Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118207449
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118207449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, a
členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobkýň: 1/ R. V., nar. XX.XX.XXXX,
2/ W. V., nar. XX.XX.XXXX, 3/ R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4/ O. V., nar. XX.XX.XXXX, 5/ U. V., nar.
XX.XX.XXXX, všetky trvale bytom G. F. XXX, XXX XX G. F. - V., všetky zastúpené JUDr. Štefániou
Harciníkovou, advokátkou so sídlom Saleziánska 4, 010 01 Žilina, IČO: 42 386 811, proti žalovanému: X.

T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. F. XXX, XXX XX G. F. - V., zastúpenému obchodnou spoločnosťou:
Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO:
36 806 498, o zaplatenie sumy 1.954,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 14C/21/2018-122 zo dňa 24. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 14C/21/2018-122 zo dňa 24. septembra 2019 v jeho výrokoch
I. a VII. potvrdzuje.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 14C/21/2018-122 zo dňa 24. septembra 2019 v jeho výrokoch
II. až VI. a VIII. až XI. ostáva nedotknutý.

Žalobkyňa 1/ má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 107,28 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 01.05.2018

do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobkyni 2/ sumu 87,41 eur spolu
s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01.05.2018 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobkyni 3/ sumu 87,41 eur spolu s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 01.05.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), žalobkyni
4/ sumu 87,41 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01.05.2018 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) a žalobkyni 5/ sumu 87,41 eur spolu s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 01.05.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V.).

Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok VI.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobkyni 1/
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 86 % (výroku VII.) a žalovanému uložil
povinnosť nahradiť: žalobkyni 2/ trovy konania v rozsahu 98 % (výrok VIII.), žalobkyni 3/ trovy konania
v rozsahu 98 % (výrok IX.), žalobkyni 4/ trovy konania v rozsahu 98 % (výrok X.) a žalobkyni
5/ trovy konania v rozsahu 98 % (výrok XI.).
2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žežalobkyne1/až5/sažaloboudomáhaliuloženiapovinnosti

žalovanému zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.602,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.602,52 eur od 01.05.2018 do zaplatenia, žalobkyni 2/ sumu 88,02 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 88,02 eur od 01.05.2018 do zaplatenia, žalobkyni 3/ sumu 88,02eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 88,02 eur od 01.05.2018 do zaplatenia,
žalobkyni 4/ sumu 88,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 88,02 eur od
01.05. 2018 do zaplatenia a žalobkyni 5/ sumu 88,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 88,02 eur od 01.05.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
3. Svoju žalobu odôvodnili tým, že sú spolu so žalovaným podielovými spoluvlastníkmi rodinného
domu súp. č. XXX stojaceho na pozemku parcela KN-C č. 468 a týmto domom zastavaného pozemku
parcela KN-C č. 468 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 506 m2, k. ú. G. F., evidované v katastri

nehnuteľností na LV č. XXX. Každá z nich vlastní k spoločnému domu a pozemku spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/20. Žalovaný je vlastníkom podielu o veľkosti 1/4. Ďalšími spoluvlastníkmi sú X. T. v
podiele o veľkosti 1/4 a I. T. v podiele o veľkosti 1/4. Žalobkyňa 1/ spolu so žalovaným X. T. a
ďalšími spoluvlastníkmi X. T. a I. T. nadobudli dom a pozemok do podielového spoluvlastníctva, každý
z nich podiel o veľkosti 1/4, dedením po svojich rodičoch I. T. a R. T.. Žalobkyne 2/ až 5/ nadobudli
svoje spoluvlastnícke podiely, každá z nich o veľkosti 1/20, darovaním od žalobkyne 1/ (ich matky) na

základe darovacej zmluvy, na podklade ktorej bol vklad ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
povolený dňa 09.08.2017. Od smrti I. T., t. j. od XX.XX.XXXX dotknutý dom spolu so zastavaným
pozemkom užíva v celom rozsahu žalovaný, čiže žalovaný užíva túto spoločnú nehnuteľnosť nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/4, a teda užíva aj ich spoluvlastnícke podiely.
Žalovaný neposkytuje žalobkyniam žiadnu náhradu za to, že v celosti užíva daný predmet podielového

spoluvlastníctva. Medzi nimi a žalovaným nikdy nedošlo k dohode o tom, že
žalovaný je oprávnený užívať predmetnú spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu bez toho,
aby za to poskytoval ostatným spoluvlastníkom zodpovedajúcu náhradu. Žalobkyne listom zo dňa
06.10.2017 vyzvali žalovaného na poskytovanie adekvátneho protiplnenia za užívanie
predmetnej spoločnej nehnuteľnosti a v ďalšom liste zo dňa 31.10.2017 konkretizovali výšku náhrady,

ktorú požadujú zaplatiť od žalovaného v závislosti od veľkosti spoluvlastníckych podielov, ktoré vlastnili
žalobkyne 1/ až 5/ v období od 04.02.2015 do 30.09.2017. Pri určovaní výšky peňažnej
náhrady za užívanie predmetnej spoločnej nehnuteľnosti žalobkyne vychádzali zo sumy 300,00 eur
mesačne. Ich výzvu zo dňa 30.10.2017 prijal žalovaný dňa 03.11.2017. žalobkyne opakovane vyzvali
žalovaného na zaplatenie uplatneného nároku v predžalobnej upomienke zo dňa

