Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/125/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514217559
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1514217559.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ V.. N. Q., bývajúceho v H., P. XX, v dovolacom
konaní zastúpeného JUDr. Martinom Babjakom, advokátom so sídlom v Košiciach - Staré mesto,
Kováčska 40 a 2/ M. Q., bývajúcej v Y. XXX, proti žalovanej Prima banke Slovensko, a. s., so sídlom
v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. František

Sedlačko, PhD., LL.M., o určenie neplatnosti právnych úkonov a vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10C/335/2014, o dovolaní žalobcu 1/
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2018 sp. zn. 9Co/243/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi 1/ v plnom rozsahu.

Žalobkyni 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. októbra 2018 sp. zn. 9Co/243/2017 zrušil rozsudok
Okresného súdu Bratislava V z 22. mája 2017 č. k. 10C/335/2014-280 (ktorým súd vyhovel žalobe o
určenie, že ustanovenie bodu 4.5 zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX z 26. februára 2008 uzavretej

stranami je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/
sumu 129,14 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a rozhodol o trovách konania) a konanie
zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná má nárok na ich náhradu voči žalobcom 1/ a 2/ v
rozsahu 100 %. Na odôvodnenie rozhodnutia odvolací súd, okrem iného, uviedol:
«(21.) Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 26.2.2008 uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ ako
dlžníci a žalovaný ako veriteľ zmluvu o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX, súčasťou ktorej bola v čl.

14.3. rozhodcovská doložka, podľa ktorej žalobcovia prijali návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej
vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný
prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň
bola žalobcom daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom
rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať
a rozhodnúť všeobecný súd. Sporným nebolo ani to, že žalobcovia nesúhlas s návrhom rozhodcovskej

zmluvy v označenom políčku nevyznačili.
(22.) Zmluva o poskytnutí úveru je v čl. 14.3. dostatočne určitá a zrozumiteľná, aby mohla byť
považovaná za platný právny úkon. Žalobcovia tiež nespochybnili svoju skutočnú a vážnu vôľu uzavrieť
danú zmluvu, avšak namietali, že nemali, a ani neprejavili vôľu byť viazaní čl. 14.3., ktorý podľa svojho
obsahu predstavuje rozhodcovskú doložku, a to s poukazom na skutočnosť, že predmetné zmluvné
ustanovenie je zahrnuté v Záverečných ustanoveniach zmluvy bez jeho osobitného zvýraznenia, pričom

od žalobcov ako spotrebiteľov sa vyžadovalo, aby aktívne vyznačili, že rozhodcovskou doložkou nechcú
byť viazaní, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že žalobcovia ako spotrebitelia sú rozhodcovskoudoložkou viazaní, aj keď si ju v texte zmluvy nevšimli a nerozumeli jej významu. Súčasne v takomto
umiestnení a formulácií rozhodcovskej doložky žalobcovia videli rozpor s dobrými mravmi. Popri tom
namietali porušenie poučovacej povinnosti žalovaným ako bankou vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona

č. 483/2001 Z. z., ktorú mal ohľadom rozhodcovskej zmluvy. Jadro ich argumentácie však spočívalo
predovšetkým v tom, že čl. 14.3. predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to z dôvodu že zakladá
znevýhodnené postavenie žalobcov ako spotrebiteľov.
(23.) Posudzovaná zmluva má povahu formulárovej, resp. typovej zmluvy, ktorú žalovaný (resp.
jeho právny predchodca) uzatváral s veľkým počtom klientov a bola už predmetom posudzovania

súdov v iných veciach, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti. Najvyšší súd SR vo svojom
aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/80/2017 podrobil obsahovo totožnú rozhodcovskú doložku z
obdobnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy prieskumu, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že
takéto zmluvné ustanovenie nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva
nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z
procesných strán. Žalobcovi (v tomto prípade žalobcom) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o

vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný
súd, žalobca (žalobcovia) však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom
políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov
v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.
(23.1.) Z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva, že formulácia danej rozhodcovskej doložky, ktorá si

vyžadovala zo strany spotrebiteľov aktívny prejav nesúhlasu s ňou, je prípustná, nakoľko možnosť
výberu tým zostala nedotknutá. Nemožno ju teda považovať ani za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací
súd konštatuje, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uzavretím rozhodcovskej doložky
podmieňoval uzavretie zmluvy, resp. poskytnutie spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na spotrebiteľom
danú možnosť voľby, ktorá bola podľa Najvyššieho súdu SR poskytnutá právne udržateľným spôsobom,

