Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2020

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/37/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319200839
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2020:2319200839.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: M.P.. Q. I., nar. X. X. XXXX, trvale bytom XXX XX A., V. XXXX/XX, zast.: Sidor a partneri, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 52 635 970, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast.:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47
233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1441,68 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1441,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne z dlžnej sumy od 9. 3. 2019 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd
rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 18. 2. 2019, domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 1441,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od
3.dňa po doručení žaloby žalovanému (t. j. od 9. 3. 2019) do zaplatenia a to z titulu bezdôvodného
obohatenia.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 17. 3. 2015 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“). Predmetná Zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne
predpisynaochranuspotrebiteľa.PredmetomZmluvyboloposkytnutiespotrebiteľskéhoúveru.Vzmysle
uvedenej Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou:
Celková výška úveru - 1500,- eur
Výška úrokovej sadzby - 17,77 % p.a.

RPMN - 26,09 %
Výška splátky - 87,24 eura
Celková čiastka splatná dlžníkom - 2060,88 eura.
Uvedená Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. V súvislosti s uvedeným Zmluva obsahuje

neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi:

- Absencia RPMN z dôvodu nesprávneho určenia RPMN:Vzhľadom k tomu, že žalovaný poskytol žalobcovi úver len vo výške 1350,- eur, pretože pri poskytnutí
úveru započítal so sumou istiny poplatok za poskytnutie úveru 150,- eur (s poukazom na započítanie
podľa bodu 8.1 Zmluvy), ktorá predstavuje v zmysle § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch

výšku spotrebiteľského úveru, nakoľko zákon počíta len so skutočne poskytnutým plnením.
Výsledkom je RPMN vo výške 95,61 %, čo je v absolútnom rozpore s údajom uvedeným v Zmluve
(po zohľadnení skutočnej výšky istiny, počtu splátok a výšky splátok). Obdobným konaním veriteľov
sa už zaoberal aj Súdny dvor vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY a.s,,
kedy predmetom otázky súdnemu dvoru bolo započítanie poplatku za poskytnutie úveru do výšky

úveru na účely výpočtu RPMN, kedy peniaze reálne spotrebiteľovi poskytnuté neboli, ale veriteľ ich
zahrnul do istiny úveru. Súdny dvor v danej veci ustálil výklad a to tak, že do celkovej výšky úveru
v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm
určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť,
že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej

výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.
Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy tejto smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Aj

podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 21/2013 súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského
úveru nie je poplatok za poskytnutie pôžičky, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny
poskytovateľovislužby(spotrebiteľskéhoúveru),trebapovažovaťlenzanákladyspotrebiteľskéhoúveru.
Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie pôžičky, ide
o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť

ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe - k poskytnutiu úveru, pričom takéto
konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.

- Neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov:
Žalovaný v Zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky ako to

vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ má byť zrozumiteľne informovaný o termínoch
mesačnej splátky a o spôsobe započítania mesačnej splátky na istinu, úroky a prípadné poplatky. V
predmetnej Zmluve táto náležitosť chýba. Z ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,
že tam uvedené náležitosti musí obsahovať samotná zmluva. Je preto vylúčené, aby sa Zmluva pokiaľ
ide o tieto podstatné náležitosti odvolávala na inú listinu, napr. všeobecné obchodné podmienky alebo

splátkový kalendár.

- Absencia termínu konečnej splatnosti úveru:
V zmluve nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve
jasne určená pevným dátumom, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal dostatočné informácie na

kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie tejto zákonnej náležitosti môže do značnej miery narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa. Absencia termínu konečnej splatnosti spôsobuje, že úver zo Zmluvy
je podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.