16.03.2018, ktorú žalovaný prevzal dňa 19.03.2018. Žalovaný sa k ich nároku vyjadril v liste zo dňa
03.04.2018, v ktorom oznámil, že akceptuje ich nárok s tým, aby suma 200,00 eur mesačne bola
východiskovou sumou pre určenie mesačnej náhrady za užívanie podielov ostatných spoluvlastníkov
k predmetnej spoločnej nehnuteľnosti. V liste zo dňa 11.04.2018 (doručený žalovanému 13.04.2018)
žalobkyne opakovane žiadali žalovaného poskytovať im náhradu za to, že neužívajú svoje

spoluvlastnícke podiely v dôsledku toho, že žalovaný užíva spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho
podielu, vyčíslili zodpovedajúcu náhradu za obdobie od 04.02.2015 do 31.03.2018 tak,
že akceptovali sumu 200,00 eur ako predpokladaný výnos vzniknutý mesačne za užívanie spoločnej
nehnuteľnosti, a vyzvali žalovaného zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.592,52 eur (náhrada 1.514,50 eur
za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/4 v období od 04.02.2015 do 08.08.2017 a

náhrada 78,02 eur za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/20 v období od 09.08.2017
do 31.03.2018) a každej zo žalobkýň 2/ až 5 sumu 78,02 eur za užívanie ich podielov u každej o
veľkosti 1/20 za obdobie od 09.08.2017 do 31.03.2018. Súčasne v tomto liste vyzvali
žalovaného, aby od mesiaca apríl 2018 každej z nich poskytoval náhradu za užívanie spoločnej
nehnuteľnosti v sume 10,00 eur mesačne, a to vždy k poslednému dňu v mesiaci, za ktorý im náhrada

patrí. Čo sa týka právneho zdôvodnenia nároku žalobkyne 1/ až 5/ mali za to, že
spoluvlastnícky podiel vyjadruje aj mieru účasti každého spoluvlastníka, pokiaľ ide o
užívanie spoločnej veci. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v
rozsahu jeho podielu, má právo na poskytnutie zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného
plnenia.Tomutoprávukorešpondujepovinnosťtohospoluvlastníka,ktorýspoločnúvecužívanadrozsah

svoj spoluvlastníckeho podielu, poskytnúť zodpovedajúcu náhradu spoluvlastníkovi, ktorý vec neužíva.
Keďže ako podielové spoluvlastníčky dotknutých nehnuteľností boli žalobkyne vylúčené z ich užívania v
dôsledku toho, že žalovaný v celosti užíva spoločnú vec, nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu,
žalovaný je povinný poskytnúť im primeranú finančnú náhradu za užívanie aj ich spoluvlastníckych
podielov na tejto veci v období od 04.02.2015 do 30.04.2018. Vo výzve na plnenie zo

dňa 11.04.2018 (doručená žalovanému 13.04.2018) žalobkyne vyzvali žalovaného zaplatiť im náhradu
za užívanie ich spoluvlastníckych podielov k predmetu podielového za obdobie od 04.05.2015 do
31.03.2018 v lehote 10 dní a náhradu za mesiac apríl 2018 do 30.04.2018, teda splatnosť celého
požadovaného plnenia nastala najneskôr dňa 30.04.2018. Preto okrem náhrady za užívanie ich podieluna spoločnej nehnuteľnosti si žalobkyne uplatnili aj zákonný úrok z omeškania v zmysle ust. § 517
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“) v spojení s ust.
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v platnom znení, a to vo výške 5 % ročne zo súm jednotlivých nárokov od
01.05.2018 do zaplatenia.
4. Žalovaný v rámci svojej obrany nerobil sporné žalobkyňami tvrdené vlastnícke pomery k dotknutým
spoločným nehnuteľnostiam. Za spornú však považoval skutočnosť i tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého
mal užívať od 04.02.2015 až do podania žaloby dotknuté nehnuteľnosti výlučne sám a v celom

rozsahu, t. j. aj v rozsahu zodpovedajúcemu spoluvlastníckym podielom žalobkýň. Je pravdou, že
dotknutý dom žalovaný užíval, avšak nie v rozsahu a spôsobom, ako to opisovali žalobkyne v
žalobe. Ani jednému z podielových spoluvlastníkov nebránil vo výkone ich spoluvlastníckych práv, a to
najmä v užívaní týchto nehnuteľností. Žalovaný zdôraznil., že sám užíva nehnuteľnosti len v rozsahu
zodpovedajúcemu jeho spoluvlastníckemu podielu, resp. v rozsahu zodpovedajúcom dohode s
ostatnými podielovými spoluvlastníkmi (okrem žalobkýň). Pokiaľ ide o obdobie, kedy bola výlučnou

vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/4 k sporným nehnuteľnostiam, t. j. do augusta 2017,
mala žalobkyňa 1/ (okrem žalovaného ako jediná) kľúče od dotknutých nehnuteľností (rodinného domu
vrátane pivnice a garáže), pričom tieto nehnuteľnosti každodenne navštevovala a riadne užívala, a to
aj v čase, kedy sa on zdržiaval mimo domu. Je preto vylúčené tvrdenie žalobkýň, že žalovaný by mal
od 04.02.2015 užívať spornú nehnuteľnosť v celosti sám, t. j. aj v rozsahu spoluvlastníckych podielov

