Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/136/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815202975
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5815202975.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého B. Š., narodeného X. X.
XXXX, bývajúceho u otca, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Námestovo, dieťa rodičov: matky Q. N., narodenej XX. X. XXXX, bývajúcej v D., B. XXX/XX-XX,
zastúpenej JUDr. Máriou Vevurkovou, advokátkou so sídlom v Námestove, Mieru 312/13 a otca M. Š.,
narodeného X. W. XXXX, bývajúceho v D., H. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Jánom Vajdom, advokátom

so sídlom v Námestove, Hviezdoslavovo námestie 201, o návrhu otca na úpravu práv a povinností
rodičov k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1P/53/2015, o
dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2019 sp. zn. 6CoP/21/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie") (v poradí druhým) rozsudkom zo 17. októbra
2017, č. k. 1P/53/2015-582, prvým výrokom uložil matke maloletého povinnosť prispievať na výživu
maloletého sumou 200,00 Eur mesačne, z toho 150,00 Eur vždy do každého 15. dňa príslušného
mesiaca vopred do rúk otca a na tvorbu úspor 50,00 Eur mesačne na osobitný účet maloletého, ktorého
číslo a peňažný ústav oznámi otec maloletého matke, počnúc dňom 12. mája 2015 do budúcna. Druhým
výrokom uložil matke maloletého povinnosť zaplatiť zameškané výživné vo výške 4.350,00 Eur za

obdobie od 12. mája 2015 do 30. októbra 2017 do rúk otca v lehote troch mesiacov od právoplatnosti
rozsudku a zameškaný príspevok na tvorbu úspor vo výške 1.450,00 Eur na účet maloletého v lehote
troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom vo zvyšku návrh otca zamietol a štvrtým
výrokom rozhodol o povinnosti matky zaplatiť trovy konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po
doplnení dokazovania a zistení príjmov a výdavkov oboch rodičov a odôvodnených potrieb maloletého
dieťaťa dospel k záveru, že výživné v sume 200 Eur mesačne treba považovať za primerané s tým,

že suma 150 Eur mesačne pokryje celé náklady na potreby maloletého. Vzhľadom na to, že matka
maloletého má v súčasnosti stály príjem a jej priateľ ju finančne podporuje, matka je schopná prispievať
ajnatvorbuúspormaloletéhovsume50Eurmesačne.Prirozhodnutíovýživnomzaobdobieodpodania
návrhu na začatie konania do konca júla 2015 prihliadol na zhodné tvrdenia rodičov maloletého, že
maloletý bol počas tohto obdobia v striedavej starostlivosti rodičov a že každý z rodičov zabezpečoval
potreby maloletého samostatne. Za toto obdobie neuložil preto matke povinnosť prispievať na výživu

maloletého. Keďže matka maloletého pravidelne prispievala na výživu maloletého od 1. augusta 2015
sumou 27,13 Eur mesačne, a to až do októbra 2017, zameškané výživné za obdobie od 1. augusta
2015 do 31. októbra 2017, t. j. za 29 mesiacov, predstavuje sumu 5.800 Eur, z čoho na výživu pripadá
4.350 Eur a príspevok na sporenie činí sumu 450 Eur. Pokiaľ otec žiadal určiť výšku výživného nad sumu
200 Eur mesačne, považoval návrh otca za nedôvodný a preto žalobu nad priznaný rozsah výživného
zamietol. Vec právne posúdil podľa § 62 ods. 1 až ods. 5, § 65 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine.2. Odvolací súd napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom z 30. januára 2019, č. k. 6CoP/21/2018-723,
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že matke uložil povinnosť s účinnosťou od 12.
mája 2015 platiť výživné na maloletého v sume 200,00 Eur mesačne s tým, že časť výživného v rozsahu

