Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114202088
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3114202088.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcov:
1/ N.. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXX/XX, XXX XX W., 2/ V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
XXXX/XX, XXX XX X. X. - W., 3/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. XXX, 4/ C. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX/XX-XX, XXX XX J. nad P., 5/ N.. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. L. XX/XX, XXX XX B., všetci právne zastúpení JUDr. Stanislavou Ďurišovou, advokátkou, so sídlom
Ružová 112/18, 019 01 Ilava,
IČO: 42 281 393, proti žalovanej: P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX/X, XXX XX W., právne

zastúpená Mgr. Erikou Ranušovou, advokátkou, so sídlom Moyzesova 1200/12, 018 41 Dubnica nad
Váhom, IČO: 42 142 458, v spore o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o
odvolaní žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 14C/21/2014-136 zo dňa 16.
apríla 2018 vydaného v spojení s opravným uznesením č. k. 14C/21/2014-160 zo dňa 29. novembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol že
žalovaná má proti žalobcom 1/ - 5/ spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania vo výške 100
%, s poukazom na § 137 písm. c) CSP, § 134 ods. 1-3, § 151n ods. 1,
§ 151o ods. 1, 3, § 151p ods. 4, § 109 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 CSP. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/-5/ sa žalobou zo dňa 03.02.2014 domáhali určenia, že parcela č.
XXX nachádzajúca sa v okrese N., v obci W., v k. ú. W., zapísaná na LV č. XXX je zaťažená vecným
bremenom, oprávňujúcim každého vlastníka, prípadne spoluvlastníka parc. č. XXX nachádzajúcej sa v

okrese N., v obci W., v k. ú. W., zapísaná na LV č. XXX na prechod pešo a prejazd motorovým vozidlom
cez parcelu č. XXX nachádzajúcu sa v okrese N., v obci W., v k. ú. W., zapísanú na LV č. XXX a to
cez priechod ako je vyznačený na geometrickom pláne Strediska geodézie v L. X., zo dňa 26.01.1989,
overenom dňa 30.01.1989, č. zákazky 5C/608/88-15 a náhrady trov konania. Uviedli, že žalobcovia 1/-5/
sú podielovými spoluvlastníkmi rod. domu súp. č. XXX postaveného na parcele č. XXX a parcely č. XXX
- zast. plocha a nádvoria o výmere 313 m2 v obci W., v k. ú. W. v okrese N., zapísané na LV č. XXX k.ú.
W.. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele č. XXX a

parcely č. XXX - zast. plocha a nádvoria o výmere 289 m2
v obci W., v k. ú. W. v okrese N., zapísané na LV č. XXX k.ú. W.. Medzi parcelou XXX a parcelou
XXX sa v ich prednej časti nachádza parcela č. XXX, ktorá je spoločným vchodom. Situácia je zrejmá
z geometrického plánu Strediska geodéziev L. X., zo dňa 26.01.1989, overeného dňa 30.01.1989, č. zákazky 5C/608/88-15. V konaní vedenom
pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 5C/608/88 bol schválený súdny zmier (právoplatný
dňa 1.3.1989), na podklade ktorého sa otec žalobcov

1/ - 5/ a bývalý vlastník nehnuteľností vedených v LV č. XXX v k. ú. W. L. L. (ako navrhovateľ) domohol
od bývalej vlastníčky nehnuteľností v LV č. XXX k. ú. W. vecného bremena, ktoré ho oprávňovalo
prechádzať po jej parcele č. XXX v k. ú. W. pešo
a povozom tak, aby sa dostal na svoju parcelu č. XXX v k. ú. W. v zmysle pripojeného geometrického
plánu. Na podklade tohto súdneho rozhodnutia Správa katastra N. zapísala na LV č. XXX do poznámok