žalobkýň. Okrem toho dotknutý rodinný dom užívali aj ostatní jej rodinní príslušníci. Voči ich užívaniu
žalovaný nič nenamietal. Situácia sa však zmenila po tom, čo sa voči nemu žalobkyňa 1/ začala správať
spôsobom, ktorý možno označiť ako šikanózny. Žalobkyňa 1/, resp. aj ostatní jej rodinní príslušníci
(vrátane žalobkýň 2/ až 5/) začali žalovaného bezdôvodne osočovať, ohovárať ho, resp. na neho kričať
a psychicky útočiť a robiť mu schválnosti. Správanie sa žalobkyne 1/ sa však naďalej stupňovalo, čo

vyvolávalo v ňom dôvodný strach a vplývalo na neho mimoriadne nepriaznivo. Až potom, z
obavy o vlastný život a zdravie, vymenil zámku na dotknutom rodinnom dome. Následne žalobkyňa 1/
darovala žalobkyniam 2/ až 5/ časť svojho podielu a začali sa od neho domáhať plnenia za užívanie ich
spoluvlastníckeho podielu, a to od 04.02.2015. Žalovaný ďalej uviedol, že si je vedomý, že za obdobie,
odkedy došlo k výmene zámkov (júl 2017), čiastočne znemožnil žalobkyniam užívanie rodinného domu

v rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu. Poukazoval však na to, že k uvedenej situácii došlo výlučne
v dôsledku správania sa žalobkýň. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd by mal pri rozhodovaní o
nárokužalobkýňprihliadaťajnatietoskutočnosti.Súčasnezdôraznil,žepokiaľideopozemok,naktorom
je dotknutý dom postavený, tento je pre žalobkyne prístupný a on im žiadnym spôsobom neznemožňuje
jeho užívanie. Žalovaný v súvislosti s uplatneným nárokom žalobkýň súčasne poukázal na to,

že základným predpokladom pre uplatnenie nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom
nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu a zároveň, že spoluvlastníkovi uplatňujúcemu práva je
vo výkone jeho užívacieho práva bránené. Preto žalovaný akcentoval, že žalobkyniam nikdy nebolo
bránené v užívaní pozemku parcela KN-C č. 468. Napriek tomu, že žalobkyne sa žalobou domáhajú len

náhrady za užívanie dotknutého domu a k tomu prináležiaceho zastavaného pozemku parcela KN-C č.
468, strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi aj ostatných pozemkov evidovaných na LV č. XXX, k.
ú. G. F. (parcely KN-C: č. 451/2, č. 451/3, č. 467 a č. 469). Tieto záhrady pritom žalobkyňa
1/ do konca roka 2016, ako jediná z podielových spoluvlastníkov, v celosti užívala a obhospodarovala.
Rovnako v súčasnosti žalobkyne tieto záhrady čiastočne obhospodarujú, z ovocných stromov a

kríkov pravidelne zbierajú všetku úrodu a túto aj zužitkujú. Bol preto toho názoru, že aj uvedené možno
nesporne považovať za spôsob, ktorým sa žalobkyne podieľajú na užívaní spoločných nehnuteľností
evidovaných na LV č. XXX. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobkyne sa nikdy žiadnym spôsobom
nepodieľali na nákladoch súvisiacich s nehnuteľnosťami patriacimi do ich podielového spoluvlastníctva,
pričom tieto v celom rozsahu znášal výlučne on sám. Tiež zdôraznil, že sporné nehnuteľnosti užívať nad

rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ho oprávňuje dohoda s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi,
a to X. T. a I. T., ktorým prináleží spoluvlastnícky podiel každému o veľkosti 1/4. Žalovaný
tak žiadal žalobu zamietnuť, v prípade dôvodnosti žaloby však bol ochotný akceptovať sumu 500,00
eur ako celkovú výšku náhrady za užívanie spoluvlastníckych podielov žalobkýň, vychádzajúc zo sumy
200,00eur,ktorábolamedzistranamiakceptovanáakovýchodiskovápreurčenienáhradyzaneužívanie

spoluvlastníckeho podielu a pri zohľadnení veľkosti spoluvlastníckeho podielu
žalobkýň a obdobia 10 mesiacov (júl 2017 až apríl 2018). Na pojednávaní žalovaný vzniesol námietku
premlčania žalovaných nárokov.5. Z vykonaného dokazovania a na podklade nesporných skutkových tvrdení strán sporu súd prvej
inštanciedospelknasledovnýmskutkovýmzisteniam:Zanespornépovažovalkonajúcisúdžalobkyňami
tvrdené vlastnícke pomery k dotknutým nehnuteľnostiam, čo napokon vyplynulo aj z LV č. XXX, k.