Žalobca na uvedenú zmluvu uhradil sumu najmenej 2791,68 eura, teda úver (t. j. skutočne poskytnuté

prostriedky) preplatil o sumu najmenej 1441,68 eura. Žalobca sa tak domáhal, aby mu žalovaný vrátil
bezdôvodné obohatenie vo výške 1441,68 eura spolu s 5% ročným úrokom z omeškania a to od 3. dňa
po doručení žaloby žalovanému až do zaplatenia.
Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený
čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 563 OZ vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné

obohatenie vydať prvý deň potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už
skôr,trebazakvalifikovanépožiadaniepovažovaťžalobu;zročnosťpohľadávkynastanedeňpodoručení
tejto žaloby žalovanému (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 210/2005).
Zároveň žalobca požiadal súd, aby do rozsudku uviedol konkrétny deň omeškania, vzhľadom na to,
že súd bude disponovať informáciou o doručení podania žalovanému, pričom zisťovanie tohto dátumu

žalobcom by bolo nehospodárne a neprimerane zaťažujúce (s poukazom na čl. 17 základných princípov
CSP). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava (5Co/403/2014): „Viazanosť
súdu žalobným petitom znamená, že pri rozhodovaní vo veci je súd povinný zachovať obsahovú
zhodnosť toho čoho sa žalobca v konaní domáhal, ale môže výrok formulovať inými slovami.“3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že podstatné pre konanie je v prvom rade ustanovenie článku 2.,
ods. 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, v zmysle ktorých: „Vyplnená Žiadosť o

poskytnutie revolvingového úveru podpísaná Dlžníkom, Spoludlžníkom 1 a Spoludlžníkom 2 je návrhom
na uzatvorenie Zmluvy o RU. Zmluva o RU je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu
Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2 a Veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere nim požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že
Veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti Dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné

parametre požadovaného úveru ako Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v
prípade úveru požadovaného Dlžníkom v bode 5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o
revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti zo strany Veriteľa.
Podľa článku 3., ods. 3.1 zmluvných dojednaní : Pri stanovení RPMN v bode 5. Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere zmluvné strany vychádzajú z predpokladu, že

medzi vyplatením úveru a splatnosťou prvej splátky uplynie práve rovnaký mesiac, a že splatnosť
každej nasledujúcej splátky bude nasledovať vždy po uplynutí ďalšieho rovnakého mesiaca od splatnosti
predchádzajúcej splátky. Za rovnaký mesiac sa podľa tejto Zmluvy o RÚ a podľa prílohy č. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. považuje 30,41666 dňa, t.j. 365/12.
Z uvedeného vyplýva, čo znamená údaj „predpokladaná RPMN“ v bode 5 a čo hodnota RPMN v bode 6.

Žalobcavpodanejžalobeuvádzapaušálnetvrdeniabeztoho,abyuviedolvšetkyrelevantnéskutočnosti.
ÚdajoRPMNniejeanizmluvnápodmienka,anisavzmysležiadnehozákonadohodnúťnedá.Anizákon
č. 129/2010 Z.z. neurčuje, že pôjde o dohodnutý údaj, ale o vypočítaný ukazovateľ. Tento zákon určuje
aj to, kedy sa tento údaj má vypočítať - v čase uzavretia zmluvy o úvere (a nie napríklad v čase podania
žiadosti o úver, čo sa žalobca mylne domnieval ak vychádzal z toho, že medzi stranami sporu nedošlo

k dohode o RPMN, pretože žalobca navrhol iný údaj a žalovaný v prijatí návrhu uviedol zasa iný).
Pri podaní žiadosti o úver údaj o dátume vyplatenia úveru známym nie je. Ten sa stane známym až
pri schválení úveru. Z toho dôvodu sa údaj RPMN môže odchyľovať. To však nie je zmenou návrhu;
napokon žiadateľ o úver nenavrhuje žiadny konkrétny dátum, kedy má byť úver vyplatený.
Z tvrdenia žalobcu zároveň nevyplýva zdôvodnenie tvrdenia, v čom má údaj o výške RPMN pre neho