nemožno hovoriť ani o absencii vôle žalobcov byť viazaní rozhodcovskou zmluvou. Pokiaľ ide o
samotný význam rozhodcovskej doložky, tento je priamo v predmetnom zmluvnom ustanovení úplne a
zrozumiteľne vysvetlený. Nespochybniteľne z neho vyplýva, že vzájomné spory vzniknuté v súvislosti
s úverovou zmluvou je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd
a že v prípade nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou ich bude príslušný prejednať a rozhodnúť

všeobecný súd. Takto formulovaná rozhodcovská doložka sama o sebe predstavuje poučenie o jej
obsahu a význame zodpovedajúce požiadavkám stanoveným § 93b zákona č. 483/2001 Z. z., na
ktorý poukazovali žalobcovia. Treba však tiež dodať, že ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z.
v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy poučovaciu povinnosť banky pri uzatváraní rozhodcovskej
zmluvy nestanovovalo. Hoci sa k tomu Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí výslovne nevyjadril,

z jeho rozhodnutia vyplýva i platnosť takejto rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej systematické
zaradenie v zmluve, nakoľko ani v tejto skutočnosti nevzhliadol znevýhodnenie postavenia spotrebiteľa.
Zo žiadneho predpisu účinného v čase uzavretia posudzovanej rozhodcovskej zmluvy nevyplývala
potreba formálne a obsahovo oddeliť rozhodcovskú zmluvu od zmluvy, či ju inak osobitne zvýrazniť.
Neskôr účinné ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. upravujúce formálne náležitosti

spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vzhľadom na čas uzavretia rozhodcovskej zmluvy (26.2.2008)
v tejto veci nemožno aplikovať, výslovne to vylučuje prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č.
335/2014 Z. z., podľa ktorého sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 spravuje predpismi
účinnými v čase jej uzavretia. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali právomoc všeobecných súdov konať a
rozhodnúť v ich veci z ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vytrhli

z kontextu príslušného zákona a nesprávne ho vyložili. Celý § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje
náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Hoci konkrétne ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.
335/2014 Z. z. môže (izolovane) navodzovať dojem, že dáva spotrebiteľom právo vždy sa domáhať
svojho práva na všeobecnom súde, napriek uzavretej rozhodcovskej zmluve, v skutočnosti ide o normu,
ktorá stanovuje, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie takéto právo spotrebiteľovi svojim

obsahom uprieť, teda nesmie byť z obsahového hľadiska pre spotrebiteľa výhradnou rozhodcovskou
zmluvou. Pominúc tento nesprávny výklad, ustanovenia § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sú ako celok
na posudzovanú rozhodcovskú zmluvu neaplikovateľné, pretože je to, ako už bolo uvedené, výslovne
vylúčené prechodným ustanovením § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z.
(24.) S poukazom na princíp právnej istoty definovaný čl. 2 C. s. p. môže každý legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,
pričom súdy sú povinné v súlade s týmto princípom konať a rozhodovať. Vzhľadom na skutočnosť,
že Najvyšší súd SR ako súd dovolací, ktorý nepochybne predstavuje jednu z najvyšších súdnych
autorít, rozhodol o platnosti rozhodcovskej doložke za takých skutkových a právnych okolností, ktorésa po všetkých relevantných (z hľadiska skúmania platnosti daného zmluvného ustanovenia) stránkach
zhodovali s rozhodcovskou doložkou, ktorá je predmetom posudzovania v tomto odvolacom konaní,
odvolací súd nevidel priestor na odklon od takéhoto rozhodnutia Najvyššieho súdu, a to už vôbec nie

z dôvodu existencie inej judikatúry Najvyššieho súdu týkajúcej sa právne a skutkovo viac či menej
odlišných vecí, na ktorú poukazovali žalobcovia. Odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť správnosť a
zákonnosť postupu dovolacieho súdu, preto nemohol tiež prihliadať na žalobcami vytýkané porušenie §
48 C. s. p., ku ktorému malo podľa žalobcov dôjsť zo strany Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní
vo veci pod sp. zn. 3Cdo/80/2017

