Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2719200154
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2719200154.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová v spore žalobcu: H. J., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, P., proti
žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140,
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Skalica, č.k. 9Csp/21/2019-32 zo dňa 30. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 887,45 eur ako primerané finančné zadosťučinenie, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku a vecne odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania
a zisteného skutkového stavu veci vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd
prvej inštancie mal preukázané, že došlo k porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (žalobca nesprávne uviedol označenie zákona č. 250/2010 Z.
z.), nakoľko v konaní vedenom Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 2C/380/2012 bola zistená nekalá
obchodnápraktikaakonštatovanáabsolútnaneplatnosťprávnehoúkonupodľa§40ods.1Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého mal žalovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak nie z
titulu poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie konštatuje, že pod úspešným uplatnením porušenia práva
spotrebiteľa ako predpokladu na priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné
považovaťajobranuspotrebiteľaprotidodávateľomuplatnenémunároku,t.j.vdanomprípadesižalobca

uplatnil porušenie spotrebiteľských práv v predmetnom konaní, keď rozsudkom zo dňa 18.6.2015 súd v
časti o zaplatenie sumy 887,59 € žalobu zamietol, a to z vyššie uvedených dôvodov. Súd prvej inštancie
uviedol, že nemožno akceptovať argumentáciu žalovaného, podľa ktorej si žalobca aktívne neuplatnil
porušenie svojho práva na ochranu spotrebiteľa ako základného predpokladu na primerané finančné
zadosťučinenie, a to vychádzajúc z interpretačného pravidla citovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky,č.k.4Obdo45/2012zodňa24.6.2013,podľaktoréhoprinejednoznačnomvýklade
akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uprednostniť vždy ten výklad,

ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. č. k. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, podľa ktorého pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa) treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok zporušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve. Podľa názoru súdu prvej inštancie však uvedený záver nevylučuje, aby

bolo porušenie práv alebo povinností konštatované v odôvodnení súdneho rozhodnutia, resp. naopak
neobmedzuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie len na prípady, keď je porušenie
práv alebo povinností judikované vo výroku súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie uviedol, že na
priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie sa nevyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na
strane spotrebiteľa, stačí len možnosť vzniku takejto ujmy, ako to vyplýva z judikatúry všeobecných

súdov (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/66/2017). Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie neskúmal, či bol zo strany žalovaného na žalobcu vyvíjaný nátlak, ako ani skutočnosť, či bola
žalobcovi takýmto konaním spôsobená psychická alebo materiálna ujma. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
887,45 €, a to v zmysle navrhovaného petitu žaloby. Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia súd
prvej inštancie považuje za primeranú, nakoľko je spravodlivé, aby vychádzala z ujmy, ktorá žalobcovi

hrozila v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom. Zároveň možno uzavrieť, že je primeraná
povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, keďže zodpovedá svojmu účelu, t.j. poskytuje žalobcovi ako
spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Súd prvej inštancie
zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania doložením poslednej výzvy na zaplatenie dlžnej
čiastky, nakoľko uvedený dôkaz nebol relevantný pre rozhodnutie vo veci. V súvislosti s tvrdením

žalovaného, že strany sporu ako zmluvné strany boli presvedčené o platne uzatvorenej zmluve o
poskytnutí úveru k ČSOB kreditnej karte, súd prvej inštancie uviedol, že na rozhodnutie v právnej
veci vedenej pod sp. zn. 3C/280/2012 bolo potrebné prejudiciálne posúdiť platnosť predmetnej zmluvy
a na základe zistenia, že sa jednalo o absolútne neplatný právny úkon, ako aj na základe zistenia
nekalej obchodnej praktiky súd žalobu v časti zamietol. Na základe uvedeného teda možno uzavrieť,

že boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa, t.j. slabšej strany. Súd prvej inštancie nárok žalobcu
nepovažoval za premlčaný, a to vychádzajúc z výkladu, podľa ktorého premlčacia doba začína plynúť
až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, v ktorom spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie svojich práv
alebo povinností, t.j. v danom prípade odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu
Skalica, č. k. 2C/380/2012-209 zo dňa 18.6.2015 v jeho zamietajúcej časti (t.j. odo dňa 27.3.2017),

pričom žaloba bola podaná na súd prvej inštancie vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe dňa
29.1.2019. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2
CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi nepriznal ich náhradu, nakoľko síce bol v konaní úspešný,
nárok na náhradu trov konania si však neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Svoje odvolanie odôvodnil
poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Uviedol, že nekalá obchodná praktika bola konštatovaná
pri nároku z debetného zostatku na bežnom účte a na tomto základe nebolo možné priznať finančné
zadosťučinenie v plnom rozsahu, ale len v časti 14,09 EUR. Podľa žalovanému dostupných informácií
žalobca nikdy neargumentoval k tomuto výsledku. K otázke absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere k