150,00 Eur je matka povinná platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca a časť výživného
v rozsahu 50,00 Eur mesačne na tvorbu úspor maloletého je matka povinná platiť vždy do 15. dňa v
mesiaci vopred na osobitný účet maloletého zriadený otcom. Otcovi uložil povinnosť zriadiť v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku maloletému osobitný účet na príjem časti výživného určeného
na tvorbu úspor a oznámiť písomne číslo účtu matke v lehote 7 dní od jeho zriadenia. Stanovil, že

na nakladanie s prostriedkami na osobitnom účte maloletého je potrebný súhlas súdu. Odvolací súd
ďalej zmenil citovaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. tak, že nedoplatok matky na výživnom
na maloletého v celkovej sume 4.577 Eur, splatný za obdobie od 12. mája 2015 do 17. októbra 2015,
súd povolil matke zaplatiť v dvoch splátkach, a to v čiastke 3.432,75 Eur k rukám otca v lehote troch
mesiacov od právoplatnosti rozsudku a v čiastke 1.144,25 Eur na osobitný účet maloletého zriadený
otcom v lehote troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

III. potvrdil a vo výroku IV. v časti o separácii trov prvoinštančného konania zmenil tak, že matka je
povinná nahradiť otcovi trovy konania v sume 76,84 Eur na účet právneho zástupcu do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Námietky obidvoch rodičov ohľadom výšky výživného (otec žiadal určiť výšku
výživného v sume 400 Eur mesačne a matka žiadala určiť výživné v minimálnej výške 27,13 Eur)
uvedené v ich opravných prostriedkoch vyhodnotil ako nedôvodné. Zmenou napadnutého rozhodnutia

len precizoval práva a povinnosti rodičov vo vzťahu k správne určenej výške vyživovacej povinnosti
matky k maloletému súdom prvej inštancie. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že okresný súd vec
prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 17.10.2017 v jej neprítomnosti, hoci bola v čase od 16.10.2017
do 19.10.2017 hospitalizovaná uviedol, že v tomto prípade procesný postup konajúceho súdu bol v
súlade s § 180 C. s. p. Matka bola totiž v konaní zastúpená zástupcom s plnomocenstvom pre celé

konanie, ktorý sa pojednávania zúčastnil a ktorý nepožiadal súd z dôvodu jej hospitalizácie o jeho
odročenie. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. K určeniu
výživného uviedol, že v prejednávanej veci bolo potrebné pre určenie výšky vyživovacej povinnosti
matky vychádzať z jej potenciálnych príjmov, teda príjmov, ktoré by mala, resp. mohla dosahovať pri
existencii objektívne preukázaných skutočností akými sú vek, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho

zameranie, zdravotný stav, schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a podobne. Je zrejmé, že príjem matky
je vyšší a jej majetkové pomery sú výrazne lepšie, ako to prezentovala v priebehu konania. Inak by
matka napr. v januári 2015 nemohla za operáciu prsníkov zaplatiť sumu 3.000 Eur, kúpiť si auto za
3.100 Eur a za získanie vodičského oprávnenia zaplatiť sumu cca 800 Eur, čo predstavuje v súčte sumu
7.000 Eur. Tieto výdavky ani nebolo potrebné nevyhnutne vynaložiť. Nezistenie jej skutočných príjmov

nemôže na uvedenom závere nič zmeniť. Jej prezentovanému statusu človeka s nízkym príjmom,
nezodpovedá ani skutočnosť, že matka si v tomto súdnom konaní platí služby advokáta. V prípade jej
zlej sociálnej situácie by nepochybne využila služby Centra právnej pomoci, zriadeného pre tento účel
sociálne odkázaným osobám. Poznamenal, že plat krajčírky v Slovenskej republike predstavuje sumu
588 Eur a plat kozmetičky sumu 742 Eur. Matka je zdravá, v produktívnom veku, preto jej nič nebráni, aby

sa v záujme zabezpečenia výživy svojho maloletého syna riadne zamestnala. Dospel preto k záveru, že
súdom prvej inštancie určená výška výživného zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa
a možnostiam a schopnostiam oboch rodičov. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval v tejto časti za
vecne správny. Zmenil ho vo výroku nedoplatku matky na výživnom, keď správne mal súd prvej inštancie
nedoplatok na výživnom vyčísliť za obdobie od 12.5.2015 do 17.10.2017 a v časti trov prvoinštančného

