Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/250/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516220594
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7516220594.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom
Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanej T. F., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej na D. X, E., o
zaplatenie 6.299,63 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice
- okolie zo dňa 01.07.2019, sp. zn. 13Csp/263/2016

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 01.07.2019, č.k. 13Csp/263/2016-104 vo
výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku III. o trovách konania.

Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 6.299,63 EUR, úroky za obdobie
do 09.12.2016 v sume 2.243,79 EUR a odo dňa 10.12.2016 vo výške 11,9 % ročne z istiny v sume
6.299,63 EUR do 04.12.2019, úroky z omeškania za obdobie do 09.12.2016 v sume 123,- EUR a odo
dňa 10.12.2012 vo výške 1% ročne zo sumy 6.299,63 EUR do zaplatenia a to tak, že žalovanej povolil
žalovanú sumu spolu s trovami konania splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50,- EUR
mesačne vždy do 25.teho dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia

dlhu pod hrozbou straty výhody splátok (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a
rozhodol, že žalobca má proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konanie v rozsahu 100%
(III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny úveru vo výške
6.299,63 EUR s príslušenstvom a s trovami konania z titulu nároku na doplatenie neuhradených splátok
úveru, ktorú odôvodnil tým, že so žalovanou dňa 04.12.2012 uzavrel Zmluvu o OTP EXPRES úvere

č. 0364 5007 12RSU, na základe ktorej poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 7.000,- EUR,
pričom žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť úrok, príslušenstvo a poplatky. Žalovaná
pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy riadne a včas neuhrádzala, z ktorého dôvodu žalobca listom zo
dňa 22.10.2014 vyzval žalovanú na splatenie pohľadávky. Keďže žalovaná ani následne pohľadávku
neuhradila, žalobca vyhlásil úver za predčasne splatný s účinnosťou k 15.11.2014.

3. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 13Csp/263/2016-64 zo dňa 13.02.2018,

ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.299,63 EUR, úrok v sume 644,34 EUR,
úrok z omeškania v sume 0,08 EUR a úrok z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 6.299,63
EUR a sumy 664,34 EUR od 15.11.2014 do zaplatenia, pričom žalovanej povolil žalovanú sumu splatiť
pravidelnými mesačnými splátkami (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovipriznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). Súd prvej inštancie
citovaným rozsudkom žalobu v časti úroku 11,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 6.299,63 EUR
od 10.12.2016 považoval za nedôvodnú, z ktorého dôvodu ju v tejto časti zamietol.

4. Voči rozsudku č.k. 13Csp/263/2016-64 zo dňa 13.02.2018 podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
o ktorom odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 6Co/133/2018-87 zo dňa 13.05.2019. Odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a vo výroku o náhrade trov konania
zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolacísúdpovažovalzapredčasný,atedaajnesprávnyzáversúduprvejinštancieotom,žežalobcovi
ako veriteľovi z úverového vzťahu bez ďalšieho, teda bez ohľadu na obsah dohodnutých zmluvných
podmienok, nepatrí nárok na zaplatenie zmluvných úrokov za obdobie po predčasnom zosplatnení
úveru. Zároveň považoval za dôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku v
časti zamietnutia úroku z omeškania, čo do sumy 122,92 EUR (z uplatneného úroku z omeškania 123,-
EUR bol priznaný úrok 0,87 EUR) a priznanie úroku z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 6.299,63

EUR a sumy 664,34 EUR od 15.11.2014 do zaplatenia keďže dôvody rozhodnutia v tejto časti neboli
z odôvodnenia rozsudku zrejmé.

5. Súd prvej inštancie v odvolaní napadnutom rozsudku č.k. 13Csp/263/2016-104 zo dňa 01.07.2019
mal z vykonaného dokazovania preukázané, že Zmluva o úvere zo dňa 04.12.2012 bola uzatvorená

podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch.

6. S poukazom na ust. § 497 a 502 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že Obchodný
zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade

predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby
konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú
úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna
literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu
(odmenu) za užívanie požičanej istiny. Ani ust. § 658 ods. 1 OZ a iné ustanovenia Občianskeho

zákonníka či iného právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť
úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch
dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný
príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že
sa od neho nemožno odchýliť, je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré

zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho
vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie. Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej pôžičke dohodli
úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi),
teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku tým, že istinu
v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.