pôsobiť zmätočne a nezrozumiteľne.
Žalobca napáda závery, kedy sa berie výška úveru ako výsledná suma poskytnutých finančných
prostriedkov. To, že žalobcovi bola na účet poukázaná nižšia suma, ako je uvedené v zmluve, nie je
spôsobené tým, že by mu bol poskytnutý nižší úver, ako bol dohodnutý, ale skutočnosťou, že zmluvné
strany sa dohodli na započítaní poplatku za poskytnutie úveru v určenej výške - táto okolnosť vyplýva z

bodu 10 Zmluvných dojednaní, ako aj zo samotnej zmluvy o revolvingovom úvere (body 5 a 6).
Ako základnú skutočnosť ohľadne „poplatku za poskytnutie úveru“ žalovaný uvádza, že otázka poplatku,
jeho prípustnosti a prijateľnosti bola osobitne posúdená Národnou bankou Slovenska vo veci vedenej
pod číslom OFS - 12322/2015. Zo záverov prijatých v danom konaní o. i. vyplýva, že „V danom prípade
predstavuje poplatok za poskytnutie spotrebiteľského úveru (spolu s úrokom) plnenia za poskytnutie

služby. (...) V nich je transparentným spôsobom uvedené, že „poplatok za poskytnutie úveru“ je
súvisiacim nákladom pri poskytnutí spotrebiteľského úveru. Poplatok je takisto zreteľne uvedený v oboch
žiadostiach o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového druhu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere
revolvingového druhu.“
Poplatok za poskytnutie úveru bol zohľadnený pri výpočte RPMN, nakoľko táto okolnosť vyplýva zo

samotného zákona.
To, že poplatok za poskytnutie úveru je započítaný do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť
v súvislosti s poskytnutým úverom, vyplýva aj zo zmluvy, kde sa uvádza „Celková čiastka, ktorú musí
Dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru)“, ako
správne poznamenáva žalobca. Ak v zmysle zákonnej definície je celkovou čiastkou (§ 2 písm. h)

zákona č. 129/2010 Z.z.) súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom, potom je logické že celkové náklady (v zmysle § 2 písm. g)) tvoria
„úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru“. Uvedené pritom nepredstavuje
vyvodzovanie nejakých komplikovaných záverov, ale o spojenie zákona a obsahu zmluvy. Pričom zo
zmluvy (článok 3., ods. 3.1 zmluvných dojednaní) zreteľne vyplýva, že RPMN je počítaná z celkových

nákladov.
O tom, že RPMN sa počíta aj so sumou poplatku za poskytnutie úveru, bol žalobca písomne a v súlade
so zákonom informovaný aj pred uzavretím samotnej zmluvy. Z obsahu jeho tvrdení nevyplýva žiadna
reálna skutočnosť, ktorá by podporila jeho tvrdenia o nesprávnosti výpočtu RPMN.Žalovaný poprel obsah tvrdení žalobcu o tom, že Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX
neobsahuje náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 písm. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o absencii výšky, počtu a termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, nakoľko nie je v zmluve výslovne rozpísané, v akej časti zo sumy splátky je splátka istiny, v
akej splátka úroku a v akej výške splátka prípadných poplatkov
Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania

splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a
prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde.
Pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok, výklad podávaný žalobcom neobstojí a je založený na
formalistickom prístupe pri výklade právnej normy. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára
2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017: Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné

vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a
poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu

dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa
legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,
ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 341/07 uviedol : „Nevyhnutnou súčasťou

rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k
zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“

Žalovaný poprel dôvodnosť tvrdení žalobcu o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ
ide o termín konečnej splatnosti úveru, ako podstatnú skutočnosť je potrebné zdôrazniť, že Zmluva o
úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie
revolvingového typu/zmluva o revolvingovom úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy

tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 14. sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy
tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní).
Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru,
resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.
Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu

neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ.
Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím
je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia.
Žalovaný ďalej tvrdil, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené
a je splnená zákonná požiadavka.

Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500107498 obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“
viacerými spôsobmi, a to
- určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok,
- spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti

poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.

Žalovaný poukázal tiež na to, že záver žalobcu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu
konečnej splatnosti odporuje tiež Smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že
Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru obezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil
rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy.

