Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Sunday, November 29, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/209/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200526
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3019200526.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr.
Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: S. H., s miestom podnikania N. hájom
XXXX/XX, XXX XX A. nad C., X.: XXXXX XXX, právne zastúpeného: O. kancelária S.. A. D., s.r.o., so
sídlom N. XX, XXX XX T., X.: XX XXX XXX, proti žalovanému: F. riaditeľstvo I. republiky, so sídlom Q. č.
XX, XXX XX D. Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102244734/2019 zo dňa
25. septembra 2019 a rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 101535199/2019 zo dňa 24.06.2019, t
a k t o

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 28.11.2019 sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102244734/2019
zo dňa 25. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového
úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. 101535199/2019 zo dňa 24.06.2019 (ďalej
aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX.XXX,XX Eur za nezaplatenie dane z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011 vyrubenej rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č.
9301402/5/444751/2014/Dov zo dňa 04.02.2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového
rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie za súčasného uloženia povinnosti žalovanému
nahradiť žalobcovi trovy konania, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

2. Podľa názoru žalobcu Daňový úrad Trenčín vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22OdK/435/2018 zo dňa
23.10.2018 oddlžený. Na danú vec bolo podľa žalobcu potrebné aplikovať ustanovenia § 166b ods. 1
písm. d) a § 166a ods.1 písm. a) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ,,ZKR“).
O oddlžení bolo rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým bol vyhlásený konkurz, pričom žalobca bol zbavený
všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze a v rozsahu, ktorom neboli uspokojené v
konkurze, sú vylúčené z uspokojenia. Žalobca mal za to, že uvedená právna úprava (lex specialis-viď
druhá veta tohto ods.) a z nej vychádzajúce rozhodnutie o oddlžení bránia vyrúbeniu pohľadávky - úrokov
z omeškania za porušenie povinnosti za zdaňovacie obdobie roka 2011, nakoľko ide o pohľadávku, za
obdobie pred rozhodným dňom a ide o nevymáhateľnú pohľadávku. Žalobca sa preto s rozhodnutím
správcu dane č. 101535199/2019 zo dňa 24.06.2019 a rozhodnutím žalovaného

č. 102244734/2019 zo dňa 25. septembra 2019 nestotožnil a považuje ho za vecne
nesprávne, nakoľko mu uvedenými rozhodnutiami bola vyrúbená pohľadávka, ktorá je nevymáhateľná,
nakoľko ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie za porušenie povinnosti za
obdobie roku 2011, t.j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, a teda uvedenú pohľadávku nie je možné
na základe vyrubiť a ani ďalej vymáhať. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného
je nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Poukázal na
skutočnosť, že u žalobcu vykonal kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
roka 2011 a na základe výsledkov uvedených v protokole, správca vydal dňa 04.02.2014 rozhodnutie
č.9301402/5/444751/2014/Dov, ktorým vyrúbil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie roka 2011 v sume XX.XXX,XX eur a neuznal daňovú stratu v sume X.XXX,XX eur.
Žalobcovi bol po vyhlásení konkurzu vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej
osoby, a to za obdobie odo dňa splatnosti dane 10.06.2014 do dňa platby, najdlhšie za
štyri roky omeškania s platbou. Žalovaný poukázal na vyslovený právny názor v rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 23S/17/2016. Správca dane je povinný vyrubovať sankcie, ak sú na to
zákonom stanovené dôvody. Ak daňový dlžník je fyzická osoba, aj po vyhlásení, resp. zrušení konkurzu
zodpovedá za neuhradenie daňového nedoplatku, aj sankcie. Žalovaný uviedol, že povinnosť zaplatiť
úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až jeho právoplatným vyrubením, ktorým je určená jeho
výška a splatnosť. Daňový poriadok v § 158 ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k
vyrubeniu úroku z omeškania po zrušení konkurzu u daňového subjektu neobmedzuje, pričom takého
obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Správca dane vyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením § 156
ods. 8 daňového poriadku.

4. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017,
podľa ktorého rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter.

5. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej
žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný
rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou
osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v
rámci správneho súdnictva a dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech.

6. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102244734/2019 zo dňa 25. septembra 2019, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
č.101535199/2019 zo dňa 24.06.2019, ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 37.225,50 Eur za nezaplatenie dane z príjmov
fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011 vyrubenej rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č.
9301402/5/444751/2014/Dov zo dňa 04.02.2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.

7. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp.
zn. 22OdK/435/2018 zo dňa 23.10.2018 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Uznesenie bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 31.10.2018 pod č. 210/2018. V rámci predmetného
uznesenia súd rozhodol v bode IV. o tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že dlžníka zbavuje všetkých
dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v
konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Konkurzné konanie do súčasnosti prebieha.

8. Daňový úrad Trenčín rozhodnutím č. č.101535199/2019 zo dňa 24.06.2019 podľa §
156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX.XXX,XX Eur za
nezaplatenie za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
roku 2011 vyrubenej rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 9301402/5/444751/2014/Dov
zo dňa 04.02.2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení rozhodnutia poukázal
na to, že lehota na zaplatenie daňovej pohľadávky uplynula dňa 10.06.2014, pričom daňový subjekt
daň v stanovenej lehote neuhradil. Správca dane vyrubil úrok z omeškania najdlhšie za štyri roky

omeškania s platbou, t. j. odo dňa splatnosti dane 10.06.2014 v zákonom stanovenej výške
15% ročne pri zohľadnení platieb žalovaného.

9. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, poukazujúc na to, že uznesením Okresného
súdu Trenčín 22OdK/435/2018 zo dňa 23.10.2018 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Uviedol,
že s ohľadom na to, že v danom prípade ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie
za porušenie povinnosti pred vyhlásením konkurzu, t.j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, je vyrubený
úrok z omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné na základe uvedeného vyrubiť (§
166a ods. 1 písm. a), § 166b ods. 1 písm. d) ZKR).

10. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102244734/2019 zo dňa 25. septembra 2019 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie. Stotožnil sa s rozsahom skutkových zistení a právnym posúdením
vykonaným správcom dane. Doplnil, že v prípade daňového subjektu nebolo vydané uznesenie o
oddlžení a oznámenie o zastavení konkurzu nadobudlo právoplatnosť dňa 01.05.2018. Pretože nastali
zákonné dôvody na vyrubenie úrokov z omeškania, správca dane správne pristúpil k ich vyrubeniu.
Správca dane bol oprávnený postupovať tak, ako mu ukladá právny predpis. Žalovaný poukázal aj na
to, že z ustanovenia § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyplýva správcovi dane povinnosť,
nie možnosť, vyrubiť daňovému subjektu úrok z omeškania v prípade, ak daňový subjekt
nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo ustanovenej výške daň. Zákon nedáva správcovi
dane možnosť rozhodnúť sa, či vyrubí úrok z omeškania alebo nie. Vyrubenie
úroku z omeškania správcom dane je obligatórnou povinnosťou.

11. Žalobca na pojednávaní dňa 30.11.2020 zotrval na podanej žalobe a jej dôvodoch v súlade s jej
písomným znením. Žalovaný žiadal na pojednávaní žalobu zamietnuť.

12. Podľa § 32 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daňové priznanie za
zdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník, ak za zdaňovacie obdobie dosiahol zdaniteľné príjmy
presahujúce 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), s výnimkou uvedenou v odseku
4. Daňové priznanie je povinný podať aj daňovník, ktorého zdaniteľné príjmy za zdaňovacie obdobie
nepresiahli 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), ale vykazuje daňovú stratu.

13. Podľa § 2 Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,
b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona
alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa
osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu,
c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov,
d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň,
e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane,
ak tento zákon neustanovuje inak,
f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane,
g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,
h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči
finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

14. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po
uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia
podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie; rovnako zanikajú aj neprihlásené
pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom.

16. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku
2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane,

17. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po
dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri
vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania
sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania
s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa
použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa
začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí
úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z
nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie
za štyri roky omeškania s platbou.

18. Podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov
od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný
a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na
zabezpečenie dane,
b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.

19. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a
reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

20. Podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.

21. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

22. Podľa § 166a ods. 1 písm. a) z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ,,ZKR“)ak
tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť
uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz
alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).

23. Podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú
zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá
zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.

24. Podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez
námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k
pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom
upustení od vymáhania pohľadávky.

