Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, March 6, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/251/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220701
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8113220701.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: W. Č., I.. X.X.XXXX, B. X,

N., zastúpeného JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom, Floriánska 19, 040 01 Košice, proti žalovanému:
W. Š., I.. X.XX.XXXX, I.Á.. M.. W. XX, XXX XX Y., zastúpenému JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom,
Hlavná 19, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.696,10 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 12.7.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu

sumu 1.696,10 Eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 16.7.2011 v podvečerných hodinách si žalovaný dostatočne
nezabezpečil svojich dvoch psov, ktorých mal na dvore RD svojho nebohého otca v obci G.. Uvedení
psy z areálu rodinného domu ušli a po tom čo prekonali oplotenie areálu farmy žalobcu v obci Z. B.,
roztrhali 1ks mláďaťa klokana Tasmánskeho Bennetow v hodnote 1.000,- Eur, 2ks oviec Quessant spolu
v hodnote 531,10 Eur, 3 ks oviec Jacobbsova (kamerunska) spolu v hodnote 60,- Eur a 3ks oviec

Capova každá v hodnote 35,- Eur. Uvedeným konaním bola žalobcovi spôsobená celková škoda vo
výške 1.696,10 Eur. Žalobca bol v tento deň odcestovaný v zahraničí a na farmu prišiel až na nasledujúci
deň v nedeľu. Na mieste sa zbehlo viacero občanov z obce Z. B., ktorí dosvedčili, že sa jedná o psov W.
Š.. To že ide o jeho psov dosvedčili aj na polícii, kde boli spísané zápisnice o podaní oznámenia. Uvedení
svedkovia podľa žalobcu jednoznačne potvrdili, že sa jedná o psov W. Š., ktorí už údajne v piatok ušli z
dvora domu, ktorý po smrti nebohého p. Š. nikto neobýva. Poukázal na to, že obec G. v tejto veci vydala
rozhodnutie dňa 11.7.2013 na základe ktorého uznala žalovaného vinným zo spáchania priestupku. Pri

prejednaní veci na pojednávaní mal za to, že škoda bola spôsobená práve psami žalovaného. Poukázal
na zákon č. 282/2002 Z.z. s tým, že priestupku sa dopustí každý držiteľ, ktorý nezabráni voľnému pohybu
svojho psa. Podľa jeho názoru vlastníctvo psa nie je podstatné, pretože držiteľom psov, ktorí škodu
spôsobili, bol žalovaný.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a poprel, že by sa malo jednať o jeho psov. Uviedol, že tvrdenia
opierajúcesaorozhodnutieobceG.zodňa11.7.2013nemôžubyťsmerodajné,leboišlooneprávoplatné

rozhodnutie, voči ktorému bol podaný riadny opravný prostriedok. Následne poukázal na to, že
podľa upovedomenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 30.9.2013 konanie o priestupku, ktorého sa mal
dopustiť, bolo zastavené z dôvodu, že zodpovednosť za priestupok zanikla (pretože rozhodnutie obce
G. z 11.7.2013, ktorým bol uznaný vinným, nenadobudlo právoplatnosť, a dňom 16.7.2013 uplynuladvojročná prekluzívna lehota vzťahujúca sa na tento skutok). Uviedol, že žalobcovi nespôsobil žiadnu
škodu, za ktorú by mal niesť zodpovednosť. Na pojednávaní trval na tom, že jeho psy to neboli, a svojich
psov v tom čase ukázal aj žalobcovi. Psy ktoré boli na pozemku pri rodinnom dome v G. boli ešte otcove

rotvajlery, ktoré mu predtým podaroval. Na firme mal chovnú stanicu, choval psov a rozdával ľuďom.
Bolo to zamerané na rotvajlerov, psy označené neboli ani tetovaním ani čipom. V súčasnosti už má len
vlčiakov a čuvačov. Všetkých svojich psov vtedy ukázal aj žalobcovi, keď ho navštívil, a to aj tých psov,
ktorí boli pôvodne v G.. Zobral ich lebo behali po dedine. Na pozemku v G. mal pôvodne tých dvoch
rotvajlerov, ktorých v tom čase zobral k sebe, potom, keď opravil dieru v plote tam mal dvoch čuvačov, a

neskôr dvoch vlčiakov. Výpovede osôb v písomných záznamoch o podaní vysvetlenia v priestupkovom
konaní,podľaktorýchvpsochnafarmežalobcuspoznalipsovžalovaného,označilzanepravdivé.Vôbec
nebolo preukázané o aké psy išlo, a podľa vyjadrenia jeho právneho zástupcu treba uvažovať aj s tým,
že by sa mohlo jednať o psov pána F. Š., ktorý je však už po smrti, a vo vzťahu k nemu prebehlo určité
dedičské konanie (podľa vyjadrenia žalovaného v zázname z priestupkového spisu pozemok zdedila
jeho dcéra W. Š.).