Žalovaný poprel aj tvrdenia žalobcu o tom, že v zmluve je nesprávne uvedená suma, ktorú je spotrebiteľ
povinnýzaplatiť.Žalovanývzmluvesprávneuviedolúdajcelkovejčiastke,ktorújedlžníkpovinnýzaplatiť
vo výške 2060,88 eura (53,08 x 36 + 150 eur - poplatok za poskytnutie úveru).

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol a súčasne zaviazal

žalobcu k náhrade trov právneho zastúpenia.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Zmluva o revolvingovom
úvere, oznámenie veriteľa o schválení úveru, zmluvné dojednania a zistil nasledovný skutkový a právny
stav veci:

5. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

6. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,
ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia

týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Súd poukazuje na to, že na dôkazy predložené
po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. Súd poukazuje pri posúdení splnenia podmienok podľa
§ 150 CSP aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010, podľa ktorého

základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že
súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom
dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou

tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú
povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že
skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie

bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Zároveň

súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009, podľa ktorého
účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi
k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

8. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Zodpovedá pravde, že strany uzatvoril Zmluvu tak, ako to je popísané v bode 2. tohto odôvodnenia.
Rovnako mal súd za preukázané (žalovaný to nijak nepoprel), že žalobca uhradil na úver celkovo sumu
2791,68 eura. Z vyjadrení strán taktiež nesporným je, že žalovaný vyplatil na klientský účet žalobcu
úver vo výške 1350,- eur. Túto skutočnosť žalovaný nijako nepoprel, preto súd vychádza z toho, že
táto skutočnosť nie je sporná a teda sa v konaní nedokazuje. Rovnako súd za nespornú považuje

aj požadovanú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorú žalovaný nijako nespochybnil, ako ani
dátum, od ktorého si žalobca uplatnil úroky z omeškania. Žalovaný spochybnil tvrdenia žalobcu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, v prípade, že súd dôjde k opačnému názoru, už samotnú výšku
bezdôvodného obohatenia nespochybnil.

10. Podľa § 3 OZ, účinný k 17. 3. 2015, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoSÚ), účinný k 17. 3. 2015, (1) Tento
zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
(2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej

finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno
poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

Podľa § 2 písm. g), h), l) cit. zák., Na účely tohto zákona sa rozumie
g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane

úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,

h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,
l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), g), i), j), k) cit. zák., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b), d) cit. zák., Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

11. Súd posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko žalovaný plnil v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, žalobca vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ. Pri právnej úprave spotrebiteľských

zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti
zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej
zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy
vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo vymedziť, ktoré, resp. aké podmienky
v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom je to, že sú zo zákona

neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

12. Žalobca vychádzal z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru v rozpore so zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Celková výška spotrebiteľského úveru nemôže zahŕňať sumy, ktoré

korešpondujú obsahu pojmu celkových nákladov spotrebiteľského úveru. Odkaz žalovaného
na obchodnú prax je v súdenej veci bez právneho významu, nakoľko je zrejmé, v praxi
nespôsobujúce pochybnosti, že na spotrebiteľské vzťahy sa aplikujú ustanovenia občianskoprávnej,
nie obchodnoprávnej úpravy. Východiskom uvedeného pojmu na vnútroštátnej úrovni je znenie zákona
o spotrebiteľských úveroch § 2 písm. l) - celková výška spotrebiteľského úveru, maximálna výška

alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
S poukazom na výklad Súdneho dvora (Vo veci C-377/14 z 21. apríla 2016 vo veci Ernst Georg
Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY a.s., SÚDNY DVOR (tretia komora), v ktorom Súdny
dvor uvedený pojem vyložil. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2
smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z

dôvodupredmetnéhoúveru,akosúadministratívnepoplatky,úroky,provízieaakékoľvekďalšiepoplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu
RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I
smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice. Postup