(25.) Napokon sa odvolací súd zaoberal ešte osobitnými okolnosťami, ktoré napriek včas vznesenej
a dôvodnej námietke podľa § 106 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 31.12.2014 umožňovali a
súčasne ukladali súdu vo veci konať a rozhodnúť. V posudzovanej veci nenastala situácia, že by
strany sporu zhodne vyhlásili, že na zmluve netrvajú. Nejde ani o prípad, kedy by v súdenej veci
existovalo rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu, ktoré by nebolo uznané v Slovenskej republike.
Z predchádzajúcich častí odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že rozhodcovská zmluva existuje,

je platná a prejednanie tejto veci nepresahuje rámec právomoci priznanej rozhodcovskou zmluvou
(týka sa všetkých vzájomných sporov z uzavretej úverovej zmluvy). Predmet žalobcami uplatnenej
žaloby, ktorým je určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy a
vydanie bezdôvodného obohatenia, môže byť podľa práva SR podrobený rozhodcovskej zmluve, resp.
rozhodcovskému konaniu. Arbitrabilita sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia v zásade nie je

sporná. Pokiaľ ide o spor v časti určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, rozhodcovský
súd by sa musel touto okolnosťou zaoberať prinajmenšom prejudiciálne, ak by nebola žalobcami
výslovne poňatá do žalobného petitu. Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom rozhodcovského konania,
ak by samotné uplatnenie určovacieho nároku žalobou vylučovalo arbitrabilitu sporu. Jej vylúčenie v
prípade žalôb o určenie prácnej skutočnosti nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho ustanovenia, nejde

ani o spor, ktorý by nebolo možno ukončiť súdnym zmierom či dohodou o urovnaní (§ 1 ods. 2 v znení
účinnom do 31.12.2014, resp. § 1 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.). Napokon v posudzovanej veci nejde
ani o prípad, že by sa ňou rozhodcovský súd odmietol zaoberať. S poukazom na okamžitú aplikabilitu
Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že neboli splnené ani osobitné okolnosti, na základe
ktorých by všeobecný súd vo veci musel konať a rozhodnúť, vyplývajúce z § 7 ods. 1 a 2 C. s. p., ktoré

sú zásadne zhodné s podmienkami podľa § 106 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 31.12.2014.
(26.) Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov musí konštatovať, že v konaní neboli splnené procesné
podmienky na vydanie rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci všeobecných súdov konať a rozhodnúť
v spore, keď túto právomoc má rozhodcovský súd určený v rozhodcovskej zmluve uzavretej medzi
stranami sporu. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto potrebné v celom rozsahu zrušiť v zmysle §

389 ods. 1 písm. a) C. s. p. Vo veci boli splnené predpoklady, pre ktoré je potrebné konanie zastaviť v
zmysle § 106 ods. 1 O. s. p. účinného v čase začatia konania, ktorého ekvivalentom je § 6 ods. 1 C. s. p.
Vzhľadom na princíp okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku vyjadrený v jeho prechodnom
ustanovení § 470 ods. 1 preto odvolací súd konanie zastavil podľa § 6 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 391
ods. 1 C. s. p.»

2. Proti uzneseniu odvolacieho súdu žalobca 1/ podal dovolanie. Jeho prípustnosť žalobca 1/ vyvodzuje
z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
2.1.Vadu konania, v dôsledku ktorej mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca 1/ vidí v tom,

že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k zásadným relevantným otázkam.
Tvrdí, že «odvolací súd vôbec neskúmal individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky a
logicky tak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje ani dôvody, na ktorých by odvolací súd
svoj (prípadný) názor o individuálnom dojednaní predmetnej rozhodcovskej doložky založil. Odvolací
súd tak bez akéhokoľvek odôvodnenia neaplikoval jednoznačné ustanovenie § 53 ods. 4 písm.

r/ Občianskeho zákonníka.» Podľa žalobcu 1/ «Je preto hrubým zásahom do práva žalobcov na
spravodlivý proces, ak odvolací vôbec neskúmal konkrétne skutkové okolnosti uzavretia rozhodcovskej
doložky medzi stranami, a teda rozhodol v rozpore so zákonom ustanovenou vyvrátiteľnou domnienkou
neexistencie individuálneho dojednania predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 4 písm.

r) Občianskeho zákonníka. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd celkom svojvoľne a arbitrárne
rozhodol o zastavení konania s poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v celkom inej veci medzi
inými účastníkmi. Odvolací súd si spis 3Cdo/80/2017 nevyžiadal, a preto ani nemohol tieto skutkové
okolnosti posúdiť. Preto konštatovanie odvolacieho súdu vyššie uvedeným postupom, kedy si odvolacísúd nevyžiadal spis 3Cdo/80/2017, a napriek tomu založil napadnuté rozhodnutie na posudzovaní
zhody skutkového stavu predmetného sporu so sporom, o ktorom dovolací súd rozhodol pod sp. zn.
3Cdo/80/2017, možno považovať za nesprávny procesný postup s dôsledkami uvedenými v § 420

