Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319204150
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2319204150.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcu: Z. Y. Q. I.., V. Y. XX/B, H-
XXXX, B., Maďarská republika, Reg.: 01-10-043108, zastúpeného: PETKOV & Co s.r.o., Šoltésovej 14,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, proti žalovaným: držitelia motorových vozidiel
podľa prílohy žaloby, o zaplatenie poplatku za použitie spoplatnených ciest, o odvolaní žalobcu proti

uzneseniu Okresného súdu Galanta z 8. novembra 2019 č. k. 26C/44/2019 - 143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie odmietol podanie žalobcu doručené 12. septembra 2019,
ktorým žiadal, aby súd zaviazal držiteľov motorových vozidiel podľa prílohy žaloby na sumu 14.875 HUF
s tým, aby súd poskytol žalobcovi súčinnosť za účelom zistenia identifikačných údajov osôb, proti ktorým

žaloba smeruje. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 129 ods. 1, 2, 3 CSP (Civilný sporový poriadok
č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že po preskúmaní žaloby bola zistená
absencia označenia žalovanej strany. Posudzovaná vec je sporovým konaním, kde strana sporu je
označená formálne ako žalobca a žalovaný, čím vyjadruje existenciu dvoch kontradiktórnych protistrán,
ktoré majú rozdielny záujem na výsledku sporu. Pre posúdenie otázky právnej subjektivity je potrebné,
aby strany boli označené jednoznačne a nezameniteľným spôsobom, teda aby z označenia vyplývalo, že

ide o fyzickú, právnickú osobu alebo štát. Pre každý z uvedených troch subjektov sa vyžadujú konkrétne
identifikačné údaje. Súd prvej inštancie preto vyzval žalobcu uznesením na doplnenie označenia
konkrétneho žalovaného (v zmysle § 133 ods. 1 CSP, ak ide o fyzickú osobu a v zmysle § 133 ods.
2 CSP, ak ide o právnickú osobu). Žalobca bol súčasne poučený o odmietnutí podania v prípade
nedoplnenia žaloby v zmysle poučenia súdu. Žalobca na výzvu súdu reagoval podaním, ktorým postup
súduprvejinštancieoznačilzapredčasný,nesprávnyaavizujúcineoprávnenýzásahdozákladnýchpráv

a slobôd garantovaných Ústavou SR. Podanie žalobcu nie je možné odmietnuť, pretože pre uvedený
nedostatok je možné pokračovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení 8Cdo/68/2017
nerešpektuje nielen doterajšiu rozhodovaciu prax, ale opomína rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorou sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Závery Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sú preto ústavne neudržateľné a arbitrárne. Žalobca označil každého zo
žalovaných jediným objektívne možným spôsobom tzv. iným identifikačným údajom podľa § 133 ods. 1

CSP v spojení s § 114 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Žalovaní boli označení ako
držitelia motorového vozidla a individualizovaní uvedením evidenčného čísla vozidla v ich registrovanej
držbe ku konkrétnemu časovému okamihu. Žalobca preto navrhol súdu prvej inštancie v súlade s § 69
ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku v spojení s § 190 CSP, aby
vyžiadal od Prezídia policajného zboru SR údaje o držiteľoch motorových vozidiel a iných identifikačných
údajov. Súd prvej inštancie odmietnutie podania žalobcu odôvodnil opätovným poukazom na sporový

charakter konania, vyžadujúci existenciu dvoch protistrán. Označenie žalovaného ako „osoba, ktorá
bola držiteľom motorového vozidla s EČV XY k určitému dátumu“, neumožňuje identifikáciu osoby vsúlade s § 133 až 135 CSP tak, aby bolo nezameniteľné, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu,
preto žalobcom uvedené identifikačné znaky nemôžu byť ani tzv. iným identifikačným údajom podľa §
133 a 134 CSP. Civilný sporový poriadok neupravuje možnosť súdu poskytovať stranám súčinnosť za