žalovaného pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov nebol správny, nakoľko z ust. § 2 písm. g)
zák. č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že pokiaľ spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto
doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver, do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským
úverom,zahrnúťtreba.Otom,žežalobcanauzatvoreniedohodyoposkytnutídoplnkovejslužbypristúpiť
musel, ako aj že bez takéhoto dojednania by k uzavretiu úverovej zmluvy nedošlo, niet so zreteľom

na obsah úverovej zmluvy pochýb. Vyplýva to predovšetkým zo štruktúry samotnej zmluvy, ktorá vo
svojom formulárovom vyhotovení v bode 8. vôbec nevytvára priestor pre prípadné odmietnutie služby
spotrebiteľom a upravuje službu ako imanentnú súčasť právneho vzťahu bez alternatívy.

13. Zároveň je potrebné uviesť, že v čase keď žalobca listiny podpisoval, boli Žiadosťou a nedostal

relevantnú informáciu o tom, kedy bude splatná prvá ani posledná splátka a ani to, ako bude splátka
rozdelená. Vzhľadom k tomu, že Zmluva je konsenzuálnym právnym úkonom a zmyslom a účelom
zákonaospotrebiteľskomúverejepravdivéavčasnéinformovaniespotrebiteľaocelomobsahuzáväzku
tak aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku. Všetky podstatné náležitosti Zmluvy musia byťdohodnuté v čase uzatvorenia Zmluvy v písomnej forme (tak ako aj Zmluva). S poukazom na bod 71
Rozsudku Súdneho dvora zo dňa 9. 11. 2016 v veci C-42/15, z ktorého vyplýva, že vzhľadom k tomu,
že absencia termínu konečnej splatnosti a doby trvania zmluvy môže spochybniť možnosť spotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky
stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle čl. 23 smernice
2008/48 a judikatúry pripomenutej v bode 63 Rozsudku Súdneho dvora.

14. Vzhľadom na uvedené je nutné posúdiť zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú.

15. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 veta prvá OZ, Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa
získal.

16. Keďže zmluva je bezúročná a bezpoplatková a žalobcovi boli vyplatené finančné prostriedky vo
výške 1350,- eur zo strany žalovaného, žalovaný je povinný potom žalobcovi vrátiť sumu 1441,68 eura,

t. j. rozdiel poskytnutého úveru a vrátenej sumy (2791,68 eura - 1350,- eur), nakoľko túto sumu žalovaný
prijal od žalobcu bezdôvodne.

17. Keďže čas plnenia - vrátenie bezdôvodného obohatenia zákon presne nedefinuje, vychádzajúc z
podstaty bezdôvodného obohatenia možno konštatovať, že bezdôvodné obohatenie dlžníkovi nepatrí a

jenutnéhovydaťokamžite,akosadlžníkdozvie,komupatrí.Žalovanýbolžalobcomvyzvanýnavrátenie
bezdôvodného obohatenia a to žalobou v tomto konaní, ktorá bola žalovanému doručená dňa 6. 3. 2019
(doručenka na č. l. 74 spisu). Dňa 7. 3. 2019 (štvrtok) bol žalovaný povinný plniť (§ 563 OZ: „Ak čas
splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.“) a keďže neplnil, dňom 8. 3. 2019 sa

žalovaný dostal do omeškania, a tak žalobcovi patrí aj príslušenstvo. Príslušenstvo - úroky z omeškania
si však žalobca uplatnil až od 9. 3. 2019, preto mu ho súd priznal od takto uplatneného dátumu.

18. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z

omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, účinného k 9. 3. 2019, Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

19. Ku dňu 9. 3. 2019 bola platná základná úroková sadzba ECB vo výške 0 % ročne, potom úrok z
omeškania predstavuje výšku 5 % ročne.

20. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

21. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
pričom žalobca bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti

neúspešnejstrane.Úspechvovecisazisťujeporovnanímžalobnejžiadosti(petitu)avýrokurozhodnutia,
ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobca bol v konaní plne úspešný,
preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.