písm. f/ C. s. p. Taktiež odvolací súd nijako nezdôvodnil, prečo vôbec nezohľadnil zásadné rozhodnutia
dovolacieho súdu, na ktoré poukázali v konaní žalobcovia (uvedené nižšie v časti C tohto dovolania) a
v ktorých dovolací súd zaujal zásadné právne názory k rozhodcovským doložkám všeobecne. Pritom
tieto právne názory nemožno opomenúť len preto, že sa netýkajú tej istej rozhodcovskej doložky (resp.
s tým istým znením) ako v prejednávanom prípade. Akceptovanie takéhoto postupu odvolacieho súdu

dovolacím súdom by viedlo k absurdným dôsledkom, najmä k praktickej nepoužiteľnosti ustanovení
C. s. p. odkazujúcich na ustálenú súdnu prax a riešiacich odchýlenie sa od skorších právnych názorov
NS SR. Odvolací súd nedal odpoveď adekvátnu riadnemu odôvodneniu rozhodnutia ani pokiaľ ide o
ustanovenia zákona č. 335/2014 Z .z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „ZSRK“], na ktoré poukazovali žalobcovia.
Odvolaciemu súdu uniklo, že ust. § 73 ods. 3 ZSRK, v zmysle ktorého „rozhodcovská zmluva uzavretá

pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia“ vzťahuje použitie doterajších
predpisov výlučne čo sa týka náležitostí rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v prípade, ak by sa nová právna
úprava ZSRK použila aj na doterajšie rozhodcovské zmluvy, absolútna väčšina z nich by bola z dôvodu
nesplnenia požiadaviek kladených ZSRK na spotrebiteľské rozhodcovské zmluvy neplatná. V prípade
ust. § 3 ods. 6 ZSRK však ide o procesné ustanovenie, ktoré je iba procesným odrazom skoršieho znenia

(k času uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy) Občianskeho zákonníka (ktoré taktiež odvolací súd
na vec neaplikoval), a ktorého použitie aj na rozhodcovské zmluvy uzatvorené pred 1. januárom 2015
nevylučuje žiadne ustanovenie ZSRK. Pokiaľ sa ZSRK použije v zmysle jeho prechodných ustanovení
aj na rozhodcovské konania začaté pred 1. januárom 2015, možno z toho nepochybne vyvodiť, že aj ust.
§ 3 ods. 6 sa použije aj na rozhodcovské zmluvy uzatvorené pred 1. januárom 2015.Preto u ust. 3 ods.

6 ZSRK nejde v žiadnom prípade o ustanovenie obsahujúce „náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej
zmluvy“ ako hmotnoprávneho právneho úkonu tak, ako to nesprávne uvádza odvolací súd v bode 23.1.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Keďže žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci až
za účinnosti vyššie uvedeného § 3 ods. 6 ZSRK, takáto námietka nemohla mať žiadne procesné účinky
a nemohla mať za následok zastavenie konania.»

2.2. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobca 1/ vyvodzuje z toho, že odvolací
súd napadnutým rozhodnutím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu vyjadrenej
napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/24/2013, 6MCdo/9/2012, 4MCdo/15/2012, 6ECdo/273/2013 a
ďalších, najmä v ustálení, že predmetná rozhodcovská doložka sama osebe predstavuje poučenie o jej
obsahu a význame zodpovedajúce požiadavkám stanoveným § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. Žalobca

1/ naostatok v dovolaní dochádza k záveru, že už spomínaným uznesením dovolacieho súdu sp. zn.
3Cdo/80/2017
«-buď došlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu, nakoľko otázky právneho posúdenia rozhodcovských doložiek vo vzťahu k poučovacej povinnosti
a jej rozsahu, individuálneho dojednania neprijateľnej podmienky a dôkazného bremena dodávateľa

ohľadom individuálneho dojednania neprijateľnej podmienky boli zjavne odlišným spôsobom riešené
v množstve doterajšej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu tvoriacej ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu;
-alebo bola rozhodnutá vec skutkovo a právne diametrálne odlišná od prejednávanej veci, a to až tak,
že žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu tvoriacich jeho ustálenú rozhodovaciu prax,

na rozdiel od prejednávanej veci, nemohli vzťahovať.»

3. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ho žiadala odmietnuť ako oneskorene podané, resp. zamietnuť
ako nedôvodné.

4. Žalobkyňa 2/ sa stotožnila s dovolaním žalobcu 1/.