ú. G. F.. Z výpovedí samotných strán a svedkov zistil, že medzi spoluvlastníkmi narastali konflikty a
animozitasnásledkomnezhôdpriužívaníspoločnejveci.P.celejdobyodprechoduprávposmrtirodičov
užíval dotknutú nehnuteľnosť žalovaný. Z výpovedí však nebol preukázaný rozhodný čas, kedy došlo
k vylúčeniu žalobkyne 1/ a následne jej dcér žalobkýň 2/ až 5/ z užívania domu a priľahlého pozemku.
Vylúčenie užívania žalobkyne 1/ mal súd preukázané aj výpoveďami svedkov v spojení

s upozornením zo dňa 28.07.2017. Podľa upozornenia žalovaného, X. T. a I. T. zo dňa 28.07.2017
títo ako podieloví spoluvlastníci upozornili žalobkyňu 1/, že si neprajú, aby ona a ani jej deti a rodinní
príslušníci vošli do dotknutého domu alebo na pozemok bez ich súhlasu, neparkovali vozidlá pred
vstupnou bránou a neznemožňovali prístup pod hrozbou porušovania domovej
slobody s oznámením veci na políciu. Tvrdenia, že žalobkyniam nikto nebránil v užívaní
veci, len vzhľadom na správanie bol požadovaný súhlas so vstupom a užívaním,

považoval súd prvej inštancie za účelové. Podmienenie vstupu na nehnuteľnosť a tým užívania
nehnuteľnostisúhlasomostatnéhospoluvlastníkajevýslovneobmedzenímprávadanéhospoluvlastníka
užívať nehnuteľnosť. O užívaní veci je možné rozhodnúť spoluvlastníkmi. Rozhodnutie o užívaní - teda
hospodárení s nehnuteľnosťou musí byť rozhodnutím o tom, ako a kto bude vec (nehnuteľnosť) užívať.
Rozhodnutie o hospodárení so spoločnicou vecou nie je rozhodnutie, že niekto nesmie vec užívať.

RozhodnutiežalovanéhosI.aX.T.zodňa28.07.2017nemožno vyložiťinakakorozhodnutieouzurpácii
práv na úkor ostatných spoluvlastníkov (výkladom nie je možné dôjsť z záveru, kto z nich a v akom
rozsahu bude nehnuteľnosť užívať).
6. Súd prvej inštancie v ďalšom citujúc ust. § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 až 3 a § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ďalej uviedol, že ak je podielový spoluvlastník obmedzený v užívaní nehnuteľnosti, patrí

mu náhrada spojená s obmedzením jeho práv, a preto musel vykonať právne posúdenie tohto nároku,
ktoré bolo medzi stranami sporné. Spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Pri reálnom
užívaní veci to však predstavuje imaginárny podiel, ktorý je možné vyjadriť v užívaní veci napr. časovým
obdobím. Ak sa užíva spoločne dom, tak bez reálneho vydelenia miestností a spoločných častí to nie

je možné (zväčša to ani nemusí predne zodpovedať pomeru). Fakticky aj právne možno konštatovať,
že spoločnú vec môže užívať každý. Podľa podielov je jednoduchšie rozdeliť plody. Preto ak len
niektorý zo spoluvlastníkov užíva vec a iný spoluvlastník vec neužíva, neznamená to, že
užíva vec nad rozsah jeho podielu. Užívanie nad rozsah podielu by bolo zjavné len pri prisvojení, či
spotrebovaní plodov nad rozsah podielu. Z uvedeného je zrejmé, že z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho

zákonníka alebo z ust. § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo z ust. § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nevzniká právo na úhradu pri nevyužívaní podielov. S odkazom na odbornú literatúru súd
prvej inštancie uviedol, že bez ohľadu na veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov sa podieloví
spoluvlastníci samozrejme môžu dohodnúť na spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci aj inak -
typicky napríklad tak, že spoločnú vec bude v celom rozsahu užívať len jeden z nich. Takáto

dohoda však zaväzuje len spoluvlastníkov, vymedzuje len ich vnútorný vzájomný vzťah a nemá nijaký
dopad na skutočné rozdelenie spoluvlastníckych podielov. Spoluvlastníkovi, ktorému v
dôsledku takejto dohody nie je zabezpečené užívanie veci v rozsahu jeho podielu na spoločnej veci,
vzniká nárok na poskytnutie zodpovedajúcej náhrady, pokiaľ sa spoluvlastníci nedohodli inak. Právo
na poskytnutie náhrady je viazané výhradne na dohodu všetkých spoluvlastníkov, minimálne väčšiny z

nich, nie na obmedzenie užívania veci v spoluvlastníctve. Výzvu, že si ostatný spoluvlastníci neprajú,
aby žalovaná 1/ ako podielová spoluvlastníčka a ani jej deti a rodinný príslušníci vošli
do dotknutého domu alebo na pozemok bez ich súhlasu, neparkovali vozidlá pred vstupnou bránou a
neznemožňovali prístup, nemožno považovať za dohodu o užívaní. Fakticky predstavuje
len spoločný postup niektorých spoluvlastníkov, že ostatný spoluvlastník nie je oprávnený vec užívať.