ťarchu a na LV č. XXX k.ú. W. právo prechodu cez parcelu XXX na LV č. XXX k.ú. W., pričom otec
žalobcov bol presvedčený o tom, že ide o ťarchu zriadenú "in rem", ktorá umožní každému vlastníkovi
parc. č. XXX právo prechodu cez túto parc. č. XXX. G. X. mala vždy výhrady, aby otec žalobcov
prechádzalcezjejparceluaontamchodilibavskutočne nevyhnutnýchprípadoch;zaúčelomodvezenia
fekálií z domácich zvierat, vyprázdnenia žumpy a dovozu palivového dreva. Právna predchodkyňa
žalovanej sa domáhala súdnou cestou v konaní vedenom pred Okresným súdom Považská Bystrica

sp. zn. 8C/1502/94 zrušenia uvedeného vecného bremena, avšak bez úspechu. Po smrti L. L. dňa
27.11.2000 sa podielovými spoluvlastníkmi rod. domu súp. č. XXX postaveného na parc. č. XXX a parc.
č. XXX stali žalobcovia s tým, že ich matka H. L. mala zriadené právo doživotného bývania a užívania
domu. Po smrti G. X. sa stal vlastníkom parc. č. XXX jej vnuk G. V., ktorý darom (v roku 2002) previedol
nehnuteľnosti na žalovanú. Zo začiatku im žalovaná nebránila v prechode cez jej parcelu

a k zmene došlo začiatkom roku 2013, kedy im oznámila, že ťarcha týkajúca sa vecného bremena je
z jej listu vlastníctva vymazaná a preto nemôžu cez jej parcelu viac prechádzať. Od tohto okamihu im
žalovaná neumožňuje prechádzať cez túto parcelu a ak áno, iba na požiadanie. Túto skutočnosť si
žalobcovia 1/ až 5/ overili na Správe katastra N. a nebolo im známe, na akom právnom základe došlo
k výmazu tejto ťarchy. Žalobcovia sa preto v súlade

s § 151o ods. 1 a § 134 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka domáhali určenia, že im patrí vecné bremeno
obsiahnuté v žalobnom návrhu s poukazom na to, že toto právo im vzniklo vydržaním. Žalobcovia
odvíjali svoju dobromyseľnú držbu od rozhodnutia Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5C/608/88
a zápisu tejto ťarchy do LV č. XXX, ktorá dodnes nebola vymazaná a po smrti ich otca toto právo
zodpovedajúcevecnémubremenuajvykonávali.Poukázalinato,žeoprávnenádržbasanemusíopierať

o existujúci právny dôvod, stačí aj domnelý právny dôvod a o výmaze vecného bremena z LV č. XXX sa
dozvedeli až od žalovanej v roku 2013. Dovtedy im žalovaná nebránila prechádzať cez túto parcelu a
oni sa snažili cez jej parcelu prechádzať len v nevyhnutných prípadoch a smrťou ich otca sa pre nich nič
nezmenilo. Ich vzťahy so žalovanou nie sú dobré a oni sa nemajú ako dostať na zadnú časť parcely č.
XXX, preto sa domáhali podľa § 80 písm. c) OSP určenia, že im toto právo patrí. Svoj nárok preukazovali

listinnýmidôkazmiatovýpisomzLVč.XXXaXXXvk.ú.W.,geometrickýmplánomzodňa26.01.1989č.
5C/608/88-15, uznesením Okresného súdu Považská Bystrica 5C/608/88 zo dňa 02.09.1988, poukázali
na spisy Okresného súdu Považská Bystrica E 976/91, 7C/224/92, 8C/1502/94, 8C/883/96 a navrhli
výsluch svedkov T. W. a N.. Y. W.. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Mal za preukázané, že

v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5C/608/88
sa otec žalobcov 1/-5/ L. L. ako bývalý výlučný vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX
domohol súdneho zmieru nasledovného znenia: ,,Navrhovateľ je oprávnený prechádzať cez parcelu
EN XXX cez priechod ako je vyznačený na geometrickom pláne Strediska geodézie v L. X., zo
dňa 26.01.1989, overenom dňa 30.01.1989, č. zákazky 5C/608/88-15. Odporkyňa G. X., rod. W.