účelom zistenia identifikačných údajov osôb, proti ktorým má žaloba smerovať. Uvedený právny názor
súd prvej inštancie podporil uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 68/2017,
ktorý vo svojom odôvodnení konštatoval, že súd nie je povinný žalobcovi poskytovať súčinnosť pri
zisťovaní identifikačných údajov žalovaného. Opačný postup súdu by mohol spôsobiť porušenie zásady
rovnosti strán sporu a zásady kontradiktórnosti konania. Súd nemôže podávať informácie žalobcovi pri

identifikácii subjektu, ktorý má vystupovať na strane žalovaného. Išlo by o preferenčné zaobchádzanie,
ktoré by bolo bezdôvodným zvýhodňovaním jednej strany. Vzhľadom k tomu, že žalobca neodstránil
vady svojho podania, pre ktoré v konaní nie je možné pokračovať, súd prvej inštancie podanie žalobcu
odmietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že poskytol súdu v
objektívne maximálnej možnej miere všetky identifikačné údaje, ktoré nezameniteľne a jednoznačne
identifikujú žalovaného ako držiteľa vozidla s konkrétnym EČV vozidla, v konkrétnom časovom okamihu
a vo zvyšku, v ktorom trpel informačným deficitom, spôsobeným paradoxne legislatívou Slovenskej
republiky (napriek ústavou garantovanému právu na informácie a únijným právom garantovanému

právu získavať osobné údaje pre účely uplatňovania oprávnených nárokov bez súhlasu dotknutých
osôb), tieto nemohol odstrániť z dôvodov, ktoré sám nezapríčinil. Žalobca súdu ozrejmil ním zvolený
spôsob uplatnenia svojich práv, ktorý nie je možný bez ingerencie ústavou povolaného orgánu ochrany
porušeného práva - súdu. V materiálnom právnom štáte to nemôže znamenať diskvalifikáciu žalobcu
z možnosti domáhať sa ochrany svojho porušeného práva na súde. Podanie žaloby je súčasťou

nevyhnutného a jediného možného spôsobu uplatnenia práva žalobcu proti žalovaným držiteľom
vozidiel registrovaných v Slovenskej republike, ktorí nezákonnosť páchajú dobrovoľne a vedome, vo
veľkom rozsahu, v domnení, že štát chráni ich identitu. Štát, prostredníctvom súdu prvej inštancie,
formalistickým prístupom znemožňuje uplatnenie práv žalobcu, chráni nezodpovedných porušovateľov
práv s garanciou beztrestnosti. Postup súdu prvej inštancie predstavuje vo svojich dôsledkoch odňatie

možnosti žalobcovi konať pred súdom, keďže znemožňuje realizáciu procesných práv, priznaných
žalobcovi Ústavou SR (článok 46 ods. 1 Ústavy SR), Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (článok 6 ods. 1 Dohovoru) a zákonom v rámci civilného sporového konania.
Napádané uznesenie postráda riadne odôvodnenie a vysvetlenie, keďže súd prvej inštancie sa
adekvátnym spôsobom nevysporiadal s množstvom zásadnej argumentácie, ktorú žalobca vo svojich

podaniach uvádza. Odôvodnenie napádaného uznesenia je mechanickým prevzatím doposiaľ jediného
a naviac nepreskúmateľného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8Cdo/68/2017), v ktorom
nie je rešpektovaná doterajšia rozhodovacia prax tohto súdu, pričom sa opomína aj rozhodovacia
prax Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákon nepripúšťa, aby bol držiteľom
motorového vozidla non-subjekt, môže ním byť len fyzická alebo právnická osoba. Žalobca poukázal na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/219/2016, v zmysle záverov ktorého, nedostatok podmienky konania
nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti či úplnosti a vada žaloby naopak nepredstavuje nedostatok
podmienky konania. Zistením identifikačných údajov o držiteľoch motorových vozidiel si súd plní svoju
povinnosť zabezpečiť žalobcovi možnosť mať prístup k súdu. Súd má za každých okolností povinnosť
dôsledne skúmať, či existujú prostriedky a postupy, ktorými je možné riadne ochrániť práva osoby, ktorá

sa so svojou procesnou žiadosťou obráti na súd. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo/34/2018. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva aby bolo právo na prístup k súdu účinné,
môže byť potrebné aby štáty poskytli právnu pomoc, preklad alebo inú praktickú podporu, aby umožnili
jednotlivcomprístupksúdnemukonaniu(prov.ArticoprotiTaliansku,č.6694/74,13.mája1980).Takouto
inou praktickou podporou je v tomto prípade postup súdu s odkazom na § 190 CSP v spojení s § 69 ods.