Nejedná sa o dohodu podľa ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako napr. v prípade, že vec bude
ponechaná do výpožičky (bezplatného užívania) niektorému z nich. V danom prípade, keďže sa nejedná
o zmenu (§ 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka), každý zo spoluvlastníkov je povinný rešpektovať
rozhodnutie. Ak však tým dôjde prehlasovanému spoluvlastníkovi k obmedzeniu práva užívať spoločnú
vec podľa veľkosti podielu, tak má nárok na primeranú náhradu. Táto môže byť určená dohodou alebo

určená vo výške všeobecnej hodnoty (obvykle nájom). Náhradu nie je možné rozhodnutím väčšiny
(mimo jednohlasnej dohody alebo súhlasu vylúčeného) obmedziť či modifikovať. Pokiaľ však nedôjde
k dohode o hospodárení, čo zodpovedá súdenému prípadu, ak dôjde k znemožneniu užívania veci
niektorému zo spoluvlastníkov a vec užívajú viacerí, či niektorý spoluvlastník, užívajú vec v rozsahuprevyšujúcom ich právo vec užívať podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) bez právneho dôvodu (prisvojili si právo ostatného vylúčeného spoluvlastníka),
vzniká bezdôvodné obohatenie, pretože užíva (užívajú) tak vec bez dohody nad rozsah stanovený

zákonom, teda bez právneho dôvodu. Práve rozsah užívania nad ideálny podiel (právo užívať každú
časť veci v ideálnom podiele) je daný vylúčením ostatného spoluvlastníka.
7. Nakoľko súd prvej inštancie nemal preukázané vylúčenie žalobkýň pred výzvou zo dňa 28.07.2017,
teda nároky za skorší čas nezistil, a teda žalobu žalobkyne 1/ v časti uplatneného nároku za obdobie
predo dňom 28.07.2017 zamietol. Uplatnené nároky vzniknuté za obdobie od 28.07.2017 súd prvej

inštancie nepovažoval za premlčané, nakoľko do podania žaloby neuplynula subjektívna dvojročná
premlčacia doba podľa ust. § 107 ods. 2 OZ. Vzhľadom na to, že z vyhlásenia žalovaného s X. a I. T. zo
dňa 28.07.2017 nie je zrejmé, kto a v akom rozsahu by mal užívať nehnuteľnosť, prihliadal na faktické
užívanie nehnuteľnosti žalovaným, ktoré mal preukázané (žalovaný v nehnuteľnosti rieši a uspokojuje
svoje bytové potreby). Z tohto hľadiska, keď v užívaní obmedzil žalobkyne, nie je podstatné, či užíval len
časť nehnuteľnosti alebo celú vec, pretože nad vecou si vyhradil vylúčením žalobkýň užívacie právo.

8. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal výškou samotného nároku žalobkýň, teda rozsahom
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal. V tomto kontexte sa riadil ust. § 151 zákona č.
1160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a za východiskovú hodnotu zodpovedajúcu
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z užívania veci vzal sumu 200,00 eur, ktorú akceptovali
žalobkyne prevzatím návrhu žalovaného a nebola žalovaným popretá. Nakoľko nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bol daný až faktickým obmedzením práv žalobkýň
(skutočným znemožnením užívať vec), nie od vôle žalobkyne 1/, že pre nezhody nebude vec
užívať,súdprvejinštanciepovažovalnárokzadanýažododňa28.07.2017.Vtomtočasebolažalobkyňa
1/ podielovou spoluvlastníčkou v podiele o veľkosti 1/4 až do dňa 08.08.2017 vrátane. Následne od
09.08.2017 nadobudol účinnosť prevod časti jej spoluvlastníckeho podielu na žalované 2/ až 5/ u každej

oveľkosti1/20.Rozsahnárokužalobkyne1/navydaniebezdôvodnéhoobohateniazadobu od
28.07.2017 do 08.08.2017 ustálil v sume 19,72 eur a rozsah nárokov žalobkýň 1/ až 5/ za
obdobie od 09.08.2017 do 31.04.2018 ustálil u každej v sume 87,41 eur. Preto priznal žalobkyni 1/ nárok
vo výške 107,28 eur a žalobkyniam 2/ až 5/ nárok u každej vo výške 87,41 eur.
9. Nárok na zaplatenie úroku z omeškania súd prvej inštancie priznal žalobkyniam podľa ust. §

517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., teda vo výške 5 % ročne
od 01.05.2018 do zaplatenia, teda od uplynutia lehoty určenej vo výzve žalovanému (výzva zo dňa
11.04.2018).
10. Vo zvyšku, teda nad rozsahu sumy 107,28 eur u žalobkyne 1/ a u žalobkýň 2/ až 5/ v
rozsahu rozdielu 0,41 eur aj s uplatneným príslušenstvom okresný súd žalobu zamietol.

