo zásady parity podielov
uplatnil mal a mohol. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaná od roku 2005 dobrovoľnenepracuje a nikdy nevyužila tie možnosti na zmiernenie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, ktoré
mala zo zákona k dispozícií. Žalovaná posledných 15 rokov nepracovala, prácu si nehľadala, na
dohodnuté pohovory na ÚPSVaR nechodila, nežiadala o sociálne dávky, lebo sa jej nechcelo „chodiť po

úradoch“. Pri dôslednej úvahe, po rozdielnom určení podielov, by súd musel vyrovnací podiel žalovanej
výrazným spôsobom krátiť a nie zvýšiť, ako to žalobkyňa požaduje v odvolaní. K námietke žalovanej
o fatálnych následkoch súdneho rozhodnutia uviedol, že žalovaná si spravodlivosť vysvetľuje veľmi
svojsky, keď za nespravodlivé považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým neakceptoval jej návrh
na určenie bytu a hnuteľných vecí do podielového spoluvlastníctva strán sporu a za spravodlivé by

zrejme považovala určenie bytu i hnuteľných vecí do podielového spoluvlastníctva, jeho ďalšie faktické
užívanie výlučne ňou samotnou a 39 ročnou dcérou a zrejme za spravodlivé by považovala, aby
žalobca naďalej platil všetky náklady spojené s užívaním bytu a aby mu za užívanie tohto bytu nad
rámec jej spoluvlastníckeho podielu nič neplatila, prípadne, aby jej žalobca ešte prispieval na stravu
či vreckové sumou 100,- eur, ako jej dával ešte aj po rozvode, kým sám býval v spoločnom byte.
Uviedol, že súd prvej inštancie správne zdôvodnil svoje rozhodnutie neakceptovať návrh žalovanej

určiť byt a hnuteľné veci do podielového spoluvlastníctva. Takéto žalovanou navrhované riešenie by
vzhľadom na v konaní dostatočne preukázané finančné možnosti strán sporu celkom zrejme nebolo
definitívnym a iba by oddialilo konečné riešenie majetkových vzťahov strán sporu. Je ťažké uveriť
argumentom, že v situácií, že žalobca sám platil za služby spojené s užívaním bytu a za energie a dával
zo svojej mzdy žalovanej 100,- eur mesačne, že žalovaná nemala k dispozícií ani 20,- eur potrebných

na vyhotovenie potvrdenia realitnej kancelárie o cene bytu. Naviac, túto skutočnosť namietala prvýkrát
až vo svojom odvolaní. Nedôvodná je podľa názoru žalobcu námietka ohľadne mimosúdneho riešenia
sporu, prípadne súdom schváleného zmieru, nakoľko ponuka žalobcu obsahovala konkrétne podmienky
vrátane lehoty jej splatnosti, pričom nebol ochotný pristúpiť na ďalšie predlžovanie súdneho konania a
keďže žalovaná uvedenú ponuku s jej všetkými podmienkami neakceptovala, k dohode nedošlo, súd

riadne pokračoval v pojednávaní. K námietke žalovanej, aby súd zriadil k bytu a hnuteľným veciam
podielové spoluvlastníctvo, uviedol, že takéto riešenie majetkového sporu by nebolo správne a nebolo
by ani riešením konečným. Pokiaľ by žalobca takýto stav chcel dosiahnuť, mohol postupovať tak, že
by v lehote troch rokov po rozvode žalobcu na vyporiadanie BSM nepodal. Následne by sa uplatnila
domnienka uvedená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a strany sporu by sa stali podielovými

spoluvlastníkmi spoločného bytu. Žalovaná by nemala žiadne finančné možnosti na uhrádzanie platieb
za služby spojené s užívaním bytu ani za energie. Žalobca by stál pred rozhodovaním, či prestať tieto
platby platiť a privodiť exekúciu na spoločný byt, alebo dať na súd návrh na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva. Takýto postup by úplne zbytočne finančne zaťažoval obe strany sporu.
Ako vyplynulo z priebehu konania pred súdom prvej inštancie, nie je žiaden dôvod domnievať sa, že

strany sporu by sa o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vedeli mimosúdne dohodnúť.
Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zohľadnil, že žalobca u určenie bytu do jeho výlučného
vlastníctva záujem prejavil a preukázal aj pripravenosť a schopnosť vyplatiť vyrovnávací podiel
žalovanej, preto súd prvej inštancie majetkové vzťahy správne vyriešil. Žalovaná podľa rozhodnutia súdu
dostane od žalobcu na vyrovnanie podiel 29.434,43 eur a bude sa môcť rozhodnúť, či si spoločne s

dcérou kúpia, alebo prenajmú menší byt, ktorého udržiavanie bude v ich finančných možnostiach.