3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/10/2014 - 136
zo dňa 13.2.2015 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané, že by škoda
bola spôsobená porušením akejkoľvek povinnosti zo strany žalovaného. Vychádzal z toho, že tvrdenie
žalobcu o tom, že škoda mu bola spôsobená psami žalovaného, resp. psami, ktoré mal žalovaný v

držbe, a ktorých voľnému pohybu žalovaný ako ich držiteľ nezabránil, v konaní preukázaná nebola.
Súd pritom poukázal najmä na vzájomné porovnanie a hodnotenie priamo pred ním na pojednávaní
vykonaných výsluchov a z nich vyplývajúcich výpovedí svedkov s tým, že totožnosť psov, resp. vzťah
medzi psami, ktorými bola škoda spôsobená, a ich súvislosť so žalovaným, i vzhľadom na rozdielne,
protirečivé a nepresné výpovede svedkov (ktoré v odôvodnení rozsudku uviedol) v konaní preukázaná

nebola. Uviedol, že nestačí len možnosť, že škodu spôsobili psy žalovaného, ale pre zodpovednosť
žalovaného a unesenie s tým súvisiaceho bremena tvrdenia a úspech žalobcu v konaní by muselo
byť preukázané (s vysokou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s praktickou istotou), že škoda bola
spôsobená psami v držbe žalovaného, čo však v tomto prípade preukázané nebolo. Súd pritom poukázal
aj na to, že v konaní tiež nebolo preukázané, že by psy na pozemku staršieho pána Š., ktoré mali škodu

spôsobiť, boli v zmysle ust. § 7 ods. 1 písm. f) zák. č. 282/2002 Z.z. psami v držbe žalovaného, za ktoré
by žalovaný zodpovedal.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom vyjadril nesúhlas so skutkovými zisteniami,
resp. s hodnotením dôkazov a namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým tvrdeniam. Poukázal na výpovede svedkov W. K. F. F. Q., ktoré podľa neho preukazujú,
že išlo o psov žalovaného (pozn. súdu prvej inštancie: k výpovediam iných svedkov, ktoré to popierali
či spochybňovali, sa však nijako nevyjadril, a rovnako tak sa žalobca nevyjadril ani k zisteným a v
odôvodnení rozsudku uvedeným rozporom resp. navzájom si odporujúcim tvrdeniam vyplývajúcim z
výpovedí týchto dvoch svedkov, na ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení riadne poukázal). Namietal,

že súd nechal bez povšimnutia správu o výsledku objasňovania priestupku z OO PZ vo O. Š., kde sú
podanézáznamyopodanívysvetlenia.Uviedol,ževtýchtozáznamochsasvedkoviasmenšímčasovým
odstupom po incidente vyjadrovali k veci ako aj k totožnosti psov. Poukázal na to, že súčasťou tohto
spisu je aj fotodokumentácia, na ktorej sú detailné pohľady na zvieracie chlpy s tým, že všetky tieto
dôkazy súd nechal bez povšimnutia (pozn. súdu prvej inštancie: bez toto aby žalobca uviedol, čo by

z týchto fotografií malo vyplývať). Súdu vyčítal, že ak mal pochybnosti o totožnosti psov, mal vykonať
ďalšie žalobcom navrhované dôkazy (pozn. súdu prvej inštancie: žalobca pritom na pojednávaní pred
ukončením dokazovania navrhoval už len všeobecné zistenie z centrálneho registra spoločenských
zvierat a od veterinárnych lekárov v okolí - či mal žalovaný vlčiakov, s akým menom boli tieto psy
evidované,ačiaakýchpsovunichžalovanýočkoval,beztohoabybolozrejméakobytomalonapomôcť

pri identifikácii psov z jeho pozemku, keďže usmrtené psy, ktoré mali škodu spôsobiť, žiadne všeobecné
identifikátori - napr. čip, tetovanie alebo meno - nikde nemali). Uviedol, že pokiaľ súd bez toho, aby
umožnil účastníkovi konania vykonať ďalšie navrhované dôkazy, rozhodol o zamietnutí žaloby, pretože
predložené dôkazy sa súdu javili ako nedostatočné, podľa žalobcu neúplne zistil skutkový stav ako aj
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.

6. Krajský súd v Prešove na základe odvolania žalobcu následne uznesením sp. zn. 20Co/169/2016
zo dňa 31.10.2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako sa súdvysporiadal s rozdielnosťami vo výpovedi svedkov na súdnom pojednávaní a ich skoršími výpoveďami
pri vyšetrovaní priestupku. Uviedol tiež, že rovnako nie je zrejmé, či a ako súd prvej inštancie vzal do
úvahy a vysporiadal sa s výpoveďami ďalších svedkov pri objasňovaní priestupku, a to V. Š. F. W. Š.R..

Odvolací súd poznamenal, že výpovede svedkov tesne po tom, čo vnímali určitú skutočnosť sa javia
dôveryhodnejšie ako neskoršie výpovede, nakoľko schopnosť svedkov vybaviť si detaily s odstupom
času výrazne slabne, a na zapamätané informácie pôsobí množstvo faktorov, ktoré môžu zapamätané
informácie skresliť. Uzavrel, že keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako
nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bolo vysporiadať sa
so všetkými výpoveďami svedkov, a to aj tými, ktoré boli podané v rámci objasňovania priestupku, a
svoje závery odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, aby rozhodnutie
bolo presvedčivé.

9. Na základe uvedeného sa súd prvej inštancie vecou zaoberal opätovne. Vzhľadom na neurčitú
odvolaciu námietku žalobcu, že súd neumožnil účastníkovi konania vykonať ďalšie navrhované dôkazy,
ho súd vyzval na ich označenie. Žalobca na výzvu súdu (aby v stanovenej lehote predložili všetky
prípadné návrhy na doplnenie dokazovania, a tiež uviedli všetky skutočnosti a návrhy dôkazov na

podporu alebo spochybnenie vierohodnosti už vykonaných dôkazov, a aby za účelom rozhodnutia podľa
§ 185 ods. 1 CSP o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov súd vykoná, zároveň uviedli ktoré konkrétne
skutočnosti - skutkové tvrdenia - majú byť jednotlivými dôkaznými prostriedkami preukázané) navrhol,
„aby súd požiadal obec G. o podanie správy, v ktorej by obec podala informácie, ktoré sú jej známe
v súvislosti s priestupkovým konaním vedeným obcou G. pod č. 489/2013 ...“ s tým, že na vykonaní

ostatných navrhnutých dôkazov netrvá (č.l. 191).