(matka terajšej žalovanej) sa zaväzuje navrhovateľovi umožniť prechádzať cez vyznačený priechod a
zdrží sa rušivých zásahov do práva navrhovateľa." V odôvodnení uznesenia bolo skonštatované, že
navrhovateľ nemá možnosť iným spôsobom sa dostať na svoju nehnuteľnosť a právo prechodu mu
vzniklo vydržaním. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 01.03.1989 a na jeho podklade Správa
katastra N. zapísala na LV č. XXX ťarchu a do poznámok na

LV č. XXX právo prechodu cez parcelu XXX na LV č. XXX - 5C/608/88 PVZ. V súčasnosti táto ťarcha
nie je zapísaná na LV č. XXX avšak zostala zapísaná na LV č. XXX. Z obsahu súdneho zmieru
nepochybne vyplýva, že išlo o dohodu medzi sporovými stranami, pričom právo prechodu malo v
skutočnosti účinky ,,in personam" (patrilo určitej osobe - navrhovateľovi
v spore 5C/608/88) a nie "in rem" (viažuce sa k nehnuteľnosti), ako sa mylne domnievali žalobcovia.

Ak by malo právo prechodu cez spornú parcelu mať účinky vzťahujúce sa k veci a prechádzajúce na
každého jej ďalšieho nadobúdateľa, musel by navrhovateľ v súdnom zmieri byť označený v procesnom
postavení vlastníka pozemku. Keďže bol označený iba ako navrhovateľ, vecné bremeno vzniklo iba
"in personam" a patrilo na základe dohody, ktorej obsah bol dojednaný medzi vtedajšími vlastníkmipozemkov iba otcovi žalobcov 1/-5/, neprechádzalo na iné osoby a jeho smrťou dňa 27.11.2000 toto
právo zaniklo. Jeho obsahom bolo iba prechádzať cez parcelu č. XXX, avšak nebola v ňom žiadna
zmienka o tom, že sa právo prechodu vzťahuje aj na právo prejazdu motorovým vozidlom. Povinnosťou

žalobcov 1/ - 5/ bolo pre účely vydržania preukázať, že toto právo, zapísané v LV č. XXX nepretržite
po celú 10 ročnú vydržaciu dobu od smrti poručiteľa, od ktorého toto právo odvodzovali, aj nepretržite
vykonávali. Žalovaná totiž túto skutočnosť spochybňovala a tvrdila, že žalobcovia vecné bremeno
takéhoto obsahu nepotrebujú a právo prechodu ani nevykonávali. Vydržanie je osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa

držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky
vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i
len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak podľa minulej právnej úpravy, ako aj podľa súčasnej (obyčajové
právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona
č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 01.01.1992) je oprávnenosť držby jednou

z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky
ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať
s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický)
stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho

konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je
držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal
alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá

viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť,
teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí.
Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Súd prvej inštancie
mal za to, že dobrá viera žalobcov, že im patrí právo prechodu cez parcelu č. XXX na LV č. XXX

v k. ú. W. vyplývala predovšetkým zo zápisu tohto práva na liste vlastníctva č. XXX
vk.ú.W.,včastiC-LVazrozhodnutia5C/608/88Okresnéhosúdu PovažskáBystrica,pričomžalobcovia
konali v omyle, že im toto právo patrí aj po smrti ich otca, ktorý bol stranou v spore 5C/608/88. Boli
presvedčení o tom, že ide o vecné bremeno patriace každému vlastníkovi parcely č. XXX v k. ú. W.
(in rem) hoci v skutočnosti išlo o právo patriace iba konkrétnej osobe (in personam) L. L.. Žalovaná

