Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 7, 2016

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/46/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010115
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2016:1615010115.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky samosudcom JUDr. Erikom Tomusom v trestnej veci obžalovaného G. Z., pre

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 07. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

stržm. G. Z., narodený XX. B. XXXX v Z., trvale bytom K. XXX, okr. K., ČOZ: XXXXXX, služobne
zaradený ako referent Obvodného oddelenia PZ v Z., t. č. zaradený do zálohy pre študujúcich policajtov
Strednej odbornej školy Policajného zboru S., v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru od

01. apríla 2014,

sa uznáva vinným, že

dňa 11.07.2014 v čase okolo 14.00 h viedol osobné motorové vozidlo N. S. ev. č. K.-W. na štátnej
ceste II/503 v smere Pernek - Malacky, na 61,5 km nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla,
čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v dôsledku

čoho s vozidlom vyšiel vpravo mimo cestu, kde pravým predným nosníkom, kolesom a blokom motora
narazil do betónového mostíka vedúceho cez priekopu, prišlo k masívnej deformácii pravej prednej časti
vozidla a následkom tohto nárazu spolujazdkyňa vo vozidle poškodená JUDr. P. T., nar. XX.XX.XXXX (†
XX.XX.XXXX),utrpelaúrazovokrvácavýšokpriporaneniachvnútrohrudnýchavnútrobrušnýchorgánov
na následky ktorých zranení po prevoze do nemocnice zomrela,

teda

inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a skutok spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením
dôležitej povinnosti

čím spáchal

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Za to sa

odsudzuje

Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 38
ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.Podľa 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba 4 (štyri) roky.

Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona ukladá súd obvinenému trest zákazu činnosti riadenia motorových

vozidiel všetkých druhov na dobu v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obvinenému ukladá povinnosť nahradiť:
- poškodenému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151
866, škodu vo výške 232,36 eur a

- poškodenej spoločnosti Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bajkalská 29/A, 821 08 Bratislava,
IČO: 36 284 831, škodu vo výške 4.371,46 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 09. apríla 2015 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 09. apríla 2015, č. 1 Pv 413/14/1106-26, na obžalovaného stržm. G. Z. pre prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. decembra 2016 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo

výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý

trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v
§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny
zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom

obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku

vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to výsluchom obžalovaného, oboznámením evidenčnej karty
vodiča, odpisom registra trestov, výpisom priestupkov, znaleckých posudkov, nárokom poškodených
UNION zdravotná poisťovňa a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na náhradu škody.

Priukladanítrestuobžalovanémusúdvychádzalzozávažnostiprečinu,zktoréhobolobžalovanýuznaný

vinným a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 149 ods. 2 Trestného zákona) v rozpätí 2 roky až 5 rokov.

Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia

trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia,zaraďujemedziprečiny,zločiny,prípadneobzvlášťzávažnézločiny.Tomutozaradeniupotomzodpovedá
buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím
slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.

Pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v
rozpätí od 2 rokov do 5 rokov. Už tým, že ide o nedbanlivostný trestný čin, ho zákonodarca zaraďuje
medzi prečiny [§ 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona], avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením
rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo

možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34
ods. 6 Trestného zákona argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen
jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd
za spáchanie prečinu podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona môže preto uložiť dokonca len samostatné
alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne, a
to samozrejme aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu tým, že porušil dôležitú povinnosť

uloženú mu podľa zákona o cestnej premávke, konkrétne venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať
situáciu v cestnej premávke, resp. neviesť vozidlo, ak schopnosť ho viesť je znížená najmä úrazom,
chorobou, nevoľnosťou alebo únavou (predmetné konštatovanie vyplýva z toho, že porušenie dôležitej
povinnosti je kvalifikačným momentom pri prečine podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona).

Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu
povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody, prípadne len nepodmienečný trest odňatia slobody
a to dokonca ani za situácie, ak bol predmetný trestný čin spáchaný tak, že obžalovaný nevenoval
dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a inému z nedbanlivosti spôsobí smrť. Ak by zákonodarca chcel,

aby v takýchto prípadoch mohol alebo mal byť ukladaný len nepodmienečný trest odňatia slobody,
celkom určite by to priamo v Trestnom zákone stanovil, napríklad tak ako to urobil v prípade trestného
činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, kde už zo stanovenia trestných sadzieb vyplýva
nemožnosť uloženia iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade
usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona nestalo, možno spôsobenie smrti z nedbanlivosti za

porušenia dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona považovať len za okolnosť, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby (t. j. uloženie trestu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty), avšak už
nie za okolnosť, ktorá, bez ďalšieho, obligatórne (vždy a za akýchkoľvek okolností) znamená uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, vychádzal
okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima
ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadne iné
formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.

Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky
vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu
a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že podstatou skutkového
deja bolo to, že obžalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla, čím porušil zákon o
cestnej premávke, v dôsledku čoho s vozidlom vyšiel mimo cestu, kde narazil do betónového mostíka,
prišlo k masívnej deformácii pravej prednej časti vozidla a pričom došlo k smrteľnému následku. Smrť
poškodenej JUDr. P. T. tak bola v príčinnej súvislosti s porušením ustanovenia zákona o cestnej

premávke platného a účinného v čase činu. Z výsledku toxikologicko - chemickej analýzy a zo
znaleckého posudku vyplýva, že obžalovaný nebol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu a čo
sa týka prítomného toluénu v krvi obžalovaného, tento pochádzal zo skúmavky, do ktorej bola odobratá
vzorka krvi obžalovaného a nepochádzala zo samotnej krvi obžalovaného

Skutočnosti, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku súd vyhodnotil v neprospech
obžalovaného, nakoľko tento síce nebol pod vplyvom alkoholu, príp. iných nedovolených látok, ale
spôsobil nenapraviteľný smrteľný následok svojou jazdou porušujúcou zákon o cestnej premávke, čím
ohrozil iných účastníkov cestnej premávky.Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovaného tak súd konštatuje, že obžalovaný nechcel spôsobiť
smrteľné zranenie poškodenej, čo napokon vyplýva aj z toho, že je trestne stíhaný za spáchanie

nedbanlivostného trestného činu, avšak vedieť mal a mohol, že náhle vyjdenie s vozidlom mimo cestu
a narazenie do betónovej prekážky môže a aj spôsobuje závažné kolízie, nezriedka aj s fatálnymi
následkami, čo sa aj stalo. Vo vzťahu k spôsobenému následku (smrť poškodenej) je nutné konanie
obžalovaného posúdiť ako nevedomú nedbanlivosť v zmysle § 16 písm. b) Trestného zákona.

Súd vyhodnotil aj osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, pričom zistil, že obžalovaný nebol
doposiaľ súdne trestaný a dokonca ani priestupkovo prejednávaný a to ani pred a ani po dopravnej
nehode, pričom v evidenčnej karte vodiča nemá žiadny záznam.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, súd uzatvára, že, s výnimkou posudzovaného prípadu, neboli
zaznamenanézostranyobžalovanéhožiadneporušeniapovinnostívodiča(aužvôbecniesúdnetrestné

činy), teda v jeho osobe nejde o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by sústavne a závažným spôsobom
ignoroval pravidlá cestnej premávky, ale ide o vodiča, ktorý v prípade posudzovanej dopravnej nehody
vybočil z inak riadneho spôsobu vedenia života a aj riadneho si plnenia povinností, ktoré vodičom ukladá
zákon o cestnej premávke.

Zhľadiskaurčeniadruhutrestuajehovýmerypretosúdokolnostiohľadeosobyobžalovanéhovyhodnotil
v prospech obžalovaného.

Napokon súd zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom zistil, že obžalovaný viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona] a k spáchaniu trestného činu sa

priznal a tento úprimne oľutoval [§ 36 písm. l) Trestného zákona]. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak
súd nezistil ani jednu. Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne povinne (§ 38 ods. 2 Trestného
zákona) prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že výrazne prevažuje pomer
poľahčujúcich okolností a preto súd upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona). Zákonnom ustanovená

trestná sadzba je v rozpätí 2 roky až 5 rokov, s tým, že rozdiel je 3 roky a jedna tretina z rozdielu potom
vychádza na 1 rok. Po tejto úprave bola trestná sadzba u obžalovaného v rozpätí od 2 rokov až do 4
rokov.

Následne súd pristúpil k skúmaniu závažnosti zistených poľahčujúcich okolností, pričom podľa názoru

súdu zistené poľahčujúce okolnosti prevažujú nielen svojim pomerom, ale aj závažnosťou, pretože
okolnosť, ktorá by obžalovanému priťažovala, nebola vôbec zistená, naproti tomu, poľahčujúce okolnosti
vyplynulizosobyobžalovanéhoazjehopostojakspáchanémutrestnémučinu,pričomdoúvahyjenutné
vziať aj to, že od spáchania skutku uplynula doba vyše dvoch rokov a teda obžalovaný sa nedopúšťal
protiprávneho konania nielen v čase pred spáchaním stíhaného skutku, ale ani v čase po jeho spáchaní

(uvedené konštatovanie vyplýva aj z listinných podkladov, lustrácií, ktoré mal súd v čase vyhlásenia
rozsudku aktuálne).