10. Pri predbežnom hodnotení dokazovania (viď aj predtým na č.l. 112) súd stranám následne
na poslednom pojednávaní, za účelom objasnenia svojich úvah a umožnenia reakcie (postupom
zodpovedajúcim primerane aj ustanoveniu § 181 ods. 2 a § 185 ods. 1 CSP) uviedol, že v rámci

dokazovania sa riadi predovšetkým zásadou priamosti, v zmysle ktorej (keďže výsluchy svedkov,
resp. presnejšie „záznamy o podaní vysvetlenia“ v priestupkovom konaní boli zo strany žalovaného
spochybnené a žalovaný práve z toho dôvodu podával voči priestupkovému rozhodnutiu odvolanie - keď
napádal ich výsledky i procesnú stránku) preto sám vykonal navrhované výsluchy, tak ako ich strana
žalobcu navrhla, na pojednávaní. Súd pritom upozornil na to, že svedkyňa pani I. (svedkyňa žalobcu,

ktorá podľa stručného záznamu o podaní vysvetlenia z priestupkového spisu spolu s inými osobami
identifikovala usmrtených psov ako psov, ktoré „s určitosťou patria“ žalovanému „nakoľko ich videla
na jeho pozemku“) na pojednávaní pri vysvetlení a doplnení svojej výpovede - prečo vypovedala inak
ako v priestupkovom konaní - uviedla, že žalovaného (pozn. súdu: ktorému mali psy patriť) nepozná,
a o tom, že to boli (resp. mali byť) psy žalovaného, sa dozvedela iba od inej osoby prítomnej pri

identifikácii, za ktorú následne označila osobu stojacu pred pojednávacou miestnosťou (svedka Q.). V
tejto súvislosti, v nadväznosti na výsledky predchádzajúceho dokazovania (v súvislosti s hodnotením
záznamov z priestupkového konania a úvahami na základe čoho resp. ako svedkovia pri podaní
vysvetlenia v priestupkovom konaní, ktoré žalovaný namietal, identifikovali psov žalovaného) súd pritom
tiež poukázal na to, že ďalšími osobami, ktoré podľa priestupkového spisu na pozemku žalobcu ako

svedkovia identifikovali psov žalovaného, bola V. Š. F. W. Š., ktorí sú dcérou a vnukom pani I. (ktorá
žalovaného podľa jej výpovede nepozná), boli u nej na návšteve, vtedy ju sprevádzali a chceli si pozrieť
na farme klokana, pričom (vo vzťahu k znalosti miestnych pomerov) podľa policajných záznamov bývajú
dokonca v úplne inej obci L. I. O.. V nadväznosti na tieto skutočnosti preto súd zároveň (za účelom
objasnenia či doplnenie skutkových zistení, a to aj s poukazom na povinnosť pravdivosti a úplnosti podľa

§ 150 ods. 1 CSP) vyzval žalobcu (keďže sa jednalo o dôkazné prostriedky, ktoré na preukázanie svojich
tvrdení označil on), aby vysvetlil rozpory v tvrdeniach z priestupkového spisu s tvrdeniami vyplývajúcimi
z výpovede svedkyne I. pred konajúcim súdom.

11. Žalobca sa následne vo vzťahu k týmto otázkam uvedeným v predchádzajúcom bode vyjadril iba v

tom zmysle, že súd by ma prioritne hodnotiť ako pravdivú tú výpoveď svedka, ktorá bola skoršia, pretože
vzhľadom na plynutie času si nemusí svedok pamätať na detaily. Mal za to, že sa jedná len o detaily,
ktoré nemajú podstatný vplyv na hodnotenie veci. Uviedol všeobecne, že „tento ojedinelý rozpor nemôže
spochybniť celú reťaz dôkazov, ktoré v konaní predložili, a ktoré podľa jeho názoru smerujú k tomu,že psy na pozemku žalobcu, ktoré škodu spôsobili, boli psami žalovaného“. Vyplýva to podľa neho z
výpovedí, okrem pani I., z výpovede pani K., ktorá býva v susedstve žalovaného, ako aj z výpovede pána
Q., ktorý videl dvoch psov na pozemku a identifikoval ich ako psov žalovaného, nakoľko tieto psy poznal.

Všeobecne poukázal opätovne aj na výpoveď V. Š. F. W.Ú. Š. (zo záznamov o podaní vysvetlenie z
priestupkového spisu, ktoré žalovaný namietal) a mal za to, že súd by mal vyhodnotiť všetky tieto dôkazy
v jeho prospech.

12. V nadväznosti na už predtým vykonané dokazovanie (výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov,

záznamami z priestupkového spisu a fotografiami predloženými žalobcom) súd pri opätovnom
prejednaní veci na pojednávaní doplnil dokazovanie prečítaním správy obce G. zo dňa 26.2.2018
(keďže žiadne ďalšie dôkazy navrhnuté neboli) a jeho výsledky opätovne vyhodnotil, no keďže sa v
žalobcom tvrdených podstatných okolnostiach a ani skutkových zisteniach súdu nič nezmenilo, žalobu
ako nedôvodnú opätovne zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia súd zároveň dopĺňa svoje
úvahy o vykonanom dokazovaní, na základe ktorých žalobu zamietol.