1 Spravovacieho kancelárskeho poriadku. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/68/2017 možnosť
alebo nemožnosť iného postupu s cieľom zabezpečiť a garantovať osobe domáhajúcej sa súdnej
ochrany (a vôbec práva na prístup súdu aj napriek svojmu informačnému deficitu) vôbec nezohľadnil a
nijako sa s následnou nemožnosťou aplikácie § 129 ods. 3 CSP nevysporiadal. Žalobca poukázal aj na
komentár k Civilnému sporovému poriadku, v ktorom je konštatované, že nie vždy účastník, potenciálny

žalobca, má na to, aby podal bezvadnú žalobu, v dôsledku čoho trpí tzv. informačným deficitom. Ten
môže byť až taký rozsiahly, že účastník nie je spôsobilý naformulovať žalobu tak, aby vôbec obsahovala
všetky náležitosti. Preto je potrebné v konaní pokračovať (uvedený nedostatok treba považovať za taký,
pre ktorý je možné v konaní pokračovať) aj napriek nedostatkom, ktoré žaloba má. Účastník však musíaspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť a súd by mal posúdiť, či tento návrh
môževiesťkjehoodstráneniu.Účelomuvedenéhoinštitútujepodporiťpravdepodobnýnárokskutkovými
okolnosťami, ktoré jedna strana objektívne nemá. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS 238/2019 a III. ÚS 448/2010 (každý všeobecný súd má povinnosť hľadať také riešenie vo
veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení,
akorgánverejnejmocikonásvyužitímvšetkýchzákonomvytvorenýchprostriedkovnadosiahnutieúčelu
príslušného procesného postupu). K riadnemu označeniu strán sporu žalobca poukázal na ustanovenie
§ 114 ods. 4 zákona o cestnej premávke, v zmysle ktorého držiteľom vozidla smie byť len fyzická

osoba staršia ako 15 rokov, ktorá je spôsobilá na právne úkony, alebo právnická osoba alebo jej
organizačná zložka zapísaná do obchodného registra alebo iného registra. Ako držiteľ vozidla smie
byť smie byť zapísaná len jedna osoba. Štát, ktorý je pri výkone štátnej súdnej moci reprezentovaný
aj súdom prvej inštancie, sám vedie register vozidiel prostredníctvom Ministerstva vnútra SR a teda
disponuje presnými informáciami o držiteľoch vozidiel. Žalobca z objektívnych dôvodov nemohol a
nemôže označiť žalovaného v úplnosti ich identifikačných údajov tak ako to predpokladá § 133 CSP, keď

týmitoúdajminedisponujeaneexistuježiadenspôsob,akýmbymoholtietoúdaježalobcalegálnezískať,
čo žalobca preukázal aj odmietavým stanoviskom správcu evidencie vozidiel v SR (táto skutočnosť
vyplýva aj priamo z právneho poriadku SR). Najvyšší súd SR v označenom rozhodnutí opomína právo
na spravodlivý proces, ktoré má viaceré integrálne súčasti, ktoré sa netýkajú len už začatého súdneho
konania, ale aj toho čo súdnemu konaniu predchádzalo a čo ho podmieňuje. Integrálnou súčasťou práva

na spravodlivý proces je aj právo na prístup k súdu. Najznámejším rozhodnutím Európskej komisie
pre ľudské práva, neskôr ESĽP, je rozhodnutie vo veci Golder c. Spojené Kráľovstvo z 21. februára
1975, v ktorom bolo vyslovené, že ak je v prípade článku 6 Európskeho dohovoru hlavným zmyslom a
účelom dosiahnutie spravodlivého súdneho procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie
vôbec vzniku súdneho procesu. Podľa rozhodnutia vo veci Airey c. Írsko splnenie záväzku prevzatého