požiadala o výmaz vecného bremena po smrti L. L. zo svojho LV č. XXX podľa jej vyjadrenia v roku 2002
a žalobcu 1/ o tom informovala až v roku 2013. Žalovaná namietala, že právo prechodu cez jej parcelu
po smrti L. L. žalobcovia 1/ - 5/ po dobu 10 rokov nepretržite nevykonávali a toto právo im preto zaniklo;
žumpu každoročne nevyvážali, lebo majú trativod a drevo mohli voziť po svojom pozemku. Žalobcovia
1/ - 5/ ako dôvod, pre ktorý potrebujú vecné práva k cudziemu pozemku označili potrebu vyvážať žumpu,

voziť drevo a opravovať svoju nehnuteľnosť. Svedok T. W. vypovedal, že drevo do domu sa vozilo tak,
že sa porezalo na malé kusy, aby sa vmestilo do sporáka a toto sa nosilo povedľa domu žalobcov, po
ich pozemku. Svedok N.. Y. W. v W. žil pred 15-20 rokmi a chodil cez pozemok parc. č. XXX čo najmenej
a výlučne pešo, za účelom vyvezenia buriny zo záhrady
a potme, aby predchádzal konfliktom s bývalou majiteľkou (G. X.) a ako sa vyvážala žumpa nevedel

uviesť. Svedok G. V. poukázal na to, že žalobcovia 1/ - 5/ sa môžu napojiť sa miestnu kanalizáciu,
nakoľko dom žalovanej na ňu je napojený a tým by problém so žumpou odpadol. V tomto smere sa malo
vykonať dňa 28.03.2018 miestne šetrenie Obecným úradom v W., aby sa vyriešil problém žalobcov s ich
žumpou a on sa nepamätal, že by žalobcovia vyvážali žumpu. Tvrdil, že drevo vozili cez svoj pozemok
a s bránou vedúcou z ich parcely na pozemok žalobcov sa 9 rokov nehýbalo. Žalobcovia môžu previezť

aj veľké kusy dreva cez svoju prístavbu a nemusia chodiť po ich pozemku. Svedok W. V. uviedol, že
žalobcovia po ich pozemku nechodia vôbec, nemajú na to dôvod a žumpu nevyvážali. Naposledy fekálie
boli v sudoch a prišlo po ne fekálne vozidlo. Drevo vozia cez svoj dom. Vzhľadom na vyššie uvedené
výpovede svedkov súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by vecné bremeno v podobe práva
prechodu cez parcelu č. XXX v k. ú. W. žalobcovia 1/-5/ nepretržite po celú 10-ročnú vydržaciu dobu

od smrti L. L. (od 27.11.2000) aj vykonávali. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že by chodili cez
túto parcelu za účelom pravidelnej dodávky dreva na kúrenie do domu a vývozu fekálií a nepreukázali,
že by využívali túto parcelu na prejazd motorovým vozidlom, teda nepreukázali vznik vecného bremena
vydržaním, pretože toto právo v rozsahu, v akom patrilo L. L. 10 rokov nevyužívali. Preto súd prvejinštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech priznal
náhradu trov konania 100 %.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia
1/ - 5/. Navrhli, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a uložil žalovanej povinnosť
nahradiť žalobcom 1/-5/ trovy konania a trovy právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom
konaní. Rozsudok považovali za nesprávny s poukazom na
§ 365 ods. 1 písm. f), g), h) CSP. Tvrdili, že napadnutý rozsudok je prekvapivý a v rozpore s

princípom predvídateľnosti rozhodnutia. Z vyjadrení žalobcov na pojednávaní, z obsahu písomných
podaní adresovaných súdu a z fotografií a iných písomných dôkazov bola dostatočne preukázaná
nepretržitosť využívania práva prechodu žalobcov cez parcelu žalovanej. Skutočnosť, že súd prvej
inštancie je v tejto veci na strane žalobcov bola zrejmá z postoja zákonnej sudkyne. Žalobcovia boli
presvedčení, že konali v ospravedlniteľnom omyle. Zo strany prvoinštančného súdu nebola nikdy
zmienka o tom, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom nepretržitosti využívania práva