11. Žalovaná v odvolacej replike vytýka žalobcovi, že zo žalovanej vytvára osobu neschopnú,
len využívajúcu pracovitého a starostlivého žalobcu. Argumentáciu žalobcu označila za scestnú.
Porovnávala argumentáciu žalobcu, že hodnota bytu podľa realitnej kancelárie 60.000,- až 65.000,- eur

je hodnoverným faktom a tvrdenie žalovanej, že byt má hodnotu najmenej 80.000,- eur, je len tvrdenie
vyslovené neodborníkom. Uviedla, že realitné kancelárie nehnuteľnosti, teda aj byty, predávajú za cenu
stanovenú predávajúcim, ceny neurčujú. Tvrdenie žalovanej a tzv. dôkaz žalobcu sú preto rovnakej
hodnoty, s čím sa súd žiadnym spôsobom nevyporiadal. K odvolaniu priložila inzertné noviny s cenami
bytov vyznačené červenou fixkou. Uviedla, že úverový certifikát na získanie úveru v sume 30.000,- eur

žalobca nemá, inak by ho súdu predložil. Z vyjadrenia žalobcu vyvodila, že žalobca byt nepotrebuje,
mieni ho okamžite predať a zo získanej ceny vyplatiť celý úver. Za týchto okolností nič nebráni súdu
prikázať byt do vlastníctva žalovanej, ktorá ho na rozdiel od žalobcu potrebuje a po vyriešení svojho
bývania, po predaji bytu, vyplatí žalobcovi sumu 29.434,43 eur.

12. Vo svojom vyjadrení žalobca vytýka žalovanej, že súdu podsúva názor, že žalobca by mal byť
po rozvode zodpovedný za jej výživu a naviac, aj za výživu spoločnej plnoletej dcéry. Uviedol, že
tak žalovaná, ako aj ich dcéra, sú plnoleté osoby, sú zdravé a spôsobilé pracovať. Žalobca nemá
žiadnu povinnosť tieto osoby vyživovať a to, že im donedávna platil 100,- eur, bolo len jeho slobodnérozhodnutie, že bývalej manželke a dospelej dcére pomôže. Okrem toho, týmto osobám poskytuje
nezanedbateľnú pomoc, keď platí všetky platby za byt, v ktorom tieto bývajú. Namiesto vďaky za túto
pomoc sa dočkal iba výčitky, že pomáha nedostatočne. Uviedol, že žalovaná nikde nepracuje, nemá

príjem, z ktorého by bola schopná splácať úver v sume 30.000,- eur. Žiadnym spôsobom nepreukázala,
že potvrdenie banky o pripravenosti poskytnúť úver na účel vyporiadania BSM strán sporu, by sa
musel volať „úverový certifikát“ a nie „ponuka splátok úveru“. V uvedenom prípade nie je dôležitý názov
takéhoto dokumentu, ale jeho obsah. Z neho jednoznačne vyplýva, že J., I. je pripravená žalobcovi
poskytnúť úver do maximálnej výšky 30.000,- eur za úrokovú sadzbu 5,4 % p. a. a jeho splácanie rozložiť

do 96 mesačných splátok po 387,01 eur. Uviedol, že lehota na vyplatenie sumy žalovanej na vyrovnanie
zaniknutého BSM 30 dní, je pri takto vysokej čiastke plne oprávnená. Prikázanie bytu do výlučného
vlastníctva žalovanej s uložením povinnosti vyplatiť žalobcovi sumu 29.434,43 eur, je nelogické a nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná by jednak musela vyplatiť žalobcovi sumu vyššiu o 2.393,07
eur než žalobca, a jednak v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť
schopnosť žalovanej vyplatiť žalobcovi jeho podiel na spoločnom byte. Žalovaná mala možnosť od

začiatku konania reagovať na žalobcom predložené potvrdenie o jeho cene, od začiatku bola v konaní
zastúpená advokátom. Mohla nechať vypracovať a predložiť vlastné vyjadrenie o cene, mohla súdu
navrhnúť znalecké dokazovanie. Nič také nespravila a po uplynutí sudcovskej lehoty vzniesla návrh
na ustanovenie znalca. Takéto nepoctivé konanie zo strany žalovanej podľa názoru žalobcu nemôže
požívať súdnu ochranu, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalovanej preskúmal vec podľa § 379
a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanou

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v konaní vykonané dôkazy vyhodnotil každý
jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal
za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalovanej uvedené v podanom odvolaní sú totožné s námietkami
uplatnenými pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal, preto
nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalovanou tvrdené, ani
preukázané také skutočnosti, ktoré mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne

v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
dodáva:

