Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/156/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711203529
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8711203529.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. R., bývajúcej v U., J. XXX, 2/ H. R., bývajúceho
vo R. T. XXX/XX, 3/ A. R., bývajúceho v U., J. XXX, 4/ E. R., bývajúceho v U., J. XXX, 5/ mal. C. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v U., J. XXX, zastúpených JUDr. Marekom Radačovským, advokátom
so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3, proti žalovaným: 1/ I.C.T. - INTERCONTINENTAL TRANSPORT,
spol. s r.o., so sídlom v Poprade, Spišská 3438/9, zastúpenou Mgr. Romanom Birčákom, advokátom so

sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 97, 2/ KOOPERATIVE poisťovni, a.s. Vienna Insurance Group, so
sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, zastúpenou JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 9C/45/2011, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12.
júna 2018 sp. zn. 21Co/137/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ až 5/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanej 1/ náhradu rov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 22.

novembra 2016 č. k. 9C/45/2011-321 zaviazal žalovaných 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní") zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu 40.000 €, žalobcovi 2/ sumu 20.000 €, žalobcovi 3/ sumu 20.000 €, žalobcovi 4/ sumu
20.000 € a žalobcovi 5/ sumu 40.000 € s určením, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
plniť druhému. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd priznal žalobcom 1/ až 5/ (ďalej aj
„žalobcovia") náhradu trov konania z prisúdeného nároku vo výške 100 %. Zároveň zaviazal
žalovaných zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet tohto súdu súdny poplatok v sume 8.400 €.

1.1. Tomuto rozsudku predchádzal medzitýmny rozsudok z 5. februára 2014 č. k. 9C/45/2011-192,
ktorým prvostupňový súd okrem iného v treťom výroku uznal nárok žalobcov voči žalovanej 2/ čo do
základu za opodstatnený. Táto časť medzitýmneho rozsudku sa stala právoplatnou 26. apríla 2014,
keďže žalovaná 2/ voči medzitýmnemu rozsudku nepodala odvolanie. Prvostupňový súd tak rozhodol „v
súlade s ust. § 152 ods. 2 O.s.p. vo vzťahu k žalovanému v 2. rade medzitýmnym rozsudkom o základe
danosti nároku, za ktorý je nutné spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatneného

návrhu (námietka premlčania, aktívna, pasívna legitimácia, otázka, či má byť náhrada nemajetkovej
ujmy likvidovaná z povinného zmluvného poistenia), ktoré súd vo vzťahu k tomuto žalovanému vyriešil
tak ako je to uvedené vyššie, že základ uplatneného nároku žalobcov voči nemu je opodstatnený.
Po posúdení týchto sporných otázok súd aj z dôvodu hospodárnosti konania nerozhodol priamo o
opodstatnenosti samotnej výšky nároku uplatneného žalobcami v tomto konaní, nakoľko na takéto
rozhodnutie je potrebné doplniť dokazovanie..."

1.2. Predmetom konania bola náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobcovia svoj nárok odôvodňovali tým,
že v dôsledku dopravnej nehody dňa 20. marca 2009 došlo k smrti ich otca a manžela, čím došlo kvýraznému zásahu do ich práv na súkromie a rodinný život. Poukázali na to, že zodpovednosť vodiča
motorového vozidla bola preukázaná v trestnom konaní vedenom na prvostupňovom súde pod sp. zn.
4T/113/2009. Žalovaný 1/ bol prevádzkovateľom motorového vozidla. Povinnosť žalovanej 2/ zdôvodnili

s poukazom na § 823 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ") v spojení s ustanoveniami zák. č.
381/2001 Z.z., keďže v čase dopravnej nehody bolo motorové vozidlo poistené za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla u žalovanej 2/.
1.3. Prvostupňový súd konštatoval zásah do osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný
život), všetkých žalobcov pričom následok tohto zásahu považuje za nereparovateľný. Náhradu ujmy

vyjadrenú v peniazoch považoval za dôvodnú, pretože nečakaná smrť predstavuje udalosť mimoriadnu
s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia
nepostačujúca. Vo vzťahu k výške peňažnej náhrady vychádzal z atribútu primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Priznanú výška
náhrady nemajetkovej ujmy považoval aspoň za zmiernenie ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie
do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Priznaná nemajetková ujma v peniazoch nemôže byť nikdy

náhradou za život, ale slúži aspoň na minimálne zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. V prevyšujúcej
časti, v ktorej žiadali žalobcovia 1/ až 5/ úhradu nemajetkovej ujmy súd žalobu zamietol. Sumu, ktorú
priznal považoval za primeranú.