prechodu. Napriek tomu, že CSP
v § 181 ods. 2 ukladá súdu povinnosť v priebehu konania (skôr, ako uznesením vyhlási dokazovanie
za skončené, vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní) určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, prvoinštančný súd si
túto povinnosť nesplnil. Žalobcovia by navrhli ďalšie dôkazy, keby vedeli, že súd považuje tieto dôkazy

za nepreukázané. Vo vyjadrení rozpísali ako minimálne raz za rok vyvážali žumpu, prenášali rebrík,
t. j. svoje právo prechodu dostatočne využívali, no zásadne v čase neprítomnosti rodiny V., z dôvodu
eliminovania možných slovných útokov žalovanej. V podanom odvolaní zopakovali tvrdenia uvedené
pred súdom prvej inštancie.

3. K odvolaniu žalobcov 1/ - 5/ podala vyjadrenie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedla, že napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny. Prvoinštančný súd vec správne právne posúdil a rozhodol. Žalobu
a odvolanie žalobcov považoval za účelové. Zo strany žalobcov ide len o nedôvodnú snahu obmedzovať
jej vlastnícke právo. Vyhovenie žaloby by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia si vlastnou

činnosťou zastavali pozemok
a domáhajú sa súdnou cestou určenia existencie vecného bremena. Požadované určenie existencie
vecného bremena považovala za neprimeraný a nedôvodný zásah do jej vlastníckeho práva. Žalobcovia
nemohli byť dobromyseľní. Od r. 2016 je v obci vybudovaná miestna obecná kanalizácia, teda potreba
žalobcov prechádzať cez pozemok, nie je daná. Opravu hospodárskej budovy, ktorou žalobcovia

argumentujú, je potrebné riešiť v zmysle stavebného zákona.

4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia. Na obsahu a podanom odvolaní trvali v celom rozsahu.
Žalobcovia by svoje právo prechodu využívali len občas, keď by to bolo nevyhnutné. Už v minulosti to
tak fungovalo. Nikdy svojim prechodom žalovanú ani jej rodinu nerušili.

5. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil
správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie riadne odôvodnil v súlade s požiadavkami
§ 220 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti uvádza odvolací súd nasledovné.

7. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom

prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán
prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá
veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať nakaždú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie
o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

8. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,

a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

9. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie
v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho

procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením
základného strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil

procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
10. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia

s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého
pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v
zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

11. V súlade s obsahom podaného odvolania považoval odvolací súd za základné a podstatné odvolacie
námietky žalobcov, že napadnutý rozsudok je prekvapivým rozhodnutím vydaným v rozpore s princípom
predvídateľnosti rozhodnutia, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP,
žalobcovia riadne preukázali nepretžitosť užívania práva prechodu a pokiaľ by im bol známy názor súdu,

boli by navrhli ďalšie dokazovanie. Uvedené odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. Odvolací súd konštatuje, že žaloba bola podaná na súd v roku 2014, za účinnosti O.s.p. Z
obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 21.03.2018, ktoré bolo prvým pojednávaním po nadobudnutí
účinnosti CSP, boli strany sporu, ktoré boli obe právne zastúpené advokátom, oboznámené so zmenou

procesnýchpredpisov.Žalobcoviavodvolaní namietali,žesúdprvejinštancienedodržalzákonnýpostup
vzmysleustanovenia§181ods.2CSP,keďnapojednávaníneuviedol,ktoréprávnevýznamnéskutkové
tvrdenia strán je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné tak, aby prípadne strany sporu
mohli upraviť ďalší procesný postup v konaní s tým, že toto pochybenie prispelo k nepredvídateľnosti
rozhodnutia.