Súd vyhodnotením všetkých vyššie uvedených okolností dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného
nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Súd toto

konštatovanie vyvodil z toho, že konaním obžalovaného došlo k nenapraviteľnému smrteľnému
následku. Na druhej strane však súd nemohol prehliadnuť typovú závažnosť spáchaného prečinu
stanovenú zákonodarcom a v tomto konkrétnom prípade ešte zníženú postupom podľa § 38 ods. 3
Trestného zákona, ktorá v spojení s poľahčujúcimi okolnosťami a s nenarušenou osobou obžalovaného
ako aj so vzorným správaním sa obžalovaného v období od spáchania skutku do rozhodnutia súdu,

znemožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému.

Súd v tomto smere pripomína, že závažný následok činu nie je jediná okolnosť podstatná pre určenie
druhu a výmery trestu a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej vyvodzovať závery pre
uloženie trestu. Súd si je vedomý toho, že spoločnosť negatívne a pomerne citlivo vníma dopravné

nehody spôsobené nepozornými vodičmi, avšak to neznamená, že súd môže rezignovať na zákonné
kritériá stanovené pre určovanie druhu a výmery trestu a paušálne ukladať pri takýchto prečinoch
nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup považuje súd za neprijateľný a odporujúci zásadeindividualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany súdu by totiž trest
prestal byť trestom a stal by sa len obligatórnym zabezpečovacím opatrením.

Súd teda vzal do úvahy zistené poľahčujúce okolnosti ako aj osobu obžalovaného, t. j. okolnosti, ktoré
svedčia v prospech obžalovaného a dospel k záveru, že majú vplyv na to, že obžalovanému postačí
uloženie trestu na samej spodnej hranici trestnej sadzby, t. j. vo výmere 2 roky a nie je potrebné
uložiť trest napríklad v polovici alebo pri hornej hranici upravenej trestnej sadzby. Následne súd skúmal
(v súlade s princípom ultima rátio ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody), či je možné

ukladaný trest odňatia slobody na 2 roky podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu, teda či sú
splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Podľa názoru súdu výkon uloženého trestu odňatia slobody nie je u obžalovaného nevyhnutný, nakoľko
sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a to nielen
z dôvodu osoby obžalovaného, ale aj z povahy spáchaného prečinu, pri ktorom obžalovaný zjavne

len neprimerane vybočil z inak riadneho spôsobu vedenia života. Napokon sám obžalovaný svojim
postojom k spáchanému prečinu a svojim životom po ňom, už preukázal určitú nápravu a preto uloženie
nepodmienečnéhotrestuodňatiaslobodyvjehoprípadebyboloneadekvátne,odporujúcezásadeultima
ratio tohto trestu ako aj samotnému účelu trestu. Súd preto výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky.

Súd uloženie uvedeného trestu kombinoval s uložením aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
pretože prečin bol spáchaný práve v súvislosti s jazdou nerešpektujúcou dopravné predpisy, čo bola
podstata skutku, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu, a preto súd uložil trest zákazu činnosti na 5
rokov, teda takmer v polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pričom výšku tohto trestu súd stanovil

hlavne s poukazom na závažné následky, ktoré vyplynuli z konania obžalovaného.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenému Ministerstvu
vnútraSlovenskejrepubliky,škoduvovýške232,36eur,predstavujúcuúhradunákladovnapohreb,ktorá
suma bola vyplatená v zmysle ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, dcére poškodenej
- Mgr. F. K. (uvedenú skutočnosť potvrdila pri svojom výsluchu v prípravnom konaní samotná dcéra
poškodenej), ktorú obžalovaný ani nenamietal a súd túto sumu považoval za nespornú.

Obžalovaného súd zaviazal nahradiť škodu aj poškodenej spoločnosti Union zdravotná poisťovňa, a.s.,

a to v sume 4.371,46 eur, a to za poskytnutú lekársku starostlivosť, pričom poškodená spoločnosť si
svoj nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas v prípravnom konaní, v rámci ktorého uplatnenia
došlo aj k podrobnému rozpisu úkonov vykonaných v súvislosti s poskytnutou lekárskou starostlivosťou
poškodenej;anitentonároknanáhraduškodyobžalovanýnerozporovalapretosúdtútosumupovažoval
za nespornú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto

rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.