25. Správny súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného a postupu správnych orgánov
predchádzajúcemu jeho vydaniu dospel k záveru, že správne orgány sa riadili vyššie citovanými
zákonnými ustanoveniami, ktoré správne aplikovali na danú vec.

26. Keďže k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo, stala sa spornou právna otázka, či oddlženie
žalobcu má vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a teda, či je správny právny
názor žalobcu, že predmetná pohľadávka je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR nevymáhateľnou
pohľadávkou a došlo podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku k jej zániku.

27. Správny súd v prvom rade skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného. Správny súd
poukazuje na právny názor NS SR uvedený v rozsudku sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, ktorý
i keď sa týkal reštrukturalizačného konania je použiteľný i na danú vec, kde vyjadril NS SR nasledovný
právny názor: „...aj najvyšší súd má za to, že nevyhnutným predpokladom pre
prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je
existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje
za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú
pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v
danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie
je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku, ukladajúcou
správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre
neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom
predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala
byť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na úrok z omeškania zanikol v
zmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože podľa uvedeného ustanovenia zanikajú len
tie pohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Až na
základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka,
ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva
povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku
dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak,
povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca
dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z
omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až
rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.“ K uvedenému doplnil: „Účelom
reštrukturalizačného konania je umožniť podnikateľským subjektom dosiahnuť ekonomické ozdravenie
aj cestou vysporiadania prípadne zániku neuspokojených prihlásených pohľadávok, pričom je logické, že
sa musí jednať o pohľadávky existujúce. Na druhej strane, ak zákon umožní podnikateľskému subjektu
po splnení stanovených podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti, nie je dôvod
upierať správcovi dane možnosť domáhať sa aj od takéhoto subjektu uspokojenia nárokov vzniknutých
na základe rozhodnutia vydaného v zmysle Daňového poriadku, ktorým správca
dane sankcionuje daňovníka za porušenie jeho povinností.“ Totožné závery prijal NS SR aj v rozsudku
sp. zn. 2Sžf/79/2015 zo dňa 31.01.2018.

28. Obdobne aj v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/8/2017 zo dňa 25.10.2018 riešil NS SR otázku ne/možnosti
prihlásenia pohľadávky správcu dane do reštrukturalizačného konania, vzniknutej z titulu vyrubenia
úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že ak pohľadávka vo forme úroku
z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie, nebolo
možné ju prihlásiť do reštrukturalizačného konania. NS SR v tejto súvislosti uviedol: „Daňové orgány
správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou
pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia
§ 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i
úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom
je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Aj podľa názoru najvyššieho
súdu bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého
vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré
musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného krajský súd
správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo
forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo
výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou
tohto rozhodnutia. Najvyšší súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu ide o nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty v zákonom ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať
podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí
podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej
výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.“

29. Uvedené rozhodnutia NS SR je možné aplikovať aj v prejednávanej veci a vychádzajúc z
platnej právnej úpravy dospel správny súd k názoru o zákonnosti postupu správnych orgánov a ich
rozhodnutí. Správny súd považuje za správny právny názor žalovaného, že bolo
povinnosťou správcu dane vyrubiť predmetnú sankciu žalobcovi, keď právnym dôvodom jej vyrubenia
bolo nesplnenie jeho povinnosti zaplatiť v zákonnej lehote daň z príjmov fyzickej osoby, pričom táto
povinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu. Žalovaný dospel k správnemu právnemu
záveru napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že nedošlo k oddlženiu
žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že predmetná pohľadávka žalobcu v čase vyhlásenia konkurzu na
žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala a preto sa v danom momente oddlženie žalobcu v konkurze
na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daň. por.
je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1 Daň. por. a pohľadávka vzniká právoplatnosťou
takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Daň. poriadku
a ani ZKR ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre správcu dane, týkajúce sa vyrubenia sankcie
za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení konkurzného konania, okrem zákonnej lehoty
podľa § 156 ods. 8 Daň. por. Správny súd je toho právneho názoru, že je potrebné dôrazne rozlišovať
medzi vyrubovacím a vymáhacím konaním v prípade takejto pohľadávky.