konania.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletého (ďalej len
„dovolateľka"), ktoré odôvodnila existenciou zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. a
nesprávnym právnym posúdením veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. a), resp. b) C. s. p. Vo vzťahu k deklarovanému porušeniu práva na spravodlivý
proces uviedla, že súd prvej inštancie vykonal dňa 17. októbra 2017 pojednávanie v jej neprítomnosti,
neakceptoval ospravedlnenie právneho zástupcu o tom, že je hospitalizovaná a z uvedeného dôvodu
sa vytýčeného pojednávania zúčastniť nemôže s tým, že ona chcela byť na pojednávaní prítomná. Súd
prvej inštancie rozhodol o tom, že pojednávanie vykoná v jej neprítomnosti z toho dôvodu, že právny

zástupca nedisponoval listinným dokladom o tom, že je hospitalizovaná. Takýto doklad však nebolo
objektívnemožnépredložiť,pretožebolahospitalizovanádňa16.októbra2017(deňpredpojednávaním)
vo večerných hodinách o 19.41 hod. Na tomto pojednávaní súd prvej inštancie vypočul otca maloletého,
a zároveň aj rozhodol vo veci. Keďže mala záujem zúčastniť sa tohto pojednávania, ale z náhleho aobjektívne ospravedlniteľného dôvodu tak učiniť nemohla, súd prvej inštancie ak pojednávanie vykonal
bez jej prítomnosti, postupoval nesprávne, čím došlo k porušeniu jej práva na verejné prejednanie
veci za jej prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a práva na zachovanie

rovnosti strán v konaní. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci uviedla, že
napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.). Za podstatnú
právnu otázku považovala otázku ustálenia, aké sú základné kritériá pre určenie potenciálneho príjmu
povinného rodiča. Zároveň uviedla, že ak by dovolací súd judikatúru, na ktorú poukazuje v dovolaní,

nepovažoval za použiteľnú na daný prípad, potom je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
b) C. s. p., a teda, že rozhodnutie záviselo od právnej otázky, ktorá nebola ešte dovolacím súdom
vyriešená. Konštatovala, že jej nie je známa judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd"), ktorá by sa týkala stanovenia kritérií pre určenie potenciálneho
príjmupovinnéhorodičaanáslednéhomechanizmujehozohľadňovaniapriurčovanívýživného.Jediným
rozhodnutím, ktoré túto otázku rieši, je rozsudok najvyššieho súdu z 20. februára 2019 sp. zn. 3 Cdo

236/2018. Pri určovaní výšky výživného z potenciálneho príjmu je dôležitý výpočet a stanovenie aspoň
základných kritérií, z ktorých sa potenciálny príjem povinného rodiča určí. V danom prípade nesúhlasila s
postupom odvolacieho súdu, ak pri rozhodovaní vychádzal z jej potenciálneho príjmu, ktorý odvodzoval
od výkonu zamestnania (kozmetičky), pre ktorý nemá potrebné vzdelanie. Určovanie potenciálneho
príjmu by malo predovšetkým vychádzať jednak z dosiahnutého vzdelania, ktoré síce súdy akceptovali,

ale naviac vychádzali aj z príjmu, ktorý nezodpovedá jej vzdelaniu. Došlo preto k ustáleniu výšky
potenciálneho príjmu, ktorý presahuje jej možnosti. Citovaný rozsudok najvyššieho súdu uvádza, že pri
uplatneníprincípupotencionalitypríjmovosobypovinnejplatiťvýživnéoprávnenejosobesúdneprihliada
len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza
z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na

svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové
znalosti, dopyt na trhu práce. Konajúce súdy na tieto závery neprihliadli a ani nemohli, keďže v čase
ich rozhodovania predmetný rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol vydaný. Je však zrejmé, že súdy
pri určovaní výšky jej potenciálneho príjmu tento nadhodnotili a pri spôsobe jeho určenia nepostupovali
správne, pretože zobrali do úvahy príjem z práce, na ktorú matka nemá potrebnú kvalifikáciu. Podľa