15. Ako správne uvádza súd prvej inštancie, pri vyporiadaní BSM sa vychádza z toho, že podiely oboch
manželov sú rovnaké. Po vykonanom dokazovaní ustálil, že podiely žalobcu a žalovanej sú u každého v

1. Správnosť tohto právneho záveru žalovaná v podanom odvolaní spochybňuje a uvádza, že súd prvej
inštancie bol pri rozhodovaní povinný prihliadať na to, ako sa každá zo strán sporu starala o rodinu, na
starostlivosťodeti,akoajnaspoločnéhospodáreniedomácnostiaspoukazomnauznesenieÚstavného
súdusp.zn.I.ÚS488/2015uvádza,žezákladnouzásadouprevykonanievyporiadaniaBSMje,žepodiely
oboch manželov sú rovnaké (princíp parity), z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú

podiely určiť aj iným pomerom. Zastáva názor, že súd túto skutočnosť nemusí zohľadňovať len pri
určení výšky podielov strán sporu, ale aj pri spôsobe vyporiadania BSM. Napriek tomu, že správnosť
záveru súdu prvej inštancie o zachovaní princípu parity žalovaná spochybňuje, žiadnym spôsobom
nekonkretizuje navrhovanú disparitu, a to ani pri určení výšky podielu, ani pri spôsobe vyporiadania
BSM. Pokiaľ žalovaná mienila dosiahnuť a zohľadniť zásluhovosť manželov o nadobudnutie a udržanie

spoločných vecí, súd by tak mohol postupovať len v prípade, že by takáto zásluhovosť bola v konaní
preukázaná. Zákonné znenie § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť
podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci, prihliadnuc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil
o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, zároveň ani neupravuje spôsob nerovného vyporiadania.
Disparita môže tak byť vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z

manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať.
Súd prvej inštancie dal na argumentáciu žalovanej presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď, takže pri
rozhodovaní nezistil dôvody prípadnej výnimky z uplatnenia zásady parity. Pokiaľ strany sporu za trvania
manželstva od roku 2000 do roku 2017 spolu nežili, keď žalobca obýval byt a žalovaná dom svojho brata,žalovaná dlhodobo nepracovala a bola dobrovoľne nezamestnaná a celú rodinu finančne zabezpečoval
žalobca, finančne a materiálne pomáhala žalobkyni jej rodina, žalobca na žiadosť žalovanej „len
prideľoval“peniazeažalovanejdávallencca100,-eurmesačne,počastrvaniamanželstvaboliproblémy

so staršou dcérou, s ktorou si žalobca ako otec vzťah nevybudoval, nie sú tieto skutkové zistenia
dôvodom pre uplatnenie disparity (§ 150 veta tretia Občianskeho zákonníka) v prospech žalovanej, ako
sa odvolaním domáhala.

16. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že namietané rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre žalovanú

nespravodlivé a bude mať pre ňu fatálne následky v tom smere, že sa z nej stane bezdomovkyňa
a žalobca podľa mienky žalovanej jej sumu určenú vo výroku rozsudku nikdy neuhradí, odvolací
súd uvádza, že s jej námietkou sa stotožniť nemôže, nepovažuje ju za opodstatnenú, za dôvodnú
nepovažuje ani jej požiadavku na prikázanie bytu do podielového spoluvlastníctva. Stotožňuje sa s
názoromsúduprvejinštancie,žezaloženiepodielovéhospoluvlastníctvaisprihliadnutímnaekonomickú
situáciu strán sporu by zrejme nebolo definitívnym a vyvolalo by reťaz ďalších súdnych sporov, čo

nie je zmyslom a účelom konania o vyporiadanie BSM. Pri úvahe, že súd prikázal byt do výlučného
vlastníctva žalobcovi, nemožno prehliadnuť, že žalobkyňa dlhodobo (od roku 2005) nepracuje, bola
dobrovoľne nezamestnaná, jej finančná situácia je nepriaznivá a v prípade, že by žalovaná nebola
schopná uhrádzať náklady s užívaním bytu spojené, reálne by hrozil výkon zákonného záložného
práva ostatných vlastníkov bytu, a teda by o byt ako o svoje obydlie mohla prísť žalovaná a tiež aj