Dohovorom si niekedy vyžaduje prijatie pozitívnych opatrení zo strany štátu; v takom prípade sa štát
nemôže obmedziť na to, aby zostal pasívny. Za účelom zabezpečenia prístupu k súdu má potom štát,
v jeho mene konajúci súd, povinnosti spočívajúce k zákaze vytvárania prekážok, ktoré by marili účel
práva na spravodlivý súdny proces a povinnosť vytvárať podmienky pre sprístupnenie súdu. Podľa
rozhodnutiaBělěsainíprotiČeskejrepublikeč.47273/99z12.novembra2002právonaprístupksúduje

dôležitýmprvkomprístupukspravodlivostivzhľadomnato,žesúdyposkytujúochranuprotinezákonným
postupom a zachovávajú právny štát. Aby bolo právo na prístup súdu účinné, môže byť potrebné, aby
štáty poskytli právnu pomoc, preklad alebo inú praktickú podporu, aby umožnili jednotlivcom prístup
k súdnemu konania (porov. Artico proti Taliansko č. 6694/74 z 13. mája 1980). Najvyšší súd SR,
rovnako ako súdy nižšej inštancie, opomenul sa vyporiadať a presvedčivo vysvetliť, akým spôsobom

súdy v tomto prípade (špecifických okolností na strane žalobcu spôsobeného objektívnym informačným
deficitom vo vzťahu k formálnym požiadavkám na označenie žalovaného) zabezpečili primeraný vzťah
proporcionality medzi legitímnym cieľom zaistenia dodržania formálnych požiadaviek na označenie
žalovaného a žalobcovým právom na prístup k súdu (porov. Horniaček c. SR č. 6557/01). Najvyšší
súd SR argumentuje porušením princípu rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti v procesnom

štádiu neúplného podania, preto tento argument je použitý nevhodne a nesprávne. Tieto princípy sú
tzv. procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ale môžu byť aplikované len v existujúcom
konaní, kde v zásade stoja oproti sebe dve známe kontradikujúce strany. Táto okolnosť nebola vzatá
do úvahy (porov. Szabovitz c. Švédsko č. 434/58 z 30. júna 1959). Princíp rovnosti zbraní je jedným z
aspektov širšieho pojmu spravodlivý súdny proces a v konkrétnom prípade určitá nerovnosť v postavení

účastníkov nemusí sama o sebe diskvalifikovať celý proces ako proces spravodlivý. Ide o právo aby
každá strana mala primeranú možnosť obhajovať svoje záležitosti pred súdom za podmienok, ktoré ju
podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Žalovaný od počiatku vie, že vstúpil do vzťahu so
žalobcom použitím spoplatnenej cesty, či parkoviska a žalobcove údaje sú transparentne sprístupnené
vo viacerých verejne dostupných zdrojov. V súvislosti s princípom kontradiktórnosti konania žalobca

poukázal na rozhodnutie vo veci Niderőst - Huber c. Švajčiarsko. Pojem spravodlivý proces implikuje
zásadne právo strán zoznámiť sa s každým dôkazom alebo vyjadrením predloženým súdu a určeným
ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie je zrejmé prečo
je rozhodujúcim nedostatkom označenia absencia označenia či ide o fyzickú osobu, právnickú osobu
alebo štát. Uvedená informácia je pre štádium odstraňovania vád neúplného podania bez akejkoľvek

relevancie (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/219/2016). Ak Najvyšší súd SR
poukazuje na odlišnosť situácie, ktorú riešil Ústavný súd ČR sp. zn. III. ÚS 1424/07 (žalovaná strana
bola označená menom, priezviskom a evidenčným číslom, chýbal len údaj o bydlisku), tejto časti
argumentácie nie je možné rozumieť. Postačuje na prijatie podania ako riadnej žaloby ak žalobca označídržiteľa vozidla a evidenčné číslo a súd môže v konaní ďalej pokračovať identickým spôsobom ako
by postupoval, ak by mal len evidenčné číslo a dátum, ku ktorému má byť v evidencii registrovaný
držiteľ vozidla (zistí skutočného držiteľa vozidla postupom podľa § 190 CSP, aby mu mohol riadne

doručiť žalobu). Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/411/2017.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v žalobe žalovanú identifikoval ako osobu, ktorá bola držiteľom
motorového vozidla s evidenčným číslom a požiadal o súd o poskytnutie údajov z evidencie vozidiel
za účelom identifikácie žalovaného, z dôvodu že z objektívnych dôvodov nie je schopný bližšie
identifikovať stranu sporu, pretože evidencia vozidiel nie je verejne prístupná (ide o informačný systém