11. Súd prvej inštancie sa napokon nestotožnil s tvrdením žalovaného, že sa zo strany žalobkýň jedná
o uplatňovanie si nároku v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemožno priznať v súdnom konaní, pretože
v konaní nemal preukázané skutočnosti, že výkonom práv žalobkýň, či niektorej z nich, dochádzalo
pri realizácii práva k takému zasahovaniu do práv žalovaného, ktoré by odôvodňovalo ich vylúčenie z
užívania nehnuteľnosti, teda že výkonom práva žalobkýň dochádzalo k zneužívaniu práva. Teda nebolo

preukázané obmedzovanie základných práv žalovaného, týranie psychické či fyzické, páchanie trestnej
činnosti na osobe žalovaného a pod. Všetky tvrdenia boli len nekonkrétne, vo všeobecnej rovine a neboli
zistené ani v trestnom, či priestupkovom konaní.
12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol citujúc ust. § 255 ods. 1 a 2
CSP, a to podľa pomeru rozdielu úspechu sporových strán v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom o

výške priznaného nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Proti rozsudku okresného súdu, čo do jeho výroku I. a VIII. podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok v tejto časti odvolacím súdom zmeniť tak, že žalobu
žalobkyne v tejto časti zamietne a o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho

konania, by rozhodol tak, že by mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ v rozsahu
100 %.
14. Odvolateľ sa v zásade stotožnil s argumentáciou súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ako aj s právnym posúdením veci. Namietal však, že súd prvej inštancie z dôvodu
nepozornosti pri hodnotení jedného z rozhodujúcich dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému

zisteniu, v dôsledku čoho nesprávne posúdil nárok žalobkyne 1/. Súd prvej inštancie vychádzal totiž
z toho, že žalovaný spoločne s I. T. a X. T. ako podieloví spoluvlastníci na základe nimi spísaného
upozornenia zo dňa 28.07.2017 v zásade vylúčili žalobkyne z užívania sporných nehnuteľností. Je
zrejmé, že okresný súd považoval danú listinu za zásadný, resp. rozhodujúci dôkaz priposudzovaní uplatnených nárokov žalobkýň, resp. rozhodujúci dôkaz pri posúdení otázky, či došlo k ich
vylúčeniu z užívania sporných nehnuteľností, alebo nie. Konajúci súd vychádzal z toho, že
predmetné upozornenie sa týkalo tak detí žalobkyne 1/, a jej ostatných rodinných príslušníkov, ako

aj samotnej žalobkyne 1/. Žalovaný však namietal, že predmetné upozornenie smerovalo výlučne len
voči deťom žalobkyne 1/ (z ktorých v tom čase nemalo žiadne vlastnícke, či užívacie právo k sporných
nehnuteľností), nie však voči žalobkyni 1/. Z dotknutého upozornenia v žiadnom prípade nevyplýva, že
by úmyslom žalovaného, I. T. a X. T. bolo obmedzenie výkonu práv žalobkyne 1/, resp. jej vylúčenie z
užívania sporných nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že zo strany súdu prvej

inštancie v dôsledku nedôsledného posúdenia obsahu tohto listinného dôkazu došlo k pochybeniu,
kedy priznal žalobkyni 1/ voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 107,28 eur s
príslušenstvom,atoprávezdôvoduženazákladeuvedenéhoupozorneniamalabyťvylúčenázužívania
sporných nehnuteľností. Prvoinštančný súd pritom jednoznačne vyslovil, že v konaní nebolo preukázané
vylúčenie žalobkýň, resp. žalobkyne 1/ z užívania sporných nehnuteľností pred touto výzvou. Vzhľadom
na uvedené mal žalovaný za to, že žalobkyni 1/ nevznikol žalovaný nárok, nakoľko upozornenie, od

ktorého súd prvej inštancie nárok odvíjal, sa v žiadnej časti netýkalo žalobkyne 1/. Preto bol žalovaný
toho názoru, že bolo potrebné žalobu žalobkyne 1/ v celom jej rozsahu zamietnuť. Na podklade tohto
potom žalovaný žiadal priznať voči žalobkyni 1/ nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania.
15. Žalobkyňa 1/ sa k odvolaniu vyjadrila písomne tak, že žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
16. Nesúhlasila s argumentáciou, ktorou sa žalovaný snažil preukázať naplnenie odvolacieho dôvodu
a teda jeho skutočnú existenciu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje všetky jeho obsahové
náležitosti. Žalovaný síce svojím odvolaním napadol skutkové zistenia, ale z jeho argumentácie

vyplýva, že v skutočnosti brojí proti hodnoteniu dôkazov vykonaných v konaní. Súd prvej inštancie v
súlade s ust. § 191 CSP hodnotil každý dôkaz jednotlivo (žaloba, tvrdenia sporových strán vo svojich
písomných vyjadreniach a vo vyjadreniach prednesených na pojednávaniach, svedecké výpovede,
listinné dôkazy) a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a na základe tejto procesnej činnosti
ustálil záver, že žalobkyne 1/ až 5/ boli obmedzené, resp. vylúčené z užívania predmetu spoluvlastníctva