13. Na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a
§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov súd zistil tento podstatný skutkový stav:

14. Medzi stranami nebolo sporné, že na pozemku žalobcu v obci Z. B. došlo dňa 16.7.2011 k usmrteniu

jeho zvierat (oviec a klokana), a to ich pohryzením, pričom viacerí svedkovia na pozemku videli dvoch
agresívnych psov naháňajúcich zvieratá. Privolaný poľovník týchto psov následne usmrtil.

15. Z výpovede svedkyne W. N. vypočutej na pojednávaní (č.l. 111) vyplýva, že nasledujúceho dňa v
nedeľu večer ju žalobca požiadal o identifikáciu psov na jeho pozemku. Na pozemku vtedy videla dvoch

zastrelených psov, čiernych s dlhou srsťou, pričom tieto psy podľa nej neboli psami žalovaného, ktoré
ona veľmi dobre poznala. Oznámila to všetkým prítomným osobám. Potom, asi o týždeň, prišiel k nim
večer znovu žalobca, sadol si u nich na gauč a rozprávali sa, pričom chcel, aby identifikovala tých psov
ako psov žalovaného, čo však neurobila. Tých psov poznala veľmi dobre. S manželkou žalovaného sa
kamarátila, predtým tam chodila takmer každý deň, takže tých psov poznala veľmi dobre. Dodala, že v

piatok alebo v sobotu, keď prechádzala okolo, syn žalovaného zobral tieto psy so sebou preč, takže tam
už neboli. Žiadnych ďalších psov si nepamätá. Po smrti staršieho pána Š. tam už nechodila. K žalobcom
namietanému rozporu jej výpovede so záznamom o podaní vysvetlenia na OO PZ (podľa ktorého vtedy
uviedla, že nevie s určitosťou určiť či sa naozaj jedná o psov žalovaného) svedkyňa pred súdom uviedla,
že nevie ako je to uvedené v tejto zápisnici, nevie odkiaľ to žalobca vzal, ale ona už vtedy povedala, že

to nie sú psy žalovaného. Tieto vyjadrenia svedkyne o okolnostiach záznamu z priestupkového konania
pritom v konaní pred súdom ďalej spochybnené neboli, a preto na nich súd následne (pri hodnotení
záznamov o podaní vysvetlenia) aj prihliadal.

16. Svedkyňa W. K., ktorá ohľadom pomeru k účastníkom uviedla, že s rodinou žalovaného, s ktorými

sú príbuzní, mali v minulosti nejaké konflikty ohľadom majetku, ale bežné, nič vážne sa neriešilo,
„nerodinkovali“ sa, vo vzťahu k veci vypovedala tak, že pôvodne tam boli (na pozemku v G.) niečo ako
vlčiaci, ktoré mal ešte starý pán Š., a tieto tam videla ešte vo štvrtok, pričom v piatok doobeda boli
na pozemku žalovaného už čierny vlčiaci. Vo večerných hodinách tam už žiadnych psov nepočula. V
sobotu poobede tam potom boli ďalšie, tretie psy, ktoré tam osobne doviedol žalovaný, pričom boli to

zase vlčiaci. Boli to iné psy ako tam boli v piatok. Už boli takej skôr sivej farby, neboli čierne a boli veľké.
Svedkyňa uviedla, že v tom čase sa už hovorilo, že žalovanému utekajú psy, a rozprávala sa o tom aj
so svojou kamarátkou. Zrejme preto v uvedený deň, keď došlo k udalosti, jej telefonovala (kamarátka),
či má (žalovaný) psov na dvore, pretože v okolí obce Z. B. sa potulujú nejaké psy. Išla sa pozrieť ku
pozemku pána Š., kde videla že tam psy nie sú, a vedela že je zle. Bolo to v sobotu ráno. Poobede videla

pána Š., keď prišiel na pozemok a doniesol tam ďalších psov (podľa záznamov o podaní vysvetlenia
z priestupkového spisu sa pritom škodová udalosť odohrala medzi 18. a 19. hodinou). Nasledujúceho
dňa v nedeľu sa išla prechádzať s kamarátkou, po ceste sa zastavili na pozemku žalobcu a pozrela si
usmrtených psov. Spoznala v nich psov žalovaného, a to podľa toho, že sa jednalo o dvoch čiernych
vlčiakov. Jeden bol väčší, druhý menší, mali lesklú srsť. Svedkyňa uviedla, že týchto vlčiakov videla u

žalovaného v piatok. Boli to tie psy, ktoré doniesol po psoch svojho otca. Nevedela, či tých psov, ktorých
žalovaný doviezol v piatok na svoj pozemok, ešte niekto videl. Myslí si, že to boli tieto psy. Keď ich videla
u žalovaného, to už boli dva zohraté psy, čiže aj z toho usudzovala, že to boli tieto psy, pretože podľa nej
málokedy budú psy takto spolu ako dvojka zohraté (o tom či a ako boli „zohraté“ na farme však samazo svojho vlastného vnímania vedieť nemohla, keďže ich tam videla až usmrtených). U žalovaného ich
predtým videla zo vzdialenosti 6 alebo 7 metrov. Videla, že sú to dva čierne psy, pričom si myslela, že
si ich bližšie pozrie potom v sobotu. To však už nestihla (a teda si ich bližšie nepozrela). V sobotu tieto

psy už u pána Š. nevidela.

