Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 18, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/68/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714215406
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5714215406.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z. S., bývajúceho v S., A. X, zastúpeného
JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom v Martine, Holubyho 51, proti žalovanej
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, rozhodnutím o
zatknutí a rozhodnutím o väzbe, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 15 C 299/2014, o

dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2016, sp. zn. 5 Co 163/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 31. mája 2016,

sp. zn. 5 Co 163/2016, potvrdil rozsudok Okresného súdu Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zo
dňa 17. februára 2016, č. k. 15 C 299/2014-131, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, uznesením o vznesení obvinenia ČVS: ORP-766/l-OVK-
MT-2004 zo dňa 22. októbra 2004 vo výške 300,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ďalej jej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním zo dňa 22. októbra 2004
a rozhodnutím o väzbe č. k. Tp 84/04 zo dňa 23. októbra 2004 vo výške 13.000,- Eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd uviedol, že sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami a s právnou
argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý vec správne posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď
vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca sa domáhal nemajetkovej ujmy v súvislosti so
zadržaním zo dňa 22. októbra 2004 a rozhodnutím o väzbe zo dňa 23. októbra 2004. Väzba začala 22.
októbra 2004 o 2.00 hod. a bola vykonaná v Ústave na výkon väzby v Ružomberku. Proti predmetnému
uzneseniupodalžalobcaakoobvinenýsťažnosť,ktorábolazamietnutáKrajskýmsúdomvŽilinevkonaní

pod č. k. 2 Tpo 225/2004. Následne v predmetnom konaní okresný súd viackrát rozhodoval o žiadostiach
žalobcu na prepustenie podľa § 192 Trestného poriadku. Proti všetkým uzneseniam žalobca podával
sťažnosti, ktoré boli zamietnuté krajským súdom a vo väzbe nakoniec zostal až do 26. septembra 2006,
kedy bol prepustený na základe uznesenia Okresného súdu Martin, sp. zn. 12 T 75/2005 zo dňa 26.
septembra 2006. Čo sa týka rozhodnutia o väzbe, súd prvej inštancie vychádzal z § 8 ods. 5 písm. b/
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobené rozhodnutím o väzbe má

ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. Uvedený predpoklad vo vzťahu k žalobcovi
teda bol splnený. Pokiaľ ide o predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe, vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré sú vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj
negatívne (ods. 6 cit. zákonného ustanovenia). Súd prvej inštancie z odpisu registra trestov zistil, že
žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Martin uznaný za vinného v súvislosti s viacerými trestnými
činmi, mimo iného aj obdobného trestného činu znásilnenia, pre ktorý bol vzatý do väzby s tým, že

bol podmienečne prepustený 6. novembra 2003 so skúšobnou dobou 3 roky. Argumentácia žalovanej,
že v relatívne krátkej dobe po podmienečnom prepustení bol vzatý do väzby za obdobné trestné činy,neobstojí, keď bol nakoniec žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko skutok, pre ktorý bol vzatý do
väzby, nespáchal. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca bol vo väzbe 702 dni, čo predstavuje
takmer dva roky života. Nebolo v konaní preukázané, že by si žalobca sám zavinil zadržanie a vzatie do

väzby.Taktopotomsúdprvejinštancievecsprávneposúdilpodľa§17ods.1,ods.2a§18ods.1zákona
č. 514/2003 Z.z., keď konštatoval, že na základe nezákonného zadržania a rozhodnutia o väzbe vzniklo
žalobcovi právo na náhradu škody, ktorý si ju uplatnil spôsobom nemajetkovej ujmy v rozsahu 13.000,-
Eur. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal zo súdnej praxe a zohľadňoval intenzitu, trvanie a
rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v spoločnosti a v