a ustálil aj rozhodný čas, kedy k tomu najneskôr došlo. Pokiaľ súd prvej inštancie svoj záver o vylúčení
žalobkýň z užívania predmetu spoluvlastníctva ustálil ku dňu 28.07.2017, podkladom pre tento záver
boli najmä tvrdenia žalovaného (napr. žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 20.08.2018, ktoré podal k
žalobe, uviedol, že v júli 2017 vymenil zámky od rodinného domu a znemožnil žalobkyniam užívanie
domu, a ďalej uznal uplatnený nárok žalobkýň za dobu od mesiaca júl 2017 do mesiaca apríl 2018), ako

aj výpovede svedkov žalovaného, v ktorých svedkovia potvrdili výmenu zámkov od rodinného domu.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odôvodnil, z akých dôvodov považoval deň 28.07.2017
za najneskorší rozhodný dátum, kedy žalovaný spolu s I. T. a X. T. v upozornení zo dňa 28.07.2017
jasne a nespochybniteľným spôsobom prejavili voči žalobkyni 1/ svoju vôľu, obmedziť žalobkyňu 1/
v užívaní predmetu spoluvlastníctva. Ak žalovaný tvrdil, že predmetné

upozornenie sa týkalo len detí žalobkyne 1/ a jej rodinných príslušníkov a že sa netýkalo žalobkyne
1/, v dôsledku čoho žalobkyni 1/ nevznikol voči nemu nárok na zaplatenie 107,28 eur, priznaný jej
napadnutým rozsudkom, takáto argumentácia žalovaného je príliš formalistická a účelová v snahe
dosiahnuť revíziu prvostupňového rozsudku vo svoj prospech. Z uvedeného upozornenia jasne vyplýva,
že žalovaný spolu s ďalšími spoluvlastníkmi dôrazne upozorňujú žalobkyňu 1/, že ony majú právo

rozhodovať o predmete spoluvlastníctva a „diktovať“ žalobkyni 1/ ako spoluvlastníčke „pravidlá“ užívania
spoločnej veci, čo správne uviedol aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Z napadnutého
rozsudku vyplýva, že okresný súd považoval upozornenie za dôkaz pre ustálenie rozhodného času,
odkedy bola žalobkyňa 1/ jednoznačne obmedzená vo svojom vlastníckom práve a
ak súd čas vzniku nároku žalobkýň ustálil totožne s dátumom uvedeným v upozornení (28.07.2017),

nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť záver, že upozornenie bolo rozhodujúcim dôkazom o tom, či nárok
žalobkyni 1/ vznikol alebo nie. Keďže súd prvej inštancie sa fakticky stotožnil s právnou kvalifikáciou
nároku tak, ako to tvrdil žalovaný (ako nárok z bezdôvodného obohatenia) a tiež aj
„rozhodnú dobu“ vzniku nároku žalobkýň v napadnutom rozsudku zjavne odvíjal
(aj) od vyjadrenia žalovaného, ktorý uvádzal, že akceptuje zaplatenie nároku žalobkýň za obdobie od

mesiaca júl 2017 do mesiaca apríl 2018, žalobkyňa 1/ považovala odvolanie za účelovo vykonštruované
žalovaným, resp. podané „akoby“ pre prípad, že žalobkyne sa voči rozsudku odvolajú. Napriek tomu, že
žalobkyne 1/ až 5/ sa proti rozsudku neodvolali, nestotožnili sa so správnosťou skutkových a právnych
záverov, uvedených v napadnutom rozsudku. Odvolanie proti rozsudku však nepodali zdôvodu, že nemali záujem predlžovať právoplatné skončenie sporu z dôvodu zabezpečenia ochrany
svojho súkromia, rodinného života a pokojného bývania v rodinnom dome, ktorý sa nachádza v blízkosti
spornej nehnuteľnosti užívanej žalovaným.

17. K vyjadreniu žalobkyne 1/ žalovaný odvolaciu repliku nepodal. Súčasne odvolaciemu súdu neboli
doručené žiadne ďalšie podania strán sporu.
18. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku, čo do jeho
výrokov I. a VII. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) a včas (§ 362 ods. 1 CSP) a napokon
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu

prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP (t. j. v napadnutých výrokoch I.
a VII.), viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v časti jeho výroku, ktorým žalobe žalobkyne 1/ proti žalovanému
čiastočne vyhovel (výrok I.), ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania
o žalobe žalobkyne 1/ (výrok VII.) ako vecne správny potvrdil.

19. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj

keď by takéto pochybenia zistil.
20. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu postavil výlučne na tom, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej
inštancie na podklade listinného dôkazu - upozornenia zo dňa 28.07.2017 nesprávne vychádzal totiž z
toho, že on spoločne s I. T. a X. T. ako podieloví spoluvlastníci v zásade vylúčili žalobkyne z užívania

sporných nehnuteľností. Prvoinštančný súd teda vychádzal z toho, že predmetné upozornenie sa týkalo
tak detí žalobkyne 1/, a jej ostatných rodinných príslušníkov, ako aj samotnej žalobkyne 1/. Žalovaný
však namietal, že predmetné upozornenie smerovalo výlučne len voči deťom žalobkyne 1/, nie však voči
žalobkyni 1/. Z dotknutého upozornenia v žiadnom prípade nevyplýva, že by úmyslom žalovaného, I. T. a
X. T. bolo obmedzenie výkonu práv žalobkyne 1/, resp. jej vylúčenie z užívania sporných nehnuteľností.