názoru dovolateľky odvolací súd nesprávne postupoval aj pri samotnom určení výšky výživného, ktoré
by sa podľa súdnej praxe malo pohybovať v rozsahu 20 % až 30 % z čistého príjmu povinnej osoby,
s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu (uznesenie Krajského súdu v
Trnave z 30. júna 2016 sp. zn. 10CoP/15/2016). Podľa vedomostí dovolateľky otázka rozsahu výšky
výživného vyjadrená percentuálne z príjmu povinného rodiča doposiaľ dovolacím súdom riešená nebola.

V prejednávanej veci súdy určili matke povinnosť platiť výživné v rozsahu 30% z jej hrubého príjmu.
Súdy prehliadli, že na stránke www.platy.sk, z ktorej pri určení potenciálneho príjmu vychádzali, upravuje
výšku platov ako priemernú hrubú mzdu, nie ako minimálnu mzdu, ako nesprávne uvádza odvolací súd.
Súdy taktiež nebrali ohľad na regionálne rozdiely, pričom sever a východ Slovenska sa zaraďujú medzi
príjmovo slabšie regióny. Navrhla preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

a zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

4. Otec maloletého sa k dovolaniu matky v stanovenej lehote nevyjadril.

5. K dovolaniu matky maloletého sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý navrhol dovolaciemu súdu

dovolanie matky zamietnuť.

6. Najvyšší súd nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
v zmysle § 444 ods. l C. s. p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné
rozhodnutie.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C. s. p.) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že
dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) rozhodnutia dovolacieho súdu

je uvedené v nasledujúcich bodoch.

8. Od 1. júla 2016 sa konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých riadia ustanoveniami C. m. p.
Ustanovenie § 76 C. m. p. vymedzuje prípady, v ktorých (v pôsobnosti tohto zákona) dovolanie prípustnénie je; neupravuje teda, kedy (v pôsobnosti tohto zákona) je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že v
danomprípadenejdeovec,naktorúbysavzťahovaloustanovenie§76C.m.p.,bolopotrebnéaplikovať
§ 2 C. m. p. V zmysle § 2 ods. 1 C. m. p. sa totiž na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia C.

s. p., ak tento zákon neustanovuje inak. Prípustnosť dovolania matky bolo preto potrebné posudzovať
podľa ustanovení C. s. p.

9. Aj za účinnosti C. s. p. treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa

novejprávnejúpravynieje„ďalšímodvolaním"adovolacísúdnesmiebyťvnímaný(procesnýmistranami
ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo
92/2012).

10. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej
istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej
inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo
1176/2015,5Cdo255/2014,8Cdo400/2015).Otázkaposúdenia,čisú,aleboniesúsplnenépodmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

11. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto
výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny
výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo
154/2013,3Cdo208/2014).Narušenieprincípuprávnejistotystrán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí

o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 (prípustnosť dovolania
pre vady zmätočnosti) a § 421 C. s. p. (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.).

14. V prejdnávanej veci dovolateľka uplatnila jednak dovolací dôvod zmätočnostnej vady (§ 431 ods.
1 C. s. p.). s tým, že prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420
písm. f) C. s. p. a jednak dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom prípustnosť
vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p.

15. Dovolací súd sa najskôr zaoberal dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., podľa ktorého
jedovolanieprípustné(protirozhodnutiuodvolaciehosúduvovecisamejaleboktorýmsakonaniekončí),
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutéhospôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,

5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

18. Dovolateľka namieta, že k porušeniu jej práva na spravodlivý proces došlo tým, že súd prvej inštancie
vykonal dňa 17. októbra 2017 pojednávanie v jej neprítomnosti, na ktorom rozhodol vo veci, a to napriek
skutočnosti, že právny zástupca informoval súd prvej inštancie o tom, že matka je hospitalizovaná (k
predloženiudokladuojejhospitalizáciinemohlodôjsť,pretožebolahospitalizovanávečerpredtermínom

vytýčeného pojednávania) a má záujem tohto pojednávania sa zúčastniť.