Policajnéhozborupodľaosobitnéhopredpisu,ktorýsavedienaúčelyzískavaniainformáciíovlastníkoch
vozidiel, držiteľoch vozidiel, osobách zastupujúcich vlastníkov vozidiel alebo držiteľov vozidiel, osobách
oprávnených konať za vlastníka vozidla alebo držiteľa, technických údajov vozidiel, vydaných dokladov,
tabuľkách s evidenčným číslom). Informácie z evidencie vozidiel sa poskytujú aj iným štátnym orgánom
v rozsahu ich pôsobnosti a tretej osobe je možné poskytnúť informácie z evidencie vozidiel o mene,
priezvisku, pobyte, o názve sídla alebo prevádzkovaním držiteľa vozidla alebo vlastníka vozidla, ak s

tým vopred vysloví súhlas ten koho sa informácia týka. Odvolací súd v označenej veci dospel k záveru,
že žalobca označil žalovaného iným nezameniteľným spôsobom lebo osobou, ktorá bola držiteľom
motorového vozidla, ku konkrétnemu dátumu, môže byť len jedna konkrétna osoba (fyzická alebo
právnická). Záver súdu o neúplnosti žaloby z dôvodu neuvedenia mena, priezviska, adresy trvalého
pobytu a dátumu narodenia je potrebné považovať za príliš formalistický výklad ustanovenia § 133

ods. 1 CSP. Vzhľadom na špecifickú situáciu akceptácia uvedeného postupu súdu prvej inštancie by
viedla k odňatiu prístupu k spravodlivosti. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 11Co/395/2017. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym
obmedzeniam a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený

jeho účel. Vzhľadom na skutočnosť, že právny poriadok SR žalobcovi neumožňuje prístup k získaniu
údajov o žalovanom, ktorý CSP vyžaduje pre označenie žalovanej strany v žalobe ako obligatórnu
náležitosť, je povinnosťou súdu v rámci zachovania práva žalobcu na prístup k súdu a práva na
spravodlivý proces, vyžiadať z evidencie motorových vozidiel (na žiadosť žalobcu) údaje o žalovanom,
potrebné na riadne uplatnenie práva žalobcu na súde. Podľa záverov rozhodnutia Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 3Co/372/2017 nemožno žalobcu zaťažiť povinnosťou, ktorú objektívne nemôže splniť,
nekonanie súdu v zmysle § 190 CSP spočíva v odňatí možnosti strany sporu konať, čo je naplnením
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 293/2018 bol vyslovený záver o odopretí spravodlivosti v dôsledku protichodných právnych názorov
všeobecných súdov. Žalobca v okolnostiach daného prípadu postupoval plne rešpektujúc právny názor

Krajského súdu v Žiline, ale aj ďalších krajských súdov (Krajský súd Košice, Krajský súd Bratislava,
Krajský súd Nitra) vyslovený v skoršej veci proti držiteľom vozidiel v rozhodnutí sp. zn. 10Co/14/2018.
Základnou úlohou každého súdu je vyriešiť problém, ktorý mu bol k vyriešeniu predložený, nehľadať
cesty ako sa meritórnemu rozhodnutiu vyhnúť (napr. sp. zn. IV. ÚS 22/03). Ak sa žalobcova pohľadávka
premlčuje, je jeho právom i povinnosťou uplatniť existujúcu pohľadávku na súde včas, čo žalobca svojim

podaním urobil. V konkrétnom čase kontroly oprávnenosti použitia spoplatnených ciest jednotlivým
vozidlom s konkrétnym evidenčným číslom bol a mohol byť v evidencii držiteľom vozidiel vždy len
jeden konkrétny držiteľ. Označenie žalovaných v rozsahu týchto identifikačných údajov umožňuje
nezameniteľnú identifikáciu žalovaných pre účely konania súdu o podanej žalobe. Na podporu svojej
argumentácie žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR III. ÚS 1424/07, za predpokladu,