5. Žalobca 1/ v replike na vyjadrenie žalovanej poprel opodstatnenosť jej tvrdenia, že dovolanie podal
oneskorene. Jej argumentáciu týkajúcu sa veci samej považoval za neopodstatnené.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) predovšetkým skúmal, či dovolanie
v danej veci podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), či táto
oprávnená strana je zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP a tiež či dovolanie strana podala včas,
v odvolacej lehote dvoch mesiacov počítanej od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Dospelk záveru, že sú splnené vyššie uvedené subjektívne a objektívne predpoklady účinného podania
dovolania, včítane zachovania dovolacej lehoty a v tomto smere uplatnenú argumentáciu žalovanej
nepovažuje za opodstatnenú. Žalobca 1/ (jeho zástupca) mal aktivovanú elektronickú schránku; súd

preto musel prioritne doručovať do tejto elektronickej schránky, pričom doručovanie sa spravovalo v
takom prípade ustanoveniami zákona o e-Governmente, konkrétne § 29 až 34 tohto zákona, ktorý v
časti o elektronickom doručovaní má charakter špeciality k ustanoveniam Civilného sporového poriadku
o doručovaní. Nie je na vôli strany sporu alebo iného zúčastneného subjektu, akou formou jej/mu súd
bude doručovať písomnosti. Povinnosť doručovať písomnosti do elektronickej schránky je kogentne

upravená a nezávisí od vôle strany či iného subjektu. Podľa obsahu spisu (elektronická doručenka
pripojená k č. l. 403 spisu) bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené do elektronickej schránky
zástupcu žalobcu 1/ 17. januára 2019. Dovolací súd poznamenáva, že aj v prípade, že by neplatil vyššie
uvedený relevantný spôsob doručenia zásielky, ohľadne doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu by sa
uplatnila fikcia doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP na adresu pracoviska zástupcu žalobcu 1/ uvádzanú
v zozname advokátov (Kováčska 40, Mesto Košice - mestská časť Staré Mesto) dňom 14. januára 2019

(nedoručená zásielka pripojená k č. l. 403 spisu). Dovolanie pritom bolo podané 13. marca 2019, teda
včas. Naostatok dovolací súd mal za to, že ak by aj záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej
lehoty na podanie opravného prostriedku nebol preukázaný mimo rozumných pochybností, súd musí
vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (tak napr. m. m. III. ÚS
331/04 a III. ÚS 249/08), najmä ak strana sporu pri počítaní lehoty na opravný prostriedok vychádzala

z doložky právoplatnosti vytvorenej súdom (17. január 2019).

7.Dovolacísúdpoustálenívčasnostipodaniadovolaniapristúpilkskúmaniuotázky,čidovolaniežalobcu
1/ je aj prípustné podľa ustanovení § 419 až 423 CSP. Dospel ale k záveru, že tomu tak nie je, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný (§ 447

písm. c/ CSP).

8. Dovolací súd už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane (napríklad rozhodnutia sp.
zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015, 3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu
nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým

obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde
nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a
rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho
konania (m. m. I. ÚS 4/2011). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (napr. rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

9. Aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné

postavenie. Dovolanie nie je ani podľa novej právnej úpravy „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie
byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017,

3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

11. Prípustnosť dovolania sa v novej právnej úprave v porovnaní s úpravou účinnou do 30. júna
2016 zásadným spôsobom zmenila. Právna úprava civilného sporového konania účinná od 1. júla
2016 nanovo a v porovnaní s predchádzajúcou úpravou odlišne (prísnejšie) formuluje náležitosti

dovolania. Oproti úprave účinnej pred týmto dňom ide ďalej v tom zmysle, že nevyžaduje len to,
aby bol dovolateľ zastúpený advokátom, ale aj to, aby už podané dovolanie bolo spísané advokátom
(pravda, ak nejde o prípad uvedený v § 429 ods. 2 CSP). Zmyslom tejto právnej úpravy je vytvoriť
v civilnom sporovom konaní procesný filter na zjavne neopodstatnené, neprípustné, protirečivé aleborozporuplné dovolania a zabezpečiť, aby podané dovolanie malo všetky potrebné náležitosti. Dovolacie
konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu“.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať

zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne
rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je totižto kardinálne
správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v
nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

12. Pokiaľ žalobca 1/ tvrdí, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu v zmysle § 420 písm.
f/ CSP, dovolací súd na úvod svojich úvah, ktoré ho viedli k záveru, že jeho dovolanie je podľa tohto
ustanoveniaprípustné,poznamenáva,žezhľadiskaprípustnostidovolaniazdôvoduvadykonaniapodľa
uvedeného ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. K obdobnému právnemu názoru dospel dovolací

súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017).

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to,

aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.

ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Hoci z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, avšak „Právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29.5.1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo

veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9.12.1994). Inak povedané, odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05). Úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého

súdneho konania boli v prípade žalobcu 1/ dodržané a či sa náležité posúdenie sporu, stranou ktorého
bol,odrazilovjasnomazrozumiteľnomzodpovedanívšetkýchprávnychaskutkovorelevantnýchotázok,
teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.15. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia
§ 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu 1/ na spravodlivý proces. V napadnutom
uzneseníodvolacísúdjasneazrozumiteľneuvádza,prečomalzato,žejepotrebnéodvolanímžalovanej

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a konanie zastaviť.

16. Pre posúdenie otázky právomoci súdu bolo rozhodujúce posúdenie otázky platnosti rozhodcovskej
zmluvnej doložky obsiahnutej v bode 14.3. zmluvy o poskytnutí bezúčelového úveru č. XX/XXX/XX
z 26. februára 2008 vo výške 300 000 Sk. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

dostatočne vysvetlil svoj záver, podľa ktorého rozhodcovská zmluvná doložka je platným zmluvným
dojednaním, pretože je dostatočne určitá a zrozumiteľná, nevyvoláva nerovnováhu medzi zmluvnými
stranami, nevedie k značnej procesnej nevýhode jednej zo strán a že žalobcom 1/ a 2/ bola daná
možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať
rozhodcovský súd alebo všeobecný súd. Odvolací súd pritom, poukazom na požiadavku princípov
právnej istoty, ktorá okrem iného vyžaduje, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali právnu normu

rovnakým spôsobom, vychádzal zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla
2018 sp. zn. 3Cdo/80/2017, ktorý rozhodol o platnosti rozhodcovskej doložky.

17. Dovolací súd nepovažuje za opodstatnenú dovolaciu argumentáciu žalobcu 1/, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k zásadným relevantným otázkam,

okrem iného, z dôvodu, že «odvolací súd vôbec neskúmal individuálne dojednanie predmetnej
rozhodcovskej doložky a logicky tak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje ani dôvody,
na ktorých by odvolací súd svoj (prípadný) názor o individuálnom dojednaní predmetnej rozhodcovskej
doložky založil ... celkom svojvoľne a arbitrárne rozhodol o zastavení konania s poukazom na
rozhodnutie dovolacieho súdu v celkom inej veci medzi inými účastníkmi ... si spis 3Cdo/80/2017

nevyžiadal, a preto ani nemohol tieto skutkové okolnosti posúdiť. Preto konštatovanie odvolacieho
súdu vyššie uvedeným postupom, kedy si odvolací súd nevyžiadal spis 3Cdo/80/2017, a napriek
tomu založil napadnuté rozhodnutie na posudzovaní zhody skutkového stavu predmetného sporu so
sporom, o ktorom dovolací súd rozhodol pod sp. zn. 3Cdo/80/2017, možno považovať za nesprávny
procesný postup s dôsledkami uvedenými v § 420 písm. f/ C. s. p.». Podľa názoru dovolacieho

súdu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/80/2017 nebolo
vydané «v celkom inej veci», ale vo veci analogickej. Z ostatne uvedeného rozhodnutia nepochybne
vyplýva, že bolo vydané tiež v spotrebiteľskom spore vzniknutej zo zmluvy o poskytnutí úveru, tak
ako v teraz preskúmavanej veci, žalovanou Prima bankou Slovensko, a. s., takmer v rovnakom
čase ako v preskúmavanej veci. V obidvoch právnych veciach bola v úverovej zmluve pojatá v

bode 14.3 záverečných ustanovení rovnaká rozhodcovská doložka («Klient vyhlasuje, že prijíma
návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami
vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v
rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk (ďalej len „rozhodcovský súd“). Zmluvné
strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany,

že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie
je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona. Ak klient označí toto
políčko ? platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy, s tým, že vzájomné spory,
ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a
rozhodnúť všeobecný súd.»). Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy, rovnako

ako vo veci rozhodovanej v dovolacom konaní pod sp. zn. 3Cdo/80/2017, nevyznačili. Odvolací súd v
preskúmavanej veci teda rozhodol za takých skutkových a právnych okolností, ktoré sa po všetkých
relevantných (z hľadiska skúmania platnosti daného zmluvného ustanovenia) stránkach zhodovali s
rozhodcovskou doložkou, ktorá bola predmetom posudzovania konaní sp. zn. 3Cdo/80/2017.

18. Materiálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo a právny poriadok.
Podmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty občanov. Jedným zo základných
princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý okrem
iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie
nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach

aplikovať právnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v
skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu
neakceptovateľné.19. Majúc na zreteli vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd v súlade s princípom
právnej istoty vec posúdil rovnakým spôsobom ako dovolací súd v konaní o dovolaní vedenom pod sp.
zn. 3Cdo/80/2017.

20. Dovolací súd posudzujúc i vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (keďže
zastavenie konania, hoci pre také rozhodnutie tu neboli zákonné podmienky, by naplnilo znaky vady
konania podľa § 420 písm. f/ CSP) dospel k záveru, že ide naostatok o rozhodnutie aj správne.
Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v danej veci, sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v napadnutom

rozhodnutí a obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Vzhľadom na uvedené vec
nepostúpil veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Robí tak v intenciách rozsudku dovolacieho súdu
z 10. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 (R 17/2017), podľa ktorého ustanovenie § 48 Civilného
sporového poriadku dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje k záveru,
že je dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (stanovísk alebo rozhodnutí
uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), alebo

na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu,
alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu. Pokiaľ trojčlenný senát
dospeje k záveru, že tieto dôvody nie sú dané, vec nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu.

21. Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že na základe ústavnej sťažnosti

žalobcu bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/80/2017
podrobené ústavnoprávnemu prieskumu z hľadiska, či napadnutým uznesením nedošlo k porušeniu
základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nálezom z 11. júna 2019 zn. III. ÚS 438/2018 (ďalej len „Nález“) Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosti nevyhovel, pretože po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov pre zrušenie rozhodnutí
súdov prvej i druhej inštancie a zastavenie konania, pričom nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu,pretožesúdostatočneapresvedčivoodôvodnené.Vdanomprípadeničnenasvedčujetomu,žeby
bol sťažovateľovi odopretý prístup k súdu. Závery preskúmavaného rozhodnutia najvyššieho súdu z 26.
júla 2018 sp. zn. 3Cdo/80/2017 možno v spojení s Nálezom zhrnúť tak, že pre platnosť rozhodcovskej

zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou
pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Pokiaľ je táto podmienka
splnená, nemožno sa dovolávať bez ďalšieho neplatnosti takejto doložky. Nie je pritom rozhodujúce,
či spotrebiteľ vyznačil súhlas s doložkou vedome alebo z nepozornosti. Podľa názoru dovolacieho

súdu vyššie uvedená podmienka, vylučujúca možnosť domáhať sa neplatnosti rozhodcovskej zmluvnej
doložky, bola v preskúmavanej veci splnená.

22. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd poukázal na to, že žalobcom 1/ a 2/ bola daná možnosť
výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský

súd alebo všeobecný súd, žalobcovia 1/ a 2/ však možnosť výberu nevyužili a nevyznačením nesúhlasu
v predznačenom políčku vyslovili súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a
rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijali, a na to,
že formulácia danej rozhodcovskej doložky, ktorá si vyžadovala zo strany spotrebiteľov aktívny prejav
nesúhlasu s ňou, je prípustná, nakoľko možnosť výberu tým zostala nedotknutá. Z uvedeného podľa

dovolacieho súdu vyplýva, že rozhodcovská doložka bola so žalobcami 1/ a 2/ dojednaná individuálne
(k tomu pozri tiež body 44. a 45. Nálezu).

23. Dovolací súd za neopodstatnené považuje aj tvrdenie žalobcu 1/, že odvolací súd nedal riadnu
odpoveď «pokiaľ ide o ustanovenia zákona č. 335/2014 Z .z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov». V bode 21.3. napadnutého
uznesenia uviedol, že «Neskôr účinné ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. upravujúce
formálne náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vzhľadom na čas uzavretia rozhodcovskej
zmluvy (26.2.2008) v tejto veci nemožno aplikovať, výslovne to vylučuje prechodné ustanovenie § 73ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z., podľa ktorého sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 spravuje
predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali právomoc všeobecných súdov
konať a rozhodnúť v ich veci z ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z., predmetné ustanovenie

vytrhli z kontextu príslušného zákona a nesprávne ho vyložili. Celý § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje
náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Hoci konkrétne ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.
335/2014 Z. z. môže (izolovane) navodzovať dojem, že dáva spotrebiteľom právo vždy sa domáhať
svojho práva na všeobecnom súde, napriek uzavretej rozhodcovskej zmluve, v skutočnosti ide o normu,
ktorá stanovuje, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie takéto právo spotrebiteľovi svojim

obsahom uprieť, teda nesmie byť z obsahového hľadiska pre spotrebiteľa výhradnou rozhodcovskou
zmluvou. Pominúc tento nesprávny výklad, ustanovenia § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sú ako celok
na posudzovanú rozhodcovskú zmluvu neaplikovateľné, pretože je to, ako už bolo uvedené, výslovne
vylúčené prechodným ustanovením § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z.».

24. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a záverov dovolací súd dospel k záveru, že žalobca 1/

nedôvodneargumentuje,žeuznesenieodvolaciehosúdujenedostatočneodôvodnenéanepresvedčivé.
Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu 1/.

25. Žalobca 1/ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/

C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

26. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

27. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý

právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne
nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených
otázok zásadného právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §

421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára
2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, prijatý ako judikát R 71/2018).

28. Súčasťou argumentácie žalobcu 1/ je, že dovolanie je nielen prípustné [vzhľadom na ňou tvrdený
odklon právnych záverov odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP)], ale tiež dôvodné [lebo spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Žalobca 1/ tvrdí, že otázkami, pri riešení
ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, boli v podstate
všetkyotázkynímpovažovanézarelevantnépreposúdenieveci(otázka,čižalovanáriadnesplnilasvoju
poučovaciu povinnosť, či stranami dojedná rozhodcovská zmluvná doložka je či nie je neprijateľnou
podmienkou, či žalobcovia 1/ a 2/ mali uzavrieť rozhodcovskú doložku nekonaním, nezaškrtnutím

príslušného políčka, či z v čase uzavretia platnej právnej úpravy nevyplývala potreba formálne a
obsahovo oddeliť rozhodcovskú zmluvu od úverovej zmluvy alebo ju osobitne zvýrazniť). Uvádza
viacero rozhodnutí, od ktorých sa mal odvolací súd pri riešení týchto otázok odkloniť. Žalobcom 1/
uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale dovolací súd nepovažuje zaopodstatnený. Žalobcom 1/ uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu nie sú odlišným právnym názorom
ohľadne posúdenia rozhodcovskej doložky. Žalobca 1/ nebol v skutkových okolnostiach v rovnakom
postaveníakospotrebiteliavnímuvádzanýchrozhodnutiach,pretoževnapadnutomrozhodnutíodvolací

súd vychádzal pri posúdení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z iných skutkových zistení.

29.Vprípaderozhodcovskýchdoložiekexistujemnožstvorozdielnychskutkovýchsituácií,ktorévylučujú
aplikáciu predošlých záverov odvolacieho súdu na posudzovanú vec. Medzi ne patria najmä: posúdenie
totožnosti subjektov rozhodcovskej doložky a ich vzájomného postavenia, vyhodnotenie, kto a z akého

dôvodu inicioval uzavretie rozhodcovskej doložky, výklad vôle vrátane posúdenia, či a akým spôsobom
sa pri uzavretí rozhodcovskej doložky realizovali práva spotrebiteľa rozhodnúť sa, a predovšetkým
samotné znenie rozhodcovskej doložky.

30. V rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo 16. januára 2013 súd prvej inštancie konštatoval, že
„medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola dohodnutá rozhodcovská

doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok formulárovej zmluvy o úvere bez
možnosti povinného - spotrebiteľa - ovplyvniť jej obsah, a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil
záver, že takáto rozhodcovská doložka bola v neprospech povinného, preto bola neprijateľná. Povinný
totiž mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia

úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez možnosti uplatniť svoje právo
žalobou na všeobecnom súde“.

31. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/210/2012 z 20. decembra 2012 súd prvej inštancie konštatoval, že
«Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného)

ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike,
pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa
vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj

všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok.».

32. V dovolaním napadnutom uznesení odvolací súd dôvodil tým, že žalobcovi 1/ bola daná možnosť
výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský
súd alebo všeobecný súd, žalobca 1/ však túto možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu

v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a
rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.

33. Vzhľadom na odlišnosť posúdenia skutkových okolností uzavretia rozhodcovskej doložky, keď
v danej veci ani nešlo o rozhodcovskú doložku, ktorá by od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno hovoriť o odklone od prechádzajúcich
rozhodnutí najvyššieho súdu (k tomuto porovnaj aj body 41. a nasl. Nálezu). Rovnaké závery platia
ohľadne ďalších žalobcom 1/ uvádzaných rozhodnutí.

34. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (napr. rozhodnutie
dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017).

35. Na správnosti záveru napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť ani zrušenie

Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie k 1. januáru 2019, teda po rozhodnutí
odvolacieho súdu (31. októbra 2018).

36. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP

37. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a 2 CSP. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi1/ v plnom rozsahu. Žalobkyni 2/ nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, keďže jej v súvislosti s
týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok