Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200161
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3019200161.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a

členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Complex
HM, s.r.o., so sídlom Dvory 581, 020 01 Púchov, IČO: 45 517 991, právne zastúpený: JUDr. Ing.
Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, ďalší účastník: A. O. D., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom R. X, XX-XXX Q., Z. X., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12171-4/2019-
BA zo dňa 22. januára 2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 14Sa/13/2019-64 zo dňa 27.02.2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 14Sa/13/2019-64 zo dňa
27.02.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 14Sa/13/2019-64 zo dňa 27.02.2020 zrušil rozhodnutie
žalovanej č. 12171-4/2019-BA zo dňa 22. januára 2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým
žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Považská Bystrica č. 21020-1/2014/
PB zo dňa 05.02.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím pobočka
Považská Bystrica rozhodla, že zamestnancovi A. O. D. zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa

31.10.2013. Správny orgán I. stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že na základe výsledkov kontroly
u zamestnávateľa - žalobcu (ktorá bola vykonaná dňa 08.03.2013) nebolo preukázané, že p. A. O. D.
reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Správny orgán 1. stupňa v odôvodnení
rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako i na nariadenie
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009

(ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalovaná v preskúmavanom
rozhodnutí uviedla, že podľa oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“)
č. 020000/70/2015-UBS OM PW-28 zo dňa 12.02.2015, pán A. O. D. odo dňa 01.11.2013 podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

2. Krajský súd uviedol,že na zamestnanca žalobcu, ktorý jeobčanom Poľskej republiky, vykonáva SZČO

v tejto krajine bydliska a zároveň uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu ako zamestnanec, sa vzťahujú
v oblasti sociálneho zabezpečenia vyššie citované nariadenia Európskeho parlamentu a Rady. Uvedená
skutočnosť je medzi účastníkmi konania nesporná.3. Za podstatnú považoval krajský súd skutočnosť, že zamestnancovi žalobcu bola zo strany príslušnej
inštitúcie štátu bydliska - ZUS podľa čl. 16 (2) určená uplatniteľná legislatíva, a to legislatíva Slovenskej
republiky podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, na základe čoho žalovaná dňa 09.11.2012 vystavila

zamestnancovi žalobcu (ďalšiemu účastníkovi) formulár PD A1, a to na obdobie od 01.11.2011
do 31.10.2013. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je určenie uplatniteľnej legislatívy na obdobie od
01.11.2013 poľskou ZUS zamestnancovi žalobcu, a to určenie poľskej legislatívy, čo bolo žalovanej
oznámené listom zo dňa 23.02.2015, t.j. pred rozhodovaním žalovanej o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu. Žalovaná vydala preskúmavané rozhodnutie v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy

na obdobie od 01.11.2013 definitívnym, čo žalovaná ani nespochybňuje a potvrdenie prvostupňového
rozhodnutia o zániku poistenia zamestnancovi žalobcu dňom 31.10.2013 žalovaná odôvodnila tým, že
prvostupňový orgán len deklaroval svojím rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu podliehal slovenskej
legislatíve do uvedeného dňa a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra
poistencov až do 31.12.2013, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca.

4. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že prvostupňový orgán svojím rozhodnutím
odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu, pretože prihláška do registra
poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie a nemá konštitutívne účinky.

5. Správny súd poukazuje na to, že žalovaná vydala formulár PD A1, v ktorom deklarovala, že na

ďalšieho účastníka - zamestnanca žalobcu sa do 31.10.2013 vzťahujú právne predpisy SR o sociálnom
zabezpečení, a teda nemá povinnosť platiť príspevky v inom členskom štáte. Za tejto situácie je podľa
názoru krajského súdu preskúmavané i prvostupňové rozhodnutie správnych orgánov nadbytočné.
V danom prípade v období po 31.10.2013 nebol sporný zánik sociálneho poistenia zamestnanca
žalobcu, ale to, legislatíva ktorého členského štátu sa stane na toto ďalšie obdobie uplatniteľnou.

Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy,
je jednak uvedené rozhodnutie duplicitným, keďže uvedené bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z
relevantného potvrdenia - formulára PD A1, ktorého platnosť, resp. správnosť podporných podkladov,
na základe ktorých bol vydaný, nebola spochybnená a tiež vydaným v rozpore s § 178 ods. 1 písm.
a/ bod prvý zák. o sociálnom poistení, pretože nejde o sporný prípad a jednak žalovaná v čase svojho

rozhodovania už nemala právomoc rozhodovať o zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu
podľa slovenskej legislatívy. Krajský súd poukázal na to, že účelom koordinačných nariadení v zmysle
čl. 11 (1) základného nariadenia je, aby sa na osoby vzťahovali právne predpisy len jedného členského
štátu. V dobe rozhodovania žalovanej už bolo určené, že ďalší účastník podlieha právnym predpisom v
oblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

6. Krajský súd dospel k záveru, že právny záver žalovanej o potrebe vydania rozhodnutia o zániku
povinnéhopoisteniavovzťahukďalšiemuúčastníkovijenesprávnyazároveňžalovanásanedostatočne
zaoberala svojou právomocou rozhodovať o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu v čase,
keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu.

7. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala kasačnú sťažnosť žalovaná. Kasačnú sťažnosť
odôvodnila tým, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nebola oprávnená
vydať napadnuté rozhodnutie. Formulár PD A1 vydaný v prejednávanom prípade je len deklaratórnym
potvrdením určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorý nemôže nahradiť samotné rozhodnutie žalovanej o

vzniku, zmene alebo zániku poistenia v sporných prípadoch. Sťažovateľka zastáva názor, že bola
oprávnená vydať napadnuté rozhodnutie v záujme právnej istoty zamestnanca, lebo zánik poistenia bol
vo vzťahu k prihláške zamestnanca v registri poistencov sporný, pretože rozhodnutie sa týkalo obdobia,
kedy zamestnanec podliehal právnym predpisom Slovenskej republiky. Sťažovateľka ďalej poukázala
na to, že žalobca vo svojej žalobe nepreukázal a nešpecifikoval, akým spôsobom bol napadnutým

rozhodnutím poškodený na svojich právach. Poškodenie svojich práv ako zamestnávateľa ani netvrdil. Z
tohto dôvodu má sťažovateľka za to, že žalobca nie je aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na
podanie žaloby. Záverom poukázala na názor vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu, podľa ktorého
je Sociálna poisťovňa oprávnená rozhodovať o vzniku povinného poistenia zamestnanca, ktorý bol
prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov. Na základe horeuvedených

skutočností žalovaná navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu menil
tak, že žalobu zamieta.

8. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodovať o kasačnej sťažnosti, preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že je
potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť.

10. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu

verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

11. Kasačný súd pripomína, že správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, ktorý
umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna
žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný
ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a

aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky
ukrátenia práv žalobcu nevedie.

12. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn.: 3Sžr/2/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje,

či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v
správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná
pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu
administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania,...“

13. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne
tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,
pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku
aktívnej legitimácie žalobcu.

14. Krajský súd otázku aktívnej legitimácie žalobcu neposúdil správne, ak nevzal do úvahy, že žalobcom
môže byť len osoba, ktorá tvrdí ukrátenie svojich práv alebo právnych záujmov preskúmavaným
rozhodnutím alebo tvrdí aspoň potenciálnu možnosť ich ukrátenia. Napriek skutočnosti, že žalovaná
túto skutočnosť nenamietala v rámci konania pred krajským súdom a v kasačnej sťažnosti v zásade nie
je prípustné uplatňovanie nových skutočností (§ 441 SSP), aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou,

bez splnenia ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto
podmienky počas celého konania. Z tohto dôvodu sa ňou mal krajský súd zaoberať aj bez námietky
žalovanej.

15.Kasačnýsúdvrámcikonaniaokasačnejsťažnostidospelkzáveru,žezpodanejžalobyniejezrejmé,

v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že
sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáha sa
ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje. Žalobca v
podanej žalobe poukazuje na možné ukrátenie práv svojho zamestnanca.

16. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vysporiadať
sa s aktívnou legitimáciou žalobcu a vo veci znovu rozhodnúť. Zároveň je krajský súd viazaný právnym
názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí (§ 469 SSP).

17. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.