7. Súd prvej inštancie bol názoru, že tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a
rozhodovacou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania,
ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ
čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za

omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli
dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka).Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.

8. V prejednávanom spore zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 04.12.2012 vyplynulo, že
strany sa dohodli na výške úveru v sume 7.000,- EUR, na výške mesačnej splátky 125,70 EUR s dátum

prvej platby do 04.01.2013, počte mesačných splátok 84, celkovej čiastke ktorú musí dlžník zaplatiť
10.558,80 EUR a dátume konečnej splatnosti dňa 04.12.2019. Medzi zmluvnými stranami teda nedošlo
k dohode o tom, že žalobca má nárok na úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov, keďže takúto dohodu nemožno vyvodiť zo žiadnych ustanovení uzavretej zmluvy. Z článku
VII. bod 6 len vyplynulo, že banka je oprávnená vyhlásiť okamžitú splatnosť celej dlžnej sumy úveru

(vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú dobu úveru).

9. Vzhľadom na chýbajúcu výslovnú dohodu o dobe do kedy má žalovaná platiť zmluvný úrok
(t.j. vzhľadom na absenciu dohody o povinnosti zaplatiť zmluvný úrok až do skutočného vráteniaposkytnutých finančných prostriedkov, alebo do vyhlásenia predčasnej splatnosti) súd vychádzal zo
záveru o dojednaní platenia zmluvných úrokov do konečnej splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru
bola dohodnutá dňom 04.12.2019, preto žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky vo výške

11,90 % ročne z istiny do 04.12.2019. Žalobcovi teda vznikol nárok na zmluvný úrok z dlžnej istiny
6.299,63 EUR od 10.12.2016 do 04.12.2019. Počnúc dňom 05.12.2019 už žalobca nemá právo na
zmluvný úrok z istiny.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

istinu v sume 6.299,63 EUR, úroky za obdobie do 09.12.2016 v sume 2.243,79 EUR a odo dňa
10.12.2016 vo výške 11,90 % ročne z istiny v sume 6.299,63 EUR do 04.12.2019, úroky z omeškania za
obdobie do 09.12.2016 v sume 123,- EUR a odo dňa 10.12.2012 vo výške 1 % ročne zo sumy 6.299,63
EUR do zaplatenia. V prevyšujúcej časti (t.j. v časti, v ktorej žalobca požadoval zmluvný úrok z istiny
úveru až do zaplatenia, pozn. odvolacieho súdu) žalobu zamietol.

11. V zmysle § 232 ods. 4 CSP súd žalovanej vzhľadom na jej osobné a majetkové pomery povolil
žalovanú sumu spolu s trovami splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50,- EUR mesačne vždy
do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty
výhody splátok.

12. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovanej v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu odvolania proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

14. V odvolaní uviedol, že moment vzniku povinnosti dlžníka platiť úroky je v zákone výslovne uvedený
a neodvíja sa od obsahu dohody medzi stranami, ale je naviazaný na moment faktického poskytnutia

peňažných prostriedkov dlžníkovi. Konečný moment trvania tejto povinnosti dlžníka nie je síce v §
502 ods. 3 Obchodného zákonníka explicitne uvedený, avšak je potrebné použiť na preklenutie tejto
medzery v zákone čo najpodobnejšiu úpravu. V prípade úpravy režimu dobrovoľného predčasného
splatenia úveru v zmysle § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, kde je výslovne upravený koniec
trvania povinnosti dlžníka platiť úroky tak, že dlžník je v prípade dobrovoľného predčasného splatenia

povinný zaplatiť do vrátenia peňažných prostriedkov. Rovnako ako pri začiatku trvania tejto povinnosti,
zákonodarca aj koniec trvania tejto povinnosti v režime dobrovoľného splatenia naviazal na faktické
konanie - vrátenie peňažných prostriedkov a nie na obsahu právneho úkonu týkajúci sa dohodnutého
dátumu splatnosti úveru. So zreteľom na teleologický, systematický, jazykový ale predovšetkým logický
výklad tak treba dospieť k záveru, že moment ukončenia trvania povinnosti dlžníka platiť úroky sa odvíja