ČSOB Kreditnej karte je potrebné uviesť, že táto nebola konštatovaná vo výrokovej časti rozhodnutia
a pri dôkladnom oboznámení sa so znením predmetných rozhodnutí je zrejmé, že nárok žalovaného
nebol v konaní priznaný z dôvodu absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy, ale z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena ohľadne tvrdenia o uzavretí platnej zmluvy. Súd vychádzal len z oznámenia o
poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karty a neposudzoval žiadosť o poskytnutie úveru k ČSOB Kreditnej

karty. Súd teda posudzoval len jeden jednostranný úkon (ako aj sám uviedol) a nie zmluvu ako celok
(2 jednostranné právne úkony spoločne). Existenciu predmetnej žiadosti nepopieral ani sám žalobca.
Taktiež bol sám presvedčený o platnosti úverovej zmluvy a jeho jedinou obranou bolo poukazovanie na
vykonanie úhrady, teda rozporoval len výšku uplatneného nároku. Je zrejmé, že nárok nebol priznaný
z dôvodu porušenia práva alebo povinnosti žalovaným, ale v dôsledku nedostatku jeho postupu pri

vedení sporu. Tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie zohľadniť pri posúdení/priznaní výšky finančného
zadosťučinenia. V konaní nebola preukázané, že by žalobca vyvinul aktivitu, na základe ktorej by
mu mohlo vzniknúť právo na finančné zadosťučinenie Naopak nespornou bola skutočnosť, že sám
žalobca považoval úverovú zmluvu za platnú, argumentoval úhradou dlhu z tejto zmluvy, teda dokonca
„vyvíjal aktivitu" opačnú, teda nevedúcu k vzniku práva na finančné zadosťučinenie. Citoval rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. V konaní žiadna z predpokladaných
skutočnosti nebola preukázaná. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne určil začiatok behu premlčacej
lehoty. Okresný súd vyhotovil rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa kvalitatívne nároky, ktoré naň
kladie právna úprava a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskejrepubliky a vyšších slovenských súdov. Kvalitatívne nároky na odôvodnenie rozhodnutia sú priamo
naviazané na právo strán sporu na spravodlivý proces, ktoré je zaručené Európskym dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou Slovenskej republiky a aj CSP. Poukázal na

§ 220 ods. 2 CSP a na komentár WK k Civilnému sporovému poriadku dostupný dňa 1.2.2017 v
ASPI. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a na odôvodnenie rozhodnutia (napr. III. ÚS 110/2013, II. ÚS 383/2006, I.

ÚS 242/2007). Sporová strana má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na
také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne nedôvodné ani arbitrárne. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy,
keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie
súdu (rovnaký záver vyplýva zo stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 03.12.2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu je potrebné považovať predovšetkým absenciu dôvodov
vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného
nároku, ako aj vnútorná rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiace sa pravidlám logického

uvažovania. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé na základe ktorého
konkrétneho úkonu žalobcu je možné priznať žalobcovi finančné zadosťučinenie. Spotrebiteľ musí
prejaviť aspoň minimálnu aktivitu pri domáhaní sa ochrany svojich práv, aby získal právo na primerané
finančné zadosťučinenie (spotrebiteľ si má úspešne uplatniť porušenie práva alebo povinnosti) Presné
označenie/popísanie tejto aktivity má tvoriť základ odôvodnenia rozhodnutia konajúceho súdu. V

opačnom prípade je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie sa taktiež dostatočne
nevyrovnal s rozhodnutím NS SR, sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, na ktoré poukázal
žalovaný.Odvolanímnapadnutérozhodnutiejenepreskúmateľné.Predloženéodôvodnenierozhodnutia
je priamym zásahom do práva žalovaného na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu. Žalovaný žiadal
krajský súd, aby odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

v súlade s ust. § 389 ods. 1 CSP.

3. Žalobca nepodal vyjadrenie k odvolaniu.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená

osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 9Csp/21/2019 bolo priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti
postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené.