súkromnom živote. Po roku väzby ho nechala družka, dva roky zbytočne stratil vo väzbe a tieto mu nikto
nevráti. Aj po prepustení z väzby celé konanie trvalo ďalších 6 rokov, v roku 2010 sa mu narodil syn a on
stále nevedel, či pôjde naspäť do väzby. Navštevoval psychiatra a psychológa, pretože to veľmi ťažko
znášal, užíval psychiatrické lieky, pričom všetky zložky jeho súkromného života boli väzbou zasiahnuté.
V danom prípade žalobca utrpel značnú nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v obmedzení jeho osobnej
slobody, narušením obvyklého spôsobu života, keď trestné stíhanie a výkon väzby predstavoval vážny

zásah do osobnej slobody, čo vyvolalo aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Nakoľko bol
žalobca oslobodený spod obžaloby, je zodpovednosťou štátu, aby zodpovedal za škodu, ktorá nastala
v príčinnej súvislosti s väzbou, a preto súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú zadržaním
a rozhodnutím o väzbe, ktorej výška bola primeraná dobe väzby.

2. Rozsudok odvolacieho súdu napadla včas dovolaním žalovaná, pričom jeho prípustnosť vyvodzovala
dôvodmi uvedenými v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v § 421 ods. 1
písm. b) CSP. Pokiaľ ide o dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľ namietal, že rozsudok v časti
priznanej výšky nemajetkovej ujmy je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Bol toho názoru,
že v danom prípade vzhľadom na osobu žalobcu, jeho doterajší život a závažnosť následkov, nie je ani

daný predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. jej výška je neprimeraná. Pokiaľ
ide o dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. b) CSP, namietala, že právna otázka, ktorá je v danom
prípade nastolená, ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Navrhla, aby dovolací
súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

3. Žalovaná podaním zo dňa 4. júla 2017, doručeným dovolaciemu súdu dňa 6. júla 2017 (č. l. 225 spisu)
v podaní nazvanom „Stanovisko žalovanej k dovolacím dôvodom...“ upravila svoj dovolací petit (žiadosť)
tak, že netrvá na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP a žiada, aby dovolací súd posúdil podané
dovolanie len z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

4. Žalobca navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“, alebo „najvyšší súd“) uznesením z 31.
januára 2018 sp. zn. 1 Cdo 157/2017 dovolanie žalovanej odmietol a žalobcovi priznal náhradu trov

dovolacieho konania, keď dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.
5.1. Ako prvú, dovolací súd v predmetnom rozhodnutí, riešil otázku v zmysle § 434 CSP, kedy dovolacie
dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Žalovaná svojím podaním
(viď bod 3. tohto rozhodnutia) upravila svoj dovolací petit (žiadosť) tak, že žiadala dovolací súd, aby
posúdil ňou podané dovolanie len podľa dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

Nakoľko najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 434 CSP, mal za to, že žalovaná svoj dovolací dôvod
upravila až po márnom uplynutí lehoty na podanie dovolania. Vychádzal pritom z toho, že žalovaná svoje
dovolanie podala dňa 17. októbra 2016 (č. l. 186) a podanie, ktorým chcela docieliť zmenu petitu (č. l.
225, 226), podala dňa 6. júla 2017. Dovolací súd preto na vyššie spomenutý zmenený petit neprihliadal.
5.2. Druhou riešenou otázkou v predmetnom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo to, že z ustanovení

Civilného sporového poriadku, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či
prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle
§ 421 CSP. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto
ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v
uznesení z 19. apríla 2017, sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti

dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené
dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní
uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaníprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej
vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste. Uvedeným rozhodnutím
veľkého senátu boli v rozhodnom čase senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá

CSP). Trojčlenný senát 1 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom
rozhodnutí veľkého senátu, preto skúmal prípustnosť dovolania žalovanej len podľa ustanovenia §
420 písm. f) CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b)
CSP). Skúmaním prípustnosti dovolania žalovanej len podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP Najvyšší
súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu neboli v

danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné, či už s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (ďalej tiež „dohovor“), alebo s čl. 46 ods. 1 ústavy, alebo v rozpore s ustanoveniami o
odôvodňovaní rozhodnutí, a preto ho nebolo možné považovať za nepreskúmateľné, či nedostatočne
odôvodnené. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej
nebolo podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, a preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

6. Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“,
alebo „ÚS SR“) nálezom rozhodol, že základné právo žalovanej (ďalej tiež „sťažovateľka“), na súdnu
ochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyaprávonaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.6
ods.1DohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdpostupomauznesenímNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 157/2017 z 31. januára 2018 porušené boli. Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 157/2017 z 31. januára 2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Trovy konania si sťažovateľka neuplatnila, preto o nich
ústavný súd nerozhodoval.
6.1. Ústavný súd dospel k názoru, že dovolací súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚS SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K
otázke kumulácie dovolacích dôvodov poukázal na uznesenie sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018,
ktorým vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu rozhodol, že ,,Pokiaľ
sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného
sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420
Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Rovnako, pokiaľ súd v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm.
a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady

zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Na základe uvedeného ústavný súd mal za
to, že právny názor najvyššieho súdu o zákaze kumulácie ustanovení § 420 a § 421 CSP uvedený v
napadnutom uznesení dovolacieho súdu je arbitrárnym a ústavne nesúladným rozhodnutím.

7. Najvyšší súd ako funkčne príslušný súd na prejednanie dovolania (§ 35 CSP), po tom ako ústavný
súd zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie a po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávneným
subjektom zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 CSP, rešpektujúc záväzný právny
názor ústavného súdu, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, preskúmal opätovne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo.

8. Pre splnenie nápravy porušenia práva sťažovateľky/žalovanej, je potrebné, aby sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky zaoberal prípustnosťou jej dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
8.1. Žalovaná vo svojom dovolaní namietala, že právna otázka, ktorá je v danom prípade nastolená, ešte

nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Uviedla, že prípustnosť dovolania z dôvodu §
421 ods. 1 písm. b) CSP má zaručiť, aby sporové konanie bolo založené na rešpektovaní rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít. Pre dovolateľku bolo nepochybné, že vyriešenie otázky existencie
zavinenia je významné z hľadiska správneho posudzovania a rozhodovania o ne/existencii naplnenia
negatívnej podmienky upravenej v ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ako aj z hľadiska zachovania konštantnej rozhodovacej praxe súdov.
Bolo teda podľa žalovanej potrebné vyriešiť otázku, či konkrétne konanie (správanie sa) obvineného (v
danom prípade, agresívne správanie sa žalobcu pri zadržaní, kladenie aktívneho odporu, pričom sa vtom čase žalobca nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody,
ako aj predchádzajúce nepodmienečné odsúdenie žalobcu za obdobný trestný čin) zakladá zavinenie
na vzatí do väzby tak, ako to v § 8 ods. 6 predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho právo

na náhradu škody takejto osobe nevznikne.
8.2. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
8.3. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
8.4. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného

skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
strán konania právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho
posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu,
ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej
interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.
8.5. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP Len konkrétne označenie právnej otázky,
ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo

nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho
rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená.
8.6. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu

všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a
odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum
priečiacisanielen(všeobecne)novejkoncepciiprávnejúpravydovolaniaadovolaciehokonaniazvolenej
v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj analogicky 1 Cdo
23/2017, 2 Cdo 117/2017, 3 Cdo 6/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 78/2017).

8.7. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ
by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po
zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej nejednoznačné alebo

nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na
mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach
CSP nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho
dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal
dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.

8.8. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421
ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne.
8.9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda nie o otázku skutkovú. Musí
ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté

dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôžebyť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1
CSPmusíbyťprocesnoustranounastolenávdovolaní,atojasným,určitýmazrozumiteľnýmspôsobom.
8.10. Žalovaná prípustnosť dovolania vyvodzovala z dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý má podľa

dovolateľky zaručiť, aby sporové konanie bolo založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít. Žalovaná uvádza, že vyriešenie otázky existencie zavinenia je významné z hľadiska
správneho posudzovania a rozhodovania o ne/existencii naplnenia negatívnej podmienky upravenej v
§ 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj z hľadiska zachovania konštantnej rozhodovacej praxe súdov.
Bolo teda podľa dovolateľky potrebné vyriešiť otázku, či konkrétne konanie (správanie sa) obvineného