2. Na odvolanie žalobcov a žalovanej 2/ Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom

z 12. júna 2018 sp. zn. 21Co/137/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (s výnimkou výroku o
povinnosti žalovaných zaplatiť súdny poplatok) a vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva.
2.1. Odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na

týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).
2.2. Vo vzťahu k námietkam žalovanej 2/ odvolací súd uviedol, že jej námietka o nedostatku jej
pasívnej legitimácie neobstojí ani pred odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dostatočne svoj záver
o jej pasívnej legitimácii ako strany sporu zdôvodnil. Čiastočným a medzitýmnym rozsudkom zo

dňa 5. februára 2014 súd prvej inštancie už právoplatne rozhodol o opodstatnenosti nároku všetkých
žalobcov voči žalovanej 2/. Konštatoval správne, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ust. § 4 ods. 2 Z. o PZP.
Zásah do osobnostných práv žalobcov, v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu alebo
nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovanej 2/. S poukazom na povinnosť krytia
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami a na rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-22/12 Haasová bod 39, ďalej odkázal aj na viaceré rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky [ďalej len „ústavný súd" (I. ÚS 474/2016, II. ÚS 847/2016, I. ÚS 265/2017),
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/234/2017.

2.3. Vo vzťahu k námietke žalovanej 2/ o nedostatočnom odôvodení rozhodnutia súdom vo vzťahu
k poskytnutiu náhrady v peňažnej forme uviedol, že s touto nie je možné súhlasiť. Súd prvej inštancie
uviedol dôvody, pre ktoré je nutné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ani o odvolací
súd nemal pochybnosti o tom, že smrť manžela a otca spôsobila vážny zásah do ich súkromného
a rodinného života. Smrťou otca a manžela stratili žalobcovia sociálne, morálne, ako aj citové puto

vytvorené medzi nimi. Došlo k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života. Následky zásahu
nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané
zadosťučinenie a zmiernenie tejto ujmy. V tomto konkrétnom prípade nečakaným úmrtím došlo k
závažnému zásahu do ich osobnostných práv, pričom následok zásahu je nezvratný. Pri úmrtí nemôže
žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. V prípade smrti otca

a manžela ide o mimoriadne citlivý zásah do emocionálnej sféry žalobcov, ktorý spolu s ním tvorili
plnohodnotnú fungujúcu rodinu. Bez ohľadu na to, že ide o dospelých žalobcov a dvaja synovia už nežili
v spoločnej domácnosti s rodičmi.
2.4. Rovnako námietka žalovanej 2/ vo vzťahu k neprimeranej výške priznanej náhrady nebola dôvodná.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné brať do úvahy hlavne

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Smrť ako absolútna a
nenahraditeľná strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom
spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu
nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času.2.5. Súd prvej inštancie rovnako postupoval správne ak v časti spôsobu plnenia žalovaných rozhodol
tak, že plnením jedného so žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V
prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodený mal i nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné plnenie súčasne nárok z iného
dôvodu proti poisťovateľovi, nebolo možné uložiť žalovaným povinnosť solidárneho plnenia (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/499/2002, sp. zn. 25Cdo/2464/2000, rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/18/2016, 6Co/239/2017). Jeho postup, ktorým by žalobe nevyhovel len z tohto dôvodu
tvrdiac, že ide o nesprávny procesný postup by bol prehnane formalisticky vykazujúci znaky prehnaného

formalizmu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Podľa jej názoru je rozhodovacia
prax dovolacieho súdu a ústavného súdu rozdielna čo do riešenia otázky pasívnej vecnej legitimácie
poisťovne v obdobných sporoch, ako aj otázky, či pojem škoda podľa zákona č. 381/2001 Z. z. zahŕňa aj

nemajetkovú ujmu pozostalých po obetiach dopravnej nehody. V ďalšom namietala existenciu príčinnej
súvislosti medzi protiprávnosťou konania a vznikom škody, a to vo vzťahu k žalovanej 2/ v kontexte
zákona o PZP. Podľa názoru dovolateľky napadnutý rozsudok tieto otázky rieši nesprávne (§ 432 ods. 1
CSP). Dovolateľka (tiež) označila na vec sa vzťahujúcu judikatúru ESD, ústavného súdu a dovolacieho
súdu.