17. Svedkyňa K. I. (ktorá podľa záznamov o podaní vysvetlenia z priestupkového spisu predtým psov
identifikovala) na pojednávaní (č.l. 140) uviedla, že pozná žalobcu a sú v priateľskom vzťahu. V deň
udalosti jej telefonoval, či by sa nemohla ísť pozrieť na jeho farmu, či je všetko v poriadku (občas na

ňu dozerala). Zobrala dcéru s tým, že sa idú pozrieť na klokana. Dcéra ju tam odviezla, že sa pritom
pozrú na klokana. Po príchode zistila, že klokan je už zabitý a boli pohryzené aj ovce nachádzajúce
sa na pozemku, pričom po pozemku behali agresívne čierne psy, vlčiaky. Ona tých psov vtedy nijako
nepoznala. Psy nemajú na krku napísané čie sú. Niekto ale hovoril, že sú to psy pána Š.. O tom
vypovedalaužpredtýmnapolícii,anatejtovýpovedinechcemeniťničviac.Nevieotejtovecipovedaťnič
ďalšie. Žalovaného ani presnejšie nepozná, možno ho niekedy videla, ale žalovaného presne nepozná.

Na sugestívnu otázku žalobcu (či má vedomosť o tom, že psy žalovanému utekali častejšie) opakovane
uviedla, že žalovaného presnejšie nepozná. Dodala, že to že sú to jeho psy, jej povedal pán, ktorý stojí
pred pojednávacou miestnosťou a má tiež vypovedať (svedok F. Q.). Na základe uvedeného mal súd
za to, že svedkyňa (navrhnutá žalobcom na preukázanie skutočností v jeho prospech - ktorá tak zrejme
nemala dôvod v jeho neprospech klamať) dostatočne vysvetlila okolnosti záznamu o podaní vysvetlenia,

ktorý vlastne spochybnila, nakoľko fakt o tom, že žalovaného nepozná (významný v súvislosti s otázkou
ako by pritom v psoch na farme mohla spoznať psov žalovaného), je podľa názoru súdu úplne zásadnou
skutočnosťou, ktorá v pamäti ľudí spravidla nepodlieha takým zmenám ako možno niektoré menej
významné doplnkové údaje z minulosti (napr. o počasí, dennom čase, alebo o presnom znení v minulosti
použitých či prednesených slov), a nie je teda len nepodstatným detailom. Na základe toho ako i

vlastného vnímania výpovede svedkyne priamo na pojednávaní (o ktorej pravdivosti súd nemal žiadne
pochybnosti a nespochybnil ju ani žalobca) súd dospel k záveru, že okolnosti predložených záznamov
o podaní vysvetlenia nasvedčujú minimálne o ich nepresnosti, a že závery z nich vyplývajúce (s
pochybnosťami o ich procesnej čistote i presnosti) tak nemajú podstatnú dôkaznú silu. Vzhľadom na
nespochybnené vyjadrenia svedkyne na pojednávaní je pritom podľa názoru súdu tiež zrejmé, že v jej

prípade išlo navyše iba o svedectvo z dosluchu (odvodzované z vyjadrení iného svedka).

18. Uvedené pochybnosti o záveroch vyplývajúcich zo záznamov o podaní vysvetlenia (na ktoré
súd v priebehu konania žalobcu upozorňoval), sa pritom podľa názoru súdu na základe obvyklých
skúsenostných predpokladov môžu vzťahovať aj na osoby, ktoré túto svedkyňu pri udalosti iba

sprevádzali (jej dcéra a vnuk V. Š. F. W. Š.), a ktoré tak z hľadiska pravdepodobnosti mohli poznať
miestne pomery možno ešte menej. Ich výsluch na pojednávaní však žalobca (na potvrdenie jeho tvrdení
o totožnosti psov, či rozptýlenie pochybností o okolnostiach identifikácie), napriek súdom vysloveným
pochybnostiam (o tom, na základe čoho psov spoznali), nenavrhol a nezabezpečil (§ 197 ods. 1 CSP).

19. Ďalší svedok F. Q., ktorý sa pozná so žalobcom, na pojednávaní (č.l. 140) uviedol, že psov poznal
z toho, že býva v Z. B. a do G. niekedy chodieval pešo okolo domu bývalého pána Š. skratkou okolo
cintorína. So starším pánom Š. sa aj rozprával, tak všeobecne o počasí, takže z toho pozná aj tieto
psy. Mal dvoch psov, možno aj nejakého tretieho menšieho, pričom jeden z tých väčších psov bol vlčiak
a druhý bol taký skôr krížený, možno krížený vlčiak s rotvajlerom. Psov na pozemku pána Š. vnímal

asi pol roka. Nevie akých psov tam mal predtým. K tomu, že by sa psy na uvedenom pozemku mali
meniť (viď výpoveď svedkyne K., bod 16. tohto odôvodnenia), sa nevedel vyjadriť. Ako uviedol, „jedine
že by to boli iné vlčiaky“. Poznamenal, že vlčiaky sa na seba podobajú. Poznal tých psov podľa toho,
že jeden z nich bol podľa neho krížený s rotvajlerom a nepredpokladal, že by bolo viac psov krížených
s rotvajlerom na ulici. Ľudia hovorili už o tom, že psy tam štekajú a sú to možno psy pána Š.Š., takže

si myslel, že to môžu byť jeho psy a potom, keď prišiel na pozemok, tak usúdil, že sú to psy nebohého
starého pána Š.. Starší pán Š. zomrel krátko pred touto udalosťou. Na okolí ľudia chovajú tiež vlčiakov,
je to asi najbežnejšia rasa v okolí. Nevie koľko ich je v blízkosti. Na otázku žalovaného potvrdil, že v
blízkosti je tiež rómska osada vzdialená asi kilometer a pol, pričom aj títo občania chovajú rôznych psov.
Predtým sa stalo, niekoľkokrát, že pobehovali iné psy po dedine, ale väčšinou nejaký malý „orech“. Nevie

vylúčiť, že nemohlo ísť o iné psy než psy pána Š.M., mohli to byť podobné psy, ale jemu sa javilo, že
sú to psy pána Š..20. Svedkyňa K. W., ktorá sa priatelila s otcom žalovaného, na pojednávaní uviedla, že psy na farme
žalobcu neboli psami žalovaného. Síce na tej farme nebola, ale celá táto udalosť sa stala v sobotu, a
už v sobotu ráno pán Š. zobral obe sučky z dvora. To že v sobotu zobrali tie psy už ráno vie z toho, že

ráno kŕmila hydinu a videla ich, keď brali psy pán W. Š. aj so svojim synom preč. Ľudia hovoria o tom,
že to boli psy pána Š., nejaké čierne, väčšie psy, ale on mal skôr také stredné sučky. Iných žiadnych
psov tam nevidela. Existujú aj väčšie psy, napríklad vlčiaci, ale tie, ktoré mal pán Š., boli podľa svedkyne
také menšie.

21. Z písomnej odpovede obce G. zo dňa 26.2.2018, ktorú súd zabezpečil a prečítal na pojednávaní
na základe žiadosti žalobcu (aby súd požiadal obec G.Ň. o podanie správy, v ktorej by obec podala
informácie,ktorésújejznámevsúvislostispriestupkovýmkonanímvedenýmobcouG.podč.489/2013),
vyplynulo len to, že: 1. Nebohý F. Š. choval dvoch psov, jeden bol nemecký ovčiak, druhý neurčenej rasy,
a keď zomrel o tieto psy sa staral jeho syn W. Š.. 2. Ku dňu 16.7.2011 platil poplatok za týchto dvoch
vyššie uvedených psov. 3. Ani žalovaný ani jeho otec neboli v tejto súvislosti upozorňovaní obecným

úradom. 4. Obec G. vychádzala pri ukladaní pokuty v priestupkovom konaní zo spisu OO PZ O. Š. o
výsledku objasňovania č. ORP-P-164/PP-VS-2011.

22. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným

postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Právne posúdenie

23. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám

na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

24. Podľa § 7 ods. 1 písm. f) zák. č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov,
priestupku sa dopustí držiteľ psa ak nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených.

25. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

26. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

27. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

28. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

29. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy z titulu
zodpovednosti za spôsobenú škodu, ktorá mu mala byť spôsobená psami v držbe žalovaného. Medzi
nevyhnutné predpoklady vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu pritom patrí porušenie právnej
povinnosti žalovaným, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, a

zavinenie žalovaného. Žalobca v podstate tvrdil, že mu bola spôsobená škoda psami, ktoré mal žalovaný
v držbe a za ktorých zodpovedal (lebo nezabránil ich voľnému pohybu), žalovaný však už toto jeho
základné tvrdenie poprel, a bolo preto vecou žalobcu, aby ním uvedené skutkové tvrdenia preukázal.

30. Dokazovanie je jednou z najvýznamnejších činností súdu, ktorou zisťuje podklad pre svoje

rozhodnutie, a keďže podstata tohto rozsudku vychádzala najmä z posúdenia protichodných skutkových
tvrdení a vykonaného dokazovania, súd, i vzhľadom na dôkaznú situáciu tohto prípadu, najprv osobitne
zdôrazňuje niektoré jeho všeobecné východiská.

31. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o

bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132
ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 CSP a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo aúplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných
vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

33. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý
neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani
na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v
súčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).

34. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú
a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom

treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou
strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí
všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui

negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že škodu
žalobcovi nespôsobil, že za ňu nezodpovedá, resp. že (v tomto prípade) nebola spôsobená jeho psami
(resp. psami ktoré mal vo svojej držbe). V takomto alebo podobnom prípade je na žalobcovi, aby tvrdil
a preukazoval, že škoda bola spôsobená žalovaným, resp. psami, ktoré mal žalovaný v držbe (ktorých
voľnému pohybu nezabránil).

35. V zmysle ust. § 215 ods. 1 CSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. „Vo
všeobecnosti sa pritom uznáva, že pri zisťovaní pravdy nikdy nemožno dosiahnuť absolútnu či
matematickú istotu. Tým skôr to platí pre poznávaciu činnosť sudcu, ktorý pomocou jednotlivých
dôkazných prostriedkov rekonštruuje deje, ktoré prebehli v minulosti a bez jeho priamej účasti“ (Lavický,