6. Z obsahu spisu vyplynulo, že v konaní vedenom na OS Skalica, sp.zn. 2C/380/2012 sa
Československá obchodná banka, a.s. domáhala na H. J. zaplatenia sumy 972 eur s príslušenstvom
titulom nedoplatku zo zmluvy o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 20.5.2008. Rozsudkom
OS Skalica zo dňa 18. 6.2015, č.k. 2C/380/2012-209 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo dňa 22.2.2017, č.k. 25Co/527/2015-232 bola H. J. určená povinnosť zaplatiť sumu 94,69 eur s

8,5% úrokom z omeškania ročne od 26.7.2012 do zaplatenia, v časti o zaplatenie úroku z omeškania
0,5%ročne zo sumy 870,27 eur od 26.7.2012 do zaplatenia konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. V tomto konaní si žalobca H. J. uplatňuje finančné zadosťučinenie, nakoľko v konaní sp.zn.
2C/380/2012 bola ČSOB, a.s. úspešná len 9,65%, boli tak porušené jeho spotrebiteľské práva, žalovaný
naňho vyvíjal hrubý nátlak a hrozil mu exekúciou, navýšením dlhu. Výška finančného zadosťučinenia

predstavuje 90,35% zo sumy 982,28 eur, ktorej zaplatenia sa ČSOB, a.s. domáhala v konaní sp.zn.
2C/380/20127. „18. Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za

škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu

škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019)

8. Žaloba týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o

ochrane spotrebiteľa sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie sa označuje za
prostriedok satisfakcie. Okrem satisfakčnej funkcie má inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
taktiež funkciu sankčnú, pretože zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre porušiteľa taktiež finančnú
ujmu, nie len ujmu morálnu. Primerané finančné zadosťučinenie je považované za nástroj k odstráneniu
ujmy nemateriálnej povahy, a teda nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Plní taktiež funkciu

preventívnu, pretože musí odraďovať od ďalšieho nezákonného postupu porušiteľa. Tento účinok môže
vyvolať len finančné zadosťučinenie zodpovedajúce významu chráneného záujmu. Žalobca v spore
musí preukázať, že sa žalovaný dopustil porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha
voľnej úvahe súdu, čo však neznamená ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii

dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať.
Žalobatýkajúcasaprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapredstavujeprostriedoknavyvolanieaktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich
práva hrubým spôsobom porušujú. Keďže pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia
nie sú definované žiadne iné kritériá, ktoré by bolo potrebné zohľadniť, jediným kritériom je primeranosť

finančného zadosťučinenia.

9. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie nie je
dôvodný. Nárok na priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľ špecifikoval tak, že ide o sumu
887,45 eur, ktorá bola vypočítaná ako úspešnosť v predchádzajúcom spore 90,35 % zo sumy 982,28 eur

(č.l. 1), a teda ide o sumu, ktorú si dodávateľ od neho protiprávne vymáhal, čím mu spôsobil psychickú
i materiálnu ujmu (č.l. 16). Vzhľadom na dôslednú aktivitu súdu v predchádzajúcom konaní spotrebiteľ
zaplatil za úver len toľko, koľko mal zaplatiť, pričom spotrebiteľ nezaplatil za úver nič navyše. Nemožno
opomenúť ani skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní vyšlo predsa len najavo, že spotrebiteľ dlhoval
dodávateľovi určitú sumu, hoci ide o sumu nižšiu ako sumu uvedenú v žalobe. To znamená, že to bol

aj spotrebiteľ, kto nepostupoval úplne vždy v zmluvnom vzťahu s dodávateľom v súlade s právnym
poriadkom,keďspotrebiteľdobrovoľneneuhradildlh,atoanivriadnejlehoteaanivdodatočnejlehotena
písomnú výzvu dodávateľa, pričom dodávateľovi nezostala iná možnosť ako sa domáhať svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že nejde o prípad,kedy by dodávateľ porušoval práva spotrebiteľa hrubým spôsobom. Z daných okolností je zrejmé, že
poskytnutie akéhokoľvek finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi by bolo neprimerané vo vzťahu k
dodávateľovi. Na záver je potrebné poznamenať, že spotrebiteľ nepreukázal, že by dodávateľ vyvíjal na

spotrebiteľa nátlak. Odvolací súd teda dospel k záveru, že spotrebiteľ v dôsledku konania dodávateľa
neutrpel takú ujmu, ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku I.
zmenil v zmysle § 388 CSP.

12. O nároku na náhradu trov tohto konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v tomto konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu

trov tohto konania v plnom rozsahu.

13. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).