30. S poukazom na vyššie uvedené, keď v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po
ukončení konkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení, správny súd dospel k záveru, že
nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR. V prípade existencie
takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu by sa na ňu vzťahovalo ustanovenie § 166b ods. 1 písm.
d) ZKR a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a na jej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť,
žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto pohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom
upustení od jej vymáhania podľa § 166e ods. 4 ZKR. V tomto prípade však pohľadávka
vznikla až po vyhlásení konkurzu a povolení oddlženia. Správny súd konštatuje, že v danom
prípade sú tu dva právne predpisy, a to ZKR a Daňový poriadok, ktoré sú vo svojej zdanlivej konkurencii,
kde žalobca je názoru, že ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR bráni vyrúbeniu pohľadávky a
na druhej strane je názor žalovaného a správcu dane, že tomu tak nie je, nakoľko podľa § 156 ods.
1 písm. a) Daňového poriadku musí správca dane daň (úroky z omeškania vyrúbiť). Správny súd je
toho názoru, že právne predpisy vo vzájomnej konkurencii nie sú, ale sa vzájomne dopĺňajú. Správca
dane musí vyrúbiť daň (úroky z omeškania) podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, pričom
správny súd je toho názoru, že ak by zákonodarca nemal záujem na takomto postupe, tak by uvedené
výslovne upravil v zákone. Správny súd je ďalej toho názoru, že aj text § 166b ods. 1 písm. d) ZKR
predpokladá uloženie takýto postup, kde upravuje tak, že: „alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde
povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred
rozhodujúcim dňom,“. Ak by zákonodarca mal záujem nevyrúbiť pohľadávky štátu v podobe daní, bol
by to v texte zákona výslovne uviedol. Uvedenému výkladu svedčí aj súčasná zákonná úprava § 84
ods. 1 písm. f) Daňového poriadku podľa ktorého: „Daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po
uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia
podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie;48) rovnako zanikajú aj neprihlásené
pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom,“ Uvedené znamená, že
daň ako taká zanikne až uplynutím šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu, resp. oddlženia. Správny súd
má za to, že uvedená právna úprava je vo výslovnej príčinnej súvislosti s ustanovením § 166f ods. 1 ZKR,
podľa ktorého: „veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom
na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia
konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že
dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie.
Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.“ Uvedené ustanovenie znamená, že veriteľ (napr.
aj žalovaný) sa môže domáhať určenia, že dlžník nemal v čase povolenia oddlženia poctivý zámer.
Vyhovením takejto žalobe by sa všetky pohľadávky, či už prihlásené alebo neprihlásené stali
opätovne vymáhateľné v plnom rozsahu, čo by však nebolo možné, ak by nevznikli. V tomto prípade
mohla pohľadávka štátu v podobe dane (úrokov z omeškania) vzniknúť až jej právoplatným vyrúbením,
nie skôr.

31. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla
až po oddlžení žalobcu, pričom na vyrubovacie konanie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR nemá vplyv. Pokiaľ
teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie povinnosti žalobcu, ktorá povinnosť bola
porušená pred rozhodujúcim dňom (čo medzi účastníkmi konania nie je sporné) došlo až po povolení

oddlženia, správny orgán prvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým
poriadkom postupoval správne, keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne
rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia. Žalobca nesprávne poukazoval na zánik
daňového nedoplatku podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, pretože nejde o
pohľadávku, ktorá mohla byť prihlásená a uspokojená v konkurze, nemôže sa na ňu vzťahovať ani
predmetné zákonné ustanovenie.

32. Vychádzajúc z uvedeného možno podľa názoru správneho súdu vo všeobecnosti konštatovať, že
z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že správca dane vykonal vo
vzťahu k predmetu administratívneho konania dostatočné dokazovanie. Z vykonaného dokazovania,
ktoré má oporu v obsahu pripojeného administratívneho spisu, vyvodil správne podstatné skutkové
závery, keď svoje úvahy, vedúce k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a vec
správne právne posúdil. V správne zvolenej aplikačnej línii následne pokračoval aj žalovaný ako odvolací
správny orgán. Správny súd v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil právne pochybenia ani logické
nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za
jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

33. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ak
správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie
je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

34. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť mu úspech
v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

35. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by pre priznanie náhrady trov konania
žalovanému boli splnené podmienky hypotézy právnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.

36. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od
doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v
Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body")
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že
sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 8, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.