zakladá zavinenie na vzatí do väzby tak, ako to v § 8 ods. 6 predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z., v
dôsledku čoho právo na náhradu škody takejto osobe nevznikne. Dovolateľka uviedla, že správanie
obvineného (žalobcu) bolo pri zadržiavaní agresívne, tento kládol aktívny odpor, pričom sa v tom čase
nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, ako aj to, že
žalobca už bol nepodmienečne odsúdený za obdobný trestný čin. Mala teda za to, že väzbu si spôsobil
vlastným zavinením. Dovolací súd však poukazuje na to, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z toho, že

nebolo možné jednoznačne vidieť vlastné zavinenie väzby (žalobcom), a to len preto a z dôvodov, že
šlo o osobu už trestanú, alebo preto, že žalobca kládol aktívny odpor pri zadržiavaní. V súvislosti so
zadržaním, súd prvej inštancie (s čím sa stotožnil i odvolací súd) uviedol, že nebolo preukázané, že by
si žalobca sám zavinil zadržanie a vzatie do väzby. Žalobca od začiatku tvrdil, že je nevinný, a to, že
sa dopustil už predtým obdobného trestného činu nemôže znamenať, že si väzbu zavinil sám tak, ako

to predpokladá ustanovenie § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Súdy nižšej inštancie tiež vychádzali z
inštitútu prezumpcie neviny, a to že žalobca kládol odpor pri zadržiavaní súvisí so spôsobom zadržania,
pri ktorom sa použili donucovacie prostriedky, a keďže sa cítil nevinný (a v konečnom dôsledku nevinný
aj bol), tak sa zatknutiu prirodzene bránil. Okrem iného súd prvej inštancie dôvodil i tým, že zavinenie
obvineného na vzatí do väzby treba za každým skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý,

a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam. Z vykonaného dokazovania tak mali súdy za preukázané, že
predpoklad nezákonného rozhodnutia o väzbe splnený bol, nakoľko žalobca bol rozhodnutím o väzbe
vzatý do väzby, bol oslobodený spod obžaloby a väzbu si nezavinil sám.
8.11. Dovolací súd k vyššie uvedenému uvádza, že ak teda dovolateľka naznačuje vo svojom dovolaní,
že agresívne správanie, aktívny odpor pri zadržiavaní, či skúšobná doba podmienečného odkladu

výkonu trestu, alebo predchádzajúce nepodmienečné odsúdenie môže viesť k tomu, že si ten ktorý
obvinený týmto zaviní vzatie do väzby sám, v dôsledku čoho takejto osobe nevznikne právo na
náhradu škody, takáto argumentácia predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.
ide o námietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení. Nesprávnym zistením
skutkového stavu, prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu nie je možné podľa CSP

vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnenie tohto dovolacieho
dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok
skutkových). Podľa dovolacieho súdu takáto argumentácia v dovolaní absentuje. Dovolateľka sa de
facto domáha opätovného právneho posúdenia ňou tvrdeného skutkového stavu v jej prospech. Takéto
tvrdenia nemožno považovať za právne otázky vymedzené zákonom predpokladaným spôsobom.

8.12. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že dovolateľka nenastolila zákonom daným spôsobom otázku,
ktorá by v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP zakladala prípustnosť jej dovolania.
8.13. Najvyšší súd k záveru a nad rámec nutnosti navyše uvádza článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, že v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby sa väzba stáva
z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou, a tým zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

oslobodenému obvinenému vykonanou väzbou. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd preto v jednom
konzistentnom celku správne rozhodli i na podklade toho, že zavinenie obvineného, pri vzatí do väzby,
treba zakaždým skúmať z dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam, a nie na základe toho, či bol ten ktorý obvinený už trestaný alebo či pri vzatí do väzby
kládol odpor a podobne.

9. Podľa § 447 písm. f) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435.

10. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, a preto ho odmietol podľa §
447 písm. f) CSP.11. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.