že držiteľ vozidla je zapísaný ako vlastník v registri cestných vozidiel a že je to práve on a nikto, kto
má v konaní vystupovať ako žalovaný, súdu prvého stupňa nič nebránilo zadovážiť si za týmto účelom
výpis potrebných údajov z uvedeného registra, resp. to bolo jeho povinnosťou a pokiaľ sa tak nestalo
zostáva predmetná otázka nezodpovedaná a vydanie odmietavého rozhodnutia bolo predčasné. Pokiaľ
v podaní žalobcu absentovali údaje, ktoré si súd môže sám zistiť nahliadnutím do príslušných evidencií,

nie je namieste za absenciu týchto údajov sankcionovať účastníka konania. Na predmetnú situáciu je
analogicky aplikovateľný aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02, vo vzťahu k povinnosti súdu
vykonávať nie formálnu, ale materiálnu ochranu práv (súd uznesením podanie sťažovateľky odmietol
pre nedoplnenie údajov žalovaných, pričom Ústavný súd zdôraznil možnosť odmietnutia podania
len v prípade, ak neoznačenie žalovaných predstavuje prekážku pre akýkoľvek ďalší postup súdu).

Všeobecný súd musí vykladať a používať procesné ustanovenie v súlade s účelom základného práva na
súdnuochranuaprílišnýformalizmuspriposudzovaníúkonovúčastníkovobčianskehosúdnehokonania
a nadmerný tlak na doplnenie takých náležitostí procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v
zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlades ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Súd prvej inštancie pritom konštatuje, že žalobca niečo
tvrdil, avšak v napádanom uznesení ani len neuviedol všetky významné a špecifické námietky žalobcu,
čím ostal žalobca opomenutý a jeho právo na spravodlivý súdny proces bolo popreté. Na podporu

svojej argumentácie žalobca označil rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodnutia Súdneho dvoru
Európskeho súdu pre ľudské práva. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 410/06). Evidencia
motorových vozidiel nie je jediným informačným systémom verejnej správy do ktorého má prístup iba
obmedzený okruh subjektov, kam patrí aj súd. Príkladom je napríklad katastrálny operát a údaje v ňom

obsiahnuté (§ 10 ods. 1 katastrálneho zákona). Právo na súdnu ochranu je svojim postavením tak
významné, že musí mať vychádzajúc z jeho účelu, prednejšie postavenie. Preto slúži tým, ktorí boli
na právach ukrátení, resp. voči tým, ktorí do práv iného neoprávnene zasiahli. Nedôvodnou ochranou
súkromia porušovateľov by sa súdy a teda aj štát úplne vzdali svojej úlohy v spoločnosti a stali sa
zbytočnými. Ako zdôraznil Ústavný súd SR prevádzkou motorového vozidla dochádza na dennej báze
k účasti na cestnej premávke, pričom túto skutočnosť Ústavný súd zaradil do sféry účasti jednotlivca na

verejnom živote spoločnosti (porov. PL. ÚS 7/2006).

3. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods.
2 a § 357 písm. b/ CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§

363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o odmietnutí podania na názore,

že v konaní nebolo možné pokračovať pre nedostatočné označenie žalovaného ako strany konania (na
podporu svojej argumentácie označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo
68/2017).

5. Zo žaloby vyplýva, že žalobca označil žalovaných nasledovným spôsobom: držitelia motorových

vozidiel podľa prílohy žaloby (v prílohe žaloby je uvedených 3084 evidenčných čísel motorových
vozidiel). Na odstránenie vád podania, spočívajúcich v nedostatočnom označení žalovaných, bol
žalobca uznesením súdu prvej inštancie vyzvaný, poučený o tom ako vady treba odstrániť, ako aj o
následkochneodstráneniavád(odmietnutiepodania).Žalobcanapriekvýzvesúduprvejinštanciezotrval
na označení žalovaných ako „držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby“.

