Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200594
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8120200594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr.MonikyJuskovejaMgr.MilošaKolekavsporežalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou,
advokátka so sídlom v Bratislave, Majerníkova 3/A, proti žalovanému: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
R. tehelni XXXXX/X, XXX XX J., o zaplatenie 450 EUR, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 29Csp 10/2020-19 zo dňa 18.05.2020 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
I. Konanie z a s t a v u j e o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 40 EUR.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 83,30 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 41,67
€ od 2.2.2017 do zaplatenia a zo sumy 41,63 EUR od 2.3.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia istiny
vo výške 450,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 4,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 300,- eur,
zmluvného úroku vo výške 32,26 % ročne zo sumy 50,- eur od 01.03.2016 do 20.04.2016 a zo sumy
450,- eur od 21.04.2016 do zaplatenia, vrátane 5 % - tného zákonného úroku z omeškania ročne zo
sumy 450,- eur od 30.01.2017 do zaplatenia.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 2 písm. g), § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2, 3, § 19
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. (ďalej len zákon č. 129/2010 Z. z..) a podľa
ust. § 53 ods. 9, § 54a), § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka.
Z vykonaného dokazovania zistil, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 500,- eur s uvedením výšky úroku,
RPMN, priemernej hodnoty RPMN, zmluvnej pokuty za omeškanie, počtu výšky, ako aj termínov
splatnosti jednotlivých splátok úveru.

Prvoinštančný súd dospel k záveru, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a
bezpoplatkov preto, že žalobca ako veriteľ hrubo porušil povinnosť overiť si schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, keďže aj napriek výzve súdu nepredložil listinné dôkazy, na základe ktorých
by bolo preukázané zisťovanie príjmov, výdavkov, ako aj rodinného stavu spotrebiteľa, ale aj preabsenciu obligatórnych náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) a f), a to správnu výšku RPMN a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Ďalej zistil, že nárok žalobcu je v časti zaplatenia splátok od 1.5.2016 do 1.1.2017 premlčaný, keďže

žaloba bola podaná dňa 13.01.2020.
Vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu v časti a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru priznal
žalobcovi len istinu nezaplatených splátok úveru splatných dňa 1.2.2017 vo výške 41,67 eura a 1.3.2017
vo výške 41,36 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po ich
splatnosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Prvoinštančnýsúdzastavilkonanieozaplateniezmluvnejpokutypretoževtejtočastivzalžalobcažalobu
späť a dodal, že neboli vyvolané účinky predčasného zosplatnenia úveru.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že žalovaný bol oboznámený s obsahom zmluvy

a so všeobecnými podmienkami úveru a mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14
kalendárnych dní odo dňa uzatvorenia zmluvy. Žalovaný k podpisu zmluvy nebol nijakým spôsobom
donútený. Bol toho názoru, že nedošlo k hrubému porušeniu podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z.. Žiadosť o poskytnutie pôžičky vo výške 600,- eur bola odoslaná do regionálneho úradu a
zaznamenaná v internom systéme spoločnosti. Spoločnosť vytvorila tzv. Overovací formulár o histórii

klienta v informačnom systéme. Bol verifikovaný scóring klienta, t. j. regionálna agentúra zhodnotila
príjmy a výdaje. Žiadateľ uviedol príjem vo výške 695,20 eur a výdavky v sume 149,30 eur mesačne,
čiže mu ostala voľná suma 545,90 eur. Ďalej nesúhlasil so záverom, že nepristúpil k zosplatneniu
úveru v súlade so zákonom. Poukázal na to, že podmienky a možnosť zosplatnenia vyplýva z bodu
15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Žalovaný si neplnil povinnosti riadne a včas a splatnosť

úveru nastala dňa 29.01.2017. Navrhol rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súd prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a požiadal o úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov
odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa
01.03.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške
500,- eur. Úver mal byť splatený 12 mesačnými splátkami po 49,30 eura v celkovej výške 591,60.
Splatnosť prvej splátky bola stanovená na 01.04.2016. Úrok bol dojednaný vo výške 32,26 % ročne a

RPMN bola určená vo výške 37,48 %.
V konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva predstavuje spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.129/2010
Z.z.. V záväzkovom vzťahu založenom predmetnou zmluvou má žalovaný postavenie spotrebiteľa.

6.Podľačl.8ods.1smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESozmluváchospotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím
zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je
to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské
štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na

základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií

a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovilipotrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,

EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne

znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s

odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak
je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, okolnosti, ktoré má veriteľ brať do úvahy pri posudzovaní
bonity spotrebiteľa sú uvedené demonštratívne, t.j. ako neuzavretý okruh (arg.: „najmä“).
Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za

hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-
ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako
tomu v skutočnosti je.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie
skúmania bonity klienta zo strany dodávateľa. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti
a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa,

t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 129/2010 Z. z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby
tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie
dôkazov.Žiadnedôkazysvedčiaceorelevantnomskúmaníbonityklientasúdunepredložil.Pokiaľprávny
predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vychádzal len z vyjadrenia spotrebiteľa o jeho schopnosti

splácať úver, uvedené nepochybne predstavuje formalistický prístup dodávateľa k splneniu povinnosti
vyplývajúcej mu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a to povinnosti veriteľa pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Právny predchodca žalobcu pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou
starostlivosťou a hrubo porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

v dôsledku čoho sa ním poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov ( § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z.). Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa,
ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

8. Preukázanie splnenia si tejto povinnosti nemožno napraviť predložením dôkazov v odvolacom konaní.
Žalobca po podaní žaloby a v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vymedzil prostriedky
procesného útoku a ďalšie tvrdenia a dôkazy nepredložil ani po výzve súdu. Žiadosť o úver predložená
žalobcom v odvolacom konaní je novým prostriedkom procesného útoku neuplatneným v konaní predprvoinštančným súdom, na ktoré nemôže odvolací súd v zmysle ustanovenia § 366 CSP prihliadať a v
odvolacom konaní je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP).

9. Odvolací súd len pre nepochybnú správnosť rozhodnutia poukazuje na tú skutočnosť, že predmetný
úver je bez ohľadu na nesplnenie si povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. bezúročný a bezpoplatkový aj z toho dôvodu, že neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorý vyžaduje ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z..
Prvoinštančný súd správne zistil a žalobca to nakoniec ani nenamietal, že zmluva o úvere neobsahuje

správnu výšku RPMN a termín konečnej splatnosti úveru, čo spôsobuje, že úver sa v zmysle ust. § 11
ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. a považuje za bezúročny a bez poplatkov, pričom pre tento
záver postačuje, ak chýba čo i len jedná z podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené a na to, že nárok žalobcu je v zmysle ust. § 100 až 103 Občianskeho
zákonníka v časti splátok istiny splatných od 1.5.2016 do 1.1.2017 premlčaný (žaloba bola podaná

dňa 13.01.2020), súd prvej inštancie správne vyhovel žalobe o zaplatenie nezaplatených splátok úveru
splatných dňa 01.02.2017 vo výške 41,67 eura a dňa 01.03.2017 vo výške 41,67 eura.

11. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného
stavu odvolací súd rozsudok v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne

správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, tejto však žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu
nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.