3.1. Žalovaná 2/ zároveň navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napádaného odvolacieho
rozhodnutia, čo odôvodnila (iba) tým, že je pravdepodobné, že vec bude predložená na rozhodnutie
veľkému senátu NS SR a zabráni sa vykonaniu exekúcie.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ odmietol. Uviedla,

že nie je pravdou, že dovolací súd rozhoduje predložené dovolacie otázky rozdielne, keďže
súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu je ustálená. Poukázala tiež na skutočnosť, že o podstate
dovolacíchotázokrozhodolprvostupňovýsúdvmedzitýmnomrozsudkuz5.februára2014,vočiktorému
žalovaná 2/ nepodala odvolanie a stal sa právoplatným. Uplatnili si tiež náhradu trov dovolacieho
konania.

5. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení vyslovila súhlas s dovolacími dôvodmi žalovanej 2/, nesúhlasila
ale so zmenou napadnutého odvolacieho rozhodnutia. Navrhla dovolaciemu súdu, aby zrušil dovolaním
napadnuté rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
dovolateľ, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) a v ktorého neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal najskôr, či je
dovolanie žalovanej 2/ prípustné; dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho

súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013,
4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015, 3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s
§ 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia inter alia vyplýva, že z hľadiska prípustnosti dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná len taká otázka, ktorá bola riešená odvolacím súdom,
je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, takáto otázka je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne a odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie. O takýto prípad v
okolnostiach posudzovanej veci nešlo, keďže o žalovanou 2/ v dovolaní nastolených otázkach bolo
právoplatne rozhodnuté už medzitýmnym rozsudkom prvostupňového súdu podľa § 152 ods. 2 OSP
(teraz § 212 ods. 2 a § 214 ods. 1 CSP).
13.1. Na tomto mieste je potrebné súhlasiť so žalobcami (bod 4), ktorý dovolaniu vyčítajú (aj) to, že

položené otázky dovolateľkou (pozri bod 3) boli vyriešené už v medzitýmnom rozsudku prvostupňového
súdu (bod 1.1.), ktorým bol právoplatne uznaný nárok žalobcov voči žalovanej 2/ čo do základu za
opodstatnený. Iba kvôli poriadku treba dodať, že proti tomuto medzitýmnemu rozsudku žalovaná 2/
nepodalariadny(animimoriadny)opravnýprostriedokatotorozhodnutiesastalozáväzným takpreďalší
postup prvostupňového i odvolacieho súdu a v neposlednom rade aj pre najvyšší súd v tomto dovolacom

konaní. Inak povedané predmetom tohto dovolacieho konania je právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcom a nie právoplatný medzitýmny rozsudok prvostupňového súdu o základe uplatňovaného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Dovolacie dôvody môžu smerovať len k vadám, ktoré sa
vytýkajú a prípadne vznikli v tej časti konania, kde súd rozhodoval o výške náhrady nemajetkovej ujmy a

úspešne nemožno uplatňovať také dovolacie dôvody, ktoré sa týkajú vád vzniknutých v konaní, ktorého
výsledkom bol právoplatný medzitýmny rozsudok. Ide o tzv. vecný rámec dovolacieho konania, tento
vymedzuje dovolací prieskum len na konanie a rozhodovanie v danej veci, nemožno ho vzťahovať
na iné súdne konania (v danom prípade na konanie o základe nároku ) a v nich vydané rozhodnutia.
13.2. Najvyšší súd v podobných súvislostiach posudzujúci medzitýmny rozsudok už v uznesení

z 10. júla 2014 sp. zn. 5Cdo/160/2014 judikoval, že „Občiansky súdny poriadok vo svojom ustanovení
§ 152 ods. 2 O.s.p. (teraz § 212 ods. 2 a § 214 ods. 1 CSP, pozn.) umožňuje súdu v osobitných
prípadoch rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je
základ nároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti
determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých

posúdenia závisí výška uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968).
Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne už len o
výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú
samotného základu nároku z dôvodu prekážky res iudicatae ... Uvedené platí práve v prejednávanom
prípade, keď súd pri rozhodovaní v spore o náhradu škody rozhodol medzitýmnym rozsudkom o

tom, že nárok na náhradu škody je daný. V tomto rozhodnutí posúdil všetky podmienky vzniku
zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi t.j. že došlo k zavinenému porušeniu povinnosti žalovaným
v dôsledku, ktorého žalobcovi vznikla škoda a tento nárok nebol premlčaný. V tejto časti konania mali
účastníci možnosť využiť všetky svoje procesné práva dané im ustanoveniami občianskeho súdnehoporiadku t.j. mali možnosť namietať proti rozhodnutiam prostredníctvom riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov (čo žalovaný aj urobil). Rozhodnutie okresného súdu tak nadobudlo formálnu
právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.) a stalo sa pre účastníkov konania i súd v danej veci záväzným a

nezmeniteľným (§ 159 ods. 2 O.s.p.), teda materiálne právoplatným (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Prejavom
materiálnej právoplatnosti rozsudku je práve prekážka ,,res iudicatae,, - ak súd vec raz rozhodol,
nemôže o nej znovu konať a rozhodovať. Ide o základný princíp právneho štátu, ktorým je zabezpečená
právnaistotaúčastníkovkonaniaposkytujúcaochranuvkonanípreukázaným (zisteným) právam.Tento
ochranný účinok právoplatnosti sa prejavuje v tom, že úspešný žalobca je právoplatným rozhodnutím

chránený pred novou žalobou vznesenou žalovaným, ktorou by bol popieraný jeho súdom určený
nárok, a naopak neúspešný účastník je chránený proti úspešnému, a to predovšetkým vtedy,
ak by tento opätovne podal žalobu o rovnakom plnení (ne bis in idem) . Dovolací súd v tejto
súvislosti poznamenáva, že nie je súčasťou práva na spravodlivý proces, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04)".

13.3. Vyššie citovaný právny názor najvyššieho súdu o medzitýmnom rozsudku, jeho právoplatnosti a
záväznosti platí aj za účinnosti Civilného sporového poriadku (§ 212 ods. 2, § 214 ods. 1, § 226, § 227
ods. 1 a § 228 ods. 1 CSP). Na veci nič nemení ani to, že vo veci sp. zn. 5Cdo/160/214 základom
nároku bola náhrada škody a v teraz posudzovanej veci základom nároku je nemajetková ujma.
13.4. Najvyšší súd uzaviera, že pokiaľ by napriek vyššie uvedenému podrobil dovolaciemu prieskumu

otázky nastolené žalovanou 2/ v dovolaní (bod 3), potom by žiadne medzitýmne súdne rozhodnutie
nebolo konečné a bolo by ho možné v rozpore s prekážkou res iudicatae napriek jeho právoplatnosti
opätovne preskúmavať v následnom konaní o výške uplatneného nároku. Tým by ustanovenie § 152
ods.2 OSP resp. § 212 ods. 2 a § 214 ods. 1 CSP úplne stratilo zmysel a tzv. medzitýmne rozhodnutie
by nesmerovalo k zabezpečeniu hospodárnosti súdneho konania a k odstráneniu právnej neistoty

vo vzťahoch účastníkoch, ale naopak by popieralo základné procesné zásady (čl. 2, čl. 16 ods. 1 a čl.
17 základných princípov CSP).
13.5. Na základe uvedeného dovolací súd sa nemohol zaoberať námietkami dovolateľky vzťahujúcimi
sa ku konaniu a medzitýmnemu rozhodnutiu (voči ktorému navyše dovolateľka ani nepodala riadny, či
mimoriadny opravný prostriedok), ktoré z hľadiska vecného rámca nemohli byť predmetom dovolacieho

prieskumu v tomto dovolacom konaní.

14. Z uvedených dôvodov najvyšší súd konštatuje, že od vyriešenia v dovolaní nastolených právnych
otázok (bod 3) napádané odvolacie rozhodnutie už nezáviselo. So zreteľom na uvedené dospel
najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP prípustné.

15. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.