žalobca. Žalobca v konaní preukázal, že má prísľub úveru v dostatočnej výške, naviac je zamestnaný
s pravidelným príjmom, teda žalobca o určenie bytu do jeho výlučného vlastníctva záujem prejavil a
preukázal pripravenosť a schopnosť vyrovnací podiel žalovanej vyplatiť. Nenáležitá je obava žalovanej,
že sa rozhodnutím súdu stane osobou bez domova, pretože predmetné rozhodnutie jej priznáva
nárok na výplatu vyrovnacieho podielu v sume 29.434,43 eur, ktorá suma je nepochybne dostatočná,

aby žalovanej umožnila zabezpečiť si primerané bývanie, keďže žalovaná od roku 2005 dobrovoľne
nepracuje, teda nie je viazaná na konkrétnu prácu a jej bytová otázka nie je spojená s dostupnosťou
na pracovisko. Naviac, v prípade, pokiaľ by žalobca svoju povinnosť vyplatiť žalovanej vyrovnací podiel
dobrovoľne nesplnil, má žalovaná nárok vymáhať plnenie v exekučnom konaní. Za tejto situácie a
prezentovanej obavy o fatálne dopady predmetného rozhodnutia na bytové potreby žalovanej, vyznieva

až komicky tvrdenie žalovanej (dlhodobo nezamestnanej osoby), že žalovaná nemá čas ani peňažné
prostriedky na vymáhanie tejto sumy (vyrovnacieho podielu).

17. Žalovaná vytýka súdu jeho postup pri určovaní hodnoty masy BSM, čo sa malo prejaviť najmä
pri hodnote bytu a tvrdí, že súd nesprávne aplikoval tzv. sudcovskú koncentráciu na ňou navrhované

dôkazy preukazujúce vyššiu hodnotu bytu BSM. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca spolu so žalobou
predložil listinný dôkaz, potvrdenie o trhovej hodnote nehnuteľnosti vystavený realitnou kanceláriou. Na
nariadenom pojednávaní (prvom pojednávaní) žalovaná hodnotu bytu spochybňovala, na preukázanie
svojho tvrdenia žiaden dôkaz nepredložila a nenavrhla žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie strany poučil
o sudcovskej koncentrácií konania a uložil im, aby najneskôr do 31.01.2020 predložili prostriedky

procesného útoku a obrany, dôkazy a dôkazné návrhy s tým, že na neskôr predložené súd nemusí už
prihliadať. Za týmto účelom pojednávanie odročil. Sudcovská koncentrácia konania stanovená v § 153
CSP znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v
priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácií
konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych

účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom
v konaní. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany
sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Pokiaľ žalovaná navrhla doplniť dokazovanie tak, že
mienila predložiť potvrdenie realitných kancelárií o tom, aká je reálna hodnota bytu, ktorý je predmetom
vyporiadania BSM s tým, že vyslovila, že takéto byty sa predávajú minimálne za 80.000,- eur, nie je

porušením sudcovskej koncentrácie konania, pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že tento dôkaz
nebol predložený včas, a teda nebude vykonaný. Žalovaná mala možnosť súdu predložiť stanovisko
realitnej kancelárie o hodnote bytu, rovnako mala možnosť predložiť súdu znalecký posudok, resp.
požiadať o vykonanie znaleckého dokazovania, všetko však iba v určitom štádiu konania, a to do termínu
31.01.2020. V posudzovanej veci včasnosť procesnej obrany súd prvej inštancie vyhodnotil v závislosti

na posúdení konkrétnych okolností sporu a svoj záver uviedol v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej
(§ 153 ods. 3 CSP).18.Nenáležitáavrozporesobsahomspisujenámietkažalovanej,žesasúddôsledneneriadilprincípom
uvedeným v čl. 7 ods. 2 a v § 148 ods. 1 CSP. V zápisnici o pojednávaní je totiž konštatované a zo
zvukového záznamu o priebehu pojednávania vyplýva, že súd sa o zmierne vyriešenie veci pokúsil.

19. Záverom ešte odvolací súd považuje za potrebné reagovať na odvolaciu námietku žalovanej, ktorá
uvádza, že predmetný byt má trhovú hodnotu minimálne 80.000,- eur, a preto jej podiel na BSM určený
súdom prvej inštancie je neprimerane nízky; súdu vytýkala, že vychádzal výlučne z tvrdenia žalobcu a
„akéhosi“ stanoviska realitnej kancelárie. Žalovaná namieta, že toto potvrdenie nemôže byť rozhodujúce

pre určenie výšky hodnoty nehnuteľnosti. Jeho váha a dôveryhodnosť sú nízke. Nejde pritom o odborné
vyjadrenie ani znalecký posudok. Takáto odvolacia námietka žalovanej nebola oprávnená. Podľa § 151
ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Otázka hodnoty
nehnuteľnosti je otázkou skutkovou. Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie o hodnote nehnuteľnosti preukázal,
a to listinným dôkazom, za ktorý je potrebné považovať potvrdenie realitnej kancelárie, mala právo

žalovaná tieto tvrdenia účinne poprieť, k čomu v konaní nedošlo. Iná hodnota nehnuteľností , ako tá , z
ktorej pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal, nebola v konaní preukázaná.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil.

21. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 priznal žalobcovi proti neúspešnej odvolateľke (žalovanej) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).