od skutočného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi. Žalobca ďalej uviedol, že právny názor, v
zmysle ktorého po predčasnom zosplatnení úveru v dôsledku neplnenia povinností klientom neprizná
súd banke nárok na úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, vedie k absurdným dôsledkom,
kedy de facto zvýhodňuje väčšinu klientov, ktorí riadne splácajú svoje záväzky oproti dlžníkom, ktorí si
svoje povinnosti neplnia. Subjekt dodržujúci právo tak za rovnaký úver zaplatí nepomerne viac ako

subjekt porušujúci právo. Žalobca taktiež poukázal aj na prípadné bezdôvodné obohatenie žalovanej
na úkor žalobcu, ktoré by v prípade, ak by žalobca nemal po zosplatnení úveru nárok na zmluvne
dohodnutý úrok, vzniklo na strane žalovanej držbou peňažných prostriedkov (nevrátením úveru) v
období po zosplatnení úveru. Žalobca rovnako poukázal na ust. čl. III. ods. 3 Všeobecných obchodných
podmienok OTP Banky Slovensko, a.s., ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle

ktorého sa zmluvné strany dohodli, že banka bude účtovať úroky zo skutočných denných zostatkov
úveru,odprvéhodňačerpaniaúveruaždodňa,ktorýpredchádzadňuúplnéhosplateniaúveru.Uvedená
zmluvná podmienka priamo odráža zákonné ustanovenia Obchodného zákonníka a z tohto dôvodu
nemôžeísťoneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Akbysaajsúdnestotožnilsozáverom,ževzmysle§497
a nasl. Obchodného zákonníka netrvá povinnosť dlžníka platiť veriteľovi úroky za poskytnuté peňažné

prostriedky až do momentu ich skutočného vrátenia, tak je potrebné mať na zreteli, že predmetné
ustanovenie VOP je dohodou o výške ceny úveru. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú
z prieskumu neprijateľnosti vyňaté zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny. Žalobca mal za to, že cit. ustanovenie VOP je určité, zrozumiteľné a obsahujedohodu o určovaní výšky úrokov ako ceny úveru tak, že úroky sa bez ohľadu na splatnosť úveru počítajú
až do skutočného splatenia peňažných prostriedkov. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal s predmetnou zmluvnou úpravou medzi stranami vo vzťahu k úročeniu úveru. Na záver

žalobca uviedol, že súdna prax je v otázke priznávania úrokov z úveru po zosplatnení roztrieštená
pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013 z 24. 01. 2004,
rozhodnutia Krajského súdu Nitra 25Co/140/2013 zo 16.10.2013 a 8Co/178/2017 zo dňa 07.09.2017
a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/26/2017 zo dňa 21.03.2018. Vzhľadom na
všetky uvedené skutočnosti mal za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

nenapĺňazákonnénáležitostipreriadneodôvodnenierozsudkuatiežsúdbezakéhokoľvekodôvodnenia
nevykonal navrhnuté dôkazy - a to VOP.

15. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalobcu ako

podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

17. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá (II. výrok) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (III. výrok) je vecne správny, a preto
ho odvolací súd v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.8.2020 o 9.30 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.8.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

20. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať

právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy

uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

24. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

25. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

26. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Nebolo zistené

žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29.Odvolacísúdpreskúmalvšetkynámietky,ktorébolivodvolanížalobcomvznesenéavplnomrozsahu

sa stotožňuje so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

30. Počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
vo veci. Odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

31. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na
ne odkazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

32. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5Cdo/42/2020 z 16.06.2020, v ktorom dovolací súd konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz
dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia
úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok,ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech
veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho
došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to,

prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na
akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník
disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné
úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil
úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do

zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú
situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby
splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku
sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu
peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze

veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje
navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový
úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez
fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne
azrozumiteľne.Ztohtodôvodupotomdojednanie,ktorýmsadlžník-spotrebiteľzaviažeplatiťdohodnuté

úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa
sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru
v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených

úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Dovolací súd dospel k záveru,
že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri
riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

33. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s vyššie citovaným záverom dovolacieho súdu a

odvolací súd nemal dôvod sa od tohto názoru odkloniť.

34. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie,
odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny vrátane súvisiaceho výroku o trovách
konania v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a tak nemá
nároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Úspešnejžalovanejpreukázateľnežiadnetrovyodvolacieho
konanianevznikli,apretoodvolacísúdrozhodoltak,žestranámsporunáhradutrovodvolaciehokonania

nepriznal.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).