6. Otázkou nedostatočného označenia žalovaných vyššie uvedeným spôsobom sa zaoberal už Najvyšší
súdSlovenskejrepublikyvuzneseníz28.2.2019sp.zn.8Cdo68/2017(najvyššiasúdnaautoritavrámci
sústavy všeobecných súdov). Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od predmetného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 a 2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich

zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

8.PrávonarovnosťvkonaníjevzmyslejudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysúčasťoupráva
na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd

(PL. ÚS 43/95). Meritum ústavnej zásady rovnosti účastníkov spočíva v tom, že všetci účastníci civilného
procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti za rovnakých procesných podmienok, teda bez toho,
že by bola jedna strana diskriminovaná alebo zvýhodňovaná (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11.4.2002 sp. zn. II. ÚS 35/02). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
žeprincíprovnostízbranívyžaduje,abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesť

svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je
jej odporca (porov. Komanický v. Slovenská republika, rozhodnutie zo 4.6.2002, § 45).9. Posudzovaná vec je sporovým konaním, kde strana sporu je označená formálne ako žalobca a
žalovaný (pričom nie je dôležité či strana je aj nositeľom hmotnoprávneho vzťahu), čím vyjadruje
existenciu dvoch kontradiktórnych protistrán, ktoré majú rozdielny záujem na výsledku konania. Pre

posúdenie otázky právnej subjektivity je však potrebné, aby strany boli označené tak, aby z nich
jednoznačne a nezameniteľne vyplývalo, či ide o fyzickú, právnickú osobu alebo štát.

10. Podľa § 133 ods. 1 a 2 CSP fyzická osoba sa v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou
trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. Právnická osoba

sa v žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom
organizácie, ak je pridelené.

11. Označenie žalovaných ako „držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby“, neumožňuje
identifikáciu osoby v súlade s § 133 CSP tak, aby bolo nezameniteľné, či ide o fyzickú, alebo právnickú
osobu, preto žalobcom uvedené identifikačné znaky nemôžu byť ani tzv. iným identifikačným údajom

podľa § 133 CSP. Vzhľadom na to súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcu vyzval na
odstránenie takejto procesnej vady a z dôvodu jej neodstránenia postupom podľa § 129 ods. 3 CSP
podanie odmietol. Pokiaľ žalobca poukazoval i na nález Ústavného súdu Českej republiky z 26.3.2009
sp. zn. III. ÚS 1424/07, najvyšší súd k tomu už uviedol, že išlo o odlišnú situáciu.

12. Súd nie je povinný žalobcovi poskytovať súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov žalovaných.
Práve opačný postup súdu by mohol mať za následok porušenie zásady rovnosti strán sporu a
zásady kontradiktórnosti. Súd nemôže podávať informácie žalobcovi pri identifikácii subjektu, ktorý má
vystupovať na strane žalovaného. Išlo by o preferenčné zaobchádzanie, ktoré by bolo bezdôvodným
zvýhodňovaním jednej strany.

13. Platná právna úprava neumožňuje priame poskytovanie údajov z evidencie vozidiel iným subjektom
ako uvedeným v § 113 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a vymáhanie pokút od
vodičov, ktorí jazdia bez zaplatenia po spoplatnených cestách neupravuje žiaden vnútroštátny predpis
Slovenskej republiky. Iné právne riešenie neexistuje ani na úrovni európskej únie, pretože smernica,

ktorá bude upravovať mechanizmy na zistenie osobných údajov o subjektoch, ktorí neoprávnene
používajú spoplatnenú cestu, bola ešte len vo fáze legislatívneho procesu, preto bolo vecou žalobcu,
aby si strážil svoje práva v zmysle zásady „vigilantibus iura skripta sunt“ (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo 68/2017)

14. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správne potvrdil. Ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní sa odvolací súd
nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

15. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, pričom sa pripája odlišné stanovisko

z dôvodu nesúhlasu predsedníčky senátu s väčšinovým odôvodnením rozhodnutia odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.