P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 30). Strany by si tak mali vždy,
a to už aj pred súdnym sporom ale i počas neho, uvedomiť a vyhodnotiť, aká je ich dôkazná situácia,
resp. čo zo svojich eventuálnych tvrdení a v akej miere reálne preukázať vedia, keďže že „súd nie
je veštiareň“ (Rubeš, J., O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta. In
Právo a zákonnosť. 1991, č. 9/1991, s. 499), rozhoduje len na základe dodaných dôkazov, pričom

aj v takom prípade má jeho zistenie iba pravdepodobnostnú povahu. Pokiaľ ide o mieru dôkazu
(požadovanej pravdepodobnosti, resp. tzv. dôkazného štandardu), právna teória i prax pritom uznáva,
že „tak ako nie je prijateľná (pozn. súdu: dosiahnuteľná) absolútna istota na strane jednej, nemožno
sa pri plnom dôkaze uspokojiť ani s obyčajnou prevažujúcou pravdepodobnosťou na strane druhej
(Lavický, P., tamtiež s 32). Súd má totiž rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu (§ 215

ods. 1 CSP), a teda nie na základe skutkového stavu, ktorý je iba o čosi pravdepodobnejší než
jeho opak (okrem rýchleho a v spravidla len dočasného rozhodnutia o neodkladných opatreniach,
kde sa zákon uspokojuje s nižšou mierou dôkazu - osvedčením rozhodujúcich skutočností - čo však
súčasne, vzhľadom na odlišnosť zákonodarcom použitých pojmov, zároveň logicky zdôrazňuje potreburozlišovania osvedčenia, ako nižšej miery, a zistenia, ako vyššej miery pravdepodobnosti skutkového
stavu). Pri vylúčení oboch krajných polôh (požiadavky absolútnej istoty i obyčajnej prevažujúcej
pravdepodobnosti) je tak požadovaná miera dôkazu na preukázanie, resp. zistenie skutkového stavu

stanovená(medzinimi)obvyklepožiadavkoupraktickejistotytak,že„súdmápovažovaťzadokázanéiba
skutočnosti, ktorým na základe slobodného vnútorného presvedčenia prizná hodnotu pravdivosti, teda
hodnotu pravdepodobnosti, zodpovedajúcu praktickej istote“ (Macur, J. Postmodernismus a zjišťování
skutkového stavu v civilním soudním řízení. Brno: MU, 2001, s. 168-171). Rozhodujúce je teda, aby
sudca na základe pred ním vykonaných dôkazov dosiahol vnútorné presvedčenie o pravdivosti tej-

ktorej tvrdenej skutočností na hranici praktickej istoty, ktoré pritom ale, kvôli vylúčeniu svojvôle, musí byť
zároveň objektivizované jeho odôvodnením, a to tak, aby odôvodnenie nebolo v rozpore s pravidlami
logického myslenia. Okrem požiadavky praktickej istoty sa preto hovorí aj o presvedčení, na základe
ktorého sú vylúčené rozumné pochybnosti o pravdivosti nejakej skutočnosti. Ak teda miera dôkazu
nejakej skutočnosti, resp. vnútorného presvedčenia sudcu o nej v konaní túto úroveň nedosiahne,
nemožno ju považovať za preukázanú, resp. za objasnenú (stav „non liquet“), súd ju nemôže zahrnúť

do zisteného skutkového stavu, a pri rozhodovaní na ňu neprihliada.

36. „Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním
uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz.
To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere,

bez akýchkoľvek (pozn. súdu: rozumných) pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd
je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného
ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú
ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na
predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje

tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne
spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že
v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či
žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol
plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom

by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti
alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za
dokázané“(porovnajuznesenieNajvyššiehosúduSRz24.júna2010,sp.zn.5Obo52/2010).Priobrane
teda treba odlišovať aj námietky (ktoré treba preukázať) od protidôkazu, teda od popretia skutkových
tvrdení, keďže protidôkaz slúži len na popretie resp. aspoň spochybnenie skutočností vyplývajúcich z

tvrdení a dôkazov protistrany, a naproti tomu v rámci námietok sa základný skutkový stav nepopiera, len
dopĺňaoďalšieskutočnosti,ktorémajúbyťvprospechtoho,ktoichdopĺňa,avovzťahukuktorýmtaktáto
strana nesie dôkazné bremeno (model „ano - ale“). Uvedené má význam najmä pri posudzovaní delenia
dôkazného bremena medzi stranami, a to na žalobcu spravidla vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim
hypotézu základnej normy, tzv. minimálnu skutkovú podstatu, vyjadrujúcu pravidlo, a na žalovaného vo

vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu protinormy, tzv. výnimkovú skutkovú podstatu, spôsobujúcu
zánik práva, prípadne zabraňujúcu jeho vzniku či uplatniteľnosti. Obdobne viď Lavický, P., Dukazní
břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 156-158).

37. V súvislosti s eventuálnymi úvahami strán o ďalšom procesnom postupe súd napokon ešte

pripomína, že „zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o
pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z
tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr.

že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2015, sp. zn. 4 Cdo 358/2014). Skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa,jekonečný(okremprípadov,kedyodvolacísúddokazovaniezopakujealebodoplní-§383CSP).

„Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu je dodržanie zásady priamosti a ústnosti. Podstata
zásady priamosti a ústnosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o veci samej na základe
bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním. ... Pri
hodnotení dôkazov súdom, najmä pri hodnotení dôkazu vykonaného výsluchom svedka, je mimoriadnevýznamná priamosť vykonávania dôkazov“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011,
sp. zn. 6 M Cdo 5/2010).

38. V danom prípade žalobca svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzuje od zodpovednosti
žalovaného za spôsobenú škodu, v konaní však nebolo preukázané, že by škoda osvedčená žalobcom
(jej vznik a ani výška predmetom sporu neboli) bola spôsobená porušením akejkoľvek povinnosti
zo strany žalovaného. Žalobca síce tvrdil, že škoda mu bola spôsobená psami žalovaného, resp.
psami, ktoré mal žalovaný v držbe, a ktorých voľnému pohybu žalovaný ako ich držiteľ nezabránil, táto

skutočnosť však v konaní preukázaná nebola.