19. Právo strany, resp. účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti,
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať
a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti strany, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor

na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je za súčasnej právnej úpravy vyjadrená hlavne v
ustanovení § 178 ods. l a 2 C. s. p. a § 33 ods. 2 C. m. p., ktoré súdu ukladá povinnosť predvolať
účastníkov na pojednávanie tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní
pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Je na účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa
pojednávania na súde. Ak účastníkovi bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, má z tohto dôvodu

požiadať o odročenie pojednávania, pričom je potrebné súdu oznámiť dôvod tejto žiadosti.

20. Podľa § 183 ods. 1 C. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní

nechali zastúpiť. Podľa § 183 ods. 3 C. s. p. strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu
dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím
na všetky okolnosti mohla predpokladať. Podľa § 183 ods. 4 prvá veta C. s. p. ak súd zistí, že stranou
uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá
odročenie navrhla.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 17. októbra 2017
(zápisnica na č. l. 577), na ktoré boli všetci účastníci konania riadne predvolaní, bol prítomný právny
zástupca matky, ktorý po vyvolaní veci ospravedlnil neúčasť matky tým, že je od včera hospitalizovaná
v nemocnici. V predmetnej zápisnici z pojednávania nie je žiadna zmienka o návrhu právneho zástupcu

matky na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu. Nie je v nej ani žiadna zmienka o tom, že by
sa súd prvej inštancie zaoberal potrebou predložiť doklad o hospitalizácii matky zo strany právneho
zástupcu matky. Dovolací súd pripomína, že o odročení pojednávania môže súd rozhodovať iba na
návrh účastníka konania, ktorý v tomto prípade súdu nebol predložený. Navyše je potrebné zdôrazniť, že
matka bola na pojednávaní zastúpená právnym zástupcom, ktorý ako osoba znalá práva mal dostatočný

priestor na predloženie takéhoto návrhu.

22. Vo vzťahu k tejto dovolacej námietke dovolací súd v plnom rozsahu poukazuje na presvedčivé
a dostatočne vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľka v dovolaní
namieta, že na pojednávaní dňa 17. októbra 2017, na ktorom sa nemohla zúčastniť, súd prvej inštancie

vypočulotcamaloletého,čímjejmalobyťznemožnenéprávonatomtovýsluchuparticipovať,jepotrebné
poukázať na skutočnosť, že zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie dňa 24. júla 2015
(č. l. 96 spisu) vyplýva, že na tomto pojednávaní bola matka osobne prítomná a došlo na nej k jej
výsluchu, ako aj k výsluchu otca maloletého. Netreba tiež prehliadať skutočnosť, že na predchádzajúcich
pojednávaniach v tejto veci dňa 9. decembra 2016 a 25. septembra 2017 mala matka dostatok času

a procesného priestoru na to, aby sa vyjadrila k veci, predložila súdu listinné doklady preukazujúce jej
tvrdenia, a tiež aby reagovala na tvrdenia otca prezentované v konaní. Matka tak mala dostatok priestoru
na uplatnenie svojich procesných práv v priebehu konania prostredníctvom participácie na výsluchu
otca maloletého kladením otázok a prezentácie svojich tvrdení počas jej výsluchu. Nie je preto možnésúhlasiť s jej tvrdením, že došlo k porušeniu jej práva na verejné prejednanie veci za jej prítomnosti,
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a práva na zachovanie rovnosti strán v konaní.

23. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolateľke nebolo znemožnené uskutočňovať jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
f) C. s. p. Dovolací súd preto dovolanie matky v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
c) C. s. p.

24. Dovolací súd sa následne zaoberal vecou z hľadiska dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu
podľa § 432 C. s. p., t.j., že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci, v rámci ktorého prípustnosť dovolania uplatňovala v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) C. s. p.

25. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,

ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432
ods. 1 a ods. 2 C. s. p.).

26. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

27. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.
s. p.).

28. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.).