21. Odvolací súd však nepovažoval odvolaciu argumentáciu žalovaného za dôvodnú. Ako vyplýva z
obsahu spisu, žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 20.08.2018 (na č. l. 48 spisu), v
ktorom v bode VIII. uviedol, že: „Žalovaný si je vedomý, že za obdobie, odkedy došlo k výmene zámkov
(júl 2017), čiastočne znemožnil žalobkyniam užívanie rodinného domu v rozsahu ich spoluvlastníckeho
podielu, t. j. každej v 1/20-ine.“. Z tohto vyjadrenia vychádzal aj súd prvej inštancie, čo sa udáva v

odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 6 odôvodnenia na str. 5 in fine). Zároveň žalovaný v tomto
vyjadrení uviedol, že: „v prípade však, ak by súd napriek vyššie uvedeným
skutočnostiam vyslovil názor, že návrh žalobkýň je čiastočne dôvodný, žalovaný je
ochotný akceptovať sumu 500,- eur ako celkovú výšku náhrady za užívanie spoluvlastníckych podielov
žalobkýň, vychádzajúc zo sumy 200,- eur, ktorá bola medzi stranami akceptovaná ako východisková

pre určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu a pri zohľadnení veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkýň (celkovo 1/4) a obdobia 10 mesiacov (júl 2017 - apríl 2018). Náhrada by v takomto
prípade jednotlivo predstavovala: - žalobkyni v rade 1/ - 140,- eur ...“. (ods. 7 odôvodnenia na str. 6 in
fine) V ďalšom žalobkyne spolu so žalobou predložili listinu, a to vyjadrenie splnomocneného zástupcu
žalovaného zo dňa 03.04.2018 k výzve splnomocnenej zástupkyne žalobkýň na zaplatenie náhrady za

užívanie spoluvlastníckeho podielu (na č. l. 22 spisu). V tejto listine žalovaný prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu uviedol: „Poukazujeme predovšetkým na to, že do júna 2017 Vaša klientka
p. V. (v tom čase ako výlučná vlastníčka spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1) bez akýchkoľvek
obmedzení užívala a využívala nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Vzhľadom k uvedenému klient
neuznáva a zásadne podpiera nároky Vašich klientok uplatňované pred týmto časom. Nepopierame

však, že od uvedeného času bol Vašej klientke, resp. klientkam čiastočne obmedzený výkon ich
spoluvlastníckych práv, avšak len pokiaľ išlo o užívanie rodinného domu súp. č. XXX, nakoľko zo strany
nášho klienta došlo k výmene zámkov na predmetnom dome.... Vzhľadom na vyššie uvedené je náš
klient ochotný akceptovať sumu 200,- eur ako východiskovú sumu pre určovanie nájomného za užívanie
spoluvlastníckych podielov Vašich klientok, a to za obdobie od 07/2017.“.

22. Napriek tomu, že sa ukázalo pravdivým tvrdenie žalovaného, že v upozornení zo dňa 28.07.2017
žalovaný spoločne s I. T. a X. T. žalobkyňu 1/ dôrazne upozornili, že si neprajú, aby jej deti alebo jej
rodinní príslušníci vošli do uvedeného domu alebo na uvedený pozemok bez ich súhlasu a neparkovali
osobné motorové vozidlá pred vstupnou bránou do uvedeného rodinného domu a na uvedený pozemok,a teda priamo táto výzva nesmerovala voči žalobkyni 1/, je bez najmenších pochýb, že súd prvej
inštancie svoj (žalovaným v podanom odvolaní namietané) skutkový záver o obmedzení užívania
spornej nehnuteľnosti žalobkyňou 1/ v období od 28.07.2017 31.04.2018 nevyvodil izolovane len z

tohto jedného listinného dôkazu, ale hodnotiac aj iné dôkazy (svedecké výpovede svedkov I. T. a X. T.,
viď odsek 31. odôvodnenia) spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, pričom nepochybne prihliadal aj
na obsah vyššie spomenutého vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 20.08.2018, ako aj vyjadrenie
jeho splnomocneného zástupcu zo dňa 03.04.2018. Práve prihliadajúc na obsah uvedených listín sa
jednoznačne javí odvolacia argumentácia žalovaného ako účelová.

23.Nakoľkoodvolacienámietkyvymedzenéžalovaným,ktorýmijeodvolacísúdviazaný,nebolidôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada súd z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v napadnutej časti (výrok I.) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.
24. Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (výrok I.) zakladá správnosť aj
odvolaním napadnutého výroku o náhrade trov konania (výrok VIII.).

25. Vo zvyšnej časti odvolaním nenapadnutej (t. j. vo výrokoch II. až VI. a VIII. až XI.) zostal rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni 1/ (iba jej, keďže odvolacie konanie
sa týkalo len ňou podanej časti spoločnej žaloby žalobkýň 1/ až 5/) priznal proti žalovanému nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalobkyňa 1/ mala v tomto štádiu konania
plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
27. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§

427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).