39. Vykonané dokazovanie neumožňuje súdu mať za preukázané (v plnej miere), resp. bez
rozumných pochybností to, že by škodu žalobcovi spôsobili psy (v držbe) žalovaného. Možnosti resp.
pravdivosti takéhoto skutkovému stavu tvrdeného žalobcom totiž svedčia (okrem tzv. záznamov o
podaní vysvetlenia, ktorých pravdivosť a dôkazný význam však boli - výsluchmi dotknutých osôb na

pojednávaní, tak ako je to uvedené pri jednotlivých svedkoch už v predchádzajúcich bodoch tohto
odôvodnenia - vážne spochybnené), iba výpovede dvoch svedkov, a to W. K. F. F. Q., pričom však aj tieto
sivýrazneodporujúanavzájomsavylučujú.SvedkyňaW.K.totižvypovedalatak,žeškodumalispôsobiť
psy v držbe žalovaného, ktorých žalovaný na svoj pozemok doniesol jeden deň pred udalosťou (pričom
zmeny psov tvrdil i žalovaný a potvrdzovali aj iný svedkovia) a ona ich videla iba raz (na vzdialenosť 6

až 7 metrov), kým svedok F. Q. mal naopak psov poznať podľa toho, že ich predtým už dlhšie, asi pol
roka, vnímal na pozemku žalovaného.

40. Podľa výpovede svedkyne W. K. (i v spojení s výpoveďami svedkýň W. N. F. K. K. tvrdiacich odvoz
pôvodných psov ešte pred incidentom) teda škodu mohli spôsobiť len takpovediac druhé psy v poradí

privezené na pozemok rodiny Š. O. G. (a to len deň pred škodnou udalosťou). Jej osamotená výpoveď
(vo vzťahu k stotožneniu usmrtených psov s tzv. v poradí druhými psami žalovaného) však, okrem
toho že môže byť ovplyvnená subjektívne aj čiastočne negatívnym vzťahom so žalovaným (ako vyplýva
aj z jeho vyjadrení), neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru, že škoda bola spôsobená psami
žalovaného. Táto svedkyňa totiž podľa jej vyjadrení týchto psov predtým živých videla iba raz, a to na

vzdialenosť 6 až 7 metrov s tým, že si ich bližšie pozrie potom v sobotu, čo však už nestihla (a teda si ich
bližšie nepozrela), a okrem všeobecnej vonkajšej podoby bez uvedenia nejakých konkrétnych detailov
alebo výraznejších identifikátorov, totožnosť psov podľa jej výpovede posudzovala iba všeobecne (a aj
nepriamo posudzujúc to z údajného správania psov na farme - podľa ich „zohratosti“, čo jej však tiež
musel niekto iba sprostredkovať - keďže na farme ich videla až usmrtených).

41. Totožnosť psov ďalej potvrdzovala, navonok síce formálne rovnako, ale v skutočnosti zjavne úplne
protirečivo podľa úplne iných okolností - a to podľa údajne dlhodobého stavu poznania (a teda minimálne
v jednom z týchto dvoch svedectiev nepravdivo) výpoveď svedka F. Q., ktorý pritom ale zase ako jediný
svedok (v rozpore s vyjadreniami

ostatných svedkov) tiež vypovedal, že išlo pôvodných psov staršieho pána Š., a napokon sám vo svojej
výpovedi pripustil možnosť, že by išlo iba o podobných psov.

42. Výpovede oboch svedkov tak v tomto konaní vyznievali skôr ako ich domnienky, a nie fakty. Okrem
toho ich význam bol spochybnený aj výpoveďami iných svedkov, ktorí údajne taktiež poznajúc psov

žalovaného uviedli, že to jeho psy neboli. V tejto súvislosti súd napokon podporne poukazuje aj na to, že
v staršom rímskom práve platilo pravidlo „testis unus, testis nullus“ (teda jeden svedok, žiaden svedok), a
aj keď súd nie je zástancom takéhoto viazaného a v súčasnosti už nepochybne prekonaného hodnotenia
dôkazov (vrátane jednoduchého aritmetického počítania svedkov resp. dôkazných prostriedkov pre a
proti), a jednotlivé dôkazy posudzoval, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov platnou v

súčasnosti, samostatne i vo vzájomných súvislostiach, prihliadal i na tieto okolnosti v podstate vždy
len jediného (keďže výpovede svedkov K. F. Q. sa vo svojej podstate vlastne navzájom vylučovali,
a relevantnou by tak mohla byť iba jedna) a aj to nekonkrétneho resp. v okolnostiach pochybného
dôkazu. Vzhľadom na to, a pri bezprostrednom vnímaní na pojednávaní aj s prihliadnutím na celkový
obsah ich výpovedí a na spôsob ich prednesu (presvedčivosť) súd dospel k záveru, že ich výpovede

objektívnupravdivosťtvrdenia(čimožnoskôrpredpokladualeboúsudku)žalobcu(ktorýsámtýchtopsov
vôbec nepoznal) o tom, že škodu spôsobili psy v držbe žalovaného, úplne jednoznačne a nepochybne
nepotvrdili, a teda pravdivosť týchto tvrdení (bez rozumných pochybností) vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti a úvahy v konaní objasnená nebola. Vykonané dokazovanie neumožňovalo urobiťsi jednoznačný úsudok o tom, že škoda bola spôsobená psami žalovaného (hoci nebol preukázaný
ani opak), a preto súd žalobu, na základe pravidiel o dôkaznom bremene (pre jeho neunesenie) ako
nedôvodnú zamietol.

43. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v
konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.