29. V zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

30. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd
mohol zaoberať prípustnosťou a následne dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne

právne posúdenie veci, musí byť splnená podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom
uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 C. s. p.

31. Pokiaľ ide o požiadavku vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu, treba uviesť, že právnym posúdením
veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,

ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti
rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty),
teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu
pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá
alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne

aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či neúplným
zistením skutkového stavu, resp. nesprávnym hodnotením dôkazov. Ani sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika
jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným
§ 432 ods. 2 C. s. p.

32. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v

rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C.
s. p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.
Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, odktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúduačisúsplnenéosobitnépodmienkyuvedenévjednotlivých
prípadoch, kedy je dovolanie prípustné.

33. V preskúmavanej veci dovolateľka v dovolaní uvádza, že dovolanie podáva z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p., je z neho tiež zrejmé právne posúdenie, ktoré
pokladá za nesprávne, no v dovolaní absentuje vymedzenie v čom táto nesprávnosť spočíva. Pokiaľ sa
dovolateľka nestotožňuje s postupom odvolacieho súdu, ak pri rozhodovaní vychádzal z potenciálneho
príjmu, ktorý odvodzoval od výkonu zamestnania (kozmetičky), pre ktorý nemá potrebné vzdelanie,

ide len o jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia, resp. o kritiku jeho prístupu zvoleného
pri zisťovaní potenciálneho príjmu. V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolací súd pri tomto zisťovaní
vychádzal predovšetkým z príjmu krajčírky, v ktorom odbore dovolateľka má príslušné vzdelanie. Príjem
kozmetičky vzal do úvahy z toho dôvodu, že samotná dovolateľka v konaní pred súdom prvej inštancie
uviedla, že túto prácu v minulosti vykonávala. Nemožno preto vyčítať odvolaciemu súdu, že prihliadol
aj na príjem, ktorý by dovolateľka mohla dosiahnuť pri výkone tejto práce. Treba poznamenať, že

v súčasnosti je bežné, že zamestnanci vykonávajú práce aj mimo svoj odbor a preto pokiaľ ich v
minulosti vykonávali je logické, že ich treba zohľadniť pri rozhodovaní o výške výživného. Odvolací súd
týmto postupom nešiel nad rámec jedného z kritérií pre stanovenie potenciálneho príjmu dovolateľky.
K samotnej otázke, ktorú dovolateľka považovala za podstatnú, a to otázku ustálenia, aké sú základné
kritériá pre určenie potenciálneho príjmu povinného rodiča treba uviesť, že takto formulovanú otázku

nemožno považovať za relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. Ide v podstate o akademickú otázku,
ktorej vyriešenie by nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie o výške výživného. Takto postavená otázka
nemá charakter právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pritom
základné kritériá, ktoré sú rozhodujúce pre určenie potenciálneho príjmu povinného rodiča, uviedol
v dôvodoch rozhodnutia aj odvolací súd, a to v bode 27. rozsudku. Ním uvedené kritériá sa nijako

neodlišujú od kritérií v dovolateľkou citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2019 sp.
zn. 3 Cdo 236/2018, ale naopak sú s ním v zhode. Súdna prax teda nemá žiaden zásadný problém
so stanovením týchto kritérií. V rámci tejto otázky nie je preto splnená podmienka vymedzenia tohto
dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 C. s. p.

34. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávny postup odvolacieho súdu pri určení výšky výživného, ktorá
výška by sa mala podľa súdnej praxe pohybovať v rozsahu 20 % až 30 % z čistého príjmu povinnej
osoby, treba uviesť, že odvolací súd otázku rozsahu výšky výživného vyjadrenú percentuálne z príjmu
povinného rodiča neriešil. Nemal na to ani žiaden dôvod, keďže dovolateľka v odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie, takúto otázku nenastolila. Nejde preto o otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Nie je tak splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.

35. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie matky podľa
§ 447 písm. c a písm. f) C. s. p. odmietol.

36. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 C. s. p.
v nadväznosti na ustanovenie § 52 C. m. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.

37. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.