K uvedenému odvolací súd udáva, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP bolo zamerať procesnú
aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania
k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho, cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa
pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné alebo právne

bezvýznamné. Uvedené ustanovenie upravuje len postup súdu pri vedení pojednávania. V zmysle
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 16/2012) právny názor a hodnotiace úsudky sú
vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP(do 30.06. 2016 § 118 ods. 2 OSP). Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje
stranu pri realizácii jej procesných práv napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje

návrhy a pod. Preto ani samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou
konania.(uznesenieNajvyššiehosúduSRz28.mája2013,sp.zn.4Cdo167/2012:Striktnénedodržanie
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len
ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. odôvodniť.

Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.).

13. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 21.03.2018 str. 6 jednoznačne vyplýva, že súd prvej
inštancie podľa tohto ustanovenia postupoval, keď na pojednávaní, na ktorom bola prítomná aj
právna zástupkyňa žalobcov, vyslovil predbežný právny názor na skutkový a právny stav veci, výslovne

konštatoval,ževydržaniedoposiaľpreukázanénebolo,anažiadosťprávnehozástupcužalobcovodročil
pojednávaniezaúčelomdoplnenianávrhovnadoplneniedokazovania,prípadnenaďalšípostupvoveci.
Konal tak za tej procesnej situácie, kedy v spore bolo jednoznačne ustálené, že vecné bremeno bolo
zriadené in personam, v prospech právneho predchodcu žalobcov, ktorý zomrel v roku 2000, zaniklo
jeho smrťou

a bolo z LV XXX k.ú. W. katastrálnym úradom vymazané. V súdom stanovenej lehote 10 dní žalobcovia
reagovali tak, že oznámili súdu prvej inštancie podaním zo dňa 22.03.2018 (čl. 132), že ďalšie návrhy
na dokazovanie nemajú a vec ponechávajú na rozhodnutie súdu. Na pojednávaní dňa 16.04.2018
sudkyňa vyzvala právnu zástupkyňu žalobcov na vyjadrenie, či trvá na petite ako je uvedený na
čl. 5 spisu, na čo právna zástupkyňa na podanej žalobe v navrhovanom znení trvala. Až následne

súd prvej inštancie pristúpil k prednesu záverečných rečí. Z uvedeného vyplýva, že nebolo porušené
právo žalobcov na spravodlivý proces, súdom prvej inštancie im bol poskytnutý dostatočný priestor na
uskutočnenie ich práv a preto napadnutý rozsudok nemožno považovať za prekvapivé rozhodnutie.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie viazaný žalobným návrhom, nad
rámec nevyhnutného dokazovania riadne vypočul strany sporu a svedkov, oboznámil sa s listinnými

dôkazmi, pričom z ich výpovedí a listinných dôkazov, dostatočne zistil skutkový stav vedúci k záverom
v napadnutom rozsudku uvedeným.

14. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a

ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a
štylistické hľadiská.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácií dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez pochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom
odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo
veci. Je potrebné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/2004)arovnakoneznamenáanito,abystranasporubolaúspešná,t.j.abybolorozhodnutévsúlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Odvolací súd konštatuje, že všetky uvedené
zákonné náležitosti napadnutý rozsudok spĺňa.

15. Žalobcovia preto neopodstatnene namietali, že nedodržaním procesného postupu súdu v zmysle

ustanovenia § 181ods. 2 CSP bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ žalobcovia
namietali, že súd prvej inštancie vyslovoval svoj právny názor v prospech žalobcov v ním nariadenom
predbežnom a následne neodkladnom opatrení, odvolací súd uvádza, že obe tieto rozhodnutia odvolací
súd zmenil a návrhy zamietol. Preto ani z tohto dôvodu nemohli predpokladať úspech v spore.

16. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.17. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vo výroku vecne správny

v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

18. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s
§ 255 ods.1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom
spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený

v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí náhrada trov konania
v plnej výške.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa
§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 CSP).